ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[18]

Siedmym článkom krajinského snemu z roku 1792 maďarčina popri latine bola vyhlásená za reč úradnú. Reakcia a germanizácia za polstoročného panovania cisára Františka pristavily síce jej ďalší postup, ale nezastavily ho. S nastúpením Ferdinanda Dobrotivého r. 1835 hlas snemov uhorských zmocnel a povýšil sa: ich zákony neprestávaly šíriť a upevňovať panstvo maďarčiny na priepadok a skazu ostatných krajinských národností. Články, tretí z r. 1836, šiesty z r. 1840, druhý z roku 1844 uviedly maďarský jazyk do vysokých dikasterií, do kráľovskej komory, na úverné miesta, za sprostredkúvajúcu reč svetských, cirkevných a vojenských vrchností, do matrík, do škôl. Nositeľom tých snáh bola do r. 1848 šľachta, jednak stará, korenná, vysoká, jednak odrodilá drobná, ktorá, zanechávajúc svoju národnosť, sbíjala sa v kastu a neobmedzeno vladárila na sneme, v stoličných kongregáciách, v municípiách, v úradoch, v cirkvi. Čestné výnimky, ako slovenský rodoľubý zeman turčiansky, Ďurko Košút, vtedy už boly vzácne.

Mocnú podporu verejné tieto diela maly v časopisectve a v literatúre. Rýchlo vzrastajúce žurnály, ako „Társalkodó“ alebo „Jelenkor“, menovite však Ľudovíta Kossútha „Pesti Hirlap“ (od r. 1841), koristiac z uvoľnenia tlače po r. 1840, silno propagovaly liberalistické a konštitucionalistické idey, idúce z Francie, rovnosť demokratickú a samoučenie národov, lež i výlučné panstvo maďarskej národnosti. Mierne, spravodlivé hlasy publicistické, ako grófa Emila Desewffyho „Budapesti Hiradó“, boly vzácnosťou. Rastúce snahy vedecké, vychodiace najmä z maďarskej akadémie, r. 1830 založenej, išly za týmže cieľom. Už historické spisy Štefana Horváta, vydávané v rokoch dvadsiatich, boly povýšily starú vzdelanosť maďarskú na úroveň kultúry antickej a pre prítomnosť robily z toho dôsledky; jeho nástupca, biskup Michal Horváth vo svojom hlavnom diele „A magyarok története“ (1842 — 46) po tej ceste stúpal ďalej, zaberajúc všetko, čo veľkého bolo v dejinách kráľovstva, pre svoj kmeň. Poézia Vörösmartyho, Aranyova, Tompova zahovorila silným národným zvukom, a roku 1842 vyšiel prvý sväzok veršov ohnivého hlásateľa nových ideí: Alexandra Petőfiho. Do takých prúdov vpadly revolučné pohyby poľské a italské r. 1846.

Ale tiež pružiny, ktoré maďarstvo zobudily k sviežemu životu, budily i národnosti nemaďarské. Slováci, Chorváti, Srbi, Rumuni hlasnejšie a hlasnejšie sa ozývali za svoje práva. Od r. 1830 do r. 1848 ide boj v časopisoch i brošúrach. Najmä táto drobná tlač je pre ostatné protivy národnostné toho času veľmi charakteristická. Domoľúb Horvátovič (Ján Kollár) v knižke „Sollen wir Magyaren werden“ (v Karloviciach 1833), Tomáš Világosváry (Pavol Tomášek) v publikácii „Der Sprachkampf in Ungarn“ (v Záhrebe 1841), Ondřislav z Pravdomluvic (Ondrej Šoltys) v „Apologii to jest obraně, kterou se odrodilci, jenž od své národnosti slovanské odstupují, brániti chtějí, ti pak, kteří v ní stojí, posilniti se mohou“ (v Budíne r. 1841), Ján Čaplovič v „Rozjímaních o zmaďařování země uherské aneb o Nemaďarů v Uhřích na Maďary obracování“ (v Prahe r. 1842), S. Hoič v listoch na Ľudovíta Kossútha, vytlačených ako „Apologie des ungarischen Slavismus“ (v Lipsku r. 1843), Benjamin Pravoslav Červenák v „Zrcadle Slovenska“, najmä v hlave jeho ôsmej (v Pešti r. 1844), Ľudovít Štúr v spisoch na str. 109 menovaných a nado všetkých smelo a ohnivo Michal Miloslav Hodža v brošúre „Der Slowak. Beiträge zur Beleuchtung der slawischen Frage in Ungarn“ (v Prahe r. 1848) opäť a opäť rozoberajú a osvetľujú tú istú otázku, proti maďarizmu brániac práva národností nemaďarských.

Lež obrana vychodí naplano. Hlasy tie i hlasy vážnych slovenských národovcov, u panovníka alebo pri vláde vymáhajúcich životné podmienky pre svoj ľud, iba zostrily protivy. Prosbu vyslanstva z r. 1842, ktoré viedol superintendent Jozeffy, cisár vo Viedni síce blahosklonne prijal, ale údovia deputácie našli doma iba zvýšenú nechuť panujúcej stránky; tak sa skončily i druhé ustávania tohože zaslúžilého národovca u palatína v Budíne; tak i pokusy iných. Štúrovi, na neprestajné prosby, povolili „Noviny“ iba s prísnym obmedzením ich smeru, literárny spolok „Tatrín“ nikdy nepotvrdili, agitáciu proti užitočným spolkom miernosti tajne i zjavne živili.

Ľudovít Štúr, vidiac v odrodilej šľachte hlavného protivníka slobody národností a badajúc, že Ľudovít Kossúth, zdanlivo kloniaci sa k ľudu, nemá smelosti zemanom naštrbiť práva naozaj, stal do radu snemovných bojovníkov za skutočnú konštitúciu, za emancipáciu pospolitého človeka. Vo svojich „Slovenských Národných Novinách“ zavčasu priprával obecenstvo na novú dobu. Jeho články: „Náhrady ku zlepšeňú stavu našej krajiny“ (od 19. februára do 19. marca roku 1847) rozvily všetky otázky predmetu. Ako vyslanec mesta Zvolena stál na bratislavskom sneme krajinskom medzi najčinnejšími, zasahujúc vždy hneď do najpálčivejších potrieb. Už dňa 17. novembra r. 1847 hovoril za dobré právo kráľovských miest proti všemohúcej šľachte, dňa 21. decembra plamennou rečou sa boril za oslobodenie ľudu od poddanstva a dňa 15. januára r. 1848 za vyučovaciu reč do škôl žiadal reč materinskú. A keď pre rastúci terorizmus dňa 13. marca zanechal dietu, v „Novinách“ boj nezastavil. Krásne je najmä jeho úvodné slovo zo dňa 31. marca. „Nebudú sa viac hajná a kŕdle nevoľnjeho nášho ľudu na panskje roboty valievať a vyháňať“, píše tam; „nebudú viac za chrbátom nevoľnjeho biedneho ľudu hajdúsi a drábi s paliciami stávať a jich do ťažkej, nechutnej roboty takýmito dôvodami ponúkať, nebudú sa viac kadejakí nevzdelanci a surovci a často i loptoši, nebudú sa rozliční panskí sluhovia, kasnárici, išpánici, pisárnici, dvorskovci po našom biednom ľude voziť,… nebude viac náš biedny ľud mozoliť, aby sa druhí pásli a kŕmili, pili a výskali, hodovali a tančili, čo on sám medzitým o hlade a smäde boľastne vydychuvau a sotva že oddychau; nebude viac ľud náš čakať (museť so svojími skrovnými úrodami na panskje dežmy, kým sa jeho milosti zapáči najpeknejšie kríže a snopy z úrody mu povyberať, nebude mu viac pán súdiť a ľud náš po panských stolicách sa zrážať: všetko toto je už zrušenô a do večnej prepasti zahodenô, ľud náš je už slobodný, už bude raz obyvateľ krajiny a človek!“ Vidno, že bolo po 15. marci 1848, ktorý Uhorsku doniesol samostatné ministerstvo, zrušil panštinu, cenzúru, väzby voľného schádzania sa, zvestujúc občiansku slobodu.

Tenže hlas znel v poézii. Sládkovič zaspieval „Pieseň o slobodnej vlasti“:

A „Pieseň slobodnjeho sedliaka“ od nepodpísaného skladateľa nôtila si:

Všade v ríši Slovania hlásili sa o svoje práva. I Slováci, prvý raz od storočí, vystúpili ako politické teleso: dňa 28. marca roku 1848 vo valnej schôdzke liptovsko-sväto-mikulášskej vedení Hodžom a Hroboňom, dňa 28. apríla na Brezovej pôsobením Hurbanovým a dňa 10. mája opäť v Lipt. Sv. Mikuláši pri účasti temer všetkých, rodoľubých inteligentov a tisícov pospolitých, nespomínajúc druhých valných schôdzok v Turci, vo Zvolene, v hornom Trenčíne, v Orave atď., ohlásili svoje požiadavky obnovujúcej sa krajine. „Žiadosti slovenskjeho národu“ pred panovníka, krajinský snem, palatína, uhorské ministerstvo i všetkých priateľov človečenstva a národnosti (ako samy hovoria), túžiac „po ubezpečení slobody, národnosti a krajiny svojej“, volajú „všetky národy uhorskje ku rovnosti a bratinstvu“. Popri všeobecnom sneme „bratských národov pod korunou uhorskou žijúcich“ žiadajú „národnie osobitnje snemy“, aby menšina neslúžila väčšine a naopak; reč materinskú vo verejnom rokovaní; školstvo národné od počiatočných škôl po univerzitu; národné zástavy vedľa krajinských; slovenských vodcov a slovenské velenie pre hornouhorskú národnú gardu; voliteľnosť pre každého dvadsaťročného počestného občana; úplnú slobodu tlače, vydávania novín, zakladania tlačiarní, schádzania sa a spolčovania; navrátenie ľudu odobratej zeme; rovnoprávnosť pre haličských Poliakov. K oduševnenému hlasu liptovských požiadaviek pridali sa i domorodí zemani; nádeje boly veliké. Ale sklamanie prišlo skoro: minister vnútra odpovedal náhlym súdom pre horné stolice a mestá. Tak pochodili i Chorváti, Srbi a Rumuni.

Nové búrky zachvátily monarchiu. Neskoršie požiadavky postavily Maďarov príkro proti panovníkovi i proti národnostiam. Všetci sa chytali zbrane za svoje záujmy, a Štúr, Hurban a Hodža, ako politická polovica „Slovenskej Národnej Rady“, stali na podporu cisárskeho vojska v čelo branných pohybov slovenského dobrovoľstva.

Povstanie preseklo pravidelný rozvoj literatúry. „Pohľady“, „Orol“, „Noviny“ zanikly. Úlohu ich prejaly brošúry, plakáty, manifesty. Je do pol sta tých drobotín, literárne málo značiacich, ale historicky veľmi zaujímavých. Najdôležitejšie písali údovia „Slov. Národnej Rady“. Presvedčujúcou dialektikou nesú sa najmä príhlasy Hurbanove („Bratia Slováci!“ bez dáta, „Slováci, Bratia!“ zo dňa 17. septembra r. 1848, „Kňazom a učiteľom obojakej viery a vyznania na Slovensku“ bez dáta, „Čo kazí Slovákov?“ zo dňa 18. októbra a i.). Hneď v prvom z nich, šírenom na počiatku apríla, hovorí: „V reči našej leží všetka moc roda nášho, tuná sú večnje zvuky, ktorje sú vstave nás k večnej slobode a večnej sláve povzbudiť: bez týchto zvukov budeme ako telo bez duše, hluchô telo, mrtvje nástroje tyranov a pánov… Keď sa v našej slovenskej reči budú vykonávať všetky súdy, pravoty, práva, rady obecnje, mešťanskje, stoličnje, snemy krajinskje, každý slovenský človek bez rozdielu bude môcť seba aj druhjeho brániť, slobodne svoju pravotu viesť, slobodne to, čo za dobré uznáva, k obecnjemu dobrjemu verejne radiť.“ A veľkou silou myšlienky i slova vyniká Hodžov „Hlas k Národu slovenskému“, osnovaný na prísloví „Hriech na Uhriech“ (v Prahe bez dáta, VIII strán).

