ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[3]

Materiál, ktorý by objasnil zástoj českej reči u nás v pätnástom storočí, hlivie posiaľ zväčša v archívoch. Ale i z tej trošky, čo vyniesli na svetlo, vychodí bezpečne, že čeština od druhej polovice veku pätnásteho je rečou samosprávnych slovenských vrchností, neskôr i stolíc a zámkov. Ján Jiskra i Pankrác zo Sv. Mikuláša dopisujú si r. 1445 a 1446 s rôznymi osobami i mestami hornouhorskými po česky; mesto Rajec vedie od r. 1485 mestskú knihu po česky; kráľ Matej píše r. 1483 mestu Trnave, Štefan Zápoľa r. 1492 mestu Bratislave po česky; smluvu medzi Vladislavom a Maximiliánom čítajú na uhorskom sneme po česky.

V ľudovej literatúre čeština prebíja sa akiste s týmže zdarom, hoc pozitívnych príkladov niet, lebo veselé piesne o kráľovi Matiašovi, z ktorých najznámejšia je „Zvalo sa mesto Rakovci, v něm prebývali Kuruci“, a pekný spev o Kataríne povstaly v časoch neskorších.

Storočie šestnáste u nás pole českej reči rozšírilo ešte väčšmi. Prišla luterovská reformácia, prišly národné cirkve a školy. Niet temer mesta a mestečka na Slovensku, aby z tých čias nebolo od neho listu alebo listiny českej: a dlhý rad je miest, ktoré maly ev. cirkve slovenské i latinsko-slovenské školy: z oných hneď na začiatku reformácie Košice, Bardejov, Sabinov, Ľubietová, Banská Štiavnica, Banská Bystrica a iné (medzi rokmi 1520 — 1530), z týchto Bánovce, Kremnica, Žilina, Turčiansky Sv. Martin, Prievidza, Trenčín, Kežmarok, Jelšava, Mošovce atď. atď. (založené medzi rokmi 1525 — 1580). A v časoch, kde Turci jarmili krajinu ťažkým jarmom a občianske borby sa odmieňaly, skvel sa na školách tých kvet humanistickej učenosti domácej i zahraničnej; Ďurko Bánovský, Mikuláš Kolacináš, Ján Institoris Mošovský a veľa iných založili vtedy slávu svoju.

Pravda, mŕtva učenosť týchto kapacít prešumela nad národom bez úžitku a šľaku. Zato milo sa nám prihovára ich vrstovník, prvý slovenský skladateľ českých spevov cirkevných, Ján Silván. Kedy a kde sa narodil, nevedno; iba toľko vieme o ňom, že väčšiu časť života prežil v Klatovskom kraji v Čechách ako pisár Jána Popela z Lobkovíc, a že, ako Prokop Lupáč, dobrý jeho známy, o ňom poznamenal, umrel v Domažliciach roku 1572 („vitam suam clausit idque Domažlicii in Bohemia Joannes Sylvanus natione Pannonius“). Roku 1571 vydal v Prahe „Písně nové na sedm žalmů kajících a na jiné žalmy“. Český brat Blahoslav, Silvánov vrstovník, hovorí o ňom ako o človekovi vzdelanom, hudobníkovi i básnikovi znamenitom, vyčíta mu však prudkú povahu a opilstvo. „Písně jeho,“ vraj, „lépe světu se trefovaly než Jednotě.“ Ale pritom skutočná nábožnosť a tichá zádumčivosť veje z jeho sympatických veršov. „Pomysliž na své známé tovaryše,“ hovorí v jednom z nich, „kteříž v rozkoši, v pýše potratili své kratičké cíle, živi sauce rozpustile. Kde jich mladost, jejich radost, jich všecka veselé, jejich kratochvíle? Kde skoky, pyšné kroky, noční křiky, jich povyky, ušlechtilé jich hlasy? — Minuly již ty časy…“

