ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[29]

Vyrovnaním z roku 1867 maďarskému živlu v Uhrách otvorila sa voľná cesta, aby zásady svoje z roku 1848 proti ostatným krajinským národnostiam mohol v život uvádzať všetkými zákonnými i nezákonnými prostriedkami: zamieňať poňatie „uhorskej krajiny“ za „maďarský národ“ a tvoriť jednorečový, jednokultúrny, jednotný štát. Pekné reči snemové, pre cudzinu, hovorily síce inak. „Každá národnosť“, volal na sneme dňa 23. januára r. 1872 Fraňo Deák, „i keď nie je politická, má právo žiadať, aby jej vláda podala prostriedky vzdelávať a vychovávať deti. Keby bolo v krajine tristo gymnázií, a keby ich bolo toľko, že by sme vždy na šesť míľ našli jedno: jednako, ak sa na ňom neučia rečou, ktorou hovoria v tom kraji, vycvičiť mládež ťažko. A to platí tiež o národnostiach… Lebo dve veci mám pred očima: chcieť ich vyplieniť bolo by bezbožné barbarstvo, i keby neboly tak početné; že však sú početné, zničiť ich nie je ani možno!“ Ale popri tom zákon, politická, i súdna právomoc, tlač, cirkev i spoločnosť si podaly ruky, a po všetkých pekných rečiach, na posmech zákonnému článku XLIV. z r. 1868 o právach nemaďarských národností v Uhrách voľný ich rozvitok sa vyhlasoval za dakoromanizmus, ilyrizmus, pangermanizmus, panslavizmus, za nevlastenectvo, za vlastizradu. Do rámca tohto názoru politického nezmestily sa ani Matica slovenská, ani slovenské samostatná ústavy, a hoci prísne stály na pôde svojich schválených osnov, neodolaly útokom so všetkých strán podujímaným: dňa 24. augusta r. 1874 a 4. septembra tohože roku zatvorili gymnáziá revúcke a kláštorské, dňa 30. januára r. 1875 gymnázium turčiansko-sv.-martinské a dňa 6. apríla r. 1875 i Maticu slovenskú, zároveň zhabúc i jej nerozdeliteľné imanie: na 100.000 zl. hotovizne, múzeum, knižnicu a všetky zásoby nakladateľské. Ministerský predseda Koloman Tisza dňa 15. decembra v snemovni výčin ten odôvodňoval spolu i povestným výrokom, že dedičom skonfiškovaného majetku Matice slovenskej nemôže byť slovenský národ, lebo vraj „slovenského národa niet“.

Tlak, týmto spôsobom na inteligenciu národnú vykonávaný, ťažko zaľahol i na literatúru. Bol tým ťažší, čím smutnejšie sa množily odobierky predných spisovateľov slovenských. Za Jánom Chalupkom, Hodžom, Žellom, Sládkovičom, Kalinčiakom, Palárikom, ktorí sa pominuli v rokoch 1870 — 1873, dňa 10. augusta r. 1873 v R. Sobote umrel Peter Kellner-Hostinský, dňa 21.júla 1874 v Budíne, pomätený na mysli, Jozef Viktorin, dňa 23. januára 1876 v Župčanoch Jonáš Záborský, dňa 23. mája tohože roku v Zlatých Moravciach Janko Kráľ, dňa 11. januára 1877 v Dolnom Kubíne Janko Matúška, dňa 5. apríla v Sabinove Bohuš Nosák-Nezabudov a dňa 6. mája tohože roku v Turč. Sv. Martine Viliam Pauliny-Tóth, dňa 18. apríla 1878 v Ľuboreči Daniel Maróthy a dňa 26. apríla roku 1879 v Kútoch Dr. Andrej Radlinský. Darmo Andrej Trúchly-Sytniansky, po Kalinčiakovi vydávajúc beletristického „Orla“, skleslú pôvodnú novelistiku osviežoval prekladmi zo svetových literatúr a reformoval slovenskú prozódiu: ani Gogoľ, Turgenev, Tolstoj, Andersen a Björnson nepovzniesli domácej úrovne, ani „Slovesnosti“, kritickej prílohe k „Orlovi“ z r. 1873, nepodarilo sa vtedy ešte našich básnikov nahovoriť na nové základy slovenského veršovania.

Nepodarilo sa ani druhé literárne podujatie. Veterán Dr. Jozef Miloslav Hurban totiž, už o dva týždne po vyzývavej reči ministerskej, dňa 3. januára r. 1876, rozposlal z Hlbokého české vyznanie „Přátelům ,Nitry‘ v Čechách, na Moravě, v Slézsku a Slovensku“, kde vtedajšie kultúrne pohromy naše, oddekretované prostými policajnými úkazmi, teda hrubou mocou, pripisuje — slovenčine, o ktorej on a jeho vrstovníci literárni vraj sa nazdávali, že „jako domácí na uhorské půdě bytující faktor zacpe ústa nemoudrých a nestatečných odpůrců a bude moci státi se nosičem vzdělanostných snah a žlebem osvěty národa slovenského“. To sa však nestalo, dekrétom ministerským národ slovenský vraj vytreli zpomedzi živých: „,Nitra‘ teda donucena jest hledati půdy své vlastní, té prvotní půdy, z které vyšla, a bude zas vypravovat a vykladat své pohádky, pět písně své a troubit svou původní, v řeči národu po šíré vlasti české, moravské slezské a slovenské rozšířeného — existencii Čechů, Moravanů, Slezanů a Slováků jen přece ani sám pán Tisza Kálmán zapírati nebude; a kdyby také zapíral a sněm maďarský i s těmi 29 Chorvaty mu k tomu hlavou kýval: my Slováci, Slezáci, Česi a Moravané přece sobě jen rozuměti budeme.“ A hneď potom v lete 1876 šiesty ročník almanachu „Nitry“ vyšiel v Skalici, ako „dar dcerám a synům Slovenska, Moravy, Čech a Slezska obětovaný“, po česky. Pôvodca v polemickom doslove „Není slovenského národu“ vodí nás po kultúrnych ústavoch a kníhkupectvách českých, ukazujúc ich silu, hojnosť a životaschopnosť a bláhajúc si v budúcej jazykovej jednote národa (str. 365 — 6): „Literatura československá ve velku podá pádnější důvod za jestotu a bytnost národu slovenského, než pokoutné svazečky, pro obmezené kruhy maličkého obecenstva psané; nadaní básnici naši vzletnou z temen slunečných královských Karpatův ne jen do výši ideálních tvořivého genia svého, ale i do nesmírných prostranství jednokrevného, jednojazyčného, československého plemene zůkol vůkol Tater na šíř i dál a v nížiny rozprostraněného… Československé literární moře dochová velikány literární a tito nebudou tou věčnou popelkou u sprostých a vypínavých druhů svých!“