Popri politickej próze prehovorilo tiež poetické slovo. Staršie i novšie spevy Sama Chalupku („Nad Tatrou sa nebo kalí“, „Som vojak od rodu“, „Na Kráľovej holi“, „Trúby trúbia“, „Koníku môj vraný“), verše Matúškove („Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú“), Kalinčiakove („Koníček môj bystrý, vraný“), Kráľove („Zakukala kukulienka jarniu, čerstvú nôtu“) a iných ohlásily sa v ústach ľudu a k nim prirástla pätora druhých. Hurban zaspieval „Bije zvon slobody, čujte ho národy“, Kuzmány „Do zbroja, Slovania“ a „Kto za pravdu horí v svätej obeti“, Botto „Hor’ sa, Slovák, čuj otčinu“, Zlatiborský „Von do poľa, junač mladá“, Rimavský „Hoj, traja sokoli“ a Viliam Pauliny podaroval slovenských dobrovoľníkov spevnými veršami: „Pozor, Slováci, blíži sa nový deň“, „Tatier kto synom zostať chce verným“, „Kto Tatier syn, podvihni z jarma hlavu“, „Ja som smelý dobrovoľník“, „Hurrá, do boja“, „Zavievaj, vetierku, po tej puste šírej“, „Rušaj, bratku, rušaj rezko“ atď. Nechýbalo ani pesničiek znárodnelých, ku ktorým pôvodca sa nepriznával: „Kde kvetinky jarček myje“ (dľa poľskej mazúrky), „Pri Kostolnej nad tým vŕškom“, „Hore sa, Slováci, kráľ do boja volá“, „Tri vŕšky a zlatý kríž, na doline skala“, alebo populárne filipiky vo veršoch, ako napr. „Pokuta za hriech po celých Uhriech“ (od Ctiboha Zocha, bez mena vydaná v B. Bystrici r. 1849) a iné.

Lež i protivná strana mala literatúru naporúdzi. I peštiansky „honvédelmi bizottmány“, alebo ako sa podpisoval po slovensky, „krajinské vlasť obranujúce zveritelstvo“, ktorého prezidentom bol Ľudovít Kossúth, bojoval manifestom a plakátom. Jeden, anonymne vydaný v Nitre, káže povážiť „zdravým rozumem a chladnú krvú“, „jeli posavád v samé krajiné uherské aj néjaká krajina slovenská, némecká atď.?“ Tam „len všelijákého jazyka občané bývajú“, a „prám proto, že je uherská krajina, aj uherská reč, místo latinské, za reč verejného a úradného života zákonem ustanovila. Lebo keby sa pri súdoch, právách, stolicách, snémoch krajinských atd. hned slovenský, hned nemecký a kdo ví jak mluvilo a rokovalo: jak, nebylabyli to naopravdu babylonská veža? Neníli múdrejší a lepší, že máme len jednu reč verejného krajinského života, v krajině uherské uherskú reč, která nás všeckých jako jeden provaz pohromadě drží?… Mimo to občanom krajiny uherské poslední sném krajinský v Prespurku jejich národnost pojistil a jim uživání materinského jazyka v domácím, cirkevním, obecném živote na slobode zanechal.“ Druhý manifest, „Hlas ku horňo-vidieckym slovenskýho jazyka obyvatelom“, vydaný v Pešti dňa 12. novembra r. 1848 s podpisom Kossuthovým, „braterskô slovo premluvuje“ k tým, ktorí sa dávajú „podhuckať proci uherskej vlasti“ ľuďom ako Hurban, Hodža, Štúr a Šimonič, ktorí „spátky uvedú predešlú služebnosť a otroctvo“ a znivočia nový zákon, nerobiaci „rozdíl mezi obyvatelmi popri Tisy, lebo popri Hronu, alebo popri Váhu“. Reč vraj Slovákovi neberie nik. „Pre jakú príčinu by sme my vašu reč odlúpežili? Keď Boh telkorakje reči pri jedna druhej na svete trpí, prečo by takje človek chceu vykoreniť? Zdáliš môže mať uherský národ stoho osoh alebo škodu, keď vy pri Váhu alebo pod Karpatami slovenský s jedon druhým sa zhovárate? Nikdá sme vám násilne našu reč netisli, a uistujeme vás, že na budúcne slovenská reč vašu nedotklive necháme.“ Podobným tónom a jazykom písaly i novoskrslé, z Pešti platené žurnále „Slovácke noviny“ (v Bratislave), „Priatel ludu“ (v Pešti) a „Vudce z Trnavy“ (v Trnave). A podobným spôsobom pomáhala tejto stránke i literárna škola „biblistov“, ktorí boli bojovali proti Štúrovej slovenčine. Launer volal v dvoch rečiach, maďarsky i česky (maďarská jeho brošúrka sa zovie: „A Stúrféle tótság veszedelmes iránya“); Lanštjak ohlásil sa, najmä proti Hodžovi, tiež maďarskou brošúrou „Antimagyar“. Adamiš, Klsák a druhí pomáhali drobnejšími príhlasmi tobôž, ako vedeli. Z nich zo všetkých zase najväčšmi vynikol Štefan Launer svojím charakteristickým „ostrým pérom“ v brošúre „Všeličos k obveselení mysli“ (v Štiavnici r. 1848) a v druhej „Našim milým Slovákům“ (tamže tohože roku): v prvej odporúča pospolitosti slovenskej miesto rečí Štúrových reči „Kossúthovy, anebo Babarcyho, Batyányiho, Telekyho“ (str. 23), v druhej už hovorí určito: „Musíme jmenovati jednoho muže, který takovou láskou hoří k vám, jakovou ještě žáden človek k vám nehořel. Slováci! Tento otec vaší svobody jmenuje se Kossúth. Jméno toto budiž vám svaté… Lidé, kteří za svobodu vaši bojovali, jsou všickni Maďarové… Cokoli maďarský národ koná pro sebe, to jisté v stejné míře koná i pro vás“… V Uhorsku je síce veľa národov, ale reč verejná môže byť iba jedna; lebo keby každý národ chcel svojou rozprávať, „čiby to nebyl takový zmatek, jako kdyby ste do jednej izby ovce, kačice, husy, morky, kravy atd. sehnali a kdyby každé svým hlasem skřečati počalo?“ A tá spoločná reč môže byť iba maďarčina. (Str. 8 — 18.)

Všetka družina Štúrova verne vydržala pri veci národa. Z literárov stali sa agitátori, organizátori, vojaci, prechodiac tvrdými skúškami osobných strastí. Lež skúšky také doľahly i na tých, čo ostali iba divákmi, šľakujúc dej len tichou sympatiou. Vodcovia slovenského hýbania, Štúr, Hurban a Hodža, boli vydaní nebezpečenstvu najväčšiemu. Manifestom zo dňa 17. októbra r. 1848 Ľudovít Kossúth dal všetkých troch vytrieť „z pomedzi občanov uherskej krajiny“, a vypísal na hlavu každého z nich „po 50 zlatoch v striebre“. Pravda, vtedy už oni boli za hranicou, vo Viedni, v Prahe, v Záhrebe hľadajúc a chystajúc pomoc. Pamätný spôsob, akým sa zachránil Štúr, podľa denníka šľachetného ochrancu jeho, Jána Galbavého, zaujímavo opísali Viliam Pauliny-Tóth v rozprávke „Tri dni zo Štúrovho života“ (Besiedky IV, 120 — 170) a Dr. Hurban v Štúrovom životopise (Slov. pohľady 1883, str. 575 — 585). O nebezpečenstvách Hurbanových rozpráva Dohnány (Historia povstaňja slovenskjeho z r. 1850, str. 62 — 65). Janka Kráľa, ktorý v máji r. 1848 bol sa vychytil z Pešti do Hontu, vysvetľovať tam ľudu nové zákony a práva, v Príbelciach garda chytila, v putách odviedla do žalára do Šiah a ztade do Pešti, kde ho zpod šibenice vyslobodil iba rázny list Jelačića bána k uhorskému ministerstvu a z väzenia samého až v januári r. 1849 knieža Windischgrätz. Zpod šibenice vyviazli i mladí spisovatelia a juristi Daxner a Francisci-Rimavský, ktorých (spolu s kokavským ev. učiteľom Michalom Bakulínym) preto, že nedopustili, aby slovenské gardy boly zadelené do maďarského vojska, odsúdili na smrť a výrok len na pliešivskom popravisku zmiernili v žalár: z peštianskych väzení r. 1849 tiež ich vyslobodilo spomenuté knieža. Zpod šibenice v júni r. 1849 unikol i tichý, cirkev svoju opatrujúci Andrej Sládkovič; len na zvesť, že Rusi už prekročili hranicu krajiny, prepustil ho väzniaci a súdiaci kapitán gerily. Medzi šibenicou a honvédstvom dali si vybrať Viliamovi Paulinymu, keď ho v Kremnici, kde od jesene r. 1847 bol profesorom, v septembri r. 1848 bez príčiny uväznili. Tak pochodil i kandidát teologie Pavol Dobšinský, ktorého, ledvaže sa vystrábil z choroby, násilne odviedli k honvédom, a keď neskôr tam bol dochytený, zase z trestu vradili do vojska rakúskeho. Janko Matúška, skrývajúc sa v decembri r. 1848 dni a noci v snehových závejoch lesov hornooravských, ožobráčil sa na celý život. Nosák-Nezabudov týždne presedel v peštianskom väzení. Zle obišli i starší: Licharda prenasledovali, lebo r. 1848 redigoval slovenské „Noviny pre hospodárstvo, remeslo a domáci život“; Jonáš Záborský, Ctiboh Zoch, prietržský Pauliny, Kuzmány v Banskej Bystrici, sučiansky ev. kňaz Ondrej Hodža, revúcky evanj. farár Samuel Reusz, Gašpar Fejérpataky, vydavateľ populárnych kníh v Lipt. Sv. Mikuláši, všelijako boli trápení: posledný o tom rozpráva vo svojej autobiografii (Jungmannova Historie literatury české, 1851, str. 552). Neliterátov, podstúpivších všakové trapy alebo i smrť, ani tu nespomíname.

Terorizmus panoval do pozdného leta r. 1849. Segedínsky parlament, odo dňa 14. apríla r. 1849 už korporácia republikánska, zákonom zo dňa 28. júla r. 1849 vyhlásil síce rovné právo všetkých národností v Uhrách, ale zákon jeho ostal iba na papieri: kapitulácia pri Világoši skoro potom, dňa 13. augusta t. r., ukončila povstanie a „Slovákom dostalo sa zase málo vydýchnuť“.

^[19]

Ríšska ústava zo dňa 4. marca r. 1849 vyhlásila rovnaké právo všetkým národnostiam v Rakúsku a otvárala ich rečiam úrady i školy. Skrsla teda tiež otázka úradnej reči slovenskej.

Stredná slovenčina, v ktorej Štúr a jeho družina boli spojili národ, v literatúre i v bojoch preukázala sa ako mocný faktor. Zveľadila literatúru, budila národné oduševnenie, chystala politický život. I panovník a jeho armáda prihovorili sa v nej národu. („Sbierka pre uhorskú krajinu vydaných najvyšších manifestov a proklamácií a oznámenia vrchných veliteľov cisárskej armády v Uhrách“. Úradne vydanie. V Budíne 1849, dva sväzky.) Pozostatky obidvoch starších našich škôl literárnych, západnoslovenskej Bernolákovej i československej Kollárovej, vtedy už len živorily.

Ale hoci v podstate Štúrova slovenčina temer napospol bola prijatá, pravopisnej jednoty nebolo. Proti fonetickej ortografii Štúrovej s mnohých strán ozýval sa odpor; niektoré krajové tvary od neho prijaté nenachodily obľuby. Množily sa skusy opravné. Hodža už r. 1847 v „Epigene“ navrhol reformy a „Větín“ r. 1848 vytlačil novým, „opraveným“ pravopisom; Hattala, posudzujúc prvú knihu v „Orle Tatránskom“ r. 1848, na väčšinu jeho návrhov pristával; k nemu pripojil sa Dr. Radlinský a r.1848 v jeseni už v slovenčine „opravenej“ tlačil sbierku kázní („Poklady kazateľského rečníctva“, prvý ročník, v Banskej Štiavnici) a v podobnej forme v júli r. 1849 začaly vychodiť i Lichardove „Slovenské Noviny“. Naproti tomu Štúr a Hurban ostávali pri pravopise starom, vyčkávajúc jednomyseľný dohovor všetkých našich spisovateľov.

