ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[11]

V rokoch tridsiatych a štyridsiatych strediskom evanjelickej mladi slovenskej bol vtedajší Prešporok, jej milovaná „Bratislava nad Dunajom“. Do starožitného nemeckého mesta tiahly ju jednak povestná fakulta teologická a juridická, jednak znamenité toho času lýceum, jediné svojho spôsobu, lebo malo katedru reči a literatúry československej a spojený s ňou „Ústav“. „Hneď od tej prvšej doby zakladania a trvania prešporského Ústavu, jestli, kde mužovia skutkom a úradom, slovom i perom zaujatí za literatúru a vzdelanie národnie: jejich samých vzdelanie, zaujatosť i ducha smelo z Prešporka odvodiť možno. Vyniklí v úradoch obhajcovia veci slovenskej, milovníci mládeže v jej národnom vzdelávaní sa, spolu výteční vzdelanci a spisovatelia, ako superintendenti Pavel Jozeffy, Ján Seberini otec, Ján Chalupka, Samuel Reiss, Karol Kuzmány sú mužovia z prvšej doby Ústavu prešporského; Ľudovít Šuhajda, čo aj nie názvom, ale skutkom slovenský potom profesor na lýceu v Banskej Štiavnici, alebo milovník a vzdelávateľ slov. mládeže. Podobne Ján Blahoslav Benedikti v Kežmarku… František Palacký a Ján Kollár, tiež za čas tu duchovne chovaní, došli europejskej uznalosti a povesti.“ (Pavel Dobšinský v Slov. pohľadoch r. 1885, str. 201.)

Toto mesto, plné mocných rozpomienok historických a objaté utešeným okolím, stalo sa kolískou novej slovenskej literatúry.

Spôsob, akým starký Jiří Palkovič na ev. lýceu bratislavskom učil písomníctvu a reči československej, nepostačoval zápalistej slovenskej mládeži. Mocnejúca národná idea nenachodila ukojenia ani v pedantných latinských prednáškach, ani v nemecko-latinských komersoch o pohuľankách. I sostúpil sa r. 1828 krúžok najdôvernejších v spoločnosť, Literárnu jednotu, ktorá novou, primeranou knižnicou, rezkými štúdiami a priateľským obcovaním chcela nahradiť, čoho nedávali škola a profesor. Medzi jej zakladateľmi boli vedľa Daniela Licharda, Jána Caltíka, Samuela Babylona a Michala Godru hlavne Samo Chalupka a Karol Štúr.

K ich jednote pristúpil z mladších i brat Karolov, Ľudovít Štúr. K tomuto drahému menu pojí sa celá nová literatúra slovenská: on jej vdýchol svieži život, vykázal samostatný smer, dal svojskú formu; jeho idey oduševňujú už tretiu generáciu.

Vyšiel z chudobného slovenského domu v Zay-Uhrovci, kde sa narodil dňa 29. októbra 1815. Otec jeho bol učiteľom. Znamenitým vychovaním prísneho živiteľa a mäkkej mamičky Ľudovít Štúr vzrástol v povahu priamu, mužnú, ideálnu: dokonalý vzor slovenského junoša. I príroda pomáhala prvými hlbokými dojmami. „Uhrovec je zôkol-vôkol otočený vrchami, a len bohatý, bujný potok ukazuje cestu z kotliny. Tam čnie, všetkým vývodiac, nádherný Rokoš, aj Čiernym vrchom zvaný, najmä povesti menujú ho tak; nižší, ale nie menej malebný je Kňazov stôl; ta ďalej vypína sa Ptáčnik; sem bližšie k Uhrovcu Homoľa, milé Breziny; von vybieha Číro pole a kostol s väžičkou, starožitný zámok vyčnievajúci z temných hôr; dokola zahrady, skaly podivných skázok plné; nový zámok, sídlo Zayovcov, okrašľujúci dedinu — to kolíska čarovná, v ktorej vykolimbaný bol duch chlapca nadaného a všetky tieto krásy prírody v mladú dušu pojavšieho.“ (Dr. Jozef Miloslav Hurban v Slov. pohľadoch 1881, str. 59.)

V auguste r. 1827 Štúr prvý raz opustil rodičovský dom a na dva roky odišiel do Rábu na gymnázium. Ochranca jeho, profesor a miestny evanj. farár Leopold Petz prebudil v Ľudovítovi národné povedomie, s oduševnením pri klasických jazykoch spomínajúc zásluhy Dobrovského, Šafárika a Kollára o literatúru našu.

V jeseni r. 1829 Štúr zavítal do Bratislavy, kde starší jeho brat Karol a Samo Chalupka sa mu stali najmilšími spoločníkmi. Najmä Chalupka má veľkú zásluhu o Ľudovíta. Keď r. 1833 Karol Štúr v Bratislave skončil a rodičia mladšieho ďalej podporovať nevládali, Ľudovít stal za pisára k panstvu uhrovskému. Z tohto postavenia vytrhol ho list Chalupkov, ktorý mu tak nahovoril do duše, že Štúr sa na štúdiá vrátil. Do Bratislavy prišiel práve včas, lebo starší zakladatelia Jednoty boli poodchodili a bolo treba vodcov; Štúr postavil sa v čelo. Učenie išlo mu rezko, znamenití pedagógovia naň vplývali: maďarský filozof Michal Gregusch, nemecký estetik Schroer (Christian Oeser) a slovenský teolog Matej Ševrlay. Okolo týchto troch sa kupila i všetka študujúca mládež. Na lýceu totiž boly vtedy tri spoločnosti: „jedna, najväčšmi protežovaná, maďarská, ktorej náčelníkom, protektorom a obživovateľom bol Gregusch; druhá nemecká, ktorú spravoval Schroer, tichá, kontemplatívna a na počet najmenšia; tretia najčinnejšia, ale aj najväčšmi stíhaná a prenasledovaná, bola spoločnosť slovenská pod predsedníctvom Mateja Ševrlayho s riadnym miestopredsedom, ktorý vlastne viedol všetko a býval od spoločnosti svobodne volený. Ľudovít Štúr bol jedným z najvýtečnejších týchto miestopredsedov“. Štúr na lýceu už od kvarty počnúc učil mládež reči a literatúre slovenskej „tak, že do rétoriky a poetiky prichádzali chlapci už celkom v elementáriach slavizmu pocvičení a vstupovali do Spoločnosti slovenskej, zahrnovavšej v sebe všetku mládež tried humanitných, filozofických a teologie.“ (Jozef M. Hurban tamže, str. 107 — 108.)

Štúr účinkoval na mládež neobyčajnou silou. Už ako lyceista imponoval juristom a teologom. Jeho bezúhonný život, usilovnosť po sebazaprenie, znamenitý rečnícky dar a zvláštna schopnosť získavať národu ľudí, spravily ho miláčikom všetkých. I podarených pomocníkov mal: Benjamin Červenák, Boleslavín Vrchovský, Grossmann starší — každý svojím spôsobom pracoval na spoločnom diele. Jednota prekvitala. Pôvodných jej tridsať údov vzrástlo na stodvadsať. Verejné jej zasadnutia v dvorane lyceálnej (dva razy do týždňa) bývaly praktické i teoretické; v prvých sa čítaly a posudzovaly práce, v druhých prednášali miestopredsedovia. Štúr hovorieval o jazyku československom, o literatúrach a dejinách Slovanov; Červenákovo pole bola srbština i chorvátčina a história juhoslovanská. V súkromných schôdzkach Štúr cvičil mládež v češtine, vysvetľoval „Slávy dceru“, Hollého, Mickiewicza, Puškina i piesne ľudové, ktorých bol veľkým ctiteľom. Šuhajci „učili sa v škole Štúrovej milovať Slovanstvo veškeré, či v čamare a surke, či v halene a rubaške, a to učinilo i potomne Štúra veľkým“. (Jozef M. Hurban tamže, str. 113.)

I ostatná činnosť Štúrova bola bohatá. Českému a inoslovanskému časopisectvu on bol temer jediným dopisovateľom; slovenské literárne plody išly na vidiek iba cez jeho ruky. S Chorvátmi, valne chodiacimi do Bratislavy na štúdiá i na uhorský snem, zavádzal priateľské a národné styky. Spevokoly, výlety do krásneho okolia bratislavského (za Dunaj, do viníc, na Devín) nie jedného nerozhodného pritiahly do Štúrových krážov. Dr. Hurban ešte i v pozdných rokoch s takým oduševnením rozpráva o tých „symposiach“ (v III. hlave Štúrovho životopisu), ako oduševneno ich bol spomínal v prvých študentských zápiskách („Zaváté, ale nezapomenuté listí od M. z Bohuslavíc“ v Sokole r. 1862, str. 7 — 8.). V lone spoločnosti vznikol spolok cestovateľský: Pavel Ollík prešiel Chorvátsko a Slavóniu, August Horislav Škultéty Halič a Jozef Hurban Viedeň, Čechy a Moravu (jeho cestopis vyšiel nákladom spolkovým v Pešti r. 1841, ako „cesta Slovákova ku bratrům slavenským na Moravě a v Čechách r. 1839“). Vznikol odbor dopisovateľský, ktorý podľa súkromných zpráv z vidieka skladal a rozosielal písané noviny široko-ďaleko po rodoľuboch, a čo bolo súce na verejnosť, uverejňoval v pražských „Květoch“. Vznikly mnohé veršované práce, z ktorých najlepšie povyberané vyšly v Bratislave r. 1836 pod titulom „Plody zboru učenců řeči českoslovanské prešporského“, aby povzbudily mlaď ostatných škôl „k větší učinlivosti, k nějakému podnikání pro národ svůj, nebo stav ten, v němž se ješte větší částka nalezá, hluboce nám na serdci leží“. (Plody, str. XVIII.) Štúr sám práce svoje, zväčša verše, posielal do „Tatranky“, „Hronky“ a „Květov“: ódy na veľkých slovanských ľudí alebo na pamätné veci a udalosti i zas elégie nad biedou slovenského kmeňa.

Bratislavská Jednota neostala sama. Všade pri lýceách evanjelických sa rušal nový duch a zakladaly sa slovanské Spoločnosti i knižnice. V Banskej Štiavnici viedol mládež profesor Šuhajda, v Kežmarku Benedikti, v Prešove Muňay, v Levoči Michal Hlaváček; levočská mládež, nasledujúc bratislavskú, vydala tam r. 1840 „Jitřenku čili výbornější práce učenců československých a. v. levočských“.

Lež ruch študentský, pri maďarských a nemeckých Spoločnostiach prechodiaci v hrubú výstupčivosť, znepáčil sa vláde, ktorá z jari r. 1838 zakázala všetky študentské Jednoty. Zákaz týkal sa však iba mena: Maďarov a Nemcov zaštítili profesori, a slovenská Jednota bratislavská s celou svojou organizáciou prešla pod názov „Ústavu“: Palkovič prevzal v Ústave protektorát, a Štúr, ako jeho námestník v profesúre, ujal sa zapisovateľstva.

Toho roku v lete Štúr z Bratislavy sa vrátil domov a v jeseni sa vybral na univerzitu do Halle. Prekvitajúci Ústav ostal rok v rukách Benjamina Pravoslava Červenáka, obdareného, prísnych mravov mladoňa, ktorý potom tiež za Štúrom sa pobral do Nemiec. Veľké nádeje priatelia kládli v neho; slabé telo však skoro po návrate z univerzity podľahlo. Umrel mladý (narodil sa bol r. 1816 v Pliešovciach, vo Zvolenskej) na D. Bodoni r. 1841. Jediný ukončený spis jeho, usilovne a umne písané „Zrcadlo Slovenska“, r. 1844 v Pešti vydal Jozef Hurban.

V Halle Štúr horlive sa oddal štúdiu vied historicko-politických, jazykospytu i filozofie. Sedával pod katedrou Augusta Potta a hrúžil sa do labyrintu filozofie Heglovej. Tá celkom zaujala jeho myseľ, jej zásady od tých čias viedly Štúra pri všetkom vedeckom snažení. Bol to svet ako stvorený pre ducha Štúrovho. Sústavné, architektonicky veľkolepé utriedenie, univerzálnosť, objímajúca všetky snahy ľudského ducha, skvelé, hoci často vyhútané pohľady na dejiny ľudstva, estetická hĺbka a úzka spojitosť s protestantskou teologiou — to všetko pri filozofii Heglovej nemohlo na idealistického mladého Slováka ostať bez účinku. Odchodil z Nemiec ako dokonalý hegelián.

Obohatený vedomosťami, otúžený v láske k rodu a zotavený telesne Štúr sa cez Čechy v jeseni r. 1840 vrátil do Bratislavy, neprijmúc ponúkanej bohosloveckej profesúry na lýceu kežmarskom.

Medzitým na mladý kultúrny život náš doliehaly biedy väčšie a väčšie. Maďarčenie rástlo do šíriny a hĺbky a hrozilo i bratislavskému Ústavu. Gróf Karol Zay, generálny inšpektor evanjelických cirkví a škôl uhorských, dňa 10. októbra r. 1840 zaujímajúc úrad, vyslovil otvoreno, že povinnosťou každého pravého občana, verného poddaného, milovníka slobody a rozumného človeka je „vlasti pomaďarčování mužně napomáhati“. (Slov. pohľady 1881, str. 530.) Štúr, ktorého hneď, ako sa bol vrátil z Nemecka, Zay márne sa namáhal získať alebo zastrašiť, všetko robil veľmi opatrne. Schôdzky mládeže bývaly verejné; činnosť údov Ústavu, viazaných prísnou organizáciou, bola bezúhonná. Ústav prekvital krajšie než kedykoľvek predtým. Jednako Zay r. 1842 zaviedol vyšetrovanie proti nemu „pre politické pletichy“; ostalo bez výsledku. Ale keď všetko maďarské novinárstvo a ev. cirkevné sbory neprestávaly sa ozývať proti Ústavu, koncom školského roku 1843 prišla nová inkvizícia — na Ústave síce zas nenašli viny, ale Štúra v januári roku 1844 složili z námestníctva profesorátu. Mládež prosila, slovenské ev. cirkve protestovaly, senioráty sa ozývaly, traja superintendenti dôvodili márne. I sobrali sa starší z mládeže a ešte koncom zimy odišli do Levoče, kde vedení súc Jankom Franciscim-Rimavským, v duchu Štúrovom súkromne sa cvičili ďalej.

Premena tá neochromila bratislavskú činnosť Ľudovíta Štúra; naopak, zvýšila ju. Mládež nespúšťal s očú: „pozostatky“ školy jeho rovnako liply za ním, potajomky obstupujúc zbožňovaného učiteľa večerom a nocou, ako to vyrozprával pamätník Vrahobor (Daniel Maróthy) v „Rozpomienkach na dni peknej mladosti“ (Orol 1873, str. 39 n.). Štúr v záujme veci slovenskej organizoval vyslanstvá vážených národovcov k panovníkovi do Viedne. Zadával menom Slovákov petície na uhorský snem. Lapil sa publicistického pera, a v brošúrach i novinárskych článkoch, zväčša nemeckých, obracal oči verejnosti na slovenské diela. Ohnivé obrany „Klagen und Beschwerden der Slovaken wider die Ubergriffe der Magyaren“ (v Lipsku 1844) a „Das neunzehnte Jahrhundert und der Magyarismus“ (tamže 1845), i dopisy do „Augsburger allgemeine Zeitung“ boly hlavným plodom tejto činnosti.

A ešte jedna vážna myšlienka roku 1844, v chvíľach ťažkých dúm nad opusteným národom, dozrela v Ľudovítovi Štúrovi: ľud náš pohýbať rodným jeho jazykom, spojiť jeho inteligenciu, rozčesnutú v stránku katolícku a evanjelickú, vlastnou, strednou slovenčinou — krok smelý, ale logicky idúci z doterajšieho rozvoja reči našej, dôsledok snáh Bernolákových, Kollárových i Šafárikových.

Čo sa do tých čias nepodarilo nijakému skutku literárnemu na Slovensku, to spravila slovenčina. Všetko sa pohýbalo. I náruživosti sa rozputnaly síce a nemilobohu vzrástla veľká polemická literatúra; ale skrsol i rezký život a rozvily sa najkrajšie kvety našej poézie.

^[12]

Horko-ťažko sa naši po česky štylizujúci spisovatelia evanjelickí borili s knižným jazykom. Slovenské formy, slová, zvraty rástly pod ich necvičenými perami, trhajúc prísny kánon reči „biblickej“. Redaktor „Tatranky“ nestačil pretierať slovakizmy svojich mladých spolupracovníkov, redaktor „Hronky“ nemohol sa ich striasť sám a redaktor „Nitry“ už sa im ani nebránil.

Najvypuklejší príklad slovenčiacej češtiny je Ján Chalupka. V prvých vydaniach jeho kusov nielen že sa stretávame s „potřimiskami“, „hořenosmi“, „kuřiplachmi“, „trubirohmi“, „třeperendami“, „dařemninami“, „masářmi“, „kominářmi“, „oblokmi“, „pohármi“, „rajnicami“, „žabykláčmi“, „omrvinami“; tam nielen „sousedy lapocú“, „mladý zeť za mladou nevěstou napospol se šálí“, „křestný otec a křestná i stará mati se ufají“, „kuvik kuviká“, človek „snívá o sobáši“, chodí „za vidna pře tabačnici“, skrýva „čítané“ peniaze „do vačku“ a „troví“, „stúpá na sáre“ a „sliny přežírá“, „maznavě“ kladie „změravené údy hoře znak“ alebo „hoře břichem“, roznáša „chýry“, chodí na „prádky prosto do sousedů“; tam nielen že sa „cifruje“, „nazdává“, „chichoce“, „obsalašuje“, má „porobené“, je „ospanlivý“, „plátá si“, má „nejplanší štácie“, „přimnoho tají“, „douchá“, škriabe sa „na buka“, potriasa „za prse“, „zná“ alebo „ví dělati“, „vytrčuje dvacátníky“, je „řezance, opekance, pirohy, oštěpky a pařenice“: tam sa dáva i „do zvončeka“ tam otec má „synů“, medzi nimi „Janíka“, ktorý chodí síce „ošklbaný“, „pchá se“, „bohuje“, „obhrýza nechty“; ale je mu „milší“ a „nejmilší“, tam „učeň“ chodí medzi „stolcemi“, žena „jazyčnice nezná jazyk držeti za zubami“ a chodí „s rohami“, tam padá „sněh“, tam sú starosti „materinské“, „muchy“, „mravce“, „baraní vejcá“, tam jednotlivec hovorí: „nepolámem, zakřešem, pookřejem, chcem“. Ako len české obecenstvo mohlo rozumieť zvratom: „po chlapských tak nestydatě větří“, „nech se tam pučí ta stará“, „makové slíže přistrojila“, „kštici naduřila“, „jedem pukla“, „zle zazerá“, „nebyl naskrze jsoucí“, vypil si „hráté pálenky“ a „pálila ta strucle“, „napukal se do dobré vůli“ a jednako by ešte „tři, čtyry čerpáky teraz k srdci připustil“, „všecko se mu přepeklo“, „poděžmoval kurátka na hospodě“, „trstenicí ho vyrobil“, až z toho „oblehl“, spravili to „na zbojnický rováš“, „všecko do omrviny strovili“, „tatušku překabátili“, „z dědictví i z cechu vytvořili“, hoc ich „ani čert nepřekabátí“, im „nebožtík otec se pominul“, im „gazdina všecko odložila, coby mohl statečný člověk se sebou vzíť“, od slnca „uhořeli“, na svadbe mnoho pohárov sa „pobilo“, to im „nepřistane“ a je to vôbec „na porazení“? A čo si pomyslelo o takom prevrátenom češtení, keď Chalupka tlačil: dařemný, řetujte, potřefí, kotřbě, vítř, mistř, kmotř, rektoř, kurátoř, vokátoř, křejčí, stařého, všecko dobřé?

A Chalupka nebol sám. Kdekoľvek otvoríme „Hronku“ alebo „Nitru“, čítame slová ako: „hoře Hronom“, „srdce vypřáhlé“, „ať najdřív zmocníme“, „kadeřovlasý synčok“, hraje sa „ve obšírném dvoře na loptu“, „dromluje písně tiché nebo tajně v mysli si nótí“, „jen co mne zazřeli“, „neborák, noha se mu vyšmikla“, „cuzozemec ho odsotil“, atď., atď., do nekonečna.

Kuzmány spieval v „Zadůmění u břehu Hrona“: „Ty v mou vypřáhlou mysl rozvlažení při Dunaji si líla i při Sále: poď, milá, sednem na břehu si Hrona, a sluchat budem, jak si on stoná… Až srdcem žhoucím chladno blahé táhne, slza se příští, ruka v struny sáhne.“

Štúr žalostil:

Alebo inde, dumajúc o hrobe Svätoplukovom a Slavimírovom:

Jeho povestný preklad Mickiewiczovej „Ody do młodości“ je miestami celkom nesrozumiteľný.

Hurbanov často deklamovaný „Chlebář“ veršoval:

Často z toho skrslo smiešne nedorozumenie. Pražské „Květy“ vytlačily v Štúrových „Dumkách večerných“: „Slýchal sem písně a slýchal pověsti, chroptící hlasy to stařeny mroucí“, neznajúc slovenského slova „starina“ (dávnovekosť, drievnosť); a z „tône“ v ostatných veršoch piesne „Nitra, milá Nitra“ vyrástla „tůň“: „Teď již tvoje sláva v tůni skrytá leží“…

Taký stav veci bol nemožný, to cítili všetci lepší duchovia slovenskí. Kollár slovenčil; katolíci slovenčili; evanjelické kňažstvo písalo rečou, akou sa nevraví nikde na svete, bez typičnosti, bez blahozvuku, bez pravidelnosti; obecenstvo slovenské ťažšie a ťažšie chápalo české noviny a knihy; a pražskí recenzenti, súdiac české práce našich literátov, opakovali s pohrdlivou ľútostivosťou: „Je to dosti na slovenské péro!“

*

To všetko nemohol nevidieť i Ľudovít Štúr. Od myšlienky ku skutku bol len krok.

Už v lete roku 1843, baviac sa s Hodžom v Hlbokom u Hurbana, dumal spolu s nimi o možnosti „hovoriť k ľudu nášmu nielen v obecnom, ale aj v pospolitom a vyššom živote nárečím naším, milou našou slovenčinou“. „Pripustili sme si,“ hovorí, „hlboko k srdcu kmeň náš a povýšenia jeho duchovnô, i rozvažuvali všetkje sem padajúce okolnosti; rozvážili sme peknje následky samostatnjeho jeho duchovnjeho rozvitia a posúdili pilne aj ťažkosti kroku podobnjeho.“ (Nárečia Slovenskô 1846, str. 6.) Účel Štúrov bol krásny a čistý. „Nebola to žiadna novotárska chúťka pri ňom, nie žiadna mládenská nerozvažitosť: stálo to i jeho i nás, ktorí sme sa mu v tom prispolnili, nejedon ťažký boj, nejednu prenespanú noc, nejednu veru, ať si vyznáme úprimne, vyliatu slzu,“ dokladá Hodža. („Dobrô slovo Slovákom“ 1847, str. 81.)

Myšlienka, dôverne vyslovená medzi priateľmi, sa ujímala. Bratislavská mlaď rezko sa chytala slovenčiny. Janko Matúška dňa 9. septembra r. 1843 vítal dvesto bratov, došlých do Bratislavy slovenskými veršami: „Vyšli ste z domu, nehali rodinu, aj tu ste našli svojích, dobrí bratia.“ (Nitra 1844, str. 151.) Janko Rimavský prihovára sa v poetickom poslaní „Svojim vrstovníkom na pamiatku“ (vytlačenom v Bratislave na počiatku r. 1844, str. 3): „Od východa k západu čierne mraky letia — ach beda, prebeda! nad kýmže zavisnú?“ A kým prešlo niekoľko mesiacov, všetka mládež sa chytila slovenčiny. Hurbanova „Nitra, dar drahým krajanom slovenským obetuvaný“ (v Bratislave 1844, z jari) doniesla prvé práce čistoslovenské, a „Tatrín“, spolok pre slovenskú osvetu, založený dňa 27. augusta 1844 v svätomikulášskej kaplánke Hodžovej, prijal slovenčinu pod svoje krídla ako reč úradnú.

Ale tu treba niekoľkými slovami sa vrátiť k životu týchto dvoch vynikajúcich rovesníkov a verných pomocníkov Štúrových.

*

Jozef Ľudovít Hurban (meno Miloslav, prijaté dňa 24. apríla r. 1836 na Devíne, nosil do smrti) narodil sa dňa 19. marca r. 1817 v Beckove. Otec, ev. farár, r. 1830 poslal ho študovať do Bratislavy, kde šuhaj pobudol desať rokov. Do r. 1836 nehlásil sa k svojmu národu; flozofia maďarského jeho profesora Michala Greguša bola mu nadovšetko. Vtedy ho Štúr pritiahol do Jednoty, kde Hurban postúpil medzi najprednejších členov. Zápalistá myseľ, krásny rečnícky dar, pekná znalosť estetiky a starovekých dejín (nadobudnutá od prof. Oesera) ho onedlho postavily vedľa Štúra. Účinkovanie Hurbanovo v Jednote sa týka najmä rokov 1836 — 1840. A ako už tam, kde ráznou svojou povahou získal mnohých vrstovníkov, obšírnym dopisovaním si naklonil nejedného staršieho a zápalistou rečou oduševnil stá šuhajov, tak podarene účinkoval i od leta r. 1840, keď prešiel za kaplána na Brezovú. Práca Hurbanova bola podelená medzi cirkevníkov, ktorých cvičil nedeľnými školami, literatúru, ktorú veľadil niekoľkým smerom, a konfesiu, ktorú bránil proti odnárodňujúcim snahám unistickým. Roku 1843 hlbocká cirkev zvolila si ho za farára; v Hlbokom verne vytrval až do konca života. „Cesta Slovákova ku bratrům slavenským na Moravě a v Čechách“ v Pešti 1841, reč ku posviacke školy povedaná a tohože roku vydaná, a prvý ročník almanachu „Nitry“ v Bratislave r. 1842 vyšlý pobúrily proti nemu ev. kňažstvo i svetských renegátov: národná idea prisilno vystupovala v nich. A nepriateľstvo vzrástlo, keď vystúpil proti generálnemu inšpektorovi ev. cirkví uhorských, grófovi Zayovi (ktorý sa usiloval spojiť slovenských luteránov s maďarskými kalvínmi v spoločnej „konfesii vlasteneckej“), knihou „Unia čili spojení Lutheránů s Kalvíny v Uhrách“, vydanou v Budíne 1846. Noviny, kanceľ, peniaze, vplyv úradný obrátily sa proti nemu. Bolo však už neskoro. V poučenom obecenstve našom unistické snahy vyšly navnivoč. V tie časy sa počína Hurbanova akcia za slovenčinu.

