ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[21]

Skorý koniec drahého gazdovstva absolutistického, zožierajúceho zbytočné milióny, i zmiernenie nespokojnosti utlačených národov, hlivejúcich v nezdravej tíšine, zvestovalo panovnícke slovo dňa 9. septembra 1857, želajúc si „rozličné kmeny národnie v národnej ich vlastnosti zachovať a pri pestovaní ich reči mať k nim príslušný zreteľ“.

Prvý literárny znak uvoľňujúceho sa života slovenského sa ohlásil k Novému roku 1858 budínskym almanachom „Concordia“. Vydavatelia Viktorin a Palárik, skladajúc tento „slovanský letopis“, mali dvojakú vec na ume: spojiť obidve naše strany, píšúce „staroslovensky“ i čistoslovensky, a literatúru oživiť sviežim slovom poetickým. Obidvoje sa im podarilo: kniha zvučala menami najmilších poetov slovenských — o Hollom obšírne písal Viktorin sám, Sládkovič dal „Milicu“, Kalinčiak „Lásku a pomstu“, Janko Kráľ spevné verše, a čo najväčšmi vtedy kriesilo život — druhý redaktor, v pseudonyme Beskýdova skrytý, novú národnú veselohru slovenskú „Incognito“.

Udalosti sa sľubne rozvíjaly. Západoeurópske pohyby, rakúsko-italská vojna, úkaz zo dňa 20. júla r. 1859, uvádzajúci do krajov nenemeckých za čiastočný vyučovací jazyk školský miestnu reč národa, patent zo dňa 1. septembra t. r., dávajúci evanjelikom v Uhrách úplnú cirkevnú autonómiu — to všetko budilo nové nádeje a nový ruch.

Dr. Andrej Radlinský, od r. 1857 v Budíne vedúc „Cyrillo-Methoda“ v slovenčine obnoveného (pod ktorým menom bol spojil časopis tohože mena v B. Bystrici r. 1856 dokonavší a „Katolické Noviny“ v Pešti dokonávajúce), pridal k nemu od r. 1859 „Priateľa školy a literatúry“, pedagogický list veľkej váhy; znamenité odborné sily, ako Makovický, Záturecký, Nemešáni, obozretné bránenie školských i národných práv, početné dopisy, dobré posúdenia, rázne odbíjanie všetkého, čo hatilo samostatné rozvitie nášho slovesného života, neobyčajne obživovaly v ňom literatúru do r. 1861, nahrádzajúc i slovenský časopis politický. Školy a školy Slovákom — neprestajne znel jeho hlas. „Dobrá škola je základ všelikého ľudského blaha. Dobrá škola v obci alebo šibenica pred každou obcou — jedno lebo druhé je nevyhnutne potrebné!“ (Roč. I, str. 2) Podobným smerom, hlavne na samostatné slovenské skúmanie dejepisné založená, išla neskoršie kritická príloha „Cyrillo-Methodova“, „Slovesnosť“ (tiež tri ročníky, 1863 — 65), ktorú Radlinský vydával už ako kútsky farár spolu s Frankom Sasinkom v Skalici.

Nemenšiu činnosť rozvíjal budínsky kaplán Jozef Viktorin. Ačkoľvek sám literárne málo plodný, vydavateľskou horlivosťou, svedomitosťou a obetavosťou v tom čase stojí na prvom mieste. Pochodil z otca Moravca a matky Češky (narodil sa dňa 12. marca r. 1822 v Zavari, v Bratislavskej), a už ako trnavský klerik r. 1840 úzko sa spriatelil s kolegom svojím Palárikom, o päť rokov neskôr s Ľudovítom Štúrom, a r. 1847, ako kaplán v Senici pri Hlbokom, s Jozefom Hurbanom. Pre otvorené jeho národovstvo preložili ho ešte tohože roku do Nádaša pri Trnave, v povstaní vyše pol roka sedel v bratislavskom väzení, od r. 1850 do r. 1852 bol kaplánom v Skalici, do r. 1855 v Starom Budíne a do r. 1866 v Budíne samom: teda plných dvadsať rokov. Vo svojom almanachu „Lipa“ (I, 1860; II, 1862; III, 1864), už čistoslovensky v Budíne a v Pešti vydávanom, spojil všetkých vynikajúcich našich spisovateľov: tam zjavily sa najlepšie práce Kalinčiakove, Bottove, Žellove, Palárikove, Záborského, tam spievali Sládkovič, Kubáni, Čajak. Poézii i próze slovenskej Viktorinove „Lipy“ šumely sviežim vanom nového života. Chudobný kaplán púšťal sa do nákladných diel, sám vydávajúc knihu za knihou: svoju slovenskú gramatiku pre Nemcov (1860, 1862 a 1865), básne Sládkovičove (1861), spisy Hollého v svedomitom výbere a zdokonaleným pravopisom (1863), Záborského diela dramatické (1865 a 1866) i bájky (1865), vlastný preklad knihy Tomáša Kempenského „O nasledovaní Krista“ (1867) atď.

A popri týchto nových prúdoch i časopisný orgán beletristický skrsol v „Sokole“, ktorý dňa 5. mája r. 1860 v B. Štiavnici počal vydávať Pavol Dobšinský, od jesene 1858 profesor slovenčiny pri tamojšom ev. lýceu. Zo starších Chalupka, Graichman, Kráľ, Nosák, Botto, Ferienčík, Zechenter, z mladších Kubáni a Čajak sú najčastejšie mená v jeho sviežich stĺpcoch, priskoro (už dňa 15. okt. r. 1861) pristavených: redaktorovi, pod rastúcim vtedy tlakom politickým, bolo si vybrať medzi redaktorstvom bez profesúry alebo farou bez časopisu. Zvolil si faru v Drienčanoch, v rodnom Gemeri, a profesúra i redaktorovanie sa zakončily sklamanou nádejou.

Také sklamané nádeje v rokoch 1860 — 61 sa opätovaly. V „rozmnoženej ríšskej rade“ viedenskej Slovákom nedostalo sa zastupiteľa, iba čo chorvátsky biskup Štrosmajer sa tam ohlásil v ich záujme; diplom zo dňa 20. októbra r. 1860, pri všetkých výhodách pre Maďarov vyslovujúc rovnosť národností, jednako živel slovenský nechával v položení podobnom stavu pred rokom 1848; v krajinskom sneme uhorskom, otvorenom dňa 6. apríla r. 1861, kde z 324 vyslancov, zvolených už za povestných „ústavných“ slobôd, zasadalo iba 34 ablegátov nemaďarských a z nich slovenský ani jeden, zas len uhorský Rus Adolf Ivanovič Dobriaňskij bránil našu slovenskú vec; cirkevný patent zo dňa 1. septembra roku 1859, dávajúci rovné právo všetkým údom cirkvi evanjelickej a umožňujúci slovenskú samosprávu i slovenské samostatné školstvo, bol zas odvolaný; školy na Hornom vidieku, ktoré podľa nového zriadenia boly by maly sa pretvoriť na čistoslovenské alebo aspoň miešané, prerábaly sa v maďarské atď.

V tomto kritickom obrate vstúpily v Budíne do života politické „Pešťbudínske Vedomosti“. Ján Francisci, po októbrovom diplome úradník v disponibilite, viedol ich odo dňa 19. marca r. 1861; do 18. septembra 1863; vtedy povýšený súc na skutočného radcu uh. námestníctva, odovzdal ich Mikulášovi Ferienčíkovi. Časopis Francisciho zdedil ducha Štúrových „Novín“. Svieže sily sa v ňom ohlásily, so širokým rozhľadom a bystrým umom: vedľa redaktora Štefan Marko Daxner, Mallý-Dusarov, Gotčár, Pauliny-Tóth, Palárik organizovali politickú činnosť publicistickým perom.

Z takých snáh, z nového ústavného života a nového nebezpečenstva pre slovenskú národnosť vyšla myšlienka spoločného verejného prejavu. Vyslovilo ju pamätné Memorandum.

V dňoch 6. a 7. júna r. 1861 sišlo sa v Turčianskom Svätom Martine, ako „Slovenské národné shromaždenie“, do 3000 zástupcov našich obcí, miest, okresov, — ľudí svetských i duchovných, učených i pospolitých, mešťanov i šľachty, ktorí, rozoberajúc vec všestrannými oduševnenými úvahami, prijali v podstate Daxnerovo znamenite vypracované „Memorandum národa slovenského ku krajinskému snemu“, žiadajúc: aby osobnosť Slovákov a vlastenskosť ich reči bola uznaná a zabezpečená zákonom; aby osobnosť tá v priestore, ktorý zaujíma ako celistvá národopisná masa, bola uzákonená pod menom „Slovenského Okolia“; aby národné a rečové práva boly vymerané podľa zásady úplnej rovnosti národov uhorských; teda v hraniciach „Okolia“ slovenčina uznaná za orgán života verejného, školského, cirkevného pri plnom inak práve diplomatičnosti jazyka maďarského vo vysokých úradoch krajinských; všetky snemové zákony, nesrovnávajúce sa s rovnoprávnosťou národov (16:1791, 7:1792, 4:1805, 3:1836, 6:1840, 2:1844/5 § 3:1848 a 16:1848) zrušené; založená slovenská právnická akadémia a na peštianskej univerite katedra reči a literatúry slovenskej.

To boly hlavné požiadavky. Shromaždenie prijalo ich so sviatočnou radosťou. Ich odôvodnenie navrhovateľom Daxnerom, Hurbanom i Palárikom (zčiastky protirečiacim) bolo epochálne. Hlavní župani: turčiansky b. Šimon Révay a liptovský Martin Szentiványi, svätomartinský snemový vyslanec Jozef Justh a iní zo slovenského zemianstva pretekali sa v oduševnenom súhlase so slovenskou vecou. „Za šťastného sa pokladám, že to môžem pred národom vysloviť, ktorý mňa svojou politickou zrelosťou naplnil úctou: podpisujem všetky žiadosti za rovnoprávnosť! My, ktorí sme tu, zastupujeme verne národ náš,“ volal Szentiványi menom slovenskej šľachty. A podobne za „verných Slovákov“ verili sa ostatní.

Len čo sa však rozišli zástupcovia národa, na všetkých stranách krajiny zblčala žravá agitácia proti Memorandu, zahraničné novinárstvo, menovite i bratské, zastupujúce „historicko-politické individuality“ a neuznávajúce práva prostej živej národnosti, písalo proti nemu a na krajinskom sneme ho umlčali. Až v poslednej chvíli, keď neústupne stojac na stanovisku osemaštyridsiatnickom, nemohol sa pokonať s panovníkom a čakal koniec svojho účinkovania, snem očistom zodvihol zas otázku národnostnú: lež dňa 22. augusta r. 1861 ho rozpustili a dňa 5. novembra t. r. prišlo druhé provizórium.

Do týchto čias padá čulé, mnohostranné účinkovanie Viliama Paulinyho-Tótha, ktorý v rokoch šesťdesiatych sa najmä beletrii našej stal duchom vodčím a koncentrujúcim. Zanechajúc po 20. októbri úrad, preniesol sa z Kečkemétu do Budína. Časopisy jeho, ktoré v Budíne vydával, humoristicko-satirický „Černokňažník“ (od r. 1861) a zábavno-poučný „Sokol“ (od r. 1862), sú pre slovesnosť našu toho desaťročia uholnými kameňmi: tamten slovom i obrazom s nevyčerpateľným vtipom bičoval najmä terorizmus a odrodilstvo doby, tento spájal všetkých čelnejších spisovateľov a vychovával svieže sily, budiac znamenite organizovanou dopisovateľskou účasťou so všetkých strán domáceho i zahraničného sveta, čestnými odmenami za dobré práce a všestrannosťou redaktorovou hlavne v prvých štyroch zo svojich ôsmich ročníkov široký záujem obecenstva. Ako kedysi Štúrov „Orol“ a neskôr Radlinského „Priateľ“, tak teraz Paulinyho „Sokol“ a „Černokňažník“ staly sa východiskom novej literárnej činnosti slovenskej a buditeľom i zúrodňovateľom spoločenského života.

Druhé provizórium osožilo národnostiam aspoň načas. Slováci, nenachodiac spravodlivosti tu doma, obrátili sa do Viedne. Vyslanstvo, vedené biskupom Moysesom, dňa 12. decembra r. 1861 podalo panovníkovi „Prosbopis“ (Pešťbudínske Vedomosti I, č. 78), vysvetľujúci „Memorandum“ a jeho dôvody. Výnimočný stav krajinský nedopúšťal síce, aby žiadosti jeho vstúpily do života, zato však prišlo uvoľnenie v inom smere. Na hornouhorských školách slovenčine dostalo sa trocha miesta, najmä na gymnáziu banskobystrickom, vedenom umnou rukou Čulenovou; v úradoch slovenčina, keď i nie maznanou princeznou, stala sa aspoň trpenou popoluškou, a inak Slovákov nehatili otvárať a vydržiavať si stredné školy zo svojho: Revúca roku 1862 otvorila vyššie, Turčiansky Svätý Martin roku 1866 nižšie gymnázium evanjelické, Kláštor pod Znievom r. 1869 nižšie reálne gymnázium katolícke.

Najväčšou korisťou druhého provizória bola však dozretá myšlienka, ktorú tiež zrodilo národné shromaždenie júnové a stály výbor, pod predsedníctvom Jána Francisciho, otcovsky plekal a obozretne vymáhal: veľký literárny spolok Maticu slovenskú. Dňa 21. augusta roku 1862 panovník podpísal akt, dňa 4. novembra t. r. vytešený dočasný výbor ohlásil to národu, a dňa 4. augusta r. 1863 mesto Turčiansky Svätý Martin, ochotne sa ponúknuvšie za sídlo spolku, hostilo prvé valné shromaždenie matičné. Národa sa sišlo a od tých čias rok od roka sa ta schodilo do tisícov; imanie spolkové hneď prvý rok vzrástlo na 100.000 zlatých; dvíhal sa vlastný priestranný spolkový dom; slovenská starožitnosť, kniha, rukopis dostaly vďačné centrum; inteligencia i prebudené nižšie vrstvy početne sa hlásily k stredisku svojho duševného života. Cyrilometodejským rokom 1863, pod predsedníctvom Štefana Moysesa, povýšeného za skutočného tajného radcu, sa počína účinkovanie Matice slovenskej, dvanásť rokov obživujúc národ. Zo shromaždení matičných vychodily literárne i kultúrne podnety, z nich sa šírily kruhy uvedomenia ďalej a ďalej, ony bývaly sviatkami uvoľneného slovenského ducha, hodnými zvečnenia perom umeleckým.

Prvý, kto ospieval túto kolísku nového života národného, bol prvý spevec národa: Andrej Sládkovič.

^[22]

Kriepnejúci život južných Slovanov a ich hrdinský odpor protiturecký neostával bez účinku na ďalších rodných susedov. Látky srbskoturecké stávaly sa v poézii časovými.