Obecenstvo doma dosť pasívne, v Čechách a na Morave dosť sympaticky prijalo podujatie; r. 1877 vyšiel v Turčianskom Sv. Martine i druhý ročník. Lež zjav z rokov štyridsiatych opätoval sa zas a ešte vypuklejšie: čítania hodné práce podali v týchto dvoch ročníkoch „Nitry“ iba rodení a sústavne odchovaní spisovatelia českomoravskí — verše i próza od Slovákov, dlhoročnou praxou privyknutých rodným formám a zvratom, v starej reči spisovnej vyzeraly biedne. Veršovaný úvod Hurbanov ani čoby bol skladal Šimon Lomnický, a Laskomerského humoreska „Jako Dunčo v ohledy šel, aneb Přehltnutý zapcháč pomocník lásky“ svojimi mnohými slovenskými slovami a slovenčiacimi zvratmi je Čechovi temer nesrozumiteľná. Hurbanovo náhle literárne podujatie, skrslé ako demonštrácia politická, v tejto forme zlyhalo.

Zato dobré následky sa ohlásily iným, nehľadaným smerom. Počala sa vnútornejšia a lepšia, nielen na litere založená, vzájomnosť obidvoch kmeňov. Literáti českí Adolf Heyduk, Rudolf Pokorný, Jozef Holeček, Servác Heller, František Táborský, Ján Herben a druhí, umelci českí, ako napr. Jaroslav Věšín, putovali v naše kraje, načierali do bohatých studníc pôvodného ľudového materiálu a tvorili dŕžavu umenia všetkým srozumiteľnú, známosti etnografické o Slovákovi pomkli do ďalekého sveta. A počal sa nový, hlbší ruch literárny i tu doma, vyvierajúci z vlastných potrieb, odievajúci sa vlastným slovom a čestne plniaci vlastné ciele. Prišli básnici, ktorí zaspievali tak čistým a jasným slovom, ako nebolo ani za najkrajších časov Štúrových a najskvelejších matičných; skrsli novelisti, ktorí prevýšili všetko, čo dotiaľ bolo sa napísalo u nás; založily sa časopisy, ktoré vnútornou cenou prevážily mnohé minulé desaťročia. Sám Dr. Hurban hneď v najbližšej obšírnej práci, ktorú napísal do „Slovenských pohľadov“, synom jeho obnovených, o živote Ľudovíta Štúra, už roku 1881 opäť vyznával rovnodušno, že slovenčinu „zdrepenieť nechať v Tatrách“ bez literárneho veľadenia bol by neodpustiteľný hriech. I on nebodaj prakticky pochopil znova, že písať jazykom, ktorému netreba sa učiť ešte len v škole alebo z kníh, ktorý, všetkým srozumiteľne i dokonale razom, prosto z úst ľudu kladie sa na papier, lepšie sa zachráni národnosť i lepšie napomôže slovesnosť, než abstraktnými, pri písacom stolíku stvorenými miešaninami, z ktorých vybledla pôvodná farba i vytuchla svieža vôňa a ktoré literatúre sú iba na ťarchu. Štyri roky po pokuse s novou „Nitrou“ jeden taký „pokoutný svazeček“, písaný peknou slovenčinou, rozletel sa v stách exemplárov i po Čechách a po Morave, kde ho privítali veľmi vľúdne: iróniou osudu práve Hurbanovho syna, Vajanského, knižka „Tatry a more“.

Literárne obdobie liet 1880 — 90 nedozrelo ešte na históriu. Talenty sa ohlásily, ktorých činnosť posiaľ ani zďaleka nie je zavŕšená; skrsly i také, čo zamĺkly prv, než by sa boly rozvily; nechýbalo ani literárnej plevy. Traja však z mladšej i najmladšej vrstvy majú už hotovú literárnu tvár: Vajanský, Hviezdoslav a Kukučín.

^[30]

Keď v pozdnej jeseni roku 1879 v Turčianskom Sv. Martine vyšiel úhľadný sväzok veršov, nadpísaný „Tatry a more“ a podpísaný pseudonymom Vajanského z rázu jeho i vnútornej ceny, i z radostnej, hojnej účasti obecenstva cítil každý priateľ literatúry našej, že do nej zavial nový svieži dych. Látkou i formou svojou, i okolnosťami, v ktorých skrsla, sbierka táto znamená v poézii našej epochu.

Pôvodca „Tatier a mora“, Svetozár Hurban Vajanský, dňa 16. januára r. 1847 v Hlbokom narodený syn Jozefa Miloslava Hurbana, po štúdiách gymnazijných, odbavených v Stendale v Nemecku, a po juridickom kurze, zavŕšenom v Bratislave a v Pešti, od r. 1874 za štyri roky bol pravotárom v Skalici, v Námestove i v Liptovskom Sv. Mikuláši. Okupácia bosenská r. 1878 vytrhla ho z povolania, takže, keď sa z nej vrátil v jeseni tohože roku, nezasadol už do advokátskej kancelárie, lež k redakčnému stolíku turč.-sv.-martinských „Národných Novín.“

