Smrť Jánošíkova

Vejú vetry, vetriská od západnej strany, kam tie mraky tak letia jak hladní havrani? Snáď na chraňbu^[17] slniečku? čo vy chmáry chcete slniečko pochovávať? a ono pri svete! Či by ste ho zaživa chceli v hrob položiť? Nie! z toho nič nebude — nezomrie, čo má žiť! Bo, čo ho aj na chvíľku zložíte do jamy: povstane, vyrúbe sa zlatými šabľami; a potom do tej jamy — ľahnete vy sami. Leťte, len leťte, keď vám to pokoja nedá — ale potom nesteňte: jaj, beda, prebeda! — A čo to za mrak tiahne cez tie šíre polia? Čo tie vrany tak liecu, kráču dookola? To sprievod čierny, dlhý z mesta sa pohýna, vyprevádza zo sveta nezdarného syna. Spevu, plaču neslýchať, len čo vietor duje, a čo drobná rosička z neba poprchuje. Páč! na čiernom vozíku, v hlbokom dumaní, to tam junák Jánošík, šuhaj maľovaný. On v prostriedku sťa víťaz, kolo tváre bledie: zdá sa, že on to na smrť celý zástup vedie. — „Modlime sa!“ kňaz vraví. Za koho? „Za teba!“ Nie, otče, ja už idem, za mňa sa netreba — a tam? Boh dobrý, verím, milostive súdi; no modlime sa radšej za tých biednych ľudí, za ľud, za ľud nešťastný, za to chorô dieťa, žeby abo ožilo, abo šlo zo sveta! — Pozri ho, jak omdlieva na nevoľnom loži, pozri tú tvár vpadnutú — či to obraz boží?! Jarmo jeho kolískou, síňavy^[18] ozdobou: oj čis’ kedy zmiluje ten Pán Boh nad tebou, ty dieťa utrpenia, zakliato v nevoli?! Nič viac nevie o svete, iba že ho bolí; žiť nezná, nebožiatko, a zomrieť nemôže: čo chceš s ním, zač tie muky, spravodlivý Bože? Sirota, nezná otca, mater, ani seba: otvor knihu, môj otče, zaň sa modliť treba! Modliť! Ešte nie pozde, ešte sú nádeje, ešte jedna iskierka na dne duše tleje; a hoc ona malinká, hoc hlboko skrytá: odkľaj mi ju, môj kňazu, — a svet nový svitá! I zraky rozpálené zodvihne do neba, modlí sa, vrúcne modlí — za koho? za seba? Oj, ľud biedny, oj, ľud môj? ktože ťa zastane? Ja idem už, ale Ty, všemohúci Pane, zostaneš s ním, Ty zbav ho! — vzdychajúci volá. A ľud nemý jak tôňa vlečie sa dokola. A ľud slepý — nevidí za bieleho rána: zabíja otca svojho, čo ho zo sna zháňa! Od šibeníc zavialo, baby sa žehnajú; na štyroch čiernych stĺpoch havrany krákajú: „Poď k nám, poď k nám, Janíčko!“ až strach kosti láme — „Poď k nám, poď k nám, gazdíčko! dávno ťa čakáme!“ A on ide k šibeni pri srdca tichosti, bo mu duša hovorí: to oltár voľnosti.