ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[6]

Od počiatku šestnásteho do počiatku osemnásteho storočia národná reč na Slovensku tečie trojakým prúdom. Tlačené veci, z veľkej väčšiny knihy náboženské a tu opäť zväčša evanjelické, pridŕžajú sa jazyka biblie Kralickej; listiny, zápisy, knihy mestské a privátne, teda slovo písané, tu viac, tu menej vpúšťajú domácich slov a foriem miesto spisovných českých; pospolitý neučený ľud doma, na poli, v rodine rozpráva zdedenou živou rečou starootcovskou: po slovensky. Českí prisťahovalci, ev. kňazi, tlačiari, slovenskí v Prahe študujúci vzdelanci chránili osnovu posvätnej, pri obradoch v evanjelickej cirkvi užívanej „bibličtiny“, ktorá mala už vážnu literatúru a ktorou rozprávali i uhorskí králi; stredná vrstva svetská, postavená v úradoch a zaoberajúca sa pre ušľachtenie ducha i srdca popri latine i knihou českou, usilovala sa na poli administrácie slovom i písmom rodný svoj jazyk prispôsobovať formám knižným; iba rečový prúd ľudový, nevnikajúci do písem ani kníh, široko tiekol pod ľadom spisovného jazyka a nepremenno vládol životom: hovorená slovenčina pospolitá u nás češtinou zamenená nebola nikdy.

Keď po založení katolíckej univerzity trnavskej r. 1635 naše západoslovenské katolícke kňažstvo živšie než kedykoľvek predtým sa počína účastniť pohybov literárnych, nemôže inak, než písať prijatou rečou tlače, užívanou evanjelikmi „bibličtinou“. Vzory polemickej i apologetickej literatúry katolíckej prichodily z Čiech, kde číslo ich od polovice šestnásteho storočia rastie, a slovenskí katolícki spisovatelia napodobňujú ich v tendencii i forme. Univerzitná tlačiareň trnavská a začas i tlačiareň žilinská od konca sedemnásteho veku je centrom tejto časti našej literatúry. Literatúra tá je ešte jednotvárna obsahom a nerozvitá formou: u protestantov, starších už literárnych pracovníkov, duch i pri všetkých útrapách a všetkej melanchólii voľnejší, obzor širší, témy slobodnejšie, jazyk typickejší — u pisateľov katolíckych však účel vždy len jeden: obrana vyznania a jeho propaganda, formálna stránka v začiatkoch, úroveň spisovateľská nižšia. Ani Horčička, ani Krman, ba ani Pilárik trnavskej škole sa nezrodil.

Počiatkom osemnásteho storočia badať vo formálnej časti katolíckej literatúry našej zaujímavý obrat: prísny kánon biblického jazyka dostáva štrbiny, slovenčina preráža už i v slovo tlačené. Príčin toho bolo niekoľko.

Čeština, ešte v šestnástom storočí a počiatkom sedemnásteho panujúca reč v štátnom, verejnom i domácom živote v Čechách, na Morave a v Sliezsku, po „Obnovenom zriadení zemskom“ z r. 1627 a úpornej protireformácii slovom i skutkom, bola na počiatku osemnásteho veku osihotená už iba na robotujúcu sedľač; bohatá niekedy literatúra cirkevná i svetská v dome svojom sa zoschla na najchudšie potreby ľudu: modlitebné knižky, spevníky, kalendáre, snáre, pranostiky, — čo išlo vyššie, tlačilo sa v potratených osadách evanjelických vysťahovalcov v Nemecku, Holandsku, Poľsku alebo Uhrách. Kultúrny vplyv Čiech a ich hlavného mesta na Slovákov prestal; jasná doba Kralickej biblie stemnela; český jazyk i doma, vo svojich vlastných sídlach, ostal bez vlády, veľadenia a záštity. Slovenskí katolíci, neviazaní k spisovnej češtine tradíciou ako k posvätnej reči Písma, a vedení snahou, skloniť sa čo najnižšie k svojmu ľudu i rozšíriť čo najďalej pôdu svojho účinkovania, slovenčili väčšmi a väčšmi, a koniec týchto snáh bolo zaprevadenie živého domáceho nárečia do písma i tlače za knižné slovo české. Proces ten ide od prvej knihy v slovenskom nárečí, za ktorú Jozef Miloslav Hurban pokladal „Pravú katolícku ručnú knižku“ svetského Žilinčana Mikuláša Tomášiho, r. 1691 v Trnave vytlačenú (Slovenské pohľady I, 2, str. 22), po r. 1790, rok vydania prvej gramatiky slovenského jazyka Antonom Bernolákom: teda plných sto rokov.

Najvernejšie sa slovenčiaci postup reči zrkadlí v literatúre kazateľskej, ako ju diplomaticky verne vydal Michal Rešetka („Kázne príhodné od rozľičných nekdy kazateľov“ v Trnave 1831 — 34, v dvoch sväzkoch).

A nielen spisy duchovné, i svetské verše podliehajú tejže asimilácii formy. Najvýznačnejším príkladom je nevydaný svojho času plod františkána Hugolína Gavloviča, roku 1712 narodeného v Czarnom Dunajci, vychovaného v hornooravskej Trstenej a r. 1787 dokonavšieho v kláštore pruštianskom. Gavlovič zanechal i teologické rukopisy („Menologium“, Škola duchovní, Kniha o márnosti svetskej); ale jeho „Valaska škola mravuv stodola t. j. Pastýri ze svatého Písma s rozličným mudromravným naučením veršovne predstavení“ najjasnejšie odhaľuje individualitu vzácneho muža. Hojil sa od suchôt žinčicou na salašoch hory Chrástkovej pod zámkom Vršatcom a tam zveršoval dva hrubé sväzky svojej básne: je „pri ovcach zložená, v Pruskem vydaná (dopísaná) r. P. 1755 dňa 12. brezňa“, hovorí o nej. Spis jeho má dvanásť predspevov a jednu i dvadsať „nôt“, t. j. spevov; pred každou nôtou citát z biblie, vzťahujúci sa k pastierskemu životu. Inak starozákonný život pastiersky je učenému synovi ľudu iba popudom, aby vyrozprával nekonečný rad svojich vážnych i smiešnych, naivných i satirických myšlienok, aforisticky drobných, s prekvapujúcou niekedy pointou, pravidelným trochejským rytmom, v stereotypnej forme veršovanej, príjemnou, populárnou rečou. Životná jeho skúsenosť je veliká, hoc iba z mníšskej cely alebo z dediny šľakoval beh vecí ľudských; odporúča zbožnosť, sebazaprenie, miernosť; neprestáva ukazovať a vysmievať slabé stránky ženskej povahy, vracajúc sa k nim opäť a opäť; v utrpení telesnom je stoik, v duševných snahách rozsudný tichý pozorovateľ. Učenosť jeho bola znamenitá: poznal Seneku, Ovidia, Plauta, Cicerona, Sokrata i Aristotela, čítal Erasma Roterdamského a Tomáša Kempenského. Obšírna jeho báseň ukazuje na vtedajšie vzory italské. A rečová jej forma je nie menej zaujímavá; z rýmov súcí: učí, jazýčka: chodníčka, krása: prinášá, mává: dává, robiť: stroviť, králuval: obanuval vychodí, že živá slovenčina u Gavloviča zjavno sa prebíjala zo zvyčajnej reči knižnej.

V desaťročí, 1770 — 80 vidíme už prvý pokus ľudovému jazyku nášmu v písme robiť nielen inštinktívne ústupky hláskoslovné, tvaroslovné a frazeologické, lež celkom povedome do tlače uvádzať slovenčinu ako literárnu reč. Pokus ten spravil Jozef Ignác Bajza, r. 1754 v Predmieri narodený a r. 1836 v Bratislave dokonavší farár dolnodubovský a bratislavský kanonik. Jeho veľký päťsväzkový spis „Kresťanského Katolíckeho Náboženstva, které lidu svému vykládal a pre všeobecný prospech vydal, Pjeť díluv“ (v Trnave 1789 — 96) je slovenčina slovom i písmom, hoci nedôsledne zaviazla na pol cesty; jazyk biblie Kralickej vplýval ešte na celkové ustrojenie, ale už i slovenský slovník, hláskoslovie a fonetický pravopis všade sa hlási v Bajzových foliantoch. A vedľa tejto „najstaršej slovenskej všenauky“ katolíckej vidno to i v Bajzových spisoch svetských, ako sú: „René Mládenca Príhody, a Skusenosti“ (v Prešpurku I, 1783, II, 1785), „Právo o Živení Faráruv“ (1787), „Slovenské dvojnásobné Epigrammata Jednako-konco-hlasné, a zvuko-mírné“ (v Trnave I — II, 1794) a „Veselé učinky a rečení k stráveňu trúchlivých hodín“ (v Trnave 1795).

Medzitým veľa bolo sa premenilo v obecnom európskom i domácom krajinskom položení.

Z anglického a francúzskeho západu prichodily náuky o právach pospolitého ľudu proti privilegovaným kastám, o suverenite národov a historickej ich minulosti, o rovnosti, voľnosti a bratstve človečenstva bez rozdielu hodnosti a rodu, a od r. 1789 revolúcia francúzska učenie to vykonávala krvavou rukou. Katarína, Fridrich, Jozef II., „osvietení samovládcovia“, láskavo klonili sa k ľudu a miernili jeho neľudský stav storočiami spečatený. Už roku 1767 úkazom Márie Terézie padla poroba sedliactva v jej zemiach, a Jozefov tolerančný patent z r. 1781 zmiernil kruté položenie nekatolíckych vyznaní.

Jozefínsky tlak germanizačný budil protitlak, a rakúske nemecké národnosti, ktorých individuality pod diplomatickou mŕtvou latinou ostávaly nerozvité, preberaly sa k životu. Národný kroj prichodil ku cti, najmä u šľachty, viedenskému dvoru oponujúcej; učené družstvá sostupovaly sa veľadiť a čistiť zaostalý rodný jazyk; skrsly poučné časopisy, skúmajúce starinu a objavujúce význam zaznávaných národností; básnici zaspievali o veľkej minulosti a zažialili nad malou prítomnosťou; do zákonodarstva, do úradov, do škôl pýtaly sa reči národné. Tak bolo už za Jozefa a tak najmä za Leopolda.

A s ožívajúcou národnosťou vo všetkých, i nerakúskych kmeňoch slovanských sa budila snaha, jasno vyraziť v literatúre svoju osobitnú jazykovú a kmeňovú individualitu. Rusi za Alexandra, Poliaci už za Stanislava Augusta demokratizovali svoju umelú literárnu reč ľudovými živlami; a menšie kmene slovanské rad-radom zanechávaly učenú miešaninu starocirkevného a knižného jazyka a zavádzaly do spisov živú reč ľudu: u Chorvátov Andrija Kašić-Miošić prvý ňou zaspieval r. 1756 („Razgovor ugodni naroda slovinskoga“) u Srbov Dositej Obradovič začal ňou písať r. 1783 („Život a príhody“), u Slovincov Valentin Vodnik uviedol ju do časopisu roku 1797 („Ljubljanske novice“), u Malorusov Ivan Petrovič Kotľarevskij skladal v nej verše roku 1798 („Aeneida perełyćovana“), u Bulharov biskup Sofronij prekladal do nej zo staroslovančiny a gréčtiny r. 1806 („Kyriakodromion“). Skrsla nová čistá literárna reč chorvátska, srbská, slovinská, maloruská, bulharská.

Niekdajší spisovný jazyk Slovákov, čeština biblie Kralickej, v domove svojom v Čechách i na Morave a v Sliezsku temer vymieral, a von zo svojich hraníc slabo účinkoval už iba tieňom dávnej minulosti ako evanjelická reč obradná.

Čo v literatúre všetkých slovanských ratolestí sa zjavilo ako výraz ožívajúcej národnosti a kmeňovej individuality, to logicky prišlo i u Slovákov. Prvý, kto to vyriekol ako určitý literárny princíp, bol Bernolák.

Anton Bernolák narodil sa dňa 4. októbra 1762 v Slanici, v hornej Orave, z rodiny zemianskej. Ako klerik arcibiskupského semeniska v Trnave mal príležitosť poznať vydávanú tam slovenčiacu literatúru prostonárodne-náboženskú a po roku 1782 v hlavnom seminári bratislavskom už usilovne študoval slovanské jazyky i rodnú svoju reč. Výsledok jeho štúdií sa zjavil skoro: ako dvadsaťpäťročný teolog r. 1787 vydal v Bratislave dvoje latinských rozpráv: „Dissertatio philologico-critica de litteris Slavorum, de divisione, illarum, nec non accentibus“ a „Linguae slavonicae per regnum Hungariae usitatae compendiosa simul et facilis orthographia“. V prvom vyslovil princíp literárnej slovenčiny, v druhom podal úpravu, ako vec formálne uviesť do života. Pre národ žiadal národnú reč, pre písmo ľahký, každému pochopiteľný, zvuk jazyka verne vyrážajúci pravopis. Čo dobrého učení predchodcovia jeho vykonali v lingvistike, zná dobre: prijíma stanovisko Bélovo, že pravá slovenská výslova je v krajoch od Čechov i Moravanov, Poliakov i Maďarov rovnako vzdialených, teda slovenčina stredná; zná gramatiku Doležalovu a podľa jej osnovy snuje svoju náukovú sústavu; badá v populárnej literatúre trnavskej slovenčiaci postup v látke i forme jazyka i písma a robí z neho dôsledky. Podstata jeho náuky je: nárečie západoslovenské a pravopis fonetický. To prirodzene vytekalo zo snáh všetkých jeho prípravcov, čo od sto i viac rokov mu chystali pôdu. Katolícky juhozápad, od Žiliny po Bratislavu, svojimi spisovateľskými družinami a tlačiarskymi centrami vnášal do literatúry svoj dialekt, a pisatelia, jednak sami nevládajúc zadosť robiť pravopisným pravidlám českobratského spôsobu písania, jednak usilujúc sa vec obľahčiť pospolitým čitateľom, púšťali rozdiel medzi r a ř, e a ě, i a y a blížili sa fonetike. Bernolák rozdiel pustil celkom: počúvaj, ako vyslovuješ, a čo počuješ, píš. I západoslovenský dialekt, ktorý spravil literárnym, celkom logicky vychodí z predchodcov Bernolákových: on, ktorý z Béla vedel, že iba stredná slovenčina je slovenčina pravá, sám nikdy jej zvuky nepočul — nie v rodisku svojom hornooravskom, nie v Trnave, nie v Bratislave; nikdy v knihe tlačenej jej foriem nevidel, lebo žilinskí, nitrianski, trnavskí, bratislavskí jeho literárni predchodcovia všetko boli Západoslováci. Západný ten dialekt, so zvláštnym odtienkom trnavským, bol iba prvý krok od spisovnej češtiny k čistej slovenčine, ktorá ešte len prírodným, nie literárnym životom žila medzi Tatrou a Fatrou. Tak vysvetľuje sa protiva medzi teoretickým stanoviskom a praktickým postavením gramatickej náuky Bernolákovej. Pri takomto ponímaní Bernolák nie je literárny revolucionár, lež iba dôsledný kodifikátor toho, čo pred ním vyše sto rokov v tlači katolíckych Slovákov rástlo a zrelo ako rečový fakt.