Túto formovú nehotovosť neočakávane vykoristil Ján Kollár, ktorý r. 1849 pred povstalcami z Pešti sa uchýlil do Viedne a ešte toho roku bol vymenovaný na tamojšej univerzite za profesora slovanských starožitností. Vychodiac zo starého presvedčenia a opierajúc sa o vplyvnú českú stránku úradnícku vo Viedni, podal ministrovi vnútorných diel, Dr. Bachovi, ktorý od neho pýtal vývod o najprimeranejšej literárnej reči pre Slovákov, pamätný spis toho smyslu, že žiarlivosť stránok slovenských najlepšie utíši vyššia autorita, keď sa vráti k reči, ktorú celý národ slovenský užíval do konca panovania Márie Terézie, do ktorej je preložené Písmo, ktorou sú tlačené katechizmy, piesne náboženské i knihy modlitebné, v ktorej vyhlásili tereziánsky urbár, tolerančný patent Jozefa II., mnohé nariadenia Leopoldove, v ktorej vraj si píše smluvy a poručenstvá a ktorá všetky krajské nárečia spojuje vo všeobecnej srozumiteľnosti. Minister vnútra, mienku Kollárovu pokladajúc za presvedčenie celého Slovenska, zaviedol teda od Nového roku 1850 do úradných „Slovenských Novín“, a minister výučby, český gróf Lev Thun, ako reč pomocnú na stredných a vyučovaciu na ľudových školách horného vidieku takzvanú „staroslovenčinu“. (Priateľ školy a literatúry I, str. 223; Slov. pohľady I, 5, str. 177 a II, 3, str. 93.) Náhlu premenu „Slovenské Noviny“ spoponáhľaly sa odôvodniť hneď v 2. čísle r. 1850 takto: „Jestli kdo, my sme se zajistě z celého srdce přidali ku těm mužům, kteří před několika roky v obecné slovenčině spisy svoje vydávati počali. My sme uvedení obecné slovenčiny do spisův považovali jako lekárstvo mošusové, na smrť a život národu slovenskému, v čas největšího nebezpečenstva podané. A tuto úlohu svoju slovenčina vykonala: lidé, kteří by jináče ani nebyli na to pomysleli, že jsou Slováci, přece prišli ku povědomí své národnosti. Ale časy naše neslýchaně se přeměnily. Komu žeby před pěti roky bylo jen i ve snách napadlo: že se v Uhersku tak velikánské proměny stanou, že národ slovenský bude ústavou říšskou za rovnoprávny s maďarstvem vyhlášen, že řeč naše přijde do úradův, že se ode všech pravomocností jak vojenských, tak občanských oznámení Slovákům v slovenské řeči vydávati budou? Takováto proměna času musí také značnou přeměnu v náhledech člověka učiniti.“ Preto redakcia pokladá „za zradu národu našeho, kdyby sme v terajších okolnostěch našich nepřijali tu řeč, která celý náš slovenský národ až do času Leopolda v jedno tělo spojovala. Komu provedení rovnoprávnosti i ve veřejném životě na srdci leží, nasleduj nás!“ A Lichard v novej, už po česky vydanej „Domovej pokladnici“ na rok 1851, str. 310 volá: „Anebo jednu řeč užívati budeme, anebo rovnoprávnosť uskutečněna nebude. Třetího není!“

Teda veľký sľub rovnoprávnosti národnej visel na tomto skutku, a vedľa staršej evanjelickej strany československej i všetko mladé kňazstvo katolícke, ktoré pred rokom 1848 bolo stalo k Štúrovi, prešlo na stranu viedenských „Slovenských Novín“: za novovymenovaným biskupom bansko-bystrickým Štefanom Moyzesom, za biskupom nitrianskym Imrichom Paluďaym, za novým škôldozorcom Jozefom Kozáčkom išli Holček, Závodník, Rešetka, Plošic, Emmauel, Viktorin, Chrástek, Radlinský, Palárik, Hattala. Jediný Gerometta z nich vydržal pri „Slovenských pohľadoch“.

Dr. Radlinský r. 1850 napísal prvú rukoväť tohto úradného slovenského jazyka; Hattalova latinsky písaná srovnávacia gramatika češtiny a slovenčiny, zarovno s ňou vydaná, mala slúžiť za most od tejto nazad k tamtej. Radlinskému slovenčina je už iba „neštastné rozkolníctvo od roku 1787 do 1849 trvavší, nímžto se smrtedlná rána našemu národnému životu vtedy najvíce zadávala, když jsme najvíce potřebovali sily a skvělosti oproti nakažlivému živlu maďarského samopanstva“; preto treba, „aby onen mutný pramen mezi námi už raz zapraven byl“, a „kdo na tom, čo se jemu samému líbí, tvrdošijně zůstává, ten více stojí o svú osobnosť nežli o národ“. („Pravopis slovenský s krátkou mluvnicí“. Vo Viedni 1850, „Předmluva“.) A nový katolícky týždenník „Cyrill a Method“, Palárikom v Štiavnici odo dňa 14. marca r. 1850 redigovaný, prijal tiež „staroslovenčinu, za úradnú predpísanú, s tou jedině nepatrnou proměnou, že zadrží v první osobě indikativu slovenské em a vyněchá značení písmeny ř pred měkkými i a e“. (I, č. 2, str. 16.) Odchýlky tie však zavádzal iba Palárik sám: inak „staroslovenčina“ bolo len prijateľnejšie meno pre novú češtinu, v ktorej miesto zvyčajného „ou“ sa písalo au alebo ú (dlúhý), za „nej“ — naj- (najpěkněji), za „ní“ ný (úřadný), za „co“ čo.

Tak neočakávane sa obrátily veci. A keď i osamotená, na „Slovenské pohľady“ obmedzená Štúrova strana pod tlakom okolností chválila smer vládny, len tu i tu s rezignáciou dotýkajúc sa predmetu („My sa nestrkáme so slovenčinou“, píše napr. Jozef Hurban v Slov. pohľadoch dňa 25. júla r. 1851, „my ju iba opatrujeme ako vysotenú od múdrych otčimov sirotu a prechovávame ju ako kvas dobrý na lepšie časy“ a podobne II, str. 9, 59 a 93), videlo sa, že našský spisovný jazyk vtedy už dohral svoj zástoj.

Tejto „staroslovenskej“ stránky vedľa Kollára najúčinlivejší zástupcovia boli prví dvaja redaktori „Slovenských Novín“, Lichard a Radlinský.

Daniel Lichard, farársky syn, narodil sa dňa 17. januára r. 1812 v Slovenskej Ľupči. Veľká knižnica otcova budila v ňom už za mladi horlivosť čitateľskú a československé knihy v nej lásku k národnému jazyku. Z Rimavskej Soboty a Kežmarku, kde bol na maďarčine, r. 1828 prešiel do Bratislavy. Tam položil základ celému svojmu životu: jeho profesor fyziky, znamenitý Kováč-Martiny, zaujal ho pre prírodné vedy, ktoré Lichard potom po celý život znamenite popularizoval; rezký život národný, zobudený sviežim duševným prúdením europského západu, ohlásil sa i v bratislavskej Literárnej jednote, ktorej bol spoluzakladateľom (pozri str. 104). Hoc ani v Bratislave Lichard, už od štrnásteho roku len na seba ponechaná sirota, neprestával sa boriť s biedou, jednako zas neskôr, ako vychovávateľ synov veľkokupca Jurenáka, r. 1832 precestoval hornú Itáliu a Kraňsko. Od roku 1834 do roku 1837 študoval teológiu vo Viedni, v lete r. 1837 ostal pomocníkom superintendenta Jozeffyho v Tisovci a v jeseni t. r. farárom v Ochtinej, v Gemeri, kde však len rok pomeškal, hneď potom r. 1838 zameniac faru za profesúru prírodopisu a matematiky na ev. gymnáziu banskoštiavnickom. Slabosť pľúc prinútila ho však r. 1844 zanechať i vyučovanie a r. 1847 zas i druhú stanicu farskú v Skalici: ostal literátom z povolania. Dva roky pomeškal v Uhorskej Skalici a od leta roku 1849 do konca r. 1861, ako úradný novinár, účinkoval vo Viedni.

Štúdiá i povinnosti viedly Licharda k romantickej činnosti literárnej. Ako bratislavský teolog veršoval: prvá jeho báseň ospevuje Dibiča Zabalkánskeho (v „Plodoch“ 1836). Pre svojich chovancov po nemecky napísal a vo viedenských „Feierstunden“ vydal opis jaskyne Postojenskej. Dôkladnú znalosť italčiny, ku ktorej ho viedly záujem i potreba, preukázal v obšírnej knihe „Grammatica linguae italicae“ r. 1837. Ako učiteľ štiavnický, aby odzbrojil nátlak maďarizačný, vydal počiatky algebry a geometrie s názvom „Mathematikai előcsarnok“. Od r. 1847 do r. 1851 vychodila v Uh. Skalici jeho „Domová pokladnica“, obsahom najbohatší kalendár slovenský. Od jari do jesene roku 1848 vydával tam „Noviny pre hospodárstvo, remeslo a domáci život“, dobrý gazdovský týždenník, v povstaní pristavený. Dňom 13. júla r. 1849 začaly vo Viedni vychodiť vládne politické „Slovenské Noviny“ v službách ministra vnútra Dr. Bacha, ktorý za redaktorov povolal Licharda a Radlinského. Od tých čias do roku 1861 ťažisko literárneho účinkovania Lichardovho je Viedeň.

Dr. Andrej Radlinský narodil sa v Dolnom Kubíne dňa 8. júla roku 1817. Matka jeho bola vnučka Antona Bernoláka. Štúdiá skončil v Budíne, v Bratislave a vo Viedni, v rokoch 1841 — 43 bol kaplánom v Budíne, Štefultove, Zlatých Moravciach, 1843 — 49 v Banskej Štiavnici. Tam je počiatok jeho mnohostrannej činnosti literárnej. Na pamätnej sednici spolku „Tatrína“ dňa 10. júla r. 1847 predložil rukopis latinskej gramatiky slovenčiny, ktorá bernoláčinu srovnávala s pravým slovenským nárečím a ukazovala jeho prednosti. („Priateľ školy a literatúry“ III, str. 3.) Povstanie pretrhlo však Radlinského námery a zapudilo ho do Viedne, kde v redakcii bachovských „Slovenských Novín“ na čas pridusil ideály mladých liet. V polovici roku 1850 zamenil svoje viedenské postavenie za redaktorstvo českej osnovy krajinských zákonov v Budíne a úrad ten mal do r. 1861.

Ale literárny vplyv „Slovenských Novín“ u nás netrval dlho. Sľubovaná rovnoprávnosť národností po ústave dňa 31. decembra r. 1851 zrušenej zasekla, a v tuhom absolutizme a úsilnej germanizácii úradná „staroslovenčina“, i tak na úzke pole stlačená, začala v obecenstve našom budiť nechuť. Chodily ponosy na nesrozumiteľnosť „Zemského zákonníka“, ktorý pre Slovákov redigoval v Budíne Dr. Radlinský; školám sa príkrily suché, bez zreteľa na domáce potreby slovenské pospisované čítanky, šlabikáre a teoretizujúce gramatiky a čitateľom nechutil nútený sloh „staroslovenských“ časopisov; a v zástupoch odpadávali odberatelia literárnych diel: zo šesťsto predplatiteľov na druhý, slovenský sväzok „Pokladov kazateľského rečníctva“ ostalo ich pri treťom, českom, Radlinskému štyridsať („Priateľ školy a literatúry“ I, str. 28); dvetisíc exemplárov, v ktorých vychodila Lichardova slovenská „Domová pokladnica“, pri českom vydaní r. 1851 zoschlo sa tak, že nasledujúci ročník ani nevyšiel (Slov. pohľady II, 1, str. 6) atď.