Svetozár Hurban si z Nemiec doniesol dôkladnú znalosť tamojšej poézie, a doma, v knižnici otcovej, nebolo mu ťažko sa vžiť do literatúr slovanských i pochopiť naše tradície domáce. Jednotlivé básne a novely i novinárske články od mladého Hurbana sa od r. 1873 ukazujú v našich časopisoch pod menom Vajanského, ktorým na jeho prvý samostatný výkon publicistický ho podpísal Viliam Pauliny-Tóth, od roku 1870 do r. 1874 redaktor „Národných Novín“. Prvé knižne vydané slovesné práce Vajanského, „Duchovia sudov, obrázok z novejších časov“ (v Skalici 1874) a „Žalmy z hôr“, preklad nemeckej básne Schefflovej (tamže 1876), ostaly bez účinku. Zato cestopisné líčenie „Kotorskej boky“ a najmä veršované „Jaderské listy“, r. 1878 posielané do besednice „Národných Novín“, zobudily pozornosť. Keď skoro potom svieže jeho pero sa zjavilo v politických stĺpcoch časopisov a v „Orle“ r. 1879 počaly vychodiť nové jeho verše, obecenstvo prvú Vajanského sbierku básnickú, „Tatry a more“, čakalo s napnutím a prijalo s oduševnením.

Zjavila sa v pravú chvíľu. Juhoslovanské povstanie a rusko-turecká vojna pohýbala sympatiami všetkých vtedajších rakúsko-uhorských Slovanov. Juhoslovanské motívy v poézii boly veľmi vďačné. Od obratu politického tam von k obratu v zatíchlej literatúre tu doma nebolo ďaleko. Už od čias Sládkovičových, Chalupkových a Bottových poézia naša čakala na básnika, ktorý by ju osviežil novou látkou, reformátorsky obnovil jej formu, pritiahol mladé talenty a menovite zaspieval zas z plnej hrudi o všetkom, čo sám videl, prežil, precítil. To doniesly „Tatry a more“. Aký pôvab Vajanský vdýchol romantickej láske, ospievanej v „Majáku“, básni zručne osnovanej, obliatej jasom južného slnka i šumejúcej vodami Adrie! S akým humorom i plastikou rozpráva v „Jaderských listoch“, ceruzou písaných na zdrape papieru pri pochode alebo krátkom oddychu! Akým hlbokým prsným zvukom zneje veľká pieseň „Herodes“, prosto a pritom s účinkom priamo dramatickým zvečňujúca útrapy slovenských detí, násilne odnímaných rodnej zemi! A nielen týmto novým látkam v novom pracovaní: i starým bájam, ako „Gnom“ alebo „Kykymora“, Vajanský dal sviežu tvár svojím originálnym pochopením. Slovenskej forme prozodickej najmä „Herodes“ hlásal lepšiu budúcnosť, a venovanie Adolfovi Heydukovi, ktorého „Cymbál a husle“ majú vďačné miesto v slovenskom srdci, i doslov „Na cestu“ svojou precítenou elégiou otváraly knižke milé prijatie ďaleko za hranicami domova.

„Do hluchoty posielam slabú pieseň, keď už odpadlo žlté lísťa s buka“, hovoril poeta, a len čo rok sa sišiel s rokom, všade sa zas hlásil nový život literárny. Hlavným jeho zjavom boly novovzkriesené „Slovenské pohľady“, ktoré Vajanský (zpočiatku spolu s Jozefom Škultétym, ktorý neskôr ich prevzal sám) počal vydávať roku 1881 v Turčianskom Sv. Martine v dvojmesačných sväzkoch a ktoré v prvých ročníkoch, cenou svojej beletrie i časti náučnej, hlavne kritickej, sľubne osvežovaly domácu produkciu a čestne zastupovaly literárne snaženie slovenské i v cudzine: strojily sa Slovensku byť tým, čím kedysi bývaly „Pohľady“ staré.

„Tatry a more“ neostaly posledným slovom Vajanského verša. Drobná knižočka „Zpod jarma“, ktorú Jan Neruda vydal ako dvadsiaty sväzoček „Poetických besied“ v Prahe r. 1884, a obšírna reflexívna báseň „Vilín“ (v Živene II, 1885) veľa značia pre našu poéziu. V prvej básni nájdeš rad básnických perál, silných rodoľubých spevov krásnou, kryštálno-jasnou formou (čítaj napr. len „Pôvod maďarónstva“ alebo „Polárnu pieseň“) a utešených obrázkov nálady alebo situácie: akou nehou pôsobí napr. báseň „Noc“, akou hrou farieb prírodných a akým zvukom citových strún ihrá „Nová vesna“, venovaná Hviezdoslavovi, jedno z najkrajších poetických poslaní, ktoré kedy vyšly z básnikovho pera! A v básni druhej, vo „Vilínovi“, Vajanský sa pokúsil bájnu látku starej poviestky poprepletať úvahami o našom terajšom živote: je to pokus zaujímavý jemnou satirou i plastickým líčením i mocnou fantáziou, hoci dvojakému svojmu cieľu obetoval jednotný účinok umelecký.

Vajanský je silný vo verši. Ešte väčšia je však jeho sila novelistická. Už prvá obšírnejšia novela „Ľalia“ (Orol 1880), odhaľujúca kus závratníckeho života veľkopanského v obci vychodiacej na psí tridsiatok, je práca pevnej ruky a zrelého svetového názoru. Tu už osoby, typy, kompozícia hladká, maľba krajiny svieža, reflexia hlboká. A všetky tieto stránky plno sa rozvily v neskorších Vajanského novelách, ktoré od r. 1881 rad-radom vychodily v „Slovenských pohľadoch“. Každý cítil ich široký pozorovateľský dar a dokonalé rozprávateľské umenie. Tak pred Vajanským nik nenakreslil terajší slovenský život v meste veľkom i malom, vonku u veľkostatkára i na dedinskej fare, tak nik nepovedal, čo slovenského človeka viaže k nesvojskej rodnej zemi, čo mu mieša horký blen do radosti života a prečo duša jeho zvučí elégiou.

Vajanský je portretistom strednej vrstvy našej spoločnosti. Už „Kandidát“, „Búrka v zátiší“ a „Babie leto“, tri najpodarenejšie z menších jeho noviel, sú dnešné Slovensko v malom. A všetky jeho záhyby rozložily „Besedy a dumy“ (v Turčianskom Sv. Martine I, 1883; II, 1884), kvet Vajanského novelistiky.