Tenže konzervatizmus hľadí i z jeho úplnej náuky novej spisovnej slovenčiny, ktorú, už predtým rukopisne rozšírenú po priateľoch, ako čeklísky kaplán roku 1790 vydal v Bratislave s titulom „Grammatica slavica ad systema scholarum nationalium in ditionibus caesareo-regiis introductum accomodata“. Čo i ř, ě, ou, y vyobcoval zo slovenčiny, zavádzajúc zároveň v mäkkých slabikách zbytočné predtým zmäkčujúce značky; čo i široké pôvodné samohlásky a, o, u miesto českého e a i z veľkej časti udomácnil v písme: v tvarosloví a slovníku podlieha ešte „biblickému“ jazyku, vo frazeologii málo na neho účinkuje samorastlá ľudová reč a v tvorení slov neokúňa sa prijímať i zásady Pohlove, ako ukazujú jazykové nemožnosti „dobročitánlivosť“, „medzokládka“, „ukroj“ a pod. I celkovú osnovu „Gramatiky“ prejal z knihy Doležalovej.

Napokon tuho sa držal tradície i v hlavnom svojom diele, korune všetkej učenej literatúry bernolákovskej, na ktorom pracoval celý život, ktorého vydania sa však nedočkal: v slovníku. Tento „Slowár Slowenskí Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí: seu Lexicon slavicum bohemico-latino-germanico-ungaricum“ (v Budíne 1825 — 27 v šiestich dieloch, dovedna 5302 strán) mal smelý účel: slovenčinu chcel od všetkého, čo si požičala z češtiny a poľštiny alebo čo pokazila, vycibriť a postaviť na vlastné nohy; hľadal zákony reči v jej vlastnom duchu, podával etymologiu, synonymiku, frazeologiu; pomáhal praktickej potrebe, ktorá vedľa maďarských, latinských a nemeckých slovníkov súrila i slovník slovenský. Lež veľký, složitý ten cieľ i po Bernolákovi ostal ideálom. Bolo vtedy ešte primálo posbieranej spoľahlivej látky jazykovej, západné nárečie naše, otvorené účinkom moravským, bolo primálo originálne a prichudobné, bolo primálo prameňov a pomôcok tlačených, aby dielo mohlo sa podariť. Bernolák ako etymolog nebol zo šťastných, a vedecký i praktický účel, ktoré chcel spojiť, temer celkom sa vytváraly. Osnova „Slovára“ je zvyčajný vtedy „sprachtrichter“, ktorý bez prameňov a dokladov, bez genetickej histórie slova a jazykospytného zistenia jeho rodiny podáva pomoc spoločenskému alebo populárno-spisovateľskému hovoru, kde pri zvrate slovenskom hneď neprichodí na um fráza maďarská, pri nej nemecká alebo latinská atď. Ešte najšťastnejší je Bernolák v synonymike, kde ľudové príslovia a porekadlá, ako ich počul a z hlavy citoval, dosvedčujú hodnovernosť jeho udaní. Ale i tak „Slovár“ ostáva jedným z najdôležitejších prameňov lingvistiky slovenskej.

Ako prebudené kmeňové povedomie sa vyrazilo v Bernolákových prácach lingvistických, tak ožívajúca národnosť naša, majúc predchodcov a príklady na druhých, javila sa v horlivých snahách spolkovitosti literárnej. Najkrajší jej zjav bolo „Slowenské učené Towarišstwo“ (tiež „Towarišstwo litterného umeňá“ volané), skrslé r. 1792: „hlavný stánok“ malo v Trnave, a už roku 1793 „prvý poboční“ v Nitre, „druhý poboční“ v Rovnej, „tretí poboční“ v Banskej Bystrici a „štvrtý poboční“ v Soľnej Bani pri Prešove. (Pozri nestránkovaný úvod Fándliho „Zeľinkára“.) Z Trnavy začala sa chvályhodná činnosť vydavateľská i nakladateľská; tlačiareň nestačila hotoviť rukopisy zo všetkých strán posielané; mnohé sľuby a plány išly do ďalekej budúcnosti. „O volakterý rok uvidí učený svet, že slovenský jazyk a jeho písebné pero vždycky sa môže inším rečám a vtipom v Európe vychváleným z velkú chválú pripodobniť jak z duchovníma tak zo svetskými knihami“ („Zeľinkár“ str. 2) — znely radostné nádeje. A v niekoľkých rokoch vyrástla dosť bohatá knižnica slovenských spisov „podla novéj našéj dobropísebnosti a dobromluvnosti“, niektoré z nich hrubé bachanty na mnoho sto strán!

Bernolák stvoril spisovateľskú školu.

Zo všetkých bernolákovcov najumnejší i najusilovnejší robotník, celej školy najlepší štylista bol Fándli.

Jur, alebo ako sám sa písal, Juro Fándli (matrika ho píše Fandl) narodil sa 22. marca 1754 v Ompitáli, v Bratislavskej, od r. 1773 do 1776 bol v seminári budínskom, pol štvrta roka pobudol ako kaplán v Seredi a v Lukáčovciach a v rokoch 1780 — 1807 účinkoval ako farár v Naháči. Pre nervovú chorobu a slabosť očú r. 1807 vzdal sa úradu, tráviac ostatné tri roky života, telesne biedny a hmotne biediaci, vo svojom rodisku, kde dňa 7. marca roku 1810 umrel.

Fándli bol bystrý duch, dobre znal odbornú literatúru a všetko znamenite vedel zúžitkovať pre pospolitý ľud, píšuc a vydávajúc knihy prostým, k rozumu i srdcu rovnako hovoriacim slohom, o predmetoch i veciach, ktoré boly najsúrnejšie potrebné. Ak Jozef Bajza, „češtiaci slovenčinu a slovenčiaci češtinu“, bol Kollárom veku devätnásteho, nuž Fándli bol iste Lichardom osemnásteho storočia: prvý šťastný spisovateľ ľudový. Roľníkovi dôkladným poučením bol jeho „Piľný domajší a poľní hospodár“ (päť dielov, v Trnave 1792 — 1800), prosto srozumiteľným domácim radcom „Zeľinkár z velkých zeľinárských kníh vyťáhnutý“ (tamže 1793), gazdovi i včelárovi rukoväťou „O uhoroch ai včelách“ a „Slovenský včelár“ (tamže 1802). Vždy ovládajúc predmet v teórii, vyznal sa v ňom i prakticky; preto čo rozpráva, je jasné a konkrétne. Kde priamo poučovať by zunovalo, pomáha si rozhovorom medzi úradským a richtárom; kde vec sucho rozberaná by nechutila, tam pre ňu čitateľa získava sviežim slovom. A Fándli nielen srdečne a umne učí a dvíha ľud, on je už i prebudený, zapálený rodoľub. Pamätihodné je v tej veci „Druhé obetování“ „Hospodára“ (str. 22 — 38), kde knižku svoju pripisuje „slávnemu slovenskému národu“. Tam národu do duše hovorí odchovanec osvieteného jozefinizmu, skutkom vypĺňajúc to, čo mladší jeho majster si žiadal v teórii.

A práve tak umne zaobchodí s predmetom v hlavnom svojom diele cirkevnom („Príhodné a svátečné kázne“, dva sväzky, 1795 — 6): dobre disponuje, poslucháčov chytá za srdce i rozum hneď v exordium, predkladajúc veci a dôvody rečou názornou a milou.

V ostatných desaťročiach osemnásteho a prvých devätnásteho veku literatúra bohoslovná rozmnožila sa veľmi. Nitriansky biskup Jozef Vurum, jágerský arcibiskup František Fuchs, grófi Ján Illésházy a syn jeho Štefan, dediční župani liptovský a trenčiansky, a najmä kardinál-arcibiskup ostrihomský a knieža-primas krajinský, Alexander Rudnay, pamätný svojím krásnym výrokom „Slavus sum; et si in cathedra Petri forem: Slavus ero!“, hojno rozsýpali bohatý svoj groš na katolícke cirkevné diela slovenské, a ostrihomský kanonik Jur Palkovič sám vydal skoro polovicu spisby bernolákovskej: okrem prvého všetky diely Bernolákovho „Slovára“, Rešetkove dvojdielne „Kázne“, slovenské „Svaté Písmo“, väčšinu spisov Hollého a mnoho vecí menších.

Posledných pätnásť rokov veku osemnásteho a počiatok devätnásteho storočia je pre našich k národu sa priznávajúcich katolíkov doba epochálna. Mnohými smermi veľadila sa literatúra bernolákovská: mala teologických spisovateľov učených i populárnych, mala lingvistov a slovnikárov, prekladateľov a vydavateľov stariny, šťastných spisovateľov ľudových i štedrých podporovateľov. Ale jedno jej chýbalo, čo literatúru robí pokladom národným: poézia. Staršie básnické spisy zaležaly nevydané: verše Gavlovičove, žilinským asesorom Alexandrom Nozdrovickým roku 1778 preložený Fénelonov „Telemach“, od asesora Jána Turčániho prekladané inojazyčné romány. Bolo nebezpečenstvo, že literatúra ostane v suchej jednostrannosti, bez poetickej rosy.

V dvanástej hodine prišiel obrat. Zakladateľ školy nedožil sa ho: Anton Bernolák umrel ako farár, dekan a miestny škôldozorca v Nových Zámkoch dňa 15. januára 1813. Obrat doniesol Ján Hollý.

^[7]

Tolerančný patent umlčal dvestoročnú literárnu elégiu slovenských evanjelikov. S uvoľneným životom cirkevným ožíva i literatúra evanjelická rovno s prekvitajúcimi snahami bernolákovcov.

I u slovenských evanjelikov, pri hlbokej ich úcte k jazyku biblie Kralickej a vždy ešte živom spojení s Čechami a Moravou, ľudový živel preniká do spisovného jazyka najmä tam, kde cit hovorí: do veršov. Povestní korektori tlačiarski, ako levočský Jur Bahyl (umrel r. 1759) a bratislavský Ján Chrastina (narodený roku 1729) i následník jeho Samuel Čerňanský (1759 — 1809), strežú kanonickú správnosť reči knižnej, a kam nedosiahne ich ruka, tam spisovatelia tvrdo zápasia s naučeným, ale nehovoreným jazykom kazateľne a písma. Od populárnych veršov o Jánošíkovi a Surovcovi ešte z osemnásteho storočia až po Tablicove vybrúsené preklady z nášho veku „biblická“ dikcia básnická tuho slovenčí.

I u nich, za príkladom učených Trnavcov, vznikajú literárne sdruženia: v Bratislave roku 1801 „Spolek literatury slovenské“, aby vydával a šíril dobré knihy československé; v Honte roku 1809 „Erudita societas kis-hontensis“ s vlastným vedeckým časopisom „Solennia bibliothecae kis-hontanae“ (1809 — 30) a veľkou knižnicou; v banskom okolí r. 1812 „Literární společnost banská“. Prvý r. 1803 zakladá „Stolici řeči a literatury československé“ spojenú s „Ústavom“ tohože názvu („Institutum linguae et litteraturae slavicae“) pri ev. lýceu bratislavskom, ostatná podobnú katedru pri lýceu banskoštiavnickom.

I oni skláňajú sa k reči ľudovej, skúmajú jej sklad a sbierajú bohaté pozostatky, prirovnávajú ju k jazyku písomnému, skladajú slovníky. Zo sberateľov je pamätný najmä Štefan Leška (1757 — 1818) zprvu organista, rechtor, korektor a redaktor v Bratislave, zatým pražský superintendent, napokon kazateľ v Malom Kéreši, pre Dobrovského a Palkoviča sbierajúci látku slovníkovú i sám lexikálne srovnávajúci slovanské reči s maďarčinou („Elenchus“ v Budíne 1825); Matej Holko (1719 — 85), ev. kňaz na Skalníku, ktorého sbierky prešly do Kollárových „Zpievaniek“, a Jur Ribay (1754 — 1813), ev. kňaz na Cinkote a v Torži, z ktorého bohatej, do 15.000 slov počitujúcej sbierky ľudových prísloví a zvratov väčšinu Jiří Palkovič užil vo svojom česko-nemecko-latinskom slovníku.