Oživotvorené „Slovenskje Pohľady“, za ťažkých okolností znamenite vedené, i „Cyrill a Method“ počaly hlasnejšie hovoriť svoju mienku. Najmä bystrý Janko Palárik, ktorý hneď r. 1850 („Cyrill a Method“ I, str. 100) len preto češtine chcel „volkati, k ní se prichylovati, jí se podkládati a pochlebovati“, aby ju vzájomne zase k slovenským zvučným formám „pohnul, privábil a okúzlil“, ozýval sa smelšie a smelšie. V „Prílohe k Cyrillo-Methodovi“ dňa 25. mája r. 1851 zavrhuje ignorovanie materinského jazyka pri vyučovaní gramatickom na Slovensku, a v „Slov. pohľadoch“ dňa 25. septembra r. 1851 („Slovo na čase o vyrovnania rozopre strany spisovnjeho jazyka na Slovensku“ II, 3, str. 86 — 95.) už rázne žiada, aby čeština zo vzájomnosti slovanskej popustila i slovenským formám, zrušila svoj zákon prehlasovací a zužovací, deliaci ju od všetkých ostatných nárečí slovanských, a tým sa zriekla svojho precibreného „atticismu“ — požiadavka, pravda, nemožná, lebo charakter češtiny tak prirodzene vyrástol z jej jazykového koreňa a domácej pôdy, ako ráz nášho jazyka z pôdy našej.

Keď poznanie to sa prebilo, prední spisovatelia naši obidvoch vyznaní sišli sa v októbri r. 1851 („Slov. pohľady“ II, 5, str. 178; „Slovesnosť“ II, str. 366; „Ohlas pravdy“ str. 3) v Bratislave, a vezmúc za základ stredné nárečie slovenské, Štúrom do písma zaprevadené, ujednostajnili sa na reforme niektorých jeho tvarov i na pravopise, založenom na vedeckých požiadavkách slovenskej lingvistiky. Ovocím dohovorov bola „Krátka mluvnica slovenská“ (vyšla v Bratislave počiatkom roku 1852), ktorú, ako výsledok spoločného usrozumenia, vypracoval Martin Hattala, vtedy pomocný učiteľ českoslovenčiny na katolíckom gymnáziu a mestskej reálke bratislavskej, a menom všetkých svojich stúpencov odobrili podpísaní Michal Miloslav Hodža, Jozef Miloslav Hurban, Ján Palárik, Andrej Radlinský, Ľudovít Štúr a Štefan Závodník.

Opravy tie maly hlboký koreň. Ľudovít Štúr bol uviedol do literatúry strednú slovenčinu celú, so všetkými jej charakteristickými vlastnosťami, nehľadiac na analógiu ani druhých domácich, ani ostatných slovanských nárečí, a kde mu bolo vyberať formy v nej samej, tam volil tvary liptovské, ideálu svojmu najprimeranejšie. Ideál ten videl v slovenskej plnohlasnosti a dvojhláskovitosti: vedľa „zbožie“, „zbožia“, „zbožiu“, staval „dobrô“, „dobrjeho“, „dobrjemu“, „dobrje“; vedľa „môj“, „viera“, „priazeň“ i „bou“, „mau“, „videu“, „biu“. (Pozri jeho „Ústrojnosť a organism reči slovenskej“ v Orle Tatránskom II, str. 317.) Z toho Štúr pôvodne popustiť nechcel nič: ako vyslovoval ľud, tak to gramatik verne chcel preniesť do kníh („Náuka“ str. 9). Lež „dvojhláskovitosť“ skloňovania mien prídavných a časovania slovies, akokoľvek milo zvučala sluchu Štúrovmu, odtískala i juhozápad i severovýchod slovenský. Ostatkom Bernolákovej školy nepáčila sa z miestneho patriotizmu, mnohým z mladších, filologicky cvičených katolíckych pisateľov z dôvodov jazykových. Ale, pri všetkej autorite majstrovej, odpor proti takým formám rušal sa i v lone jeho školy, hneď v sedniciach tatrínskych: už r. 1845, keď schvaľovali „Náuku reči slovenskej“, a znovu r. 1846 a 1847, keď staršie uzavretia revidovali. („Větín“ str. 169; „Priateľ školy a literatúry“ III, str. 3.) A práve taký odpor rástol i proti Štúrovmu pravopisu, ktorý bol prevzal od Bernoláka, aby ľahšie sjednotil obidve stránky, a ustrojil čisto foneticky: príklad najbližších dobropísomností slovanských a etymologia jazyka žiadaly i tu svoje právo. Proti tomuto primitívnemu pravopisu prví zahovorili spoločníci Štúrovi a pred všetkými i nado všetkých Hodža.

Umný tento mysliteľ šťastlive rozriešil obidve otázky: teoreticky v latinskom spise „Epigenes slovenicus“ z r. 1847, prakticky v slovenskom „Větíne“ r. 1848 (pozri str. 127 a 133). On bohatstvo zvukov a foriem slovenčiny preukázal základne a umne a svoju ústavu vybudoval s neobyčajným jemnocitom pre zvláštnosti rodného jazyka. V pravopise „Větína“ sjednotilo sa Slovensko: on odstránil formy teoreticky nemožné a prakticky neprijaté, preukázal rozdiel medzi i a y, l a ľ, pôvodný ráz slovenčiny vlial v dokonalý tvar zovnútorný.

Hodžovo stanovisko skoro si našlo prívržencov. Za katolícku stranu prehovoril mladý filológ Martin Hattala v obšírnom posúdení „Epigena“ (pod menom „Martina z pod Babejhory“ v Orle Tatránskom III, str. 746 n.), odobrujúc väčšinu Hodžových zásad; Dr. Radlinský r. 1848 začal podobným spôsobom tlačiť svoje spisy; a r. 1850 vyšla v B. Štiavnici, napísaná „duce Epigene slovenico comiteque dre And. Radlinský“ (ako sama hovorí na strane XIII), Hattalova „Grammatica linguae slovenicae, collatae cum proxime cognata bohemica“. Spisovateľ pristúpil k veci dobre pripravený. Pochádzal z Oravy, z Trstenej, kde sa bol narodil dňa 4. novembra r. 1821; na gymnáziu v Subotici naučil sa srbsky; v Trnave na filozofii poznal západné nárečie slovenské a už vo viedenskom Pázmáneu počal odborne skúmať rodný jazyk. Hoc v gramatike, ktorú vydal ako hodrušský kaplán, užil všetkého, čo pred ním o slovenčine napísali, jednako, približujúc sa k češtine, v nejednej veci stieral osobitý ráz stredného nárečia. Ale po Štúrovom posúdení (Slov. pohľady II, 6, str. 215 — 220), uznávajúcom inak jazykospytné vedomosti mladšieho spolupracovníka, a po spoločnom dohovore predných spisovateľov našich r. 1851 v Bratislave literárna slovenčina v „Krátkej mluvnici slovenskej“ opäť sa objavila ako rečový typ Štúrom do literatúry zaprevadený a reformami Hodžovými ušľachtený.

Radosť na Slovensku bola veliká. Štúrovci vďačne pristali na zdokonalený spôsob, hlasujúce čitateľstvo ešte koncom roku 1851 veľkými väčšinami vyžiadalo si „opravenú slovenčinu“ (ako ju vtedy napospol nazývali) i do časopisov katolíckych, a do Nového roku 1852 „Cyrill a Method“, redigovaný Michalom Chrástkom v Banskej Bystrici, „Katolícke Noviny“, vychodivšie pod správou Palárikovou v Pešti, a „Slovenské Pohľady na literatúru, umenie a život“, Hurbanom zo Skalice prenesené do Trnavy, objavily sa v spoločnej rovnošate. Lojálne stanovisko sjednotenej reči slovenskej k češtine uspokojovalo i múdrych priateľov vzájomnosti. „Krátka mluvnica slovenská“ (str. VI — VIII) ukazovala na to, že reč jej „je skoro číra čistá staročeština“, uvádzajúc na pamäť z „Náuky reči slovenskej“ i Štúrove slová: „Nezabývajme na túto našu sestru najbližšiu, ale píľme sa jej všetci vzdelanejší i naďalej. Moc má ona utešeného, pekného, a má moc, čo my pre život náš potrebujeme. Nezabudnime nikdy ani na vďačnosť, ktorú sme pracovitému a umnému českému kmenu povinní; on nás v hlivení našom opatroval a k životu vyššiemu svojimi duchovnými plody pripravoval… Prešiel, chvalabohu, ten nešťastný čas neznámosti v rodine našej, niet teraz viac času k odoznávaniu, ale len k bližšiemu poznávaniu seba vzájomne.“ Neodznel ani výrok Hodžov z „Větína“ (str. 166): „To nedaj Bože, aby niektorí z nás, na belodnia povinnovatého života slovenskonárodnieho povolaných, pre samú slovenčinu češtiny sa celkom odžehnávali. To je nie vzdelanec slovenský, ten prináleží alebo medzi ľudí svetskú len potrebu, obchodu a živnosti, a nie tú osvetiteľskú majúcich, alebo nedoumcov, nieakú prácu na slaviansku nauku vynaložiť si ťažiacich, alebo už medzi tých starých Adamov slovenských, zo slova i ducha národnosti zrodiť sa vonkoncom nechcejúcich.“ Platnosť mala i mienka zápalistého priateľa štúrovcov, Eugena Geromettu, ktorú vyslovil v „Slov. pohľadoch“ (I, 5, str. 173): „Vieme, že tí najplanšie píšu po slovensky, ktorí neznajú ani jedného nárečia slovanskjeho, oproti tomu tí Slováci, čo česky dobre znajú a pritom do iných nárečí slovanských sa rozumejú, najlepšou slovenčinou sa vyznačujú. Na príklad dovádzam len Štúra, Hodžu, Licharda, Sládkoviča, Škultétyho, Rimavskjeho.“ A významné bolo i osvedčenie Hurbanovo („Slov. pohľady“ I, 3, str. 99): „Sväzky žiadne sme nepotrhali, bo sme vstúpili do mocnejších len sväzkov s národom: a čo sa druhých kmeňov slovanských týče, i s tými sme v bližšom ešte spojení mocou centralistickej slovenčiny, lež do toho času, v ktorom sme písavali po česky. Cieľ náš je svätý: bo chceme Slovenstvo vzkriesiť, chceme možnosť národnieho života a sebavedomia na Slovensku založiť, uskoriť. Národ vzdelaný vstúpi sám do takjeho spojenia i literárneho i spoločenskjeho, akô jemu i svetu užitok donesie. O zakladaní velikej literatúry my aspoň ešte nesnívame; my snívame len o zachovaní života slovenskjeho.“

Jednota, po toľkých trudoch nadobudnutá, zpätila sa síce tu i tam nátlakom úradným; „Cyrill a Method“, orgán Moyzesov, ešte tohože roku vrátil sa k „staroslovenčine“, za čo Palárik redaktorovi časopisu vyčítal ostrú kapitolu v knižke „Ohlas pravdy“ (v Pešti 1852); vedľa Radlinského obnovených slovenských „Pokladov kazateľského rečníctva“, Palárikových „Katolíckych Novín“, Hurbanovej „Nitry“, Štúrových „Spevov“ a niektorých druhých drobnejších spisov, úradnou češtinou vždy ešte vychodily budínsky „Zemský zákonník“ a viedenské „Slovenské Noviny“, tak sa učilo v ľudových a tam, kde neprenikla ešte nemčina, i v stredných školách: lež základ literárnej jednoty slovenskej už ostal, a ona koncom rokov päťdesiatych, s novým životom politickým a spoločenským, zjavila sa znova v predošlej sile a úplnosti.