Tiež inak Silvánov kancionál je pre nás zaujímavý. Pri piesni „Z hlubokosti volám k Tobě“ nachodíme poznámku: „Písnička tato zpívá se na tu notu, jako o krále Ludvíka porážce, a jest složena léta 1536 v mých velikých těžkostech a protivenstvích.“ A spev „Děkujem tobě, Otče nebeský“ káže spievať na notu „O Muránském zámku“ — tedy náražky na nápev i text historických piesní obecne vtedy známych. Obidve tieto veršovanky spolu s niekoľkými podobnými sa zachovaly, čo i v odpisoch dosť porušených. Sú písané stroficky, v krátkych riadkoch, rozvlačito. Miestami však udierajú na charakteristický prostonárodný tón. Jedna sa začína:

druhá: „Ó Sigeti, Sigeti, můj zámku veselý, můj zámku prepekný“; alebo tretia: „V širém poli na Podolí stojí Belhrad murovaný“ atď. Piesne tie skladali účastníci tureckých bojov alebo aspoň ich svedkovia; niektoré zvraty ukazujú bezpečne, že ospievaná udalosť bola skladateľovi blízka.

„V mých velikých těžkostech a protivenstvích…“ Úprimný vzdych najstaršieho slovenského lyrika duchovného je pre vek šestnásty charakteristický. Míňal sa bez pokoja a oddychu. Plen turecký a tatársky, domáca borba medzi Zápoľom a Ferdinandom nemaly konca. Nešťastná bitka pri Moháči, dobytie Budína a stopäťdesiatročné otročenie Turkom, pod ktorých ťažkou rukou stenaly i slovenský Novohrad, Hont, Tekov, Nitra a Trenčín až po Váh, hlboké stopy zanechaly v mysliach citných. A biedu dovršujú zákony snemov z r. 1523 a 1525 proti veľadiacemu sa domácemu luteránstvu: na živote i majetku trestať, zaživa páliť nakladajú Lutherových prívržencov. Tak nejeden evanjelický kňaz stal sa bludárom bez domova a nábožná pieseň ostala jedinou jeho tešiteľkou.

^[4]

Clivá elégia zneje i celým storočím sedemnástym. „Jsem jako ten na střeše vrabec osamělý, útěchy zbavený, a jako bez tovaryše pelikán spanilý, věkem ostařelý: přátelé zdaleka stojí a nenávistníci zlostí hořící plesají. Ó Bože můj, má naděje, radost srdce mého i kochání jeho! Nechť se mi světlo zasměje obličeje tvého: zbav mne všeho zlého, dej mi pomoc v mém soužení, čas jest smilování i retování v trápení…“ Tak spieva šľachetný rodák turčiansky, superintendent Trenčína, Oravy a Liptova, znamenitý Eliáš Láni (1570 — 1617), a spieva za stá iných.

Vek sedemnásty nesplnil nádeje krajinských evanjelikov. Mier viedenský roku 1606, mikulovský 1621, linecký 1645, šopronský 1681, satmársky 1711 opäť a opäť dával, uznával, zaručoval krajine slobodu náboženskú, ale vrchnosti svetské i duchovné pretekaly sa v obkrajovaní práv slávne zaručených, odoberaly kostoly a cirkevné imanie, vyháňaly kňazov i učiteľov, prenasledovaly a násilne obracaly ľud. Najmä druhá výprava českých evanjelických vysťahovalcov, ktorí s jediným svojím imaním, Kralickou bibliou a Komenského „Labyrintem světa“ (ako spieva ich citná pieseň), po Belohorskej porážke priputovali na Slovensko, rozputnala vášnivú revnivosť náboženských stránok. Gazdovstvo turecké, bočkajovské a rákócziovské tiež nepridávalo zemi pokoja.

Možno sa tu čudovať, že „čím viac sedemnáste storočie sa chýli ku koncu, tým viac sa i duch slovenského kmeňa v jeho literárnych plodoch zužuje a do ťažkomyseľných žiaľov upadá“; že s malými výnimkami „literatúra celá je alebo mrzutá polemika, alebo plač a škripenia, alebo preklínania a odsudzovania“; že niet v nej „slobodnejšieho vyletenia ducha nad zem a kostnice ľudské… do čistejších krajov citu a myšlienky?“ (Jozef Miloslav Hurban v Slovenských pohľadoch 1847, str. 5.) Kde sa maly rodiť charaktery, odolávajúce všetkým tým biedam? Joachim Kalinka, superintendent bánovský, vzácny rečník, umrel vo vyhnanstve; Tobiáš Masnik, učiteľ a kňaz ilavský, na terstských a neapolských galejach strávil kvet života; Ján Búr, učiteľ a kňaz krupinský, pätnásť rokov putoval ako vyhnanec v cudzine — a tak ďalej.