V prvej časti, popri milých genrových obrázkoch a chutných drobotinách, vyniká široko založená novela „Letiace tiene“. Otvára galériu osôb, pre naše kraje charakteristických: tam bohatý, kupecky podujímavý veľkostatkár, ktorý bleskom domu a maďarónčiacim i nemčiacim jeho rázom ostro sa odráža od slovenského okolia; tam druhý odrodilý zeman, z grošovej gentry kraja, ale zhumpľovaný na majetku i na tele, orgiami výstupčivej náruživosti noc meniaci v biely deň; tam chvastavý nemecký kulturträger, čo „gründerským“ švindlom usiluje sa oblažiť náš kraj; tam žid, z pálenčeného bedára vyrastlý na Kréza celého vidieku, nenásytný zaberateľ cudzích majetkov a pažravý hubiteľ hôr; tam slovenský statkár, študovaný človek, pasívny, dumajúci idealista; tam rojčivý, ideálny starec, v mystickom svojom „praslavianstve“ deň po deň nad spevníkom alebo pod posvätnou lipou čakajúci pre ubiedený rod „okamih slávy“; tam syn jeho, lekár, človek novej doby, realista, ale v rozhodnej chvíli nerozhodný Slováčik, ako druhí; tam konečne panská, planou výchovou zanedbaná cifruška, ktorej bohatú dušu i um roztvorí ľúbosť k umnému nášmu človeku. V „Letiacich tieňoch“ vidíš výčiny renegátskeho úradníctva; zástupy ťažko pohýbateľného, ale keď je raz v pohybe, silného ľudu; pozeráš na zhubu pálenčenú; čuješ divoký čardáš tichou dedinskou nocou; tešíš sa na krásach panenskej prírody slovenskej. A čo tie letiace tiene, ľahké chmáry na jasnom nočnom nebi? To naše mäkké, rozplývavé existencie, ktoré s tichou rezignáciou hľadia na príval cudzoty a hynú na reálnej pustote skutočného života. Proti energii a výčinu protivníka majú vysokú mystickú dumu, proti surovosti a fígľu ideálnu vidinu budúcnosti. V nerovnom boji, pozerajúc na samých seba, utešujú sa slovami: „To nie chorobné úkazy, to úkazy mohutnej pravdy. Veľká tvoriaca sa vec má voždy mnoho podivínov. Vy len tie tiene vidíte, hromžíte, že berú nám jasnotu! My opravdovej tmy nemáme, naše slabosti, naše podivínstva, naše chyby sú letiace tiene, nad nimi panuje tiché, večné svetlo ideálu. Ó verte v ideál, verte v jeho svetlo!“

Umenie Vajanského v charakteristike i kompozícii je dokonalé. Nezabudneš jeho postavy: typického elegantného šviháka, nevyhnutnú „kultúrnu“ figúru našich strán, ani starého čudáka sluhu; bohatého finančníka-pôžitkára na mäkkom foteli, ani idealistického starca-učiteľa pod bielym kvetom lipovým. Jeho postavy žijú. I vtedy, keď idealizuje, popúšťajúc tradíciám starej romantickej školy, ako v svetlom zjave Ely, kde sa duchaplné reči snujú z úst neskúsených mladých ľudí, so srdečnou účasťou sa priznávame jeho osobám. Osnova lahodí harmóniou a umelecký kontrast znamenite dvíha dej: popri staršej, vážnej, do seba zatvorenej sestre mladší ihravý, vysmiaty pochábeľ; v hurhaji úradnej exekúcie prorocká postava tichého starca; v tragickom rodinnom zmätku veľkopanského domu zjašené reči duševne slabého gentlemana. Najmä katastrofa deja je majstrovský kus novelistickej epiky.

Stará urodzená tetka, pozerajúc na sviežu neter, ktorá s tvárou šťastím zjasnenou sa opiera o svojho muža, vzdelanca slovenského z prostej občianskej krvi, dumá o osudoch vlastnej famílie; „z balkóna jej rodičovského domu zizá tučná Róza a bezrámové podobizne jej predkov nevisia na starých stenách… Hľa, s jakou nekonečnou oddanosťou jej Ela opiera sa o rameno rechtorovho syna. Jakým vážnym, silným mužom stal sa! Ajhľa, nová šľachta, zárod budúcich pokolení, jak kvitne na hrobitove odpadlej od národa kasty.“ Túto myšlienku Vajanský rozpriadol v druhom veľkom diele, najobšírnejšej a najvýznamnejšej svojej práci, v románe „Suchá ratolesť“, ktorý zapĺňa druhý sväzok „Besied a dúm“.

Suchá ratolesť je uschýnajúce odrodilé slovenské zemianstvo. Stanislav Rudopoľský, majetný, vzdelaný, bohato obdarený kozmopolita, vracia sa z umeleckých ciest na svoj starý zámok do slovenského Rudopolia, a tu nachodí, čo inde darmo hľadal: látku a iskru k umeleckej tvorbe, pole k spoločenskej činnosti, vďačný cieľ života. Ťažný vták zaľúbi si rodný kraj, idea národnosti nájde v ňom apoštola a slovenské zemianstvo zdravé obrodenie. Z tohto hlavného kmeňa vyrastajú konáre a lístie širokého deja v bohato rozložený košatý strom. „Suchá ratolesť“ je dnešné Slovensko v zrkadle umeleckej pravdy; obraz verný, ukazujúci všetky snaženia našej i cudzej spoločnosti, celú vnútornú i vonkajšiu bytnosť národa, jasné svetlo i ostrý tieň. Zrkadlí sa tam ľudská i kultúrna postať slovenského človeka, pospolitej jeho vrstvy zdravé jadro, jeho vzdelanstva nadanie a ideálny vzlet. Ale zrkadlí sa v ňom i slovenský rojko, piesočný základ národnej budovy, bezstarostnosť inteligencie i neuvedomelý ľud, a najmä nihilistická pseudokultúra odrodilstva — ostrá, mrazivá tôňa v našom „osvietenom“ storočí: zjavy, ako napr. sedliaka v rabstve pálenky alebo hornouhorskú „voľbu“, nemožno zabudnúť! Lež ako tôňa tá ťažko zaľahla na obraz, teplo žiari z neho i lúč dobrej nádeje, vychodiaci zo zdravých osnov ľudových más. Za ne prehovoril básnik i mysliteľ. Jeho smelé úvahy sú novum v beletrii slovenskej, a pravdy, plnej, zlatej pravdy, im odškriepiť nemožno. Kto napísal „Suchú ratolesť“, ten precítil muky utrpenia i slasť znovuzrodenia svojho národa.