I Sládkovič sproboval na nich sily v byronskej veršovanej povesti „Milica“ (Concordia 1858). Rozpráva o šumnej Srbke a jej junákovi, ktorý večierkom na podstení sa kochá s milou, v trme-vrme kaviarne belehradskej zabíja bohatého Turka a dievča svoje, z pomsty odvlečené do Stambula, zo sultánskeho harému vyslobodzuje. Lyrika Sládkovičova opäť hreje milým teplom: v „Milici“ je plno pekných dúm a originálnych tropov; večerná nálada sedliackej chyže, ktorú už „Detvan“ bol zachytil neprevýšene, vracia sa tu v novej variácii; do toho svietia mäkké obrázky prírodné. A jednako báseň neuspokojuje. Osnova, charakteristika, miestny kolorit — všetko, čoho treba epikovi, ukazuje, že Sládkovič nechodil pod horúcim južným slnkom, ale že písal podľa počutia alebo litery. Jeho epické motívy sú slabé: zvada Jefrémova, srbského junáka, má príčinu nejunácku, a hrdinská Milica veru nehrdinsky uteká z Carihradu. Sáva, Čierna Hora, Stambul sú len prázdne mená. Iba epizódna postava starkej matere Milicinej, slovenskej staruchy, verne, hoci cudzo stojí v tej bledej ponáške na hrdinské dobrodružstvá balkánskych ľudí.

Počiatkom rokov šesťdesiatych Sládkovič sa dočkal úhrnného vydania svojich poézií: priateľ jeho, neúnavný Jozef Viktorin, sobral a usporiadal ich do tlače ako „Básnické spisy Andreja Sládkoviča“ (v B. Bystrici 1861, nákladom E. Krčméryho). Boli to zväčša starí známi z časopisov a zábavníkov, iba niekoľko nových pribudlo; ale v celkovom utriedení ešte len teraz vystúpil všetok ráz spevca. Nebolo deja národného, aby nebol rozvlnil básnikovu citnú dušu a z nej sa neohlásil poetickým slovom. V hluchote päťdesiatych liet, keď druhovia sa rozpŕchli a ostal len „tichý kút chalupy“, poeta zachytil náladu doby v nedostižnom vzdychu za mladosťou duše, zapadajúcou v netrebnej próze života („Hojže Bože“); rozpomienky mladých liet, blažiace i páliace hruď v pozdných chvíľach, vlial do pekných dumavých veršov („Na Všechsvätých“); nezdravú tíšinu spoločenského života pohýbal horúcim slovom národného svedomia („Svornosť“); nový ruch literatúry periodickej vítal s tichým oduševnením („Letel mladý sokol“, „Lipa“, „Sokoly“); zle ponímané „vlastenectvo“ odbíjal ráznou ponáškou na Vörösmartyho „Szózat“ („Ohlas“); priskorú radosť zo splnených nádejí zavracal krásnym obrazom zimného života („Klzačka“). Sväzok veršov Sládkovičových stal sa svojeti denným chlebom; drobnejšie, spevnejšie kusy radom znárodnely.

Bolo celkom prirodzené, že v pamätných okamihoch po poradách memorandových, vo všeobecnom radostnom uveličení, sa ozval mocný hlas, aby prvý spevec národa veršom oslávil prvý od storočí národný čin: Sládkovič mal ospievať politické vystúpenie Slovenstva. V jeseni r. 1861 vyšiel v Budíne „národný epos“ „Svätomartiniada“. Pôvodca bol v ťažkom položení. Komandovať inšpiráciu, poeticky zobjektivovať látku z prítomnosti, časovú, dennú, z žijúcich predných osôb politických spraviť epických hrdinov básnických — tam by bola podľahla i sila homérska. Ale Sládkovič veľmi umne rozriešil čestnú úlohu: jednoduchému, umelecky neplodnému faktu politického kongresu podložil dej, zosobňujúc Turčiansky Sv. Martin ako galského svätého Martina, dochodiaceho k nám na bielom koni, ktorý hosť budí historické povedomie, oduševňuje k plodnej práci a nesie lepšie časy; hlavných rečníkov memorandových, zachytávajúc charakteristické stránky ich vystúpenia a jadrno vyslovujúc ich vodčie idey, potíska do hotovej už minulosti (z nich najmä Štefan Marko Daxner, tvorca Memoranda, sa podaril znamenite); slávnostné hody po vykonanom diele prehlbuje milou bájou o divotvornej martinskej húske, nasýtivšej tisíce hladných, bájou složenou z ponášok antických i prostonárodných a postavenou na ideu slovanskú. Takým činom Sládkovič sa stal poetickým fotografom politických osôb, tlmačom významných chvíľ prítomnosti, svedomím verejného života. I jednotlivostí podarených je v epose dosť: zavrátená fabula o bielom koňovi Svätoplukovom, paralela mladého Turca so starým mytologickým Turom, výjavy zo spoločnej hostiny, napr. starý Piťo, „čestný cigán slovenský“, ktorému zosobnený krivánsky svätý Mikuláš vtisol čarovné husle pod šedivú bradu, Jano Čipka, ktorý z veľkej tobolky vyníma prvú tisícovú žertvu, „kus handry preslávenej“, na Maticu, a druhé podobné; je pri nich teplo slovenskej duši. I voľná, neobyčajná u Sládkoviča forma verša: neurčitý rytmus staroruských „bylín“, bez rýmu a strof, dobre vystihuje neobyčajný obsah. Ba tak sa vidí, že práve pre túto voľnosť slovo poetovo, ani „Detvana“ nevynímajúc, zneje tu najlapidárnejšie; rytmus a rým neboly mocné stránky Sládkovičovej formy — uvoľnený verš „Svätomartiniady“ hovorí hlasom lýry Dávida kráľa.

Matica slovenská r. 1866 oslávila tristoročnú pamiatku hrdinského chorvátskeho bojovníka Mikuláša Šubića Zríňskeho skvostným „Pamätníkom“ (v B. Bystrici 1866). Popri článkoch historických od niekoľkých autorov Sládkovič podal zas oslavu veršovanú: „Gróf Mikuláš Šubić Zríňsky na Sihoti. Pejma epická“. Bola to druhá príležitostná báseň veľkého slohu, složená na vyzvanie. Poeta hľadel na svoju látku okom historika s pozorom generálneho štábu; pohľadu jeho neušla ani močarina, ani dym vypálenej dediny, ani zrúcaný hradný múr, ani vyvrátený šiator. Čo kultúrne a politické dejiny vedia o zbroji, šate, spôsobe boja, zvykoch národov, čo o pohnútkach, priebehu a výsledku sihotskej katastrofy, to všetko si svedomite osvojil. „Mikuláš Šubić“, hoc písaný na žiadosť druhých, je solídny kus práce. Pravda, ani tu neskrsol v Sládkovičovi komponujúci epik: on berie holý historický fakt ako je, bez hlbšieho odôvodňovania, bez poetického zauzlenia, bez umeleckej osnovy; iba Šubićov sen pred smrťou prikomponoval z vlastného. Zato jednotlivosti ako vždy u Sládkoviča, sú krásne. Akási zrelá, mužná určitosť a plnosť výrazu získava čitateľa, a obsažná, hoci skromne vystupujúca reflexia vysokým oduševnením previeva dej. Živé a stručné sú obrazy boja, či útoky, obrany, bez šablón pseudoklasických i bez hmly romantickej; idú prirodzene a pravdivo. Samá pokonná časť, mohutná reč bánova k pozostalým vojakom (aký rozdiel od stereotypných príhovorov v moderných ponáškach na antický epos!) a výpad na turecký šík sú z najlepšieho, čo Sládkovič kedy napísal; tam je plastika maliara i oheň veštca, ktorý zo zarumených storočí kutá poklady slova a myšlienky pre ochablú prítomnosť:

Tým sily Sládkovičove boly temer vyčerpané. Dva roky po tom, v jeseni r. 1868, prechorel a už sa nevystrábil. Pevná vôľa premáhala síce slabé telo; záujem na verejnosti neslabol: poeta ospieval nový národný ruch český („To české tábory!“), ohlásil sa proti rastúcemu fanatizmu maďarizátorov („Čo vy za nič nemáte nás?“), napísal odkaz dorastajúcej generácii slovenskej („Omladinám“), zažialil nad smrťou Kuzmányho, Moysesa, Kubániho, pozdravil starkého mecéna Tomáša Červena (všetko verše príležitostné, ktorých cena nevisí na osobe a čase) — ale to všetko už pozdné, hoc vzácne kvety jeho lyriky (vyšly zväčša v Tábore a Orle); veľa v nich hĺbky, na ich hladine však nepláva už biely lotos nádeje, leží na nich len tôňa smutnej vŕby odriekania. „Novembrová duma“ a „Pozdrav“ sú z nich najjasnejším bodom. Posledný výtvor Sládkovičov bola významná báseň „Za tureckej vlády“, složená v novembri r. 1871 (Živena I.): dňa 20. apríla r. 1872 „mädoústy spevec“ umrel. Slovanská lipka tôni jeho prostý hrob na cintoríne radvanskom.

*

Sládkovičov verš zanechal v živote našom hlboké šľaky. I poetovi vrstovníci, veľmi skoro po prvom prísnom odpore proti „Maríne“, vycítili z neho dych svojej duše a obraz všetkého toho, čo bolo jadrom a podstatou školy Štúrovej. Sládkovič, vedľa Ľudovíta, bol jej najideálnejším interpretom. Oslavu hegelizmu poznáš v „Sôvetoch“, kollárovské spájanie osobnej ľúbosti s ideou lásky k rodu vyčítaš z „Maríny“, vysoké ponímanie ľudu a nádeje v samostatné rozvinutie všetkého, čo v ňom posiaľ drieme v puku, nájdeš v „Detvanovi“. „Nehaňte ľud môj“ je filozofický názor o mladom Slovensku, „Čierna Hora“, „More“, „Ohlas“ apoteóza otázky slovanskej.

Popri tomto význame ťažko váži i Sládkovičovo značenie národné. Mladej vrstve, nevyrástlej priamo v tradíciách štúrovských, verše Sládkovičove boly najvďačnejším ich poručenstvom; rodoľubý oheň, akým zo slovanských poetov hrejú vari len verše romantikov poľských, rozniesol ich široko národom, a po stáreži i mlaď, mužská-ženská, z „Maríny“, „Detvana“, „Milice“, z drobných veršov učila sa ľúbiť svojeť. Postavy piesní Sládkovičových ožívaly opäť a opäť; význačné myšlienky a sladké slová jeho vkorenily sa v pamäť a ústa pospolitosti.

A napokon i poézia odniesla si z diel Sládkovičových bohatú korisť. Tým že Sládkovič prvý sa postavil v čelo premeny, ktorá ako všade, tak i u nás, musela prísť neodvratne, a lámal putá pseudoklasicizmu, voľnú cestu otvoril novým ideám a novým formám. Verš a rým jeho, nakoľko ho mladší napodobnili, neosožil našej poézii; zato však slovo, básnická reč Sládkovičova, je typ rýdzoslovenský a pritom poeticky mocný, čistý, vyvierajúci z hĺbky duše. Ona sa jagá celým svetom originálnych farieb a zvukov, milých zraku i sluchu; má silný tropus, často prechodiaci v geniálnu hru slov a poňatí, z ktorých vyrastajú vysoké reflexie štedrej spevcovej duše. V tichom šepote jeho slova, keď maľuje šťastie ľúbosti alebo drobný výjav idylický, sotva by kto šípil orkán, v aký sa rozduje jeho verš, keď kovovým hlasom starozákonného proroka karhá viny času, abo keď ho schytí mocné krídlo vizionárskeho oduševnenia. Všetko mal, čo lyrika robí veľkým: cit hlboký, obraznosť bohatú, maľovné slovo; všetko miloval, čo krásneho je v prírode a veľkého v dejinách, s pýchou šťastného otca a dôverou decka pozeral po šírom slovanskom svete a s nehou materinskou skláňal sa k biednej sirote sveta toho: k slovenskému človeku. Ak chceme primeriavať, nuž, pravda, nedorástol prvých spevcov Slovanstva; Puškin, „spevec severa, brat duše jeho“, a Mickiewicz, poľský Byron i Homér zároveň, stoja ešte hodne nad ním. Ale tu doma vojvodí sám. Silou básnickou vyrástol nad svojho majstra Kollára. Epikom Sládkovič nebol, ani nechcel byť. Čo tvoril na tom poli, k tomu nenútila ho priama vnútorná potreba. Ale časti jeho epiky, hoc kritika ich nevyniesla, dobre obstoja i pred ovenčenými dielami romantických eposov, ktoré dlho pokladali za kvet svojho oboru: Sládkovičov „Zríňsky“ nestojí pod „Miliduchom“ Žellovým.

^[23]

„Slovan od vekov trávi život tichý: jeho netešia lúpeže a boje, neteší pád a záhuba susedov; len keď obráti lotor naňho zbroje, chytá sa zbrane, aby vojnu viedou… Len jednu chybu, ach, má tento národ: že sa rád trhá, rád na kusy drobí, že každý kmeň, dom, bojac sa poroby, hnusí si celosť, tento slávy zárod!“

Takou idylickou elégiou verše Žellove znejú v najväčšej jeho básni, ktorou ospieval záhubu polabského Slovanstva. Čudnými cestami, po dlhých zachádzkach sa poeta dostal k týmto ideám. Už národu svojmu bol temer stratený, keď ho „Slávy dcera“ prebudila k novému životu i k novej poézii, ako stá iných.

Z Banskej Bystrice, kde sa narodil dňa 7. augusta r. 1809, nepodarené podujatia kupecké odvliekly otca jeho do Pešti, kam roku 1821 prešla i matka so synom. Tri roky prežil v dome Kollárovom ako jeho famulus, a v Pešti, chodiac do nemeckej školy, počujúc všade nemecké zvuky, hltavo čítajúc nemecké „Rittergeschichten“, úplne sa odrodil. Do knižnice Kollárovej chlapec nemal prístupu; Kollár, ktorého verše budily tisíce vzdialených, pre malého Bystričana v najbližšej blízkosti nemal rodoľubého slova. Ani v Bratislave, kde sa potom učil r. 1825 — 1829, Žello sa neprebudil: priateliac sa so šuhajci slovenskými, veršoval nemecky. Iba keď ho v lete r. 1829 zavolali za pomocného učiteľa na Čik-Tarču, kde mu bolo deti vyučovať a pohrebné verše skladať po biblicky, začal si všímať svojej reči materinskej. Ale srdce mu prehovorilo, až keď sa zahrúžil do exemplára novovydanej „Slávy dcery“, ktorú mu pôvodca r. 1832 daroval. Jazyk básne, nie všade Žellovi zrozumiteľný, primäl ho k hlbším štúdiám reči, a mladý učiteľ sa cvičil, prekladajúc už i tak ťažké veci, ako bola Blumauerova travestovaná „Aeneis“. Tak Kollár nevedomky splatil dlh, ktorý kedysi nevedomky bol spravil. Z Rákoš-Kerestúru, kde bol od roku 1830, Žello r. 1834 prešiel do Malého Kéreša, a tam účinkoval do konca života, nepretržite temer štyridsať rokov.