Jednako protestantizmus, ako vo všetkých literatúrach, kde vystúpil, tak i u nás zobudil svieži život. Prehĺbil náboženský cit, otvoril svet nových myšlienok, a kladúc dôraz na národnosť, lámal putá latiny a obracal sa k reči živej. Od pokolenia na pokolenie rastie medzi Slovákmi počet mužov, ktorým ani búrny vek, ani osobné utrpenie nevybily pero z ruky. I kruh predmetov sa šíri. Hoc duchovná pieseň a teológia majú väčšinu, už i svetský verš, lingvistika, zemepis a dejepis, pedagogika a náuky gazdovské nachodia obrábateľov.

Hneď na prahu sedemnásteho storočia stoja dva typické literárne zjavy: jeden Slovák, osudom do Čiech zahnaný a tam vedomosťami preslávený, ktorý Čechom daroval mluvnicu až do Dobrovského najpodarenejšiu, prvý teoreticky i prakticky osvetlil časomernú prozódiu pre domáce básnictvo, — druhý Slezák, sudbou zahodený k nám, ktorý slovenským evanjelikom vydal najbohatší a najobľúbenejší cirkevný spevník. Sú to Vavrinec Benedikti z Nedožier a Jur Tranovský.

Benedikti, Nitran, narodený roku 1555 v Nedožieroch neďaleko Prievidze, prešiel školou života i učenosti. Rektoroval v niekoľkých školách na Morave i v Čechách, až ho pražská univerzita vyznačila majstrovstvom slobodných umení a jej fakulta filozofická prijala za profesora matematiky a rečí antických. Ctený a preslávený umrel roku 1615, v čase kritickom, pred samým českým povstaním. Hlavné jeho dielo „Grammaticae Bohemicae ad leges naturalis methodi conformatae ac distinctae, libri duo, Pragae 1603“, hoci latinsky písané, pre nás mnoho značí. Veleslavín knihu poznal ešte v rukopise a pochválil ju; Dobrovský a Jungman, znalci nad iných povolaní, majú o nej iba slová uznania. Bystrý smysel pre tvaroslovné i syntaktické zvláštnosti a dialektické rozdiely češtiny a slovenčiny, i horlivá snaha, prehĺbiť a rozšíriť u rodákov svojich znalosť reči materinskej, robí nám gramatiku Benediktiho knihou vzácnou. Nie menšieho značenia sú „Žalmové někteří v písně české na způsob veršů latinských vnově uvedení a vydaní“ tiež v Prahe 1606. Benedikti prvý raz tu sprobúva český rytmus v antických rozmeroch elegických, heroických, sapfických i jambických. V úvode rozpráva o podstate starej prozódie a podáva príklady hudobnosťou slova vynikajúce.

