Pohromnice

1

Mohla som sa ho dotknúť.
Taký hosť ako kľúč
ku kvetu. Sadol si do vázy,
tlel.

Noc každú chvíľu čakala
nedonosený mesiac,
kým kuvik nad komínom
vykresáva z rozkvitnutého
popola planúce iskry.

Chcem vedieť,
ako to myslím. Od obeda

je po ovocí. Ešte nezrelé
po jednom opadáva. Na oblohu
siahajú neduživé
semená, nepokojné
veci sú navlas.

I miesto,
kam sa zmestí chlieb, poloha
úst a slova, vzdialenosť
od zrenice k tráve
a výška krokov od kameňa
k prachu. I čas,
kedy sme odišli
a keď zas odchádzame.

Môžem len sama vyčkať.
Osladiť nakúsnuté
trpkastou dužinou.

2

Zašumel v prasličkách
a pokračoval: Áno, od rána
žena. Spytuješ oheň,
na špičke plameňa večeru
odpovedáš.

Zakladaj, postav nádobu.
Už idú muži
s krvavým poludním, sami
pod nebom,
na rane blesku, pripútaní
k oštepu.

A potom odstav,
urob krok
a zletíš studňou strmhlav
do kolísky.

A potom odstav,
urob krok, pristúpiš
hrot a s poranenou pätou
odkrívaš k otázke.

Choď. Ale daj nohám
múdry chlad, kameňu
zrnitú nehu, piesku
súcitnú trpezlivosť. Tráve
nenúkaj pramene. Voda je sama blízko
plameňa.

Choď, rovno
pred sebou nes náruč
láskavého povetria. Prídeš
a neprenesieš.

Našlo sa miesto. Pre kameň
i pre chlieb. Nájde sa
pre teba. V jamke
slza.
Celú pokryješ. Večer
zažmúri nad tebou oko. Čas,
šumiaci pôdou naspäť, do semena,
zažmúri obidve.

3

Pahreba ľahla snehom,
kým stíchol. Kuvik
zablúdil v kŕdli
kukučích mláďat. Ticho
vydalo plánky, dotleli
nehorľavé slová.

Mohla som. Hovoriť o požiaroch,
nemyslieť na dym… Stôl
slovom nepodpáliš.
Aj les sa zakýva
tvárou k stromu. Ruky
sú (ako ruky)
desiatou odmocninou prstov. Oči
ústami umocnené. Komíny
len murované diery
k plameňu, čistému,
leštenému tmou.

Mohla som. Ale sama,
na hŕbke popola. Izba
ako v deň dražby, píska
vlak, kvapká vodovod, za oknom
ponocujú lampy, kukučky
zapadajú v netrpezlivých
hniezdach,

a tvrdohlavý lišaj
bezhlavo mláti do svetla.

Zatratený. Ale
mohla som sa ho dotknúť.