Tak sa zavŕšila perióda formového cibrenia slovenčiny, idúca temer od počiatkov samostatnej literatúry našej. Najmladší konár niekdajšej školy Bernolákovej, škola Štúrova, napokon i „staroslováci“ a „biblisti“ ujednostajnili sa v jazyku, ktorý už Bél za pravú slovenčinu vyhlásil, Bernolák a Dobrovský potvrdil, Kollár a Šafárik zistil, Štúr a Hodža vystavil, Radlinský, Palárik a Hattala upevnil, v jazyku, ktorý podľa slov Štúrových („Nárečia slovenskô“ str. 67) „aj čo do foriem, aj čo do hmoty je takô klbko všetkých nárečí slovanských, z ktorého sa nitky rozvíjajú po všetkých“, ktorý, ako vlastná sestra starej češtiny, vyniká plnosťou hlások a zavarovanosťou foriem, krásnou skladbou i bohatým slovníkom, ktorý umne hovorí k Slovákovmu rozumu a teplo k jeho srdcu, ktorý najužitočnejšie vypĺňa jeho domáce potreby a najvernejšie ukazuje osobitý jeho ráz, najlepšie dvíha i široké vrstvy ľudové i jeho inteligenciu na úroveň kultúry, ktorý je vďačným žriedlom slovanskému jazykospytu a bezpečným i blízkym mostom ku všetkým bratským jazykom a teda i k pravej vzájomnosti, slovom, v jazyku, ktorý bo stanoviska kmeňového i obecnoslovanského je Slovákovi nateraz jediným možným a na dlhé ešte veky najlepším orgánom spisovným.

^[20]

Už národné schôdzky, konané v januári a februári r. 1849 po Turci, Orave a Liptove, a tobôž veľká slovenská deputácia, pozdravujúc dňa 20. marca t. r. mladého vladára ríše v Olomúci, i schôdzky pozdejšie, žiadaly, aby „slovenskje kraje od Dunaja k Toryse a od Tatier až ku Tise našimi vlastnými pomenuvať sme mohli“ (Dohnány, Historia povstania slov. str. 146; Slovenské pohľady I, 4, str. 162 — 163): teda administratívno-právne oddelenie slovenského živlu od maďarstva. Ústava marcová so základnými občianskymi právami, i neskoršie provizórne (zo dňa 24. októbra r. 1849) i konečné (zo dňa 8. septembra r. 1850) zriadenie Uhorska zdaly sa zabezpečovať národnosť našu na všetky časy. Ona sľubovala slobodu, konštitúciu, rovnoprávnosť všetkých kmeňov a neporušiteľné právo, zachovávať i veľadiť národnosť svoju a jazyk (hl. I, §§ 2 a 5), priame voľby ľudové do snemu (hl. VIII, § 43), školy všetkým národnostiam, i minoritným, slobodu slova i tlače, spolčovania sa i osoby (§§ 4 — 8); toto, ponechávajúc Vojvodinu Srbom, delilo Uhry na okresy podľa národnostných väčšín: pešťbudínsky (maďarský), šopronský (nemecký), veľkovaradínsky (rumunský), košický (rusínsky) a bratislavský (slovenský). Nádeje obživly. Ozývaly sa hlasy: „Austria sa heslom rovnoprávnosti z nemoci ju stravujúcej revolúcie vylienila.“ (Samko Vozár, Hlas od Tatier. V B. Bystrici 1851, str. 9.) Slovenčina sa ohlásila v administrácii, u súdov, v škole.

Ale nie nadlho. Stav obleženia, ktorý trval, tlačiac všetky stránky; potajomné protislovenské agitácie odrodilej šľachty; zapĺňanie úradov v krajoch slovenských osobami cudzími, ba i zjavno nepriateľskými, a prekladanie našich ľudí ďaleko od rodnej zeme; nesplnené sľuby v otázke školskej: to všetko chmúrilo mysle. Biedu zvyšovaly podelené mienky druhých rakúskych Slovanov. „Centralizmus“, v ktorom Slovák videl jedinú spásu, pre všetky národnosti čakajúc rovnaké práva iba z rovnakého zastúpenia v ústrednom sneme viedenskom, narážal na tuhý odpor nielen doma u Maďarov, lež i u „federalistických“ Čechov, Poliakov a Vlachov. Tí žiadali federáciu národov „historicky“ oprávnených, samosprávu zemí a korún s bývalou štátnou existenciou, medzi ktorými, pravda, pre Slováka, Rusína, Srba nebolo miesta: zaň hovorily iba národopis, živá prítomnosť, právo ľudské. Preto napr. proti Havlíčkovi, ktorého znamenite redigovaný „Slovan“, bojujúci za ideu federalizmu, nachodil i v hornouhorskom zemianstve vďačný ohlas, volal „Hlas ze Slovenska o centralisací a foederací“ (vo Viedni 1851, str. 9 — 10, 32), pokladajúc „ústavu od 4. března 1849 za jedinou bezpečnou půdu ve skutočnosti danou“: „Slovensko může nyní toliko ruku v ruce s vládou centrální ze své mdloby povstati a k právu přijíti… V korunách foederovanýeh leží otroctvo slovenské! Nač těch korun množství v jedné říši? Jedna koruna na hlavě pomazaného jednoho — a jedno právo pro všechny, toto jest smysl hluboký našeho národa, toto jeho vůle!“

Konečne deň sv. Silvestra r. 1851 odvolal ústavu, verejnú správu uhorskú prejali Nemci a cudzinci, absolutizmus a všeobecná germanizácia pohrobily ostatnú úfnosť. Nový tlačový zákon podviazal žily časopisectvu. „Slovenské pohľady“, prorokujúc zlú budúcnosť, dňa 31. augusta roku 1852 zašly: nebolo nikoho, kto by bol položil 2500 zl. kaucie. Iba „Cyril a Method“, podporovaný banskobystrickým biskupom Moyzesom, a „Katolícke Noviny“, vydávané peštianskym Spolkom svätoštefanským, ostaly. Pol tucta slovenských knižiek a pomník Jána Hollého, odhalený na Dobrej Vode dňa 11. mája r. 1854, boly jediným znakom života za celé temer desaťročie. Nový dorast po nemecky sa učil na gymnáziách v Trenčíne, Nitre, Banskej Bystrici i v Levoči, po maďarsky v Pešti a na Dolniakoch, a keď sa Revúca chystala na vlastný groš otvoriť slovenskú reálku, úrady sľubovaly privoliť, ak vyučovacia reč bude — nemecká.

*

Sústrediacim, osviežujúcim, tvorivým duchom i v takých časoch dokázal sa byť znova Jozef Miloslav Hurban, keď po povstaní sa vrátil na hlbockú faru. Dňa 25. apríla r. 1851 obnovil svoje „Pohľady“ ako riadne vychodiaci mesačník, s Novým rokom 1852 ich premenil na týždenník, usilujúc sa spraviť z nich orgán našskej vedy a literatúry a strážcu života spoločenského v čistom duchu slovanskom (Ohlas k oddielu I, 3.) On sám zapĺňal časopis z troch štvrtín; pokračoval v štúdiách o slovenskom literárnom živote minulých i prítomných čias, pilne šľakoval zahraničné pohyby slovesné i posudzoval nové plody, a smelo i mnohostranne odbíjal protislovenské nápady cudzieho novinárstva: jeho portréty Tablica, Palkoviča, Kollára, Karola Štúra, jeho „Obozrenia novejších literatúr slovanských“ sú svieže, cenné práce; jeho „Varta slovanská“ verné zrkadlo spoločenského života a živorenia; jeho polemiky s domŕzajúcimi „staroslovákmi“ časovo význačné. Spolupracovníkov bolo za hrsť, ale umných: Ľudovít Štúr, Janko Kalinčiak, Mikuláš Dohnány a s katolíckej strany najmä Eugen Gerometta (zastúpený obšírnym článkom „Slovanov náklonnosť ku slobode“) a Janko Palárik. A ako novým oddielom „Pohľadov“, tak i novým, piatym ročníkom almanachu „Nitry“ (v Skalici 1853) Hurban pomkol poéziu slovenskú o veľký kus: vedľa jeho a Ferienčíkových podarených spoločenských noviel ona doniesla Sládkovičovho „Detvana“. Redaktor bol presvedčený, že za tú prácu „vďační nám budú Slovania“ (Slov. pohľady III, str. 160), hoc najšťavňatejší plod slovenského verša sa zjavil v najsuchší čas novej našej literatúry. „Detvan“ prešiel nemo. Ale isteže bol jedným z tichých ohníkov, ktoré v neplodných dňoch zohrievaly srdcia, prechovávajúc vnútorné teplo na lepšie časy.

Najsviežejší spolupracovník Hurbanov bol vtedy Mikuláš Dohnány. Ako dobrovoľnícky dôstojník šľakoval celý povstalecký pohyb a vyrozprával jeho počiatky i priebeh v „Historii povstania slovenskjeho z roku 1848“ (sväzok I, v Skalici 1850). Obšírne, s duchom zapáleným a rozihraným citom maľuje pamätné deje, ešte vždy presvedčený, že veľmi osožily ľudu jeho. Zaujatosť za vec nedala síce všade s rovnakou nestrannosťou rozpovedať dej, i charakteristika jednotlivcov mení farby podľa osobných sympatií; lež blízka látka a mladosť pôvodcova vysvetľujú nedostatky knižky. Dohnány bol i umný literárny kritik: ako už v „Orle Tatránskom“ rozdeľoval svetlo i tôňu Sládkovičovej „Maríny“, tak v novom behu „Pohľadov“ vážne posúdil Záborského „Žehry“. Blízkosť ruštiny a nášho jazyka ponúkla ho do štúdie „Porovnávania ruštiny so slovenčinou“, kde ponáškami tvaroslovnými doplnil hláskoslovné paralely Palárikove, ujavnené tamže temer zároveň. Konečne Dohnány i básnil. Ešte r. 1848 vyšla v Levoči jeho štyraktová činohra „Podmanínovci“, o ktorej však povedal hneď Mikuláš Ferienčík (v Orle Tatr. III, str. 739), že je to iba slabo zdramatizovaná ľudová povesť. Ani epika nebola Dohnányho živlom, ako ukazuje balada „Trenčianska studňa“ (v Lipe II, str. 319 — 324). Individualitu jeho najlepšie by boly vyrazily reflexívne „Dumy“ (Slov. pohľady II, 4, str, 142; III, č. 25 — 26), keby tieto nehotové zlomky boly stihly dozrieť v umelecký celok. Oduševňoval sa milotou rodného kraja, ideou božstva, krásy, umenia, cítil v sebe iskru poézie, lež slovo bolo ešte priúzke, aby pojalo šíry cit. Prítomnosť ako mora ťažela na ňom; oheň zpred roku 1848 ochladol a nad rýchlou premenou ostala iba trpká ponosa:

Túžba všetkých našich poetov i jemu roztvárala ramená do diaľavy nedostižnej: zlatými strunami chcel pohýbať tvrdé srdcia, bleskom rannej zory ožiariť roduverné duše, čarovným prútom vykúpiť zakliaty ľud a ukázať deň spasenia („Moja žiadosť“, v Lipe I, str. 137). Pre seba žiadal málo: „Nechcem ja dňov prežiť mnoho, dosť mi jedna pekná chvíľka“ („Fijalôčka“, v Lipe III, str. 355).

