Zlatý fond > Diela > Smrť Jánošíkova


E-mail (povinné):

Ján Botto:
Smrť Jánošíkova

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 3451 čitateľov


 

V

„Zhotuj dušu k odchodu! — kto mi to povedá?“ Chce ruku hor’ zodvihnúť, ale sa mu nedá. A hlas jeden preletí zimným víchrom cezeň: „Bols’, Jánošík, voľný, pán; ale si už väzeň!“ Voľnosti, voľnosti, mával som ťa dosti, a teraz ťa nemám ani za dve hrsti! Vôľa moja, vôľa, kam si sa podela — či svetom za letom si mi uletela? Hoj, lietaj len, lietaj, keď ti taká ďaka, lenže si vylietaj lepšieho junáka. Lietaj len, prelietaj nad tie moje hrady, azda sa tá lipka ešte daraz zmladí — a keď sa nezmladí, sadni na prút holý, zaspievaj, zašteboc: boli časy, boli — zaspievaj a vyleť prosto hor’ do neba: lebo Boh nestvoril svet tento pre teba! Zvonia na deň — mne na noc. Oj, srdce, nežiali: my skoro spať musíme, bo sme skoro vstali! Spať večne — kto to káže? Boh? — ľudia, tyrani! — Z polcesty, z sveta môjho, ja ľuďmi vyhnaný! Oj, ľudia, ľúti ľudia, vy draví šakali! brať život! skiaď to právo? — či ste ho vy dali?! Ľudia — hej! ľuďmi radi menujú sa oni, tí, čo ľudské i božské šliapajú zákony. Zákon je len jeden u nich, jeden zákon vlčí; právo v putách — a pravda na hraniciach blčí. No príde i prísť musí ten bohatier boží, čo zákon pošliapaný na oltár vyloží; no príde i prísť musí ten veľký deň súdu — a za stôl si zasadne pravda môjho ľudu! — Zomrieť! tak výrok, — dobre, ja chodil po zboji; ale kto viacej zbíjal, ja, či katia moji?! Ja chodil po zboji, po tom šírom poli, aby som zabudol o ťažkej nevoli, ja chodil po zboji poľanou bezdrahou, aby som naučil pravde pyšných vrahov; ja chodil po zboji, za slobodou zlatou, aby som rozrážal putá svojich bratov. Sloboda, sloboda, slobodienka moja, pre teba mne páni šibenice stroja! Preto, že som ťa schytil, keď ťa psi trhali, i vyniesol omdletú medzi Tatier skaly, vlastným dychom ťa choval, na srdci zahrieval a ťažké tvoje rany slzami polieval: preto mrieť? — oj, rád zomriem, bos’ sa ty mne, milá, za to jedným pozrením dávno odmenila. Znám to prvšie prezrenie, dosiaľ v duši tleje, keď vzchodiac blysli na mňa dve hviezdy nádeje. Oj, viem, všetko smrť vezme, len nie tie dva blesky, tie mi svietiť budú hor’ v ten môj svet nebeský. — Ha! svitá — koniec! — mrkne — počiatok — kde? aký? Oj, zbohom, ty svet márny — môj svet nad oblaky! —

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »



Ján Botto

— básnik, jeden z najvýznamnejších autorov romantických balád Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.