Žello pod vplyvom „Slávy dcery“ počal písať i verše pôvodné. Po prvých drobných pokusoch, vydaných roku 1842 pomocou Janka Kadavého („Básně od Ľudevíta Žella. V Pešti. Písmem Trattnera Károlyiho“), samých ohlasoch myšlienok Kollárových, podobral sa na veľkú látku historickú a r. 1843 složil „Pád Miliducha“. I táto práca zablúdila k ochotnému Jankovi Kadavému do Pešti, žiadajúc si, aby ju posúdil a, ak možno, i vydal; ale zaležala kdesi desať rokov, a pôvodca až zase roku 1854 predčitoval trud svoj, prerobený do Štúrovej slovenčiny, priateľovi Viliamovi Paulinymu, ktorý úradujúc v neďalekom Kečkeméte, dochodil na literárne besedy do viníc Žellových. Konečne druhý ročník Viktorinovej „Lipy“ na Nový rok 1862 v čele knihy priniesol poém Žellov, tretí raz prepísaný do slovenčiny spisovnej: „Pád Miliducha. Báseň historická zo života Slovanov polabských“.

Časť slovenskej tlače prijala báseň s velikým uspokojením. „Pešťbudínske Vedomosti“ napísaly v prvom čísle 1862: „Dielo toto v úplnej miere zasluhuje do jedného radu postaviť sa s najvýtečnejšími dielami podobného druhu vo svete. Dielo to je výkvet a útvor najgeniálnejšieho nadchnutia básnického… Keby „Pád Miliducha“ v inej a nie slovenskej reči bol napísaný, už by dosiaľ ho do všetkých jazykov evropejských boli poprekladali! ,Žello‘ by bolo jedno z najpovestnejších súvekých mien v Evrópe“… Paulinyho „Sokol“ (III, 23 — 27) doniesol obraz básnikov i pochvalný životopis. Peštianski Slovania poctili básnika prípisom vďačnosti a strieborným pokálom.

A báseň Žellova bola vtedy u nás zjav ozaj pozoruhodný: predmet jej veliký a sympatický, rozloha široká, spôsob, akým autor rozprával, zaujímavý, príjemný, každému pochopiteľný.

Bohdan, niekdajší vojvoda pohanských Ľuticov, ktorý raz zradil svojich a od tých čias sa pod menom Volana skrýval v podobe žreca, má veľkú myšlienku, ktorou chce sotrieť svoju dávnu vinu a zachrániť rozmrvené hynúce Slovanstvo polabské: všetky kmene a kmeníky slúčiť pod spoločným mocným panovníkom. Zasvätí do tajomstva jasné hlavy národovcov a vyzve na spoločný trón Velimíra, syna srbského kniežaťa Miliducha. I lásku kňažicovu k Miline, dcére vladára Ľuticov, vykoristí k tomu. Starý Ľut, jej otec, a všetci druhí malí vladári, netušiac svoju blízku detronizáciu, radostne spájajú Velimíra s Milinou. Lež hlboká ľúbosť k mladej žene a úcta k tesťovi sú v rozopre s tajným politickým cieľom: Velimír, hoc schôdzkami, heslami, odkazovaním starého žreca na veľkú ideu upomínaný, odkladá ju dovtedy v slávnostných hodoch a ľúbostnom hrkútaní, až strašný franský kráľ Karol nenazdajky udrie na srbské vojská a Miliduch s Velimirom vykrvácajú na poliach hwerenafeldských. Veľkolepý úmysel kajúceho sa kňaza ostal nesplnený.

Z Kollárovej „Slávy dcery“ Žello čerpal ideu, z Hollého „Svätopluka“ časť poetickej formy, z Šafárikových „Slovanských starožitností“ dejepisnú látku. Kollár zažialil nad vykynoženým polabským a pobaltickým Slovanstvom, Šafárik hlbokým umom ožiaril staré pohanské storočia. Žello chcel Kollárovu elégiu i náuku o vzájomnosti slovanskej vteliť v Hollého epické slovo.

Niet pochybnosti, že básnik mal na mysli heroický epos; niet však pochybnosti, že cieľa svojho nedosiahol. Báseň jeho nie je epos: dej je primálo rozkonárený, nemá pliec Achillových, Marka kraljevića, Siegfrieda, aby na nich bezpečne sa rozkladala široká, masívna i jeho stavba. „Pád Miliducha“ je iba epizóda eposu, neskončený úryvok veľkých borieb starého severného Slovanstva s Nemectvom.

Úloha Žellova bola ťažká. Na pôde tak neistej, dejinami len z malej čiastky osvetlenej, cítením a myslením nám tak vzdialenej, temer nemožno sa pohybovať epickému básnikovi. Chce plasticky zobraziť dejište, a má naporúdzi iba „pevný hrad“, „zlatú sieň“, „šíru diaľ“, „čierny les“. Chce podať smýšľanie ľudí surového veku, ktorí majú svoj vlastný svet náruživostí, citov, myšlienok, lež krok za krokom hatí ho nedostatok pozitívneho vedenia, mihavé pološero alebo úplná tma. Ako žil starý slovanský pohan, akým slovom vzýval bohov, ako ľúbil — to všetko nevyčarí pred oči kusá zvesť dejepiscova; tu prichodí iba mlčať alebo anachronisticky vypĺňať farbami neskorších jasných vekov.

Žello zvolil cestu druhú. Už idea básne: veľký plán, spojiť hŕbu rozčesnutých, samostatnárstvom do krvi presiaknutých kmeňov a kmeníkov polabských jednotou politickou, vyrástlou zo vzájomnosti, sebazaprenia, vysokého rozhľadu, je v ôsmom, deviatom storočí nemožná. Kruté krvavé boje, intrigy so zverskou prefíkanosťou konané, nenáhle odumieranie rozmrvených národnostných zlomkov bolo možno zobraziť iba vo všeobecných schémach historických: každá podrobnosť, každá vyslovená myšlienka, rozpradený cit, prehĺbený obraz drhly sa na prekážkach neprekročiteľných.

Prvé mladistvé dojmy čítania bývajú najtrvácejšie. Žello už ako šuhaj sa napájal nemeckými rozprávkami a táto romantika rytierska vyplnila všetky škáry, ktoré v látke jeho zanechal skúpy dejepis. Verne ju nachodíme v celom deji a vo všetkej charakteristike.

Zvedavosť čitateľovu napínajú a fantáziu napájajú tajomné schôdzky sprisahancov pri temnom jazere, ktoré len bledo osvetľuje svit mesiaca; schôdzky s príšerným veštcom v čiernej skale, ktorú zďaleka obchodí všetko stvorenie; schôdzky zaľúbencov v húštine, kde sa tratia v nekonečných výlevoch lásky. Zababušení vyzvedači mihajú sa horami, kradnú sa do zámkov, miešajú sa medzi stolujúcich hostí. Tichou nocou znejú výkriky vražedno napádaných ľudí, cveng otrávených šípov, dupotanie cudzích koní. Šepot načúvajúcich u kľučiek, odhalené zradné kepene, potratené falošné brady atď. dopĺňajú tento romantický svet.

A práve tak v charakteristike. Velimír, vykonávateľ idey poetovej, nie je žulová postava molodca, zrodeného a odchovaného v tvrdých bojoch, lež romanticky nyjúci gavalier. On je celkom pasívny; zaň robí priateľ Milan: ten mu vypýta ženu, vedie intrigu starého žreca, svoláva tajné schôdzky, vyhovára mu pochybnosti, bráni ho v bitke. Héros, na ktorého plecia zaľahla hlavná akcia deja, roztúžene volá pred samým bojom:

Básnikovi iste bol na ume mladistvý sväzok dvoch študentov, z ktorých jeden má vznešený rod i šťastie a druhý energiu a rozum. A rozpomienka na vlastnú mladosť a na ženské ideále rytierskych románov iste Žellovi viedla pero, i keď kreslil Milinu. Pekne si ju myslel básnik. Pyšno vyrastená deva preteká sa na poľovke s chlapmi, ihravo rujúc sa s vlkom a radostne stopujúc medveďacie šľaky; končitým žartom odbavuje pri hostine uchádzačov, zamdlievajúcich ľúbosťou; ale sama zamiera citom, keď ju k sebe túli vyvolený kňažic Velimír, Jej rozpomienky naň sú plné sladkej melanchólie:

Jej slová pri tajných schôdzkach s ním topia sa v cite:

Ľúbi ho vášňou Talianky, a posledný jeho vzdych na bojišti je i jej posledným vydýchnutím. Napokon anachronistická, romantická je i postava starého žreca. Ako Schiller svojmu Pósovi v tuhom absolutizme španielskeho Filipa II. vkladá do úst nemožné vtedy slová o bratstve, rovnosti a slobode ľudstva, tak v sebeckých kmeňových borbách ôsmeho alebo deviateho storočia nemožný bol hlas Volanov:

Kto predpokladá možnosť alebo i len básnickú pravdepodobnosť takýchto osvietených, skúsenosťami celého nasledujúceho tisícročia naplnených zjavov, ten nepochopil ducha našich dejín a vnáša do nich, čoho tam nebolo.

Takým činom „Pád Miliducha“ nerozostiera pred čitateľom plastický obraz kultúrny dávneho veku, nepotrasie jeho citom; postavy prichodia, hovoria, odchodia, a nikde z nich necítiť starých slovanských pohanov, lež badať iba pozdnú západnú romantiku a národnostné teórie prítomnosti.

Jednako však báseň Žellova o Miliduchovi vtedy nemohla na čitateľa slovenského ostať bez účinku. Kritika často neuspokojuje, čo veľké obecenstvo priťahuje a teší. „Pád Miliducha“, ako plod romantickej školy, čitateľstvu bol záživnejší než staroklasický epos Hollého, s ktorým má spoločný iba výpočet hrdinov, scény bitevné a niekoľko prirovnaní. Nadprirodzené živly zmenšily sa na minimum, rozvlačitosť stereotypných rečí ustúpila psychologickému rozoberaniu vnútra. To síce nedozrelo všade (príklad je v XI. speve: dlhý rozhovor mladých manželov pred bojom), ani postavy básnikove nestvorila silná imaginácia, ktorá by nás, ako napr. u Sládkoviča, prinútila uveriť v ich poetickú skutočnosť. Žello nebol epik posvätený. Ale i tak práca jeho je jedným z najvážnejších pokusov novej našej poézie.

Na slovnej forme „Pádu Miliducha“ badať až priveľmi, že sa nevyliala razom z pera básnikovho. Z českej pôvodiny do Štúrovho jazyka, z toho po rokoch zas do terajšej spisovnej slovenčiny — toľkoraké prelievanie neosožilo veršu. Že však materčiny svojej nikdy nemal v moci dokonale, to dokazujú mnohé prozaické zvraty, ktoré sotva sa v básni zjavily až pri ostatnom prerábaní. Za mladi odtrhnutý od rodnej zeme, vychovaný v školách cudzích, žijúci roky a roky medzi Nemcami v Pešti a Maďarmi na dolnozemských samotách, Žello ani nemohol si básnickú dikciu vypestovať v čistý, samorastlý ráz. Ona vždy ostávala u neho rečou knižnou, naučenou: pri veršoch Sládkovičových, Chalupkových, Bottových slovenčina Žellova zneje mĺkvo a nenašsky. Slovník z jeho charakteristických zvratov bol by chudobný.

*

Desať rokov po „Miliduchovi“ Žello mlčal. Až r. 1871 v „Orle“ sa objavila ukážka z novej veľkej epickej básne „Rastislav“ („Vodná panna“), ktorú redakcia sľubovala celú uverejniť v druhom ročníku „Tábora“. Almanach však vystal a báseň Žellova po kusoch vyšla v „Orle“ v r. 1872 — 1875. Má zase dvanásť častí, ktoré akiste takto nasledujú za sebou: „Dumka“, „Černoboh“, „Duma Metodova“, „Slávnosť na Velehrade“, „Pokúšanie k zrade“, „Honba“, „Vodná panna“, „Svätopluk v Rezne“, „Svätoplukova zrada“, „Súd“, „Kain“ a „Pokánie“.

Predmet básne nie je ľahký, zato však vďačnejší pre autora i bližší čítajúcemu Slovákovi od predošlého. Ale hoc Rastislav sám, ako šťastný bojovník proti západnému Nemectvu i ako šťastný obnoviteľ dŕžavy svojej obradom slovanským, sa ponúkal širokou látkou, Žello synovca jeho Svätopluka potisol do prvého radu: na tejto postave, kde jasu dosť i tône dosť, kde vysoký vladársky talent sa ruje s démonickými vášňami vnútra, básnik sa podobral sprobovať sily, vedome a náročky sa pretekajúc s predchodcom Hollým. Ako v Svätoplukovom srdci, zprvu nevinnom a priamom, skrsne zlá ctižiadosť a smäd po samostatnom panovaní, ako vstupuje v spolky s Karolmanom a strýca ohavne si zradí, ako sám sa klame a v sklamaní obráti víťazný svoj meč proti zhubcom Veľkej Moravy, to nám chcel zobraziť poeta.

V celom spôsobe, ako „Rastislav“ je komponovaný, opäť sa ohlásil starý romantik. Túžba po samostatnosti a neodvislosti v nevďačnom synovcovi nerobí sa prirodzene: Černoboh mu ju vo sne vdychuje do pŕs; závisť a baženie po vláde nie sú ani dosť mocné, aby ho postavily proti Rastislavovi: k tomu treba ľúbosti ku krásnej dáme nemeckého dvora; vzduchové vidiny šľakujú osoby a veštia blížiaci sa osud; tajomné zjavy, ako by zo zeme vyrastaly, naďabia sa vždy v kritickom okamihu a zase miznú; obrazy krajín, opisy múk dvíhajú romantičnosť celku. Inak kompozícia svedčí o básnikovom dômysle a štúdiách, i čitateľa dobre znajúceho históriu napína a zaujíma. Žello harmonicky porozkladal časti deja. Má i miesta pozoruhodné: obraz hlivejúceho Černoboha, ráno nad Velehradom, slávnosť víťazstva nad Nemcom sú kusy jasnej fantázie a šťastného naladenia.

Stará bieda však ostala v charakteristike. Kým hovorí básnik, radi počúvame v ilúzii; keď však prehovorí niektorá z jeho osôb, ilúzia mizne. Žellov hrdina Svätopluk je zase číry anachronizmus. Reči jeho, ako napr.:

alebo:

— vytekajúce z koperníkovského názoru sveta, nepristanú človekovi deviateho storočia.

