Pohromnice

1

Bude to izba s bielou povalou,
stôl, popolník
a šálka čaju.

(Prichádzať v daždi. Hlboko,
po slnku v studni. Prelievať
od perín k hniezdu.)

Bude to končiar, v bielom
poschodový les, na kameni
výstupy nohou v íle.

(Umývať ranné ohne; noc čo noc
odoprieť lampu vodou
a kolenami.)

Bude to hlodavý prameň; úšust
so stromom naopak, na koreni
márnice, slané ovocie.

(Prisvedčiť zemi. Srdcom
do konca opakovať
úder a krv.)

2

Je pred zotmením.
Chmúra blízko.
(Na chlebe leží,
lampu nerozsvieti. V šere
omáľa kliatbu s otčenášom.)

Tmie sa.

Dohorel deň. Mlčanlivý
dym popamäti stúpa…
(Videla som:
plamienky letia rúbaniskom.)

Posledný strom opúšťa okraj lesa.

Potme sa pýtam
teplých vecí: dreva
a trávy,
kameňa… Tichým hlasom
navzájom si ma ponúkajú.

Tma zvoní.

Počula som ústa
rozkolísané jazykom. Ani zvon
vdych neodtajil. Na nebi
kosa v prvej štvrti.
Noc siaha po prstoch,
na ostrie.

(Neviem ťa nájsť, zatúlaný
anjel, ktorý si rozvial peruťami popol.
Len miesto, kde sám čas
klopol na ulitu
a teraz spieva prach
a more.) Vanie
v diabolských závitoch. Kameň
načúva. Hore dvojbrehý
potok (výron v pamäti)
zahýba, vodu prelamuje
cez skamenené kolená.

Zaplatí brehmi: vŕšený,
podmývaný…
(Zem, plná hviezdy,
spomína vrstevnato.)

Potme zraňujú
ožívajúce veci: tráva,
popol i kameň… Sama ožívam
v ranených prstoch.
Sama sa zložím.
Ako les, ako Chmúra
nad letom.
(Na chlebe, vo vápenci leží,
ulity krvou zažíha.)

Je po zotmení. Na úver
náručie vody, vzdych a zvon,
les bez stromov,
bezvetrie plné bezlístia…

Noc plná prstov
siaha na ostrie.

3

Bola to izba, stôl a popolník,
poschodový les, prsty
pod kožou.

(Vyletieť s hniezdom v korune
až k zemi, zhasnúť
svetlo a tmu
podoprieť vajíčkom.)

Boli to návraty ulitou,
keď tráva kosu potkne,
bezruký zvonár, ucho v kameni.

(Odchádzať v slnku,
blízko, po vodu
v stope. Za jablkom
ďaleko odpadnutým.)

Bolo to leto pod Chmúrou v bielom,
odvetný úder, slza
v pamäti, dvojruký potok
a stále…
…stále sa kdesi klbčia pramene.