Starší Hurbanov druh, Michal Miloslav Hodža, narodil sa dňa 22. septembra 1811 v Rakši pri turčianskych Mošovciach. Z Mošoviec, kde ho cvičil Kollárov učiteľ Burian, prešiel do Banskej Bystrice, ztade do Rožňavy a Prešova a odtiaľ do Bratislavy. Prvá reč Hodžova, povedaná dňa 22. septembra 1833 k „údům Společnosti“, vyšla v „Plodoch“ 1836. Toho roku Hodža už vychovával v Podrečanoch v Novohrade. R. 1837, zavŕšiac štúdiá na fakulte viedenskej, bol vyvolený za prvého kazateľa do Liptovského Sv. Mikuláša. V ťažkých bojoch s neprajnými okolnosťami a osobnými protivníkmi prenikave tam pôsobil ako kňaz, národovec i literát. Ako rečník duchovný i svetský bol z vyvolených: čosi prorockého hovorilo z neho, kedykoľvek sa ujal slova. Jeho majstrovský sloh slovenský ostal neprevýšený. Nad jeho duchovné piesne niet krajších v ev. spevníku. Z Hodžovej fary vychodili znamenití slovenskí ľudia. Tam účinkovali kapláni Jonáš Záborský, Bohuš Nosák, Ľudovít Hroboň, Samuel Novák, August Krčméry, Ondrej Hodža, Ján Kmeti. Tam v dôležitých dielach národných sa chystávaly posolstvá pred panovníka i ministrov. Tam vznikol „Tatrín“. Tam Štúr a Hurban sa ujednostajnili na spisovnej slovenčine.

*

Druhý ročník „Nitry“ z roku 1844 narobil veľa šumu. Redaktor jej sa osvedčil, že „nehau cestu ľudu slovenskjemu iba po mnohoročných prípravách dostupiteľnú, a nastúpiu takú, na ktorej odrazu sa spojí s ľudom, vysloviac jeho žiale jeho vlasnými zvuky, jeho nádeje jeho vlasnou rečou“. Dobre predvídal, že „slovenskô písanie Slovákov nebude sa páčiť Čechom a var aj daktorým medzi nami“. Česi že „budú toto mať za odtrhnutie sa od nich, bár spojenie literárnô je nie samô pravô spojenie a duch len robí podstatu spojenia pravjeho“; a Slováci, „ktorí slovenskje spôsoby, formy, úhyby reči a zvuky len za sedliacke držia, ktorí nemajú dúvery k ľudu nášmu, bohato síce obdaruvanjemu, ale zanedbanjemu, ktorým Slovák iba jako sitár, čipkár, drotár atď. prichodí“, že tiež „súdom svojej neslovenskej vycibrenosti súdiť a odsudzuvať budú“. Ale prvých uisťuje, že „naša láska, jaká je k šetkým Slovanom, taká je aj k nim“, a druhých, že na tom bude pracovať s rovesníkmi, „aby Slovák svojou rečou aj dač inšieho vedeu volať jako len tje spomenutje malokramárstva“. (Nitra II, str. 310 — 311.)

Ohlásil sa súhlas i odpor. Mladší, celá škola Štúrova, do chlapa stali k spisovnej slovenčine. Starší sa podelili: Kuzmány, Lichard, Belopotocký, Kadavý zaujali sa jej; Kollár a väčšina evanjelického kňazstva zavrhli ju. Katolíci zpočiatku mlčali.

Medzitým sa vyplnila dávna túžba Štúrova: noviny slovenské, o ktoré dlho márne bol žiadal, vláda konečne povolila. Dňa 15. júna roku 1845 Štúr oznamoval obecenstvu s vytešeným srdcom, že idú vychodiť politické „Slovenskje Národnie Noviny“ s beletristickou prílohou „Orol Tatránsky“, v ktorých že „reč čistá slovenská bude v úžitku“ (Ohlas, str. 3), a o šesť týždňov, dňa 1. augusta, vyšlo prvé číslo obidvoch časopisov. Radosť po Slovensku bola veliká. Deň ten oslavoval sa ani národný sviatok.

A radosť zaujatých za slovenčinu vzrástla, keď onedlho zatým vyšlo Štúrovo „Nárečia slovenskô alebo potreba písania v tomto nárečí“ (v Bratislave 1846), obecané „synom Slovenska vyvoleným, vrstovníkom a priateľom drahým“: Hodžovi a Hurbanovi. S mladistvým oduševnením pekná duša veľkého idealistu víta nový ruch, zobudený slovenčinou. On je presvedčený, že „život náš my len úplne vystavíme a vystaviť môžeme v nárečí našom vlastnom, bo ono je nám najbližšie, ono je nám rečou najsrozumiteľnejšou, ono má k srdcu i mysli našej prístup najsnadnejší a v ňom sú i myseľ i srdce najotvorenejšie“. Dôvodom za literárnu slovenčinu je Štúrovi najsamprv kmeňovitosť národa slovanského, ktorého každý kmeň, teda i slovenský, má svoj zvláštny, s ostatnými rovnoprávny ráz. Kmeňovitosť tú treba chrániť a opatrne rozvíjať; len tak život národa slovanského bude „samorastlý, nezakrpatený, nasilu nevyhnaný, ale podarený ako skutočne organický; a preto tá je naša najvrúcnejšia žiadosť, aby slovanskje kmeny vo vlastných nárečiach svoj duchovný život vystavily“. „Slovanský život je rozložitý ako lipa na moc konárov, národ je jeden, ale jeden v rozmanitosťach, i nech teda je rozmanitosť táto aj v duchovnom našom živote zjavná, nech duchovný náš život na základe našej prirodzenej životnosti, ktorá je národná kmenovitosť, stojí, a tak bude život náležitý, na dobrých základoch postavený, bo sa nič, čo by vyrásť malo, neudusí a nič nezakrpatie.“ Námera niektorých našich vedomcov, vytekajúca zo snaženia po vzájomnosti, aby počet literatúr slovanských čo najviac sa umenšil, práve proti vzájomnosti hreší; lebo „nemá sa umenšuvať, rušiť a ničiť to, čo z národa samjeho slovanskjeho a tak pekne vyrástlo, čo nikým sebevoľne nie je urobenô, ale z hlbiny bohatjeho ducha slovanskjeho pochodiace, čím národ náš slovanský, že je životaplný, dokazuje!“ I prorok vzájomnosti, Kollár, hreší proti svojej vlastnej zásade: „Jede Mundart soll Neue Lebenskraft aus der andern schöpfen, um sich zu verjüngen, zu bereichern und zu bilden, und nichtsdestoweniger die andern nicht antasten und sich auch nicht antasten lassen, sondern neben allen übrigen ein eigenes freies Gebiet zu behaupten fortfahren,“ keď jednako všetky kmene slovanské chce vtisnúť do štyroch nárečí. „Spojenia pravdivô je v duchu, a najlepšia proti nebezpečenstvu ohrada je sila vlastná,“ ktorú Štúr práve slovenčinou zobúdza v kmeni svojom. Osobité veľadiac vlastné nárečia, kmene slovanské sa nerozpŕchnu ani nerozfŕkajú, lebo práve pri kmeňovitosti svojej budú „vo všetkých okolnosťach, v každom čase Slovania“. Bez nej pravá vzájomnosť je nemožná. „Opravdivô Slovanstvo je dobrô, plnô lásky, ono sa prizná ku všetkým svojim deťom, veľkým i malým, nádherným i chatrným, bohatým i chudobným, a to je jeho požehnania, s ktorým vystupuje a vystúpiť musí pred svetom.“ „V kmene našom musíme byť Slovania, v národe našom ľudia: to je slávno, požehnanô, to je vysokô určenia naše slovanskô!“ Ďalším dôvodom je slovenčina sama: je čistá, bohatá, plnozvučná, „všetkje nárečia slovanskje spojujúca a najstaršie meno Slovanov najčistejšie zachovávajúca“, je hodná literárneho života. Ukazujú síce mnohí na rečovú jednotu Nemcov, Francúzov a druhých; ale tam inak bolo: základy a okolnosti ich rozvoja boly prajné jednote politickej i národnej a teda i jednote kultúry a reči. — Za slovenčinu hovorí i analógia iných slovanských literatúr. Rusi, Srbi, Chorváti, Bulhari, Slovinci staroslovienčinu, reč nenárodnú, knižnú, ťažko srozumiteľnú, nechali liturgii a do písomníctva uviedli svieže, živé svoje jazyky národné; od tých čias kvitnú ich literatúry. A „čo staroslovenčina bola Rusom, Srbom, to samô skoro bola nám Slovákom čeština. Ona tiež prišla k nám so svatymí knihamí a došla pospolnjeho práva v kostoloch naších, i bola nám dostatočná, pokiaľ sme my sami málo viac čo robili ako hliveli“. Písaly sa v nej, pravda, i svetské knihy, ale v nich slovenčina sa ozýva hlasno. A čo by bol pre nás značil slovenský Palkovič, Ján Chalupka, Kollár! „Ukazujú síce daktorí na vás a radia nám, aby sme vás v tej polovičatej českej reči nasleduvali;… ale ktorjeho kmena strojom a vyslovením je reč táto? českjeho či slovenskjeho? Takýmto spôsobom sa človek ani k Čechom docela skloniť, ani k svojim obrátiť a dušu svoju tak akoby chceu otvoriť nemôže.“ Preto spomenutí spisovatelia, ktorí sami „nám na slovenčinu ukazovali“, sú „taký priechod ku slovenčine, ako boli v Rusku pred uvedením národnieho nárečia do spisov tí, ktorí si v staroslovenskej reči s poľštinou a obecným nárečím pomáhali“. — A ako kultúrny život slovenský bol odchodný od českého, tak i reč slovenská má svojho génia, odchodného od češtiny. Delí sa od nej starším zvukoslovím, zvyšnými pôvodnými hláskami f, g a dz, diftongami ie, ia, iu, ô, polohláskou ř, ktorej nemá; delí sa pôvodnejšou frazeologiou a skladbou; delí sa napokon slovníkom: mnohých slov a zvratov českých niet u nás a ešte viac slov a idiotizmov slovenských niet v češtine. (Štúr uvádza mnohé príklady na str. 51 — 67.) „Nárečia naše aj čo do foriem, aj čo do hmoty je takô klbko všetkých nárečí slovanských, z ktorjeho nitky sa rozvíjajú po všetkých“; preto slovenčine „všetkje kmeny slovanskje medzi všetkými nárečiami najľahšie rozumejú“, a naopak zase „aj Slovák všetkje slovanskje nárečia najsnadnejšie rozumie… Slovanov všetkých Slovákmi a ích reč slovenskou volá“. Kto by teda „gramatiku nárečia nášho so všetkými jeho podrečiami napísau, ten by… v malom obraze reč slovanskú predstaviu“. — Slovenčiny sa chytiť povinní sme literárnej jednote nášho kmeňa; už od storočí katolíci bočia od češtiny, Bernolák ich gramaticky oddelil celkom: to rozčesnutie na dve literatúry slovenčinou prestane. Podlžní sme to našej poézii: „nárečia naše je neobyčajnej plnohlasnosti, sviežosti a maľovnosti, ktorá sa so živou a maľovnou obrazotvornosťou našou dobre zrovnáva; naša báseň nemôže inakšie len v slovenskom nárečí sa vyspievať a rozviť; báseň tá, ktorá vyletí ako orol nad Kriváň a ztadiaľ dolu po zemi pozerať bude, musí si pripnúť kriela mysli našej a na týchto krielach do výsosti sa vychytiť.“ Podlžní sme to vede, lebo „keby sme my aj slovensky písať nechceli, predsa by sa gramatika nášho nárečia a slovník bohatosť slov jeho obsahujúci napísať museu“. Podlžní sme to nášmu ľudu, lebo „čo za povedomia môže mať národ o sebe ten, ktorý ani mak zo svojho v živote pospolitom uznatô nemá, ba ešte ani svoju reč v pospolitom užívaní nevidí, ale sa táto len ako reč obecnjeho ľudu po chalupách a dedinách potĺka a za nehodnú vyššieho života pokladá?“ Je nás blízo troch miliónov; ak bude skutočná vôľa, literatúru môžeme udržať, a „plody naše literárne, ak budú dobrje, samy od seba a k inším kmeňom slovanským cestu najdú“. — Napokon ktorú slovenčinu povýšiť na reč spisovnú, ľahko rozhodnúť: „tú, ktorá je najpravdivejšia slovenská, najzavaruvanejšia, najčistejšia, najplnohlasnejšia a pri tom najrozšírenejšia… ktorá sa hovorí v Turci, v Orave, Liptove, Zvolene, Tekove, Gemeri, Honte, Novohrade, hornej Trenčianskej i Nitránskej stolici a po celej Dolnej zemi. Túto už sám Šafárik a za ním všetci iní rozvažití a pilní bádačia za opravdivú reč slovenskú uznávajú“. Nie je to reč vymyslená; je „docela zo života do spisov uvedená, tak teda skutočná“. (Str. 9 — 83.) — To hovoril Štúr.

Ale iní smýšľali inak. Nevoľa stránky slovenčine neprajnej rástla.

V Čechách časopisy ohlásily sa proti nej. Najmä „Česká Včela“, redigovaná znamenitým inak Havlíčkom, hovorila i takto o Slovensku: „Od té doby, co se tam počala tatarská literatúra, přestalo být toto prasidlo jazyka českého s Moravou a s Čechy v spojení“ (1846 č. 6), napravujúc neskôr „taterský“ a „prasídlo“ ako chyby tlače.

A tu doma v čelo nespokojných stal Ján Kollár. Z Pešti na všetky strany vypisoval, napomínal, hrozil; ztade sbieral osvedčenia u autorít i laikov, ktoré všetky odovzdal Českému zemskému múzeu. Skoro za Štúrovým „Nárečím“ vyšly nákladom Múzea v Prahe r. 1846 „Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky“. Hlasov tých, starších i nových, od živých i mŕtvych (až hen Benediktiho, Komenského a Béla citovaly) bolo tridsaťtri; z nich Šafárikov a Kollárov sú pre nás najdôležitejšie a najvýznamnejšie.

Skromne, prosto, z hĺbky krásnej duše svojej Pavel Jozef Šafárik prehovoril k slovenčiacim mladým rodákom. Odvolával sa na starodávnu jednotu národnú i rečovú zemí od českého Rudohoria až k Bardejovu v Uhrách, od Krkonôš po Komárno; na spoločné cyrilometodejské tradície, na husitstvo Čechmi na Slovensku rozšírené, na spoločné účinkovanie protestantov slovenských s českými od šestnásteho do devätnásteho storočia; na vrodený cit, ktorý Slováka k Čechovi a Moravanovi túli ako brata k bratovi. Ale takto dôvodiac, Šafárik nezaznával ani prekážky rečovej jednoty. „Nelze ovšem zapírati,“ hovorí, „aniž já toho zde zahalovati a zatajovati míním, že toto setrvávání Slovákův s Čechy v jednote spisovného jazyka a literatury stávalo se během času vždy těžším a těžším, že jmenovitě spisovatelům na Slovensku žijícím bylo vždy krušněji a pracněji držeti se z ohledu gramatické správnosti a vytřelosti slohu na rovni se spisovateli v Moravě a Čechách žijícími, a že čtení novějších knih českých, zvláště z oboru vyšších nauk a umění, nebylo za našich dnův Slovákům již tak lehké, snadné a přístupné, jako za dnův našich otcův a praotcův.“ Príčiny toho sú už rastúci rozdiel medzi slovenčinou a českomoravčinou, ktorá sa menila so spisovným jazykom, kdežto slovenčina v hôrnych svojich sídlach zachovala starožitný sklad; už novoty počiatkom nášho storočia do češtiny vnášané, ktorými Česi, veľadiac staršiu českobratskú reč, natvorili mnoho takých, podarených i nepodarených, slov a zvratov, ktoré Slovákom, rozvíjajúcim sa pomalšie a vždy ešte sa pridŕžajúcim prostého slohu biblického, boly ťažko srozumiteľné; už nedostatok národných škôl a odborných kníh na Slovensku, ktoré by učily spisovnému jazyku, odchodnému od živej reči ľudovej. Pospolitú slovenčinu si ctí („čest a chvála obecné mluvě lidu slovenského v horním Považí a v celém Slovensku“), ale samostatnej literatúry slovenskej si neželá; lebo „o vzájemnosti v literatuře, jakáž posud byla, bez jednoty spisovného jazyka napotom ani řeč býti nemůže“. Otázku chcel by rozriešiť tak, aby spisovatelia slovenskí, „šetříce podle možnosti přijatých od starodávna gramatických forem a neměníce pravopisu, v lexikálním a v jistém smyslu i syntaktickém ohledu čili v látce jazyka více na krajany své Slováky nežli na Čechy ohled měli, užívajíce slov a mluvení způsobův domácích, tam kde Čech své zvláštní, jim neznámé, anebo méně srozumitelné má; … a mohlo by se, zvláště ve spisech výhradně pro obecný lid slovenský určených, snad o krok nebo dva i dále jíti, vždy až potud, pokudby se tím žádoucí jednota nerušila. Tím způsobem by literatura slovenská v Uhřích působila zvláštní oddíl v celku, nejsoucí z něho vyňata, nýbrž v něm, co duha v duze, co kruh ve kruhu, obsažena“. Spôsob písania v „Slovenských Novinách“ a „Orle“ však je „svrchovaný převrat“, hlavne pre pravopis, „podle abstraktních zásad, bez ohledu na etymologii a na obdobu pravopisův vzdělanějších nárečí slovanských skrojený“. (Str. 66 — 88.)

Celkom inším spôsobom hovoril Kollár. Vytlačil s drobným prídavkom starý svoj úvod k „Písním světským lidu slovenského v Uhřích“, zlomok z „Cestopisu“ a z „Kázní“, odpoveď na Štúrov privátny list zo dňa 7. februára 1846, i odpoveď „na domluvy a dopisy jiných, zvláště mladších Slováků“. Čo vystane z rozdráždenej vášnivej povahy, urazenej márnomyseľnosti a zakoreneného presvedčenia, to všetko Kollár vysypal na svojich protivníkov. Jeho mienka je, že počet slovanských dialektov treba umenšovať, nie šíriť; že literatúra nesmie sa hrúžiť „do bahna pospolitosti a černilidu“, a že musí mať „vyšší a vzdělanější řeč, nežli je řeč ta, kterou nádenník, kočí, pastýř aneb kterýkoli jiný obecný člověk mluví“; že „Slováků v Uhřích jest málo, pro ně samé knihy psáti a tisknouti dáti nestojí za práci“; že Kollára pri čítaní „Slovenských Novín“ a „Orla“, ich „hrubých, surovozvukých slov, uši boleti začínají, anobrž sám čich na jakousi nepříjemnou vůni upomínán bývá, jaková ze stájí, z krčem a jiných peleší nízkého života zapáchá a nos uráží“; že reč Štúrom do literatúry zaprevadená je iba „luzovina“, „trpačina“, „bačovina“, „ledačina“, „sprostačina“, „drotárčina“, „kopaničárčina“, „miškárčina“, „bravčárčina“, „kočiščina“ „valaština“, „smetiština“, „kuchynčina“; že nad touto „plebejčinou“, „nad její neokrouchanou nemotorností, jejími nesčíslnými strakatými varianty v pohlaví, ve skloňování a časování, jejími huňatými výrazy a přízvuky, slovem nad celou neumytou, neučesanou, opápeřenou a zašpiněnou postavou“ Kollár i mnohí rovnakosmýšľajúci „se hněvají a mrzejí“, Štúr že „jest odpůrce a vrah Slováků, poněvadž je do ouzkých tatranských mezí a žalářů co vězně zavříti, anebo pod vysokookrouhlý klobouk Křiváně co vrabce pod sklennou vývěvu vecpati ode všech sousedů odřezati a osamotiti chce, aby se zde pro nedostatek prostranství a povětří udusili, potuchli a shnili“; a Kollár je presvedčený, „že z tohoto hrozného Tatrami hýbání, potřásání a burcování konečně nebude než poctivý smích“… Tak písal muž, ktorý teoreticky v „Písních“ samý prvý pravú formu slovenčiny ukázal, prakticky „Zpievankami“ nad všetky pochybnosti ju zistil, v prácach svojich sám dôsledne a postupne slovenčil… Veru tvrdo pochopiť, ako z toho pera, ktoré po roky a roky si ťažkalo na neľúbozvučnosť, vycivenosť, znemčilosť, eřovanie, eékanie, iíkanie českej reči, vyhlasujúc slovenčinu od češtiny za „dokonalejší logicky i esteticky“, spievajúc na jej oslavu najkrajšie svoje sonety, ako z tohože pera mohly na tento rodný jazyk vyjsť posmešky: „Pavel krst vykonal, Jana krč a blchy trápily, Jozef krv a žlč krcal a Ondrej ostrohami brnkal!“ (Str. 101 — 182.)

Vášnivý, nedôslednosťami preplnený hlas Kollárov neostal bez odvety. Kladivo dopadlo rovno na hlavu. V jeseni r. 1846 Jozef Miloslav Hurban začal vydávať nový časopis: „Slovenskje Pohľady na vedy, umenia a literatúru“, a hneď v prvom sväzku sa oddal do „Hlasov“. Kollár obišiel najhoršie. Jeho sofistiku a rétoriku Hurban zavracia dialektikou, vecný dôvod dôvodom. „Vlastně slovenské nářečí,“ hovorí vraj Kollár, je „v oněch vysokými Tatrami ohrazených dolinách a rovinách, kam cizí jazykové snadného přístupu neměly, a tak tedy v celé Turčanské a Liptovské, a zčásti Oravské, Trenčanské, Nitranské a Zvolenské stolici; i formou i materiou blíží se více staroslovanské kyrilici, nežli kterékoli jiné nářečí v Uhřích“, a proti Štúrovi, ktorý práve len tento Kollárom samým za vlastné slovenské nárečie označený typ uviedol do literatúry, tenže Kollár opäť vraj píše: „Spisovatel nynějších břetislavských novin vydává své a svých nášlapníkův nářečí chvastavě za pravou slovenštinu: proti čemuž my ostatní rození Slováci veřejně protestujeme, vyhlašujíce to za lež a nepravdu.“ Tak Hurban Kollára odbíja krok za krokom. Najmä ostrou satirou zavrátil jeho hmotné vystatovanie sa zásluhami o národ.

Štúr odpovedal prakticky: knihou „Nauka reči slovenskej“ (v Bratislave 1846), ktorou Kollárova charakteristika slovenčiny sa vyvracala sama sebou. So stanoviska dnešnej lingvistiky kniha Štúrova, pravda, neobstojí; ale ako vzácny materiál a dômyselný pomník úprimnej, čistej, krásnej snahy ostane v platnosti vždy. Obraz strednej slovenčiny v „Nauke“ prvý raz vystúpil plno a určito, a čokoľvek neskôr k nemu pridali alebo z neho odobrali, všetkému východiskom bola ona. Keď iní hromžili, Štúr, zaľúbený do všetkých nárečí slovanských, volal ani druhý Bél: „Kdo nevidí v staroslovenčine plnosť a určitosť i ľahkotvorivosť starjeho indickjeho jazyka? Kdo nepozná dôkladnosť a prísnosť rimskjeho v ruštine? Kdo nepocíti dojímavosť a ľahkosť frančiny v poľskom nárečí, a kdo krem toho nenakochá sa na jeho maľbe, s ktorou prirodzenje nájme predmety utešene vystavuje? Komu nepadne do očú rozmyslnosť nemecká v bohatosti češtiny na odťaženje pomysly, nájme ale v právnickom jej sklade? Komu sa nezaľúbi spevavosť a sladkosť reči talianskej v srbštine a v slovinskom nárečí dalmatinskom? Málo je ešte poznatá slovenčina naša tatránska, ale keď sa v plnosti svojej ukáže, každý sa presvedčí o bohatosti, rozmanitosti, hybkosti a maľbe jej, čím najviacej medzi svojimi sestrami k réckej sa zbližuje. Takúto rozmanitosť, maľbu a velikú dojemnosť má i maloruskô nárečia, z tohoto ohľadu k našej slovenčine najviacej podobnô.“ (Str. 5 — 6.) Domáce sjednotenie duchov a zveľadok rodnej zeme — to bol ideál Štúrov. Uveličeno volal: „Spojíme sa, to všetkje znaky života nášho ukazujú!“

Zato Hodža, duch Šafárikovi podobný, zápalistý a zároveň rozsudný, pri všetkej učenosti írečitý človek ľudový, nemohol proti Kollárovi neohlásiť sa. Jeho „Dobrô slovo Slovákom, súcim na slovo“ (napísané hneď r. 1846, vydané v Levoči r. 1847), posväcuje literárnej slovenčine ostatnú svoju kapitolu. Kde sa našlo písanie slovenské? „Našlo sa tam, kde ho sami slovenskí literátorovia česky píšuci sami prujší našli: veď Kollár a Šafárik, len čo začali o slovenskom národe a jeho reči písať, ukiazali, že slovenská reč vlastnia, opravdová nie je tá, ktorú Bernolák a jeho posebníci za takú prijali, ale že tá je, ktorú vo väčšej čiastke Slovenska prirodzenú majú.“ I Hodža je pevne o tom presvedčený, že „národnej povinnosti slovenskej môže sa zvlášte, dá sa najlepšie, má sa povinnovate, musí sa bezohľadne zadosť urobiť vo slovenčine“. Dva dôvody mu hovoria, že tak dobre a tak treba: Slovák a slovenčina. Slovák „sám v sebe je zosobnenô malô Slavianstvo“. „Keď prejdeš túto liptovskú Tatru, čo len deň chôdze do Poľskej, nájdeš to, že i tam po slovensky hovoria, len trochu inakšie.“ „Slovák si je sám v sebe učinený Všeslav“; už podľa vrodeného citu idúc, pokladá všetkých Slovanov za Slovákov. „Ale tento privšeslovenený cit je dar od Boha nezaslúžený; Slovák sa tohoto daru musí hodným stať všetkým svojím úsilím národnieho života svojho: a tu zreteľne vec výnde na to, že je k tomu najpríhodnejšia vlastnia jeho reč. Lebo jestli kde, tedy tu platí: aký človek, taká reč, aký Slovák, taká slovenčina.“ Či už ona je staroslovienskej reči dcéra, či sú sestry, čiže je prechod od radu b k radu a slovanských nárečí, všetko jedno: má svoj osobitný ráz, je vedľa ostatných samostatná. „Slovák ešte vždy vo mnohom tak hovorí, ako hovoriu niekdy staročeský Sloven… Ale čo majú Češi len v tôni predešlosti, to a ešte viac, čo sa samej reči týka, my Slováci máme vo svetle prítomnosti a budúcnosti. A z toho neomýlne sa presvedčíme, že pre nás slovenčina iste má väčšie, a pre samých Čechov práve takô, ako čeština právo.“ Že ona posiaľ nemá literatúry, je pravda; lež preto reč odhadzovať netreba. „Jednak že česká literatúra je nie ešte tak veliká človečenská mocnosť, ako ku pr. nemecká alebo francúzska, aby len jedno slovenskô nárečia z práva svojho vysadila; jednak že všetky poklady literatúry českej boly, sú a všahdy budú najbižšia majeť Slováka pri jeho slovenčine. Práve táto slovenčina jeho dáva mu do ruky kľúč k pokladom nielen českej, ale i poľskej i ruskej i srbskej i ilyrskej literatúry. Na všetky štyri strany sveta šíreho Slavianstva môže Slovák vidieť všetky zjavy života duchovnieho slavianskeho práveže len okom svojej slovenčiny, lebo v nej a kroz ňu všetko jest jeho“… „Alebo bude Slovák pri slovenčine pre všetky literatúry slavianske niečo; alebo pri češtine nebude ani pre Čechov ani pre sebä nič.“ (Str. 75 — 93.)