Mladší jeho vrstovník, Tranovský, narodil sa r. 1591 v Tešíne. Učil v Prahe pri škole sv. Mikuláša, kázal v Bielsku pri kostole sv. Mikuláša a zakľúčil činnosť svoju i život ako kňaz v Liptovskom Sv. Mikuláši roku 1637. V Levoči vyšla rok predtým hlavná kniha jeho, „Cithara sanctorum. Písně duchovní staré i nové, kterýchž církev křesťanská… užívá“. Je to prvý evanjelický kancionál, tlačený na pôde slovenskej. Štyristo piesní tohto vydania, zčiastky preložených starých hymnov latinských a reformačných nemeckých, zčiastky pôvodné spevy českobratské a vydavateľove, podnes strojnásobnilo sa: do sedemdesiat vydaní dožila sa už táto „veľkoknižka“, ako si ju nazvali naši vďační cirkevníci. „Skladatelia piesní Tranosciusa,“ pekne hovorí Pavel Dobšinský, „dosť šťastní sú i v prekladoch z nemeckého; no oveľa šťastnejší v podávaní latinských hymnov a niektorých poľských piesní. V pôvodných ale skladbách naozaj sú pôvodní: rečou vo výrazoch i vetení blížia sa k mluve svojho slovenského ľudu, ač forma zostáva česká; reč dosahuje krásy a často pravej básnickej vzletnosti; náboženský cit vyznačuje sa pravou vrúcnou oddanosťou Bohu, myseľ jejich neobmedzenou, až heroičnou dôverou v riadenie božie a vo večné vykúpenie Kristovo. Poklad to i čo do všestrannosti a rozsiahlosti či počtu piesní, rovnak i čo do vnútornej ceny náboženskej neoceniteľný… Ale ani nebude ev. slovenského domu bez neho: otcovia a hospodári slovenskí na najvzácnejšie miesto odkladajú si ho v príbytkoch; matere nevydávajú dcéry bez neho; domáci všetci shromažďujú sa k nábožnosti kol neho i stolu i kozúbka svojho; v sboroch oduševnených zneje slovo týchto duchovných piesní. Nebude odcudzený ľud náš od nábožnosti, ani od svojej reči, dokiaľkoľvek a kdekoľvek vo vážnosti Tranoscius.“ (Slovenské pohľady 1885, str. 189 — 190.)

Z ďalších mnohých, charakterom silných a snažení vynikajúcich, vo vďačnej pamäti zachovávame najmä Štefana Pilárika a Daniela Horčičku, tiež Sinapiom zvaného: prvý, Očovan rodom, od roku 1639 do smrti svojej roku 1678 siedmich cirkví kňaz, tri razy vyhnaný, od Turkov lapený a väznený, a konečne v míšňanskom Novom Salzu doživší; druhý, pôvodom Sučanec z Turca, kazateľ a rektor jelšavský, kameňanský a radvanský, od r. 1673 do r. 1683 ako vyhnanec v poľskom Bojanove rektor, po návrate do vlasti opäť kňaz a inšpektor gymnázia v Levoči do r. 1706.

Mnoho prózy je síce vo veršoch, ktorými Pilárik rozpráva svoje utrpenie, ale hľadí z nich priama myseľ a milá prostodušnosť; dobre spravil Bohuslav Tablic, že prvé žilinské ich vydanie z roku 1666 „Sors Pilarikiana. Los Pilaříka Štěpána, služebníka Boha Pána“, 1814 v Skalici znovu dal vytlačiť s nadpisom „Pamětné příhody Štěpána Pilaříka, senického někdy kněze, l. 1663 od Tatarův zajatého, ale zvláštním řízením božím ze zajetí vysvobozeného“. Ľud posiaľ čítava túto knižku.