Umelecká hodnota románu nestojí za jeho významom sociologickým a myšlienkovým. Bohatý, do ostatnej litery napínajúci, vulkanicky stupňovaný dej má opäť galériu typických charakterov. Tu najlepšie sa zračí sila realistického poetu. Niekoľkými črtami vymaľuje postavu plastickú, životom dýchajúcu, ostro a plno sa odrážajúcu od svojho úzadia. Tak poznávame jemnocitného ctiteľa umenia, Rudopoľského, tak rozvážnu čestnú dušu statkára Vanovského, tak čistého idealistu Tichého, tak národného všadebola Žúrika i hlavu maďarónskej džentry Svatnaja, nespomínajúc ani rázovitých osôb vedľajších. A koľko pôvabu v postavách ženských! Taký zjav, ako je Adela Rybáryčka, podarí sa iba básnikovi vyvolenému: všetku lahodu svojho štetca Vajanský vniesol na túto krásnu postavu. Jeho psychologická analýza tu stvorila individualitu, ktorá sa vyrovná najkrajším postavám novej svetovej literatúry románovej; Vajanský vhĺbil sa do najtajnejších záhybov ľudského srdca. A kontrastovanie v povahách i v deji robí mu i tu znamenité služby: vedľa osamelého výjavu v hore, podaného s nevýslovnou nehou a vrúcnosťou — menistý, životom šumejúci výlet vodínsky, a tu zas, prostred hurhaju v hradnom nádvorí, hore na múroch, nad priepasťou, krátky, úchvatný výjav, ktorý otrasie základmi dvoch duší a dá ich životu nový smer.

Nikto z našich novelistov nepojal prírodu tak, ako Vajanský. On málo slovami vyčarí rovnako dokonale majestát letného rána i velebné ticho boru i chmúrny jesenný deň. A ani jeden z nich razom toľme nepovýšil úroveň novelistickej slovenčiny, ako on: jeho reč rovnako pravdivo zneje v šepote ľúbosti ako v rozkatenej vášni, v hladkej spoločenskej konverzácii i v hlbokých reflexiách dumavej mysli.

„Suchá ratolesť“ má vysoký cieľ: plastický obraz skutočnosti a myšlienkový rozhľad po lepších budúcich cestách. Preto román Vajanského je jedna z kníh, ktorej ceny neubúda: sviežo zelenať sa bude, ako najkrajší kvet beletrie slovenskej a jeden z najkrajších plodov celej západoslovanskej literatúry.

Svetozár Hurban Vajanský má v slovesnosti našej význam mnohostranný. Od roku 1878 zapĺňal stĺpce „Národných Novín“ časovými úvahami politickými a kultúrno-historickými, beletristickými besednicami i literárnou kritikou. Predmety denné pod jeho perom dostávaly sviežu tvár; vo všetkom svieti myšlienka, oheň presvedčenia, lahoda slova. Od roku 1881 to isté v „Slovenských pohľadoch“. Každú peknú snahu, ktorá sa týkala nášho bytu, ocenil po zásluhe: staré knihy literatúry slovenskej ako zjavy nové, umenie výtvarné ako ľudovú robotu slovenských výšiviek. Povýšil požiadavky domácej literárnej kritiky nad úroveň, na ktorej zamrzla od rokov šesťdesiatych, ba v istom smysle ju ešte iba stvoril. Zlahodil slovenský verš a zveľadil ho novými formami: zpod jeho ruky strojno vyšly slovenský sonet, slovenská glosa a stanca. A všetky tieto smery a diela ešte ani zďaleka nie sú vyčerpané. Chystaný dvojsväzkový román „Na rozhraní“ nebude poslednou lehotou veľkého čestného dlhu, ktorým Vajanský sa zaviazal svojmu národu. —

*

K Vajanskému sa druží skupina dobrých novelistov, starších i mladších. Dedinskú poviestku veľadili Felix Kutlík (1843 — 1890), ev. kňaz v Kulpíne, v Báčke, jeho novely zo života srbského (v Orle) budily veľké nádeje; Samo Bodický, ev. kňaz v Sennom (v Orle, Pohľadoch, osebe „Povesti“ v Turč. Sv. Martine 1882); Jozef Škultéty, spolupracovník „Národných Novín“ a redaktor „Slov. pohľadov“; jemnocitná Elena Šoltésová, dcéra Maróthyho, v Turč. Sv. Martine; Anton Bielek, vydavateľ zábavníka „Besied“ v Ružomberku („Slovenské besiedky“, spolu s Kukučínom, v Skalici 1886; „Obrázky z hôr“ v Ružomberku 1890), i Martin Kukučín, zo všetkých najobdarenejší. Historické povesti písali Pavel Beblavý, ev. kňaz v Sobotišti, a Gregor Uram-Podtatranský, učiteľ v Lipt. Sv. Mikuláši. V spoločenskej novelistike obrátili na seba pozornosť plodná Terézia Vansová, na Píle pri Tisovci (román „Sirota Podhradských“ v Ružomberku 1889), i Gustáv Maršall („Novelly“ v Turč. Sv. Martine 1887).

I omladlý slovenský verš má nádejných pestiteľov: Ondreja Bellu, ev. vojenského kňaza v Prahe („Piesne“ v Pešti 1880); Martina Braxatorisa, ev. kňaza v Lipt. Sv. Mikuláši; Tichomíra Milkina, Matzenauera-Beňovského, Záhorského, Somolického a druhých.

Ale jeden stojí von z tohto kruhu, samostatný odchovanec svojho majstra i svojej bohatej duše a bohatej slovenskej prírody: Oravec Pavol Országh-Hviezdoslav.

