Zlatý fond > Diela > Smrť Jánošíkova


E-mail (povinné):

Ján Botto:
Smrť Jánošíkova

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 3451 čitateľov


 

Úvod

Oj, city moje, iskry hromové! Čože robíte taký zhon? Veď vás už idem v slzách i slove z úzkych prsov vypustiť von! Ej hej! vypustiť — ach! ale ako? vy rozkoše, žiale moje! keď to od srdca k srdcu deľako — a tým svetom tak chladno je! Keď nemá slová — šatočky súce, pre vás, deti, úbohá mať! Či vás v zodraté prózy onuce,[1] vás zlatovlásky, mám odiať? Nie, radšej zhyňte v srdci zavreté, do kvapky krv vypite mi, — než by ste mali žobrať po svete, neznané blúdiť po zemi! „Netráp sa, mati, o naše šaty, len košieľky nám daj biele; však dobrí ľudia budú nás znati po hviezdach zlatých na čele. Hej! a vieme my jeden kraj kdesi, kde nás iste príjmu radi: pôjdeme, mamko, v slovenské lesy, v ten svet pekný bujnej mladi! Tam nás už čaká jedľa šedivá, už z diaľky náruč vystiera: „Vitajte, deti!“ k nám sa prizýva, „ja vám budem za matera!“ Na mäkké lono si nás usadí, zavinie do tieň-pláštika, povesťou bájnou o svojej mladi v sen milučký učičíka.“ — Jaj! deti, to tam zakliate lesy, tam mne vy večne zaspíte! „Neboj sa, mamko, však nás raz vzkriesi lastovička na úsvite. Abo donesie Pán Boh k nám včielku, abo dcéru šumiacich hôr, čo spevné ústka pritkne nám k čielku a na ruky pojme nás hor’. Abo nás zbudí dupot jeleňov, čo na čistý idú potok; abo, čo chodia horou zelenou, bystrých chlapcov duniaci krok: „Kto to?“ — No — ľaľa! — či nás neznáte? Veď sme my tiež tak ako vy zhodili biedy jarmo[2] prekliate, poddanstva striasli okovy!“ „Tak? tedy dobre, to sme si svoji“ — povedá — „no poďte s nami!“ — „A my pôjdeme s nimi po zboji hore-dolu dolinami. — Neboj sa, mamko! dobrí to ľudia, bárs sa ich ten svet aj bojí; keď aj v zápale časom poblúdia, krajšie to, než hniť v pokoji. Nesúď ich! Čistá duša ich mladá — bárs aj zbroj krvou sfŕkaná. Mladosť každého objíme rada, kremä hada a tyrana. Nehaň ich! To nie rytieri draví krajov, kde slnko zachodí; to nie východu vzteklé ohavy: to voľné deti prírody. Hrdí jak ten ich Kriváň vysoký; veselí jak jarné pole; smelí jak tie ich hôrne potoky — a jak vetor svojej vôle.“ Oj vetor, víchor širokej vôle v prsiach mladistvých zrodený! — — On s sebou nesie deti sokolie, nesie, nesie — ku šibeni. „Ej, počkajže len, keď noc stoveká, noc poroby raz sa stratí — keď v svetle pozná človek človeka, ľudia prerečú odkľatí; keď sa im mladé krídla rozviažu, ich let mrákavy prebrodí: oni, sokoli, svetu ukiažu cestu ku slnku slobody! Nebanuj, mati, s tou chasou mladou musíme von v slobodnú diaľ! Zbohom! — čujeme huk vodopádov, pieseň chlapcov z vysokých brál.“ Tak len necháte tú chalup úzku — idete ta hľadať drusov?![3] — Choďte! Však vy tiež raz na motúzku odvisnete kritikusov!


[1] onuca — kus látky na ovinutie chodidla pred obutím sa, kedysi používanej ako ponožka

[2] jarmo — drevená konštrukcia na zapriahanie dobytka, obyčajne volov

[3] drus — druh, priateľ

nasledujúca kapitola »



Ján Botto

— básnik, jeden z najvýznamnejších autorov romantických balád Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.