Vysoko nad prostého prenasledovaného veršovníka vyniká Daniel Horčička. Nie pre mnohé obľúbené spisy nábožné, ani pre podarené piesne, ktorými rozmnožil obnovenú Tranovského „Citharu“, ani pre vydanie Komenského povestnej knihy „Orbis pictus“, ale pre svoje slovenské, ba slovanské povedomie, silno sa zračiace vo spise „Neoforum latino-slavonicum, Nový trh latinsko-slovenský, na kterémž se některé do hospodářstva slovenského potřebné tovary prodajné nacházejí“, vydanom v Lešne v roku smrti Pilárikovej. Kniha delí sa vo dvoje. V tridsiatich oddeleniach latinsky rozberá české i slovenské prostonárodné príslovia a porekadlá, osvetľujúc tým starú domácnosť i spoločnosť našu. Milo je čítať už v sedemnástom storočí rad čistoslovenských zvratov, hoci češtiacim pravopisom tu i tu popremieňaných; napr.: Nechýbäva mu krem kačičie mlieko; ako kto slúži, tak mu platia; za prednými kolesami zadné sa vlečú; na malom zajačku učia sa psi srny jesť; pletie ako na mukách; zažmuročky bych trafil atď. To je hlavná časť. Nie menej však značí čistolatinská predmluva. V nej Horčička rozpráva, že ako chlapček, posedkávajúc po boku milej matere, pochytil prostonárodný spôsob reči; veci s materinským mliekom prijaté sú nám vraj tým milšie, čím milší je voľný detský vek. Chváli starobylosť, čistotu, bohatstvo a úsečnosť reči našej, ponosujúc sa, že na jej vzdelávaní málokomu u nás záleží. Ako príklad príchylnosti k materinskému jazyku uvodí Rimanov, Kartagincov, Grékov, Germánov, Čechov a iné národy. So smelými kombináciami hovorí o rozsiahlosti a starobylosti Slovanov, ktorých zná a s úctou uvádza už vek starý, ktorých reč, mravy, duševné dary vysoko vynikajú. Spomínajúc preslávených rodákov vlasti svojej, menovite rodu magnátskeho, ostro karhá odrodilých „vrtkavcov, obťažených závratom pýchy a či bezumnosti“, a napokon, kladúc jej na srdce, aby ľúbila rodný jazyk, obracia sa k zemianskej mladi rodu Radvanských, Horvátov-Stanšičov, Kubinich, Rakovských, Benických, Juštovcov, Zátureckých, Rakšánich, Búľovských i Revických; týmto rodinám venoval svoju knihu. Veľa tam fantazmagórie, veľa prisvojovania cudzích zásluh kmeňom slovanským, veľa nekritickej chvály a oslavy, ale i hlbokej lásky k rodu a čistej snahy k jeho zveľadeniu. Zo smutných bied a temných náruživostí sedemnásteho veku kniha Horčičkova hádže jasný, široký pruh svetla ďaleko do budúcich storočí…

Zo svetských veršov veku toho máločo zaslúži pripomenutia. Historicky zaujímavý je zeman Peter Benický, o ktorom vieme iba, že sa narodil r. 1603 a že veršoval maďarsky i československy. Maďarské verše jeho vyšly v Trnave r. 1664 s názvom „Beniczky Péter rythmusai“; slovenské, roku 1652 spísané, dlho ostávaly v rukopise; r. 1873 vydala ich v „Archíve starých československých listín, písemností a dejepisných pôvodín“ Matica slovenská. Ako z maďarskej sbierky, tak i z týchto veršov vidno, že umný zeman slovenský rád sa zaoberal ľudovým porekadlom a príslovím; kde len môže, pretkáva nimi svoje verše. Chce poučovať, naprávať svoj kleslý vek. Ale poetom sa nenarodil. Drobná ukážka to dosvedčí:

A do tohože jarmočného tónu upadúvajú i historické spevy, zväčša od nemenovaných veršovcov skladané: o Nových Zámkoch, o Myjave a kozákoch, o biednej Uhorskej krajine a iné. Výnimky hodná je iba pesnička o Alžbete Bátoryčke v Čachticiach. Hľa, počiatočné verše:

To čistý prostonárodný tón a zároveň už i čisté slovenské slovo.

^[5]

Semä, zasiate Horčičkom, skvitlo v osemnástom storočí novým kvetom. A zas je to dopĺňajúca sa dvojica mužov, ktorá tu vyniká nad všetkých ostatných. Daniel Krman a Matej Bél, hoc životom i snahou rozdielni, nevdojak sú cieľa jedného. Tamten protivenstvami kvárený a svetom metaný, tento vo výnosnom úrade ctený a slávený; onen vierou a národným povedomím zapálený horlivec; tento opatrný, všetkým stránkam voľkajúci diplomat; tamten jadrný, hlavne svoj jazyk veľadiaci štylista, tento v latine i nemčine, maďarčine i českoslovenčine rovnako usilovný spisovateľ; v Krmanovi mocno a určito sa ohlásila národná idea, Bél ju vyslovoval svojím spôsobom.

