Zlatý fond > Diela > Smrť Jánošíkova


E-mail (povinné):

Ján Botto:
Smrť Jánošíkova

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 3451 čitateľov


 

VI

Vejú vetry, vetriská od západnej strany, kam tie mraky tak letia jak hladní havrani? Snáď na chraňbu[17] slniečku? čo vy chmáry chcete slniečko pochovávať? a ono pri svete! Či by ste ho zaživa chceli v hrob položiť? Nie! z toho nič nebude — nezomrie, čo má žiť! Bo, čo ho aj na chvíľku zložíte do jamy: povstane, vyrúbe sa zlatými šabľami; a potom do tej jamy — ľahnete vy sami. Leťte, len leťte, keď vám to pokoja nedá — ale potom nesteňte: jaj, beda, prebeda! — A čo to za mrak tiahne cez tie šíre polia? Čo tie vrany tak liecu, kráču dookola? To sprievod čierny, dlhý z mesta sa pohýna, vyprevádza zo sveta nezdarného syna. Spevu, plaču neslýchať, len čo vietor duje, a čo drobná rosička z neba poprchuje. Páč! na čiernom vozíku, v hlbokom dumaní, to tam junák Jánošík, šuhaj maľovaný. On v prostriedku sťa víťaz, kolo tváre bledie: zdá sa, že on to na smrť celý zástup vedie. — „Modlime sa!“ kňaz vraví. Za koho? „Za teba!“ Nie, otče, ja už idem, za mňa sa netreba — a tam? Boh dobrý, verím, milostive súdi; no modlime sa radšej za tých biednych ľudí, za ľud, za ľud nešťastný, za to chorô dieťa, žeby abo ožilo, abo šlo zo sveta! — Pozri ho, jak omdlieva na nevoľnom loži, pozri tú tvár vpadnutú — či to obraz boží?! Jarmo jeho kolískou, síňavy[18] ozdobou: oj čis’ kedy zmiluje ten Pán Boh nad tebou, ty dieťa utrpenia, zakliato v nevoli?! Nič viac nevie o svete, iba že ho bolí; žiť nezná, nebožiatko, a zomrieť nemôže: čo chceš s ním, zač tie muky, spravodlivý Bože? Sirota, nezná otca, mater, ani seba: otvor knihu, môj otče, zaň sa modliť treba! Modliť! Ešte nie pozde, ešte sú nádeje, ešte jedna iskierka na dne duše tleje; a hoc ona malinká, hoc hlboko skrytá: odkľaj mi ju, môj kňazu, — a svet nový svitá! I zraky rozpálené zodvihne do neba, modlí sa, vrúcne modlí — za koho? za seba? Oj, ľud biedny, oj, ľud môj? ktože ťa zastane? Ja idem už, ale Ty, všemohúci Pane, zostaneš s ním, Ty zbav ho! — vzdychajúci volá. A ľud nemý jak tôňa vlečie sa dokola. A ľud slepý — nevidí za bieleho rána: zabíja otca svojho, čo ho zo sna zháňa! Od šibeníc zavialo, baby sa žehnajú; na štyroch čiernych stĺpoch havrany krákajú: „Poď k nám, poď k nám, Janíčko!“ až strach kosti láme — „Poď k nám, poď k nám, gazdíčko! dávno ťa čakáme!“ A on ide k šibeni pri srdca tichosti, bo mu duša hovorí: to oltár voľnosti.


[17] chraňba — pohreb

[18] síňavy — modriny

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »



Ján Botto

— básnik, jeden z najvýznamnejších autorov romantických balád Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.