ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

2.0

2419 digitalizovaných literárnych diel

Zlatý fond > Diela > Smrť Jánošíkova

Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV

RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)

Ján Botto:
Smrť Jánošíkova

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská. Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo

3376

čitateľov

. . .
Úvod
I
II
III
IV
V
VI
VII
VIII
IX
. . . spolu 10 kapitol
Zmenšiť

VIII

Hmlisté, pošmúrne nebo nad Tatrou, Dunajom. Tak je dáko otupno tým slovenským krajom, jak zakliatou krajinou. Zem jak by dusená, sťa žena pri pôrode; len stená a stená a plod vydať nemôže. Už vŕšky skopneli, utopili Morenu o Smrtnej nedeli,^[21] roznosili už deti prvšie jarné púčky, už dávno zakukali po hájoch kukučky — a jará nechyrovať. Prešlo i Vzkriesenie a ešte horou-dolou nič sa nezelenie. Hora v puku, pole v kle utúleno drieme a ľudia von oblokom na tie holé zeme zrakmi beznádejnými nemo pozerajú — s rukami zloženými, čo bude, čakajú. Staré baby pri peci trímu tajné rady, spomnú Janka i jeho zakliate poklady. Vraj, vidno ich presúšať, keď sa mesiac noví, aj dostať ich, vraj, možno; len ten kvet jánový, čo poklady otvára, z nich zlého vyháňa, čo kvitne o polnoci na svätého Jána — ten dostať: to tajomstvo, čo ešte neznáme — na čom si dosiaľ ten svet darmo hlavu láme. Spomnú i pás, košieľku, čo mu dali víly, i valašku, čo mala za sto chlapov sily. Bola, vraj, tá už siedme dvere ťať začala, ale vtedy on skonal a ona — skapala. Všetko to s ním zaniklo, i tá jeho milá, i tá švárna družina, čo si s ním chodila; len tie pusté chodníčky, čo po nich zostali, a tie mená vyťaté na tatranské skaly. — Napokon ešte prídu na tie mrcha časy, a tu sa jedna stará kdes’ z kúta ohlási — to sa krížom všetkými svätými zaklína: že týmto pľuštiam, lejám, len on, vraj, príčina; bo že on ver’ neumrel, že ho rodné víly čarodejníckym prútom k životu vrátili. A na svoje dve oči že ho raz videla v búrke na draku letieť sťa by jasná strela. A bohzná čo si všetko nenarozprávajú o divoch, čo sa stali a čo sa stať majú. Šuhaji zas nespustia oka z tamtej strany, kde zašiel dobrý junák, Janík maľovaný. Pozerajú túžobne, čo sa to tam deje, ale tam nič nevídať, len leje a leje. Len ten, kto sa v to vezme, kto bližšie pristúpi, ten vidí bielych panien veliké zástupy; ten vidí, o čom ani nesnívajú ľudie: ten vidí svojím okom, čo len ešte bude.

^[21]Morena — bohyňa smrti u pohanských Slovanov. (Vynášanie Moreny konalo sa na jar — keď odchodí zima — smrť — a prichodí jar — život).

« predcházajúca kapitola | nasledujúca kapitola »