To je sladké blúznenie mladého zaľúbenca nášho storočia, ktorý sa napájal erotickými románmi a čítal antickú mytológiu.

A s touže dikciou hyperbolickou, zvrúcnelou, kypiacim citom presýtenou stretáme sa všade: tak rozpráva starý Slovan Rastislav i mladý jeho synovec; tak nemecký kráľ Ludvik i syn jeho Karolman; tak arcibiskup Metod i koketná dáma Adelína; tak rozpráva básnik sám. Je lyrik, a čiastky čisto lyrické, menovite tie, čo znesú kus rečníckeho pátosu, daria sa mu najkrajšie („Duma Metodova“); všeslovanská idea lepšie pristane Metodovi alebo Svätoplukovi, než hmlistým postavám „Miliduchovým“.

I miestny kolorit, hoc výraznejší než v historickej básni zo života polabských Slovanov, jednostajne pripomína západnú spoločnosť trinásteho veku. Čo neznáme zo storočia deviateho, to Žello bez okúňania dokreslil farbami o poltisícročie neskoršími. Napokon zápas s formou slovnou, s básnickou dikciou, ide i v „Rastislavovi“. Niektoré miesta nezdajú sa byť ani dohotovené pod tlač. Inde zas podarené kusy kazí nemožný zvrat alebo slovo prozaické.

Cieľ Žellov pri „Rastislavovi“ bol jasný: chcel širokým vrstvám modernou formou nahradiť to, k čomu im prístup zatváral prísny, učený verš Hollého. Ale čo u Hollého zvinil suchý, nezáživný spôsob pseudoklasický, to u Žella zvinila prepínaná technika romantická: učeň antiky cit osobný, ľúbostný, individuálny pridúša a neprepúšťa, romantika Žellova kypí a všetko zalieva. Veľká historická pieseň o bohatierovi slovenskom ešte vždy čaká na svojho spevca.

Ochotné uznanie obecenstva i živý jeho záujem vtiahly staríka v samý večer života do literárnej produkcie časopisnej. „Orol“ rád uverejňoval jeho časové verše a mlaď rada ich čítala. Znie v nich napospol táže struna, ktorá cvendžala už v jeho „Básňach“ z r. 1842.

Tam bol spieval:

A roku 1872, hoci mu už „poslední oheň blčal v básni „Pozdrav“ volal oduševneno:

Žiaľ, že i pri tejto silnej viere básnik disonanciou zakľúčil svoju tridsaťročnú činnosť. Umrel po krátkej chorobe dňa 21. novembra r. 1873 v mieste svojho pôsobenia, v Malom Kéreši. Posledný spev jeho (ujavnený v Orle V., 193) sú povestné verše „Päsť oproti pästi. Poslanie Slovákožrútom“. Ale to už nie je poézia, lež ostrý, prenikavý výkrik ubolenej duše, ktorá odchodiac navždy, zanecháva ľud svoj v ťažkých skúškach nových utrpení.

^[24]

Ako kedysi „Hronka“ spájala mladší dorast školy československej, „Zora“ bernolákovcov, „Nitra“ a „Orol Tatránsky“ odchovancov Štúrových, tak v rokoch šesťdesiatych po Viktorinovej „Concordii“ „Lipa“ a Dobšinského i Paulinyho „Sokol“ poja starších i mladších slovenských beletristov. Mnohé meno síce odpadlo zo starých, mnohé z nových pribudlo; ale hlavné sily sú dobrí známi zpred roku meruôsmeho. I smery ostaly: kus romantiky, verš patriotický a ponáška na ľudovú pieseň. Ponáška tá zvučí najjasnejšie (znak, že to bola šťastná cesta), zástupcovia školy prostonárodnej prišli s najkrajšími tvorbami. Ich veterán i Benjamín stoja v prvom rade: Samo Chalupka a Botto.

Samo Chalupka, nepretržite konajúc pastorálny úrad svoj na Hornej Lehote, neustával skúmať originálny ľud zvolenského Pohronia očima starožitníka, národopisca i básnika a z bohatej látky v posvätených chvíľach tvoriť svoje spevné, jasné verše. Pomaly zrely a málo ich dozrelo; ale čo vytlačil, to (nehľadíme-li na zdedenú nepravidelnosť rytmickú) má pečať literárneho činu. Z časopisov, najmä prvých ročníkov „Sokola“, posbierali ich ctitelia jeho a ako „Spevy Sama Chalúpky“ vydali v Banskej Bystrici roku 1868 v úhľadnom sväzočku zvláštnym pravopisom pôvodcovým, odhaľujúcim ešte plnšie, než prijatý obecný, zvukoslovnú povahu pohronskej slovenčiny.

Látkou bývaly Chalupkovi starý motív historický alebo miestna tradícia ľudová. Cieľom jeho bola slovenská balada, a tomu obetoval ľahkotvoriacu plodnosť i shon po novote formy, usilujúc sa udrieť v túžbe strunu, v ktorú udieral starý pospolitý spevák šestnásteho alebo sedemnásteho storočia. Doceliť zlomky ľudovej pesničky, ktorú počul spievať od starcov alebo vyčítal z popísaných pargamien starej potrhanej knihy, umelecky verne, v prostom spôsobe pôvodnej stratenej osnovy, bolo mu prácou najvďačnejšou.

Najpopulárnejšia báseň Chalupkova nie je jeho najdokonalejším výtvorom. Balada „Mor ho!“, ktorá elementárnou silou rapsodického slova v ústach umného prednášateľa účinkuje neodolateľne, pri rozvažitom čítaní slabne. Mohutný spev o hŕstke Slovače štvrtého storočia, ktorá s mečom v ruke do ostatného hrdo vykrváca pod ohromnou presilou Konstanciových Rimanov na planine petrovaradínskej, prirástol k srdcu slovenskému obecenstvu. Jednako však je v základe pochybený. Tí šuhaji starých storočí, v jasnej zbroji, jasných očú a vlasov, hrdého zrastu a ešte hrdších slov

— to nie je ani básnická pravdepodobnosť, to je poetovo vysnívané pium desiderium. Tu do litery platí Vajanského súd (Národnie Noviny 1855, č. 35): „Všetky krásy dikcie, vzlet reči, brillantné prevedenie neutlumia v nás pocit, ktorý nám šušká o nepravde vnútornej týchto scén, ničím skutočným neodôvodnených.“ Ale i tak báseň „Mor ho!“ má veľa pekného: ostatný pohľad umierajúcej družiny na utešený rodný kraj, obraz poľa po skončenom nerovnom boji, a najmä vysoký vzlet, ktorý nedáva poslucháčovi rozmýšľať o možnosti ospievaného faktu, lež strháva ho so sebou ako horská riava, sú vzácne stránky diela. Nálada po jeho pointe je ani vzduch po ostatnom údere mocnej búrky.

Druhý podobný výtvor, látkou zo starých dejín slovenských, je „Odboj Kupov“ (Orol VI, 1875). I tu Chalupku predovšetkým priťahovala záhada historická a z jej riešenia vyrástly mu potom obrysy poetického deja. Výčiny zadunajských odbojníkov, srážka vojska kresťanského s pohanmi a ordáliový súboj vojvodov nakreslil pevnou rukou; len priobšírnym zakľúčením oslabil účinok celku.

V „Kupovi“ forma už verne hovorí hlasom prostej slovenskej balady, a „Starý väzeň“, tretia báseň Chalupkova z tejže dejinnej periódy, rovnako verne sa ponáša na epickú ľudovú pieseň. Prostonárodný recitatív, ktorý básnik počul od prespevujúcej Lehotčianky („Spevy“, str. 180 — 185), ukazuje, s akou pietou i umeleckým taktom začieral do svojich prameňov. Balada o županovi černohradskom, ktorý pomstiac smrť svojej milej, zmárnenej jeho vlastnou rodinou, vydal hrad prišlým Maďarom, a z trestu za zradu sto rokov mrel v zamurovanom väzení, je z najkrajších výtvorov našej pôvodnej poézie; tón jej lahodí klasickou jednoduchosťou. Z druhých podobných „Muráň“ (spev o krásnej vdove Bethlenovej Márii Siečich a Vešelínovi dobývajúcom jej hrad i srdce) a „Turčín Poničan“ i „Boj pri Jelšave“ (látky z tureckej poroby Horného vidieku, ktoré Chalupka, tiež podľa pospolitej tradície, vypracoval majstrovsky) pretekajú sa so „Starým väzňom“. Od najstarších šľakov historického života slovenského až po najmladšiu fázu myšlienky slovanskej idú dejinné motívy nemnohých Chalupkových balád.

A z toho všetkého ticho, skromno, ako ľahký sen nad ránom, znie rozkošná reminiscencia jánošícka: „Junák“. Okolo hasnúcej vatry čuší smutná junač, lebo najlepšieho z nich už niet medzi nimi; trom čatám troch stolíc sa ubránili, jeho obrániť nemohli. Darmo rozpomienka za ním sa obracia, darmo ho sokol vyzerá na Kráľovej holi: ani „zlatá zora rannia“ neprebudí toho, čo bol „medzi braty sťa medzi hviezdami ten mesiačik zlatý“. Kopeň nad kosťami junákovými rastie, kráľohorská mlaď pasie si pri ňom ovečky a dievčatá nôtia si dumnú pieseň, smysel jej neponímajúc: „Boly časy boly, dá Bôh, ešte budú!“ Ticho slovenskej hory dýcha z týchto veršov a čujné srdce vycíti z nich i elégiu slovenského bezdejstva.

Elégia tá ešte plnšie vyznela vo veršoch Janka Bottu, od r. 1854 za svojím inžinierskym povolaním kríž na kríž prechodiaceho naše kraje. A ako Chalupkova staršia „Jánošíkova náumka“ („Likavský väzeň“) a mladší „Junák“ sú vlastní bratia, tak u Bottu „Pieseň Jánošíkova“, r. 1847 napísaná, a „Smrť Jánošíkova“, v „Lipe“ ujavnená r. 1862, sú útly kvet a z neho vyrástly krásny strom. Kriminálne akty z archívu liptovskosvätomikulášskeho len holý fakt daly básnikovi: lapený Ďuro Jánošiak, ako náčelník „hôrnych chlapcov“, bol pre zboj a vraždy po menšom i väčšom mučení dňa 16. marca r. 1713 za ľavé rebro zavesený na hák a potupne odpravený. Viac podávala tradícia ľudová. Ľud, misera contribuens plebs, v neľudskom poddanstve predtereziánskom „prikutý k dereši, ako k tej nesvojskej zemi“, zaľúbil si zbojníckeho demokrata, ktorý vraj pravdu nevoľnej sedľače zastával a krivdu panskú bil, bohatým bral a chudobným dával, statočným žiakom klobúkom meral dukátov a poriadnym dievčatám od buka do buka anglie, ktorý, neporaniteľný, boje bíjal s celými župami, slovom, biednemu ľudu bol junákom slobody, zrealizovaným až do nesmrteľnosti, ako (v „Spevoch“) pekne vysvetľuje básnik sám. Bottova „Smrť Jánošíkova“, najobšírnejší básnikov spev (pôvodca zovie ju romancou) je iba posledný akt drámy: Jánošík v žalári a na popravisku. O polnoci prichodí sa s ním rozlúčiť jeho milá, nad ránom vezú ho k šibeniciam, ztade sa odberá od rodného kraja i od zástupcov ľudu a kat vykoná svoju robotu; cisárska milosť prichodí neskoro. Na epickú báseň široko rozmeranú je deja málo. Trpiaci Ilia Muronec, nie dejstvujúci — to iba kus obrazu, kus menší, nevýhodnejší. Ale povahe slovenskej dobre pristane takéto poňatie veci: ona je rovnako pasívna, dumá nad tým, čo bolo, a v dumách tratí energiu života. Ako z našich trávnic neskrsla posiaľ slovenská opera, tak z pospolitej tradície jánošíkovskej nevyrástla hrdinská báseň. Bottov výtvor je zväčšiny elegický. Čo na Jánošíkovi bolo sviežeho, toho sa dotkol len ľahkou rukou; u neho Jánošík je už len národný mučeník a filozofujúci Hamlet. To je iste umelecká štrbina básne. Ale za ňu bohatú náhradu nachodíme inde. Botto znamenite účinkuje kontrastom. Trpiaci, zadumený šuhaj, prv, na slobode zpakruky siedmich drábov porážajúci, teraz bezvládny a tichý; mlčiaci tupý ľud, ktorý kedysi hlasno ho vítaval; nariekajúca milá a suroví kati; temný, stuchnutý žalár a utešený, v slnku sa kúpajúci kraj — to sú obrázky, pri ktorých zabúdame na kompozíciu „Smrti Jánošíkovej“. Je to mozaika spevných, perlistých ponášok na pospolitú pieseň, ktorej nejeden kamienok sa jagá svitom rannej rosy a iný zas drgľuje kosti príšernosťou nočných vidín — ľudová romantika v ušľachtilom realizme a hlbokom idealizme razom. Tamtej sa poeta vďačí napr. za takéto verše:

A idealizmus hlavnej postavy vyrazil sa v slovách Jánošíkových:

Rok 1848 zo slov týchto hlasno hovorí.

Ľudu odňali „junáka slobody“, ale on ťažko chápe stratu v mysli temnej: staré babky rozprávajú o presúšajúcich sa pokladoch Jánošíkových a Jánovom kvete, čo ich otvára… Tak žiali básnik. A na podobné pochopy ľudu ťažká si v „Báji Maginhradu“, starej gemerskej povesti o českých kališníkoch, ešte r. 1849 baladisticky spracovanej: nočná vidina na hrade zmizla,

V balade Botto, priam ako Chalupka, mal veľmi šťastnú ruku. „Žltá ľalia“ a „Povesť bez konca“ (písané ešte r. 1849 a 1850) sú dokonalé kusy. A že letá neskrušily Bottovu silu básnickú, ukazuje „Margita a Besná“, napísaná o tridsať rokov neskôr. Čím výtvory Bottove najviac sa odchyľujú od jeho predchodcu, je ich alegória, a to alegória, ktorá im ceny neodoberá, lež vdychuje zdvojenú silu. „Povesť bez konca“ napr., klasický plod ducha už v dvadsiatom prvom roku plno dozretého, pokladá kryštálnojasnému deju ľudovej poviestky hlboký symbol slovanského obrodenia.

A čudný osud: v mladých rokoch, ešte r. 1847, Botto volal po jarej novej piesni, ktorej zhrmieť treba, a elégiou vyznely temer všetky jeho verše, pravda, elégiou, ktorá vo svojom prenikavom smútku má i blesk nádeje. „Žiaľby Svätoboja“, napísané r. 1850, sú pre tento kontemplatívny smer Bottov a jeho silnú i mäkkú, krásnu slovenčinu charakteristické.