Život Krmanov nevychodí z útrap a dobrodružstiev. Narodil sa r. 1663 v českom Mšene, keď rodičia jeho tade utekali pred Turkom. Učil sa v Sobotišti, Ilave a Trenčíne; keď mu však otca, kňaza, vyhnali z krajiny, protektor jeho, zeman Mikuláš Ostrožič, posial ho na gymnázium do Vratislavi a potom na univerzitu do Lipska a Wittenbergu. Ako dvadsaťročný mladoň vrátil sa domov, rektoroval v Ilave, keď ho ztade cisárske vojsko vypudilo, v Mošovciach, potom zastupoval chorého otca na Turej Lúke, od r. 1690 bol kňazom na Myjave, až roku 1700 z väzenia na Čachtickom zámku, kde sedel ako prívrženec Rákócziho, utiekol do Nemiec. Po desaťročnom exile, keď rákócziovci znovu sa pohýbali, Krman sa opäť vrátil do Myjavy, ztade ho zavolali na faru žilinskú a roku 1706 na ružomberskej synode vyvolili za superintendenta stolíc Bratislavskej, Nitrianskej, Trenčianskej, Liptovskej a Oravskej. V tej hodnosti r. 1707 svätil zástavy kurucké. R. 1709 šiel ako plnomocník Rákócziho ku Karolovi XII. konať pomoc uhorským povstalcom. Kráľ švédsky práve sa boril s Petrom Velikým, a Krman postupoval so švédskym vojskom až k Poltave, kde porážka Švédov znivočila i jeho nádeje. Vrátil sa do Žiliny, ale r. 1711 gróf Erdödy ho vyhnal, a štvaný kňaz tretí raz sa uchýlil na Myjavu. Tam dvadsať rokov žil propagande svojho vyznania i literatúre, až v podvečer života, r. 1731, pre búrenie odsúdený k doživotnému žaláru, v Bratislave r. 1740 dokonal.

Za takých okolností veruže mnohostranná Krmanova činnosť slovesná je na počudovanie. Mluvnické a metrické názory svoje uložil v nevydanom spise „Rudimenta grammaticae slavonicae in gratiam Slovaciorum, lingua slavico-bohemica utentikum eamdemque excolere volentium, concinnata“; pôvodné i preložné cirkevné spevy vydal v B. Bystrici s titulom „Nábožné arie pri výročitých slavnostech, památkách a rozličných zvláštních případnostech zpívané“; náboženské vyznanie svoje pozitívne šíril katechizmom i bibliou, s Bélom podľa českobratskej v Halle roku 1722 vydanou, a polemicky bránil r. 1718 spisom „Anti-Dubnicay. Man-hu? Co jest to za manu skrytou, kterou Dubnicay, pleban teplanský, na světlo vydal“; cirkev evanjelickú, vnútorne neustálenú, roku 1734 organizuje knihou znalcami veľmi cenenou „Agenda ecclesiastica slavonica, t. j. práce církevní, kterou evanjeličtí kněží a učitelové v království Uherském při službách božích vykonávají“; konečne smýšľaniu svojmu politickému dáva pádny výraz rečou „Actus inaugurationis vexillorum, t. j. posvěcení zástav, když Urban Celder, p. Rákócy Ferenca jednoho regimentu oberšter, osm nových zástav do chrámu žilinského přinésti dal, v březnu 1707 učiněné“. Všade celou dušou veci svojej oddaný, všade človek života a skutku, nielen reflexií a kníh. Jeho povedomie národné silno a citno hlásajú distichá, sláviace slovenčinu ako matku všetkých jazykov slovanských:

Inak Bél. Narodený r. 1684 v Očovej, učil sa na školách domácich, až r. 1704 pred kurucmi, ktorí zaujali Banskú Bystricu, zutekal do Halle. O štyri roky sa vrátil a učil na škole banskobystrickej. Znechutený krivým potváraním z tajných sympatií k Rákóczimu, prijal roku 1714 rektorát lýcea bratislavského i faru. Lýceum v jeho rukách skoro skvitlo; sláva učenosti Bélovej sa rozletela svetom; akadémia londýnska, berlínska a iné vyznačily ho členstvom; Karol III. podoprel ho štyristozlatovým ročitým príspevkom študijným, povýšil ho do stavu šľachtického a menoval cisárskym historikom. Bél umrel r. 1749.