A ešte raz, v „Dôdavku“ k „Větínu o slovenčině“, vydanom v Levoči r. 1848 („Ohlasy na Hlasy české“ na str. 142 — 177), Hodža rad-radom popretriasol všetky sporné otázky a krásnym dômyslom, vrúcnym citom rozložil svetlo a tôňu celej veci. Tam i v prvej čiastke knihy (ako i v znamenitom latinskom spise „Epigenes slovenicus. Liber primus. Tentamen orthografiae slovenicae“, v Levoči 1847), práve tak životaschopným ukázal jazykový základ novej spisovnej reči, ako rovnodušno odsúdil Štúrov pravopis. I otca literárnej slovenčiny zistil nad všetku pochybnosť: bol to Kollár. „Faktorská jeho zásluha a takrečeno púvodcovskô jej vystatenia jemu zostáva, čo by jináčej na túto česť trebas jak sám sä zhŕdal; tým istejšie mu ona zostáva, čím lepšie si to zaistiť môžeme, že Slovenské zpievanky, ako nárečia pravoslovenského samorostlô zlato, len jeho podivuhodnou pilnosťou do jednej pokladnice a tým rozsúdnym činom zosbierané a složené byť mohly.“ (§ 21.) Zásady, ktoré Hodža vtedy vyslovil, návrhy, ktoré na zdokonalenie písomnej slovenčiny predniesol, ortografia, ktorou knižku tú napísal, o niekoľko rokov sjednotily všetkých Slovákov. Jeho „Větín“, písaný originálnym, silným, bohatým slohom, bol už sám sebou mocný dôvod za literárnu slovenčinu.

Čo po „Hlasoch“ prišlo na obranu „bibličtiny“, sú smutné pôrody.

Starý Palkovič napísal „proti té liché, hrubé liptovčině neb raději luptovčině“ „Obranu vzdělané slovenčiny“ („Tatranka“ 1847, III, 4, str. 49 — 85), plnú naivností a neznalosti veci. On, abstraktný literát, ktorý roky presedel pri svojom stolíku, nestýkajúc sa s ľudom, nemohol mať jasného pochopu o cene bohatej, živej reči pospolitej: tá mu bola, pravda, „nejobecnější, nejhrubší mluva chátry“, chcejúca „jakoby z plechého, pořádného a lepšího roucha nás vysléci, a do starobylé slovácké haleny, a to nečisté a špinavé, nás obléci“. Jej pôvodné bohaté zvuky a formy mu boly „hrubé“, „nepravidelné“, jej z biblie mu neznáme slová a zvraty „chybné“ i „nepěkné“. Ba Štúrova slovenčina nebola ani slovenčina pravá: „Již jako chlapec jsem od obecných lidí slýchával,“ rozpráva Palkovič, „že se v Uherské Skalici, nejpěkněji a nejčistěji slovensky mluví… a protože jsem i já ve své Známosti vlasti uherské (z nížto již exemplářů nemám), o stolici Nitranské napsal: ,V Nitranské, jež se stře přes vrch, přes doliny, najdeš Skalici, vlast čisté slovenčiny‘“…

O. H. Lanštjak, sl. b. kazateľ, pripojil sa k „Hlasom“ brošúrou „Štúrovčina a posouzení knihy Nárečia slovenskô“ (v Budíne 1847). I jemu Štúr a družina jeho sú iba „oulisní vabiči“, „nedoučení holobrádci“, „světapozbavení kopaničári“ a „neposlušná zběrba, chrám osvěty lží a loupežstvím poskvrnující“, podobná „bojujícim u Homera žabám, které aby jen lépe do svých močařistých peřin zaryté byly, proti zákonům věčným se puntují“; i jemu slovenčina je iba „luzovina“ a „v dolinách rodinkářstva zrozená brynda a močařina“. Jeho filologizujúce poznámky sú smiešne, historické dôvodenia plané, filozofujúce reči nesrozumiteľné; rozpráva ani na mukách. A ako Lanštjak smýšľal o slovenskej minulosti, to dostatočne vychodí z jeho slov: „Váš pěvec Hollý a vaše všecky svatoplukovské časy utonuli v moři předešlosti, Slavianstvo dětem těmto a pěvci jejich, oněm surovým časům, celému království Velkomoravskému, dávno ostatní přežehnání a výhost dalo.“ (Strana 8 — 44.)

Napokon dielo zavŕšil Štefan Launer, „na lyceu evang. šťávnickém čestný profesor“, knižkou „Slovo k národu svému“ (v Štiavnici 1847). Vydal ju proti Ctibohovi Zochovi, v „Orle Tatránskom“ nepriaznivo posúdivšiemu príhlas na Launerov chystaný spis „Povaha Slovanstva se zvláštním ohledem na spisovní řeč Čechů, Moravanů, Slezáků a Slováků (v Lipsku 1847). Sloh tejto obrany českého jazyka je v našej literatúre unikum. Vecných dôvodov proti slovenčine márne by sme v nej hľadali; zato však sa ztade ozýva tak pustý vravor, že citovať temer nemožno. Len na ukážku, naskrze nie najhoršiu, aspoň maličkosť. „Knihy takové,“ tak spisovateľ badurká slovenské evanjelictvo proti štúrovcom, „v nichžto se vy smlouváte s Bohem, v nichžto vy oslavujete a zvelebujete Boha, z nichžto vy věčný pokoj, věčnou svobodu, věčné blahoslavenstvo čerpáte, knihy takovéto chce vám tato sviňohubá bezbožnosť zlostným rypákem porozrývati, chce vám na místo těchto hlasů anjelských z kazatelnic a od oltářů húkati tak, jako svinští pastýřové za svým stádem húkají, chce vám na místo těchto hlasů anjelských v chrámích vašich brbtati tak, jako brbce nestydatá, prostopašná, ožralstvem a smilstvem v krčmách zohyzděná a poškvrněná peleš lotrovská! — Tato štúrovská holota chce vám na místo této řeči svaté chrámové uvésti do chrámů řeč tu, v které se vy vašim kravám, volům, psům, sviněm přimlouváte.“ V Štúrových novinách vraj „naleznouti musíte slovenský záchod, do něhožto všeliké i ty nejhnusnější života vašeho, alebo raději života oplzlých ožralců, ohavnosti vtekají a právo veřejnosti dostávají.“ Ľudia, ktorí píšu po slovensky, „chtějí jen tak ručeti jako tele… chtějí jen tak brbtati a se maznati jako když ještě jen hlupáci anebo nemluvňata byli.“ Preto „tato nešťastná holota je hodná, aby se jí nasypalo ohně do bezbožné a nečisté tlamy, který by anebo tu nečistotu z pysku jedem nakazeného vypálil, anebo, poněvadž již luza tato v smradě a puchu dír svých tatranských práchnivěti počíná, aby oheň tento onomu práchnivění pomohl, je na prach upálil a opět do těch dír smrdutých k původu jejímu zavédl.“ A keď takto a podobne odbavil svoj rodný jazyk (ktorý je iba „svinské mláto“), Launer oddal sa do svojho literárneho protivníka Ctiboha Zocha („aby se tato ošípaná naučila od lidí utíkati a ne se do nich pouštěti, musím jí pár pacek citedlných a to sice po rypáku zadati“). A keď už sa vyvŕšil i na ňom (,No již jest dost; Cochius, vstaňte hor z toho deřeše, a vy Štúr líhejte, vám jen pár pro okoušení a pro chuť vylepíme“), poslal ešte za Štúrom niekoľko podobných slov na rozchodnú, prosiac čitateľa, aby prepáčil, že písal perom tak „ostrým“. (Str. 3 — 53.) Rovnako „ostro“ je písaná i „Povaha Slovanstva“, z ktorej sa dozvedáme, že „Slovák rozený je života vyššího, slušného, lidského, svobodného neschopný surovec“, že mládež za Štúrom idúca je „samá genialná hlava, samý původní Slovák, t. j. samý původní hlupák“, a že veru „mezi českou a slovenskou řečí jest jen ten rozdíl, který mezi Raphaelovou madonnou a neforemným, šefranickým na skle namalovaným obrázkem Marie… dílo raději machlíře nežli malíře“. (Str. 177 — 191.)

Tak divoko vzrástlo semä, zasiate polemikou Kollárovou. Strely padaly na literátov, a zle obišla pri tom chúďa slovenčina. Potupa rodného jazyka, nevážnosť k vlastnej národnosti, renegátstvo — to bol koniec týchto huckanín. Lebo, povedzme to hneď tu, v nasledujúcich ťažkých časoch roku meruôsmeho ani jediný z obrancov „bibličtiny“ doma krížom slamy nepreložil za slovenskú vec, ak len nestál medzi jej nepriateľmi: všetka ťarcha národnej roboty zaľahla na plecia Ľudovíta Štúra a jeho družiny.

*

Obzrime sa ešte raz na vykonanú púť.

Pohľad na literatúru našu od r. 1844 do r. 1848 je po jednej strane dosť neutešený: bola nekonečnými škriepkami roztrhaná, rečou na troje (časť českú, bernolákovskú, štúrovskú) rozčesnutá, desatorakým pravopisom pomútená.

„Blblisti“ písali skoro každý inak.

Palkovič tvrdo sa držal švabachu a starej českobratskej ortografie, píšuc napr.:

Kdyby sme my Slowácy teprw začjnali knihy psáti w řeči swé, tedyby sme arcy spjsse mohli domácý a wssednj swau slowenčinu, ale též gen pěkněgssj, která se od wdělaných a předněgssjch lidj a w některých kragjch mluwj, na řeč spisownau s rozsudkem powýssiti; k tomu wssak náleželoby prwé prawidla na základcých prawé filologie vstanowiti.“ („Tatranka“ III, 4. str. 69.)

Kollár písal opraveným pravopisom analogickým: „Nestydím se wyznati, že byla doba w mém wlastním žiwotě a spisowatelstwí, kde i já, jako tam Herkules na rozcestí, na rozpacích sem stál a podobnému pokušení wystawen sem byl: odtrhnauti se od společné literatúry, a wýhradně slowenčiti.“ („Hlasové“ str. 113.)

Launer ešte ďalej postúpil, píšuc: „Přezdívek zde žádných nebude, nebo tak za to mám, že jedna-každá přezdívka nie jiného není, než právě jen pauhá umazaná handra, nížto více zašpiní ten kritikus sám sebe, nežli toho, o němž saud vynáší.“ („Povaha Slovanstva“ str. 2.)

Bernolákovci, hoci v základe sjednotení, neboli bez odchýlok. Hollý prijal starší spôsob svojho majstra, píšuc: „K Wíre nagpodobňegšé ge, že starí Slowáci Bohow swogích z Indie priňésľi: nebo gako mnohé Slowa dáwno vimretég Samskriti we slowenskég Reči sa nachádzagú: tak též Ména ňekterích Bohow u pohanskích Slowákow z Ménami indickích Bohow sa zrovnáwagú.“ (Básne Jana Hollého. Vydané od Spolku milovníkov reči a literatury slovenskéj. V Budíne 1843, III. str. 113.)

Naproti tomu napr. M. Tomaškovič inačil: „Hollí, milí Hollí, Slovákov rodina, tvá láska k národu mnohích nás vzbuďila, vzbuďila nás mnohých a vždi porád buďí, ňevstáváme len mi, vstávajú aj cudzí, né cudzí, né cudzí, lež rod premilení, široko ďaleko valňe rozšírení.“ („Péseň na Jána Hollého“ v Orle Tatránskom 1846, č. 29.)

Štúrovci dobropisom tiež sa rôznili.

Hurban zprvu písal celkom foneticky: „Naša láska, jaká je k šetkím Slovanom, taká je aj k ňim, ba večja leš kedikolvek indi bola… Odroďilstvo sa musí vivariť aš na tje najtajňejšie žilki, záhibki a zákrutki.“ („Nitra“ 1844, str. 311.)

Štúr po ňom s malými premenami: „Katolíci už od dáuna píšu v našom, evanjelici v inšom, tak rečenom biblickom nárečí: ktorou teda rečou majú biť naše novini pisanje? Je toto jedna z najvetších ťažkosťí a viznávame, že nás ona už od dáuna trápila.“ („Ohlas o Slovenskích Národních Novinách a Orlovi Tatránskom“ str. 2.)

Keď „Tatrín“ r. 1845 určil jednotný pravopis, Štúr ho ustálil v „Nauke reči slovenskej“, píšuc napr.: „Docela blúdno a ňepravuo bi bolo, kebi sme z vjacej rozličnosťí slovenskích všeljake formi poviberať a do jednej reči splátať chceli, bo bi tak sme ňestvorili ňič pravďivjeho a skutočnjeho, ale bi sme len mali strakaťinu, ktorá bi ani svojich pevních zákonou, aňi istjeho rázu ňemala, a toto nado všetko inšje potrebuje reč spisovná.“ (Str. 9.)

Ale už Hodža v „Dobrom slove“, tiež od „Tatrína“ vydanom, píše odchodno: „Ako sa to aj práve ľuďja dotazujú na to ňebo, na to všeobecnuo šťesťia, na ten pokoj a tú blahoslavu života! Kebi to len už bolo tu čím skorej to dobrovisko, to blahovisko! Ale kďe nič, tu nič. Modlíťe sa ako na ňebi tak i na zemi? Pravda; ale dokjal modlitba vuoľou a skutkom ňebuďe, muožeťe mať všaďe na porúdzi Jákobov rebrík: aňi na prvú stupku nevikročíťe… Dobruo človek na pospol zná, len si ho ňje každí voľí: ale kto si ho voľí, ten sa tak sinom božím stáva, jako sin boží sa človekom stau.“ (Str. 52 — 53.)

A jeho „Větín o slovenčině“ opäť reformuje: „Kriwda by sä nám Slovákom robila, keby na nás niekdo stváral, že my positíwnosť češtiny a faktickú mocnosť pre nás, trebas nie v grammatickej formálnosti, ale v obsahu slowníckom neuznávame. Veť slovenčině právom náleží všetkých nárečí slavianskych slownícky sklad. Práve to nás tým mocnějšie k tomu pobúdza, aby sme tento utěšený sklad slownícky nenehali sä len hrdiť zúženými, vystrundženými formámi a končitinámi, na ktoré je postokýnaný; ale prisnážili ho na formy okrúhle, úplné, kaläbné slavo-slovenské.“ (Str. 117.)

Táto počiatočná nejednota pravopisná školy Štúrovej, čo i prirodzená, zčasti vysvetľuje bočenie od slovenčiny. Ale vysvetľuje ho ešte väčšmi Štúrova ortografia, ktorú, idúc za sjednotením Slovákov, prejal od Bernoláka. I Štúr, iste len pre jednoduchosť a obecnú pochopiteľnosť, odstránil y a práve tým nanútil písmu stá zbytočných zmäkčujúcich značkov; i on spustil sa etymologie a zreteľov na ostatné slovanské dobropísomnosti. Štúrovu chybu však zavčasu pobadal a odstránil Hodža. „Ja všahdy hovorím,“ písal už vo „Větíne“, „aj hovoriť budem, že pravopis alebo rectius svojepis slovenský, ako ho Bernolák najprú a za ním Štúr vystavil, pred súdom slavianskej filologickej kritiky nikdá neobstojí“; on je „monstrum informe, cui lumen slavicum ademptum est“. (Str. 168 a 176.) A bolo Hodžovi zásluhou, že priostrý liptovský ráz nového jazyka spisovného, ktorým Štúr stredné nárečie naše zaodel, ako kedysi Bernolák západný dialekt koloritom trnavským, ráz, odtískajúci od štúrovčiny jednak „biblistov“, jednak slovenský západ i východ, onedlho spolu s navráteným y ustúpil rázu všeobecnejšiemu. Formy, ktoré „nemôžu obstáť ani pred logickým ani pred esthetickým súdom“, zamenily sa za dokonalejší: pekný, jednotný jazyk prijal pekný, jednotný kroj; zdanlivá jednota formy prestala. —

*

Avšak nielen negatívne škriepky o literu, i pozitívny život duševný zobudila slovenčina.

Skrsol u nás nevídaný pred tým ruch spolkový. Do päťsto bratstiev miernosti, jednôt gazdovských, nedeľných škôl, verejných knižníc, „Tatrín“ boly jej dielo. Najmä tento spolok, ktorého cieľom bolo „napomáhať literárnu a priemyselnú vzdelanosť národa slovenského v Uhrách každou zákonnou cestou“, budil veľké nádeje. Temer všetka inteligencia slovenská podoprela ho. Začal vydávať dobré knihy a napomáhať nádejných umelcov i študentov. Ale hoci zakladatelia jeho statočne sa namáhali, „Tatrín“ nedostal úradného potvrdenia a r. 1848 zanikol. Na ostatnej „všeobecnej sednici“ jeho, dňa 10. augusta 1847 v Čachticiach, kňazstvo katolícke a evanjelické, od storočí rozdelené, v literatúre bratsky si podalo ruky.

Zveľadilo sa časopisectvo. „Slovenskje Národnie Noviny“, tlačené v Bratislave, čo i neveliké (vychodily iba dva razy do týždňa), maly znamenitú redakciu: rozhodila hustú sieť dopisovateľskú, opatrne vyrovnávala protivy medzi obidvoma vierovyznaniami, nové cesty otvárala národnej činnosti, reformovala spoločnosť a vo všetkom pracovala so sebazaprením a láskou. Vedľa Ľudovíta Štúra viedli „Noviny“ Peter Kellner-Hostinský, Bohuslav Nosák-Nezabudov, Mikuláš Dohnány, Móric Jurecký a Ján Štúr. Príloha „Novín“, „Orol Tatránsky“, bola rovnako znamenitá. Svieži, rezký duch vial z jej stĺpcov: čo bolo mladého a životaschopného v básnickom doraste toho času, všetko sa tam poschodilo. Noví spevci zaspievali, neznámi novelisti sa ohlásili, smelí kritici si našli spôsob a dobré poučné články nečakaly dlho na vďačné obecenstvo; Štúrove štúdie o ľudovej poézii slovanskej, o histórii Slovanov, o novej slovanskej otázke, čo neskôr väčšinou dozrely v knihy, tam majú svoj koreň. — A znamenité boly i Hurbanove „Slovenskje Pohľady na vedy, umenia a literatúru“ (tlačené v Skalici), ktoré vydavateľ zapĺňal temer sám. Ich prvé dva sväzky, vydané r. 1846 a 1847, boly podujatia vtedy veľmi pozoruhodné. Mnohostrannosť, živosť, smelý úsudok, široké štúdie vydavateľove sú na počudovanie; a nadovšetko vzácna bola silná jeho viera v zdar veci národnej. Pekne hovorí Vajanský o všetkých tých dielach: „Ideálne, junácky, skoro by sme mohli povedať optimisticky hľadeli na svet a seba otcovia naši… Oni mali tvoriť a oni hovoria o tvorbách, oni mali kriesiť mrtvoly a oni hovoria o živote, oni mali v rukách počiatky spisby a oni hovoria o slovenskej literatúre, oni mali budiť myšlienky a oni hovoria o filozofii; ich obkľučovala bieda a oni hovoria o bohatstvách, ich obkolesovala vražda mohutná a oni hovoria o víťazstve.“ (Slov. pohľady 1881, str. 1.) A keby nič inšieho neostalo zo starých „Pohľadov“, obšírna práca Hurbanova „Slovensko a jeho život literárny“ si uchová svoju cenu. Látku dal Tablic, daly staré rukopisy a tlačové uniká Rešetkovej knižnice; ale nedaly pragmatický postup, filozofický názor na svet a geniálne blesky ducha, ktoré svietia z Hurbanových štúdií, hoci štylisticky nevykryštalizovaných. Kus úvodnej časti, pohľad na Slovensko, (I, 1, str. 19 — 23) je vec klasická.

Napokon nebývalým spôsobom oživil sa i trh knižný. Nikdy do r. 1845 nebolo na Slovensku takého života. Okrem spomenutých už spisov polemických objavil sa nový almanach „Nitra“ (I. ročník, ešte český, r. 1842, slovenský II. 1844, III. 1846, IV. 1847); kalendáre dobre písané (Lichardova „Domová pokladnica“ od r. 1847); súrne potrebná literatúra protipálenčená (Hodžova kázeň „Něpi pálenku to je nězabi“ a Kuzmányho duchovná reč „Z konečnjeho zahynutia“ atď., obidve v Banskej Bystrici 1845; od Jozefa Andraščíka, katol. kňaza v Bardejove „Šenk pálenčený“, najprv rusínsko-slovensky, potom, od Hodžu prerobený, 1845 v Banskej Bystrici Štúrovou slovenčinou; od Julia Plošica „Opilci nepriatelia kríža Krista“, tamže r. 1846; od Jozefa Hurbana „Slovo o spolkách miernosti a školách nedeľních“, tamže 1846; od Štefana Závodníka „Hlas pastýrský, kterí pri založení preužitečného braterstva strízlivosti uprostred svých oveček v čas najsvrchovanejší vyzdvihnul“, v Bratislave 1847); populárne knižky ľudové (Kadavého „Priateľ ľudu, knižka pre slovenských hospodárov a remeselníkov“, v Budíne 1845 a n., Škultétyho „Beda a rata“, v Levoči 1846, „Zatracenia a spasenia“, tamže 1846, Závodníkova „Škola dedinská alebo spôsob ľahkjeho uvedenia škôl dedinských“, v Banskej Bystrici 1846); drobné spisy pedagogické a didaktické (Škultétyho a Čipkova „Zornička, zábavník pre dietky“, v Levoči r. 1846; Matúškove „Siroty, malá činohra v troch dejstvách“, tamže 1846; Kadavého „Čítanky pre malje dietky“, v Pešti r. 1845); knihy homiletické (Dr. Andreja Radlinského „Poklady kazateľského rečníctva“, v Banskej Štiavnici 1847); sbierka slovenských prostonárodných povestí (Janka Rimavského „Slovenskje povesti“, v Levoči 1845); a objavila sa v Pešti r. 1846 i prvá slovenská pieseň veľkého slohu, ktorá pomkla poéziu našu na úroveň moderných literatúr: „Marína, spevy Andreja Sládkoviča“. Keby celý boj o slovenčinu bol na povrch vyniesol iba túto jedinú neveľkú knižku, požehnaná by bola jeho pamiatka; ale on stvoril viac: veľkého básnika. Sládkovič je dieťa slovenčiny.

^[13]

Bolo v lete r. 1845. Mlaď naša: vysťahovalci bratislavskí, ich rovesníci levočskí, poslucháči nemeckých univerzít, i starší, vytrhnutí načas z povinnosti a úradu, sišli sa na výročité zasadnutie „Tatrína“ k Michalovi Miloslavovi Hodžovi do Liptovského Sv. Mikuláša. Verne a oduševneno prechovávajúc v hrudi ideály Štúrove: skromnosť, triezvosť, bezženstvo, úplné sebažertvovanie za národ, radila sa o národných dielach. Došiel rukopis od vrstovníka, málo známeho ešte poetu slovenského, aby ho „Tatrín“ vydal. Bola to „Marína, spevy Andreja Sládkoviča“. Mládež čítala. Ale už prvé strofy ju ohromily: „Ja sladkje túžby, túžby po kráse spievam, peknotou nadšený, a v tomto duše mojej ohlase svet môj je celý zavrený; z výsosti Tatier ona mi svieti, ona mi z ohňov nebeských letí, ona mi svety pohýna; ona mi kýva zo sto životov: no centrom, živlom, nebom, jednotou krás mojich — moja Marína!… Ako vy Tatry, keď oblak zlatý na hory svoje hodíte, tak ona duchom svojím mi šatí tône v života úsvite; ako vy tam hor, božie plamene, svetiel ste žriedla, fakle, korene: ona blesk myšlienky mojej; ako vy, večnje svetov zákony, harmoníj božích čarovnje tóny: tak tá mne os, zenit, koläj!“ Veď to bola číročistá „romantika“, „lascívnosť“, „západníctvo“! Darmo básnika bránili Kalinčiak a Hodža: mládež odsúdila „Marínu“ a „Tatrín“ ju nevydal.

Lež čas dosť skoro napravil mýlku, a tíže horlitelia o málo rokov uznali Sládkoviča za prvého nášho básnika a „Marínu“ za prvý podarený jeho plod.

Andrej Sládkovič, občianskym menom Braxatoris, narodil sa dňa 30. marca r. 1820 v Krupine, kde otec jeho, učiteľ, tiež literárne činný, ho vychovával v peknom duchu národnom. Majetku rodina nemala; Andrej bol ôsmy zo sedemnástich detí Braxatorisových. Jednako otec ho vystrojil na lýceum do Štiavnice. Slovenský spolok tamojšieho študentstva, v ktorom banský akademik Pavel Ollík, bývalý bratislavský lýceista, šíri idey Štúrove, skoro pritiahol bystrého mládenca a sonety „Slávy dcéry“, hexametre Hollého i články „Musejníka“ a „Květov“ veľmi skoro sa mu staly denným chlebom. Po krátkej prestávke r. 1838, v ktorej, hmotnou biedou hnaný, začas učil v Lazanoch v Honte, ľúbené štúdiá pritiahly ho do Štiavnice nazad, a kondície, dožičené mu verným jeho druhom Ľudovítom Grossmannom, pomáhaly Sládkovičovi sa držať. R. 1840 odhodlal sa do Bratislavy na teológiu, hoci otec už dávno nevládal dávať: dve šajnové zlatky boly jedinou podporou synovi „do sídla umeň blahého“. Mladý teológ študoval veľmi usilovne a v „Ústave“ všetci ho radi videli. Štúr sotva mal oddanejšieho žiaka nad neho; ale i hlboko vtisol Sládkovičovi pečať svojho ducha: vysoký myšlienkový let a vážna duma neskoršieho poetu, zavčasu prešlého tvrdosťami žitia, bola dedičstvom po Štúrovi. V jeseni r. 1842 chudobný mládenec, vychovávajúc dietky v Hodruši, znova si zarábal skrovný groš na štúdiá univerzitné, na ktoré sa r. 1843 vybral do Halle. I tam biedil, ako prv; zgazdované peniažky skoro pošly na prednášky a knihy, a Sládkovič (ako životopisec jeho, prof. Ľudovít Grossmann, rozpráva v Orle r. 1874, str. 43) temer celý rok prežil na káve. Ale i tam štúdiá nahradily mu všetko. Vedľa bohoslovia dve mená vtedy boly najbližšie jeho srdcu: Hegel, ktorého estetika vodila Sládkovičove dumy po ríši umenia, a Puškin, ktorého „Onegin“ neprestal Sládkovičovi zvučať v duši od tých čias, čo mladý sestrenec Chomjakova, známy mu z Halle, daroval mu všetky spisy veľkého ruského básnika. „Myslím,“ hovorí milý druh Sládkovičov, Janko Kalinčiak, „že génius poézie jeho nastúpil nielen materiálne, ale i formálne cestu Puškinových vzorov.“ („Rozpomienky na Andreja Sládkoviča“ v Sokole r. 1862, str. 445.)

Skončený teológ v lete r. 1844 sa vracal cez Prahu domov, aby ešte raz vzal na seba povinnosť vychovávateľskú u zemana Bezegha v dedinke Rybároch pod Sliačom. Ztade Gustáv Grossmann, ev. farár turčiansko-sväto-martinský, ho k sebe volal za kaplána; ale Sládkovič neopustil štyroch svojich chovaníc, ktoré práve matka bola odumrela a ktorých otec ďaleko sa omeškával na cestách. „Túžim po postati,“ odpovedá Sládkovič 13. marca 1846 na pozyv, „kde bych ducha svojho napásť mohol činnosťou tam, kde národ náš mladý, cirkev naša temná a život náš človečenský najviac trpí a postenáva… Ale ja som otcom, materou, učiteľom; keď nechám tieto siroty, odpustí mi to Bôh?“

Povinnosť vychovávať nezaberala Sládkovičovi voľného času celkom: on stihol i kochať sa v peknom pohronskom kraji, i pozorovať zaujímavý jeho ľud, i hrúžiť sa do hlbín svojej duše. V Rybároch sa v Sládkovičovi rozvil kvet jeho poézie; tam básnik stvoril najkrajšie svoje diela.