Botto, priam ako Samo Chalupka, nenapísal veľa; ale v jeho tvorení niet postupu: od počiatku do konca táže umelecky istá ruka. Či báseň roky pilovaná, či chvíľková improvizácia, všetko je rovnako významné. Botto bol improvizátor šťastný: jeho príležitostné verše „Báj Turca“, „4. august 1863“, „12. január 1870“; „Na Demitra“, „Na šesťdesiatročné jubileum A. K.“, „Na blahú pamäť Sládkovičovi“, „Nad hrobom Sládkovičovým pri sadení lipy“ vyronily sa vždy v chvíli posvätenej. Či ponúka starých zamĺklych kamarátov k spevu, či slávi mena dobrého priateľa mladosti, či víta prvú slovenskú knihtlačiareň i národné shromaždenie, alebo poslednú hrudu hádže na rakev Sládkovičovu a sadí lipku na jeho hrob — vždy je to perla citu zasadená v perlu slova. Aká sila v malej básenke „Vrahom“; aká hĺbka vo veršoch, povedaných pri sadení lipy tvorcovi „Detvana“:

Popri týchto piesňach tratí sa niekoľko takých, ktoré v temných časiech temnej alegórii obetovaly jas myšlienky a tým i priamy účinok („Znamä“, „Sen Babylona“, „Zápäč a úslň“).

Vybrané verše Bottove vyšly pospolu až r. 1880 v Prahe, ako prvý sväzok „Knihovny československej“ („Spevy Jána Botto“), a čitateľ zvedel ešte len ztade, že to, čo po omrvinkách prinášal Dobšinského a Paulinyho „Sokol“ a čím sa vďačily „Lipy“, už v študentských rokoch básnikových bolo hotové a celé. Obraz vzácnej individuality doplnily rukopisné pozostatky, ujavnené po smrti Jána Bottu druhom jeho Pavlom Dobšinským (Slov. pohľady 1883, 455 — 76 a 1884, 172 — 76).

Z časopisnej a almanachovej rozmetanosti predstaviť sa v zriadenom celku osud nedožičil Jankovi Kráľovi, ktorý zo slúžnovského úradu v Kláštore pod Znievom po skončenej ére bachovskej odišiel za advokátskym povolaním do Zlatých Moraviec. Drobné jeho verše, od priateľov ešte hen z dôb študentských prechovávané, alebo, ako vzácna výnimka, novo písané, ukazovaly sa tu i tu tlačou, najmä v Paulinyho „Sokole“. Ráz ich sa nepremenil. Je to táže svieža, melancholická, originálnymi zvratmi popretkávaná ľahká pieseň, ani čoby znela s poľa a nie z píšucej umeleckej ruky. Hneď poslanie „Slovenom“ (složené ešte r. 1844 v Bratislave, vytlačené v Concordii 1858) udrelo na ten tón:

Tak ide i „Hlásnik národa“ (Sokol 1865):

Tak i „Duma“ (Sokol 1866):

Bojovným, miestami až buršikóznym zvukom znejú „Dve staré pesničky“ (Sokol 1865), „Dva orli“ a „Pieseň“ (tamže 1866), ponášajúce sa na obľúbenú u vrstovníkov „Dumu bratislavskú“ (Orol Tatránsky 1847):

Baladickú látku výrazne osnovanú majú „Bezbožné dievky“ a „Skamenelý“ (Sokol 1865).

R. 1873 vydavateľ „Orla“ vítal Kráľovu „novú poetickú púť“ oduševneným slovom („Orol pták“, str. 221). Ale zasekla zas onedlho. „Kvietok“, „Pierko“, „Husár“, „Rodina slovanská“ (Orol 1873 — 74) sú jej jedinými šľakmi. Už bolo neskoro na verše: „Presadili boli kvietok krásny, utešený, z jari do tvrdej jesene, keď je mráz studený“ — Kráľ spieval vlastne o sebe, tak ako o sebe zaspieval („Vyslobodenie“, v Tábore 1870, str. 204): „Čokoľvek si robil, všetko bolo málo, daromne sa tvoje svetlo ligotalo: svetielko skapalo, a ty neskapals’ s ním — zase pusto temno, ako bolo predtým.“

Zato usilovne a plodne veľadil baladu slovenskú Jakub Graichman, z kňazského úradu na stoličné notárstvo prešlý a napokon ako asesor liptovského stoličného súdu na odpočinku v rodišti svojom Hybiach dni života tráviaci veterán slovenský. Jeho balady majú známe charakteristické motívy: vernosť milencov až za hrob; hriechy, vášne a dobrodružstvá ľudské, obrazotvornosťou zväčšované až po katastrofu; tajomné zjavy prírody i miestne skazky a staré báje ľudu atď. Niektoré spracoval hladko; je vidno štúdium prostonárodných vzorov domácich i umelých výtvorov cudzích. Jednako však im chýba chalupkovská harmonická forma a bottovská hĺbka ideí, balady a romance, ako napr. „Láska a smrť“, „Ivan a Ľudmila“, „Zakliaty tulipán“ (Lipa I. — III.), „Kostlivec“, „Umrlý“ (Sokol 1861 a 1863), „Zima baba“ (Minerva 1869) i obľúbení „Hôrni chlapci“ (Černokňažník, letopis na r. 1862) pôsobia len dojmom látkovým. V niektorých drobnejších, spevných, Graichman pekne uhádol dumnú náladu ľudovej piesne: taký je „Slepý harfeník“ a „Oravský zámok“ (Sokol 1861).

Ohlásili sa i druhí z niekdajšej prostonárodnej školy: Peter Kellner, Jozef Jančo, Janko Kalinčiak, Pavol Dobšinský a Bohuš Nosák; lež iba ostatní dvaja význačnejší, i to najmä ako prekladatelia. Dobšinský ujavňoval svoje preklady z Byrona a Mickiewicza (v Lipách); Nosák vedľa Byronových veršov zaľúbil si Shakespeara („Július Caesar“ ostal v rukopise), Puškina, Lermontova a klasické bájky Krylova (v Sokoloch i Orloch). Z pôvodných prác jeho vyniká veršovaná povesť „Kamzík“ (Orol 1872 — 73), dejom z dôb Matiaša kráľa, sympatický obraz horného Pohronia, pôsobiaci však skôr ako krajinárske štúdium, než ako celok epický. Inak Nosáka tiež pojal so sebou prúd času: veršom bránil slovenskú vec. On, ktorý ako bratislavský spoluredaktor Štúrov, Hodžov kaplán a v povstaní druhý tajomník „Slovenskej národnej Rady“ prechovával veľké nádeje do budúcnosti, za Bacha ako revúcky notár a rožňavský aktuár a po roku 1860 ako muránsky slúžny s rezignáciou znášal ťarchu politického úradu, po vyrovnaní r. 1867, v tichom útulku u brata evanjelického farára v Sabinove, všetky svoje mladé vidiny nachodil v rozvalinách. Rodoľubný verš bol jeho posledným argumentom.

Takýmito argumentmi ohlásili sa i ostatní starí druhovia Nosákovi: nad iných živo Dr. Jozef Miloslav Hurban („Piesne nateraz“, vo Viedni r. 1861, a drobné „Iskrice“ v Sokoloch) a Viliam Pauliny-Tóth, v júli r. 1863 z Budína prešlý do Skalice, kde do roku 1867 vydával i obidva svoje časopisy, „Sokola“ a „Černokňažníka“. Paulinyho politické piesne, skladané r. 1860 — 67 v tóne ľudovom, ako „Prosba“ („Bože, svetov stvoriteľu“), „Svoboda“ („Vitaj nám, svoboda, ale nie každému“), „Žije Slovák“ („Slovenská už zástava v Svät-Martine vlaje“), „Matičná“ („Dobré ráno, Slováci“), znárodnely napospol. V niektorých satirických, písaných do „Černokňažníka“, znamenite bil klinec po hlave, a v „Zlatom prsteni, povesti z poslednej štvrti sedemnásteho stoletia“ (Černokňažník, letopis na r. 1862) šťastlive stúpal za Jančovou „Milinou“ a Nosákovým „Kamzíkom“.

Báseň patriotická v ťažšej, hymnickej forme spájala i mladšieho Maróthyho a Hroboňa so staršími, Zochom, Kuzmánym a Hodžom. Daniel Maróthy, od r. 1850 v Závade i Krupine a od roku 1855 do konca života v Ľuboreči, v Novohrade, ev. farár, horlivý šíriteľ tlačeného slovenského slova, písal z nich najviac: jeho karhajúcich a povznášajúcich veršov je dlhý rad; ale väčšmi sa z nich ozýva čestné smýšľanie a hlboké cítenie s národom, než individualita umelecká: óda „Verili sme — aj ešte veríme!“ (Sokol r. 1862) je najvýznačnejšia. Poeticky výraznejšie sú verše Ctiboha Zocha, drobné vtipné „Iskrice“ (roztrúsené po Sokoloch) a niektoré vážne: z nich „Slovena pohľad na sebä“ (Sokol r. 1862) je vzletná apoteóza veci národnej slohom biblickým. Také apoteózy tu i tu zo sielnickej samoty svojej, kde nažíval bez chlebového povolania a úradu, posielal i Samo Bohdan Hroboň, veľmi obdarený romantik slovenský; lež prešly bez účinku v obecenstve i v literatúre: boly nesrozumiteľné. K najhlbšej, ale i najtemnejšej z nich, povestnej „Slovopiesni“ (prídavok k Sokolovi r. 1861), složenej akousi ideálnou „všerečou slovenskou“, Hroboň pridal i osobitný „Kľúč“; ani ten však neotvoril mystickú svätyňu citov a myšlienok pôvodcových.

Zato jasný ako horská riava ostáva v apoteózach svojich Dr. Karol Kuzmány, keď v rokoch šesťdesiatych zároveň s ostatnými zaspieval svoju posvätnú pieseň. Ako patentálny superintendent usadil sa r. 1860 v Banskej Bystrici; ale pre prudké, násilnícke boje o patent, v ktorých superintendencia jeho sa zmenšila na osem sborov, už počiatkom r. 1861 sa vrátil na fakultu do Viedne. Až keď nepokoje ako-tak zatíchly, o dva roky prešiel do Turč. Sv. Martina, kde, ako námestník predsedu Matice slovenskej, umrel dňa 14. augusta r. 1866. Už spev „Kto za pravdu horí“ (Orol Tatránsky r. 1848) Kuzmánymu poistil miesto medzi prvými slovenskými lyrikmi; bojovná „Do zbroja, Slovania“, zneje zvukom tyrteovským a „Hej len vždy veselo“ švitorným hlasom trávnice. Ale všetku silu ducha i citu rozvily najmä básne uverejňované v „Sokole“ 1860 — 66 („Zadumenie podzimnô“, „Na deň 6. lipňa“, „Horlivosť proroka“, „V päťdesiaty deň môjho narodenia“, „Krása hnevu a pokoja, zákon života“, „Na deň 4. augusta 1863“, „Haman“, „Hnev svätý“, „Proslov k otvoreniu svetlice“, „Či veriť ešte?“, „Čo ma biješ?“). Z nich prvá (Sokol 1860), hymna vysokého letu a mohutnej, krásnej formy, je báseň klasická.

A práve tak hlboký je každý verš neobyčajného znateľa slovenčiny, Michala Miloslava Hodžu, ktorý rovnako dômyselne odhaľoval zákony rodného jazyka, ako učil čítať útlu mlaď, rovnako silno bránil si vieru, ako v rytmus skladal poetické slovo. Silný mysliteľ, cirkevný človek a rečník, skúmateľ jazyka a štylista bol i silným poetom. Nenahraditeľná škoda poézii našej, že neshoda s Ľudovítom Štúrom, ktorá v povstaní pomútila ich srdečné priateľstvo (príčinu rozpráva Dr. Hurban v Slov. pohľadoch 1884, str. 115 a 119), Hodžu na roky odtiahla od verejnej účasti literárnej a teda i poetickej. Jeho dva veľké básnické výtvory ostaly v rukopise: „Vieroslavín“, na „Slávy dcéru“ sa ponášajúci, lež slobodnejší obsahom i formou, a „Matora“, obšírna skladba herojská, s hlavnou epizódou o Jánošíkovi. Povahu týchto výtvorov naznačuje ujavnený zlomok „Vieroslavína“ (Orol VIII, r. 1877, str. 153 a Slov. Pohľady r. 1884, str. 154 — 60) a ukážky z „Matory“, napísanej r. 1853 (v Slov. pohľadoch r. 1910, str. 65, 177, 567, r. 1911, str. 627, r. 1913, str. 236, 268, 385, 708).

Tvrdo pochopiť, prečo práve tohto vzácneho muža tragika šľakovala až po jeho skon. Národnostnými i osobitnými trenicami jednostaj mýlené účinkovanie jeho ako evanjelického farára liptovskosvätomikulášskeho zakľúčilo sa vyhnanstvom v Tešíne, kam ho úradne vykázali roku 1868 a zkade už sa nevrátil: dňa 26. marca roku 1870 tam umrel. —

*

To sú hlavní zo starších, ktorých nová doba ponúkla k novej činnosti. I druhí usilovali sa veršom vysloviť cit alebo myšlienku: Jur Slota, katechéta gymnázia b.-bystrického a farár pustavoderadský, Dr. Ján Mallý (pseudonymom Dusarov alebo Slanický), profesor teologie na viedenskom Pázmáneu, Janko Palárik atď.; ale poézia pritom účasti nemala. Z plodov oných veteránov mnoho, čo vtedy vyšlo na svetlo, či už zrodené pred rokom 1848, či skrslé po ňom, literatúre ostane ako dedičstvo cenné. Balada a romanca, prostá pieseň i národná hymna, elégia i satira slovenská dostaly šťastných zástupcov. A keď i horúce sny prvých štúrovcov o budúcnosti poézie našej, toľkoráz schladené mrazom skutočného života, sa vyplnily iba zčasti, jednako odchovaly i mladšiu vrstvu. Popri starej garde hlási sa už i spev generácie novej.

^[25]

V časopisoch a zábavníkoch prvých liet šesťdesiatych príjemne a zpomedzi druhých znateľne zneje verš Ľudovíta Kubániho.