I oni hrúžia sa do dejinnej minulosti a zisťujú zemepisnú prítomnosť: Michal Semian (1741 — 1810), ev. kňaz pezinský, vydáva „Kratičké historické vypsání knížat a králů uherských“ (v Bratislave 1786, v troch dieloch) „v slovenském jazyku“ a aby „slovenské naši náci posloužil“, hoc ešte bez jasného povedomia národnej minulosti a prítomnosti („jistý Moravec Přinnyna“, „Moymar“, „Sventybald“ spomínajú sa v jeho knihe); Holko, otec i syn (1757 — 1832), tamten skúmajúc dejiny českých vysťahovalcov na Slovensku, tento, ako zakladateľ malohontskej knižnice, spolu s Jánom Feješom (1764 — 1813), prísediacim gemerského stoličného súdu a predsedom Spoločnosti hontskej, ukladajú trudy svoje v „Solenniach“; Martin Hamaljar (1750 — 1812), superintendent v Sarvaši, píše deje cirkvi kresťanskej; Pavel Valaský (1742 — 1824), ev. kňaz jelšavský, po latinsky skladá dejiny literárnych snažení v Uhrách; Ladislav Bartolomeides (1754 — 1825), ev. kňaz v Ochtinej, plodný historik a zručný štylista, vedľa Lešku z menovaných najlepší, vydáva knihu „Geografia aneb vypsání okršlku zemského“ (v Banskej Bystrici 1798), ku ktorej sám si kreslí a ryje mapy; a konečne Bohuslav Tablic sbiera staré, charakteristické i populárne kusy gramotných ľudových i učených básnikov („Slovenští veršovci“: I. sväzoček v Skalici 1805, II. vo Vacove 1809) a k svojim štyrsväzkovým „Poéziám“ (vo Vacove 1806 — 12) pridáva životopisy i ocenenia ev. Slovákov, ktorí básnili od šestnásteho do devätnásteho storočia („Paměti česko-slovenských básnířův aneb veršovcův, kteříž se buďto v Uherské zemi zrodili, aneb aspoň v Uhřích živi byli“): podnes hlavnú studnicu dát o starej dobe československého veršovania našich evanjelikov.

I oni majú vážených spisovateľov bohoslovných, z ktorých vyniká najmä Turčan Michal Institoris Mošovský (1733 — 1803), slovenský evanj. kazateľ v Bratislave, meriaci r. 1783 pozostatky Českých bratov, blízke kalvinizmu, s nemilými im luteránskými kňazmi, a polemizujúci r. 1793 proti francúzskej revolúcii.

I u nich napokon ohlásila sa poézia. Vyrástla z koreňa domáceho i cudzieho. Z onoho udržaly sa v pamäti a neskôr i v písme poloľudové poloučené verše Chrastinove (o Gelovi, o Taubmanovi, o Cigánoch), slovensko-latinské klapancie bratislavského pravotára Jána Demiana (umrel r. 1799), veršované rozprávky petianskeho sedliaka Jána Sabova a piesne zbojnícke od neznámych skladateľov — všetko veci neveľkej ceny poetickej, lež originálneho slovenského humoru (posbieral a vydal ich Tablic v „Starých veršovcoch“). K nim družia sa „Kratochvilné zpěvy pro mládež rolnickou“, r. 1802 skladané Jurom Rohonim na známe ľudové melódie (vyšly v Pešti 1829). Z cudzích poetických účinkov ohlásil sa u slovenských evanjelikov hravý anakreontizmus a prísny klasicizmus. Prvý najpodarenejšie pestoval Štefan Leška, úd Puchmajerovej českej družiny básnickej, najnaivnejšie Palkovič, najvytrvanlivejšie Tablic: tohoto „Poézie“ ihrajú všetkými farbami štipľavo prekáraných, precukrených, roztopašno smyselných veršov, ako vtedy prichodily k nám z Nemecka. Oveľa viac vážia jeho hladké preklady z anglických i francúzskych klasicistov: „Anglické múzy v československém oděvu“ a Boileaua „Umění básnířské“ (v Budíne 1831 a 1832). Formu antickú pekne prenášal do českoslovenčiny Pavol Tešlák (1759 — 1801), ev. kňaz oroslánsky, časomerným veršom („Křesťanské modlitby a písně pro pocestné“, v Bratislave 1786), a najmä vysoko obdarený a kvetom antiky odchovaný vrstovník Hollého, priskoro, r. 1815, skonavší ev. kňaz banskobystrický, Samuel Rožnay, prekladateľ Anakreonta, Vojny žiab a myší, Theokritových idýl, častí Iliady a Odysey, ód Pindarových a Sapfo, ba i Krasického Myšiady, ruského Igora a Kisfaludyho veršov maďarských. Kollár v „Pamätiach“ žiali nad smrťou jeho, ako nad skutočnou stratou pre poéziu slovenskú.

Z nového, voľnejšieho života cirkevného, z rozšírených snáh kultúrnych i národných, z pretekov s katolíckym spisovateľstvom vychodilo všetko snaženie slovenských evanjelikov doby jozefínskej. Ale hoc osnovy ich literárnej činnosti boly všestrannejšie, výsledky nerovnaly sa im: nebolo mecénov, chudoba kňazstva i obecenstva hľadí z chudobných vydaní i tenkých knižiek. Ich spolky sa rozpadávajú: niet dostatočnej podpory. Ich časopisy hynú: politické „Prešpurské slovenské Noviny“, vydávané Danielom Tállyaim, aktuárom mestským, a spisovateľom Jánom Vyskydenským od 1. júla 1783, zanikajú 30. júna 1787 („hned od narození svého krví chrákaly, až posledně na souchotin umřely“, sám ich vydavateľ hovorí so šibeničným humorom); banskobystrické populárno-náučné „Staré Noviny literního umění“, vydávané mesačne Ondrejom Plachým (1755 — 1810), ev. kňazom turč.-sv.-martinským, prestávajú hneď v prvom roku, 1785. Roztratení v Bratislave, po banskom okolí, na slovenskom východe i po Dolnej zemi, nemali strediska, ktoré by sa rovnalo „malému Rímu“ — Trnave.

Lež nechýbalo ani im usilovných pracovníkov, ktorí prekonali nedostatočnosť hmotných prostriedkov a biednu počiatočnú organizáciu. V ich čele stoja Tablic a Palkovič.

Bohuslav Tablic, narodený dňa 6. septembra r. 1769 na Českom Brezove, ev. kňaz kostolno-moravský, bol literát neobyčajne plodný a mnohostranný: písal knihy teologické, historické, gazdovské i populárno-lekárske; kriticky skúmal a bibliograficky snášal starú slovenskú literatúru a sbieral i vydával staršie verše; písal básne pôvodné i prekladal z cudzích europských poézií, k čomu ho viedly škola a osobný vkus. Bol dobrý štylista, a hoci bez pravého básnického ducha, hladký veršovník. Vo svojich „Poéziách“ veršoval o živote a smrti pamätných osôb, o milých mu miestach, alebo miestnych skazkách, o drobných slabostiach ľudských, o radosti z prírody, o spokojnosti s málom a pravej múdrosti života. Prior, Goldsmith, Tiedge alebo Voss boli mu nedostižnými vzormi. Z literatúry zbohatol, ale v živote ostal odľudom a skrbcom. Žil do 23. januára r. 1832.

Rovesník jeho, zprvu dobrý priateľ, neskôr zaťatý osobný protivník, Jur Palkovič, narodený dňa 27. septembra 1769 v Rimabani, zároveň s Tablicom odchovaný na univerzite v Jene, od r. 1803 do smrti ako profesor evanj. lýcea bratislavského sedel na stolici „řeči a literatury československej“. Pol storočia bol spisovateľsky činný a temer za toľko ostával strediskom literárneho života evanjelickej stránky slovenskej; v plodnosti sa pretekal s Tablicom; v prísnej čistote slohu s hocktorým predným spisovateľom českým. Nikto ani z najhorlivejších staromilov českých, Jána Nejedlého nevynímajúc, nevžil sa tak hlboko do kralického a veleslavínskeho spôsobu reči ako on; je vo svojom spôsobe jazykové unikum. Ale nielen že sa Palkoviča nedotkol štylistický a lexikálny pokrok nového jazyka; on vedľa širokých, čisto vystrúhaných periód a obšírnych zvratov reči bol i nepremenným ctiteľom starého českobratského pravopisu: o y po c, z, s viedol s Jungmannom a inými dlhé boje. Vek nový nechal ho ďaleko za sebou; na jeho neústupné dôvodenia za y neskôr nik už neodpovedal. A nielen v Čechách zvíťazily analogický pravopis a moderný sloh, i Slovensko stvorilo si nad hlavou Palkovičovou svoju spisovnú reč a novú literatúru, odchodnú od jeho ideálov o celé svety. Keď osemdesiatročný starík dňa 13. júna r. 1850 dokonal, literárna epocha jeho dávno už bola mŕtva. Bol typom doby jozefínskej: v literatúre obnovovateľ stariny, v politike opatrný liberál, v náboženstve mierny racionalista.

Z Palkovičových spisov najužitočnejší je dvojdielny slovník „Böhmisch-deutsch-lateinisches mit Beifügung der dem Slowaken und Mährer eigenen Ausdrücke und Redensarten zunächst für Schulen bearbeitetes Wörterbuch“ (I. 1820 v Prahe, II. 1821 v Bratislave), v ktorom užil Ribayovej i Leškovej sbierky slovenských idiotizmov; užitočné boly i populárne kalendáre („Větší i zvláštnější nový i starý kalendář“) a dva jeho bratislavské časopisy; prostonárodno-politický „Týždenník aneb císařské královské národní noviny“ (1812 — 18) a poučno-zábavná „Tatranka, spis pokračujíci rozličného obsahu pro učené, přeučené i neučené“, 1832 — 45 vo voľných sväzkoch vydávaná. Palkovič i veršoval; poéziu ponímal však veľmi utilitárne. Jeho fraška „Dva buchy a tři šuchy, slovenská komedie k zasmání se pro pána i sedláka“ (v Bratislave 1800 i 1810) je zaujímavá iba ako slovenčiaci pokus rečový; „Múza ze slovenských hor“ (vo Vacove 1801) ukázala len, ako možno kaziť Homéra prekladom (Achileus je mu „brzkonohý“, Zeus „mrákotosháníč“, Trojani „oštipcolomiči“, lode sú mu „kvapněpryčběžící“ atď.; napokon „Známost vlasti zeměpisná“ (v Bratislave 1804) rýmuje domáci zemepis podľa školských veršíkov latinských.

Ako knižná činnosť tohto zvláštneho muža išla viac do šíriny než do hĺbky, tak do šíriny plytkej išlo i jeho účinkovanie s katedry; pravopis, trocha slohu a nezáživnej lektúry bolo všetko, čo podával mládeži, smädnej po náukách slovenských. Často však i to vystávalo. Bratislavský jeho žiak Ján Kollár rozpráva v 7. § VI. časti svojich „Pamětí z mladších let života“: „Ačkoli mnoho let před mým příchodem do Prešpurku byla zde stolica a profesura slovanské řeči p. Palkoviče, a ačkoli já téměř pět let zde jsem se zdržoval: přece bohužel jsem toho štěstí neměl, abych i jen jednu hodinu čtení o československé řeči a literatuře byl slyšel, anť p. Palkovič přes celý ten dlouhý čas žádných hodin nedával, navzdor našemu častému navštěvování a prošení ho.“ Žil svojim ideálom egoisticky, nevediac ani o ne sa rozdeliť s inými.

Tak stály proti sebe strana katolícka a evanjelická sťa tábor proti táboru. Nebolo temer sväzkov medzi nimi, nebolo spoločného pôsobenia. Iba vzájomná revnivosť vládla: na trnavské „Tovarišstvo“ jednej strany druhá odpovedala bratislavským „Spolkom“, na banskú „Spoločnosť“ druhej prvá opäť „Spolkom“ peštianskym — tam knihy nárečím čo najsrozumiteľnejším, tu bibličtinou čo najčistejšou. Svojich obapolných zásluh si strany neuznávaly. Profesor Palkovič napr., oznamujúc v „Týdenníku“ (I, str. 484) kanonika Palkoviča knižku „Pána opáta Petra Metastasio, cis. král. veršovníka, Duchovné divadlo. Pred tým z vlaskéj reči na nemeckú, včil na slovenský jazyk preložené“ (v Trnave 1810), nemohol si odpustiť poznámku: „Škoda, že pan spisovatel tyto pěkné Metastasiovy hry do tak sprosté slovenčiny preložil, kterouž my ostatní Slováci, obírajíce se vždy s knihami čistou vzdělanou slovenčinou psanými, oblíbiti sobě nemůžeme.“ A ešte o dvadsaťpäť rokov neskôr mladý ev. farár banskobystrický, znamenitý Karol Kuzmány, v „Hronke“ (I, 3. str. 20) pomenoval Hollého zato, že pohanské bájeslovie grécke a rímske preniesol do svojich veršov, čudným epitetom „nesmyslný básnír opičák“…

V tom čase ohlásili sa v literatúre Šafárik a Kollár.

^[8]

„Uprostřed Tater leží dolina se všech stran na způsob zahrady vysokými horami ohraděná, řekou Turec svlažovaná a téměř na dvé rozdělená. Váhem pak na půlnočním kraji jako mimochodem navštívená a skrytě líbaná. Na jihovýchodní straně pnou se vysocí chlumové: Tlstá, Ostrá, Drienok, Harmanec, za nimiž Banská Bystrica a dále ku poledni Kremnica leží. S této strany rozkládá se na povlovné výšince mezi dvěma řekama starodávné výsadní městečko Mošovce.“ (Paměti I, § 1.)

V kraje tie na jar roku 1819 zavítal k svojmu bratancovi Jánovi, učiteľovi v Slovenskom Pravne, absolvovaný ev. teolog Ján Kollár, vracajúc sa ako šesťadvadsaťročný mladý muž z Jeny, kde bol cez tri semestre študoval na univerzite. Nešiel do rodných Mošoviec, lebo otec sa od desiatich rokov hneval na neho, že mu od gazdovstva odbehol na štúdiá.

V peknom turčianskom kútiku mladý teolog dumal o prežitých časoch: o národnom oduševnení nemeckého študenstva, ktorého oheň po napoleonských borbách videl rásť na univerzitách a napokon mocne vybúšiť v jeseni r. 1817 pri slávnosti wartburskej; o kvetných brehoch Sály v ponemčenom kraji, kde mená miest, dedín, hôr i riek mu rozprávaly o zaniklých kmeňoch slovanských; o cestách svojich po Nemecku, Čechách i Morave; a najčastejšie i najvrúcnejšie o svojej „Míne“, farárskej dcére Wilhelmine Schmidtovej z Lobdy u Jeny, ktorú mu matka vdova nechcela dať za ženu do Uhier, do zeme divokej, vraj a medzi ľud ešte divokejší! Veľa doniesol si z Nemecka. Život mladej generácie prebudil v ňom národné povedomie, pohľad na ponemčené kraje ideu slovanskej vzájomnosti, štúdiá teologické, filozofické, dejepisné a prírodovedné prehĺbily ducha, a nová nemecká romantika, kráčajúca za Shakespearom a poetmi románskeho juhu, otvorila mu nové svety. Starý Goethe (z Jeny osobne mu známy), vyberajúci z orientu bohaté motívy k pozdnej svojej lyrike, nemeckou novoromantikou vychytený Petrarka, v sladkých sonetoch ospevujúci ľúbenú Lauru, a Dante, večný pútnik v labyrinte stratených duší, zanechali v Kollárovi najhlbšie šľaky.

