ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1

Vozom to heglo,
kone zastali.

Už mi aj nohy stŕpli. Mama
zostúpi z voza, do dverí
vydýchne: Prišli sme.

Od starej brány v oblúku
k zeleným dverám so sklom a s krpatým
nehybným krídlom. Tu sme.
Tak aj zostalo.
Všetko za nami.

Ulica ako kostolná lavica
s kľakadlom potoka na modlitebnej strane,
s oblúkom obojkrídlej brány,
kde klíčil pomaly v žihľave kríž
otcovi na veku truhly. Ach, mama
verne zalieva
všetko, čo klíči. Ruky v potoku
v zajatí plátna zasnúbeného snehu, hĺbi
dve jamky kolenami.
Za každým úklonom protiľahlému brehu
ten istý oltár kameňov a hlín.
Ešte aj večer po obradoch
odnáša si z ich váhy do perín… Tu sme.
Tak ostalo. Všetko za nami.

2

Zložila balík, poobtĺkanú misu.
(Nábytok ostal tam i dom a betónový dvor.)
Kone fŕkali.
Stratená,
obzrela, či nič nechýba,
pukol bič, mrzlo, so súhlasom koní
odhrkotal voz.

Zelené dvere s krpatým krídlom
otvára, drží sa mojej ruky,
prechádza ako po mostíku
k novému prahu. Jeden breh,
mostík, druhý breh,
prekročila.

Ešte sa nevyzleč,
hovorí, až tu zakúrim. Sama však
vystúpi zo svojho smútočného
kabáta, prvý raz pokľakne
pred sporákom, zakladá,
pohľadá vodu, naponáhlo
uvarí prvú večeru.

Všetci pri stole. Mama,
tá istá mama, nový otec, ja.
(Oči si za svet nedokážem
zdvihnúť z taniera.)

3

Prišli sme.

Od starej brány v oblúku
k zeleným dverám so sklom a krpatým,
nehybným krídlom. Tu sme.
Tak zostalo.
Všetko pred nami.

Tam je tá ulica ako kostolná lavica.
Iba to kľakadlo so sebou zobrala.
(Ešte kým prvú sestru porodí,
vydrhne dlážku do biela.)

Tam je tá stará, obojkrídla brána.

Už neuletí, neuletí,
krídla zložené,
zlatá brána
zatvorená…