Kubáni, syn učiteľov, narodil sa dňa 16. októbra r. 1830 v malohontskej dedinke Zahoranoch. Na nemeckých a maďarských školách v Poprade a Miškovci v chlapcovi neutuchala iskra lásky k rodu: suplikujúc cez vakácie r. 1844, cestuje až do Bratislavy, aby videl Ľudovíta Štúra. Kubáni vyrástol v okolnostiach v akých skoro dozrel obdarený jeho duch. Veľká knižnica grófa Zichyho, kde začas vychovával, odnárodňujúci nátlak oždianskych učiteľov, kde začas študoval, a oslobodzujúci účinok Hlaváčkov v Levoči, kde roku 1847 — 48 bol na filozofii, spravily z neho človeka, ktorý už v devätnástom roku jasne myslel o národe a zrelo súdil o veciach ľudských. Od r. 1849 do r. 1869 prechodí cez všakové zamestnania: od dozoru v sklenej hute až po okresný notariát za prvého provizória a slúžnovstvo za druhého, po vyrovnaní však r. 1867 zas ostal bez chleba, odchodiac z úradu do súkromného života na Rimabaňu. A nepokojná jeho púť zavŕšila sa tragicky: dňa 29. novembra roku 1869 v priateľskej zábavke, pri hre v karty, škriepiaci sa vášnivý spoluhráč nožom preklal Kubániho. Sládkovič, nenávidiaci karban ani satana, zažialil horkým slovom (Tábor I., 1870, str. 305); „Taklis’ umrieť mal? — Ach, krú tá, čo mala skrápäť, v besnej tej dobe, pole slávy: darmo, ničomno, hriešno sa vyliala na márnom prahu nešťastnej zábavy!… Učíš Slovákov svojich to: ako žiť treba a — ako umierať netreba.“

Nádejný tento muž počal veršovať už ako levočský študent. Ale literatúra mala osoh až z prác, ktoré Kubáni ako redaktor písaného časopisu „Hodiny zábavy“, v hluchej dobe literatúry, r. 1855, začal sostavovať v Drienčanoch i v Rimavskej Sobote pre krúžok literárnych priateľov, vypĺňajúci list takmer sám. Práce tie tlačou vychodily potom v Dobšinského „Sokole“, v „Lipách“, v „Tábore“ a inde. Ukazujú záľubu politizovať i vo verši, šťastný dar improvizačný a nenútený spôsob výslovy myšlienok; sú písané ešte pod vplyvom Sládkovičovým. Kubáni bez okúňania hovoril o svojom trudnom položení. Vymaľoval Saharu, karavánu, samum, a potom vyjavoval (Lipa I, 1860, str. 144):

Vymaľoval búriacu sopku, a potom vyznával (Tábor I, str. 364):

On sangvinicky priamo vyslovoval smútok i potechu: v „Mrakoch“ (Slov. pohľady X., str. 154) povedal rovno:

Alebo v posledných veršoch, osem hodín pred smrťou složených, „V deň 29. novembra roku 1869 k pamäti Andreja Sládkoviča“ (Tábor I., str. 299): „Veleba? Čo to?… Vyhnanstvo v kruhu ľudstva! Nechápe ľud tú noc dlhú svojej neosvety — lúče obrazov sú mu strašidlom len, nočnou skazou.“ A zas „Deň 6. a 7. júnia r. 1861 v Turčianskom Sv. Martine“ (Lipa II., 1862, str. 150) s detskou dôverčivosťou slávi Slovákovo zemianstvo:

Táto práca, heslová báseň politická, zobudila veľké nádeje; Kalinčiak (Sokol I., roč. 1862, str. 455) neokúňal sa učeníka postaviť nad majstra, Kubániho verše nad „Svätomartiniadu“. To bola mýlka, lebo v Kubániho rečníckej maniere topí sa ešte pravý cit, hoc z básne hľadí už zdravý smysel pre plastické objektivovanie skutočnosti. Politická je i báseň „Traja Sokoli“, v dramatickej forme oslavujúca neohrožené vystúpenie Daxnera, Francisciho i Bakulíniho r. 1848 (dlho ostávala v rukopise), a do istej miery politická polonofilskoprotiruská, složená v čase meriacej sa s krajinským položením „Novej školy slovenskej“, i veľká epická „Radzivillovna, kráľovná poľská, dejepisná básnická povesť“ (v orgáne tejto peštianskej školy, v zábavníku Minerve 1869, str. 24 — 62). Je to najväčšia a najvýznamnejšia práca Kubániho. Silná obraznosť jeho pekne vyčarila obrazy krajín nepoznaných a starých čias nevidených: šíre, pusté litevsko-poľské nivy; ľúbostné schôdzky Žigmunda Augusta s mladuškou vdovou Gastoldovou večierkom v útulnom letohrade; tajný sobáš pri nočnom svite voskovíc v rodnej kaplnke; temné úklady starej ovdovelej matere kráľovnej proti nenávidenej manželke kráľoviča; slávnu kráľovskú voľbu; jasavé korunovanie kráľovských manželov i náhle, tragické zvädnutie otrávenej mladej ženy Žigmundovej. Kompozícia tejto práce, i osnova mnohých druhých, písaných prózou beletristickou, naplňuje čitateľa žiaľom nad zašlou poetickou individualitou.

Ľudovít Kubáni je z básnikov prvej vrstvy poštúrovskej jediný dozrievajúci talent. Ostatní jeho druhovia ostali literárnymi nádejami.

Tak Janko Čajak (dňa 5. januára r. 1830 v Paludzi sa narodil, dňa 4. februára r. 1867 umrel), ev. kňaz v Sv. Jáne, v Liptove, odchovanec ľudovej piesne a ľudového humoru, ktorý ľahkým veršom ospieval šťastnú ľúbosť mladosti i tragikomédiu života: v jeho piesenkách, pospolu vydaných mužom Čajakovej vdovy, Pavlom Dobšinským („Básne Janka Čajaka“ v Turč. Sv. Martine 1875), verne sa odrážajú roky šesťdesiate, v ktorých sa zväčša zrodily.

Tak Gustáv Lojko, pseudonymom Hostivít Tisovský (narodil sa v Tisovci dňa 4. decembra roku 1843, umrel dňa 2. júna roku 1871), tešínsky žiak Kalinčiakov, profesor ev. slovenského gymnázia v Revúcej, ktorého študentské verše („Hlasy z cudziny“, „Spomienky“ a „Nové piesne“), vydané ešte na univerzite viedenskej, i výber z nich a z jeho noviel (v Skalici r. 1871) ukazovaly iba, čo by z pôvodcu bolo mohlo byť: hľadí z nich melanchólia vädnúceho tela a lektúra jemnocitného klasického filologa.

Tak Ján Capko, podpisujúci sa Miloslavom Zniovským (narodil sa v Kláštore pod Znievom dňa 19. septembra r. 1846, dokonal dňa 18. augusta r. 1867), banskobystrický žiak Čulenov, bratislavský jurista, ktorý v rodišti i na okolí budil rezký spoločenský život národný: ohlasom ohnivých jeho citov je knižočka vybraných spisov („Sirôtky. Básne Jána Mil. Capka - Zniovského. Usporiadal a vydal Andrej Sytniansky“, v B. Bystrici 1868), ozdobených Sládkovičovou významnou dumou.

Tak Daniel Bachat, pseudonymom Miloslav Dumný (nar. dňa 18. júna r. 1840 v Ratkovej, v Gemeri), od r. 1868 ev. farár novoutvorenej cirkvi pribylinskej, od r. 1873 senior v Pešťbudíne: jeho veršované „Nevädze“ (v Skalici 1870) nie sú bez sviežich kvietkov; je v nich čosi z mladistvého ohňa, ktorým pôvodca národne prebúdzal horný Liptov — lež neveľadený talent Dumného uschol v neskoršej próze života.

Zato novela starších i mladších, široko rozkonárená, vypĺňa štrbiny, ktoré zanechal verš druhej generácie.

^[26]

Kto pozná Rzewuského „Pamiętniki starego szlachcića litewskiego“, Chodžkove „Pamiętniki kwestarza“ alebo Mickiewiczovho „Pana Tadeusza“ a prečíta si Janka Kalinčiakovu „Reštavráciu, obrazy z nedávnych časov“ (Lipa I., 1860, na str. 1 — 130), začuduje sa nad blízkosťou poľských i slovenských postáv starozemianskych: tie šľachetné typy sú si krvná rodina. A jednako zas, keď nám síde na um, čo Kalinčiak vyrozprával vo svojom životopise a čo niekoľkými slovami dokladá po ukončenej povesti, nemožno sporiť, že napr. klasický rozhovor dvoch pánov bratov hneď v prvej kapitole „Reštavrácie“ alebo figúra starého pána Adama v tretej časti alebo bitka rozpajedených stránok v hlave siedmej sú zpred roku meruôsmeho slovenskozemianske originály. Vrútocké rozpomienky z vlastného detinstva, gemerské kortešačky z roku 1836, kde „Draskóczyho a Almásyho strana zápasily na život a na smrť“, a vlastné študentské fígle Kalinčiak slial v obraz, ktorý, postavený na neveľkej novelistickej fabule, bohatsvom a vernosťou svojich postáv, zdravým humorom a pôvodnou rečou je jeho najpodarenejší výtvor a zároveň jeden z najoriginálnejších plodov našej beletrie. Až ťa tak na srdci zohrieva, keď počuješ ten zdravý, všetkými farbami plastickej skutočnosti ihrajúci dialóg; keď vidíš tie starootcovské, statočné postavy, s vyskúsenou múdrosťou v ústach a tichým, bonhomným humorom v tvári; tie veselé figúry latinárskej voľnosti študentskej a milé figliarske zjavy dievčenské! Mladosť Kalinčiakova ožila v tejto povesti: v nej všetok reštauračný hurhaj kortešský, všetka komika zapadlého parlamentarizujúceho malosveta dedinského a humor zdravej prirodzenosti jurátskej, tradície rodinné, počuté i videné, spojily sa v utešený umelecký a mravopisný celok. „Sú to temer samé portréty“, hovorí o „Reštavrácii“ Kalinčiak sám (Lipa., str. 130). Ony a jej forma — reč stami originálnych prísloví, porekadiel a zvratov prepletená — robia ju literárnym unikom.

Jasná slovenská srdečnosť, s akou je písaná „Reštavrácia“, vrátila sa Kalinčiakovi už len dva razy: v autobiografii často spomínanej (Lipa 1862) a v „Rozpomienkach na Ondreja Sládkoviča“ (Sokol 1862), znamenitom pochopení a ocenení individuality pohronského spevca. S odchodom do Tešína, kam Kalinčiaka r. 1858 vymenovali za direktora štátneho evanj. gymnázia, temer zaschlo jeho poviestkárske pero. „Mních“ (Sokol 1864), pochmúrna povesť o nešťastnom johanitovi, a „Orava“ (Orol r. 1870), už zas na rodnej zemi vypracovaný temný obraz historický, sú už len tiene zdravého života, ktorý nás ovieva z pôvodcových prvých tvorieb. Šťastná spokojnosť mladosti ušla, keď Kalinčiaka po jedenásťročnom direktorovaní priskoro dali na odpočinok. V jeseni r. 1869 prešiel do Turč. Sv. Martina, prevzal Paulinyho „Sokola“ a premenil ho v sviežeho „Orla“. Netešil sa však dlho životu: tichá rezignácia zožierala ducha i telo, a dňa 16. júna r. 1871 Kalinčiak umrel.

„Hranica života, ale nie lásky“ čítame na spisovateľovom sv.-martinskom pomníku, a pocit srdečnej lásky ozaj nerozlučne spája pamäť Kalinčiakovu s obecenstvom slovenským. Janko Kalinčiak mu podnes ostal chlebom živým.

Janko Kalinčiak, kresliac nedávnu alebo i dávnejšiu minulosť, kreslil ju bez tendencie, aspoň bez tendencie schválnej: ako mu osoby vyrástly v duši, tak ich kládol na papier. Inak historickú povesť ponímal Viliam Pauliny-Tóth. On minulosťou, i najdávnejšou, chcel tendenčne a výchovne účinkovať na svoje dni, ostávajúc i v novele tým, čím bol v článkoch politických, satirických, besedničných: národným publicistom. Výber svojej beletrie, doplnený novými dielami, vydal v Skalici, zčasti už ako snemový vyslanec kulpinský, v štyroch sväzkoch r. 1867 — 70 pod názvom „Besiedky“. Medzi novými prácami bol i „Trenčiansky Matúš“ (III. sv. „Besiedok“), najobšírnejšia a najznámejšia Paulinyho novela. Bol to pôvodne plán tragédie, skrslý roku 1860, z ktorého pôvodca (lebo sa nepozdal literárnym priateľom) vypracoval historickú povesť. Nemal v úmysle Matúša Čáka predstaviť v objektívnej dejinnej skutočnosti a s objektívnym dejinným pozadím, lež (ako sám vyznáva v ozname III. sv. „Besiedok“) chcel ukázať, „že požiadavky nášho Memoranduma od 6. júna 1861 sú historicky vcele ospravedlnené, a že ctení národovci, ktorí menovite vyslovenie sa národnieho sjazdu za horňouhorské okolie neodobrujú, v protive stojá s historickou minulosťou uhorskoslovenského národa“. S tohto stanoviska čítajúc „Matúša“, pochopíme cieľ toľkých dejinných i archívnych dokladov ku každému dôležitejšiemu výroku besedujúcich osôb, a pochopíme i Kollárove sonety v ústach Čákových i pieseň Štúrovu v ústach trenčianskeho speváka štrnásteho storočia. S „Tatarským plenom“ a „Tajnou“ „Trenčiansky Matúš“ ostáva najdôležitejším historizujúcim kusom Paulinyho „Besiedok“.

Spôsob, idealizovanou minulosťou korigovať nevýhodnú prítomnosť a novelistickej rozprávke podkladať archívne citáty historikove, ujal sa i pri druhých. Najmä Samuel Tomášik oslávil miestny patriotizmus gemerský novelami „Vešelínovo dobytie Muráňa“ (matičný Nár. kalendár na 1887), „Bašovci na Muráni“ a „Sečovci, veľmoži gemerskí“ (Sokol 1864 a 1865), „Odboj Vešelínov“, „Malkotenti“ a „Kuruci“ (Orol 1870, 1873 a 1876), ktoré sú zároveň beletristickými besiedkami i „nástinom dejepisným“. Obecenstvo rado ich čítalo.

Iba umelecký cit Ľudovíta Kubániho zanechal túto cestu, probujúc sily na historickom románe slovenskom objektívneho slohu. Je to nedokončený „Valgatha“ (Orol 1872). Látku má ako stvorenú pre románopisca: Uhorsko vnútorné roztrhané; Fridrich s Cilleim a Garom, Huňadovci so Siládim, Žižka s Pankrácom a ostatnými husitmi proti sebe, branne a intrigou hájac svoje záujmy; Turek ohrožuje krajinu; mladušký Matej Korvín všetka nádej jedným, postrach druhým. Centrom Kubániho práce je Valgatha, prívrženec Jiskrov, veliteľ Drienčanského zámku, hrdinný a prísny vodca, lež i po zlate bažiaci otec. Nedôverčivosťou svojou odbije si najspoľahlivejších dôverníkov a hodí sa do rúk Cilleiho, kde ho čaká zrada a skaza. „Valgatha“ je dielo zrelého ducha a pevnej ruky, žiaľ, že nedokončené. Kubáni uhádol kolorit starých čias; mravy, kostým, spôsob hovoru pomáhajú ilúzii čitateľovej. Znamenite charakterizuje a s epickou silou jeho postáv sa preteká sila dramatická: dobytie Drienčan je najjasnejší bod „Valgathov“. Na Kalinčiakovom „Milkovom hrobe“, ktorý má túže látku, vidno najlepšie, že „doba Jiskrova našla svojho básnika v Kubánim“.