Duša jeho bola preplnená: musel prehovoriť. Najprv to bola iba erotika, ktorú, už ako kazateľ peštiansky, podal verejnosti v sväzočku „Básně Jána Kollára“, v Prahe r. 1821 vytlačenom. Osemdesiatšesť sonetov, čo ich knižka doniesla, bola ľúbostná daň Míne. Verše na verejnosti ostaly temer nepovšimnuté. Keď však roku 1824, v roku smrti lorda Byrona, ktorého Kollár bol zásadným protivníkom a jednako mimovoľným nasledovateľom, vyšlo v Budíne stopäťdesiat zneliek v troch spevoch pod titulom „Slávy dcera“, a roku 1832 v Pešti, s týmže názvom, vyše šesťsto sonetov v piatich spevoch, ako „báseň lyricko-epická“; keď do týchto vydaní vdýchol vysoké vidiny svoje o nešťastnej minulosti a slávnej budúcnosti Slovanov, povesť jeho rozniesla sa široko-ďaleko. „Slávy dcera“ stala sa národným evanjeliom.

A v čom jej epochálny význam? Petrarka dal jej formu, ktorá často úži smelý let Kollárovho ducha; Dante dal osnovu, ktorá reálnu skutočnosť prenáša do fantastických svetov; mytologia i archeologia daly učenosť, ku ktorej bolo treba obšírneho komentára. To nemohlo pôsobiť. Čo účinkovalo, bolo z živej prítomnosti: myšlienka vzájomnosti slovanskej, veľký sen Kollárovho života, ktorý v jeho hlave prvý skrsol jasným svetlom a ktorému Kollár prvý dal umeleckú formu. Tam je historická platnosť Kollárovej básne. V dobách neplodných a mĺkvych pre národ náš on samý prvý podujal veľkú revíziu slovanských dejín, ukázal minulé utrpenie a chyby, prítomnú rozorvanosť i nádeje budúcnosti slovom ohnivým a smelým.

Spev „Sála“ maľuje šťastné obrázky z básnikovho života v Jene; v speve druhom, „Labe, Rén, Vltava“, Kollár putuje, ani Byronov rytier Harold, diaľnymi zemami a v úryvkovitom spôsobe poetického denníka líči dojmy z krajín polabských a baltských, českých a moravských, vkladajúc pomedzi tie obrázky bohaté reflexie historické, ktoré sú kvetom i tretieho, najdokonalejšieho spevu „Dunaj“. S Mínou, medzitým údajne mŕtvou, putuje, sťa Dante s Vergiliom, po slovanskom nebi v štvrtom speve „Lethe“ a po pekle v ostatnom speve „Acheron“.

Všetko, čo Kollár u kmeňov slovanských našiel veľkého, horúcim slovom oslávil; čo záhubného a ponižujúceho, prorockým hnevom pokarhal; city ľúbosti, názory vedecké, osobnú úctu i nechuť jedno popri druhom poukladal v tejto podivuhodnej alegórii. Ale váha „Slávy dcery“ i pri tých prednostiach je nerovnaká. Báseň nedozrela v organické umelecké dielo, idea jej nevylúpila sa razom z poetovej duše; kus po kuse pridával a harmóniu stavby rušil. Dvojicu motívov, ľúbostný a národný, neslúčil v spoločný prúd. Znelky jeho pôsobia každá osve, ako jednotlivé krátke záblesky, ako drobné duchaplné sentencie nekonečnej besednice, pozitívneho, jednotného dojmu však nedávajú; báseň „zbúrila nepokoj duší a nevie ukázať prístav pokoja“. Jednako „Slávy dcera“ bola skutok epochálny. Čo má zinakade: učenú osnovu, mytologický balast, temer celý štvrtý a piaty spev, ba i väčšinu ľúbostných, petrarkovsky skombinovaných sonetov, dnes už i tak zabudli; ale krásny predspev v distichách a zrelé verše, do ktorých básnik v šťastnej chvíli vtelil ideu svoju, navždy si zachovajú poetickú cenu.

Čím „Slávy dcera“ bola Slovensku, o tom počujeme svedka tých čias. Jozef Miloslav Hurban vyznal už roku 1851: „Ňou skriesiu spevec, oduševnený ideálom svojím, mŕtvo pokolenia na Tatrách, povolajúc do života jednu zvláštnu školu — školu synov fantázie a posvätenia… Žalostný pohľad spevca „Slávy dcery“ na krvavú minulosť slovenskú a zapálená túžba po krajšej budúcnosti pôsobily neodolateľnou, magickou silou na srdce. Uchvátenô bolo prúdom žiaľu a nádeje Slovenstvo malô a prujšia tohoto snaha bola rozšíriť sa počtom a platným stať sa v živote. Následkom toho pozakladaly sa školy slovanskje po lyceach a gymnáziach evanjelických, navštevovaných od mládeže slovenskej. „Slávy dcera“ slúžila za stredisko. Jej piesne sa rečnily, vysvetľovaly, čítaly a nasledovaly… Doma, v spoločnosti ľudskej, v literatúre, v škole, v zákonodarstve videu sa byť Slovák potupeným, zahodeným: tu, v okresu týchto myšlienok, nachádzau zadosťučinenia svoje a náhradu duchovnú za útržky a krivdy tamtje. Bola to oslada horkých, každodenne pitých kalichov.“ (Slov. pohľady I, 4, str. 128 — 130.)

A čím „Slávy dcera“ bola slovenskej poézii, vidíme z veršov, ktoré prišly po nej. Samko Chalupka, Ľudovít Štúr, Michal Miloslav Hodža, Karol Kuzmány, Andrej Sládkovič a iní, vtedy nastupujúci básnickú púť, stoja pod jej účinkom. Godrova „Muzy dcera ve třech zpěvích“ 1829, „Plody zboru učenců řeči československé prešpurského“ 1836, „Jitřenka čili výbornější práce učenců československých a. v. levočských“ 1840, Augusta Horislava Škultétyho „Básně“ 1840, Žellove „Básně“ 1842, Karola Štúra „Ozvěna Tatry“ 1844 a iné zjavy sú plné motívov i foriem Kollárovských a ohlasov jeho ducha.

Lež neostala len vo veršoch Kollárova idea; básnik ju sústavne paragrafoval i vo svojom povestnom článku „O literárnéj vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slavskými“, ktorý doniesla Kuzmányho „Hronka“ roku 1836. Literárna vzájomnosť je podľa Kollára „společné všech stran a kmenov učastenstvo na duchovních plodech svého národu, jest odměnné kupovánie a čítánie knih ve všech slavských nářečích vycházejících… Ona nezáleží v politickém všech Slávov sjednoceniu, ani v búřlivých demagogických podnikáních proti zemským vládám a řízením, odkud jen zmatek a neštěstie vyplývá. Literarná vzájemnost může pěkně obstati a nalezati sa i tam, kde jeden národ pod více berlami stojí, na mnohá královstva, knížectva a panstva rozdělen jest. Vzájemnost možná jest i tam, kde sa v národu rozličnost náboženství a věr, písma a liter, podnebí a krajin, zvykov a obyčajov nacházá. Ona není nebezpečná světským verchnostem a zemským mocnářům: anť hranice krajin, odvislost poddanstva od toho neb jiného panovníka a těmto podobné okoličnosti v pokoji necháva, na přítomném stavu věcí přestává, do všech způsobov a forem občanského řízenia sa hodí, jinokrajinských práv a zákonov sa netýká, slovem, s každým svým pánem v míru, s každým súsedem v přátelstvu žije. Ona jest tichá nevinná ovečka, k jednomu sice velikému stádu přináležejícá, avšak ve svéj obzvláštňéj třídě a dolině sa pasúcá. — Táto vzájemnost nezáleží v nějakém básnivém univerzalizovániu aneb násilném smíchániu všech nářečí slavských v jednu hlavniú řeč a spisovnú mluvu, jako sa některým o tom snívati počalo. Slavská nářečia jsú už dílem gramatične příliš dalece od sebe vzdálena, než aby sa přirozeným způsobem v jednu řeč slíti a skovati dala; dílem filologičně už tak některá z nich vdělána a znamenitými knihami obohacená, že od slabosti a samolásky a marnomyselnosti lidskéj to téměř očekávati nelze, aby který kmen svoju jakú-takú samostatnost obětoval a na svoje posavad nadobudlé poklady jakoby zapomenul a jich sa odžehnal.“ Každý vzdelaný Slovan nech zná štyri hlavné nárečia slovanské: ruské, ilyrské, poľské a československé; učení nech vniknú i do všetkých ďalších, živých alebo mŕtvych, malých alebo veľkých. Hovoriť netreba všetkými dialektmi, ale rozumieť treba každému Slovanovi a každej slovanskej knihe. Na otázku, kde sa myšlienka vzájomnosti zrodila najprv, Kollár odpovedá: „Kdo už něco má, ten obyčejně přestává na tom, co má, a nemyslí na rozšírenie sa: kdo ještě nic nemá, ten chce mnoho, chce všetko máti. Slováci tatranští posavad téměř nic vlastního v literatuře nemali, proto oni perví rozestřeli náručie svoje k objatiu všech Slavov. Jejich nářečie stojí i z gramatického i z geografického ohledu ve středu všech slavských nářečí; nebo Tatry jsú hnízdo a kolébka všech Slavov. Proto mezi Slováky v Uhrách idea vzájemnosti, jestli nevznikla ponajpervé, aspoň najrychleji a najhluběji sa rozkořenila.“ Po Slovákoch nasledujú Česi, potom Rusi a Chorváti, naostatok Srbi a Poliaci. Minulosť neznala tejto vzájomnosti. „Čítajme jen díla spisovatelov slavských předešlých století: Veleslavína, Komenského, Lomonosova, Kochanowského, Krasického, Obradoviča atď. — jak studené, jednostranné, nevzájemnoslavské všecko u nich! Jestli kdy i něco běžně zmínili o jiných Slavobratřích: to více odsterkuje než přitahuje.“ A úžitok zo vzájomnosti bude veľký: obzor literatúr slovanských sa rozšíri, vzdelanosť čitateľstva prehĺbi; spisovatelia nadobudnú si väčšieho obecenstva; nárečia dostanú slovanskejšiu tvár, strasú sa cudzích živlov, neľúbozvučnosti, chýb; prestanú búrky slovanských národov proti neslovanským panovníkom, „nebo při vzájemnosti přestane aneb aspoň oslabne túžba po spojeniu a sjednoceniu sa s jinými Slavy; nebudú máti příčinu od nich sa odterhovati: každý doma zůstane, anť i doma to máti může, čoby u súseda dostal“; Slovania sa poznajú, uctia si navzájom svoje prednosti, prestanú sa vypínať jedni nad druhých, nastúpi bratstvo… Aby takáto vzájomnosť ožila, treba organizovať našské kníhkupectvá vo všetkých veľkých mestách slovanských, zakladať verejné i súkromné knižnice, zriaďovať slavistické učiteľské stolice, cestovať po bratských zemiach, zamieňať si so spisovateľmi všetkých kmeňov knihy, vydávať srovnávacie mluvnice a slovníky, ľudové spevy a príslovia, všetkým nárečiam venované literárne noviny a napokon čistiť reč od cudzích slov a foriem. Len takou cestou zrodí sa pravá, naozaj národná literatúra. „Malé potoky ledva břevna a plytě nesú na svých vlunách: Dunaj nese celé veliké koráby, kde jeho vody v jeden prúd zhromažděný jsú. Touto vzájemnosťou ani žádné nářečie ukřivděno nebude, anť každý kmen svú individuálnost zachová, při svém nářečiu a svéj literatuře zůstane, ale plody jiných kmenov znáti, kupovati a čítati bude… Ne kdo je mezi Slavy najpřednejším, najvětším, najsilnějším, ale kdo je najvzájemnejším a najspojenějším s jinými, kdo život a samostatnost i menších a slabších najvíce šetří: ten zasluhuje v našich časech chválu a krásné jméno Slava.“ Básnik zakľučuje pamätný svoj článok veršami: „Moj národ jest spolu i vlast moja, vlast moja má nesmírné hranice, nečíta sta, než tisíc tisícov… Nad postrannou milou mojou vlasťou krásné slunko nikdy nezapadá. Dáli Pán Boh a štěstie junácké, aniž její čest má zahynúti: nezahyne, dokud budú děti lásky obět Slávě přinášeti.“ (Hronka I, 2, str. 39 — 53.)

Kollár iste nešípil, ako svojím dôvodením pomkol myšlienku samostatnej literatúry slovenskej. Nič nepomohlo, že uznával oprávnenosť iba písomníctva ruského, poľského, ilyrského a českého — jeho dôraz, ktorý kládol na individualitu všetkých kmeňov slovanských, túžba po ľúbozvučnosti každého nárečia a menovite jeho smelo slovenčiaca reč ukázaly i stránke evanjelickej cestu k literárnej slovenčine; len málo rokov bolo treba, aby sa idea ohlásila zjavným slovom. Čujme opäť Jozefa Hurbana: „Myšlienky o vzájomnosti slovanskej posilnily mládež; slovenčina v tomto pojednaní a v kázni jednej od Kollára užitá tisíc obživujúcich nádejí skriesila na Slovensku. Rečnila sa spomenutá kázeň, prečituvala s čistým akcentom slovenským… Sotva vysloviu Kollár, že Slovania majú svoje rozlično-kmenovje literatúry znať a ich plody študovať, jeden kmen druhý podporujúc a napomáhajúc, túžbiť prešporská slovenská mládež stvorila si novú myšlienku, ustanoviac složiť básne ku pocte znamenitejších spisovateľov všetkých kmenov slovanských. Z myšlienky tejto povstalo celô štúdium. Mali-li básnici slovenskí vedeť oslavuvať slovanskô spisovateľstvo, museli znať životy a pôsobenia tých mužov. Rok trvaly štúdia literatúr slovanských a výbor súdiu práce; sišlo sa vyše sta básní, z ktorých dvadsať bolo za zdarilje uznanô. Vydania básní týchto za nahodivšími sa prekážkami zaostalo síce, plod ale myšlienka doniesla, známosť okúsená viedla k hlbším štúdiam.“ (Slov. pohľady I, 4, str. 129 — 130.)