Československé spisy Bélove obmedzujú sa na predmluvy a preklady. Folianty svoje, v ktorých uložil učenosť biblioték a preslávil sa až po epiteton „magnum decus Hungariae“, písal latinsky. Ale snahám jeho nemožno odškriepiť širokej osnovy. Je gramatik, historik, geograf, teolog rovnako učený. Menovite o poznanie vlasti má zásluhy. Podnes je často vyhľadávaným žriedlom Bélov fóliový spis obšírno založený, hoci nedokončený „Notitia Hungariae novae historico-geografica“ v piatich sväzkoch 1735 — 1742. Bél je i najstarší krajinský žurnalista; noviny jeho; tiež latinsky písané, vychodily roku 1722 a 1723. Tak hľadí na nás z veku minulého zvláštny ten muž, povestný mnohostrannou učenosťou, slohovou hladkosťou i charakternou mĺkvosťou. Jednako diplomacia jeho neudusila v ňom národného človeka, zaujatého za svoju reč. Túto reč svojím spôsobom charakterizoval v pamätnej vete: „Neque enim, si quid ex vero judicare poterimus, hispanicae gravitate majestateque, blanditie ac facilitate gallicae, anglicae sublimitate efficacitateque, germanicae sensus et emphaseos ubertate, lenitate ac suavitate italicae, denique hungaricae imperiosa illa severitate quidquam concedit: ita absolutarum est qualitatum, si viri ea utantur docti, eloquentes et ad socialitatem nati efformatique.“ (To jest po slovensky: „Lebo ak chceme súdiť podľa pravdy, v ničom nezaostáva ani za vážnosťou a velebnosťou španielčiny, ani za pôvabom a hladkosťou francúzštiny, ani za vznešenosťou a silou angličtiny, ani za bohatstvom smyslu a dôrazu nemčiny, ani za mäkkosťou a ľubozvučnosťou italčiny, ani konečne za veliteľskou prísnosťou maďarčiny; tak znamenité má vlastnosti, keď ňou hovoria mužovia učení, výreční a do spoločnosti súci i vzdelaní.“ Z úvodu ku gramatike Doležalovej.)

Vrstovníci Krmanovi a Bélovi sú zjavy druhostupňové. S oným preteká sa v cirkevnom speve Samuel Hruškovic, r. 1748 v B. Bystrici dokonavší superintendent banského Okolia, pre svoje podarené piesne „slovenským Gellertom“ zvaný. Popri ňom potisský superintendent Jur Ambrózi (narodený r. 1694 v D. Kubíne, umrel r. 1746 v Štítniku) vynikol veľkým dielom „Líbezné jádro celého křesťanského ev. učení“ z r. 1745, významným v ev. dogmatike i v názvosloví predmetu. A v tomže čase rovesník a druh jeho Pavel Jakobei, rodák prietržský, slovenský ev. kazateľ v Modre, zbožnú myseľ svoju zvečnil najmä vo foliante „Modlitebný poklad“ (dvetisíc modlitieb nedeľných, sviatočných i obecných, v Žitave 1732), spise, ktorý s Tranovského „Citharou“ podnes ostáva cirkevným pokladom našich evanjelikov. Napokon Pavel Doležal, Skaličan, vyučený súkenník, ktorý ako kazateľ na Boci skončil život v ostatnej tretine osemnásteho storočia, napísal dobrú náuku reči „Grammatica slavico-bohemica“ (v Bratislave 1746, s úvodom Bélovým), v ktorej on prvý pred Dobrovským správne utriedil československé sloveso a prvý pridal ku gramatike sbierku ľudových prísloví.

Vek náboženskej nesnášanlivosti a zádumčivých žalmov, vek latinskej učenosti a knižnej češtiny na Slovensku chýli sa ku koncu. Pokonné jeho snahy splývajú a križujú sa s počiatkami samostatnej literatúry slovenskej — drobnými síce a nie vždy znateľnými, ale kryštalizujúcimi sa a dôsledne rastúcimi.