^[31]

Vo venovaní „Suchej ratolesti“, posvätenej Hviezdoslavovi, čítame slová: „Ľúbosť k národu a ľudu slovenskému je pýchou a prelesťou môjho žitia, a vyslovujem ju jako viem: svojím nahorklým tónom. Ak ju chcem vysloviť sladko, krotko a pritom hlboko i nádherno, vtedy čítam si nahlas Tvoje básne.“ Srdečné priateľské slovo zároveň priliehavo charakterizuje básnika.

Pavol Országh, poetickým pseudonymom Hviezdoslav, narodil sa vo Vyšnom Kubíne, v Orave, dňa 2. februára r. 1849: v lete tohože roku Rusi obsadili Oravu a malého Országha vraj vše i „kozák zakolísal“, ako sám hovorí v piesni („Mať moja drahá“ v Orle XI, str. 12). V Miškovci, kam sa šuhajček vybral na gymnázium a zkade za tri roky sa nevrátil domov, mladú jeho dušu natiahli na škripec cudzieho jazyka a napájali cudzími ideálmi. Petőfi mu prirástol k mysli a malý treťoklasník už usilovne veršoval — po maďarsky. Tak bolo i v Kežmarku, kde absolvoval ostatných päť gymnazijných tried: už v piatej odbil oktavánom odmenu veršom petőfiovským. Ale Petőfi už vtedy počal sa o priazeň deliť so Shakespearom, a keď z domu sa pýtali, či by mladý poeta nevedel niečo napísať i po Slovensky, už o krátky čas bol v rukách Janka Matúšku, stoličného úradníka dolnokubínskeho, hodný sväzok slovenských veršov. Študentovi dávali teda čítať slovenské knižky, až Sládkovič mu zapálil dušu. Mladý gymnazista počal túžiť, rozmýšľať, presviedčať sa — a zo Šavla stal sa Pavlom: Slovákom srdcom i umom i slovenským básnikom navždy. Skončiac jus v Prešove a advokátsku prax (bol i u Štefana Fajnora v Senici), za tri roky mal podsudcovský úrad dolnokubínsky, ktorý r. 1879 zamenil za samostatnú advokátsku kanceláriu v Námestove.

Keď od r. 1867 najmladšia generácia veršovcov našich sa hlásila v „Sokole“, bol medzi nimi i Pavol Országh. Prvá jeho knižočka, „Básnické prviesenky Jozefa Zbranského“, vyšla v Skalici 1868. Almanach „Napred“, ktorý r. 1871 vydal v Skalici spolu s Kolomanom Banšellom, z veľkej časti zaplnil sám a od tých čias verš Hviezdoslavov rastie. Všetci druhovia jeho z „Napreda“, Banšell, Lauček, Kello-Petruškin, Fábry a druhí, zamĺkli; on jediný čím diaľ spieval hlasnejšie a plnšie. Perióda kvasu jeho ide do konca sedemdesiatych rokov: reflexívna lyrika veľkého slohu bola mu cieľom, ku ktorému sa prebíjal so všetkým ohňom mladej duše; fantastická alegória „Oblaky“ (Orol 1879) je zavŕšením týchto kypiacich mlhovín.

Vlastným štúdiom prebil sa k poznaniu správnej rytmickej formy a vlastnou silou ujednostajnil si nepokojný let obraznosti. Veršami „Slovenských pohľadov“ od r. 1881 sa Hviezdoslavovi počína perióda nová. V nej on je už vykrištalizovaná individualita, priamy dedič Sládkovičov. Jeho reflexívna lyrika je nevyčerpateľná. Z drobného motívu čarí myšlienkový svet, v ktorom sa hlási originálny poeta i originálny mysliteľ. Nie je ľahko písať charakteristiku týchto veršov. Keď sa zahrúžiš do nich, preplnia ti dušu i srdce. Niektoré hovoria tichým, srdečným zvukom rodinných rozpomienok („Rodostrom“), druhé svietia čistou alegóriou ľudových povestí („Pieseň o panne“), iné spievajú o poetovej viere vo víťazstvo pravého umenia („Moje krásy“), a zas iné, mnohé a najzávažnejšie, sú žertvou národnosti. Básnik „Na hromnice“ čaká národu „advent, slavné vtelenie“, „Nikodemov“ volá z bezdejstva k plodnej práci na jasný deň; z ohníka domáceho kozuba vidí „záblesk“ zory krajšej budúcnosti:

Táto idea (krásne vyslovená i v básňach „Na rozhraní“, „Svoboda“ a ostatných častiach „Spomienok“) a povedomie sily, vyrastajúcej zo zdravej sedliackej chalupy, rozpína básnikovi krídla v najkrajší let. V nových a nových variáciách ju vyslovuje. „Nová vesna“, nádherný ohlas na Vajanského poetické poslanie, hovorí:

„Chalúpky“, klasická oslava slovenskej chaty vravia:

A nadovšetko báseň „Roľník“:

A po tomto utešenom obraze oráčovej spraže, ani čo by ho bol nakreslil starý Vergilius:

Lež na tom neprestáva poeta: z obrazu vyrastá mu duma, vyznievajúca myšlienkou: To dedičná zem, hoc tvrdá; drž si ju, rod môj, stojíš na skale; kol vrchy, stráž tvojej zeme: „kým tie čnejú hore: ver nik vám zeme neodorie!“ Táto báseň sama, veľká myšlienkou a dokonalá formou, dvíha Hviezdoslava do radu prvých slovenských poetov. „Žalm k tisícročnej pamiatke vierozvestov sv. Cyrila a Metodeja“ (Živena 1885) a druhý „Žalm“ (Cirkevné listy 1889), „Letorosty“ (Živena 1885), lyricko-epická „Agar“ (Slovenské pohľady 1883) — to všetko zlatom vyšiť na hodváb.

