Dejiny slovenskej literatúry

^[1]

Slováci dávno pred deviatym storočím žili životom duševným. Ale ani mýtický názor slovenský v starej svojej rýdzosti a úplnosti, ani veľké momenty kultúrnohistorické z neskorších čias, keď pohanstvo počalo sa boriť s kresťanstvom a to opäť dvojilo sa v obrade západnom a východnom, keď ríša Veľkomoravská kvitla i zanikla, keď český a poľský Boleslav i uhorský sv. Štefan pacifikovali slovenské územie, nezanechaly stôp v literatúre našej.

Okrem niekoľkých holých mien, ako Parom, Vesna, Morena, Vianoce, Hromnice, Turíce, a niekoľkých bezmenných božstiev nižších, pôvodné slovenské bájeslovie nikde sa nezachovalo: naša literatúra rozprávková, čo ako pekná a bohatá, dnes už nie je zrkadlom slovenských mýtov; terajší jej ráz je obecnoslovanský, ba všeeuropský. Čo dýcha neklamným dychom pohanských storočí, je jediná pieseň „Morena, Morena, za kohos’ umrela“; niektoré iné, s ňou často rovnako cenené („Hoja Ďunďa, hoja“, „Jano, Jano Vajano“), v dnešnom znení sotva. Že pohanské národné slávnosti, zvyky, obyčaje, premeny roku a výjavy prírodné i citový svet srdca ľudského neostaly bez piesní, možno predpokladať s istotou. Pohanský Slovák nespieval menej než Slovák veku nášho. Ale jediný písma znalý literát prvých storočí kresťanských, kňaz a mních, odvracal sa od týchto plodov; nezachovaly sa.

A práve tak mená Cyril a Metod, Rastislav a Svätopluk, Velehrad a Nitra odznely bez ozveny, bez bohatierskej povesti a spevu. Iba epická pieseň „Stála bitka, stála za Štefana kráľa“ a elegická „Nitra, milá Nitra“ žijú v ústach národa; ale to sú plody mladšieho dáta.

Čo v literatúre ostalo bez stopy, nahradil život. Staré národné ustanovizne krajinské, zriadenie župné, mená najvyšších hodnostárov (nádvorníkov, tovarníkov, županov) sv. Štefan preniesol do novej Uhorskej ríše, ktorú zakladal, a storočia zachovávaly temer až podnes ten starý kultúrny základ slovenský. A v údelnom kniežatstve Nitrianskom, ktorým vládli vladári z rodu kráľovského, i slovenská politická individualita tristo rokov nachodila jasný výraz. Ale s Matúšom Čákom Trenčianskym, zvaným „dominus Vagi et Tatrae“, padá na počiatku štrnásteho veku i tento pomník samobytnosti slovenskej, „Mátyáš földje“ splýva v tesný politický sväzok s kráľovstvom Uhorským, a národný náš život tratí sa v obecnom diplomatickom jazyku latinskom, orgáne cirkvi i štátu, literatúry i spoločnosti, ktorý kryl svorne driemajúce reči ľudové.

^[2]

Nové osvieženie slovenského života duševného prišlo z Čiech. Povestná univerzita Karlom I. v Prahe založená priťahovala i veľa vedychtivých Slovákov, a jednému z takýchto pútnikov ďakujeme akiste za glosované spevy cirkevné, spísané nárečím holičským, ktoré s názvom „Sequentionarius seu Prosarum expositio“ sa prechovávajú v knižnici kapituly pražskej. Ani nábožensko-národný ruch český, z univerzity tej vyšlý a živený, ktorý po upálení Jána Husa roku 1415 silno sa vyrazil v pamätných bojoch husitských, uhorské vladárenie českého kráľa Žigmunda, vpády husitských vojsk do Horných Uhier, a menovite pôsobenie Jána Jiskru z Brandýsa, ktorý v polovici pätnásteho storočia zabral všetky slovenské župy a osadil ich husitmi českomoravského pôvodu, neostaly bez šľakov v živote slovenskom. Husiti, oni doniesli k nám nielen huk surového boja, ale i novú vieru, nový náboženský obrad a spev v jazyku národnom, novú obcovaciu reč a, čo najväčšmi zavážilo, novú, hoc i výlučne cirkevnú literatúru. Ešte i tuho osihotené kolónie nemecké sklonily sa pred mocným novým živlom — ako by si on nebol podmanil mäkkú prírodu slovenskú? Čeština udomácnila sa medzi Slovákmi ako ich reč literárna. U nich prežila vek slávy a rozvitia svojho v pätnástom a šestnástom storočí, i vek poníženia a úpadku v dvoch storočiach nasledujúcich. Tristo rokov od prvej husitskej kolonizácie trvá na Slovensku výlučne panstvo češtiny.