ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Chcela som obísť,
nebolo kade.
Dom
z radu vystúpil
a stál. Už sa chýli. Cesta
nezahne kľučkou. Do dlane
zašiel kov ako na pamiatku.

Privítala ma nad misou,
cestu vtláčala rodovú pečať chleba.
Teda prišla si. Ruku zabudla
v múke, zo zástery
vytriasla včerajšie omrvinky.

Za mnou prievan
vykrídlil dvere (dom by uletel).
Vidíš? Bezruký vošiel.
Chlieb bude mať smútok.

Dvor, odvyknutý hrám,
zakášal po dedovej smrti
svahom, až k vinici s oskorušou v pätách.
Bezlistá ešte, bola tam
prv ako dom, a trčí…

Sa ty k nám nachodíš, prehodila.
Akoby som už odišla. Ani vinicu
si nepripútam. O kôl
sa leda sama opriem.

Strom chodil pod oknom. Za ním
ulica ako smädné ústa
strechami hrýzla melónové nebo.

Kývla som: Čo tá oskoruša? Rodí?
Priznala. Akoby strihla
pupočnú šnúru ku mne: Ba.
Opacha. Nieto takého,
kto by ju zložil. Ako ja.
Kľakla si k posteli: Pivnicu
vynášam bližšie k sebe,
čo sú mi schody hlboké.

Zohla sa, popamäti
siahla do vyležanej tmy,
kam nedovidím, pridala: Nohy.
Opúšťajú ma. Celé noci
ich vyvolávam po humne.

Vytiahla fľašu, podržala
oproti svetlu. Vo víne
zacvengol dedov rýľ
a čriepok na koreni.
Ozvena v šťave
mokvala do pohára. Pi.

Čakala som, že pospomína
chlapčenstvo otca v rázsochách oskoruše,
aj ako dedko vyťal i nevyťal
chlapca i strom.
A o tom, ako pôda vinice
pomaly poklesáva k cintorínu. Nie.
Len vzdychla: Odrodila si sa.
Ba veru.
Stíchla za sebou.

Napokon mračno
(už neviem koľké od rána)
pamukom dažďa, natenučko
zavyšívalo do prachu.
Vydýchla: Chvalabohu
už prší. Od večera ma láme
voda nadol. Dokiaľ nespadne,
je mi jak po kolená v potoku.
Už ani na breh, ani do vody.

Sadla si. Sviatočná stolička
pokľakla pred ňou. Ruky v lone
tutlali v zakvačených prstoch minulé,
ozvučené poriská.
Zjajknutie bránky, za deviatym vedrom
vyplytvanej vody. Mlčanie
so synom. Stretnutie,
na ktoré ešte čaká…
Vstala a stôl ju podoprel.
Odkryla cesto,
pomúčila vál: No a ty?
Čo nepiješ? Víno
nenechaj vetrať, nie je perina.

Ledaže poprikrývaš trápenie,
aby ti kyslo. (Už len sádzať.)

Cesto sa dvíha. Izba
scvrkáva. Tiene
haluzia po dvore.
Vzdych, ticho bez lampy
a dážď. Ani okno
kvôli mne nezarosil.

Zberala som sa. Vetralo
nedopité víno. Odídeš,
kým sa zas vrátiš.
Ani len chleba nevyčkáš.

Lomenicou šatky,
varujúc krotké holuby,
dodala: Rovno prší.
Takáto voda pozatĺka
úrodu pod korene.
Len motyku…
No choď.

Stromu za mnou
súmrak hrdzavým zubom pílil
kýptiky božích prstov.