A prvá polovica jeho žiadosti sa mu vyplnila: mladý život Dohnányho zakľúčil sa tragicky. Od apríla r. 1851, ako spoluredaktor „Pohľadov“, býval v mieste tlače, v Skalici, zkade počiatkom r. 1852 prešiel s časopisom do Trnavy. Ale vrodená zádumčivosť mútila mu myseľ a skoro ukazovaly sa okamihy pomätenosti. V zasadnutí mestskej rady dňa 22. mája počal rozprávať o hviezdach; v tlačiarni kázal sádzať: „V mene blahoslavenej Trojice povolávam na 30. máj všetkých verných Slovanov do Trnavy“; a Hurbanovi písal: „Akési videnia mávam a krokom svojim terajším nerozumiem ešte dokonále. Rozpálená je hrozne fantázia moja a myšlienka vyrazená.“ Po dvojtýždňových trapiech prudkej choroby mozgovej umrel dňa 2. júna 1852. Ostatné slová veršované, ktoré napísal do denníka, ležiaceho pri otvorených spevoch Ossianových, hovoria.: „Žiaľom, bolesťam niet ešte konca pod Tatrami, slziam, neresťam, ani utrpeniam. Bože, láska večná, smiluj sa, smiluj nad Tatrami: Černobog tam ešte trápi duše dobré, a blesky svetla Tvojho plášťom noci prikrýva…“

O povestnú kritiku Záborského „Žehier“ (Slov. pohľady I, 5, str. 191 — 198 a II, 6, str. 203 — 212) s Dohnánym sa podelil Janko Kalinčiak, ktorý zo zátišia modrianského „Pohľadom“ posielal svoje štipľavé články, slovenským humorom usmiate a znalosťou veci znamenité. Posúdenie to je vo svojom spôsobe kabinetný kus: verše Záborského, „staroslovenskou“ kritikou ani zjav horácovský vychválené, objavily sa pod Kalinčiakovým nožíkom ako bledé klapancie. Hlavná práca Kalinčiakova v „Pohľadoch“ r. 1852 je však „Knieža liptovské“, najobšírnejšia z jeho povestí. „Obrazom z veku XV.“ zovie ju pôvodca, a nakoľko maľuje kraj dejišťa, Liptov a Spiš, je to obraz verný. Lež osnova intrigová i magnátske panstvo i ľúbostný živel zlyhaly: osoby navidomoči sveta snujú svoje zámery, ktoré všetci vidia, iba ich protivníci nie; vysokí dvorskí páni rozprávajú, ani čoby boli vyrástli na dedine, alebo zase škrobeným, krasorečníckym tónom: Ján Korvín, „knieža liptovské“, palatín Zápoľa, kráľ Vladislav, Verbőci, Červeň — všetko iba rovnaké tiene osôb; i Zápoľova Marienka, maľovaná horúcim štetcom a iste blízka pôvodcovmu srdcu, ostala vzdušným romantickým výtvorom bez kostí a mäsa: „Predstavte si pannu, ktorá je viacej bytnosti nadzemskej, ako človeku podobná, ktorú ovievajú všetky moci nežnosti a sviežosti mladosti čarovnej, — jej oči sú poslom neba, aby ony spojily studenú zem s horúcim, skvelým ohňom vysokosti nebeskej, lebo na koho blesk ich padne, ten zabúda na svet, hoc na ňom stáť musí, a ide do nepokojnej samotnosti; jej líce je sen ruže o kráse svojej, je zornicou krásy, je odblesk rodiacej sa, však nikdy nevídanej ešte božskosti v podobe krásy; jej ústočká sú dva pramene, z ktorých vyteká v bujarej čistote harmonia pesní neslýchaných ešte od sveta v podobe slov, sú ony dych červenosti ružovej, s ktorým sa potichu hlas slávika shovára — a máte Marienku.“ (Hl. X.) V takých vyhútaných veciach Kalinčiak nemal šťastia. Zato znamenité sú opäť figúry, na ktorých v detstve „pásol oči svoje“: drobné slovenské zemianstvo. Hneď rujná jeho zvada v starej veľkej krčme ružomberskej (hl. I.), krikľavá sesia na Likavskom zámku (II.) a nadovšetko obraz zemianskej dediny na vetristom Šovdove (XI.) sú kusy klasické. Postavy, vyrastlé z tohto ovzdušia, starý svätomikulášsky zeman Michal Pankrác a najmä ešte starší pán Samuhel Šovda, dilechtor slávnej familie Šovda de Eadem, pravdivosťou svojou všetko ostatné prevyšujú. Prvý je zosobnené starozemianske právo a zbožňovanie rodu Korvínovského; koňom svojim radšej sekerou nohy dolámal, nežby bol nezemiansky zaplatil mýto; dal by sa rezať za Huňadovcov, ale práv zemianskych dotýkať sa nedopustí: „Ja sa od nikoho pohaniť nedám, čoby sám Matiaš vstal z hrobu; a keď poviem Matiaš, to je toľko, ako čoby som sa zaklial na dušné spasenie“; sám jediný zbije hŕbu Zápoľovho vojska a do pŕs palatínových bodák zapne tak studeno, ani čoby hoviadko zakáľal. A Samuhel — čo v najväčšej surme celej dediny zatvorený na svojej kúrii memoruje latinskú reč na privítanie Korvínovo, „akej knieža ani od Bonfína nepočul!“ Pravda, i tu anachronizmus: tak, ako ich líčil novelista, postavy tieto nevyrástly za Vladislava, lež koreň ich je v rokoch Karola III. alebo v dobe tereziánskej.

Popri Dohnánym a Kalinčiakovi k „Pohľadom“ r. 1851 sa pridal i živý, neohrozený kultúrny pracovník, Trenčan Janko Palárik. Narodil sa bol dňa 27. apríla r. 1822 v Rakovej na Kysuciach. Ako chudobný učiteľský syn prešiel cez gymnázium žilinské i kečkemétske a od roku 1839 seminárom ostrihomským, bratislavským i trnavským, kde štúdiá filozofické a verše Hollého dvíhaly silného jeho ducha v tele slabom a chorľavom. Učil sa moderným rečiam, čítal nové divadelné kusy. Povstanie prežil už ako kaplán v Starom Tekove. V januári r. 1850 prešiel na Windschachtu pri Banskej Štiavnici a dňa 14. marca t. r. už vydal prvé číslo cirkevného časopisu „Cyrill a Method“. Smer týždenníka toho spravil epochu u nás. Veľkým zámyslom a smelým reformám podobral sa cestu kliesniť mladý slovenský kaplán: písal za úniu kresťanských vyznaní, za zriadenie samostatného slovenského arcibiskupstva, za obnovenie cirkevných snemov, diecezánskych synôd, cirkevných súdov porotných a za volenie cirkevných hodnostárov, za zlepšenie postavenia chudobného nižšieho kňažstva a sníženie i nové usporiadanie majetkov cirkevných, písal proti chybám, ľahostajnosti, odrodilstvu vysokého duchovenstva. Takým činom Palárik razom sa stal človekom hore nenávideným, dole zbožňovaným. Slovenskí evanjelici čítali sympatický časopis i písali do neho, noviny domáce i cudzie, duchovné i svetské vychytily redaktorovo meno. Ale slobodomyseľnosť, rodoľubstvo a popularita Palárikova onedlho boly zavrátené úradne. Za husitu, pansláva, demagoga vykričaný kňaz v januári r. 1851 stál už pred ostrihomským konzistóriom, a hoc týždeň umne bránil podstatu svojich reformných návrhov, dali mu vybrať si: aby odvolal útoky na vyššie kňazstvo a zároveň o únii vyznaní i reorganizácii cirkevných majetkov napozatým mlčal, alebo aby vystúpil z cirkvi. Palárik, ako sám hovorí, so sebazaprením zvolil „príkru cestu na pravo“ („Cyrill a Method“ II, str. 181), podrobiac sa cirkevnej autorite. Ale „deklarácia“ o tom, počas jeho kláštorného väzenia od druhého spísaná i podpísaná, vyšla bez jeho vedomia v jeho vlastnom časopise a svádzajúc k mýlnemu zdaniu, ako by Palárik odvolával svoje zásady, odpudila mu razom všetkých jeho prívržencov. Vec v osvetlení pre Palárika neprajnom opäť sa rozniesla po žurnalistike a on ostal „babou“, „pokrytcom“ a „zradcom“. Vpravde však, hoc vtedy „mlčeti musil“, bol „věren presvědčení svému“, odhodlaný súc pokračovať v svojom „pro církev a národ spasiteľném podujetí mírnějším krokem“. („Rozlučné slovo k velectěnému obecenstvu Cyrillo-Methoda“ II, str. 182.) Takým krokom, preložený hneď vo februári t. r. za kaplána do B. Štiavnice, skutočne stúpal ďalej. Lež i ten krok primasovi Scitovskému videl sa byť pristrmý a nezlomné národné povedomie Palárikovo prinebezpečné, i poslal Palárika po pol roku za kaplána do Pešti. „Cyrill a Method“ dňa 9. júla roku 1851 prestal vychodiť, až ho r. 1852 pod redakciou Michala Chrástka znova vzkriesil biskup Moyzes, jediný z vyššieho kňazstva priaznivec Palárikov. V Pešti Palárik skoro našiel si nové pole literárneho účinkovania. Usilovne písal do Klempových peštianskych „Katolíckych Novín pre obecný ľud“, ešte toho roku ich bernoláčinu zamenil za slovenčinu „opravenú“, v ktorej sa potom ujednostajnili všetci neúradní spisovatelia naši (bratislavské dohovory staly sa hlavne snahou Palárikovou), a od r. 1852 do 1856 ako redaktor tohože populárno-cirkevného časopisu prenikavo účinkoval i vo vrstvách nekňazských. „Katolícke Noviny“ sú jediný čistoslovenský časopis, priamo spojujúci našu spisbu z rokov päťdesiatych s desaťročím nasledujúcim. Odhodlaným vystupovaním v záujme spisovnej slovenčiny, najmä knižkou „Ohlas pravdy“ (v Pešti 1852), hovoriacou proti Chrástkovi, ale obrátenou vlastne proti Moyzesovi, nadišputovavšiemu „Cyrillovi a Methodovi“ opäť „staroslovenčinu“, utratil na čas priazeň i tohto svojho záštitníka. I tak však Palárik v časoch tuhého absolutizmu robil, čo len bolo možno. Spolu s vrstovníkom Jozefom Viktorinom konal sbierky na Hollého dobrovodský pomník (poprsie jeho vytesal znamenitý slovenský sochár Ladislav Dunajský a významné nápisy veršom složil naň Ľudovít Štúr), ktorý potom odhalili dňa 11. mája r. 1854. „Odsek cirkevného literárneho spolku na ústrednom semenisku peštianskom“, ktorý v desaťročí 1850 — 1860 čule sa zaoberal slovenskou literatúrou, v Palárikovi mal svoje mravné stredisko. A keď pre chorľavosť r. 1856 sa zriekol redakcie, hneď zas si našiel druhé pole požehnanej práce, ktorá s ožívajúcim literárnym životom na začiatku rokov šesťdesiatych čo do mnohostrannosti a podujímavosti ho postavila do prvého radu našich spisovateľov.

A talent podobný, všestrannosťou na Palárika sa ponášajúci, rozsudný a bystrý, i pri chorobnom tele neúnavný pracovník bol i starší od neho Ctiboh Zoch (do r. 1852 písal sa latinskou formou Cochius), rovesník Ľudovíta Štúra, účastník „Orla“ a „Pohľadov“ už pred rokom meruôsmym a neprestajne činný i v tejto suchej perióde. Narodil sa dňa 15. marca roku 1815 vo Veličnej na Orave, kde otec jeho, tiež slovenský literát, polstoročie bol ev. učiteľom. Z kežmarských, gemerských a štiavnických škôl prešiel na teologiu do Bratislavy, kde stal za tajomníka Jednoty: „Plody zboru učenců řeči českoslovanské prešporského“ r. 1836 vyšly Štúrovou a jeho zaujatosťou. Tohože roku vychovával u Paluďaiovcov v Liptove a roku 1837 povolali ho za farára na Jasenovú, novozaloženú ev. cirkev v Orave, kde prestál časy povstania (väznili ho, s miesta na miesto, až hen do Aradu, honili, pod šibenicu stavali atď., ako to vypisuje vo svojom denníku) a účinkoval do smrti, do dňa 15. decembra r. 1865. Veršovať Zoch počal už v Bratislave: v „Plodoch“ preukázal zručnosť v starom hexametri, v „Hronke“ r. 1836 cibril jazyk na prekladoch z Horátia i z poľštiny, v Belopotockého „Slovenskom pozorníku“ v rokoch 1842 — 1847 spieval piesne rodoľubé, šibal satirou odrodilstvo (podarená je jeho alegorická bájka „Hyd a holuby“ z roku 1847) a poslovenčoval ukážky z Herdera. V Bratislave začínajú sa tiež Zochove trudoviny filologické: zo slovníka Thámovho, Dobrovského a Palkovičovho povyberal slová Slovákom neznáme, chystajúc srovnávací slovník československý; a baviac sa v Liptove, počal zas usilovne sbierať pôvodné zvraty slovenské ako látku k slovníku našej materčiny, ktorý si zaumienil sostaviť spoločne s Hodžom. Už r. 1847, posudzujúc v „Orle“ prvý sväzok „Pohľadov“, ukázal jemný cit pre čistotu slovenčiny, a v posúdení gramatiky Hattalovej i v etymologii mien stolíc uhorských (Lichardove Slovenské Noviny r. 1850 a 1853) prejavil i odbornú znalosť jazyka. Popri tom zaoberal sa tiež históriou („Obraz Slovenska v deviatom storočí“, v Domovej pokladnici 1848; „Úsudek o Slovanech ze sedmnáctého století“, v Slovenských Novinách 1852, a „Dějepisný místopis Oravy“, v Světozore 1858), i životopisom (Ján Bencúr a Vavrinec Čaplovič, v Slov. Nov. 1852 a 1854). V kritických položeniach Zoch sa nebál ostrého slova: jeho zavrátenie Launera i pretriasanie Hurbanových názorov filozofických zvírily polemiku, ktorá dlho znela v literatúre. V časoch absolutizmu, verný ostávajúc ideálom mladosti, účinkoval cestou, ktorú jedinú nezahatali: usilovne dopisoval do viedenských „Slovenských Novín“ a ukladal v nich svoje štúdie, ba nachodíme ho, evanjelika, i medzi spolupracovníkmi „Cyrilla a Methoda“.