České jeho prvotiny, čítané ešte hen v bratislavskom Ústave, bola doniesla „Nitra“ r. 1842. Víta „Nitru“, teší smútiacu Sláviu a veršuje beckovskú povesť o Ctiborovi („Ctibor, unaven honěním zvěři, ve vínách drahých ožrán se koupával“ atď.). Lež tam bolo málo poézie. Málo jej bolo i v „Sôvetoch v rodine Dušanovej“, napísaných počas Sládkovičových hallských štúdií. Rieši sa v nich princíp dobra a zla: ale hmlisté alegorické postavy, abstraktne zosobňujúce všetky duševné vlastnosti človeka, zanechaly na papieri iba holé veršované schémy a v duši chlad. „Sôvety“ Sládkovič až po rokoch, ako na pamiatku, pojal do svojej úhrnnej sbierky básnickej.

Celkom inak zunelo Sládkovičovo voľné slovenské slovo. Hneď prvé čísla „Orla Tatránskeho“ nosily jeho verše. Pozoruje zapadajúce slnko, hviezdnu noc, dúhu po búrke, spievajúcu dievčinu v zakvitnutej tráve, a v tých krásach sladko oko sa mu baví: „ale krásu tých krás kdože mi vyjaví?“ („Tajomstvá“.) Pozoruje hviezdy, „kráľovské sestry na nebeskom poli“, dumajúc, v ktorej z nich bydlo si zvolí duša jeho. („Hviezdy“.) Pozoruje Hron, šumejúci popri jeho tichej dedine; čo iným folianty, to poetovi jeho trblietavý tok: keď on sa múti, smúti i poetov duch, keď ľadom tuhne jeho zrkadlo, chladne i poetov oheň, s uvoľneným jeho prúdom uvoľní sa i poetova duša. „Tvoje vlny sú obrazy vekov — a prúd tvoj, akby na veky tiekou, svet nový, nový a nový!“ („Hron“.) Dumá o mori a vidí v ňom obraz svojho rodu i osnovu života. Iba sláva myšlienky je svätá, ostatné slávy sveta sú ani svojhlavé vody morské. Ako ťarcha vôd, k nebu vyhodená, nazad k zemi padá, tak i biednu otčinu zas a zas pribíjajú k zemskej hrude. Lež ona prebije sa k životu: lebo

To všetko, a ešte „Moravu“, „Štiavnicu“ a spevnú „Prosbu“ doniesly prvé dva ročníky „Orla Tatránskeho“ r. 1845 a 1846.

Ale všetky tieto drobné verše prevýšila „Marína“. Ako devätnásťročný štiavnický lýceista a informátor v meštianskej rodine Pišlovej, Andrej Sládkovič roku 1839 zaľúbil sa bol do domácej dcéry. Láska trvala, i keď odišiel študovať do Bratislavy a do Halle. Lež na piaty rok, v jari r. 1844, prišla tvrdá skúška: hlásil sa pytač, a chudobný, vtedy nehotový ešte teolog prepadol u matky a neskôr i u dcéry. Duša jeho bola ťažko ranená. Zahĺbil sa do svojho ľúbeného Puškina i Kollára: erotika i slovanská idea „Slávy dcéry“ a bohatý myšlienkový svet i čarokrásna forma „Onegina“ nahradily mu stratenú lásku a poeta cez zimu roku 1844 — 1845 napísal „Marínu“.

Posledným plodom prísnej starej epiky bol u nás Hollého „Sláv“. Novému, citove roztratenému a myšlienkove pohýbanému veku však lepšie pristane odpoly lyrická, odpoly epická báseň reflexívna, s neveľkým dejom, ale popretkávaným kvetmi citov a dúm. Tak Byron prvý zaspieval v „Childe Haroldovi“, za ním Puškin v „Oneginovi“, Kollár v „Slávy dcére“, Mácha v „Máji“. So Sládkovičovou „Marínou“, vydanou Jankom Kadavým v Pešti roku 1846, dostali sme prvú veľkú reflexívnu báseň slovenskú.

I v „Maríne“ dej je iba slabušká, často popretrhúvaná nitka, na ktorú básnik navliekol perly bohatej reflexie. Duša jeho horela ideami krásy, lásky, narodnosti; túžil po pravde a dobru, premýšľal o záhadách života, a zapálený svätým citom, túžil objať celý viditeľný i neviditeľný svet. Bola to faustovská perióda mladého ducha, ktorú prežil každý mysliaci človek. V Sládkovičovi živly tie zobudila jeho nešťastná ľúbosť. Ako Kollár zo svojej Nemky Míny spravil ideál slovanskej devy a potom bytnosť božskú, tak i Sládkovič zo štiavnickej meštianskej dcéry, ktorá zabudne peknoduchého mladoňa, aby čím skorej sa vydala, stvoril ideál slovanského dievčaťa a ten zbožnil na vidinu nadzemskú. Básnik predstavuje Marínu, ako vo svojej izbici spieva, ako večer líha do bielej postieľky a ráno sa prebúdza, ako túži a žiali a dumá, ako v záhradke kvety zalieva, vence vije a motýľov lapá, ako starého bohatého pytača odháňa a milencovi svojmu večnú vernosť prisahá, nemôžuc mu však náležať v živote, vo Vílu sa mení, po Sitne, vrchoch a krajoch slovenských s ním lieta, v nadsvetie ho vznesie, kde sféry zvučia a eolské harfy znejú, a ako on osobnej lásky k nej sa zrieka, láskou k rodu svojmu a svetu ju zamení a vráti sa na zem.

To sú všetky momenty dejové. Prvá polovica je reálnejšia, pohybuje sa na zemi, a preto farby básnikove sú svieže a dýchajú životom: Marína spieva, Marína večer a ráno, Marína v záhrade — obrazy tie navždy ostanú slovenskej poézii; posledný sa preteká s Mickiewiczovou Žošou. V druhej polovici už mnoho je tône. I reflexia, ktorá tam milo sa túlila k živlom epickým, tu sa rozplýva v hmle sitnianskych končiarov a vo fantastických tancoch sirén a víl na Čertovej svadbe. Ale to všetko vychodí z osnovy básne. Ani Kollárovo slovanské Nebo nehreje, len oslepuje, a v Danteho všeľudskom Raji znejú iba neurčité, trhané tóny veľkej duše, ktorá precítila všetku slasť i všetok bôľ človečenstva.

A ako v kompozícii sa javia prvé kroky umelcove, tak i v poetickom slohu farby ihrajú ešte prinespokojno a pribohato. Sladkovič hyperbolizuje v obrazoch i zvratoch. To síce robia všetky ľúbostné verše a účinok býva mocný; lež i ruka poetova musí byť mocná. Pekne pôsobí napr., keď Sládkovič hovorí, že príroda so zlatou zorou si zastala do obloka jeho milej; keď vidí, ako krása spiacej devy sa vteľuje v anjela; alebo keď počúva, ako vietor zatíchol, kvety šušťať prestaly a východ sa zajasal, keď Marína počala spievať. Ale ťažko zachovať ilúziu čitateľovi, keď poeta zobrazí devu, všetkými pôvabmi ženskosti vyzdobenú, ako sbiera jahody, alebo druhú, ako túži na brehu morskom, alebo zas inú, ako sa modlí s najväčšou vrúcnosťou svojho srdca — a potom istí, že to všetko nenie ani tieň jeho Maríny, keď ona sedí, túži, modlí sa! Tu nepomáha ani básnikova prosba:

Veľké slová udusily veľký cit. Tak ony dusia i veľkú myšlienku, keď napr. básnikovi nádeja je i márnivý blesk, i neverný syn, i milostivý nepriateľ, i ďaleký tieň šťastných hodín, ktorý mater svoju, túžbu, zbije, v srdci kolísku i zase hrob si vyryje, vo vlastnom plameni zhorí, i hradby pekla sborí, lež nebo neotvorí. A keď k tomu pridáme ešte niektoré tvrdosti a temnosti poetickej frazeologie, reminiscencie z cudzích poetov a habkanie v rytme i rýme, máme všetky prekážky, s ktorými bojovalo mladé umenie básnikovo, kým sa neprebilo k víťazstvu. Dobre ich vycítila už prvá slovenská kritika, keď písala o novej básni: „Myšlienky Sládkovičove sú ohnivje, ako je mladý jeho duch ohnivý, forma ich je taká, ako ony, neuložená ešte, neskrystalizuvaná, sú to kusy slohovje, z ktorých sa vyvinie iste klasičnosť slohu básnickjeho. Spôsoby a ten tak zvaný manýr je ešte u Sládkoviča iba v škrupinke, musí sa rozvinúť.“ (Jozef Miloslav Hurban v Slov. pohľadoch 1847, str. 54.) A rozvinul sa. „Detvan“, písaný o dva roky neskôr, ukázal už umelca celého.

Jednako Sládkovičov spev lásky je viac než veličina literárnohistorická. Keď po českých veršoch, robených u nás v rokoch štyridsiatych, ba keď i po Hollého poézii vezmeme do rúk „Marínu“, nemožno, aby sme nepocítili svieži a teplý dych modernej, národnej, živej poézie, ktorá z nej veje plným prúdom. To je zásluhou novovekej romantiky vo všetkých literatúrach a to je zásluha „Maríny“ i u nás. Sládkovič prvý v našej poézii osmelil sa povedať všetko, čo cítil, a osmelil sa to povedať tak, ako cítil. On za tisíce duší slovenských vyspieval slasť i žiaľ hrudi mladej, rozpínajúcej krídla k vysokému letu, on horúcim prúdom vylial na papier tieseň prvej ľúbosti, on úchvatným slovom zvečnil nepokoj ducha, objímajúceho celý svet, on prvým krásnym svetlom ožiaril slovenskú snahu, slovenskú prírodu, slovenského človeka. Jeho silno a šťastlivo pointované slohy, jeho zlaté výroky o mladosti, kráse a láske, jeho zvonivá, bohatá, v ťažkých časoch začiatkov literárnych už určitá a pevná reč ostanú nielen literatúre, ony ostanú i životu. A keď i muž radšej roztvorí „Detvana“ — k „Maríne“ vždy s rozkošou a potechou sa vracať bude myseľ, ktorá práve tak kypí, šumí, sníva, ako kypela, šumela, snívala hruď dvadsaťštyriročného poetu, keď na brehu Hrona dumal večnú dumu duše mladej.

Stratené zátišie Sládkovičovo neodlúčilo ho od sveta. Dobre videl biedy svojho rodu a hlboko vnímal všetko, čo zohrievalo dušu slovanskú. Krásne spevy „Krajanom“ (v Nitre 1846) a „Čierna Hora“ (v Orle Tatránskom 1847) sú toho dôkazom. V onom dvíha čelo smútiacich rodoľubov, volajúc: „Či snáď víťazstvo chceme bez boja? či žať prv, než by sme siali? Či chceme pokoj bez nepokoja? či bez zásluhy pochvaly?“ — v tomto ukazuje rodu svojmu kraj, „kde mladosť večne zelená, kde proti vrahom vyletiac starým, hnev svätý voľnosť znamená“: junácku Čiernu Horu.

Lež to všetko boly chvíľkové motívy, ktoré iba na okamih vypĺňaly tvorivú dušu. Tá, vybúrená z nešťastnej ľúbosti, hľadala nový poetický ideál, a hľadala šťasne, lebo ho našla vo vlastnom ľude. Zvolenský kraj a jeho pekný, zavarovaný, sebavedomý typ a utešená príroda boly ako stvorené pre básnikovo pero. Detva s divokou Poľanou horou, ak už z detských liet Sládkovičovi neostala v pamäti, isteže počas jeho vychovávateľstva v Rybároch ho vídala na svojich lazoch. Tam našiel všetko, o čom len kedy sníval jeho duch, životom neukojený: nebové hole i voľnú svetlú diaľ, družinu jarú i tichú dedinu, spevavé pole i tajomný šepot drumbieľ.

„Orol Tatránsky“ dňa 19. marca r. 1847 vytlačil päťstrofovú pieseň „Milá a vojna“: „Len či ešte, moja Elena, dlho máš tje vlasy hladiť“ — z ktorej vychodí, že druhá veľká báseň Sládkovičova, hlavný plod jeho Múzy, bola hotová. A čudné osudy! Poeta už i bol zanechal Rybáry a prešiel za kňaza na Hrochoť, kam ho povolali dňa 23. mája tohože roku, i povstanie minulo a nastúpila „mŕtva saisona“ literárna i spoločenská, a rukopis „Detvana“ ešte vždy sa ponevieral po priateľoch, nenachodiac cesty na svetlo božie, až ho konečne Jozef Miloslav Hurban vydal v piatom ročníku svojho almanachu „Nitry“ r. 1853.

„Detvan“, lyrickoepická báseň v piatich spevoch (Martin, Družina, Slatinský jarmok, Vohľady, Lapačka), hľadí dejom do čias Matiaša kráľa. Mladý Martin Hudcovie spokojno si žije v rodnej Detve; šumná Elena, ruža dievčat detvianskych, zasľúbila sa mu srdcom i rukou. Raz šuhaj, túlajúc sa horou, zazrie sokola, ako sa ženie za mladým zajacom, a z ľútosti nad bezbranným zverom zabije dravca. Lež to bol sokol Matiaša Korvína, ktorý poľoval na tých stranách. Martin zanesie mu korisť a kráľ prepáči škodu; ale krásny, urastený šuhaj pozdá sa mu a jeho verbovanci odvedú Martina k Čiernemu pluku.

I tu neveľký dej, kompozícia veterná, rapsodická, pozadie historické číry anachronizmus; zato však sceneria prekvapuje rozmanitosťou a silou.

Najprv vysoká divá Poľana, „mať bujná vysokých synov“, opachy brál, hlboké doliny, hadie prte, chodníčky oviec a čarovný výhľad v šíru diaľ: sto dolín, sto dedín. Vietor podúva storočnými dubmi.

Potom západ slnka v nedeľný večer. Zelená pažiť zakvitla dievčencami; najdriečnejšia z nich Elena; mihajú sa v ihrách, ako včely so sladkej lipy; sviežou pernou kypí pieseň. Prikvitne Martin, sviatočne vycifrovaný, šumný, hrdý, vyzvŕta si Elenu a umkne v diaľ.

Opäť hora zastená dumnou piesňou Martinovej fujary; on umĺkne, dopočúva pieseň, zahvizdne, a zadychčaný Belko pripáli, složí sa k fujarujúcemu gazdovi — tóny poznove tíchnu, oči Martinove temnejú, lakeť púšťa fujaru, mladá postava prestrie sa do trávy, Martin zasne v chladiacej tôni zdravým snom.

Potom salaš v noci. Dve koliby, prežúvajúce čriedy, strážni Dunčovia, družina Detvanov okolo vatry: tam barana pečú, druhého v žinčici varia; to všetko osvetľuje spln mesiaca. Piskor znie, šuhajci hajduchujú, valaškami zvŕtajú, z gájd duní „Štyri kozy, piaty cap“ a ostrý hvizd prerýva nočnú tíšinu. Baran je upečený, kulač ide z ruky do ruky, družina sa ukladá na mach, kosy zapadajú.

Inde opäť ranné zore strieborným pásom oblialy hronskú vodu, pastier trúbi na čerešňovej polnici, zašumí slatinský jarmok. Kráľa Matiaša víta storaký hlas ľudu. Strojná Elena vrtí sa ani mrenička v trme-vrme, hľadajúc si Martina: ten stojí priamo ako jedľa pred kráľom a smelo vyznáva, že zmárnil zbojníka, čo mu chcel uchvátiť dievčinu milú.

Zatým vohľady v sobotu večer. Z podsteny cvendží drumbľa: Elena si čaká Martina. Ako dôjde, tichý hovor zaševelí, ako šum sladkej lipy, oči, ústa sa smejú — a zas tíchnu, páli horký žiaľ, keď na um zíde vojna zlá, čo ich rozlúči na večné veky.

Napokon rad vábnych verbovancov, vyšnurovaných, vycifrovaných, veselých, hrdých, za nimi počerný Pišta so svojou bandou: cymbal zuní, basa ťahá, zôkol-vôkol kŕdeľ detvianskych chlapcov, na prahoch vysmiate nevesty a bledé matere — štrng, cveng, tanec, výskot…

Charakteristika Martina i Eleny je dielo klasické. On detsky ihravý a bezstarostný a spolu junácky silný a priamy, ona číra neha a hlboký cit, prirodzená krása i bystrý um — tak stoja pred nami tieto nevädnúce výtvory Sládkovičovej poézie.

Martin oratoval zajka a zabil kráľovho sokola, lež pre dobrotu srdca vyšiel na skazu. Berú ho na vojnu; ach čoby len na vojnu — chcú mu vziať Poľanu horu, rodinu milú, Elenu, chcú mu vziať huňu, opasok, mužskú jeho pýchu: vrkoče… Oj, to nie, len to nie: „radšej dolu celú hlavu! bez nich by moja Elena milá Martinka svojho ver’ neľúbila, takú ovcu ostrihanú!“ Všetka vrodená hrdosť, slobodné sebavedomie Detvanovo hľadí z výjavu, kde sa Martin shovára s kráľom. To nie ponížený syn roboty, sedliačik na zemiakoch chovaný: to voľný človek, vidiaci v Matiašovi povýšeného, ale zas len človeka. Sozná skutok, nezatají príčinu, rozpovie, ako bolo, a kráľovi len tak sa jarabatie v očiach, keď pozerá na švihkú, krásnu postavu. A jednako strojný tento junák iba doma môže byť junákom. Lebo veď „kto poteší tie zvädlé zraky mojej chudobnej materi, z ktorých sa leje, sťa keď oblaky odvisnú z nebies zástery? Kto vystrie hlavu otca šedivú, sklonenú smútkom, pre vojnu divú že vychoval svojho syna? Kto mňa poteší, keď v diaľkach sveta bude mi, hádam, večne zastretá srdečná moja rodina?“ Odtrhnú ho od rodnej zeme, vyzlečú z jeho bytnosti, nuž len „ako trsť sa opála“ a zapadne bez šľaku a znaku.

A tak i Elena. Ten striebristý smiech, to strunisté biele telo, ten nevinný ženský fígeľ, tá tichučká drumbľa, tá hlboká oddanosť, s ktorou večer na podstení zamieravala šťastím na širokej hrudi svojho Martina — to všetko navnivoč vyšlo s odlúčeným milým. Rozbehla by sa za ním do šíreho sveta, čo by jej kde bol, lebo čo ona tu — „Oj, ale mati, mať moja!“… Ako srdce sa chveje tichým oduševnením pri zvuku jej drumbleniec, ako oči s úľubou sa pasú na hladkom jej vrkoči, kryjúcom ľaliovú kabanicu, tak dušu zabolia jej citné, prosté, z hĺbky osiralých pŕs tečúce slová.

Komponovať, masy ovládať nebolo Sládkovičovou vecou. Zato v drobnom obrázku, v plastickom líčení je majster. Výjavy, ako Martin zadychčaný vpadne v ihry dievčat, s čiernou kabankou na pleci, širák kvietím operený, mladá rozpálená tvár, sokolí zrak, havranie vrkoče, ligotavý opasok, ľahkých krpcov dlhé návlaky, a zvŕtajúc valaškou oddá sa do tanca; ako zaspáva pod šumivým bukom a „pokojík si posteľ popráva na mladistvej jeho tvári“; ako cvála na spenenom Havranovi, čo mu ho daroval kráľ; alebo zas koliby valachov pri mesiačku a vatre, medzi grúňami a horou; alebo príchod verbovancov, všetkých, sťa by ich jedna mať mala, šumných, vábnych, veselých — to všetko majstrovské kusy, stvorené homérskou plastikou a geniálnou pravdivosťou.

Lež nielen vymaľoval, Sládkovič i pochopil a ocenil ľud náš, ako pred ním nikto. Reflexívna časť „Detvana“ je vedľa plastickej nemenej dokonalá. Pieseň toho „špatnokrásneho“ ľudu dumno zuní, a on spieva ju s vysmiatou tvárou: o jeho blaho, budúcnosť, zveľadok trasieme sa my, žiale jeho citime zaň my — „cudzí mu strach, cudzie nádeje, čo ten svet náš previevajú“. Život ticho šumí nad jeho hlavou, bied, krem zdedených, nepozná; minulosť sám si zaodel peknou povesťou a bájou, o budúcnosť sa netrápi. Žiaľ i zábavka, spev i reč jeho prechodí s pradedov na vnukov; vo vášni i tíšine duševnej, v stratených dolinách i na vetristých vrchoch ostáva vždy, ako bol. O storakom umnom živote, ktorý v ňom drieme nerozvitý, nemá tušenia:

V jeho speve, v jeho hudbe, tanci, v jeho rezbe a kresbe, kroji a stroji, v jeho vtipe a sile je bohaté zrno budúcich plodov: len, Pane Bože, svetla a tepla viac, aby zišlo v kvet, bo takto srdce nad ním bolí!

„Vskutku obraz nás samých (dokladá Janko Kalinčiak v Sokole 1862, str. 452), ako čoby Rafael tie trpiace roztratené tváre slovenských ľudí bol namaľuval, alebo ich Fidias zo slonovej kosti vystrúhal.“ Kade sa obzrieme, všade iba púčik skromný, utiahnutý, často i ten pridusený a zgniavený. Lísťa nič, kvetu nič, pňa ani konárov. Však zakvitne i on! „Musí pučať, čo chce zkvitnúť: kto, keď počuje žalmy škovrána a ligotavú hviezdičku rána, neverí, že musí svitnúť?“…

A koľko zlatých dúm o človeku, o záhadách života a sveta!

A koľko bohatstva v menistom kvietí poetickej reči! Tu už niet hmlistých zvratov, habkania za výrazom, tvrdosti slova. Mäkko, pružno, určito a strojno, ako Martinko hore grúňom a Elena v kolese dievčat, verš Sládkovičov stúpa, čo je ako rytmicky neurčitý a voľne rýmovaný. Puškinská strofa z „Onegina“, v „Maríne“ ešte len sa kryštalizujúca, v „Detvanovi“ už tečie ľahko a plavno.

„Detvan“ je najdokonalejšie dielo Sládkovičovo, on je najkrajší triumf literárnej slovenčiny.

Pravda, populárnym v najširšom smysle slova sa nestal. Ačkoľvek v ňom medoústy spevec najteplejšou žiarou poézie svojej ožiaril slovenského človeka, zovňajšou umeleckou formou nesklonil sa k ľudu dosť hlboko, aby kolembavý rytmus jeho spevov sa vkolísal v pospolitú pamäť a um. Puškinská umelá strofa a orlí let jeho slova privysoko sa nesú pre nášho človeka z ľudu; Sládkovič ešte nestvoril v sebe slovenskú prostonárodnú pieseň. Do jej priehľadného zrkadla druhí jeho rovesníci zahľadeli sa hlbšie, jej rytmus zachytili vernejšie.

Z tých šťastných najšťastnejší sú Samo Chalupka a Janko Kráľ.

^[14]

„Lůna, carovna noci, ve hvězdoprašnou stoupivši dráhu, velebná, stříbrolemem mračiny ozdobuje — třesavé dolinou se proudy zalesknou. Zvon z měchaté svatyně vor letný přibiť už napomíná Váhu rozence; on nebesům dav obět, sprosté tam zelenou ve trávinu lůžko zamýšlí.“ („Večer pod Tatrou“.) „V údy žár udřel; tlukotem se valným ozvala hruď má; reč i dech zavázli; už napřáhla stroj sveřepá na vlákno Mojra osudní. Kýžby dopřádla dny byla mně šmurné! V ráně bezlečné žeřavý nesú hrot; stíhanou lovcem jako laňku každé místo děsí mě.“ („Sapho“.) Tak čítame v „Plodoch zboru učenců řeči československé prešporského“ r. 1836, str. 19 a 38.

Tak čítame v „Orle Tatránskom“ r. 1846, č. 30 a 35.

Ťažko uveriť, že prvé i druhé verše vyšly z tohože pera. A je tak: skladal ich Samo Chalupka, pravda, prvé ešte ako bratislavský teolog, druhé už ako hornolehotský farár. Desaťročie premenilo básnika od základu; ani len sa nepriznával k prvorodencom svojej Múzy!

Samo Chalupka pochodil z rodiny literátskej. Otec Adam, evanj. farár na Hornej Lehote, písal knihy („Hodnověrné vypsání zeme Chananejské“ I. — II. vyšlo r. 1829 — 1831 a „Historické paměti církve ev. Brezňanské“ r. 1837); starší syn jeho, Ján, bol z najvplyvnejších slovenských spisovateľov. Mladší syn, Samko, narodil sa na Hornej Lehote dňa 27. februára 1812 a sviežu mladosť svoju prežil v rodisku, pod snežnými hoľami zvolenského Pohronia. Osemročný odišiel z domu: v Gemeri na gymnáziu vbíjali mu do hlavy latinu, v Kežmarku nemčinu a v Rožňave maďarčinu. Medzitým na lýceu kežmarskom mal znamenitých profesorov v Benediktim a Slavkovskom, z ktorých prvý „otvoril mu bránu do svätyne klasickej literatúry“ a druhý „opatroval ho knihami slovenskými“, ako hovorí životopisec Chalupkov (Sokol 1863, str. 146.); a v Rožňave už začal čítať „Slávy dceru“. V Bratislave Chalupku nachodíme medzi zakladateľmi Literárnej jednoty, o ktorej vyznáva, že mu spolu s priateľstvom Matúškovým, Lichardovým a K. Štúrovým doniesla „jestli nie viacej, aspoň toľko duchovného prospechu, jako všetky verejné prednášky nepokračujúcich s časom prešporských profesorov“. (Tamže, str. 147.) Poľské povstanie v rokoch 1830 — 1831 strhlo i Sama Chalupku k romantickému podujatiu. Väčšina bratislavskej mladi sympatizovala s Poliakmi; ale Chalupka neostal len pri platonickom „rojčení“, lež stal za dobrovoľníka. Došiel však už na bojište ako svedok úplnej porážky poľskej a vrátil sa, na ústupe ranený, domov. Báseň „Všeslav“, neskôr napísaná, je výstražnou reminiscenciou na tie časy: poeta „nerád rozpomíval sa na účasť v boji bratov proti bratom“. (Slov. pohľady 1887, str. 238.) I na univerzite viedenskej, kam odišiel r. 1833, viac osožilo Chalupkovi obcovať so slovanským študentstvom, než kurz na planej teologickej fakulte. R. 1834 Chalupka bol už kazateľom jelšavsko-teplickým a r. 1840 prešiel po otcovi na Hornú Lehotu, pôsobište celého svojho života. Ako starší brat jeho, Ján, prvý počal boj proti prúdu unistickému, tak Samo Chalupka knižkou „Pálenka otrava“ (v Banskej Bystrici r. 1843), napísanou podľa Zschokkeho „Branntweinpest“, prvý začal písmom bojovať proti pálenke.