*

Spoločenská novelistika kvitla ešte plnšie. Etnografickú látku kaukazskú Viliam Pauliny-Tóth (v novelách v Sokole často kryjúci sa pod menami: Podoľský, Rozmarín, Miloslavín, Mydloslav atď.) podareno spracoval v „Kyčine“, zaujímavé situácie z vlastného života v „Trinástej piesni“ a „Slovenskom pravopise“; jeho „Dvá hráči“ odhaľujú hazardný luxus kúpeľných spoločností, „Jedna noc na Považí“ tragiku života. Podobne i Jonáš Záborský, už v samý večer svojich dní, podal znamenité, ostrou kresbou osôb, končitým cynizmom sarkazmu i biografickou charakteristikou vlastnej povahy vynikajúce práce „Panslavistický farár“ (Tábor I., 1870) a „Dva dni v Chujave“ (v Turč. Sv. Martine 1873). Dobre sa čítajú i novely Mikuláša Ferienčíka (nar. dňa 30. júla r. 1825, umrel dňa 3. marca r. 1881), rodáka zvolenského, po Franciscim redaktora „Pešťbudínskych Vedomostí“, od r. 1868 v Turč. Sv. Martine vydavateľa ľudového „Hlásnika“ a od r. 1878 i „Orla“. Už r. 1846 v Levoči vydával písaný zábavník „Život“ a životu verné ostalo jeho beletristické pero v úrade i pri redakčnom stolíku: písal novely pod pseudonymom Mladena. Otec národovec, v cudzom duchu vychovávajúci svoje deti („Irma“, v Sokole 1860); učiteľ, praktickou činnosťou dvíhajúci opustenú obec („Jedlovský učiteľ“, v Sokole 1882); usilovný a umný, ale pre podivínsku povahu zaznávaný úradník („Bratia“, tamže); originálny ruský pomieščik („Šefraník“, v Orle 1880)— to sú jeho najtypickejšie postavy. I niektoré osamelé práce, ako dedinská novela „Krivoprísažník“ od Pavla Križku, bývalého kremnického archivára (v B. Bystrici 1865), alebo zbojnícka „Tri hroby“ (Lipa III., 1884)) od Leopolda Abaffyho (1827 — 1883), pseudonymom Branka Rovinova, ev. farára slovensko-aradackého, alebo osemaštyridsiatnícki „Srienovskí národovci“ (Sokol III., 1864) od Štefana Križana, pseudonymom Žíranského, vynikajú nad všednosť; i prvšie novelistické pokusy Daniela Bacháta-Dumného, posbierané v „Nevädziach“ (sv. II. a III. v Skalici 1870), nie sú bez sviežosti.

Najsviežejšie však v tomto obore písali zas Ľudovít Kubáni a vedľa neho kremnický lekár Dr. Gustáv Zechenter. Prvého „Mendík“ a „Pseudo-Zamojski“ (Sokol 1860 a 1861), „Hlad a láska“ (Lipa I.,) „Emigranti“ (Tábor I.) a najmä nedokončený „Suplikant, zlomky z denníka“ (Orol IV.) sú veselé črty zdravého humoru a pekného rozprávateľského daru. Druhého humoresky a žartovné taľafatky, roztrúsené po časopisoch liet 1860 — 1880, nedajú čitateľovi vydýchnuť; ich samorastlé figliarske figúry i neodolateľná reč je čosi tak groteskno-komického a pritom tak pôvodne slovenského, že v druhej literatúre Zechenter bol by už vychytenou literárnou osobnosťou. Písal zväčša pod menom Štefana Pinku alebo Laskomerského a pod týmto pseudonymom začal vydávať i výbor svojich smiechot („Žarty a rozmary“ I., v Turč. Sv. Martine 1878). Že vie tvoriť i v slohu vážnejšom, ukazuje novela „Lipovianska maša“ (Orol 1874).

*

To sú zjavy pozoru najhodnejšie. A k nim sa poja i obrábatelia slovenskej drámy.

^[27]

Škola Bernolákova na drámu nedorástla; okrem niekoľkých drobných prekladov pôvodného divadelného kusa nemá. Dráma školy československej ostáva pri veselohrách a fraškách Jána Chalupku, a štúrovci, majúc i v dráme smelé plány do budúcnosti (pozri Dohnányho „Slovo o dramate slovanskom“, v Sokole 1861, str. 93 — 95), nestihli ich dovŕšiť pred rokom osemaštyridsiatym. Až v literárnej tíšine liet päťdesiatych zrejú nové diela, ktoré hneď trojakou cestou sa stroja veľadiť slovenské divadlo: spoločenskou, historickou a „ideálno“-národnou.

Prvého smeru predstaviteľom je Ján Palárik. Chodiac do peštianskych divadiel a kochajúc sa v umení povestného herca Devrienta, pojal myšlienku oživiť národ novou pôvodnou činnosťou dramatickou. Dal sa študovať moderných reportoiristov a na staré kolená písať slovenské veselohry.

Počiatok urobil s „Incognitom“, štyraktovou veselohrou, pod pseudonymom Beskýdova (Concordia 1858), ktorá na prahu novej literárnej periódy účinkovala tak široko, ako pred tridsaťročím pri podobných okolnostiach Chalupkovo „Kocúrkovo“. Palárik začrel do živej prítomnosti a ztade na scénu staval známe typické figúry: ideálnych rodoľubov, odrodilských pobehajov, prevráteno odchovávaných šľachticov, komických židov, zdravých dedinčanov. „Incognito“ stvorilo novú generáciu ochotníckych družstiev a vďačné divadelné obecenstvo. Ale literatúru jednako len neobohatilo; nad Chalupkovu úroveň sa nepovznieslo a v pôvodnej charakteristike ani jej nedosiahlo: Palárikove prostriedky postačily iba na situačnú komiku hrubého zrna. Druhá, trojaktová veselohra „Drotár“ (Lipa 1860) mala podobný účinok spoločenský a pritom literárny význam ešte menší: ideálna postava slovenského drotára bola sympatická ešte i obecenstvu chorvátskemu („Drotárom“ dňa 4. októbra roku 1863 otvorili záhrebské Národné divadlo), a drastická karikatúra intrigána žida spopularizovala hru i našej galerii; lež „inteligencia“ kusa: bohatý veľkostatkársky fabrikant, jeho cvičená dcéra, poľský gróf nikdy nechodili po hladkom parkete. A najväčšia ujma „národnej veselohry“ je jej cudzí pôvod: Palárik prerobil, vlastne zhoršil „Drotára“ z rezkej francúzskej dvojaktovky „Hľadá vychovávateľa“ od Decourcella a Jaima ml., nehlásiac sa k svojmu žriedlu. V tretej, najslabšej veselohre, „Smierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch“ (Lipa 1862), k žriedlu sa priznal: je spravená podľa Korzeniowského poľských „Obžinkov“. Palárikove prídavky však neosožily kusu: „meril“ národnosti uhorské r. 1860, ešte pred októbrovým diplomom, a veselohra, poldruha roka po ňom uverejnená, chtiac ukazovať politické smýšľanie preddiplomové, stala sa hneď i literárnou antikvitou.

Takou antikvitou literárnou ostal i posledný dramatický Palárikov výtvor, päťaktová tragédia „Dimitrij samozvanec“, vytlačené až v „Sobraných dramatických spisoch“, usporiadaných Jánom Bobulom a vydaných „Minervou“ v Pešti r. 1870, lež napísaná ešte r. 1863 — 64, hneď po povstaní poľskom. Rieši ideu slovanskú: smier a vzájomnosť všetkých bratských kmeňov asi tak, ako ju riešily Palárikove politicko-literárne úvahy „O vzájemnosti slovanskej“ (Lipa III., 1864, str. 277 — 297). Lenže čo abstraktne vravela publicistická úvaha prózou, to nepristane reálnym, historickým osobám dramatickej básne, hovoriacim svoje tendenčné monológy a dialógy „von oblokom“.

Ako publicistické, tak i beletristické pero Jankovi Palárikovi do ruky vtisla národná povinnosť. Rovnodušno vyznáva to v Dobšinského „Sokole“ r. 1860, str. 13 n. v článku „Dôležitosť dramatickej národnej literatúry“. „Už sme našli cestu“, hovorí, „na ktorej rozhodný pokrok v rozkvitu nášho národnieho života urobiť môžeme. Táto cesta je dramatická národnia literatúra. Toto národu dokázať, jeho zmalátnelosť ducha poraziť a spisovateľov slovenských k novej činnosti literárnej povzbudiť, bol jedinký môj cieľ: nie márna ctižiadosť a baženie za slávou poetickou, lež čisto vlastenectvo mňa oduševňovalo.“ Lessing, Goethe a Schiller drámou zobudili Nemcov, Karol Kisfaludy Maďarov, Štěpánek, Turinský, Klicpera, Tyl Čechov — i nám prišiel čas: bez drámy slovesnosť naša ostatne nezavŕšená, účinkom slabá a národ nám vraj pôjde za cudzou zábavou, kýmkoľvek nebude mať divadelné kusy svoje, čo zpočiatku priam len knihové. Lež Palárik dobre videl i príčinu, prečo kusy jeho sú bez poézie: „Stráviv poetické letá jarej mladosti svojej v próze, v próze suchej síce, ale vážnej a duchovních bojov plnej, teraz, keď mi už prozaické letá chladnej staroby nastávajú, chytil som do ruky veselú lýru žartovnej Múzy Thalie; napnul som všetky sily ducha, abych z jej nikdy netknutých strún dáku milozvučnú hru k prebudeniu svojich rodákov vylúdil… Ale, bratia drahí, ťažko je na strunách umele preberať, keď k tomu prsty od mladosti neprivykly… tomu ťažko básniť, ktorý sa s umením tým nikdy nezapodieval… Zo mňa už nebude ani Shakespeare, ani Schiller, ba ani len Kisfaludy slovenský.“ Toto prostodušné vyznanie samého Palárika je najlepšou jeho charakteristikou.

Ostatné roky života Palárik prežil na fare majtechovskej, ktorú dostal od grófky Eszterháziho, rodenej Rusky Bezobrazovej, roku 1862. Tam dňa 7. decembra r. 1870 i umrel.

Palárikove spoločenské veselohry nespravily školu. Všetko, čo popri nich skrslo u nás v tomto spôsobe, má úlohu iba časovú: Paulinyho „Kocúrkovský bál“ (Černokňažník, letopis na r. 1862, v Budíne 1861), Ferienčíkove kusy „Pravda predsa zvíťazí“ (v Budíne 1862), „Samovraždou k ženbe“, „Prekvapení“ a „Pomluvy“ (Orol 1878 — 80); Graichmanove „Kto zaplatí nohavice?“ (v Pešti 1867) a „Romanca“ (Sokol 1867); Bachatove „Z iskry býva vatra“ (Zornička, v Novom Sade 1865), „Rodoľubci“ a „Veta za vetu“ (Sokol 1868 — 69); Križanov „Obšitník“ (Orol 1870); Záborského „Pansláv“ (Sokol 1867) a druhé jeho veselohry i frašky, pojaté do „Divadelných hier“ (v Skalici 1870).

A význam, keď i nie pomíjajúci časový, iste však len učený knihový má i dvadsaťpäť tragédií alebo vážnych kusov historických, ktoré z dejín slovanských čerpal a vydal Jonáš Záborský. Ako Palárik i na divadle ostával publicistom, tak Záborský v obšírnych svojich prácach nie je, ani nechce a či nemôže byť inším, než historikom. Skupina prvých deviatich je z dejín uhorsko-slovenských: „Odboj zadunajských Slovákov“, „Arpádovci“ (v Lipe III., 1864, pod pseudonymom Vojana Jozefoviča), „Posledné dni Velikej Moravy“, „Bitka u Rozhanoviec“, „Felicián Sáh“, „Karol Dračský“, „Alžbeta Ludiekovna“ („Básne dramatické“, v Pešti 1865), „Jánošíkova večera“ a „Striga“ („Divadelné hry“, v Skalici 1870); skupina druhých deviatich je z dejín ruských: „Ubitie Dimitrija“, „Ocarenie Godunova“, „Lžedimitrij v Poľsku“, „Pád Godunových“, „Prvý Lžedimitrij“, „Druhý Lžedimitrij“, „Tretí Lžedimitrij“, „Liapunovci“, „Poslední zločinci“ (pod spoločným názvom „Lžedimitrijady čili búrky lžedimitrijovské v Rusku“, v Pešti 1866, venované univerzite charkovskej); skupina tretích siedmich je z dejín uhorsko-srbských: „Chorvatská Helena“, „Huňadovci“, „Dóža“, „Utišenič“, „Stroskotanie Srbska“, „Ďorde čierny“ a „Bátoryčka“ („Divadelné hry“, 1870). Ako touže temer dobou Viliam Pauliny-Tóth, píšuc „Trenčianskeho Matúša“, užíval ho za pádny historický dôkaz pre novoveké Memorandum: tak Záborský svoje drámy z dejín domácich pokladal za Heraklov básnický kyj, ktorý vraj v augiášskom chlieve konjukturálnej historiografie maďarskej najlepšie skoriguje minulosť a ožiari svetlom pravdy (Lipa III., str. 18 — 19), a svoje kusy z látok ruských („Lžedimitrijady“, str. 11) predkladal ako celistvý obraz štátneho, cirkevného, domáceho vzdelania „severnieho Slovanstva v šestnástom století, toho severnieho Slovanstva, s ktorým celé Slovanstvo vôbec stojí lebo padá, jestli i ono podľahne živlom cudzím a prestane samo určovať osudy svoje“. Drámy Záborského sú vzácne štúdie slovanskej minulosti v tvrdých, nepoetických veršoch, prípravné práce k jeho „Dejinám“, ktoré pre ich priamy spôsob riešenia otázok kultúrnych, národnostných i náboženských neodvážila sa vydať ani Matica slovenská. Shakespearove „Historie“ boly mu akiste dramatickým vzorom. Ale čo silný poetický génius veľkého Brita stvoril ešte i vo svojich dielach najslabších, kronikársky komponovaných, po tom v najlepších kusoch zaznaného župčanského farára nieto ani znaku: jemu išlo o historickú vernosť, akú vyhútala jeho umná, prísna hlava, nie o básnickú invenciu alebo umelecký obraz s úzadím všeľudským.