A nie inak pôsobily i Kollárove „Zpievanky“. Ale to vedie nazad k Pavlovi Jozefovi Šafárikovi.

S geniálnym, len o dva roky mladším rodákom kobeliarovským Kollár sa poznal v Jene. Šafárik doniesol si ta už mocné vedomie národné, ktoré skrslo v ňom ešte na lýceu kežmarskom z čítania najmä Jungmannových českých spisov a z obcovania so spolužiakmi Srbmi a Malorusmi. Ačkoľvek mladý lyceista kežmarský z celej slovenčiny znal iba gemerské nárečie, už v prvom vedeckom diele svojom ukázal takú znalosť slovenčiny, ako pred ním tlačou málokto. Dielo to bola nemecky písaná „Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten“, ktorú vydal, už ako profesor a direktor srbského gymnázia novosadského, r. 1826 v Budíne.

Kniha táto mnoho značí pre vznik samostatnej literatúry slovenskej. Šafárik položil dejiny reči a písomnosti Slovákov rovnoprávne vedľa spisieb ostatných Slovanov; slovenčine vykázal v západnom odrade slovanských nárečí zvláštne miesto, označujúc ju za most z češtiny do slovinsko-chorvátčiny a za rodinu cirkevnému jazyku staroslovienskemu; a čo bolo najdôležitejšie, roztriedil všetky rôznorečia slovenské podľa ich charakteristických znakov v tri skupiny: v nárečie západné, východné a stredné (vlastnú slovenčinu). Odchodnosť jej od novej češtiny vidí v širokých samohláskach a, o, u miesto e, i (ma, ťa, žiaľ, duša, srdco, ľúbosť), v bohatstve jej dvojhlások (chodiu, hnau, kôň, lieuč), v prehláske ä zodpovedajúcej staroslovienskemu a ruskému я (mäso, väzy), v mäkkosti spoluhlások b, m, p, n, t, d, v, v nedostatku českopoľského ř, v premenlivom užívaní h a g (hlava, hriech — gunár, gágor, brýzgať), v predpone raz (rázsocha, ráztok), v koncovkách času prítomného (nesiem, veziem, chodia, vidia), minulého (volau, chodiu), neurčitého spôsobu (piecť, môcť), a vo vynechávaní samohlások, pripomínajúcom staroslovienske ь a ъ (žltý, stĺp).

Šafárik nebol za zvláštnu literatúru slovenskú. Ukazuje na staré duševné sväzky s Čechmi a na nepriaznivé položenie Slovákov, ktoré nedáva nádeje na samostatný život literárny; ale uznáva i bohatstvo, ľúbozvučnosť, zachovalosť slovenčiny proti češtine („am bemerkenswertesten sind die vielen, den Slowaken eigenen, bei den neueren Böhmen gar nicht gebräuchlichen, aber im dem altböhmischen und in anderen Dialekten, vorzüglich dem kirchenslawischen, windischen, russischen und polnischen noch vorkommenden Wörter“, str. 377), uznáva horlivé snaženie bernolákovcov („deren waschender Eifer für die Emporbringung der slowakischen Literatur nicht genug zu rühmen ist“, str. 389), a napokon uznáva Slovákovi právo, aby individualita jeho sa prejavovala i v literatúre. Pamätihodné sú v tejto veci jeho slová: „Es wäre zu wünschen, dass aus diesen vereinzelten Bemühungen sowol der katholischen als auch der protestantischen slowakischen Schriftsteller, durch gegenseitige Anschlieszung im Geiste echter christlicher Liebe und slawischer Milde, durch ruhige, parteilose Forschung und Beachtung des bereits gut begründeten, mit der Zeit eine, alle billigen Forderungen aufgeklärter nationalen befriedigende slowakische Schriftsprache ervorgehen möchte, bei der zwar in der Regel die böhmische Grammatik als grundnorm angenommen, aber zugleich auch die Natur der slowakischen Landesmundart bei der Aufnahme einheimischer Wörter, Frasen und Biegungen so weit berücksichtigt werden müsste, dass dadurch der Stil ein eingentümliches, echt slowakisches Kolorit erhielte, um einerseits den Bedürfnissen des slowakischen Volks anpassend schreiben zu können, anderseits aber den gegenseitigen Literaturverkehr zwischen den Böhmen und Slowaken zum wahren wohl beider Brüdervölker auch in der Zukunft fest zu erhalten.“ (Tamže.)

Tak Šafárik zároveň s Kollárom nevdojak kliesnil cestu slovenčine z úst ľudu do kníh. Prišly neskôr, už keď r. 1833 bol zanechal Nový Sad a preniesol sa do Prahy, hlavné jeho práce, ktoré slávu spisovateľovu rozniesly po učenom svete „Slovanské starožitnosti“ (1837), kniha klasická hlbokou znalosťou veci i novými výsledkami, „Slovenský národopis“ (1842), prvý raz podaná rozloha živého slovanského sveta, staly sa radosťou a pýchou každého prebudeného Slováka; ale účinok onoho vedeckého osvetlenia slovenčiny ako samobytného jazykového typu, ktorému je hodno literárne žiť, ostal pre ďalší rozvoj písomníctva nášho najmocnejší.

A ešte jedna knižka, neveľká, drobná, spája Šafárikove mimovoľne slovenčiace snahy s Kollárovými: „Písně světské lidu slovenského v Uhřích“. Sobral a vydal ich spolu s Jánom Benediktim-Blahoslavom, profesorom kežmarským, a inými. Prvý sväzoček vyšiel v Pešti roku 1823, druhý, už ako „Písně světské lidu slavenského v Uhrách“, r. 1827. Ačkoľvek v umelých veršoch svojich, vydaných ešte hen v Levoči roku 1814 („Tatranská múza s lýrou slovanskou“), Šafárik je silný klasicista, mal bystrý smysel pre krásy ľudovej piesne slovenskej. Sbieral už za mladi, druhých k tomu ponúkal, a plod tej snahy boly „Písně“. Nemohly na literatúru ostať bez účinku. Nachodíme tam už perly našej prostonárodnej lyriky: „Kvitne ruža, kvitne — veď aj moja bude“, „Široký jarčok, bystrá vodička“, „Žalo dievča, žalo trávu“, „Horela lipka, horela“, „V šírom poli hruška stojí“, „Bože môj, otče môj, čo som urobila“, „Ovce moje, ovce, nech vás pasie kto chce“, „Poniže Trnavy chodníček krvavý“, „Zahučaly hory, zahučaly lesy“, „Dobre mi je, dobre, mám milého v dome“, „Zasadil som čerešničku v zime“, „Láska, Bože, láska, kde ťa ľudia berú“, „Vysoko lieta sláviček“ — a kto by vyrátal všetky tie milé, melodické drobotiny, ktoré v sbierke prvý raz vyšly tlačou! Kollár k obidvom sväzočkom napísal dôkladné, významné úvody. I on hovorí za literárnu jednotu s Čechmi a pre samostatné snahy katolíckej strany má iba ostré slová; ale z množstva nárečí slovenských pravú, vlastnú (ako sám hovorí) slovenčinu tak dobre vycítil, estetický i lingvistický ráz jej tak určito vyznačil a prostonárodný spev slovenský tak oduševneno ocenil, že i on nevdojak, proti svojej vôli, kliesnil cestu opovrhnutej popoluške z úst ľudu do písomníctva.

Kollár lipol za ľudovou piesňou už ako chlapec v dome rodičovskom; turčianske trávnice, ktoré počul na poli, už vtedy si zapisoval. Šafárikove snahy zobudily v ňom dávnu náklonnosť, a „Písně světské“, ktorých druhý sväzoček je temer celý jeho dielo, neostaly samy. Organizoval sbierky na všetkých stranách, kde ešte zunela živá pieseň a boly ochotné ruky, a r. 1834 a 1835 obohatil literatúru novým dvojsväzkovým svodom, ktorý vyšiel v Pešti s titulom: „Národnié zpievanky čili písně světské Slováků v Uhrách jak pospolitého lidu tak i vyšších stavů, sebrané od mnohých, v pořádek uvedené, vysvětleními opatřené a vydané od Jana Kollára. Vydání hojně rozmnožené, i pervé dva tištěné svazečky v sobě obsahující“. Kollár podal sbierku tak úplnú a dokonalú, ako v čase jeho len bolo možno. Utriedil látku sústavne, vysvetľoval ju bohatými poznámkami. V dvadsiatich hlavách nachodíme piesne pamätné mytologicky a historicky; verše oslavujúce spevnosť, mladosť, krásu, lásku, šaty, ozdoby, dary; ospevujúce vohľady, zálety, svadbu, manželstvo, gazdovstvo, pastierstvo, remeslá, vojnu, balady, romance a rozprávky, hry, obrady a obyčaje; napokon i piesne pijácke, satirické, študentské, meštianske a panské. „Panské“ skladanky síce nepatria prostonárodnej múze, i veru ťažko nájsť poéziu v ich latinsko-maďarsko-nemecko-slovenských veršíkoch; tiež z ostatných spievaniek nie jednej čistoslovenskú jej formu učený vydavateľ sotrel: ale to všetko je len malá štrbina na poklade, ktorý Kollárova sbierka uchránila literatúre.

Ako tento tretí veľký skutok uvítala literatúra, o tom do tretice čujme blízkeho pozorovateľa. „Kollár vyjaviu velikjeho ducha, osmeliac sa so zápalom chváliť to, čo v obecnej mienke povrchnieho sveta ako planô a nepatrnô odsúdenô bolo… Piesne, nielen tje vytlačenje, nanovo sa ozývať počaly po nivách slovenských, ale prirástly k nim tisíce nových… Národní spisovatelia a básnici, ktorí vylievali vodu do Dunaja, hľadiac uderiť do strún Goetha, Schillera, Byrona, obrátili svoju pozornosť na piesne národnie, a básňac dľa ideálu národa, večnje vyrážali zvuky… Nevyrovnanje piesne Tomášika, Sama Chalupky a iných sú svedectvom toho. Sama mládež s túžbou živou hodila sa na nasledovania národních pesní a dokázala, čo môže národnie podania za svety novje vyvolať z duchov spôsobných. Študenti: Janko Kráľ, Janko Rimavský, Janko Matúška, Bohuš Nosák, Peter Hostinský-Kellner a iní vpravde krasocitnje, útle i silnje, ideálne i skutkorodje na svetlo vyviedli plody a výtvory poezie duší svojich.“ (Jozef Miloslav Hurban v Slovenských pohľadoch I, 4, str. 133, 128 — 129).

Tak stoja pred nami títo dvaja veľkí duchovia. „Starožitnosti“ ožiarily vedeckým svetlom Slovanstvo minulé, „Národopis“ Slovanstvo prítomné; „Slávy dcera“ rozbolestnila dušu slovenskú a zobudila túžbu po lepšej budúcnosti, článok o literárnej vzájomnosti ukázal kmeňovému sblíženiu cesty; história slovanskej reči a literatúry našla Slovákovi samostatné miesto a vlastné ciele v písomníctve slovanskom, a napokon sbierky ľudových piesní vysypaly bohatstvo živej slovenčiny pred mladý dorast zápalistých slovenských duší. Obracajme vec ako obracajme, Kollár a Šafárik sú pôvodcovia nielen slovenského, lež i kmeňového povedomia Slovákov; oni sú otcovia dnešnej literárnej slovenčiny.

^[9]

Bernolákova škola mala jediného skutočného básnika: Jána Hollého.

S literárnohistorického stanoviska Hollý je zjav veľmi zaujímavý ako tuhý, dôsledný prívrženec formy staroklasickej. Ačkoľvek s Kollárom už roku 1821 nová romantika vtiahla do nášho básnictva, Hollý formálne ostal ňou nedotknutý. Prečo?

Literatúry majú svoju logiku. Prevraty v poézii veľkých národov často neskoro a pomaly prechodia do malých. Keď r. 1833 vyšiel Hollého „Svatopluk“, moderná poézia v literatúrach európskych dávno už bola doma. Byron v Anglii, Hugo vo Francii, Leopardi v Itálii, Heine v Nemecku, Puškin v Rusku a Mickiewicz v Poľskej zlomili panstvo pseudoklasických škôl a tvorili i stvorili formy nové.

Z tejto veľkej revolúcie poetickej Hollý nepocítil nič. Jeho školské vychovanie išlo výlučne klasickým smerom; dostupný mu poetický svet, pravda, úplný a sústavne ucelený, bola poézia grécka a rímska; jeho najbližšie literárne susedstvo, poézia česká a maďarská, vždy ešte slúžilo antike. Puchmajer, Nejedlý a iní prekladali Homéra, veľký ctiteľ kvantity, Jungmann, počeštil Goethovho klasického „Hermanna a Dorotheu“, Čelakovský sa pretekal s Turinským a druhými v latinčiacich ódach, epištolách a epigramoch, romantik Kollár složil najkrajšiu časť „Slávy dcery“, jej predspev, v distichách, a Šafárik s Palackým r. 1818 vydali v Bratislave neveľkú, ale epochálnu knižku „Počátkové českého básnictví, obzvláště prosodie“, ktorá modernému prízvučnému veršu ohlásila neústupný boj. Nie inak u Maďarov. Tam od r. 1770 do r. 1830 kvitla poézia foriem klasických. Jej štyria zakladatelia, kňazi Baróti Szabó, Révai, Rajnis a Virág, i dovŕšitelia Berzsenyi, Székely, Czuczor a Vörösmarty v pôvodných prácach i v prekladoch išli za antickým ideálom. Do r. 1830 škola táto preložila Homéra, Theokrita, Vergilia, Horátia, Ovídia a mala už pôvodné pokusy temer vo všetkých formách lyrických a epických.