Ale ani to nie je vrchol Hviezdoslavovho umenia. Ono ukázalo sa ešte plnšie, keď pod Babiou horou sa zahrúžil do pralesov hornooravských a ztade vyniesol látku, netknutú posiaľ poetickým perom. V „Slovenských pohľadoch“ r. 1884 — 1886 (i osebe v Turč. Sv. Martine 1886) vyšla veľká lyricko-epická báseň, hlavné dielo Hviezdoslavovo: „Hájnikova žena“.

Starý, osemdesiatročný hájnik Čajka náhle umrel a syn vypýtal si u panstva otcovo miesto. Do novej hájovne privedie si sviežu žienku, a v ťažkej povinnosti, lež i šťastnej spokojnosti tečú im mladé dni. Príde však pohroma: mladému dedičovi panstva pozdá sa šumná hájnička, dolieza za ňou, a mladá, statná žena ho v sebaobrane zabije. Muž, ktorý dobehol pozde, vezme, aby ratoval ženu, vraždu na seba; jeho čaká potupná smrť, ženu hanba a bieda. Deň konečného prelíčenia dá však obrat: žena, z rozumu pošlá, vrúti sa do siene, a vyzná, ona že zaklala pána. Spadnú putá s nevinného a vráti sa šťastie: Miško vychytil panský koč z nebezpečenstva, dostal si nazad hájoveň a uzdravená žena zabúda na tragiku života v novoskrslej láske materinskej.

Látka prostá, neveliká. Ale čo z nej spravil poeta! Svet netknutej hôrskej prírody, svet krásy a ľudského blaha, svet vášne a zloby otvárajú verše „Hájnikovej ženy“. V nej ožíva všetka fauna i flóra našich pralesov; nočná víchrica v hore i barbarské kántrenie rubačov, postriežka horárova i poľovka panstva, ťažká robota svedomitého hájnika i svieži rákoš dievčin maliniarok rovnako pevno kreslí ruka básnikova. Výjav za výjavom, jeden krajší od druhého! Najmä tretí a štvrtý spev ani čoby boly slávily sviatok šťastnej poetickej inšpirácie a bohatého pozorovateľského daru. Hneď popri utešenom obrázku dievčiny, ako odbíja pytačov, potriasajúce líčenie biedy chudobnej mladej ženy; ako šuhaj chodí na vohľady a odváža si mladú nevestu do svojho hniezda, ako rodina troví „pozostatky veselín“ alebo muž po dennej robote sa z hory vracia domov — to kusy, obliate nevýslovným jasom krásnej vnímavej duše! Nemožno zabudnúť postavu šťastnej mladej horárky, ako hľadí na nás zo štvrtého i piateho spevu: to obraz tak pôvodne slovenský a pritom tak utešený látkou i formou, že ho možno primerať k najkrajším postavám literatúry poetickej. Či vycifrovaná sa náhli s mužom do vzdialeného kostola, v strojných čižmičkách preskakujúc hučiace riavy, či bosá, podkasaná, na potoku s piestom v ruke do čista vypiera si bielizeň, či hlboko zapŕlená na preddomí odbíja sladké reči dotieravého šľachtica, či v mladistvej samopaši sa prekára s mužom alebo v zbožnom zamieraní kľačí pred obrazom bohorodičky — vždy táže milá postava touže majstrovskou rukou maľovaná. Veru vzácny zjav: poeta, ktorý s prorockým zápalom spieval biblický žalm alebo s mohutnosťou posväteného lyrika nádherný hymnus, kreše postavy ani zo žuly, čarí plastické obrazy ani starý Homér. Ako sa mladý Čajka oblieka na panskú vizitu, ako sám si hlobí nový domec, ako sa ruje so surovým rubačom — to všetko kabinetné kusy epického umenia. A nielen tiché obrázky šťastia a plastiku scény, i hĺbku ľudskej náruživosti rovnako dokonale zoživotnil pôvodca „Hájnikovej ženy“. Aké to veľkolepé, priamo shakespearovské výjavy, keď zúfanlivá mladá žena nocou, v pľušti sa uchyľuje do rodičovského domu, kde ju utrápená mať bráni pred rozkateným zúriacim otcom! Hneď vedľa usmievavej tíšiny ľudského blaha príboj temných náruživostí. Naozaj: Hviezdoslav komanduje fantáziu. Ona je skvelá a nádherná (pozri opis panského bydla alebo nedeľnej omše), potriasa samým dnom duše (katastrofa nad zabitým princom), a zas ľahunkým, skvostným svojím humorom srdce rozosmeje (napr. obidve chlapiatka, maliny sbierajúce, návštevou u hájničky). I zdanlivé reflexívne dĺžky Hviezdoslav obživuje myšlienkou; aká to významná alegória hneď v obšírnom úvode, aká znamenitá úvaha o aristokratickej pýche! I čistá, spevná lyrika prekvapuje čitateľa: vložené piesne maliniarok, poľovníkov a nadovšetko dvojspev „Dobre mi, dobre mi — mužíček šepce mi“ sú lyrické perly.

Že v skladbe tak obsažnej („Hájnikova žena“ je vari najobšírnejšia slovenská báseň) kompozícia všade nestojí rovnako vysoko, je prirodzené; koniec je dosť urýchlený, niektoré časti by v inom složení boly vyhraly, a v niektorej reflexii (napr. počiatkom spevu siedmeho) bohatý cit básnika priďaleko odviedol od predmetu.

Áno, bohatý cit! Nemali sme do tých čias veršujúceho poetu, ktorý by bol vládol obraznosťou tak širokou, citom tak hlbokým, tak šťastným smyslom i pre veľké i pre drobné stránky života, a najmä tak svojskou, z írečitých studníc ľudových načieranou rečou. Ak už postavy plasticky tvorené a ľudská duša zachytená v tíšine i vášni robia básnika básnikom, nie menej charakterizuje ho jeho trópus. V ňom Hviezdoslav je pravý boháč. Často len krokom možno stúpať bujným kvietím, čo ho vpravo-vľavo rozsýpa štedrou rukou. Prituhá jeho farba i vôňa až odráža rýchlokrokého čitateľa práve ako prizrnistá, hustá jeho reč, prepletená stami technických výrazov a zvratov ľudových, ktorým vzdelancovi ešte len prichodí sa učiť. Lež či tento kráľ slovenského poetického slova môže z toho, že módny požiadavok pohodlného čitateľstva obchodí potemnistú hĺbku slovenského umenia?