Bratislavské „Plody“ doniesly začiatočnícke Chalupkove verše: Kollár im dal myšlienku, Hollý formu. Ale antický koturn nebol Chalupkovým poľom. Postačí prirovnať „Smutek“ („Nad Tatrou se nebe kalí, kalí mraky hromovými“), jedinú spevnou formou vtedy napísanú básenku, k ostatným šiestim, aby bolo jasno, kde Chalupkov živel. Keď potom z akademických izieb prešiel do ľudu, poézia prostonárodná oviala ho tak silno, že navždy zanechal všetky alkaické, sapfické, asklepiadické i distichové experimenty a zaspieval prostým rytmom našej pospolitej piesne. Študoval starinu, báje i reč svojho vidieka, striehol a snášal všetko, čo i len zďaleka sa dotýkalo ľudového žitia, a v umeleckom poňatí samorastlej piesne i balady stal sa majstrom. Na tom poli Samo Chalupka natrhal u nás najkrajšie kvety. Lež hlavné z týchto spevov ujavnil až v rokoch šesťdesiatych; tam epocha jeho tvorivej sily.

Už v spomenutých dvoch slovenských prvotinách Chalupkových („Orol Tatránsky“ z roku 1846) šumno, bystro tečú poetove verše. Svieži ich tok nevdojak sa zalieča sluchu, a nie div, že spev o „Synovi vojny“ (neskôr „Kozák“), v tábore zrodenom, tam osiralom, vojakmi vychovanom, skoro sa na melódii rozniesol po národe:

A nemenej chytro znárodnel i druhý krásny spev, „Jánošíkova náumka“ (neskôr „Likavským väzňom“ zvaná), ku ktorej látku si Chalupka našiel v rozprávke pospolitého liptovského človeka, chodiac po zrúcaninách zámku Likavy ešte roku 1835. Samo Chalupka prvý v našej poetickej literatúre dal tradícii jánošíkovskej jej obecno-národný význam. S Jánošíkom, postrachom bohatých a záštitou chudobných, ktorého prikuli v likavskom podzemnom väzení, je pridusený i génius národa. So žiaľom „hôrneho chlapca“ ťažko žiali i slovenský kraj:

Ale príde jar, dá väzňovi silu, on veže vyláme, stráže oklame,

So strofy na strofu sa kolembá sladký rytmus Chalupkovho slova v menistej harmónii: poeta pochytil tajomstvo ľudovej piesne. Roku 1848 i tento spev prešiel v majetok národa.

*

A z tohože koreňa vyrástly i spevy Janka Kráľa, geniálneho improvizátora čudesnej, i najbližším priateľom záhadnej povahy. Narodil sa dňa 24. apríla r. 1822 v Lipt. Sv. Mikuláši z meštianskych rodičov. R. 1840 došiel študovať do Bratislavy, kde Štúr, poznajúc v „Ústave“ Jankov neobyčajný poetický dar, skoro si ho zaľúbil. Keď Kráľ roku 1843 odbavil štúdiá, odišiel za pravotárskeho osnovníka do Pešti; od r. 1846 do povstania žil v Horných Príbelciach v Honte.

Zvestí o Kráľovej povahe a spôsobe života je veľa, zaručených i nezaručených. Vrstovníci jeho rozprávajú s oduševnením, ako ľahko tvoril, akú mal zriedkavú pamäť, ako obšírne znal cudzie i slovanské literatúry, ale spomínajú i jeho podivínstvá, samotárstvo, cynizmus. Od spoločnosti bočil, na mieste dlho neobstál: blúdiť po horách a poliach, shovárať sa s ľudom a načúvať jeho spevom bolo Kráľovou radosťou. Pri ohníku v pustej hore presedával noci a napájal fantáziu zjavmi, ktoré čaril oheň, nočné vtáctvo a skučiaci vietor. Verše jeho sa rodily pod šírym nebom. Lež ako sa rodily, tak i braly skazu: čoho neuchytili, neodpísali priatelia, to nevidelo tlače — poeta, nespokojný s tvorbou, verše svoje nivočil. Tým spôsobom zmizla vraj obšírna epická báseň o Jánošíkovi popri mnohých iných.

Čo sa zachránilo a vytlačilo, to ozaj má pečať pravej poetickej, ale nedozretej improvizácie; tak aspoň pôsobia verše, ktoré vytlačily „Nitra“ r. 1844 a „Orol Tatránsky“ v rokoch 1845 — 1847. Všetka poézia Kráľova má tenže silný zvuk: všade nespokojnosť s okolnosťami, ku ktorým duša je pribitá, túžba vyletieť z tých úzkych hraníc, a pretože nemožno, všade hlboká melanchólia. Nech spieval odobierku na priateľovom kare, nech pozdravoval vznešeného rodoľuba, nech si nôtil ponášku na trávnicu, alebo veršoval baladu podľa povesti ľudovej: jeho osobnosť, tajomstvenná a jednako priťahujúca, prenikala voždy. Už prvé balady Kráľove, „Povesť“, „Zakliata panna vo Váhu a divný Janko“ i „Zverbuvaný“, sú, hoc umelecky nehotové, neobyčajne charakteristické. Ich sceneria nie je maľovaná, na efekt vyrátaná: tá noc „v tichej hore u vodičky, u skál škaredých a tmavých“ je skutočne prežitá, pri hviždiacom vetre v prírode predumaná noc; sivý mních, opustená starká vdovička, samopašné dievky sú postavy dýchajúce životom. I ten čudesný Janko, čo odklínajúc zakliatu pannu, zmárnil si mladý život vo vlnách Váhu, je figúra z básnikovej duše — on sám. Je

A temné pozadie k tejto chmúrnej postave je rovnako znamenité: vrchy pozerajú

Básňou „Zverbuvaný“ Kráľ Ľudovíta Štúra zaujal razom.

Sladkým slovom vábia popíjajúceho Janka:

Janík sa nestríme, pripije si: a už je vojak.

znie radostný hlas štrngajúcich si husárov do žiaľnych slov matere a milej.

Niet tu tých sýtych farieb, ktorými Sládkovič vystrojil „Lapačku“; lež aforistickú formu a voľný krok ľudovej balady Kráľ zachytil neprevýšeným spôsobom. A práve tak originálny je „Pán v tŕni“, balada znamenite komponovaná, alebo „Pesnička na kare ku cti zosnuljemu Jankovi Tomesovi, duši slovenskej, povedaná“, zase kus samocharakteristiky, alebo spev „Vysokourodzenjemu pánu Ďurkovi Košútovi“, kde „Turiec okrúhly, obsiaty horami“ liptovský poeta ospieval teplým, kvetistým slovom. Ahasverskú povahu Kráľovu najlepšie vari vyráža pieseň „Orol“. Matka volá syna domov: tam dobre, a chladná cudzina nepritúli. Syn uznáva, ale zároveň odbíja:

Vnútorný nepokoj ženie ho do cudziny, kde biedne hynie.

Veštba Kráľova sa nesplnila síce, lež nepokoj duše nedal dozrieť jeho poézii. Kráľove improvizácie, ktoré toľko sľubovaly, ostaly improvizáciami a mladšie verše uschly v pozdnej próze života. Čo Kráľ povedal o „Piesni bez mena“ — „šíry je východ aj západ — hľadaj si svojho otca, mať“ — to doľahlo na všetku jeho tvorivosť: pošla na východ i západ, bez otcovského cibrenia a materinského tepla, a básnik, z ktorého by za inších okolností bol vyrástol slovenský Koľcov alebo Burns, zmĺkol nerozvitý. Sľubné púčky nezkvitly v ružu stolistú.

^[15]

Žiaľ nad biedami slovanskej minulosti a nespokojnosť s jej prítomnosťou — táto dvojica motívov po Kollárovi a Hollom znie v ustavičných variáciách slovenskou poéziou. Keď Kollár v „Předzpěve“ k „Slávy dcere“ (1824) a za ním Hollý v „Žalospevoch“ (1839) prvý raz horko a mocne zažialili nad krivdou minulých storočí, nad odčesnutými haluzami slovanskej lipy, nad nesvornými synmi Svätoplukovými a tragickým rozrumením dŕžavy Veľkomoravskej, nad roztrhaným Slovanstvom terajším a nad odrodilstvom jeho najlepšej krvi: nebolo slovenského poetu, aby si nebol podumal na Balte, na požunských poliach a rumoch Devína, pri starej Nitre a Velehrade v ťažkých mierach antických alebo v romantickom rýme. K týmto ospevovaným predmetom pribudla u mladých štúrovcov bohatierska postava Matúša Trenčianskeho, ako ostatného hrdinského predstaviteľa samostatnosti slovenskej.

Ľudovít Štúr už roku 1835 počal obliekať city svojho uboleného srdca do veršov. „Plody“ 1836, „Hronka“ 1836 — 38, „Kvety“ 1837 — 40, „Tatranka“ 1841 — 44 prinášaly ich často. Spiace Slovenstvo bolo milenkou smutnej jeho duše. „Míru zvyklýť on; jej prašedé věky, jej tak nynější vídávají doby,“ hovorí o národe svojom roku 1836 v „Hronke“ („Pohled s Bílé hory na Nitranskou“);

spieva v „Plodoch“. Národ sťa dievčina živá —

Poeta žiali na rumoch Devína, nariekajúcich:

Žiali na vrchu Rokoši:

Žiali na Trenčíne:

Žiali na nitrianskych rovinách:

Žiali nad hynúcou Lužicou:

Žiali nad celou otčinou v známej piesni:

Vo všetkej poézii Štúrovej je málo tak jasných, nádejných slov, ako v neujavnenej, hoc často rečnenej „Smlouvě Slovákův“ z r. 1837:

v „Bojovníkovi“ z „Nitry“ 1842:

a v peknej, tiež tam vytlačenej piesni „Ku Křiváni“:

„Štúrovi bolo všetko smutné, lebo on hlboko nahliadol do bied národa,“ hovorí životopisec jeho; a ozaj, na citnej ako kvet lotosový duši Štúrovej sudba ľudu jeho ležala ani ťažký sen, z ktorého niet zobudenia.

Lež i s formálnej stránky veršovanie Ľudovítovo v tieto časy je pozoruhodné: nielen pre slovenčiacu reč, ale i preto, že od antických i románskych strôf sa blíži forme ľudovej. Spev Boleslavínu Vrchovskému (Hronka 1836) vznikol na nápev „Čieže je to jarnie žitko?“ „Pomněnky z Děvína“ na nôtu „Nitra, milá Nitra“ a „Bojovník“ znie rytmom známeho krakoviaka. Dr. Jozef Hurban hovorí: „Pravou rozkošou bolo Štúrovi, načúvať ľudu… a najmä keď mu pieseň dáka do ušú uderila, tu zastal a očúval tie hlasy speváčky nevidenej kým neustala. Nejeden nápev takto počutý sprevádzal ho celým životom.“ (Slov. pohľady r. 1881, str. 313.) Vedľa prvých ľubimcov jeho: Kollára a Hollého, a neskorších: Puškina, Chomiakova a Mickiewicza, prenikla a opanovala ho všetka ľudová poézia slovanská. A mlaď jeho stúpala za ním. „Ona písala československy a učila sa všetky nárečia, ba pestovala jako nejaké tajomstvo podrečia piesní národných nielen slovenských, ale i moravských, maloruských, kekavských, slovinských, šarišsko-ruských, spišsko-poľských atď. Štúr korigoval dopodrobna československé práce študentov, čiarku za čiarkou: ale na piesňach národných neopovážil sa ničoho nič premeniť. Bola mu národná poézia útlou ,netýkaj sa‘. Tie piesne my nesmieme korigovať, hovoril, lež učiť sa z nich národne písať i básniť.“ (Slov. pohľady tamže, str. 126 n.) Nemohlo ani inak byť: kto si zaľúbil prostonárodnú Múzu, musel si obľúbiť i jej reč — Štúra obidvoje priviedlo k literárnej slovenčine. V nej si umienil osláviť onoho národného hrdinu, ktorý „velikje veci vykonau, po väčších ešte zatúžiu“, ktorého „čas, prú lež ich dokonau, ta za svet tento zahrúžiu“, takže nemajúc pokoja, zjavuje sa na pustých zrúcaninách svojho hradu: Matúša Trenčianskeho. Tak v básni „Nepoznaný“ (Nitra 1844); tak v úryvku z bohatierskeho spevu „Matúš“: „Junák na Považí“ (Orol Tatránsky 1846). Ale spevy tie dozrely až v prvých rokoch päťdesiatych. A ako v českých veršoch Štúrových, tak i v neskorších piesňach slovenských znie táže struna. Štúr smúti po návrate z Nemiec:

Smúti po katastrofe bratislavskej:

Smúti na milých svojich vrchoch:

Počas hallských štúdií Štúrov názor na prostonárodné básnictvo slovanské ešte sa prehĺbil. V posúdení dielca panej Talvj „Volkslieder der Serben“, vydaného v Halle r. 1825 (Kvety 1839), Štúr nielen zavracia mylné mienky nemeckej spisovateľky dobroprajnej Slovanom, lež i proti západníckej precibrenosti citovej a prepiatosti fantázie dôraz kladie na zdravú prostotu a priamosť piesne slovanskej. Nebodaj tiež Štúrovým ponúknutím dostal sa do „Hronky“ r. 1838 výňatok Vrchovského z americko-anglickej štúdie o národnom básnictve slovanskom, kde čítame i tieto význačné slová: „Mezi nesčíselnými poklady slovanských milovaných zpevů nenalezne čtenář ani jen jedinou stopu romantismu. Láska zpevů slovanských jest přirozené, srdečně pojaté přetěkající cítění lidských prsů, nikdy přepiaté, ale vždy přirozené, nemudrované. I v jejich hrdinských básních darmo by čtenář rytírnost západnějších národů pohledával. Obrovské hrdinství slovanských vojvodů a bojarů není hrdost cti, ale chrabrost Homérových hrdin.“ (Str. 283.) Priamy, pravdivý cit a prostá, priezračná forma staly sa Štúrovi v poézii ideálom.

Najmä Heglova filozofia doplnila mu dávne dumy jeho o tomto predmete v pevnú sústavnú náuku, v ktorej oduševneno utvŕdzal učeníkov svojich a ktorú na konci života vybudoval v spise „O národných povesťach a piesňach plemien slovanských“. Bratislavské jeho učenie v rokoch 1841 — 44 išlo už tým smerom. (Viď „Prednášky o poézii slovanskej“ v Orle r. 1875, str. 110 n.) Podľa Štúrovho presvedčenia, prijatého z Hegla, každý indo-europský národ sa v umení preslávil svojím spôsobom: Ind a Egypťan staviteľstvom, Grék sochárstvom, Román maľbou, Germán hudbou. V čom ich prevýšil Slovan? V najvyššom, najdokonalejšom umení, v poézii. To bola viera Štúrova. „K tomuto umeniu u nás i zem je výborná a primeraná, po horách, po dolách hučia piesene slovanské, národ náš dýcha a žije poéziou, vo všetkých prácach, strasťach a bolesťach ustavične do tej ríše vyššej, po tom kraji rozmanitom, velebnom, nepremeniteľnom a spokojnom sa obzerá a ako z doliny na vŕšok žiarou ožiarený ohliada, bo tam pre neho pokoj, tam svetlo božie!“… „Pozrite na východ: tam neuvidíte ani pyramíd, ani sôch; ani čarovnej maľby a hudby, ale zarazí vás pieseň, spev hlasov ľudských; ten spev šumí od mora k morám ako lipa i búrlivými i tichými vetrami rozkolísaná“… „My sme Slovania a všetko musíme vysloviť, vysloviť piesňou, spevom, hlasom, ktorý je najľudskejší a človeka najhodnejší.“ Ako Hegel oddal svoje pero Poliakovi Czieszkowskému, oddávajúc tým vedecké vojvodstvo nemecké Slovanom, tak najväčší duch germánskej poézie, Goethe, odovzdal pero, ktorým dopísal najslávnejšiu germánsku báseň „Fausta“, Mickiewiczovi, odovzdávajúc tým poéziu budúcnosti do rúk slovanských. Faustova duša nemá doma pokoja, letí pre milosť božiu na východ — slovanský východ stvorí poéziu pravú, ktorá „ako holubica vyletí nad svetom“, znivočí roztrhanosť, smútok a túžbu duší a vdýchne do nich uspokojenie a mier. Nebude ospevovať lásku, česť, náruživosti jednotlivcove, lež predmety vyvýšené: náboženstvo, národ; bude slúžiť všeobecnosti, ako slúžily všetky veľké charaktery slovanské. Ona bude „pripravenie, dovŕšenie všetkých predošlých poézií“, bude objatie ducha uvedomelého s celou prírodou, ktorá je jeho „symbolom“, „harmoniou sveta“, „oslávením vesmíra“, poeziou poezie“… „Kopernik prvý ukázal večné zákony sveta. Ako Slovan vynašiel harmoniu v prírode, tak i v ríši ducha najde ju Slovan.“ A takáto poézia vyviera z našej ľudovej piesne, tam budúcnosť nášho umeleckého básnictva: lebo „ešte dosiaľ nemáme čisto slovanské dielo poetické — ani Mickiewicz, ani Kollár, ani Puškin nevystavili čistú slovanskú poéziu.“

Veľké, vážne, všetkých malicherných záujmov osobných vzdialené ciele boly Štúrovi ideálom pre umelú poéziu slovanskú; harmónia medzi duchom a prírodou, ako ju má naše pesníctvo, nevyhnutnou jej požiadavkou. Symbolika i plastika napr. prostej balady „Hory, hory, čierne hory, však nad vami smutno stojí“, hlboko ho rozihrala. Preto popri Homérovi, ktorého plody tiež pokladal za výtvory prostonárodnej Múzy, a popri spevoch srbských, Štúr oduševneno odporúčal mladým svojim poetom maloruské dumy a našu ľudovú pieseň. Najmä názor týchto dúm na svet a prírodu, hlboký bôľ, tichá rezignácia, maľovaný ich rytmus a spevný verš blízko sa dotýkaly Štúrovej duše; v zapadlej sláve a utrpení starého kozáctva videl zapadlú slávu i utrpenie svojho národa.

Pravda, on sám, vzácny učiteľ dvoch generácií slovenských, poetom sa nenarodil; jeho tvorčia sila básnická bola malá. Krásu veršov druhého vycítil, ako málokto: Janka Kráľa si zaľúbil po prvých jeho piesňach — vo vlastnom tvorení však prevýšil ho i posledný z jeho žiakov. Jednako má neodškriepiteľné zásluhy v histórii literatúry našej, že so všetkou svojou mlaďou, účastníkmi „Plodov“, „Jitřenky“, „Hronky“, „Nitry“ a „Tatranky“, od poézie školskej prešiel k poézii života.

Ľudová pieseň a prostonárodná poviestka stala sa teda ideálom i Štúrovej mládeži. Študovali Kollárove „Zpievanky“, sbierali nové, dotiaľ netlačené, vo sväzky, zapisovali do študentských zábavníkov, robili na ne ponášky veršom i prózou, písali o nich úvahy, vyvodzovali z nich národnú filozofiu. Tak bolo najmä v Bratislave a v Levoči. Niektorí z nich ako napr. Dobšinský, ostali pospolitej poviestke a piesni verní po celý život, voliac si folkloristické štúdie za hlavný cieľ literárny.

Prvý z nich, ktorého verše zaspievaly hudbou slovenských krakoviakov, našich srdečných trávnic, bol Janko Francisci pod pseudonymom Rimavský, jeden z najprvších bratislavských pomocníkov Štúrových. Narodil sa dňa 1. júna roku 1822 na gemerskej Hnúšti. Suchá gramatika Šramkova prebudila v malom školákovi lásku k materčine, ktorú dotvrdily štúdiá bratislavské, skončené r. 1843. Z Bratislavy Francisci r. 1844 prešiel do Levoče a tam podľa vzoru bratislavského ustrojil Ústav. Ale kým na kračún sa bavil v Mikuláši, zakázali mu prednášať, i bolo mu od tých čias mládež vyučovať súkromne. Rok 1847 prežil ako jurista v Prešove a do revolučných pohybov patvarizoval u gemerského podžupana Fáyho na Bodolovskej puste pri Rimavskej Sobote.

Francisci, baviac sa po skončených štúdiách bratislavských v jeseni r. 1843 v Hlbokom u Hurbana, napísal tam prvé lyrické spevy do slovenskej „Nitry“, chystanej k jari r. 1844. Tam skrsol príhlas k almanachu, radostne hlásiaci nový duševný život:

ztade ohlásil sa „Bratislavským bratom“ i „Svojim druhom“ po svete roztrateným; ztade poslal významnú, z rozprávkovej hrady vyrástlu alegóriu „Dôstojnému pánovi Pavlovi Jozefymu“, sláviac v nej krajšiu budúcnosť národa, ktorý má čisté duše, schopné každej žertvy. Podobný motív je i v speve „Svojim vrstovníkom“, prvej piesni vôbec, osobitne vydanej tlačou v slovenčine Štúrovej (v Bratislave, vo februári r. 1844, v 4°), kde teší mladých druhov v katastrofe, ktorá zachvátila bola vtedy Ústav. Vnútorná i zovnútorná forma týchto piesní vyrástla zo slovenskej poézie ľudovej: dvanásťslabičný daktyl-trochej, lyrické skoky prostonárodná figúra i tróp — to ich formový charakter. A pritom tak i ľúbostných: „Ja a moje nádeje“, „Nezapomenuteľnej“, „Ľuboslave“ „Tej istej“ (v Nitre 1846, ostatné tri pod šiframi V. F., Slavoľub, N. N.), i v cykle druhom, r. 1847 složenom, hoc len po rokoch uverejnenom: „Ja a moje nepokoje“. Teplý, srdečný zvuk prostonárodného ponímania, čistá ľudová slovenčina znie z nich zo všetkých.

Tak harmonicky vyslovuje myšlienku jedna z najkrajších, hneď roku 1846 v „Orie Tatránskom“ od kritiky vyznačená.

A ako Rimavský prvú lyrickú pieseň, tak odrazu s ním prvú slovenskú baladu Štúrovou slovenčinou zaspieval Janko Matúška. Veľké nádeje skladali v tohto mládenca vrstovníci jeho bratislavskí, keď s nimi študoval v rokoch 1839 — 1844. Povesti ľudové preoblečené do verša boly Matúškovým obľúbeným poľom. Hneď prvé tri: „Kozia skala“, „Púchovská skala“ a „Hrdoš“ (v Nitre 1844) sú pozoruhodné. Vo všetkých tmavý kolorit, dramatický postup, plastická reč; a čo najviac bolo hodno, pochopenie pravej podstaty balady — nielen veršované čary a povery, ale dej preniknutý etickou ideou: dobrý, ale s darmi nespokojný šuhaj priberá k podávaným pokladom ešte veniec na čelo mladuche a preto hynie; matka pre márne zlato zabúda v očarenej skale svoje dieťa, iba po ročných bôľoch a modlitbách nachodiac ho zas (motív známy temer v celej literatúre európskej); alebo krutý, neskoro banujúci otec, ktorý prísnemu obradu náboženskému obetuje život jedinej dcéry. Lež i v piesni Matúška bol šťastný. Jeho vítanka „Bratov v Ústave 9/9 1843“ (Nitra r. 1844) má rovnako silné slová pre bezprávie neprajníkov, ako „Orava“ (Orol Tatr. 1846) pre slávnu búrnu minulosť proti neslávnej tichej prítomnosti Oravského zámku, alebo ak „Slepý starec“ (tamže) pre žiaľny osud dokaličeného žobráka. Táto znárodnela, tak ako i „Preletel sokolík na tichým Dunajom“ a „Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú“. Srdečne, s pekným očakávaním do budúcnosti lúčili sa s Matúškom bratislavskí jeho rovesníci, keď roku 1844 odchodil do Tisovca na skúšku k superintendentovi Jozefymu, chystajúc sa za vychovávateľa do úradníckej rodiny pod Oravský zámok. Pauliny, Hostinský, Dohnány vypravili ho so sľubnými heslami. Dohnány napr. píše mu do pamätníka:

Ale Matúška neďaleko svojho rodišťa (narodil sa bol dňa 10. januára 1821 v Dolnom Kubíne), zabratý v usilovné štúdiá a statočné národné účinkovanie, od veršov sa odvrátil a v neskoršom trápnom položení svojom celkom zmĺkol.

Zato našu poéziu prostonárodnú pekne pritúlili levočskí učeníci Janka Rimavského. „Medzi zvláštne úkoly tohoto mladého družstva prislúchalo sbierať národné piesne, povesti, hry, obyčaje, ktoré potom vpisovali do písaných časopisov mládeže,“ hovorí životopisec Dobšinského (v Dome a škole 1889, str. 3). A prvým plodom tejto snahy bol sväzok „Slovenských povestí“, usporiadaných a vydaných v Levoči r. 1845 Jankom Rimavským. Desať povestí prvej tejto knihy, ktoré rozpráva alebo Rimavský sám, alebo Reusz so svojimi synmi Gustávom, Adolfom i Ľudovítom, alebo konečne Horislav Škultéty a Hradovský (Jonatan Čipka), vydavateľ pokladá za pôvodné výtvory doby pohanskej. Chce nimi len ukážku podať zo zásoby asi dvoch sto druhých, ktoré čakajú ujavnenia. I on, ako verný učeník Štúrov, je presvedčený, že každý národ vyniká niektorou svojou zvláštnosťou v harmónii sveta a teda vynikajú i Slovania. U nás Slovanov niet síce veľkých momentov historických, ale „prorokom je nám celý národ“. Náš starý „domáci, spoločenský, občiansky a náboženský život, umenia, reč, veda“ je „v povestiach našich; lebo ony sú výtvory tých prorockých časov národa nášho, ktorje, ako Mickiewicz hovorí, všetko, písanô starobylosťou svojou prevyšujú; ony sú ešte aj teraz vo vážnosti u ľudu nášho takej, ako pozostatky, na ktorých odtisk tisíc a tisícročnej úcty a svätosti spočíva. Knihy ich nezkazily a neprecibrily, školy ich nepopremieňaly: odsotené kresťanstvom spočívaly v lone hôr v pôvodnej svojej kráse. V nich máme i starý pohanský život a názor, i svetlo budúcnosti: hrdina povesti „Popelvár, najväčší na svete“ je zidealizovanô individuum Slovenska a v povestiach ostatných všade najmladší syn nad osúdom sveta víťazí“… (Str. IX. — XI.)

Tak oduševneno vydavateľ uvádzal knihu mladej, zapálenej vrstve slovenskej a myšlienky jeho padly na úrodnú zem. Dôkazom toho sú Gemerci Dobšinský a Botto.

Pavol Dobšinský narodil sa dňa 16. marca r. 1828 v Slavošovciach, a zdravo vychovaný v príkladnom rodičovskom dome i vo voľnej prírode, voždy žil medzi takými rovesníkmi, priateľmi a učiteľmi, ktorých smýšľanie ho priťahovalo. Prvý bol znamenitý rodoľub levočský, profesor Michal Hlaváček, druhý bol Rimavský. I Dobšinský je presvedčený o hlbokých pokladoch duševných, ktoré hlivejú v slovanskom ľude a najmä u Popelvára jeho, v Tatrách:

tak spieva a s horúcou vytrvanlivosťou kutá poklady tie po celý život. Pri tvorivej poézii vlastnej dlho síce nevydržal, uverejniac pod menom Slavoja Drienčanského len niekoľko drobných, hoc podarených vecí: baladu „Zlatý pluh“ (v Orle r. 1872), „Život slovenský“ (v Lipe 1864) a druhé, ale práve ako neskorší sberateľ, vydavateľ a vysvetlovateľ našich povestí, i hier, zvykov a obyčajov má zásluhy pre všetky časy.