Pri takýchto najbližších účinkoch nebudeme sa čudovať poetovi, osihotenému v múroch seminárskych a stratenému na považskej dedine, že voči veľkým európskym literatúram prišiel temer o storočie neskoro.

Ján Hollý narodil sa 24. marca r. 1785 na Búroch alebo v Búrskom Sv. Mikuláši, neďaleko Šaštína v stolici Bratislavskej. V Skalici a v Bratislave vyštudoval gymnázium, v Trnave teologiu. Po vysvätení r. 1808 bol kaplánom v Pobedíme a Hlohovci, zkade r. 1814 prešiel na faru do Maduníc na Považí. V tom utešenom idylickom zátiší prežil temer celý život. Každý pekný deň, od ranej jari do tvrdej jesene, vychádzal do neďalekého hája Mlíča, kde pod starým rozložitým dubom, vo voľnej prírode, skoncipoval i vypracoval temer všetky svoje spevy. Mlíč, dub i básnickú prácu svoju ospieval v troch pekných ódach. Bohužiaľ v pozdných dňoch, r. 1843, doľahlo naň kruté nešťastie: z horiacej fary vyniesli ho ťažko popáleného a skoro celkom oslepeného. Smutno sa lúčil s milým Považím, odchodiac na odpočinok k priateľovi Lackovičovi, farárovi na Dobrej Vode. Tône dobrovodských hôr skoro zaľahly na dokaličeného starca: umrel zabudnutý, celkom temný, dňa 14. apríla r. 1849, v tenže deň, keď v Debrecíne vyhlásili úplnú neodvislosť krajiny Uhorskej.

Prvé básnické pokusy Hollého, drobné preklady, sú už z rokov seminárskych. Pripravil sa na ne dôkladnými štúdiami staroklasickej prozódie a neskôr zdokonalené vydal ich v Trnave r. 1824 pod titulom „Rozličné básne hrdinské, elegiacké a lyrické z Virgilia, Teokrita, Homéra, Ovidia, Tyrtea a Horátia. S predstavenú prozodiú. Náklad istého literatúry slovenskéj milovníka“. Slovenská prozódia Hollého, akokoľvek robí násilie terajšej spisovnej slovenčine našej, jednako svedčí o bystrom pozore pre zvukové zvláštnosti bernoláčtiny. A plnú chválu treba vzdať Hollého krásnemu prekladu Homéra; už zo starších Jungmann a Šafárik, z novších Niederle (všetko znalci povolaní) majú pre dielo to iba slová uznania. O štyri roky neskôr, r. 1828, vyšiel v Trnave druhý Hollého preklad, „Virgiliova Eneida“. Opäť sa čudujeme vernému smyslu, vybrúsenej prozódii a bohatej poetickej reči, ktorú si slovenský prekladateľ utvoril temer bez predchodcov a vzorov.

A opäť nákladom tohože milovníka literatúry slovenskej, ostrihomského kanonika Ďurka Palkoviča, roku 1833 vyšiel v Trnave najväčší poem Hollého, plod štyroch rokov (1827 — 1830): „Svatopluk. Víťazská báseň ve dvanásti spevoch“.

História i mýtus prepletajú sa v nej a dopĺňajú.

Smutno dumá Svätopluk, nemeckými okovami v Rezne sputnaný, o nestálom ľudskom šťastí. Myseľ jeho sa obracia k Bohu a Boh počuje pokorného. Ako blesk snesie sa anjel hviezdnym priestorom do sídla bavorského kráľa, zjaví mu vo sne vôľu božiu a Karolman Svätoplukovi daruje voľnosť. Nového priateľa a vazala pripúta k sebe zlatým putom lásky, zasnubujúc mu svoju peknú dcéru. Hry, veselosti a hostiny spečatia pomerenie; dvor bavorský sa ozýva hrdými piesňami o pôvode Nemcov a Slovanov. — Medzitým pekelný knieža Černobog, ktorý utratil poctu pohanskú u Slovákov Cyrilom a Metodom pokrstených, vyrúti sa obrovskými bránami podsvetia a jeho družina zaplaví Slovensko. Prehovára ľud, aby mu znova staval modly, ktoré Svätopluk spálil, túži po vôni tučných obetí a hlahole chválospevov. Ale všade ho vysmievajú. Zlosťou zapálený ponáhľa sa do Panónie, aby sa Metodovi pomstil. Lež nové prekvapenie — tam zbrane brúsia, kone kujú, branný ľud sháňajú: Svätopluk chystá sa proti svojmu sokovi Slavimírovi na Devín. I premení Černobog plán. V podobe Rastislavovej sa zjavuje spiacemu Slavimírovi, oznamujúc blízke nebezpečenstvo. Pekelná družina opäť sa rozletí po Slovensku a podpichuje ľud proti blížiacemu sa nepriateľovi; svet diablov ešte vždy úfa, že ak Slováci zvíťazia, vrátia sa k pohanstvu. — Na všetkých stranách zbroja a kvet Veľkej Moravy sa ponáhľa pod hradby devínske. Nemci, vedení Svätoplukom, sa blížia. Černobog rozputná strašnú búrku a rozvodňuje rieku Moravu. Prejsť nemožno. Nemci sbíjajú plte a útočia na druhý breh; ale už vo vode hrozne hynú: vlny farbia sa prúdmi krvi. Vtedy Svätopluk s čiastkou vojska obíde nebezpečné miesto, prebrodí sa cez rieku, uderí svojim rodákom v bok a zaženie ich na Devín. Opevnený nemecký tábor i slovenský hrad nehybno stoja proti sebe. — Počnú vyjednávať. Svätopluk osobne sa odváži na Devín predložiť podmienky. Ale tam neočakávane ponúknu Svätoplukovi, aby sa ujal vlády nad svojimi a viedol ich proti nepriateľovi. Strašne sa rozzúri bavorské vojsko i pekelná družina; Černobog prisahá pomstu. Cyril však chráni svoj národ; na jeho prosbu Pán posiela archanjela Michala, ktorý plamenným mečom zrúti diablov do priepasti. — Je útok na múry devínske, je bitka pred hradom. Padajú ako storočné duby starí bojovníci, pýcha národa; padá ako útly kvet mladá junač, nádej matiek a devíc. Na hŕbach mŕtvol ide ostatný boj. Rady rednú a víťazstvo neprichodí. I srazia sa obidvaja vodcovia Svätopluk a Britwald — obidvaja výkvet sily a umu. Dlho zápasili; panciere si dolámali, telá si rozorali hlbokými ranami. Tu tesák Svätoplukov ako blesk začiahne hrtan obrovského protivníka a Nemec klesá ani dvetisícročná sosna hôr tatranských.

Svätopluk Hollého nie je Svätoplukom dejín. Iba jasné stránky pamätihodného vladára Veľkej Moravy vybral si poeta, tône nevidel. Vrah svojho veľkého strýca Rastislava, ctižiadostivý politický pletichár, mĺkvy záštitník slovanského obradu premenil sa v „Svätoplukovi“ na ideálneho bohatiera, umného štátnika, božieho vyvolenca. Tiež inak sa básnik odchýlil od tradície. Obliehanie najväčšej pevnosti moravskej, Velehradu, preložil na slovenský Devín; chudobný topografický obraz deviateho storočia zaplnil bohato zaľudneným krajom terajším; živý vtedy ešte kult pohanský premenil v dokonalú kresťanskú jednotu; zapletený boj záujmov politických a náboženských, ktorý intriga i násilie bojovaly na dvore veľkomoravskom, zamenil bojom nebeských a pekelných mocí — kresťanské nebo bráni proti Nemcom záujmy Veľkej Moravy, shodený pohanský boh je agent-provokatér.

Jednako však ďaleký svet otvára epos o Svätoplukovi. Nielen štrngot zbrane znie z neho a stenanie ranených, porady vodcov a šepot vyzvedačov; i skvelé hry a hlučné hostiny, významné spevy a prorocké sny, osídla diablov a pomoc anjelov, dobrodružné cesty a citné scény rodinné. Postáv je veľmi veľa, hoci nemnoho ostáva v mysli: Hollý neindividualizoval, spokojil sa po antickom spôsobe s maskou a menom. Veľkolepých výjavov, plných básnickej sily, nechýba eposu: spomeňme napr. len epizódy, ako anjel s rozkazom božím letí ku Karolmanovi, ako sa diabli spúšťajú na svet, alebo ako Svätopluk spieva o kolíske Slovanstva (poetická fikcia, pomiešaná s vedeckým faktom), ako sa vojská schodia so všetkých strán, napokon ako Svätopluk sa bije s Britwaldom. Iba ľúbostného živlu niet; príležitostiam, ktoré takmer sa núkaly, básnik náročky sa vyhol.

Hlboké štúdium Homéra i Vergilia vidno v každom verši. Mnoho sa Hollý naučil od nich. Ako oni vzýva vševedúcu Umku a oslovuje hrdinov, ako oni mrví celkové obrazy bitiek v jednotlivé stereotypné súboje, ako oni dvojí bohov podľa osobných záujmov, dáva im zasahovať v sny i v nádej, predurčovať osudy národov a veštiť ich slávu. Černobogovi stáli modelom Poseidon a Juno, božiemu poslovi Iris, Hermes a Merkúr, Svätoplukovi božský Achiles, súboju jeho s Britwaldom boj Hektorov s Ajantom a Eneása s Turnom, jeho výzbroju chystajúci sa do boja Agamemnon, nočnej výprave do nepriateľského tábora výzvedy Diomeda a Odysea u Trójanov alebo Nisa a Euryala v tábore rutulskom. Achilov štít bol vzorom štítu Svätoplukovmu, známy „katalog“ u Homéra i Vergília vojennej mobilizácii Hollého. Hollého ustálené zvraty, epitetá, epicky široké prirovnania sú čisto homérske a vergilské. A bez Miltonovho „Strateného raja“, ktoré dielo Hollý podistým poznal z Jungmannovho znamenitého prekladu (1811), nebolo by povstalo niekoľko najkrajších scén: ako anjel letí s končín nebeských, ako diabli otvárajú brány pekelné, ako padlí duchovia (vyzbrojení delami, ani u anglického poetu) vedú s anjelmi zničujúci boj. To všetko básni osožilo. Neosožil jej však Hollý, keď za príkladom antických básnikov a Miltona svet bohov pomiešal so svetom ľudí. Mýtická doba grécka i rímska alebo kresťanská báj prvého človečenstva, a historicky jasná perióda deviateho storočia po Kristu — to veľký rozdiel! Čo Homér, Vergilius, Milton mohli si dovoliť s vekom mytickým alebo herojským, ktorý celkom prirodzene spája ľudských bohov s božskými ľuďmi v jednotný organický svet, to nemožno básnikovi devätnásteho storočia spraviť s reálnym historickým dejom; v takej látke mašinéria nadprirodzených bytností vždy ostane živlom cudzím.

Po „Svätoplukovi“ roku 1835 a 1836 doniesol prvý a druhý ročník almanachu „Zory“ Hollého „Selanky“. Nie sú to moderné idyly, ktoré vďačnú látku nachodia v každom zátiší skutočného života, prírody i spoločnosti, aké sa podarily Goethovi alebo Tennysonovi; ani vyhútané, sladkasté výtvory pastierskej poézie storočia šestnásteho až osemnásteho, ako ich písali Guarini a Gessner: Hollého verše sú obrázky zo šťastného sveta pastierskeho, malých náruživostí, malých túžob, malých účelov a prostého zamestnania, ako ich v osvetlení mýtického „zlatého veku“ stvorili Theokrit, Moschos a Bion.

Hollý svoje idyly napísal ako päťdesiatnik v rokoch 1830 — 1836. Pred ním šírila sa utešená rovina madunická, s jasným, plavým Váhom, s žírnymi poľami a tučnými pasienkami, s bohatými čriedami kráv a kŕdľami oviec, s pekným, hravým, spevavým pastierskym ľudom. Duša poetova, naplnená týmto idylickým malosvetom, zabrala sa do zlatého veku pohanských Slovákov a stvorila v studených formách antiky a horúcich farbách životnej prítomnosti jedenadvadsať obrázkov, plných slnečného jasu, vône lúčnych kvetov a spevu vtáctva i šťastných ľudí.

Kruh tém nie je veľký. „Selanky“ chvália pastiera, ktorému ovce znamenite sa daria; oslavujú jarnú prírodu; trúchlia za mŕtvym vychyteným spevákom; vítajú mladý pár, idúci na sobáš; rozprávajú o vodnom mužovi a rusalkách; predstavujú zápas dvoch povestných silákov; vyslovujú žiaľ ohrdeného zaľúbenca; predvádzajú spevné preteky mladých pastierikov; oslavujú vinobranie, dedinu, svadbu; kladú proti planému lesku mesta spokojnosť pastiersku; líčia biedu nešťastne zaľúbenej pastierky; vedú nás na zálety k milej, z jari na salaš v jeseni so salaša a napokon k betlehemským jasličkám.