Básnik sa hlási iba v jednej slovenskej dráme skupiny historickej. Sú to Petra Hostinského „Svätoslavičovci“ (Minerva 1869), päťaktová tragédia tiež zo starých dejín ruských. Poeta postavil si dej na konflikte právnych zásad západných s východnými. Z „Fausta“ vzal si kostru stavby, z „Hamleta“ a „Macbetha“ príklad psychologického rozboru. Jeho charaktery rozplývajú sa síce v lyrike a epike, pevnej ruky na individuálnu dramatickú charakteristiku Hostinský nemal: kus jeho však dýcha poéziou, a poézia hľadí najmä z najmladšieho Svätoslaviča, z Vladimíra, ktorý vyrástol básnikovi zo zbožňovaných slovenských povestí. V ňom chcel stvoriť ideál slovanského junáka, ako si ho vysnívala rojčivá jeho duša.

A takýto cieľ celej „ideálnej“ drámy slovenskej mala tretia skupina našich dramatikov. Vzorom jej boly naše povesti, a to vzorom jediným, ako z hlbokého prorockého presvedčenia istí už roku 1845 Mikuláš Dohnány (Sokol l861, str. 95). Cieľ ten mal pred očima r. 1846 i Viliam Pauliny-Tóth, keď skladal svoju deväťaktovú „Ľudskú komédiu“ (vytlačenú až v Sokole roku 1862), na úzkom historickom podklade z Dóžových sedliackych vzbúr stavajúc vzdušné zámky budúcnosti slovenčiny: na šťastie sám uznal vzdialenosť od ideálu vlastnou kritikou „Komédie“ („Zdá sa mi to temer samému byť iba hŕba kamenia, tehiel, vápna, dreva, ale nie chrám, nie palác, ba ani len dom k bydlu súci“, tamže str. 13). Za tým cieľom až po naše dni išiel Jozef Podhradský, bývalý ev. farár v Pešti, potom pravoslávny profesor v Novom Sade a napokon v Belehrade, už v „Holubym a Šulekovi“, v „Hore stratenej nádeje“, päťaktovej predihre k „Prvej slze v nebi“ (v Novom Sade 1865) a v druhých zlomkovito i cele verejnosti podávaných kusoch, originálnou poeticko-filozofickou rečou a originálnymi myšlienkami poskytujúc náhradu za chaotickú kompozíciu. Za cieľom tým konečne vystieral ruku i Samuel Ormis (1822 — 1875), profesor evanj. slovenského gymnázia revúckeho, keď do dvoch týždňov napísal to, o čom dumal roky: štyraktovú činohru „Mataj“ (v Rožňave 1862) a neskôr zas štyraktovú veselohru „Pravdu“ (Sokol 1868). Prvá práca Ormisova je pre celý „ideálny“ smer našej drámy charakteristická. Pôvodca postavil ju na peknej ľudovej povesti gemersko-malohontskej a podložil jej svoju ideu. Ale koľkokoľvek „očistil“ z pôvodnej osnovy a koľkokoľvek „doplnil“ zo svojho, toľko ráz látku zhoršil. Pôvodný statočný mlynár je oveľa dômyselnejší zástupca svrchovaného dobra, než Ormisov prešibaný kupec, pôvodný bohabojný biskup lepší, než jeho mocný kráľ; motívy prostonárodnej skladby sú pravdivejšie, postup reálnejší, reč čistejšia. Načo toľko metafyziky vnášať do výtvoru už od prírody jasného, tak abstraktne vysušiť prvotnú plastickú reč? Nebyť osôb, ako sú Jelena alebo Truľo, a niektorých výjavov, ako je predavač čert, preoblečený za Pukančianku, prepadla by celá Ormisova robota.

Slovenský literárny človek rád hovorí v superlatívoch; malá okolnosť budí v ňom sangvinické nádeje, ktoré rád vyslovúva horúcim slovom. Tak bolo i pri „Matajovi“. Ormis prvý zo Slovanov vzal si dramatickú látku z ľudovej povesti, ako to odporúčala a chcela škola Štúrova. A prostý tento fakt vyčaril v duši starého štúrovca Petra Hostinského (Sokol I., 1862, 206) skvelý zámok ružových literárnych perspektív: videl v tom súvislosť s etnografickým položením Slovenska, ktoré je v centre slovanských zemí; súvislosť so svetlom kresťanstva, ktorého prvý cyrilometodejský blesk padol na Slovensko; súvislosť s rodiacou sa slovanskou ideou, ktorá samá prvá Kollárovým slovom sa ohlásila ztadeto — Ormisova dráma veštila deň novému veku poézie slovanskej: kvet dramatiky. Bolo treba zavrátenia Viliama Paulinyho-Tótha, tiež romantika ešte nevytrezvelého, aby Hostinského nádeje ostaly „jarabými“. Ormisov „Mataj“ (čítame v Sokole 1863, str. 263) „je perla z hlbín duše ľudu na svetlo vynesená, no perla nebrúsená“.

Perál, skutočných perál citu i myšlienky, dosť sa vylovilo z litratúry našej, ale nebrúsených medzi nimi množstvo veliké. Najviac takých, ba temer všetky také má mladá slovenská veda.

^[28]

Slovenskej náuke alebo vede dostalo sa centra dávno žiadaného v Matici slovenskej: § 1. jej stanov káže pestovať i podporovať slovenskú literatúru a krásne umenia, a jej tri odbory, jazykospytný a slovesnostný, filozoficko-dejepisný i matematicko-prírodovedecký, majú na ume zväčša trudy vedecké. Na tvorenie umelecké, hoc i jej zveľadok bol matičným programom, Matica u nás nemala vplyvu nijakého: sviežim, mnohostranným, podnetom, ktoré išly od prostého redakčného stolíka, jej účinkovanie v tej veci ani len zďaleka sa nerovná.

Snaha Matice slovenskej o činnosť náukovú išla dvojakým smerom: prísno odborným a vzdelavateľno-populárnym. Prvý smer zastupovaly najmä „Letopisy“, ktoré za jedenásť rokov redigoval matičný podpredsedník, Viliam Pauliny-Tóth, r. 1867 zo Skalice prešlý do Turčianskeho Sv. Martina, a posledný ročník tajomník matičný Franko Sasinek; smer druhý zračil sa v knižkách, ako bol A. Penzlov „Ovocinár na Slovensku“ (v B. Bystrici 1867), J. Čajdov „Včelár na Slovensku“ (v Turč. Sv. Martine 1871), A. Kmeťov „Hospodár na Slovensku“ (tamže 1875) a podobných. Osnovy boly dobre založené; lež krátke dvanásťročné dejstvovanie Matice nestihlo ich rozpriasť a upevniť. Umné trudy dejepisné Záborského, Križkove, Hyrošove, Hostinského a usilovné práce Sasinkove; odborné botanické skúmanie Holubyho, geologické Zechenterove a D. Štúrove, topografické Lichardove, starožitnícke S. Chalupkove a Klemensove — to všetko iba zárodky, kamene, niektoré z nich, ako napr. Záborského štúdie historické, dôkladné kvádry, na budúcu kritickú stavbu. Založil sa „Archív starých česko-slovenských listín, písemností a dejepisných pôvodín pre dejepis a literatúru Slovákov“ (dva diely v Turčianskom Svätom Martine 1872 — 73); vydával sa „Sborník slovenských národných piesní, povestí, prísloví porekadiel, hádok, hier, obyčajov a povier“ (sväzok I. vo Viedni 1870, sväzku II. časť prvá v Turč. Sv. Martine 1874); šírily sa dobre pomôcky školské: Emila Černého, profesora banskobystrického gymnázia, dvojdielna „Slovenská čítanka“ (v B. Bystrici 1865 — 66), Martina Hattalu, vtedy už profesora univerzity pražskej, „Mluvnica jazyka slovenského“ (diel I. v Pešti r. 1864, diel II. v B. Bystrici 1865) atď.

Lež prostriedky Matice slovenskej nevládaly pojať a pritiahnuť všetko, čo tvorili vedomci slovenskí. Zároveň s jej vydavateľstvom išla samostatná práca, najmä historická a pedagogická i mytologická.

V odbore historickom celú temer knižnicu napísal Franko Sasinek, Skaličan rodom (narodil sa dňa 11. decembra r. 1830, do r. 1863 úd rehole kapucínskej, od r. 1864 do r. 1869, ako svetský kňaz, bol profesorom pri semeništi b.-bystrickom, potom do zrušenia Matice jej tajomníkom, od r. 1883 kláštorským spovedníkom v Prahe): „Dejiny drievnych národov na území terajšieho Uhorska“ (vydanie prvé v Skalici r. 1868, druhé v Turč. Sv. Martine 1878), „Dejiny počiatkov terajšieho Uhorska“ (v Skalici 1868), „Dejiny kráľovstva uhorského“ (v Turč. Sv. Martine I., 1870; II., 1871), usilujúce sa históriu Slovákov postaviť na vlastné nohy, a „Slovenský Letopis pre históriu, topografiu, archeologiu a etnografiu“ (šesť ročníkov, v Skalici 1876 — 82), obsahujúci bohatú látku kultúrno-historickú, sú hlavné jeho diela. Vedľa Sasinkových snáh dejepisných vynikol ešte Štefan Hyroš, sv.-michalský farár v Liptove (1812 — 88), obšírnou knihou „Zámok Lykava a jeho páni poťahom na dŕžavie, Lyptov a okolie“ (v Turč. Sv. Martine 1876), ktorá osvetľuje deje hradu, kedysi „kľúča Liptova“. A z pedagogov slovenských najväčšmi sa zaslúžil Samuel Ormis, ktorého „Výchovoveda pre seminaristov a rodičov“ (v Revúcej I., 1871; II., 1874), a na zásadách veľkého učiteľa ľudstva Komenského a skúsenostiach cudzej vedy i vlastnej praktiky vystavená, je dielo sympatické; niektoré jeho časti prejavujú originálneho mysliteľa slovenského.

Mytologia bola poľom hlavne Dobšinskému, Hostinskému a Paulinymu-Tóthovi. A tam vznikalo najviac „nebrúsených perál“.

Kým Pavol Dobšinský poriadal a ukladal folkloristickú látku v matičných „Sborníkoch“, konal prácu záslužnú: to sú pozitívne skutky. Ako však z týchto kusov kriticky nepreskúmaných, so slovanskými a cudzími plodmi nesrovnaných, sa podobral budovať metafyzické stanovisko národnej mytológie a pôvodnej filozofie slovenskej („Úvahy o slovenských povestiach“. Vydala Matica slovenská v Turč. Sv. Martine roku 1871), zabŕdol na trasovisku Kollárovom a písal „básne v próze“: bola to priskorá robota na slabom reálnom základe, jej výsledky nespoľahlivé a rozhľady vyhútané. Proti „Bohovede“, „Svetovede“, „Človekovede“ povestí, proti „hľadaniu prapojmu a prapríčiny všehobytu“, za ktorými tu ide v heglovských svodných trichotomiách, akú vzácnu, pozitívnu cenu má jeho krásny obraz ľudového, originálneho Slovenska v „Prostonárodných obyčajoch, poverách a hrách slovenských“ (v Turč. Sv. Martine roku 1880), alebo jeho staršie „Slovenské povesti“, spolu s Augustom Horislavom Škultétym utešene rozprávané (začaté r. 1858 v Ďarmotách a dotlačené r. 1860 v B. Štiavnici) i neskôr (v Turčianskom Sv. Martine 1880 — 83) obnovené, ktoré vyrozprával ako málokto druhý!

A práve tak Peter Kellner-Hostinský, od r. 1862 do vyrovnania ako hl. slúžny doliny Rimavskej, od r. 1867 do smrti, do dňa 10. augusta r. 1873, bez úradu v Rimavskej Sobote nažívajúci. Koľko bleskov ducha svieti z mytologickej sústavy jeho „Starej vieronauky slovenskej“ (v Pešti 1870), koľko „pravdy a poézie z jeho „Rozpráv večerných o umení staroslovenskom“ (Orol 1871 a n.)! A jednako blesk jeho neosvetľuje, lež slepí: sú to saturnálie obšírneho vedenia i veľkej obraznosti, ktorá, v horúcej túžbe srdca osláviť rod, v každej brázde nachodí staroslovanskú runu a v každom pastierikovi vidí tvorcu štátnosti slovenskej. „V stredoslnku vedy našej zakvitne ľudstvu večne májové jaro kráľovstva božieho na zemi“… „Sloven bude Tatrou na pohorí vševedy ľudstva“… „Jedine umením slovenským môže sa obnoviť v ďalšej sláve umenie ľudské““… Väčšina jeho istení znie ani orákulum.

A nie inak i Viliam Pauliny-Tóth. Mnohostranný tento duch, ktorý v rokoch šesťdesiatych a sedemdesiatych vyrástol na politickú, spoločenskú i organickú veličinu, na koniec svojho pôsobenia literárneho starú romantiku svojej poézie vniesol i do náukového skúmania. Do ostatných dňov života neopúšťa ho idea novej, originálnej sústavy mytologickej („Slovenské bájeslovie“, v Turč. Sv. Martine 1876), ktorou sa úfal spraviť vedecký prevrat. Je tklivo čítať jeho slová, ktorými na smrteľnej posteli si žiada od priateľa Dobšinského, aby mu potvrdil jeho vývody („Prv, než rozlúčim sa s týmto svetom, bych rád vedieť, zdáliž je moje učenie pustou fantazmagoriou a či budúcnosť majúcou teoriou? Či Pánu Bohu ďakovať, že Slovákovi doprial vypátranie rečovej sústavy, či ľutovať, že za 31 rokov sháňal som sa za domnelým svetlonosom, ktorý zaviedol ma do bariny pustej rečovej hračky?“ Dom a škola 1889, str. 130) o „hvalskej“ prareči, o rozvoji slovenských jazykových koreňov, o veku paleolitickom a neolitickom, kde, nehľadiac na odborný pokrok polstoročia, vysníval si vzdušný svet nemožných preludov.

Koľko zimničnej roboty duševnej a prebdených nocí, koľko ružových nádejí a trpkého sklamania je v takýchto knihách! Akú priamo klasickú cenu proti nim má tridsaťročné populárno-prírodopisné účinkovanie Daniela Licharda, ktorý, od roku 1862 opäť osadený v Skalici, vo svojich znamenitých kalendároch, hospodárskom časopise „Obzore“ (1863 — 82), v „Slovenskej obrázkovej čítanke hospodárskej“ (v Turč. Sv. Martine I., 1881; II., 1882) nášmu pospolitému človeku podával sumu pozitívnych vedomostí, bezpečne a blahodarne povyšujúcich úroveň jeho vzdelania!

Abstraktné snaženia našej domácej vedy sú žlté lístie „novej vesny“ beletristickej. Tu prichodí iba sa potešiť slovom Vajanského (Slov. pohľady 1881, str. 284): „I najblúznivejší snílkovia slovenskí, ktorých práce nemajú ani vedeckej, ani umeleckej ceny, mali v prsiach celý Olymp vysokých plesaní a spolu i celý Hades múk a bôľov — oboje nie pre seba, ale pre svoj národ.“