Zato poézii do ostatných rokov svojich verný ostal vrstovník jeho Ján Botto. Narodil sa na Vyšnom Skalníku dňa 25. januára r. 1829. S Dobšinským sišiel sa na štúdiách v Levoči, a hoci r. 1848 sa rozdelili (Dobšinský uchýliac sa domov a Botto do Pešti na inžiniersky kurz), žili v nepremennom priateľstve až do smrti. Niekoľko prvých spevov Bottových, zachovaných v Zábavníkoch mladi levočskej z rokov 1846 — 47, otvára už jasný pohľad do poetovej dielne. Zo štúdia srbského národného pesníctva vyrástla nerýmovaná „Duma pri Dunaji“. Opustená snehobiela húska topí sa v prudkých vlnách dunajských; šuhaj, dumajúci o sláve otcov, bystrý ani orol a čistý ako dieťa, hodí sa za ňou a vychváti vlnám korisť:

Sedemnásťročný básnik levočský umným slovom oslávil ideál svoj, Ľudovíta Štúra, i slovenčinu ním zachránenú. Ale neostalo len pri oslave: práve tak umne a smelo zavrátil i nekonečné žalostenie svojich rovesníkov nad stratenou starou slávou.

Takto mladý Botto spieva v „Dume“, napísanej dňa 1. lipňa 1847. A v duši jeho rodí sa junácka postava „hôrneho chlapca“, ktorý už Sama Chalupku a Janka Kráľa oduševňoval k spevu: z tohože roku zachovala sa i „Pieseň Jánošíkova“, krásny, na ľudové piesne až na nerozoznanie ponášajúci sa spev, z ktorého po rokoch skrslo najkrajšie Bottovo dielo: „Jánošíkova smrť“.

Tak tečú jej spevné verše. A ako v prvej piesni vyrážal srbský charakter a v tejto naša ľudová lyrika, tak v „Piesňach vojanských“, složených v zime tohože roku 1847, čujno zneje maloruská dumka. Milá, sestra, mati darmo doma zdržiavajú šuhaja, on ide do boja: ženie ho smäd po sláve. Nezakvitla jabloň — koník to šuhajov, nezvonia to smutno — šabľa jeho zvoní, nevychodia zore — tvár mu ohňom blčí. Ach, ale gule doráňaly tielko, šabľa dorúbala hlávku! Sokol od Budína nesie zvesť materi, že syn vystretý dotlieva: verní sluhovia mu vlci a sokoli, dobrí jeho známi vetry s mrákavami, úslužní lekári poľné straky, vrany, hviezdy ho pristroja, fujavice vyprevadia. Ale mať jednako žalostí:

A vrany rozprávajú o smačnej hostine na budínskom poli. Antitézu, paralelizmus, symboliku maloruskej dumy Botto zachytil umelecky verne. Ani slovo nemýli jednotný tón všetkých piatich piesní vojenských: sú „ako jedlina v bezhviezdnej noci“. Všetko toto, i spev o „Tajnom šuhajovi“, ktorý privčas prišiel na svet a privčas odišiel nepoznaný, rečnievali si odchovanci levočskí už r. 1846 — 1847; a svedčí o vzácnom sebazaprení básnika, vtedy ešte Janka Maginhradského, že tieto podarené verše ujavnil iba zčiastky, najpodarenejšie z nich, napr. „Piesne vojanské“, až po dvojnásobnom horácovskom deväťročí vo Viktorinovej „Lipe“ r. 1864.

K týmto dvom ctiteľom poézie pridal sa i Lipták Jozef Jančo, 1841 — 44 študovavší na ev. lýceu bratislavskom, kde i jeho ovial nový slovenský ruch. Obšírna veršovaná povesť Jančova z tých liet, „Milina“, tridsať rokov ostala v rukopise, a tým ešte nejedna podarená práca zasekla v jeho pere. Jančo bol pre široký epický, naivným ligotom a teplou plastikou svietiaci spôsob prostonárodnej poviestky ako zrodený. Jeho milý spev o bohatom šudierskom kupcovi, ktorého nenapravili ani búrka morská, ani zbojníci, ani zakliatie v čudesnom zámku, iba samožertva najmladšej jeho dcéry Miliny, ktorej čistý bozk zámockú obludu premenil v krásneho mládenca, príjemne sa číta. Drobné reflexie o živote ukazujú zdravý cit a heslom básne „Kto v bájoch svetov len tône vidí, tomu klebetou vlastný duch jeho ostane“ hlási sa za žiaka Štúrovho. Len niekoľkými drobnými básňami v „Orle Tatránskom“ sa Jančo verejne zúčastnil ruchu básnického pred r. 1848.

dumá, a sám si spriada nádejnú odpoveď:

Potom až v šesťdesiatych rokoch, už ako finančný úradník v Rábe, znova sa chytá pera a meno jeho v časopisoch sa pojí s menami dvoch mladších obdarených odchovancov levočských: Janka Čajaka a Ľudovíta Kubániho.

Levoča odchovala i druhých. Tam spolu sa učili a po nemnohých rokoch v redakcii Štúrových časopisov sa sišli traja z básnikov tohto ducha: Nosák, Kellner a Kalinčiak. Prvý v rokoch 1834 — 38, druhý v r. 1837 — 38 a tretí v r. 1836 — 40 boli učeníkmi Hlaváčkovými; všetci sa priprávali na ev. teologiu a všetci prv-neskôr ju zanechali. Sú rovesníkmi Rimavského: spoločné cesty viedly ich do kvetistých záhrad, ľudových piesní a povestí.

Prvý, najstarší z nich, bol rodom Tisovan, kde shliadol svetlo sveta dňa 3. februára r. 1818, druhý sa narodil dňa 6. januára r. 1822 na Veľkej Polome pri Rožňave a tretí dňa 10. augusta r. 1822 v Hornom Záturčí.

Bohuslav Nosák, pseudonymom Nezabudov, ako absolvovaný bratislavský teolog za istý čas spolupracovník v redakcii Štúrovej, potom do r. 1848 kaplán Hodžov v Liptovskom Sv. Mikuláši, už r. 1840 v levočskej „Jitřenke“ stal k prostonárodnej škole poetov slovenských: podáva preklady ukrajinských i juhoslovanských balád, veršuje povesti o Poludnici, o Lenkinej skale, o zakliatom zemianskom zámku, dosť ešte romanticky zafarbené, ale i formou už dosť ľahkou. Forma tá hlasno sa ozýva v „Slovenke“ (Nitra 1842), složenej podľa trávnice „Vysoko zornička“, a ostáva i v „Spevoch tatránskych“ (Nitra r. 1844), smútiacich, že pekný Šariš zneje iba ľúbostnou piesňou a Torysa šumí iba o potomstve odrodilom; len šarišské výšavy, hľadiace ďaleko na juh i na sever, volajú k rodákom, „aby sa obzreli v všetky strany sveta, ako všade život slávnejší prekvetá“. Nosák bol tiež z prvých, ktorí sa prihovorili mladému „Orlovi“. Víta ho, že vyletel hor z priepastí a hôr, od kolíb a salašov, roznášajúc zvesť o Slovákovi, ktorý vo vlastnom dome nie je domovom, a hľadajúc slávu i nevestu, zlatý prsteň, plášť i veštiaceho vtáčka, s ktorým víťazne sa vráti. (Orol Tatránsky r. 1845, č. 3.) A v druhom cykle „Spevov tatránskych“ (Nitra r. 1846) obracia sa proti učeným neprajníkom, slovenčinu z písma vytvárajúcim: iba ona roznosí osvetu až do ostatnej zabudnutej doliny, získa mestá, kaštiele a zámky, ľudí mĺkvych i odsotených; maľuje večer, ktorému teší sa slabý starík, urobotený sedliak, dievča túžiace po milom, ale nie on, poeta slovenský:

tichý Dunaj pripomína mu zapadlú slávu veľkomoravskú, bystrý Dunaj zlaté časy Matiaša kráľa, „po ktorom sa volá dnes Kráľova hoľa, čo si pyšno hľadí na troch stolíc polia“, a kráľovský orol, usadený na brehu dunajskom s detvou svojou, strojacou rozletieť sa na všetky strany otčiny, hlási krajšiu budúcnosť národa. V Štúrovi a jeho družine poeta videl budúcnosť zabezpečenú.

I Petra Kellnera, pseudonymom Záboja Hostinského, nachodíme medzi prvými, ktorí sa ohlásili v „Nitre“ a v „Orle“. Filozoficko-teologické štúdiá bratislavské zanechal v zime r. 1844, prejdúc po pristavenom účinkovaní Štúrovom, ako jeden z pamätných dvadsiatich, do Levoče nazad, vybaviť kurz. Ešte tohože roku v jeseň, po skúške kandidátskej, vybral sa na univerzitu do Nemiec, ale uviazol v Bratislave na juridickej akadémii, zároveň usilovne pracujúc v redakciách Štúrových až do povstania. Mnohostrannosť a robotnosť jeho v tie časy bola neobyčajná: okrem vecí odtedy ujavnených zanechal v rukopise históriu urbára, rozhovory o pôvode človeka, dumy o sústave všehomíra, rozpravy o slovanskej kmeňovitosti a vzájomnosti, o slovanskej obci, o naddunajských pamätníkoch a druhé. V jeseni roku 1848, chorý od duševného prepínania, uchýlil sa do domu rodičovského. — Drobné verše Kellnerove napospol alegorizujú. Sokol sa pýta holubice, kde sa bavila toľké časy?

Sokol ju teší:

Alegorizujú však, niekedy dosť temno, i väčšie jeho veršované rozprávky. Charakteristická je „Silvestrova noc“ (v Nitre roku 1846). V kostolíku na krížnych cestách prorok svätého života s veriacimi očakáva útok zakliatych zlých duchov; tri útoky víťazne odbili, chránila ich silná viera. Päťdesiat šuhajov bezúhonných dá sa s diablami v boj a zvíťazí, lebo opanovali v sebe prírodu a obrodili sa v božom duchu. Fantastické obrazy mátavej trmy-vrmy a tajomstvenného čarenia temer zakrývajú smysel básne; iba s vloženej piesne o Mojmírovej mohyle a v výroku „Nech otcov padlých zastúpia vnukovia, v bojoch jak oni padajú“, hádame na Štúra a jeho družinu, vychovanú k prísnej a nezištnej práci a jednako prítomnosťou hatenej a napádanej. Zo všetkých štúrovcov, čo zo slovenčiny a z ľudových povestí našich čítali budúcnosť národa, Peter Kellner je vari najzápalnejší.

roztúžil sa v prvej „Dume na Tatrách“. A v druhej sa už rozjasal hymnicky:

Myšlienky také Petra Hostinského zohrievaly po celý život; i keď verš jeho už dávno zatíchol, shľadúval k nim bohatý materiál z rozprávok i piesní a podopieral ich filozofickým hútaním. Diela tie, na konci života Kellnerovho vydané, predovšetkým autora charakterizujú.

Janko Kalinčiak, po celý život rovnako verný priateľ slovanskej poézie ľudovej, skoro sa od básní obrátil k novele. Prvá jeho báseň, veršovaná povesť „Králův stůl“ (v Tatranke r. 1842, III, str. 81 — 85), slávi Matiaša kráľa a jeho slovenský Čierny pluk, vkladajúc populárnemu panovníkovi do úst zdravicu na „slovenský rod“. Prostý tón básne znie i v nasledujúcich, ktoré prinášaly „Orol“ a „Nitra“ r. 1345 — 47. S neobyčajnou úľubou si Kalinčiak vyberá motívy vojenské. V piesni „On parlera de sa gloire“ starý vojak francúzsky pri rozpomienkach na svojho cisára umiera; v „Bojovníkovi“ mladý vojak ďaleko od rodiny hynie; v „Šuhajovi zabitom“ tenže výjav z borieb tatárskych a tureckých. A všade to isté lipnutie k prírode: kôň ovesí hlavu pod smutným pánom, vietor hudie mu pohrebnú pieseň, ranná zora plače nad ním slzy žiaľu, večerná hmla odeje ho v ľahkú šatu a divé vetry roznosia prach jeho do všetkých uhlov sveta — vidno, že i Kalinčiak sa zahľadel do maloruskej dumky. Ale slovenský krakoviak skoro opanoval pole a v spevoch Janka Kalinčiaka zazunela struna nešťastnej ľúbosti:

spieva v „Nitre“ 1846. Niektoré však z týchto piesní, ako „Moja mladosť“ alebo „Smutný pohrab“ (v Nitre 1847), svojou žravou ľútosťou a citom búrne rozputnaným ako i bohatstvom hyperbolických obrazov hlasne pripomínajú i Heineho, Petőfiho a Máchu.

Vrchovcom takýchto rozputnaných citov je povestná báseň „Márii Janko“ (v Nitre 1848). Titanské sľuby poeta robí dievčine vyvolenej: zo svojich vzdychov nastrúha si striel, tými sostrieľa nebeské hviezdy a veniec z nich uvitý vtisne na čelo mladuche svojej, až nebo obledne od ligotu; zo svojich žiaľov spraví si rebrík, po ňom vydriape sa k slncu, stvorí z neho milej svadobné šaty, že svet celý zamrie v čudovaní; na čarovnom voze rannej zory, vyzdobenom rosnými perlami, zanesie ju k širokému moru, došibe ho prútom zo svojich sĺz, že sa rozčesne v paláce skvostom horiace, a v nich osláviť dá svoju zbožňovanú sborom anjelov. Ak by neprišli,

V celej Štúrovej škole márne by sme hľadali podobné verše, ani najsmelšie miesta „Maríny“ nevynímajúc; a dobre, že vyšly bez podpisu poetovho: prísny, národnou ideou zapálený jeho majster bol by zaplakal nad ním.

Prostonárodná škola poetov Štúrových mala hlboké korene v národe. Pridali sa k nej i takí, ktorých básnický talent žiaril len zakrátko, a vytrvali pri nej i takí, ktorí zažili niekoľkorakú premenu básnickeho vkusu. K prvým prislúchajú Ladislav Pauliny, Škultéty a Daxner, k druhým Hurban a Graichman.

Ladislav Pauliny, narodený v Prietrži r. 1815, v Bratislave vyštudovavší zároveň so Štúrom, a od r. 1840 ev. farár prietržský, okrem satirických náčrtkov o Kocúrkove a veršovaného „Hrdoša“ (v Nitre 1842 a 1847) nezanechal literatúre nič iného. A práve táto starodávna povesť „Hrdoš alebo Stratený generál“ budí živú ľútosť nad Paulinyho skorým zamĺknutím. Všetko sa rodí k životu novému, rozpráva poviestkár, iba obec Lipová, strážená zlými duchmi v mocnom múre za siedmimi horami, hynie. Ale čudesný hlas zobudí ľudí v ostatnej hodine, do nohy vytnú háveď ich jarmiacu, rozrumia múry a pod novým vodcom v novej dedine blažene a príkladne si nažívajú. Lež vzbúrené peklo posiela do obce svojich, aby nasiali hlúposti a závisti. Statočný vodca Lipovej v nerovnom boji padol a ľud pálenkou spitý zvolil si Hrdoša, oddaného diablom. Hasnú síce sviece oltárne pri jeho inštalácii a účastníci rozchodia sa zmútení — je však neskoro: Hrdoš hubí obec, sám hynie mukami svedomia a v noci na Barboru zmizne, ako tátoš osedlaný bosorkami.

Alegória je jasná. Poeta rovnako živo kreslí obrazy zo života, napr. krčmovú kortešačku pri voľbe nového richtára, ako podrobne sa vyzná v svete ľudových povier a báječných zjavov: polnočná scéna na krížnych cestách (tretia časť básne), hoc sa i ponáša na Walpurgisnacht, je unikum v našej poézii. A popri Sládkovičovi vari nikto tak silno nevyslovil nádeje nového veku, medzi ktorými hlivie ľud neuvedomelý, kocúrkovstvom kvárený a schválnym zanedbávaním učičíkaný „obor“, ako skladateľ „Hrdoša“.

Mladší od Paulinyho August Horislav Škultéty, r. 1819 narodený na Krtiši v Novohrade, ako skončený už ev. teológ po Ľudovítovi Štúrovi námestník profesora Palkoviča a predseda Ústavu, potom v Tisovci kaplán superintendenta Jozeffyho, mal vzácny smysel pre svieži, populárny a pritom nevulgárny verš. Už jeho české „Básně“ (v Bratislave 1840) vedľa antikizujúcich romantických prvotín ohlasily sa niekoľkými chutnými spevmi vo forme ľudovej; básenky „Už naši dolinku slunečko ohřálo“ („Pastýřská“), „Za naší zahrádkou bystrá teče řeka“ („Samotná“), „Poďže sem, dceruško, pokud si maličká“ („Dobrá máti“), „Buďme chlapci dobré mysli, co nás tam po pláči“ („Dobrá mysl“) veľmi skoro poslovenčené spieval národ. A Škultétyho ľudový sloh slovenčina ešte zdokonalila. V literatúre našej niet vari tak čistých, milých, srdečných ponášok veršových, ktoré svojou zjavnou tendenciou ani mak neutratily poézie, ako sú Škultétyho tri sošitky básničiek, pod titulom „Beda a rata“ v Levoči 1846 — 1847 vydané. Rozprávajú o gazdovstve a dlhoch, o zdraví a duši, o rodičoch a manželstve, o krste, svadbe, kare, o remesle a obci s ostrou pointou protipálenčenou, ukazujúc plastické obrázky zo života pospolitého. Chvála Janka Rimavského, ktorou v „Orle Tatránskom“ opäť a opäť „Bedu a ratu“ odporúčal obecenstvu, bola dobre zaslúžená, ako i uznanie starých „Slovenských pohľadov“, ktorým už vtedy vyznačily Škultétyho a Čipkovu spomínanú už „Zorničku, zábavník pre dietky“ (v Levoči 1846): lebo tak sa zahrúžiť do detského chápania, ako Škultéty napríklad v rozprávke „Ztratenje peniaze“, mohol iba svojho spôsobu majster.

I Štefan Marko Daxner, narodený dňa 22. decembra r. 1823 v Tisovci, po niekoľkých skusoch, ako napr. boly podarené verše „Poklad Jánošíkov“ v „Orle Tatránskom“ r. 1845 a vzorná rozprávka z ľudu „Statočný valach“ (v Nitre roku 1846), umelecky zamĺkol na svojej postati životnej, bohatej požehnaným účinkovaním politicko-národným.

Zato veršom do ostatných rokov svojich ostal verný Jozef Miloslav Hurban. Z liet štyridsiatych niet ich veľa: z českých najmä „Osudové Nitry“ a „Písně“ (v Nitre r. 1842), zo slovenských „Spevy“ a „Divadlo duchov nad Tatrámi“ (v Nitre r. 1846 a 1847). V prvej básni Hurban oživenou minulosťou dŕžavy Veľkomoravskej dvíhal prítomnosť. Lyrické intermezzá, tajomné nočné schôdzky, rytierske reči tejto romantickej epiky ukazujú, že Hurban čítal i Karla Hynka Máchu, ktorého „Máj“ mládež naša na srdci nosila. Ale báseň Hurbanova účinkuje iba silnou ideou. Ak kto, nuž mladý Hurban z hĺbky presvedčenia vyslovil hnev nad dávnym odbojom Pribinovým, „jejž proklínají i pozdní století“, radosť nad Svätoplukom, ktorého „jméno v bouři dodá sil a z hrobu naděje vzkřísí“, ale i žiaľ nad tým, že „zmrtvené těžkým snem leží Slovensko, synové Nitry k Nitře se neznají, minulé slávy blesky obledají, stopami dědů nekráčí potomstvo“, i smutnú istotu, že „zpěvem se tichým století nešťastná nedají zbořit, ni bouře rozduté, ni, Rastislavů, Svatopluků jména nepohnou více srdce odcizená!“ A týmže silným zvukom, lež zas nie bez tvrdosti, Hurban vyslovil svoje slovanské i slovenské presvedčenie v piesňach „Slovenka“, „Vrahům“, „Loučení“ a „Žal“ („U proudů valných Dunaje šírého“); sú písané na známe nápevy a skoro znárodnely. I Hurban teda zaplatil daň piesni ľudovej. Ešte určitejšie sa idea tá ohlásila v „Divadle duchov nad Tatrámi“, spoločensko-literárnej satire na vtedajší stav vecí, hoc prinaturalisticky podľa Walpurgisnacht robenej, a v pekných „Spevoch“. Ťažká duma leží na týchto myšlienkove zrelých veršoch: nesplnené túžby, zhatené zámysly, priúzka postať veľkým snaženiam ozývajú sa v nich. Z lepšej minulosti ostaly iba tône:

Sú však i raje medzi tými skalami, lebo zo starého

a

Po všetkých nesplnených túžbach poeta má blahé vedomie:

Piesne „Do kola sa, chlapci jarí“ a „Keď len okom pozrem po povážskom kraju“ sú v ústach národa.

Napokon poézii v duchu prostonárodnom cez polstoročie verný ostal Jakub Graichman, narodený dňa 25. júla 1822 v Hybiach. Z kežmarských, gemerských a levočských štúdií prešiel na jus do Prešova, v Bratislave odbavil ev. teológiu, pobudol i na univerzite v Halle, a vrátiac sa, bol vyvolený za kňaza najprv v Dobšinej, potom v Paludzi, kde ho našlo povstanie. „Nitra“ r. 1846 a „Orol Tatránsky“ doniesly prvé jeho spevy, vyznačujúce sa ľahkou, spevnou formou a baladickými látkami. Ale plodná doba Graichmanova sa hlási až v rokoch neskorších.

Jest ešte jeden zjav, ukazujúci na životnú potrebu cesty, ktorou kráčal Ľudovít Štúr. Nielen odchovanci jeho išli za ním, ale prv-neskôr, keď i nie k prostonárodnému smeru jeho poézie, nuž aspoň k slovenskému veršu prihlásili sa i všetci starší Slováci, ktorí predtým veršovali po česky. Kuzmány, Hodža a Zoch zaspievali v nasledujúcej perióde spisby našej mocné lyrické apostrofy, Tomášik sa oddal do drobných veršov spoločenských, Žello, pretekajúc sa s Hollým, novým slovom ožiaril staré severné Slovanstvo i dobu veľkomoravskú, ba i Záborský, popri Kollárovi najvytrvalejší prívrženec literárnej češtiny u nás, prepísal všetky svoje dramatické kusy do rodného jazyka. To všetko patrí do rokov šesťdesiatych.

Lež jedno vzácne meno nedočkalo sa toho ruchu. Na samom prahu nového literárneho života odišiel starší brat Ľudovítov, Karol Štúr.

I on, narodený dňa 25. marca r. 1811 v Trenčíne, zároveň s bratom prežil svoje chlapčenské dni v Zay-Uhrovci, i jeho vykolimbala materinská pieseň a rozprávka, rozvaliny hradné a ich povesti, spevy ľudové a národné podanie „v zádumčivých úbočiach uhorských“. I jeho dušu rábsky profesor Petz zohrieval svojimi krásnymi prednáškami. I on konečne dostal sa do centra mladých duchov bratislavských, a tam počúvajúc náuky Kováča-Martinyho a Ševrlayho a obcujúc s rovesníkmi Lichardom, Godrom a Samom Chalupkom, ako predsedník a vlastný vodca „Slovenskej spoločnosti“ či už „Literárnej jednoty“, pomáhal zakladať a živiť pekný ruch národný, pod mladším jeho bratom neskôr tak utešene rozvitý. Od r. 1833 ako čakateľ evanj. kazateľstva v Zarieči na hornom Považí, rok pobudol na univerzite berlínskej, r. 1838 bol kaplánom vo Vŕbovom, od r. 1839 do r. 1846 profesorom a rektorom modrianskeho ev. gymnázia a od roku 1846 do smrti farárom tamojšej ev. cirkvi. V Modre bolo ťažisko jeho blahodárneho učiteľského i kňazského účinkovania: za niekoľko rokov odchoval národu generáciu, a gróf Zay vedľa brata jeho Ľudovíta a Jozefa Hurbana nemal nad neho nebezpečnejšieho protivníka svojich unisticko-maďarizačných snáh.

Preniknutý súc staroklasickými štúdiami, Karol Štúr do „Hronky“ prekladal Sokratovho „Faedona“ a v „Plodoch“ spieval o zašlej sláve helénskej. Ale duma nad vlastným národom skoro vytisla cudzie predmety a dume tej ostal verný do smrti. Všetky historické motívy poézie slovenskej boly i jeho motívmi; cesta od antických foriem k útvarom novovekým i jeho cestou. Nebásnil veľa, vybrané práce však, ktoré na žiadosť priateľov vydal v sbierke „Ozvěna Tatry“ (v Bratislave r. 1844), nie sú bez významu: Karol Štúr mal v moci výrazný, silný tropus i vysoký let fantázie. A čo ho, hoci staršieho, pojí s básnickou družinou Ľudovítovou, je i v českých jeho veršoch znateľný účinok poézie ľudovej. Nielen že považské povesti o Budatíne, Strečne, Hričove, Trenčíne, Beckove, Považskej Bystrici a Čachticiach v „Ozvěně“ vyrozprával hladkým slovom; kto prečíta oslavu slovenskej dediny („Vísky“), rozpomienku na mladosť („Naděje“) alebo piesne „Rolníkovu“, „Ovčákovu“, „Pltníkovu“, pobadá, že spevy z chlapčenských liet nevyšumely z mysli ani mužovi.

Karol Štúr stal k slovenčine razom. Písal do bratových časopisov i do slovenských kalendárov. Lichardova „Domová pokladnica“ na r. 1848 doniesla jeho slovenské verše. „Len zomrieť je ťažko ráno, keď vstáva krásny deň“, zaspieval si v citnom „Tušení“, a tušenie ho nesklamalo: dňa 13. januára r. 1851 umrel v plnej sile života.

^[16]

Ľudovít Štúr vo svojom pôvodne po slovensky napísanom a neskôr česky vydanom diele o národnej poézii slovanskej, romantiku pokladá za poklesnutie úrovne básnickej. Kde niet záujmu pre všeobecnosť, kde človek húta vždy len o svojej cti, o svojej vernosti, o svojej láske, kde stanovisko osobného egoizmu stavia nad všetko ostatné, tam navnivoč vychodí ideál básne slovanskej: harmónia ducha s prírodou, a poézia klesá. Byron so svojím nespokojným duchom, rozorvaným srdcom, výsmechom spoločnosti, ironizovaním samého seba, s pitvaním vlastného ja bol Štúrovi protivný.

A jednako škola Byronova celkom prirodzene vyrástla zo základov spoločnosti europskej: zo sklamaných nádejí, zobudených „veľkou revolúciou“, z protív medzi vymierajúcou spoločnosťou starou a nehotovou mladou, z nového názoru svetového, ktorý kriticizmus za porúcané staré ideály do tých čias nevyplnil novými, z kvasiacich názorov umeleckých, ktoré na starých troskách nevyrástly ešte v svieži harmonický kvet. A že nová romantika všade skrsla z týchže podmienok časových a miestnych, dokazujú jej nasledovatelia: nespieval len v Anglii Byron a Shelley, spievali vo Francii Hugo a Lamartine, v Italii Leopardi, v Nemecku Heine a Lenau, v Rusku Puškin i Lermontov, v Poľsku Mickiewicz, Słowacki a Krasiński, v Čechách Mácha.