Ale v neširokej tejto látke poeta náš nikdy je nie jednotvárny. Vždy iné a iné obrazy a zvraty roja sa mu zpod pera, situácie i osoby, hoci často podobné, ožiaruje svetlom novým a novým. Šťastne sa vyhol všetkej neprirodzenosti a mŕtvym opisom. Jeho pastieri a pastierky sú skutoční ľudia, ich zamestnanie, či robota, či zábavka, verný odblesk života. I tam, kde slávia prírodu prioduševneno, ako napríklad v selankách „Jaroslav“, „Kráska“ alebo „Polislav“, všetko ovzdušie básne dýcha takým prostonárodným teplom, že ilúzia ostáva nenarušená. Z líčení Hollého poznávame učňa Homérovho. I veľkí básnici často nimi hrešia: vídame veľa nádherných farieb, ale málo deja i plastiky; v duši čitateľovej je po nich tma. Inak Hollý. Pozrite si opis jarnej prírody v „Jaroslavovi“, ako výjavy chytro sa zamieňajú, ako verne v mysli sa zrkadlia, ako celý ten jasom obliaty obraz nie je sám pre seba, nechce sa pretekať so živou prírodou, ale chce vzbudiť rozkoš, útechu a vďaku. Hľaďte na zápas pastierov v „Pasoch“: dvaja závodiaci, obstúpení divákmi, poshadzovali haleny, vystúpili na piesok, plece oprelo sa o plece, prsty zaryly sa do nich, chrbty sa nachýlily a zápas ide rujno, až protivník do tretieho rázu prevýšený sa poddá; každý zvrat, podskok, výraz tvári javí sa plasticky. Alebo páčte na opis bukovej čaše v „Čestislavovi“, nádoby remeselnej práce, složenej z deviatich menších a menších, každá ozdobená inými rezbami — majstrovský opis v básni Theokritovej hlboko poetovi sa zakorenil v mysli.

A čo povedať o milom pôvabe Hollého básnických obrazov? Každý jeho tropus je pravý poetický skvost. I slovník slovenský selankami zbohatol; nikde Hollý nemá dikciu tak rozmanitú a originálnu, ako tu. Napokon i básnický fond „Selaniek“ zo všetkých výtvorov Hollého je najhlbší. Nie bez príčiny ich autor položil v čelo prvého úplného vydania svojich spisov. Boly mu milým útulkom, v ktorom si oddýchol, kým rozopäl krídla k novým letom hrdinským.

Roku 1835 vyšla v Budíne „Cyrilo-Metodiada. Víťazská báseň v šesti spevoch. S pripojeným životopisom svätých Cyrila a Metoda, jako též bájoslovím pohanských Slovákov, a vysvetlením nekterých slov“. Kniha je peknými veršami venovaná Martinovi Hamuliakovi, ktorý ju prichystal k vydaniu (nakladateľským mecénom „Cyrilo-Metodiady“ bol kanonik Juro Palkovič).

Hollý v tomto epose stúpa celkom za historickým faktom. Invencia a obrazotvornosť jeho máločo pridaly.

Rastislav zavolal bratov Konštantína a Metoda, zbehlých v slovenčine, aby krajinu očistili od pozostatkov pohanstva. Pri slávnej hostine na Devíne vyrozprával im osudy kresťanstva u Slovákov a vypýtal sa, ako na vieru obrátili bulharského Borisa. Metod obšírne rozpovedal o svojom drastickom obraze ostatného súdu, ktorým pohanského panovníka získal kresťanstvu. A bratia solunskí sa chytia do spasiteľného diela: najprv v meste učia zástupy, ktoré sa sišly so všetkých strán, potom Cyril sa podá hore Váhom a Metod hore Moravou, všade rumiac staré pohanské modly, ľud poučujúc a krstiac. Zatým sa zas vrátia na Devín, tam prekladajú Písmo, odchovávajú si mladých kňazov a opäť sa rozchodia po krajine, utvrdzovať novú náuku a stavať kostoly Bohu. Cyril v Nitre a Metod na Velehrade vyvolia si bydlisko. Ale bavorské kňažstvo očerní v Ríme činnosť oboch bratov a pápež zavolá ich k sebe, aby sa zodpovedali. Hadrián chce počuť, prečo bratia Slovákom dali slovanský obrad. Cyril ohnive rozpovie svoje dôvody, a keď hlas s neba sa mu ozve na pochvalu, pápež spokojne prepúšťa obidvoch bratov za biskupov posvätených.

Hlavný moment je prichudobný, aby bol postačil na veľký epos; Hollému bolo koristiť z epizód. Je ich hodne a niektoré sú znamenité. Hneď reč, ktorou Metod vysvetľuje Borisovi svoj obraz, je biblicky silná; prvá cesta bratov po krajine je plná plastických podrobností, ktorými básnik, ako predtým v „Svätoplukovi“, znova si oživil dávne kraje: Cyril v Trenčíne rozrumí Lietnicu, v Púchove Černoboga, na krivánskych skalách Triglava, v Mažiarni rozmliaždil Víly, na temeni Lomnice Stríboga, na Poludnici Besov, na Matre Živu, v Novohrade Paroma a inde iných; Metod zase v Bzencoch sráža Trasa, na Velehrade Oslada, na Kotúči Porevíta, na Radhosti Radigosta atď.; konečne i rozprávka Metodova o kostiach Klemensových s morského dna vydvihnutých je popretkávaná peknými podrobnosťami. Jednako však epos ako celok nemá dosť sýtych farieb. Slová básnikove neukolíšu nás do ilúzie, že sme v dávnych storočiach, kde slovenské pohanstvo sa borilo s kresťanstvom. Všetko ide prihladko, bez prekážok, na púhe slová. Modly padajú, nik sa nebúri, ľud nemo necháva svojich bohov, stará viera, tisícorakými koreňmi zakotvená, mizne takrečeno cez noc a obratom ruky sa mení v hotové vyznanie nové. Hollý v „Cyrilo-Metodiade“ historický fakt podriadil záujmu náboženskému.

A ešte raz duša básnikova, zohriata na jasných obrazoch považských a na slávnej dobe veľkomoravskej, zaletela do bojovnej minulosti národa; „ohnivá zvrela na mysli horúčosť“ a zapálená myseľ vyčarila junácke skutky Sláva, ideálneho otca Slovákov, ktorý ľud svoj zachránil pred záplavou divokých Čudov. „Sláv, víťazská báseň v šesti spevoch“, napísaná r. 1836, vyšla r. 1839 v almanachu „Zore“.

Čudský kráľ Bondor s ohromnou silou tiahne proti tatranským Slovákom, ktorí prvé jeho vojsko, vyslané na lúpež, rozprášili. Cestou stretnú Čuda pozostalého z prvej výpravy, ktorého rozprávka o veľkej porážke ich toľme rozpáli, že mečom a ohňom márnia všetko, čo sa im naďabí pod Tatrami. Matke Žive ľúto bolo sa dívať na toľkú skazu i vyprosia od otca Perúna Slovákom pomoc. Ten pošle im Svätovíta a Oslada. Kým čariaci Oslad v pitkách a hostinách zabáva Čudov, Svätovít so slovenským vodcom Slávom do zbrane svoláva celý národ. Hurónsky vresk zneje z tábora čudského, kde slávia tryznu za svojich padlých, kdežto slovenský ľud zo široka-ďaleka posháňaný, rozložiac sa v bojovný poriadok, koná žertvu Svätovítovi. Oslad opustil tábor — Čudovia vytrezveli. Vojská sa rútia na seba. Mraky vypustených čudských šípov Stríbog, boh vetra, zavracia do nepriateľov, a keď toľkej sile ani nepriateľský boh Ár nevládze zabrániť, ponáhľa sa do najtuhšej bitky, kde Sláv práve bol zahlušil Kondoka. Ale tam striehol naň Svätovít a zahnal ho do Čudska. Vrátiac sa, káže svojim najprv udrieť na nepriateľský stred a potom obidve krídla vženie do priepasti a barín. Keď najťažšia robota bola hotová, Perún svojich bohov z bitky odvolal a ponechal Slovákom, aby sami dokonali víťazstvo. Márne sa rujú pozostatky Čudákov so slovenskou presilou; dorúbali ich všetkých, a napokon pod mečom hrdinského Sláva klesol i strašný Bondor.

Čitateľ hlboko si vydýchne pri ostatnom verši. Krv od začiatku do konca! Jednako „Sláv“ je najjednotnejši epos Hollého. To, čo nás mýlilo v obidvoch predošlých spevoch hrdinských, priame spojenie sveta ľudského so svetom božským, je tu oprávnené. Dej „Sláva“ nie je historický: zrodil sa celý z obrazotvornosti; básnik ho položil hlboko do doby herojskej. Z tej dávnej mýtickej pôdy, práve ako u Homéra, spoločné účinkovanie bohov a ľudí vyrastá tak prirodzene, ani z koreňa strom. „Sláv“ je osnovou jednotné umelecké dielo. V osnove má, pravda, dosť jednotvárneho: reči, výpravy, súboje, vraždenie. Ale i veľa dokonalého je v básni. Výjavy, ako napr. Bondorovo nočné videnie, alebo prvý útok vojsk čudských na Slovákov, alebo záhuba vrahov v priepadliskách a močarinách, kde boh bahna rozputná rieky a vodný muž rozhodí siete, v ktorých Čudovia hynú — také výjavy mohla nakresliť len silná ruka a veľká fantázia.

Koniec tvorenia Hollého označujú „Žalospevy“ a „Ódy“ (v „Zorách“ 1839 i 1840), a dva katolícke „Spevníky“; prvý, metrický, vyšiel v Budíne r. 1842, druhý r. 1846.

Sny o „zapadlom kráľovstve Slovákov“ básnika neopúšťajú. Opäť a opäť sa vracia v dobu veľkomoravskú, k Mojmírovi, Rastislavovi, Svätoplukovi, k nesvornosti, zrade, odrodilstvu, ktoré zahubily slovenský štát. Slovo Hollého tam hlboko dojíma; citno a vrúcno znie jeho distichon.

Ódy už sú príležitostnejšie; ale i medzi nimi nie jedna význam svoj zachovala dodnes. Spev „Na Antona Bernoláka“ náružive slávi slovenčinu, óda „Na Ondreja Rišáka“ smelo charakterizuje básnika, verše „Na slovenský národ“ so silnou vierou hľadia do slovanskej budúcnosti. Všetky ódy složené sú v metrách antických.

Hollý veľa značí v poézii slovenskej. Na čom českí i maďarskí klasicisti robili všetci dovedna, to on dokonal sám jediný. Už forma jeho básní, anticky čistá a inými vplyvmi nedotknutá, je unikum. On však i neliterárny dialekt podvihol z uníženia a vykryštalizoval na bohatú poetickú reč. Sám zaplnil väčšinu básnických druhov: po niekoľkých bernolákovských kázňach a populárnych knižkách razom skrsly slovenský epos, slovenská óda, elégia, pieseň. A studená forma antiky mala tepla dosť, aby ňou poeta silno vyslovil modernú ideu národnostnú. Nebolo inak možno; v tej veci Hollý je decko svojej doby. Všetko okolo neho sa hýbalo. „Slávy dcera“ zaklopala na zabudnutú slovanskú minulosť a všetky starožitnícke, dejepisné, rečové štúdiá obrátily sa k tomuže cieľu. V maďarskej poézii epos za eposom slávil dávnovekosť národnú: Székely r. 1822 ospieval zabratie Sedmohradska („Székelyek Erdélyben“), Czuczor r. 1824 staré augsburské víťazstvo („Augsburgi ütközet“) a r. 1828 starú loyalitu národa („Aradi gyűlés“), Vörösmarty r. 1825 zaujatie Uhier („Zalán futása“) a Horváth r. 1831 púť zo starej ázijskej vlasti do novej európskej domoviny („Arpád“) — všetko v spôsobe staroklasickom a všetko s tendenciou silno národnou. V takom susedstve i obdarený slovenský epik takmer musel začrieť do krajšej minulosti národa, bojovnej a kultúrnej, a kriesiť ňou prítomnosť. A v tom, ako poeta pozeral na prešlé veky, vidno zas účinok doby. V ponímaní histórie Hollý je romantik ani Kollár. Na prvé storočia slovanské, plné ťažkých, surových bojov a sebeckých, separatistických pletiek pozeral sťa na idylu zo zlatého veku človečenstva; V Tatrách je kolíska Slovanov, preto všetci Slovania sú Slováci; rozišli sa a podelili sa, ale ich v jednu rodinu spája ideálna mať Sláva. Je v tom kus storočia Rousseaua, Macphersona, Gessnera. A táto národná idea Hollého, vonkoncom romantická, mocno sa odráža na širokej hladine jeho epiky a lyriky; ona hlási sa k slovu i v jeho umných trudoch náučných; vo vysvetlivkách k „Svätoplukovi“ a „Cyrilo-Metodiade“, v „Bájosloví pohanských Slovákov“, v „Životopise slovenských blahozvestov“. To skutok veľký. Nám dnes ťažko pochopiť, akej sily k tomu bolo treba, aby v tridsiatych rokoch storočia devätnásteho tak rázna a jasná oslava zabudnutej minulosti ľudu, ktorý vtedy nič neznačil, zaznela po slovensky. Idea tá paralyzuje umelecký anachronizmus Hollého spevov; ona je čarovný prút, otvárajúci zakliate zámky jeho poézie.

Pekne hovorí Vajanský: „Ariosta stance spieva gondoliér, máčajúc veslo do jasných vĺn mora, no Hollého hexameter nikdy nestane sa populárnym.“ Lež literárna história vďačne poznačí fakt, že básnik aspoň v pokonnom diele našiel formový princíp novej doby. V tenže čas, keď Andrej Sládkovič, najväčší poeta školy Štúrovej, všetok oheň mladého pokolenia vyspieval v sladkých rýmoch svojej „Maríny“ — hasnúci starík v samote dobrovodskej skončil svoj druhý „Katolícky spevník“ tiež už rýmovaný.

^[10]

Keď Kollár v Pešti dotláčal úplné vydanie „Slávy dcery“ a Hollý v Trnave „Svatopluka“, Ján Chalupka, evanj. farár brezniansky, neveľkými, anonymne vypúšťanými knižočkami pohýbal kocúrkovskú lieň slovenských mestečiek, a Karol Kuzmány, evanj. farár banskobystrický, svojou „Hronkou“ pobúril idylické osnovy slovenskej publicistiky.