A týmže časom, počiatkom rokov päťdesiatych, hlasno v literatúre sa ozýva i meno Jonáša Záborského, rovnako bystrého i bojovného, ešte však oveľa dôslednejšieho spolupracovníka „staroslovenského“ orgánu. Narodil sa dňa 2. februára r. 1812 v Záborí, v Turci, z chudobných zemianskych rodičov. Jeho prvý učiteľ, ako Záborský hovorí sám (Riegrov „Slovník náučný“ X. str. 200), mal dva úrady: v zime učil deti, v lete pásol voly. A rovnako si ťažká na planú školu gemerskú i kežmarskú. Študujúc v Prešove teologiu, zaviazal sa v krúžku národne smýšľajúcich druhov, že literárnym cieľom si spraví filozofiu. Ako kaplán v Pozdišovciach, v Zemplíne, raz roku 1835 po tuhej škriepke s odrodilcami napísal ódu „Na Slováků“ a poslal ju ako cudziu báseň do Pešti Kollárovi, ktorý ju s menom Magurského uverejnil v „Zore“ r. 1836. To zobudilo v Záborskom dôveru v básnický talent, v ktorej potom zotrvával takmer do smrti. Zanechajúc kaplánku, odišiel na ďalšie štúdiá do Halle, kde prežil rok s Ľudovítom Štúrom, Červenákom a Grossmannom. Od r. 1838 do r. 1841, ako prvý kaplán Hodžov, pobudol v Lipt. Sv. Mikuláši a r. 1841 zvolili si ho za ev. farára v Rankovciach. Tu sa počínajú čudné osudy Záborského. Po štvrť roku zhorela mu fara i škola. Uchýlil sa do biednej sedliackej chalupy. Ale „Jelenkor“ počal naň obracať pozornosť úradov, viniac ho z panslavizmu. V takej súre ponúkali Záborskému profesúru v seminári košickom, ak prestúpi na katolíctvo: on pristal, lež dostal tam iba nemeckú kaplánku. Premena v postavení uvoľnila i sväzky so Štúrom, Hodžom a ich družinou, a v pražských „Hlasoch“ r. 1846 nachodíme Záborského medzi najprudkejšími záštitníkmi „bibličtiny“. V povstaní r. 1848 i Záborský, pre čisto teoretické sympatie s národom, stál už pred náhlym súdom a len generál Schlick ho vyslobodil. V jeseni roku 1849 ostal profesorom gréčtiny pri košickej akadémii a o rok, za odstúpleho Dr. Radlinského, vo Viedni spoluredaktorom „Slovenských Novín“. Nevľúdne stanovisko Záborského proti slovenčine popudilo proti nemu mladú kritiku a nepriaznivé prijatie „Žehier“ (vydaných vo Viedni roku 1851) v „Slovenských pohľadoch“ bolo toho následkom. Týmto neúspechom a rastúcim absolutizmom znechutený, Záborský počiatkom roku 1853 zanechal redakciu, prijal, ako odmenu „raz navždy“, biednu faru v Župčanoch pri Prešove a prestal písať. Ale nový život duševný o šesť-sedem rokov znova ovial jeho, a zabudnúc na učené napodobenia antiky v „Bájkach“ (ešte r. 1840 od Fejérpatakyho v Levoči vydaných) i v „Žehrách“, a na prudké škriepky časopisné, prihlásil sa z najvýchodnejšieho konca Slovenska opäť spoločnej práci literárnej.

V suchých dobách schne i poézia. Ako Sládkovičov „Detvan“, r. 1853 vytlačený, hoc už r. 1847 složený, stojí tam sťa nedorozumenie, osamelý svedok potuchlého oduševnenia a zaviatych maľoviek ducha, tak všetka beletria tohto času v minulosti má korene a ta obrátený pozor. Kus dejov slovenského povstania prímerčivý Ján Trokan zachytil v „Myjave s novým vekom“ (v Skalici 1851), hovorných veršoch historicko-didaktických, kloniac sa rečou k miestnemu dialektu a stojac „medzi dvoma ohni“ („Slovo Myjavy k čtenárom“, str. VI); vážnu prózu života smiechotami okoreniť usiloval sa Ján Chalupka, od r. 1850 administrátor ev. okolia bratislavského, päťaktovou činohrou „Dobrovolníci“ (vo Viedni r. 1854, ako dotiaľ, zas bez mena spisovateľovho), v ktorej páni hovoria po česky, ľud po slovensky; hrdinskú smrť dvoch našich junákov Jozef Podhradský ospieval v päťaktovej tragédii „Holuby a Šulek“ (v Pešti 1850), čudesnej, číro naturalistickej a jednako prekvapujúcimi poetickými krásami bohatej Faustiáde slovenskej. To bolo všetko.

Zato v utiahnutých chyžiach písali knihy učení. Ján Kollár, vtedy už univerzitný profesor vo Viedni, prestal rozmnožovať sonety a ukladal básnické svoje fantázie do prozaických foliantov „Staroitalie slovjanskej“ (vo Viedni 1853). Umrel neočakávane, dňa 24. januára r. 1852, zanechávajúc u svojich, ktorí nad bezdušným telom vďačne zabudli príkre boje o literu, nechladnúcu pamäť rázneho národného buditeľa najúčinlivejšej generácie slovenskej a v mladých letách posväteného poetu, u cudzích slávne meno znamenitého spisovateľa, najmä svojím epochálnym vystúpením. Dr. Karol Kuzmány, od jesene r. 1849 profesor ev. bohoslovia praktických vied, tiež pri fakulte viedenskej, ujavil v novej, napravenej forme Bibliu šesťdielnu (v Kyseku 1851), cirkevné ev. právo a právo manželské pre všetky konfesie; za tamto („Lehrbuch des allgemeinen und österreichischen evangelisch-protestantischen Kirchenrechtes“, vo Viedni 1856) dostal pruskú zlatú medailu. Tu doma Dr. Gustáv Reusz (nar. dňa 4. januára 1818, umrel dňa 12. januára r. 1861, jeden zo štyroch synov znamenitého znateľa našich ľudových povestí, revúckeho ev. farára a od r. 1850 administrátora okolia potisského), mestský lekár v Miškovci a v Revúcej, botanik vzácne obdarený, po desaťročných skúmaniach rastlín javnosnubných od Bratislavy po Gemer, roku 1853 v Štiavnici dotlačil svoju obšírnu „Květnu Slovenska“, ktorú svetová kapacita česká, Jan Purkyně, označila za knihu klasickú.

A v modrianskom kraji, v tichej utiahnutosti, žil dumným svojim veršom i vedeckým trudom a politickým vidinám Ľudovít Štúr.

*

Neprijmúc ponúkané úrady a hodnosti, Štúr po povstaní uchýlil sa do Modry, kde po smrti brata Karola od r. 1851 otcovsky sa ujímal výchovy opustených jeho sirôt. Dlhé prudké napnutie ducha i tela, rýchle premeny všeobecného položenia od niekoľkých rokov a s nimi mnohé sklamané nádeje dotýkaly sa najhlbšej hlbiny srdca veľkého slovenského idealistu. „Neraz hľadal útulky u mňa,“ rozpráva druh jeho Kalinčiak (v Lipe II, str. 118) „,Janko môj! duša moja je smutná až k smrti,‘ slovami evanjelia hovoriac. I nashovárali sme sa, kým tma s duše jeho nesišla.“ Za takých okolností všetko, čo vtedy Štúr písal, hlasnejšie než kedykoľvek predtým hovorilo zvukom vlastného srdca.

Jeho „Spevy a piesne“, vydané v Bratislave roku 1853 a posvätené pamiatke bratovej sú variáciou na jediný motív: žiaľny slovenský osud. Mnohé z tých veršov boly síce skrsly už v desaťročí predošlom, kusy z väčších i niektoré menšie (napr, str. 110, 111), so zjavným i zatajeným menom pôvodcovým bol vytlačil už „Orol Tatránsky“: lež okolnosti, v ktorých teraz vychodily na svetlo, zvyšovaly ešte pôvodnú ich zádumčivosť. Pravda, ako poézia nevykryštalizovaly sa v plastické slovo; hlboký cit Štúrov ostal v jeho hrudi, zraku, slove živom; i v prózu, najmä slovenskú, vteloval sa plnšie, nežli v reč veršovanú.

K epike svojej si Štúr vybral dva známe tragické zjavy našich dejín: pád Veľkej Moravy a pád dŕžavy Čákovej, následky katastrofy na poliach požunských a udalosti pred zradou na poliach rozhanovských. Lež z tých „bohatierskych spevov“ knižky, zo „Svatoboja“ a „Matúša z Trenčína“, nevycítiš obrazov Veľkej Moravy, ani ríše Čákovej, pri všetkých štúdiách, ktoré básnik vynaložil na historickú osnovu i reálne podrobnosti maľovky; z nich vycítiš iba jeho ťažký smútok nad minulou i terajšou slovenskou biedou.

To nespieval Svätoboj nad padlou starou Moravou, tak Ľudovít Štúr žalostil nad zatíchlym novým Slovenskom; zoborskí pustovníci, ktorí obchádzali dediny a zámky a „ľud zápalným prebúdzali slovom“, to on a jeho bratislavská mlaď; duma desiateho veku znie clivosťou nášho storočia:

A tak i v „Matúšovi“. Štúr podrobne pozná každý kameň z krajín opisovaných, dej básne stojí na dobrom základe historickom, obrazy bojov ukazujú k uznaným vzorom starej epiky — lež duša poetova jednako len najživšie hovorí z miest lyrických. Romantický starík spieva na zámku Matúšovom o zakliatí, ktoré nadlho mŕtvi ľudí.

To je ovzdušie málo pred rokom 1848 a málo po ňom. Idea slobody blčí osamelým ohníkom iba v roztratených vyvolencoch; ľud, hlivie:

Veštiaci starý spevák na zámku Čákovom, i „syn slobody“, junák na Považí, je dumajúci Ľudovít Štúr. Epilóg, „Spev na Trenčíne“, zjavne vyslovuje jeho myšlienku. Staré spevy zapálily dušu mladistvú, zápal unáša ju k veľkým skutkom, a dušu len preniká horký žiaľ:

Matúš Čák porozumel starým skazkám a obnovoval dávnu slávu:

Drobná „Pripomienka“, napísaná 1850, je kľúčom k obidvom „spevom bohatierskym“:

lebo

a

Väčšina ostatných drobných veršov je posvätená rozpomienkam rodinným. Skorý odchod brata Karola, „samoprvého rovesníka citov a úmyslov“ svojich, Ľudovít nemôže oželieť; siroty pozostalé ťažko mu ležia na duši; zosnulý starý otec, schnúca lipa na rodičovskom dvore, zatíchly kraj jeho detstva — všetko sa ho dotýka smutno. Posledné Štúrove verše, napísané roku 1855 (z pozostalého rukopisu vytlačil ich Orol V, 1874, str. 97), sú už číra rezignácia. Duchu matky svojej si ťažká:

Z takého rozpoloženia duše vyvádzala Štúra robota vedecká. Dávna jeho myšlienka, charakter všetkej ľudovej poézie slovanskej, zaujímala ho najčastejšie. Janko Kalinčiak bol mu verným pomocníkom, prečitujúc srbské piesne zo sbierky Vukovej, keď oslabnutý zrak majstrovi neslúžil, a stálym oponentom, keď idealistické názory zvádzaly Štúra k nespoľahlivým zakľúčeniam. Výsledok Štúrových štúdií, neveľký, ale krásny spis o tejto látke Kalinčiak, v nastalej slovenskej suchote, poradil vydať po česky, on ho z rukopisnej slovenčiny do novej formy i prepísal, a v takej podobe, venovaný, kniežaťu Michalovi Obrenovićovi, vyšiel nákladom Matice českej v Prahe roku 1853 s názvom: „O národních písních a pověstech plemen slovanských“. Štúrovo oduševnené a umné ocenenie úzkych vzťahov slovanskej piesne k prírode živej a neživej, k rodine, k domovine, zistenie ich symboliky, plastiky, prostoty, hudobnosti, zádumčivosti — tieto výskumy zväčša majú platnosť podnes; pôvodca znal všetku vtedy prístupnú látku a vývody jeho vychodily z presvedčenia mnohých liet. Že však individualita tak ostro vykryštalizovaná, ako bol Štúr, tuho držala i svoje výlučné stanovisko, už Kalinčiak naznačil, hovoriac: „Ľudovít Štúr chcel Slovanstvo vyperiť, dokazujúc, že ono má umelectvo nielen samorastlé, ale i hotové, zjavujúce sa v piesňach a povesťach národních — ale zabudol, že aj iné národy majú národniu pieseň, a že neni všetko slovanské, čo je národnie. Mienka moja bola vždy tá, že pieseň a povesť národnia síce charakterizuje názor sveta, spôsob myslenia, cit, letoru, ruch duše istého národa, a že vždy musí byť základom umenia národnieho; ale predsa preto — nikdy nie je umením… On chcel raz mať vedu a umenie slovanské hotové, a hľadal ho i tam, kde ho nebolo.“ (Sokol I, 1862, str. 399.) Štúr triedil umenie ešte vždy podľa schém Heglových; k novej poézii, zastúpenej školou Byronovou, ku ktorej prislúchali i Puškin a Mickiewicz, bol príkry. Konečne mal niektoré mútne pramene, ktorých hodnovernosť vtedy nebola dostatočne otrasená: tak napr. novoveké falzum, básne, známe pod menom Rukopisu kráľovodvorského a zelenohorského, Štúr pokladá ešte za prostonárodné plody staročeské.

Sjednotiť Slovanov vo viere bolo túžbou Palárikovou: výraz dával jej v „Cyrillo-Methodovi“ hneď r. 1851. Sjednotiť Slovanov vo viere prostriedkom ruštiny, najrozšírenejšieho i najzavarovanejšieho slovenského jazyka, bolo snažením Dr. Radlinského, ktoré prejavil sbierkou ruských kázní, obsahujúcich učenie katolíkom i pravoslávnym spoločné (v Budíne r. 1852), a rusko-nemecko-latinským slovárom (tamže roku 1853), majúc na ume ešte i všeslovanskú gramatiku. Ako „tatránsko nárečie“ voči nárečiam ostatných Slovanov i slovanskému jazyku cirkevnému „je podobné rieke, ktorá, vytekajúca z jednoho všeobecného žriedla, zaberá sebou všetky ostatné, od tohoto viac alebo menej oddialivšie sä potoky do hlubokého mora jednoty literárnej“ (hovorí Radlinský v oznámení svojich slovenských „Pokladov kazateľského rečníctva“ dňa 13. marca roku 1852, obracajúc ich všetkým slovanským kňazom), tak zase „ako pravý Slavian, obznámil sa so všetkými slavianskymi nárečiami, predovšetkým s jazykom ruským, v ktorom našiel všetku slaviansku pôvodnosť, zovrubnosť, určitosť, jemnosť i plnozvučnosť slova, formy i slohu… A preto ak Slavianom treba blížiť sa k literárnej jednote, tá jednota možná je iba pri jednomyseľnom ich snažení k onomu prameňu slavianskej literatúry.…“ (Собрание pyccкихъ проповъдей. Томъпервый str. XI.)

*

A plánmi k slovanskej jednote, literárnej i kultúrnej, zaoberal sa temer v tom istom čase i Ľudovít Štúr. Roku 1853 dal sa riešiť otázku tejto budúcnosti, složiac, na ten čas iba pre seba, po nemecky knižku, ktorá zaujatosťou Vladimíra Lamanského, s úvodom a poznámkami vynikajúceho tohto slavistu a priateľa Slovákov, vyšla po rusky v Moskve r. 1867 s nadpisom: Славянство и свет будущаго. Послание Славянъ съ береговъ Дуная Людевита Штура. Od tridsiatych rokov, ako Kollár roku 1836 v „Hronke“ a 1837 v osobitnom vydaní v Pešti (Über die literarische Wechselseitigkeit zwischen den verschiedenen Stämmen und Mundarten der slawischen Nation) prehovoril o slovanskej vzájomnosti, toto bolo jediné rozobratie časového predmetu. Rozdiel je veľký. Kollár chcel zamieňať slovanské knihy, učiť sa najhlavnejším jazykom, cestovať a tým poznávať prednosti i potreby, obmedzovať literárne nárečia slovanské na štvoro hlavných a tie veľadiť výlučne; Štúr každému slovanskému kmeňu praje osobnej voľnosti a žiada samostatného rozvitia individuality vo vlastnom nárečí, v tom vidiac najistejšiu cestu k jazykovej i literárnej jednote všetkých a k samobytnej národnej kultúre. Takýto spoločný vyšší jazyk literárny i Štúr videl v ruštine, číslom národa ju hovoriaceho, štátnou jeho samostatnosťou, svetovou literatúrou a dejinnou úlohou povolanú k tomu, aby Slovanom sa stala kultúrnym spojivom tak, ako Nemcom je spisovná reč nemecká. Štúr veril, že reč i literatúra ruská, až rozvije všetky sily driemajúce v národe, bohatstvom a významom svojím priťahovať bude reči ostatných kmeňov slovanských, ktorých cieľ, v roztratenom ich postavení, nemôže byť iný, ako hájiť národnosť proti prítoku cudzích živlov a udržiavať jej povedomie. Presvedčenie to Štúr vyslovoval s celým ohňom svojej ideálnej duše, maľujúc si kusy a kúsky slovanského tela, roztrasené históriou, vierou, písmom, politikou, cudzopasníctvom, oslabené životne, národne, literárne, ako velikú kultúrnu jednotku, rovnorodú svetu románskemu alebo germánskemu a povolanú, ako ony, hrať v duševnom rozvití človečenstva samostatný zástoj. Po politických nezdaroch ostatných čias i Štúrovi, ako mnohým iným, naliehavo prichodila na um myšlienka, ktorú Hurban vyslovil vo svojich dokonávajúcich „Pohľadoch“ dňa 28. júla roku 1852 (IV, str. 29): „Nie sa je čo diviť tomuto živoreniu! Rozpadnutie na kmeny a kmenky, azbuku a abecedu, a ešte potom najhlavnejšia naša nehoda a nezdoba, že sa nevieme sjednotiť na myšlienke jednej, literatúre moci a veľkosti dodávajúcej, robí nás mdlých a slabých.“ V tom duševnom naladení vysoký pozor Ľudovíta Štúra nevidel hate, nastavené medzi kmene slovanské tisícročnou minulosťou, bôle složitého preporodenia a dlhú k nemu cestu, merajúc dráhy storočí ideálnou mierou okamihu. Ale i tak Štúrov pokonný spis, predstavujúci sumu jeho životnej filozofie, v základnej myšlienke na krok sa neodchýlil od horúcej snahy prvých študentských pokusov Štúrových: nové a nové cesty hľadať k spáse národa.

Štúr ľúbil prírodu náruživosťou slovanského človeka. Voľná pohuľanka horou, s knihou v ruke a s puškou na pleci, bola mu denným oddychom. Dňa 12. decembra roku 1855 vyšiel si na poľovku do blízkej hory. Preskakoval priekopu, padol na pušku, tá vystrelila a hrubý náboj vohnala mu do stehna. Rana bola smrteľná, a o mesiac, dňa 12. januára roku 1856, Štúr umrel.

Nemý žiaľ išiel po našich krajoch. I literárni protivníci zahovorili citným slovom. Daniel Lichard napísal medziiným (Světozor, príloha Slov. Novín, 1856, str. 7): „Štúr byl, co do mysle, člověk ideálů; co do srdce svého šlechetná, upřimná duše, která jako sama poctivě s celým národem svým i s jednotlivými údy jeho smýšlela, tak i nebyla v stavě poctivému přesvědčení jiných hanebné a nečisté pohnoutky podkládati. Proto také Štúr co člověk neměl protivníka“ — dodávajúc: „Mnohé naděje života jeho zůstaly nevyplněny.“

Jednako toho, čo vyplnil, dosť bolo na krátky život ľudský. Ľudovít Štúr literatúru našu povýšil a prehĺbil, ba v kmeňovom smysle stvoril. Videl zahraničný kus sveta a doniesol domov bohatú korisť nových ideí; prešiel krížom-krážom Slovensko, načúvajúc všetkým zvukom rodného jazyka; pozeral s pliec Kollárových a Šafárikových ďaleko do budúcnosti slovanskej, utešujúc svoj opustený kmeň maľovidlami ideálu; spojil v litere rod, konfesiou od vekov rozčesnutý, a zobudil i vychoval statný rad sviežich talentov, veľadiac nimi literatúru i život; obživenú slovesnosť pritiahol do učených experimentov zas na širokú postať ľudovú, cítiac, že iba na nej je jej budúcnosť i význam, a zachránil ju pred vycivením. Národné povedomie, nakoľko sa u nás ohlásilo v rokoch 1848 a 1849, bolo hlavne jeho dielom a jeho poprednou robotou v dvoch ostatných desaťročiach života bola i národnosti našej obrana. Hoci ako poeta nie je z posvätených, ako skúmateľ nie z pionierov, ani ako štylista nie z vyvolených: ako zápalistý, sebažertvujúci učiteľ generácií, ako mužný, ideálny charakter a prvý predstaviteľ smeru najpamätnejšej periódy slovenského preporodenia má v našej domácej i v slovanskej kultúre význam epochálny.

Roky, v ktorých sa odobral Ľudovít Štúr, boly najsuchšie pre literatúru: navonok, v slove tlačenom, perióda 1852 — 1858 predstavuje ozaj sedem chudých rokov biblických. Lež zasadené zrno bolo pribohaté, aby nezišlo znovu: pod povrchom kľul sa mladý život. Roztratení literáti slovenskí nehliveli, čo i trudy ich ostávaly v písacích stolíkoch. Sládkovič, od leta roku 1856 farár v Radvani pri Banskej Bystrici, ktorej blízkosť, ako životopisec básnikov hovorí (Orol V., 1874, str. 71), ho „pred obyčajným zdedinčením zachránila“, neodkladal veršujúce pero; Ľudovít Žello, ev. učiteľ v Malom Kéreši, r. 1854 do slovenčiny prerábal veľkú báseň zo starej histórie slovanskej, a Hurban konal štúdie k veľkému románu tejže látky; Viliam Pauliny, z osnovníka pri županskom úrade v Trenčíne skoro postúpiac na hlavného slúžneho okresu bytčianskeho a už r. 1853 za stoličného komisára v Kečkeméte, vedľa mnohých prác úradných nejednu chvíľu stihol posvätiť literárnym zámyslom, ktoré o niekoľko rokov neskôr dozrely; Gemerci Peter Kellner, po revolúcii slúžny ochodze rožňavskej, od leta 1850 za päť rokov slúžnovský adjunkt v Revúcej a potom do roku 1860 aktuár v Banskej Gelnici, Levoči i v Novom Meste pod Šiatrom, a Pavol Dobšinský, od r. 1850 dva roky administračný tajomník Reuszov v Revúcej, od r. 1853 zas dva roky kaplán Chalupku a katechéta v Brezne a v rokoch 1855 — 1858 farár na Bystrom pri Rožňave, s oduševnením skúmali slovenské povesti, onen rozoberajúc ich filozoficky, tento ich sbierajúc a vo vernej forme do tlače chystajúc; ich mladší rodák Ľudovít Kubáni, nádejný básnický talent, v písanom časopise r. 1855 počal ukladať novely i verše; Janko Palárik v Pešti hútal o novej slovenskej dráme; a Samo Chalupka na samote hornolehotskej, piloval verše, ktoré onedlho poézii našej ohlásily novú jar.