Ani slovenskí poeti neubránili sa novému závanu od západu. Prísne „veto“ a silná národná idea Štúrova zahatala síce novoromantike vzrast, ale i tak nejeden z nich položil jej svoju daň. Sládkovič neostal sám. Ani sebairónia, ani rúhanie sa Bohu, ani prevraty spoločenské ich neviedly: ich hnala tajná vzpruha ľúbosti, vrodená melanchólia alebo osobitné neblaho k poézii sladkých disonacií; ich priťahovala k nej hĺbka a smelosť rozputnaných citov a veľkolepý moderný názor na prírodu. V maľovke prírody a v prispôsobovaní všetkých jej zjavov ku všetkým rozpoloženiam duše v skvelosti básnického obrazu, v opíjaní sa vnútorným svetom citovým a orientálsky bohatou dikciou je osobitý ráz týchto krotkých inak romantikov slovenských. Líhali-vstávali s Máchovým „Májom“ v ruke, vymýšľali si ľubice svoje a spievali nekonečné rojčivé verše.

Najobdarenejší z nich je Hroboň, najhlbší Dohnány, najvšestrannejší Pauliny-Tóth.

Samo Bohdan Hroboň narodil sa dňa 24.augusta roku 1820 v liptovskej Sielnici a z prvých škôl svätomikulášskych a gemerských roku 1834 prešiel do Levoče. Bol tam z najusilovnejších údov Ústavu i z najplodnejších veršovcov „Jitřenky“, ktorá r. 1840 doniesla „výbornejší práce učenců československých a. v. levočských“. Víta ju úvodnou básňou, želajúc si slovanským spevom zaplniť stratu Nitry („Jitřenka“); ospevuje radosti detstva a chce čistotu jeho i zápal zachovať mládeži („Na věk dětinský“); maľuje krásy rodného kraja („City u západu slunce pod Tatrou“); dumá nad blížiacou sa desivou záhadou smrti („Smrt“); alegorizuje minulé a budúce osudy Slovenska, znovuzrodeného láskou („Selánky“), lebo len ona udržiava vesmír a len ona obživí i svojeť („Záměr lásky“). Polovica veršov Hroboňových je ešte v mierach antických, ku ktorým dobrou školou mu boly preklady z Horátia, v „Hronke“ r. 1836 — 1838 uverejňované.

Zažil i pekné časy v Bratislave ako teolog a úd Ústavu r. 1839 — 1841, a ztade, po Ľudovítovi Štúrovi a druhých, i on sa vybral na univerzitu nemeckú. Odchodiac v jeseň roku 1841 z otčiny, pozdravil rodný Liptov peknými „Listy pod hájem Dielom“ (Květy 1841) a lúčil sa s domovinou.

V Prahe, kde sa zabavil pol roka, poznal prebúdzajúci sa život národný i literárny a zapriadol priateľské styky.

V Halle Hroboňovi sa rozvil opäť život nový. Zabrala ho romantická filozofia i romantická poézia, zajaly ho rozpomienky historické i vidiny budúcnosti. Listy Sama Hroboňa ztade v rokoch 1842 a 1843 písané spanilomyseľnej českej učiteľke Bohuslave Rajskej (Antonii Reiszovej, neskôr druhej žene Františka Ladislava Čelakovského), sú živým ohlasom jeho vnútra. Za stratenú domovinu nachodí „náhradu v tom, že na zemi hrdinsky padlých v samém zápasu smrti bohatýrských národův slovanských zkoumati může ducha světohistorického, aby jej do srdce Slovanstva, do Tatier, přelíval“, píše dňa 26. apríla r. 1842 do Prahy. „I zdejší kraje nejsou Slovanu docela pusté a nevýznamné, i zde šumí smutná Sála dumu o zahaslých národech, a na tichém pobřeží jejím nejeden cit, nejedna myšlenka duší mou probleskuje. Jsou to ony Slovanům i Němcům věčně památné kraje, na nichžto Germani s křížem v ruce pohanské předky naše do prachu pošlapali, duchem Luthera slávu reformace Čechům i Slovanstvu vyrvali, duchem Schillera, Goetheho, Herdera, Hegela berlu vědeckou nade světem zdvihli — až konečně ze zbořenin hradů slovanských, jako anděl pomsty smířlivé, vykvetla ,Slávy dcera‘ a kouzelným zpěvem vábí ducha světa na Tatry, na jarý, mladický, velkolepý východ slovanský,“ hovorí v liste zo dňa 27. augusta roku 1842. Jednako však svätý nepokoj ho trápi, kedykoľvek pomyslí na otčinu: „Tak toužím již něco jistého zvěděti o mladém, první krok do života učinivším národu svém, tak toužím státi se účastným boje ohromného, který mu nastává,“ píše dňa 20. septembra roku 1842 a vysvetľuje dňa 4. januára r. 1843: „Není divu, že na zemi odrodilé, na mohylách otcův padlých v urputném boji s duchem cizím, tesknota mne časem obkličuje, a to tím více, že moje věčně drahá, ale všemi stoletími pohaněná otčina i nyní ještě na vlastní půde své v porobě egyptské vězí a… božský plamen v sobě dusiti musí“ — dokladajúc dňa 5. augusta tohože roku v poslednom liste písanom z Nemecka: „Jen bych si ještě přál, abych vám i já domov svůj, nedobytné to hradby Liptova, nejvelebnější chlumy Tater hvězdověnčených ukázati mohl, abyste je se mnou slzami skropila, že ještě nejsou slavnými činy posvěceny.“

V Halle Hroboň i básnil. Verše jeho, poslané v písanom sväzku ako „Květiny nadsálanské“ priateľke do Čiech, kypia hymnickou silou myšlienky a citu. „Orlovi“, zosnulému synovi Kriváňa, privoláva:

A práve tak mocné sú Hroboňove ozvuky Kollárových zneliek a nežné imitácie sonetov ľúbostných. „Čelakovský i Kollár nejali leč malý díl naší slávské budoucnosti,“ hovorí o Hroboňových veršoch jeden z osvietených Čechov toho času; „Bohdan již ji tuší.“ Mal veľké predsavzatie do budúcnosti:

Alebo keď spieva:

A domovine sa ohlásil, posielajúc dumku svoju:

Myšlienka literárnej slovenčiny v dôverných rozhovoroch starších štúrovcov ešte sa len kľúla, keď vzdialený Hroboň už r. 1843 oduševnenými listami chcel jej získať priateľa svojho Štefana Launera. Najviac mu vážia dôvody filozofické. Starý vek mal krásu antickú, vek stredný ju zdokonalil na krásu romantickú („krása romantická je už výraz všeobecnej božskej myšlienky v tele a v živote“), „krása budúca slavianska bude konečno oslávenia a dovŕšenia ideálu na zemi“, lebo v nej i krása i pravda i dobro. „Duch tento slovanský, duch božskej samotvornosti, musí sa zjavuvať v takej reči, v ktorej najlepšie sa odbleskuje celý svet umu, citu i vôle, celý svet ducha i prírody. A že slovenčina už v terajšom svojom stave je bližšia tej reči ideálnej že čeština, to cítime a veríme a z mnohjeho ohľadu aj v teórii už dokázať môžeme“… A dokazuje to „z jej logickej určitosti, jej harmonickej kvantity, s jej celého organizmu“. Všetky dôvody za slovenčinu, o ktorých ešte hovorí, Hroboň Štúrovi, Hurbanovi a Hodžovi takmer predchytil. „Ako v Kristovi“, to je jeho presvedčenie, „sa objala večnou láskou všeobecná myšlienka a vôľa božská s jednotlivou dušou ľudskou, tak sa vidina Slávy zosobňuvať počne životom slovenským… Slovák ako Slovák je už Slavian.“ Vlastnou umeleckou skúsenosťou nútený istí, „že hlbokje city duše slovenskej naskrze a žiadnym spôsobom sa nedajú vyjadriť češtinou.“ („O slovenčine“, v Slov. pohľadoch I, 2, str. 77 — 81.)

I pražským priateľom rovnodušno zjavil nové svoje stanovisko. Zo Sielnice, kam sa opäť cez Prahu vrátil v jeseni r. 1843, dňa 4. novembra t. r. píše Bohuslave Rajskej na jej vlastnú žiadosť už po slovensky: „Pozdravujem vás rečou tatránskej matky mojej, rečou praotcov našich slovanských; lebo len na jej krielach môže lietať celá duša moja. Verte mi, že aj na sálanských mohylách stáu v tajomnom sväzku cit môj s duchom tatránskym; že práve v ten čas, keď v Tatrách vznikala myšlienka čistoslovenskjeho života, aj ja som zahoreu túžbou nevýslovnou aspoň jednu pieseň môcť zaspievať hlasom duše tatránskej vo velebnom chráme Slavianstva… Posvätiu som sa tejto myšlienke pre národ náš slovenský samospasiteľnej, pre ideu Slávy svätosvätej.“ Krásne verše: „Letí sokol, letí z ďalekej krajiny“, neskôr vytlačené v „Orle Tatránskom“, zakľučujú poslanie.

Pieseň vytúžená zazunela skoro; zaspieval ju, hľadiac na vysoký Kriváň, čo v blahej predtuche si dumal nad miznúcim „stohlavým drákom“ neslávnej minulosti: „Nad hrobom jeho hudba mojich hromov na harfách z bleskov zahučí, nad hrobom jeho pieseň z mrtvýchvstania zakliatym svetom zazvučí!“ („Návrat z cudziny 1843“, v Orle Tatránskom 1846, č. 37.) Podobne pozdravil i Štúrovho „Orla Tatránskeho“ hneď v prvom jeho čísle r. 1845: „Rozprávajže nám sen svoj dlhý, krásny, zjav duše svoje nám tajnô videnie, z neho nám skvitne vek čo nebo jasný a život pekný jak božskô nadšenie.“

Čo v perióde tejto Hroboň napísal, všetko nesie pečať ducha hlboko obdareného, mnohostranného a jemnocitného. V študentských veršoch začal napodobniť antiku, lež kypiaci jeho cit sa nezmestil do úzkej formy; v Hroboňovi už vtedy vrel romantik a Slovan. On hneď od prvopočiatku sa niesol k slohu patetickému, k veľkým obrazom a mocným poletom do dŕžavy ideálnej. Romantická poézia západu a idealistická filozofia nemecká povzniesly ešte jeho vzlet. Zvučná liptovská materčina Hroboňova jasne sa zaligotala vo verši: Hroboň vedľa Sládkoviča a Hodžu vari najplnšie ukázal strojnosť a hybkosť slovenčiny. Spev „Mládeži“ (v Nitre 1847) je jedna z najkrajších našich básní, pretekajúc sa s povestnou ódou Mickiewiczovou.

Tým väčší žiaľ, že neobyčajný tento talent nesplnil, čo sľuboval. Stratený na sielnickej samote, hlbšie a hlbšie sa hrúžil do svojich vidín a dúm, a poézia jeho, ktorá bola prehovorila kovovým zvukom starozákonných prorokov, skoro po roku 1848 zabŕdla do temných labyrintov apokalyptických…

Neblahý osud nedožičil ani Mikulášovi Dohnánymu, r. 1826 zrodenému v Trenčíne, aby talent jeho sa vykryštalizoval k dokonalosti. Bratislavský i levočský život študentský spravil z neho zapáleného národovca. Dohnány bol povahy zádumčivej, ktorá si svoj svet hľadala v usilovnom študovaní: dobre znal klasické jazyky staré, z nových cudzích mnohé a v slovanských sa vyznal napospol. Čo veľkého bolo v poézii, všetko priťahovalo jeho ducha: Homér ako Shakespeare, Byron ako Puškin. Dohnány prvý zo štúrovcov podobral sa prekladať „Iliadu“; „Shovárka Hektora s Andromachou“ (Orol Tatránsky 1847, č. 64) svedčí o porozumení. Ale pravým svetom Dohnányho boly hlboké idey, búrne city, veľké obrazy zádumčivej poézie modernej. Nebadať toho ešte toľme v jeho prvotinách z „Orla Tatránskeho“ a „Nitry“ pred rokom 1848, ako v neskorších „Dumách“, ktoré privčas staly sa pohrobnými.

Povstanie prekvapilo Dohnányho v Levoči, kam bol prešiel za vychovávateľa z bratislavskej redakcie Štúrovej.

Zato piesňou celý svoj život, bohatý širokým účinkovaním, od prvých rokov mládeneckých, ba takmer školských, sprevádzal muž, ktorý od liet šesťdesiatych stál na čele všetkého národného ruchu u nás: mladší Pauliny.

*

Viliam Pauliny, neskôr, ako adoptovanec zemianskej rodiny svojej manželky, s prídavkom Tóth, narodil sa dňa 3. júna r. 1826 v Senici. Už po roku stratil otca, tamojšieho ev. farára, a výchovu jeho viedla mať, žena inteligentná, národovkyňa horlivá. Lež nepomohla prísna ruka ujca Jána Roya, farára v Novom Meste nad Váhom, ani tvrdé latinské štúdiá na škole senickej, ani sonety „Slávy dcery“, verše Jungmannove a slovenské spievanky, memorované matkinou snahou: oduševnený učiteľ komárňanský, Pálfi, ktorému desaťročný Pauliny sa dostal do rúk, zaujal vnímavú myseľ svojho obdareného chovanca za národneromantickú poéziu maďarskú. Kazinci a Kölcsei, neskôr neomylne i Petőfi a novoromantika nemecká a iná, stali sa Paulinyho čítaním. Bolo treba prísneho pokarhania modrianskeho jeho direktora Karola Štúra, ktorému ako pätnásťročný gymnazista a úd vzdelávateľnej Slovenskej spoločnosti predložil sväzok vlastných ľúbostných veršov, aby mládenec zabočil na druhú cestu: Ale hoc neskôr i vysmial svoje hrmotné prvotiny („Trinásta pieseň“, v Lipe 1862, str. 338:

jednako romantikom v literatúre ostal vždycky. Ducha mládencovho, túžiaceho za vedou, Ľudovít Štúr napájal v Bratislave od r. 1843, kde už vidno neskoršiu mnohostrannosť Paulinyho ako právnika, filológa, historika, teológa, veršovca i románopisca. I ako neskorší znamenitý rečník mal v učiteľovi svojom krásny vzor a pevnú v ňom oporu prostred svetáckeho života maďarskej mládeže bratislavskej.

V Bratislave Pauliny v rokoch 1844 — 46 usilovne písal verše, z ktorých do r. 1877 síce tlačou vyšlo málo, ktoré však pre smer ducha jeho sú charakteristické. Prvou zo zachovaných piesní („Lúčenie junákov“) odprevádzal svojich vrstovníkov, odchodiacich do Levoče koncom zimy r. 1844:

druhú („Kto si rodom Slovák“), tiež r. 1844 posvätil rodnej reči:

melódia poľskej mazúrky rozniesla ju po národe; tretia, dňa 25. júla 1845 u Hurbana v Hlbokom složená, mala tenže predmet a našla si túže cestu:

I on vyslovil dumy svoje nad starou Nitrou („Vítala Nitry“):

nad požunskými poľami („Žiaľ nad Slovenskom“):

nad Matúšom z Trenčína („Najkrajšia pieseň“).

I jeho prenikala silná viera,

i on vo víťaznom Napoleonovi slávil víťazstvo slovanskej myšlienky („Zrak a videnie“, „Hviezda“) a do jeho dúm vkladal svoje dumy:

i on, verný štúrovec, bol presvedčený, že iba z mocného objatia ducha s prírodou vykvitne pravé umenie („Duch a príroda“), a že ho, ako skutočné vtelenie božstva, stvorí Slovan („Sedmoro dolín“), lebo on je najmladší syn človečenstva, „a proroctvi také ťa zarazí, že najmladší synok nad svetom víťazj“ („Najmladší syn“) — boly vedy, budú hlbšie, boly umenia, budú slávnejšie, lebo svetlo ducha rad-radom osvetľuje grúne ľudstva:

A

I on konečne smelou alegóriou oslávil Štúrovo objavenie slovenčiny („Kolumbus“). Ale všetky tieto zvuky prehlušila mocná, náruživá struna ľúbosti. Mína jeho zobudila v ňom ideály dobra, krásy a lásky, otvorila mu nové svety myšlienok a citov, nahradila mu zapadlú slávu národa, vzkriesila v ňom rodoľubstvo („Môj spev“, „Zmena“, „Milá moja“, „Žiadosť“, „Nebeská láska“). Nechže Egypťan velebí božstvo v Izide, Peržan v ohni, Grék v Olympe a Riman v Jovišovi; nech ono druhým svieti zo sôch Canovových, z obrazov Raffaelových, zo slávy Korzikánovej; jemu žiari z očú Míny („Zjavy božstva“), lebo „city lásky ľudskô žitia ku mohutným slávy letom schytia“ („Moc lásky“). A v iných spevoch zasa žravý smútok a žiaľ. Pochopiteľné, že Štúrov žiak s takými veršami sa neodvážil na verejnosť. Len napoleonská „Hviezda“ vyšla r. 1845 v „Orle Tatránskom“ a niekoľko druhých v „Domovej pokladnici“ na r. 1847.

Štúdiá boly skončené a Pauliny v jeseni r. 1846 odišiel za vychovávateľa k bohatej rodine srbskej do Kovína neďaleko Belehradu. Ale hoci pán Despinič chcel ušľachtilého, vedomosťami i spoločenskými mravom rovnako vynikajúceho mládenca aspoň na desať rokov priviazať k svojmu domu, túžba po domovine hnala Paulinyho ešte tejže jeseni nazad. City jeho ľúbostné žily i v diaľke. Baviac sa na zpiatočnej ceste v Belehrade, dumá o svojej Míne, z jej ramien chce složiť dve drevá, z ňadier dno, z prstov klinčeky, z vlasov zvučné struny, z očú skvostné rezby, a takou harfou odklínať zapadlé časy od vĺn Baltu k stonom Adrie („Harfa“); baviac sa v Pešti u slovenského rodoľuba, Čecha Janka Kadavého, volá:

i žiali:

Lež nesplnila sa ešte túžba jeho. Bolo mu od októbra r. 1846 vychovávať deti zemana Laskáryho v Horných Príbelciach v Honte. Tam s učiteľom Rotaridesom a s Jankom Kráľom veršovaním i národným účinkovaním sladil si chvíle svojho zajatia.

hovorí o vtákovi zatvorenom v klietke; ale

Cítil sa opustený:

a smútok temnil všetky verše tejto periódy:

spieva v „Rozpomienke“;

keď dievča obeseného Jánošíka našlo v hĺbke hrob („Jánošík s milou“);

volá za Napoleonom rozžialený, že nevďak prenasleduje pamiatku veľkého muža. A ako prv schýlená postava Ahasverova a opustený hrob Máchov tônily mu myseľ, tak sa teraz zaberá do Krasiňského „Nebožskej komédie“, kde číta, že „stony i najpotrebnejšieho sa umiesťa tiež pomedzi hárf nebeské tóny“ („Poézia“). Pred samým odchodom z Príbeliec poslal hlboký vzdych k nebesiam:

V októbri r. 1847 Pauliny odišiel učiť na ev. lýceum do Kremnice a tam ho našlo povstanie.

Napokon v hymnickom tóne a romantickom prifarbení zaspieval i mladý evanj. teológ Daniel Maróthy pod pseudonymom Danka Maškovského, narodený dňa 14. apríla r. 1825 v Maškovej v Novohrade. On bol už z „pozostatkov“ Štúrovej školy, ako sami sa nazývali (pozri str. 109); ale v tvrdých časoch mal ľahký žart pre humoristický verš („Komu hus, komu prasa“, v Lichardovej Domovej pokladnici 1847, a „Čo ťa nepáli, nehas“, tamže 1848) i maľovné slovo pre vážne nádeje:

Takým tónom sprevádzal všetky národné deje; ťažisko jeho literárnej činnosti padá však do rokov 1860 — 1878.

*

Slovenské verše Štúrovej školy, od prvého z nich, ktorý zaspieval Janko Matúška „Pri uvítaní Bratov v ústave dňa 9. IX. 1843“ (Nitra 1844, str. 150), až po ostatný pred povstaním Mikuláša Dohnányho „Váh“ (Orol Tatránsky číslo 97, vydané 6. VI. 1848), verše tie myšlienkou i jazykom stoja hodne vyššie nad pokusmi, ktoré omladina Štúrova do r. 1844 bola písala po česky. Lež proti tomuto neodškriepnemu pokroku cena slovenských veršov sa ponížila vo forme prozodickej. Usilovné štúdiá domácej piesne ľudovej a iste i novej poézie poľskej nedopúšťaly síce, aby sa znova ujala Hollého staroklasická kvantita, a to bolo dobre; ale vzory tie, ostávajúce viac-menej na prostom počítaní slabík, zvábily poetov Štúrovej školy k mylnému stanovisku, že umeleckej básni slovenskej netreba ani prozódie prízvučnej, a to bola veľká štrbina. „Tie piesne my nesmieme korigovať, lež učiť sa z nich národne písať i básniť“ ostalo i tu presvedčením Ľudovíta Štúra. Len u niektorých jeho rovesníkov alebo žiakov, ktorých vrodený cit nevdojak sám uhládzal tvrdosti, čujeme rytmus pravidelnejšie; u ostatných napospol vládne prozodický naturalizmus. Štrbinu tú bôľno cítiť menovite u predných: o koľko vyššie stála by umelecká úroveň Sládkovičova, keby vnútorná technika jeho veršov bola dokonalejšia! Tak veršu slovenskému bolo čakať až do rokov sedemdesiatych, kým nová reforma literatúry našej neodstránila mýlku počiatočnej teórie a nezrelosť mladého umenia.

^[17]

Príťažlivosť života maloruského a záľuba v literatúre poľskej dokázaly sa nanovo i pri mladých bratislavských novelistoch. Ako v poézii veršovanej, tak v novelistike mlaď Štúrova najradšej sa zaoberala Poliakmi. A z nich ju nik toľme neelektrizoval, ako Michal Czajkowski. „Powiesci kozackie“, „Kirdźali“, „Wernyhora“ boly koncom liet tridsiatych a počiatkom štyridsiatych jej najvďačnejším čítaním. Onedlho ich už prekladali (do Tatranky r. 1841 „Atamana Kunického“ preložil Francisci, tamže r. 1842 „Tažení na Carhrad“ Kalinčiak, do Orla Tatránského r. 1847 „Konstantina Horodeńského“ a ešte raz „Atamana Kunického“ Nosák), potom napodobňovali.

Už vtedy zobudil pozornosť mladý Janko Kalinčiak, čítajúc v Ústave svoje novelistické prvotiny. Tri z nich („Lenka Turzovna“, „Stará matka“ a „Trenčiansky Matúš“) potratily sa mu, štvrtá, „Bozkovci“, dejom z doby Matiaša kráľa, vyšla po česky v „Nitre“ r. 1842. Je písaná podľa Semberovej knižky „Páni z Bozkovic“, teda podľa látky hotovej. Nevyniká ešte ničím zvláštnym; iba zakľúčenie, ľahko na papier hodené, ukazuje pekný novelistický dar. I látku k nasledujúcej svojej povesti, čítanej v Ústave r. 1843, k „Milkovmu hrobu“, Kalinčiak dostal s druhej ruky: podľa počutia vyrozprával mu osnovu Ľudovít Štúr. Tento „Milkov hrob“, vytlačený v prvých číslach „Orla Tatránského“ roku 1845, najdlhšia povesť prvej Kalinčiakovej periódy, býval čítaním hľadaným. Látka je predošlej práci blízka. Mladý Milko Pankrác, peknoduchý, ideálny šuhaj, stane na stranu Matiašovu proti Friedrichovi a tým i proti vlastnému otcovi, bráni Žilinu, ľúbi šumnú dcéru žilinského richtára, padá najatou zločinnou rukou a skoro za ním tragicky končí i jeho Marienča. I tu charakteristika ešte začiatočnícka, postavy bledé. Kalinčiakov Iskra, Pankrác, Komorovský sú iba mená rovnako hovoriace, nie povahy; Dlhohorský, Milko, Marienka len tône obrazotvornosti bez kostí a mäsa. Jeho krčmička v starej Nitre je knajpa z našich čias, voľný, prekáravý rozhovor šuhajcov z dôb Matiaša kráľa je iba fotografia veselých študentských besedovaní kalinčiakovských. Čo v novele priťahovalo, bol ľúbostný, zádumčivý, široko vyliaty cit — jej teplá lyrika a prítulná, srdečná reč. Tomu sa Kalinčiak naučil od Czajkowského. Skoro každú kapitolu začína spôsobom, ktorý hovorí k duši, apostrofujúc raz Dunaj, raz Váh, tu staré hrady a mestá, tam šíry slovenský kraj. Inak v osihotenej izbe študentskej mladý spisovateľ nemohol poznať rozmanitosť života a silu náruživostí, a inšieho sveta krem toho preň nebolo.

Ani dvojročné temer štúdiá univerzitné, na ktoré, skončiac filozoficko-juridický a teologický kurz v Bratislave, Kalinčiak r. 1843 sa cez Prahu vybral do Halle, neprehĺbily jeho názor na život: kniha a prednáška ostala mu jediným učiteľom. Až keď veľký dom banského radcu Landerera na Windschachte pri Štiavnici ho prijal ako vychovávateľa, Kalinčiak si osvojil nielen spoločenský spôsob, lež poznával i ľudí. „Môj tamejší pobyt zrobil epochu v žití mojom“, hovorí vo svojej autobiografii v „Lipe“ r. 1862. Za rok, čo tam pobudol, od októbra roku 1845 do roku 1846, napísal všetky ostatné povesti, uverejnené do r. 1848 v „Orle Tatránskom“.

Už v prvej z nich, v „Bratovej ruke“ (vyšla 1846), badať silné ťahy mocných potrasení. Z postáv budí záujem najmä tajomná, chmúrna, hrdinská osoba Badánskeho: železní kozácki vodcovia Czajkowského boli tu modelom. Ako umiera ataman Kunický a ako skonáva Mikuláš Badánsky — to ani čoby bolo vyšlo z jedného pera. A rovnako mocno sa ozýva zas ľúbosť v „Púti lásky“, povesti z časov tureckých, i v druhej tureckej novele „Serbianke“ (vyšlých r. 1847 a 1848). Junák Černok je síce syn obraznosti, zato však v Osmanovi poznať Osmana agu, syna Kapudana bašu z Czajkowského „Skalozuba“. Zo „Serbianky“ už mocne hovorí hlas uvoľnenia zpod rabstva, svieži vzduch tesno pred rokom meruôsmym. Tvrdými, junáckymi slovami a opäť rečou oduševnením prekypujúcou Kalinčiak vyráža všeobecnú túžbu za slobodou, prenášajúc ju na dejište srbské. A surma bojovná hučí i v „Mládencovi slovenskom“ (vytlačenom r. 1847), celkom anachronistickom, ideálnom obraze deviateho veku, pomknutého o tisíc rokov napred do prítomnosti. Tí starci tajomní, prísno súdiaci zradcov veci národnej, ten ľud roztrhaný vierou vo dva tábory, tá ohnivá mlaď, ženúca sa za obranou svojských záujmov a odvádzaná od nich pohľadom ženy — to všetko bol obraz školy Štúrovej, tvrdé zákony spolku „Bratov slovenských“ zo storočia deviateho, ideály bratislavských odchovancov Ľudovítových. „Nečestno je vlastnovoľne svoje krky pod podnož druhjeho podávať“, hovorí Ďorď Trenčiansky shromaždeným slovenským mužom, „nečestno je národu padljemu zabúdať, že ešte dačo inô jesto nad každodenný život: rodia sa v ustavičnej premene novje sily, slabý vyrastá v silnjeho muža a utlačený často vystupuje z hraníc obmedzenjeho života.“ A mládencovi, nasilu vstupujúcemu do spolku „Bratov“, hovorí: „Celý čas života tvojho sa má podobať zámku svojou slávou sa pyšniacemu, brániacemu slobodu, nevinu, ale nikdy necítiacemu, čo je sladkosť žitia, čo je krása prírody, čo je láska a štestia… Či znáš, že pre každého z nás musí zomreť celý svet, že každô pohnutia srdca je zatratenô, že láska mládenca je hriech, že prse jeho musia byť ocelovje proti vnadám a krásam ženským, že žiadneho z nás ani matka, ani otec, ani žena, ani milá, ani nič vziať nesmie, aby bou hotový v každú chvíľu za ciele naše hlavu složiť a umierať?“ S toho stanoviska povesť Kalinčiakova má význam dokumentárny.

