Pohromnice

Po troche v tichu.
Na dva kroky k sebe. Hrmelo
odísť. Namáčame telá
v zelenej vode. Leto,
že ani čmeliak nevládze
pri samom uchu zastierať
vydutú basu
poldennej oblohy.

Uvidel by si sneh
vydierkovaný k nebu,
pomedzi túžobné stopky
ronivých makovíc.

Keď i tú dedinu
z horného konca nadol
ťahajú za hadím chvostom.
Potom tŕpneš:
Ako sa oje stoporí
trhnutím do tmy, cez rebrinu
k zlomenej osi.
Kone v galope.

A blízko,
blizulinko piesok
v hodinách usadenín.
(Toľkoto kostí v lese!)
Fialiek nenazbieraš
na jeseň. Iba jesienky,