Sotvaktorá knižka toľme skundolila prach ako Chalupkove divadelné kusy. Zjavily sa v krátkych lehotách za sebou: „Kocourkovo anebo Jen aby sme v hanbě nezůstali. Veselá hra ve třech jednáních“ v Levoči r. 1830, „Všecko naopak aneb Těsnošilova Anička se žení a Honzík se vydává. Veselá hra v pěti jednáních“ v Prahe r. 1832, „Třasořitka anebo Stará láska se přece dočekala. Fraška ve třech jednáních“ v Lipt. Sv. Mikuláši u Fejérpatakyho r. 1833, a „Starouš plesnivec anebo Čtyry svadby na jednom pohřebě v Kocúrkově. Fraška ve třech jednáních“ tamže r. 1837 — dráždiac obecenstvo zatajeným menom pôvodcovým, pichľavými poznámkami a úvodmi a najmä niektorými figúrami. Ale boli i za figúry tie postavy Chalupkove! Momentná fotografia nevládala by lepšie zachytiť majstra Tesnošila, pána z Chudobíc, doktora Lesebucha, Pomazala, ako ich na papier pokládol autor. „Slávy dcera“, „Svatopluk“ ostaly iba v inteligencii, „Kocúrkovo“ preniklo do najspodnejších vrstiev národa: pán-nepán sháňali sa po ňom, ani po ôsmom dive sveta. Päťsto exemplárov rozchytalo sa chvatom; obce sa škriepily, na ktorú z nich padá satira spisovateľova; osoby, poznávajúce sa vo figúrach básnikových, cestou tlačiara, cenzora, pravotára chcely vykutať posmešníka. Ani uznanie nevystalo: arciknieža Jozef, miestodržiteľ v Čechách, naučil sa česky z „Kocúrkova“, a Kopitar písal Kollárovi: „Kocúrkovistae dic: Euge! macte! ultro! gratulamur Slavis nasci Voltairios.“ („Predmluva k druhému vydaniu Kocúrkova“, strana 5 — 6.)

A naozaj: Ján Chalupka poznal život slovenský, ako nikto pred ním. Biedy úradu rechtorského, chudobný a jednako veselý život študentský, malicherné klebetárstvo, opičenie sa po cudzine, odrodilstvo, malomestskú smiešnu pýchu, pechorenie sa za mamonom, nekonečné bumbajstvo — všetky tie tône mestečiek našich zažil, precítil, zobrazil. Matere nerozumno vydávajúce svoje dcéry, otcovia dolu hrdlom lejúci tvrdo nadobudnutú dedovizeň, jedovaté ohovárajúce susedy, na „ercíhunk“ posielané deti, lieskovicou učiaci rechtori, maďarizujúci, ale po maďarsky nevediaci inšpektori: to svet Chalupkových kusov! Dobrý princíp zastupuje v nich ideálny, národne prebudený učiteľ a sentimentálna učiteľská dcéra…

Netreba dokazovať, že význam Chalupkov pre spoločenský život náš bol hlboký. Tesnošilov, pánov z Chudobíc, Bendegúzov len tak sa rojilo po našich dedinách a mestečkách. Satira na nich bola drastický síce, ale zdravý liek. Mnohý sa odvrátil a zatvrdol, ale nejeden z nich našiel si chodník k národnému životu.

Pritom však treba vyznať: literárnemu umeniu z Chalupkových prác neostane veľa. Fotografická vernosť v charakteristike ubila v ňom poetu: on prenášal život na papier so všetkou jeho triviálnosťou, on zamútil reč svojich kusov nekaľavnou maďarsko-nemecko-latinskou miešaninou. Ani dramatickej žily v Chalupkovi nebolo; všetky jeho kusy chorejú malým dejom. Najdramatickejšie výstupy hrajú sa nám za chrbtom: o tom, čo dej pohýna, počúvame zväčšia len z rozprávky. A na umeleckú stavbu svojich drám Chalupka ani sa nepodobral.

Takým činom povestný, dlho neznámy satirik zanechal hlbšie šľaky v živote než v písomníctve. Jeho menované kusy, ku ktorým sa ešte poja frašky „Trinásta hodina…“ a „Huk a Fuk“, činohra „Dobrovoľníci“ a veselohra „Juvelír“ (tú napísal ako sedemdesiatsedemročný starec), dlho zabávaly i naprávaly obecenstvo po ochotníckych divadlách slovenských; u maďarského publika rovnako obľúbený bol jeho „Vén szerelmes“ (originál „Starúša pliesnivca“), ktorým Chalupka vyhral dramatickú cenu; a cudzina i nemecky čítajúca svojeť dlho sa kochaly na donquijotiáde: „Bendegucz, Gyula Kolompos und Pista Kurtaforint“ (v Lipsku 1841, tiež anonymne), kypiacej cervantesovským humorom.

Život Chalupkov prešiel ticho. Ján Chalupka narodil sa dňa 28. októbra 1791 v Hornej Mičinej, od r. 1818 prednášal v Kežmarku rétoriku a od r. 1824 do smrti, do dňa 15. júla 1871, sedel na svojej breznianskej fare, za istý čas administrujúc i banskú superintendeciu. Písal v štyroch rečiach. Senzačne účinkovala jeho anonymná nemecká brošúra „Schreiben des Grafen Carl Zay an die Professoren zu Leutschau“ (v Lipsku 1841), prvý silný, argumentáciou i satirou rovnako znamenitý úder proti cirkevno-politickým snahám unistickým. Rok pred smrťou posbieral a upravil svoje divadelné kusy k slovenskému vydaniu; vyšly ako „Dramatické spisy Jána Chalupky“ v piatich sväzkoch 1871 — 1875 v Turč. Sv. Martine.

V pôsobisku Chalupkovom, v Brezne, narodil sa dňa 16. novembra r. 1806 Karol Kuzmány. Bystrého chlapca už doma otec, tamojší ev. farár, cvičil v latine a gréčtine, a stará gramatika Doležalova, ktorú vypriadol v domácej knižnici, zobudila v Kuzmánym národné povedomie. Od r. 1817 šesť rokov strávil na štúdiách v Dobšinej a Gemeri, päť rokov v Bratislave; rok bol domácim učiteľom u Prónaya na Romháni, r. 1829 skončil v Jene univerzitu. Zakrátko učil na gymnáziu v Kežmarku, potom bol evanj. farárom vo Zvolene a r. 1832 prešiel do Banskej Bystrice, kde pobudol až do revolúcie. Pôsobenie Kuzmányho v tie časy bolo mnohostranné: silno pracoval proti odrodilstvu v spoločnosti i cirkvi; písal novely, básne, náukové knihy; udržiaval styky s Kollárom, Šafárikom, Hankom, gr. Rościszewským (správcom knižnice Ossolińských v Ľvove), i účinkoval na mladších: Ľudovíta Štúra, Kalinčiaka, Plošica, Sládkoviča.

Ale najmä do živého zaťala jeho „Hronka, podtatranská zábavnice. Časopis krásomilého a užitečného čtení“, ktorej počiatok (vychodila tri roky) sa zjavil v Banskej Bystrici r. 1836. Jarý kollárovský duch dýchal z veršov mladej generácie, ktorú Kuzmány pritiahol do svojho časopisu, a smelý tón znel i z redaktorových prác. Už spôsob, akým Kuzmány „Hronku“ uviedol do literatúry, bol u nás nevídaný. V článku „Místo předmluvy — tato domluva“ vyšľahal všetko, čo sa mu nepáčilo: bernolákovcov pre trnavčinu, ktorú neuznával za literárny jazyk Slovákov; pravopisných novotárov, medzi nimi predovšetkým Kollára a Michala Godru, pre ich radikálne snahy; Čechov pre samovoľné vytváranie všetkých slovenských živlov zo spoločnej spisovnej reči; starého Palkoviča pre jeho neústupný boj za y a jeho redaktorskú mĺkvosť. Od r. 1832 do r. 1836 Palkovič nevládal ukončiť prvý ročník „Tatranky“, v ktorom, hoc nie zle, ale antikvárne písanom, prekladal obecenstvu Ciceronove reči, gazdovské drobničky a ukážky z maďarských a nemeckých novín. „Tys Tatranka?“ volá Kuzmány, „ona dcéra Tatry, sestra Váhu, Hrona, Nitry! Ruže kriváňská! Královná Slovenska! Ty Tatranka? Fuj, co ty hadry s tebe visí, co se ty caparty za tebou vláčí! Však ani jen krpců nemáš, a z hader, nimiž si sobě nohy ovinula, palce ti již vykoukávají… Cože ty to skupuješ? Staré železo? Žvýkáš močku, kterou jiní z dýmek vytřásají…“ (Hronka I, 1, str. 17.)

Beletria „Hronky“ bola rozmanitá. Ľ. Štúrove, Slobodove, Nosákove, Hroboňove, Záborského, Maróthyho, Škultétyho, Hurbanove a Zochove české verše, čo i veľmi sa borily s formou, zohrievaly národnou myšlienkou. Kuzmányho vlastné práce prejavujú mnoho ducha, najmä novela „Ladislav“, kde uložil svoje mladé názory a skúsenosti, a „Běla, obrázek z mešťanského života v pěti zpěvích“. „Běla“ je báseň zaujímavá. Kuzmány menuje ju „vzdělanenkou“ a vysvetľuje nový ten názov takto: „Pastýřenku můžeme si představiti pod obrazem kolébky o samotě při hrčícím potůčku stojící; selanku pod obrazem čistého selského domčeka; vzdělanenkou pod hezkým měšťanským domem, vůkol něhož zahrada a v zahrádce květné hrady, a vedlé květných hrad besídka, a v besídce hezké děvčátko.“ (V článku „O kráse“ I, 3, str. 75 — 76.) Pre reálne výjavy života Kuzmány mal bystrý pozor; ale v „Běle“ ešte prerážajú cudzie vzory: Homér, Goethe, Voss. Ani len od zvyčajného hexametru sa neodlúčil.

Zo všetkých prác v „Hronke“ uverejnených najdlhšie však ostalo v pamäti J. Chalupkovo „Kocourkovo“, prózou písané blizňa spomenutej veselohry. Kapitoly opisujúce spisovateľov príchod do Kocúrkova, divadelné predstavenie cudzích hercov, kocúrkovského pána farára alebo kocúrkovské šibenice, sú neodolateľné. Hravý humor i dravá satira svieti z Chalupkových riadkov. Opisujúc napr. obchod a priemysel v Kocúrkove, posmešník hovorí: „To je opravdový život starodávnych časů Homérových; a srdce se mi rozšíří, když vejda do světnice mojich sousedů, tu tele vidím uvázané o stůl, a tam v koutě desatero jehňat anebo kozlátka na peci jako po nějaké stermině poskakující. Tu mi na pamět přichází to Virgiliovo: pendere procul de rupe videbo, a ta ovečka Nátanova, která spávala v lůnu Pána svého a z číše jeho pila a při dětech jeho odrostla. I na kapitolinské husy myslím, když na mne kdesi tam z kouta zagágá; a ta milá prasátka!… Věřte mi, já velice toužím za tímto patriarchálním životem, jako za plnými hrnci masa Izraelští.“ (I, 1, str. 81.) A kocúrkovského pána farára neokúňal sa takto opísať: „Jednou zemřel jeden z kocúrkovských svěčkářů; ale mu p. farář zasvítil: ,Tak svěť světlo vaše před lidmi‘, ta slova písma sv. položil za grunt svého kázaní a ukázal v 1. částce, jako má světlo svěčkařské svítiti; v 2. částce, jako svítilo světlo zesnulého prve než mu smrt svíci života vyhasila. Od toho dne sme o polovic lepší svíčky pálili… Zemřel-li nějaký pltník aneb se utopil ve Váhu aneb v koralce, vyčítal nám všechna zvířata z korábu Noachova; zabit-li čipkář aneb drotář, slyšeli sme o kupcích Madianských a o člověku jdoucím z Jeruzalema do Jericha. Ach, jednou mi až vlasy hrůzou stávaly, když v 1. částce proukázal, že musíme umříti: kterékoli na světě možné nebezpečenství — on to všecko živě vyobrazil, až sem se ohlídal, či mi chrám na hlavu neletí (nb. chrám kocourkovský stojí na dřevených nohách, ale hostinec na skále). V 2. částce potom přednesl, proč musíme umříti: a) poněvadž zemřeli i patriarchové i proroci, b) poněvadž smrt jest jistá, c) poněvadž uloženo lidem zemříti, d) to učí zkušenost, e) odplata za hřích je smrt, f) poněvadž nikdo nemůže na věky živ býti na zemi. — Máš! jako se vám to dřímá; tu máte tabáku do nosa“… (I, 2, str. 88 — 89.) To boly vtedy smelé slová a neodznely bez ozveny.

Zato celkom zapadly verše, usilovne a so statočnou snahou písané, Samuela Godru, evanj. kňaza v Stredných Plachtinciach (1808 — 1873), ktorý, oduševnený sonetmi „Slávy dcery“, r. 1829 dal v Bratislave vyťačiť „Múzy dceru“, lyrickú báseň v troch spevoch. Ešte niekoľko knižiek nasledovalo, českých a neskôr i slovenských („Původní mravní bájky“ a „Zlatovič, příběh z nynějších časů“ v Skalici r. 1830; „Obět srdce pobožného, v pěti zpěvích“ v B. Bystrici r. 1856, tri sväzky „Epigramov“, „Petrenčok“ v B. Ďarmotách r. 1865 a i.), ale ako prišly, tak odišly: slabé ohlasy mocných zvukov.

Napokon i tu prichodíme ku zjavu, opäť a opäť spomínanému. Kto pozorne číta plody týchto spisovateľov, najmä kusy Chalupkove, články Kuzmányho a verše mladých spolupracovníkov „Hronky“, nemôže nepobadať, ako znateľno a husto slovenčina preráža v ich reči: vo frazeológii, v slovníku i zvukosloví hlási sa Slovák, čo ako sa usiluje zachovávať pravidlá zdedenej „bibličtiny“. Zaujímavé príklady ztade uvidíme ďalej. Tu stačí pripomenúť, že čím hlbšie mladý dorast „Hronky“, pasujúci sa s prevzatou knižnou formou, sostupoval k ľudu, tým jasnejšie sa z jeho riadkov draly zvuky, ktorým ho „učila matka“. Kuzmány, v „Hronke“ neústupný, ešte i Kollára majstrujúci horlivec za jednotu litery, stal skoro na jeho miesto, chytil sa slovenčiny a napísal v nej najkrajšie, najpôvodnejšie svoje verše.