Vo všetkých týchto prácach účinok Czajkowského bol neodškriepny. Silné vášne a kamenná bezcitnosť ozrutných postáv Kunického, Skalozuba, Chmelnického, Sahajdačného; hlboká, beznádejná ľúbosť a ešte hlbšia túžba za voľnou kozáckou pohuľankou; chmúrna farba celku a najmä lyrizmus prírodnej maľovky mocne pôsobily na Kalinčiaka. Menovite ten lyrizmus: u poľského novelistu hovorí šum rieky, van vetra, šíra step i mlčiace hviezdy — celá príroda je oživená. Symbolika maloruského živlu udrela u slovenského človeka na rodnú strunu.

Jednako táto stránka Czajkowského neviedla Kalinčiaka na pravú cestu jeho talentu. Pôvodný, známy hlas ozval sa mu až z predvádzaných originálnych postáv starého poľského zemianstva, z oných vojských, maršalkov, pohárnikov, komorníkov, zástavníkov, sudcov, pri dobrom starom vínku a hojnom stole jednostaj debatujúcich, hromžiacich, kasajúcich sa na nepriateľa „pánov bratov“. Už nejeden drobný výjav z predošlých povestí Kalinčiakových, ako napr. predčitovanie kráľovského reškriptu shromaždenému zemianstvu na žilinskom dome (v „Milkovom hrobe“),alebo Černokova svadba v dome starousadlého mešťana myjavského Hanuša („Púť lásky“)a iné podobné, priťahoval čitateľa svojou pravdivosťou a plastikou: tie veci autor videl, zažil. A talent jeho sa rozvil celkom, keď začrel do bohatých rozpomienok svojej mladosti a ztade vyňal rad originálnych postáv drobného zemianstva slovenského.

Otec Kalinčiakov, záturčiansky ev. kňaz, vyrástol v tradíciách starej doby: bol dobrý latinák, usilovný čitateľ histórie a ctiteľ Napoleonov, s pol stolicou v rodine, pritom vychovaný v biede a prešlý tvrdou školou života, preto „celému svetu vôľu hľadajúci“. Matka zas pôvodom zo starozemianskej rodiny, oduševnená ctiteľka zemianskych práv, interpretka harmálesov všetkej slávnej famílie a „celý advokát“; pritom živý sklad podaní rodinných, ľudových povestí i nábožných pesničiek, že jej rovnej nebolo široko-ďaleko. Otec brával synčeka so sebou na hostiny k priateľom do okolitých zemianskych dedín, a originálni spectabiles i perillustres v Draškoviciach, Záborí, Jasene, Lipovci a na Vrútkach malému Jankovi bývali na očiach už od chlapčenstva. Najmä často dochodil k starej materi na Vrútky, strediska drobného zemianstva turčianskeho, kde načúval dlhým rečiam škriepiacich sa „pánov bratov“, vídal krikľavé kortešačky a „vpil do seba celý spôsob smýšľania“ tejto tratiacej sa vrstvy starého života slovenského. Postáv takých, odchodných povahou a zas rovnakých ako jediný kultúrny typ, bola galeria. Keď potom po latinských trapiech prvých školských liet, kde sa učilo nie metódou, lež prútom, po maďarskej próbe v Gemeri a nemeckej koristi v Levoči Janko Kalinčiak jeseňou r. 1839 prišiel do Bratislavy, a zužitkujúc novonadobudnutú znalosť poľštiny, zahrúžil sa do obľúbeného vtedy Czajkowského, nové, romantickým leskom odeté postavy kozácke zatlačily v ňom detské rozpomienky. Ale iba na čas: to isté čítanie zaviedlo ho k nim znova a šťastne sa slialo s vlastným zažitým materiálom.

Prvý plod tohto smeru bola neveľká, znamenitá však povesť „Svätý Duch.“ (v Orle Tatránskom ujavnená r. 1848). Osnovou ani ona nevyniká: opäť zvada dvoch sokov o šumné dievča; zas tragický, náhly koniec v chvíli dôvernej bezstarostnosti pri strašnom krviprelievaní — tak bolo temer vo všetkých predošlých kusoch. Ale zato charakteristika postáv, na ktorých „v detinstve pásol oči svoje!“, starí kuruci pán Václav i pán Mikuláš, starká Stanislavova mať, búrna svätomikulášska kongregácia sebevoľného zemianstva, veselá svadba vo Sv. Duchu a nadovšetko Rákócziho tábor pod Žilinou a scéna z bitky pri Trenčíne — koľko pravdivých, životných farieb a tichého klasického humoru! Takým spôsobom do r. 1848 v literatúre našej nik nevymaľoval starého slovenského zemana, sebevoľného, kríkajúceho, šarapatiaceho, originálne sa vystatujúceho a originálne z boja utekajúceho, ako tu Kalinčiak. To bol typ nový, veľkej ceny poetickej a nie menšej ceny pre históriu našej kultúry. Tu bolo práve pole Kalinčiakovo, ktoré neskôr šťastne obrobil. Že ho pritom viedol skôr pud, než jasné povedomie vlastnej individuality, bo často sa ešte vracal k starým látkam historickým, pre ktoré mu chýbalo všetko, neodoberá ceny týmto dielam. Kalinčiak stvoril pôvodné starozemianske genry, ktoré z písomníctva nášho nevymiznú.

V jeseni r. 1846 si Modranci Kalinčiaka vyvolili za profesora filozofie a rektora gymnázia, pri ktorom statočne účinkoval plných dvanásť rokov.

Odrazu s Kalinčiakom v historickej povesti vystúpil i Jozef Miloslav Hurban. Oduševnenie národné a duma nad zapadlou slávou viedly ho k jediným dvom jasným bodom starých dejín slovenských: do doby Veľkej Moravy a do čias Matúša Trenčianskeho. V „Nitre“ r. 1842 čítame „Svatbu krále velkomoravského, obrazy ze století devátého“ a v „Květoch“ r. 1844 novelu „Svatoplukovci anebo pád říše velkomoravské“ po česky, v „Nitre“ r. 1846 „Olejkára, povesť z počiatku XIV. storočia“ po slovensky. Všetky tri práce majú rovnaký cieľ a ráz: horúcu snahu oživovať historické rozpomienky a hlbokú melanchóliu prebúdzajúcej sa národnosti i romantické osvetlenie veku devätnásteho. Iba niekoľko faktov a ťahov podala história; ostatné doplnily básnikova obrazotvornosť a lektúra románová: tie daly blesk rytierskych zábav a vojenských podujatí, tmavé chodby a chyžky stredovekých hradov, potajomné intrigy slovom, jedom, zákerníctvom, vášnivú, zradenú, pomstiacu sa ľúbosť. Z rečí Svätoplukových, Metodových, Matúšových hovorí silné národné povedomie autorovo: on za nich myslí, vraví, koná. Tak vtedy sa písalo napospol. Historická novela naša nebola si ešte položila zákon dejinnej pravdy ani v celom duchu času, ani v reálnych podrobnostiach starej kultúry. Nebolo prístupných prameňov, ani odborných štúdií; nebolo na ne ani kedy. Kto písal s takou zimničnou mnohostrannosťou, ako Hurban, v toľkorakej pôsobnosti národnej, cirkevnej, literárnej, ten na štúdium kultúrneho úzadia starých čias nestihol obetovať nadostač chvíle: jeho čitateľstvo neurážaly anachronizmy o sklených oblokoch, plechových krčahoch, pasoch pýtaných na hraniciach, doktorských tituloch u lekárov, moderná silvestrovská oslava nového storočia atď. Z prác vial svieži, obodrujúci duch.

Pomerne najpodarenejší je „Olejkár“. Neskrsol razom; Hurban prerobil ho z trojaktovej trúchlohry, ktorú bol napísal ešte v decembri r. 1837 pod názvom „Olejkář aneb Pobloudění člověka“ ako bratislavský chovanec po česky. Pôvodné dejište Prahu a Krkonoše preložil do Budína a na Trenčín, Břetislava premenil na Matúša, verše prepísal do prózy. Svojskou, voľnou rečou dielo neomylne vyhralo; lež tesná forma, ktorú mu vymeral autor, nedala sa „Olejkárovi“ rozviť v umelecké dielo. Motívy nadštrkol a nestihol rozpriasť, charakteristiku načal a nedokreslil. Je zjavné, že mladosť pisateľova nemohla sa obísť bez idylickej ľúbosti Víta a Ľudmily, ani romantika doby bez pekelnej ohavy, ako bol trenčiansky zlatník, alebo bez ideálneho typu, ako je Matúš. Hlboké Čákove dumy, pri ktorých sa mu duša otvárala, keď so svojho zámku pozeral po čarovnom Považí, boly dumy mladého hlbockého kňaza; smelé úmysly, rázne kmeňové a široké slovanské povedomie, ktorými pán Trenčína „nakŕmiu dušu svoju“ a radcom oduševneno vyjavoval, bolo povedomím novovekého pisateľa: vymaľoval si ideál hrdinu, ako si ho vysnívala túžba jeho rovesníkov. Preto i „Olejkár“ išiel z ruky do ruky u mladej vrstvy čitateľskej; ona ľúbila s Vítom, žialila s Ľudmilou, dumala s Matúšom. Účinok novely v ostatných rokoch štyridsiatych bol veľký; „Nitra“ z r. 1846 stala sa bibliografickou vzácnosťou.

Ale hoc „Olejkár“ je najzaujímavejší pokus historickej povesti v romantickom slohu pred rokom 1848 u nás, jednako Hurbanov talent šťastnejšie sa dokázal v časových výjavoch z prítomnosti. Či kreslil obraz terajšej spoločnosti a rodiny slovenskej („Prítomnosť a obrazy zo života tatranskjeho“, v Nitre r. 1844), či podával cestovateľský denník, vplietajúc do neho filozofiu života („Prechádzka po pováskom svete“, tamže) a či vtipom a satirou šľahal, čo nachodil smiešneho u malých i veľkých („Korytnickje poháriky alebo veselje chvile nezdravjeho človeka, mozaika od Miloslava Selovskjeho“ a „Od Silvestra do trech Kráľov, noveletka od Ľudevíta J. Trenčianskjeho“, v Nitre r. 1847). Najmä táto posledná obšírna práca lepšie od ktorejkoľvek druhej charakterizuje živého, vnímavého, smelého ducha Hurbanovho i postať, na ktorej sa boril so storakými prekážkami. Hurban ostro sa prizrel tiež opaku slovenského života. Jeho Bruchoslavičania sú pravé blizence Chalupkových Kocúrkovanov, malomestský typ nad iné význačný. I oni horia pre klebetu, jedovatú, utŕhačnú, šuškom i zjavno roznášanú; i oni mamonu žertvujú pokoj duše a šťastie srdca: to cieľ, modla ich života; i oni chladno sa zatvárajú pred každým čistým snažením duševným, lebo necengá zlatom a nepáchne pýchou kasty, pred zdravou reformou obce a spoločnosti. Utratili starú prostotu mravov, lež z nového pochytili iba smiešnu, povrchnú bliktru; opustili hnilú lieň starých čias, nedorástli však na výšku národného povedomia. Skromný slovenský spisovateľ, ktorého zlý osud hodil medzi nich, je im čudákom a nepraktickým bláznom; noviny sú vzácnym hosťom a kniha kupuje sa na váhu ani seno. Do kostola chodia, aby sa tam vydriemali, novú šatu ukázali, novinky vyšuškali, susedov vyctili pohľadom i slovom. To všetko Hurban zachytil vo svojej „prujšej noveletke slovenskej“. Bolo to po Novom roku 1847, teda onedlho potom, ako v úvodnom slove „Slovenských pohľadov“, v jeseni r. 1846 prvý raz rozposlaných, nad týmže predmetom odvážny redaktor ostro a príkro vyrazil horkosť svojho srdca. „Ja vravím,“ napísal tam, „že Slovensko je velice pekná, rozkošná, okrasámi vonkovskými vykrášlená klebetnica… Všetko: duch, práca, povinnosti národnie, život spoločenský, literárny, škôl oprava, poriadku milovnosť, snaženia sa užitočným sa stať prítomným i potomkom atď., toto a takôto všetko, všetko, hovorím, sa chce iba darobnými rečami, poviestkami, klebietkami odbaviť a všetek obsah života vyvážiť… Jesto veľa u nás ľudí, ktorí ani sem ani tam s miesta pohnúť sa nedajú, žiadnej hybkosti ducha nedokazujúc. Len sa vraví o starých lepších časách; len sa široko ďaleko roztáčajú reči o rodinách a predkoch, o zásluhách a cti a výjavoch hrubých a kalných; preobracia sa na desatoraký spôsob v klebetných ústach každý na verejnosť vystupujúci a hniezdo babičkársko a mamičkársko za lety ducha bystrejšie zameňujúci mládenec lebo muž a odmeria sa dľa miery takej, akú každá babička, mužská aj ženská, na komore kocúrkovskjeho svojho rozumozvyku vyrezanú má… Šikne sa schválno do takej miery iba ťalafatkár, žartovník, hubač, potrimiska a vyškerený šarlatán. Na všetko novô sa škamre,… chce sa čosi, ale keď to čosi dobre vyzkusíme, shliadneme, že všetko toto chtenia je iba číro, čistô nechtenia.“ (I, 1, str. 5.) Lež Hurban vo svojej „noveletke“ zarezal i do vlastného mäsa. Proti neprirodzenému rigorizmu ideálov o „večnom mládenectve“, ktoré vraj výlučne pristane slovenskému človeku, zastal sa „práva mladosti“, ktoré štúrovci „na útraty sociálnej vzdelanosti, ohebnosti a spoločenskosti mladých Slovákov zatracuvali a sa do svojich kutíc uťahovali!“ Voči novému ruchu cudzej spoločnosti, rovnomerne podelenému na všeky jej vrstvy, vkladá hrdinovi svojmu, mladému spisovateľovi-teologovi, do úst slová: „Náš život slovenský najväčšmi zato kuľhá, že ho doteraz skoro sami teologovia len opatruvali; oni nám kníh a ideálov všeslovanských nastavali, takže ak sú knihy, plány, ideále štestia národov, my Slováci bysme veľmi šťastný národ boli!… Naskrze neodporujem teologom našim, ba som presvedčený, že z teologie ide vždy povedomia vyššie teorie; ale žiadajúc už skutočnô rozvitia sa života nášho sociálno-národnieho, nemôžem sa spokojuvať s tými našími úradními teologami a s celou našou len teologickou národnosťou… Pokým Slováci nedostanú na čelo genia sociálneho, do toho času budú vždy v národnosti svojej len nedochúdčence! Čo by z chýž dobrjeho, veľkjeho pošlo? Toťhľa almužna, kniha, plán, ochúňavosť, falošná hanba, strachovitosť, slovom, sociálna smrť. To sú plody a skutky chýž!“ Tak priamo a smelo slovenský pisateľ do tých čias nebol rozprával ku svojim: na hlbokú spoločenskú biedu bolo treba ostrého lieku, a Hurban sa ho nezľakol. Ale popri sociálnej váhe práca jeho má i váhu literárnu: živý, až žurnalisticky ľahký dialog, výrazné postavy. V obraze mamonára Šúplatu je veľa podareného, čo i celok sa tratí vo fraškovitosti situácií. I obidve malomestské nabobky, Hovorková a Hurdálková, verne sú schytené zo života. Najmä druhá je figúra znamenitá: oči a uši všade a jazyk ani meč. Čuje, že žgrloš Šúplata ide si brať vnučku nenávidenej bohatej sokyne. Hupkom je u neho. „Pre Boha, čo robia, kam idú? Majú-li si vziať toho pochábľa, radšej môžu do smrti mládenčiť. Či chcú dlhy Hovorkovie vyplácať?“ A keď preľaknutý starigáň sa ohlási, že veď mu budúcu testinú „rátajú na sto tisíc“, remzí ďalej : „Hm, hm, sto tisíc, ľahko sa dá menovať, ale čítať ťažko. Neviem, kde by ich vzala? Jej nebohý, veď som ho dobre znala, nebou veru taký gavalier, a od jeho smrti sa už tiež dačo strovilo! A čoby aj nie? Žije sa dobre, vypeká sa, vysmáža sa, Ľudmila sa frntolí, robiť sa ťaží, roky, už toť štvrtý nastáva taký, sú zlje, hia, veru sa len vyťahujú aj biele, aj žltje. Ale veď len má dačo, má, Pán Boh zachovaj, abych ju ohovárala, lež prosím ich, keď sa dlžníci shrnú, veru neviem, či jej toľko ostane, ako oni, Herr von Šúplata, len hen za humnami majú!“ Pre takéto zjavy mladý Hurban mal bystrý zrak i šťastné pero; a za jeho posmeškom vždy stála vážna myšlienka života.

Takým rodeným posmeškárom dokázal sa byť i prietržský Ladislav Pauliny, na tejto klzkej pôde prvý raz i naostatok sa ohlásivší v „Nitre“ r. 1842 pod menom Branislava Podolinského. Ján Chalupka nemohol si priať pokračovateľa povolanejšieho. „Výlet do Kocourkova“ je skica tak podareného, našského, špecificky slovenského humoru, že i pri svojich časových náražkach a neumeleckých výstrelkoch ešte dnes má dosť príťažlivosti. Jeho groteskná komika v situácii i v povahopise je neodolateľná. Životu nášmu i literatúre bolo by padlo na osoh, keby umné pero Ladislava Paulinyho nebolo zaseklo pri tomto prvom pokuse.

Sľubne začali i piati mladší novelisti školy Štúrovej. V „Nitre“ r. 1844 a 1846 čítame „Janka Podhorského, povesť zo XVI. stoletia“ od Rimavského, a „Statočného valacha“ od Daxnera; v „Orle Tatránskom“ r. 1846 a 1848 Hroboňovu „Céru povesti“, Nosákovho „Laborca“ a Matúškovu „Shodu liptovskú, povesť zpod Tatier zo XIV. storočia“. Najmä prvé tri sú hodné pozoru. Duch šestnásteho veku neveje síce z „Janka Podhorského“, ale to ani nebolo jeho cieľom; pôvodca chcel vymaľovať slovenskú svadbu, a to sa mu podarilo, ako málokomu. I na plastických postavách sedemdesiatročného Podhorského a Jankovej starostlivej matere vidno, že vyrástly zo života. Životom dýcha i druhý obrážtek, milá žartovná hôrska idylka zdravej farby prostonárodnej. A Hroboňov „pokus ideálnej povesti slovenskej“, ako ho zovie sám, hovorí najmä utešenou rečou: „krásna ako ruža, rýdza ako zlato“, pripísala už vytešená správa „Orla Tatránskeho“.

Napokon pekne prihovoril sa povesti slovenskej i starší literárny pracovník, drobnými piesňami svojimi už vtedy známy Samuel Tomášik. Jeho „Hladomra“, vytlačená s pseudonymom Kozodolského v „Orle Tatránskom“ r. 1846, je pekný pokus sviežeho koloritu lokálneho. Pôvodcov úmysel, preniesť nás ilúziou do čias tatárskeho plenu, nepodaril sa síce historikovi; zato však Tomášik hôrsky život svojho rodného Gemera šťastne uviedol do literatúry: vidno, že vyrástol medzi tuhými šuhajci, ktorým jednako ľahko preberať na fujare i pasovať sa s medveďom. Táto Tomášikova lyricky mäkká, čistá slovenská próza kľula sa bola už v jeho veselých, dosť plano rýmovaných piesňach spoločenských, ktoré od r. 1834 sa trúsily po Fejérpatakyho „Kalendároch“ a „Pozorníkoch“: „Hej pod Muráněm, to je krásny svět“, „Nic se nestarejme, chlapci od Šajavy“, „Chlapci, chlapci pod Kohoutem, vesele“, „Kochal jsem anjela, čerta jsem vzal“ atď., a ktoré poslovenčené skoro znárodnely.

Všeobecnú populárnosť zadovážila skladateľovi najmä najráznejšia z týchto piesní: „Hej Slováci“, skrsnuvšia v Prahe pri okolnostiach zaujímavých. Tomášik, (ktorý sa bol narodil dňa 8. februára r. 1813 v Jelšavskej Teplici, vyštudoval v Rožňave a r. 1828 — 30 pod Benediktim v Kežmarku, a roku 1834, už ako zvolený ev. farár chyžniansky, vyšiel ešte na univerzitu berlínsku) cestoval v októbri roku 1834 do Berlína cez Prahu, kde prední vtedy spisovatelia českí pritúlili ho síce priateľsky, ale rastúca germanizácia a chladnosť obecenstva pri českom predstavení divadelnom, ktorému bol prítomný, hlboko ho rozosmútily. V tom rozpoložení duše dodal si nádeje v krajšiu budúcnosť piesňou „Hej Slované, ješte naše slovanská řeč žije“, ktorá s nadpisom „Na Slovany“ a premenená v „Hej Slováci“ prvý raz vyšla r. 1838 vo Fejérpatakyho sv.-mikulášskom kalendári. Melodická poľská mazúrka, podložená textu, a smelo vyslovená myšlienka vychytily ju do širokých más národa.

Od jesene r. 1835 do dňa 10. septembra r. 1887 Tomášik účinkoval na fare v Chyžnom, povesťou historickou s času na čas množiac literatúru slovenskú.

Počiatky našej novely sľubovaly mnoho pekného.

*

Tak koncom liet štyridsiatych na všetky strany sa rozvíjala naša literatúra. Keď sily školy Bernolákovej už doháraly, hroziac zhasnúť celkom, prišla pomoc nová: z malého prvotne krúžku oduševnených študentov bratislavských vyšlo svieže heslo usilovnej národnej práce. Láska k ľudu zobudila štúdiá jeho života, tie viedly k národnej reči, k svojskej beletrii, k novej, pôvodnej poézii. Dotyky so slovanským svetom šírily obzor; nemecké univerzity budily snaženie po vedách odborných. Ba skrsly i myšlienky národnej filozofie: slovenčina viedla nielen k nížinám ľudu, ona dvíhala i k výšinám rozumovania. Hurban, Zoch, Hostinský podobrali sa riešiť metafyzické záhady, špekulatívne vymeriavať cesty slovenskému duchu. „Veda naša musí byť slovenská, lebo aj vek náš je už brieždenia sa veku slovenskjeho“, volal Hurban. „Slovanský život musí mať slovanskú vedu… Vedomec slovanský musí púvodne-slovanským okom svojím videť pravdu svetov duchovných a vyrozprávať, vymaľuvať a vylíčiť, vyspievať a vystaviť lebo vydlabať ju k videňú celjeho sveta a človečenstva… Veda jeho, toto slovo, tjeto ústa génia slovanskjeho, musí byť nová, púvodnia, nie tá ošúchaná, nie tá systémami zedená, nie tá v systémach zvetchnutá a zhranená, nie teda mrtvá, ale veda tá živá, ktorou vídať budú duchovia vedomcov slovanských večitje poklady svojho ustanovenia a spásy človečenstva… Veda slovanská nesmie len hádať alebo vyčituvať to, čo minulosť popísala, ale nevyhnutne videť a tak vedeť.“ (Slov. pohľady I, 1, str. 8 — 10). I filozofický protivník Hurbanov, Ctiboh Zoch, alebo, ako vtedy ešte sa písal, Cochius, v tej veci je s ním zajedno: „Novje vedy musí náš národ na svetlo vyniesť zo svojho samorastljeho a púvodnjeho ducha… Nie jednu, ale všetky doterajšie duchov vedúcich formy musí vedomec slovanský v sebe stopiť a z tej miešaniny musí potom v novej forme čosi väčšieho sa zjaviť. Veda a múdrosť slovenská musí byť veda ducha a života večnjeho.“ (Orol Tatránsky II, 412.) I Hurbanov stúpenec Hostinský rovnako je o tom presvedčený: „My Slovania chceme poznať pravdu celú, a nie len jej jednotlivje momenty. Tieto čiastočnje momenty vyhľadaly a vystavily veky predošlje a preto sú mostom do krajiny pravdy slovanskej, ktorej ani materia a smyselnosť, ani s druhej strany duch a rozumnosť nie sú princípom, ale ktorej centrum je videnia, a práve preto je odchodná od všetkej predošlej vedy a pravdy podľa jej časov a národov… Toto videnia je ožiarený štít Kriváňa, s ktorjeho končiare predošlej filozofie hlboko v dolinách ležia a s ktorjeho vidieť vnútornosti kostola vedy slovanskej v budúcnosti… Ono nám donesie spasenia, otvorí nám tajomstvá slova slovanskjeho, ktorô bolo na počiatku v Tatrách a ktorô slovo sú Tatry… Synovia slovenskí! Píšte živo ako vlny Hrona, píšte v rozmanitých obrazoch, akje vidíte nad vašimí Tatramí, ráno, večer, na jar, v zime, či keď mračno, či keď jasno. V reči vašej nech povievajú šumy a hviždia víchry vašej duše, nech svieťa blesky a rachocú hromy vášho srdca. Nech vo vašom slohu zažalostí srbská tambura, zamilostí slovenská píšťala, zanôťa poľskje husle a zavreští ruská trúba: potom život váš bude živá poézia a vy budete slovom Sloveni!“ (Orol Tatránsky II, str. 467, 483; III, str. 620.) Tak víťazne a hrdo znely počiatky filozofie slovenskej. Vytekaly z Schellinga a Hegla a stúpaly do šľakov Mickiewicza, Goszczyńského, Czieszkowského a Trentowského: poľských mystikov. Lež čo i vede osožily málo, jednako dvíhaly zronenú myseľ a živily snaženie ideálne v neskorších ťažkých časoch tíšiny literárnej.

I katolícku stranu, najmä kňazstvo, od storočí bočiace od domáceho evanjelictva, peknoduché, ideálne snaženie Ľudovíta Štúra pritiahlo na postať spoločnú. Krásny Štúrov sen, obidve slovenské vyznania, rozčesnutné vo dva tábory, spojiť v spoločnej reči spisovnej, sa plnil: mladí katolícki spisovatelia Gerometta, Závodník, Palárik, Radlinský, Viktorin, Plošic, Chrástek, Hattala stali za spolupracovníkov „Pohľadov“, „Orla“, „Slovenských Národných Novín“. Formálne ujednostajnenie nebolo ďaleko.

Ale život bol rýchlejší, než budiaca ho slovesnosť. Rastúce protivy národnostné, skoré rozvitie spoločenské, politické i štátne dohnaly veci ku katastrofe prv, než mohly byť riešené tichou cestou osvetovou. Reformu literatúry odmenilo všeobecné krajinské povstanie.