Smer, nastúpený v „Hájnikovej žene“, Hviezdoslav zveľadil trojicou nových diel: r. 1888 — 1890 napísal a v „Slovenských pohľadoch“ i osebe uverejnil básne „Bútora a Čútora“, „Na obnôcke“ a „Ežo Vlkolinský“. Sú to genrové obrazy čistej pôvodnosti, šťastného humoru a dokonalého realistického poňatia. Najmä „Ežo Vlkolinský“, písaný perom tennysonovským, je ozdoba našej poézie.

*

Sládkovič je jediný z básnikov slovenských, ku ktorému Hviezdoslava možno prirovnávať. Hviezdoslav letom fantázie i bleskom a hĺbkou umeleckého slova sa preteká so svojím majstrom. Pravda, obraznosť jeho často má strmý let, jeho blesk niekedy slepí a hĺbku halieva tma; ale i tak, ako je, Hviezdoslav je náš slovenský klasik. Na planine námestovskej, s jednej strany výhľad na Babiu horu, s druhej na reťaz Vysokých Tatier, veľkému svetu za chrbtom, v kraji tichom, medzi dobrým, zdravým ľudom snoval nádherné svoje dumy, „stojac osamelo v literatúre, ako tatranská jedľa v kosodrevine“.

Čo Hornokubínec Pavol Országh-Hviezdoslav v najlepších tvorbách svojich vyrozprával veršom, to besiedkovou prózou vykonal Jasenovec Bencúr-Kukučín, najobdarenejší tvorca pospolitých genrov a najumnejší pestovateľ našej ľudovej novely.

^[32]

Matej Bencúr, v literatúre Martin Kukučín, narodil sa v dolnooravskej Jasenovej dňa 17. mája r. 1860, skončil preparandiu v Kláštore pod Znievom, do r. 1884 bol učiteľom vo svojom rodisku, ztade išiel do Šoproňa maturovať a od r. 1885 študoval medicínu v Prahe. Za šesť prvých rokov, čo práce jeho počaly vychodiť v časopisoch, napísal ich do pol sta. Knižne do tých čias vydal s Antonom Bielkom „Slovenské besiedky“ (v Skalici 1886) a spísal drámu „Komasácia“.

Kukučín zpočiatku iba fotografoval, kreslil; ale skoro prišla i kompozícia, a to kompozícia umelecky zrelá. Jemu zpod pera všetko rastie a rozvíja sa prirodzene, či osoby, či dialog; je to plastika tak vypuklá a živá, ako život sám.

Už dnes osôb jeho je galeria. Tam dedinský rechtor, farár, kostolník; šalamúnsky richtár i kocúrkovský úradský; mladý popánený gazda i sedliak zo starej školy; dedinský krajčír i čižmár, husiar i kraviar, mlynár i furman, panský hájnik i stoličný hajdúch, cigán i žobrák. Tam rázna dedinská krásavica i shovorčivá stará suseda, driečna mladá nevesta i starostlivá starká mať. Múdre zasadnutie dedinského úradu, svadba, krštenie, dedinská klebeta i predsudok, muzika, hody, voľba, ba ešte i len oheň v dedine a iné nešťastia — všetko ukazuje v Kukučínovi špecialistu. Poézia pasienku a humna, prípecku i veselej rechtorskej biedy ožila v jeho portrétoch a kresbách. Jeho postavy majú cenu nielen pre našu poéziu, lež i pre históriu slovenskej kultúry. Jeho dialóg nielen milo sa číta, rozhovory osôb Kukučínových majú veľký význam i pre slovenskú skladbu a slovenský slovník. A vzácny je najmä Kukučínov zdravý srdečný humor; v takej nenútenosti a pôvodnosti dávno ho už u nás nebolo. Slovom: kto na malom priestore vie napísať také kabinetné kúsky charakteristiky, ako je „Neprebudený“ (Slov. besiedky 1886) alebo „Tiene a svetlo“ (Slov. pohľady 1887), alebo „Veľkou lyžicou“ (tamže 1886) a „Z teplého hniezda“ (Almanach mládeže slovenskej 1885), a kto vie už ovládať látku tak složitú, ako v novele „Mladé letá“ (Slov. pohľady 1889), to je umelec hotový.

To, čo Ján Chalupka, Kalinčiak a Kubáni dovedna mali na ume, chtiac ľudový genre i ľudový humor udomácniť v literatúre, Kukučín vykonal sám: on z neho spravil hľadaný literárny tovar, posiaľ u nás neprekonaný.

^[33]

Od polovice pätnásteho storočia, odkedy u Slovákov možno šľakovať literárny záujem, mnohými premenami prešla slovesnosť naša i jej reč. Po učenej teologickej literatúre protestantskej i katolíckej rozšírila sa náboženská produkcia populárna, po poézii učenej ohlásilo sa pôvodné básnictvo národné. Latina, nemčina i maďarčina na jednej, slovanské i domorodé vplyvy na druhej strane bolo literatúre našej zažívať a spracovávať, z ideí druhých pokročilejších národov i z domácej novoskrslej látky stavať literárnu budovu. Boj živej reči s mŕtvou, rodnej reči s natískanou cudzou, literatúra slovenská podstúpila ako všetky ostatné na slovanskom západe. Z náboženskej mystiky do klasicizmu, z toho cez romantiku na samostatnú národnú postať prechodil i slovenský verš. Po prekonanej netolerantnosti konfesionálnej i slovenskému slovu bolo bojovať s nesnášanlivosťou národnostnou. Po chvíľach voľnejšieho vydýchnutia a samostatnejšieho života i slovenskej národnosti znova a znova bolo sa boriť s prekážkami voľného rozvitku. Preto slovenská literatúra má spolu ráz obdareného, lež chudobného národa.

Ale hoci krajinský parlament a zákon neuznával nášho národa, jednako neonemelo slovenské literárne slovo. Slovák, nemajúci prístup k vyššiemu svojskému vzdelaniu a v štátnom i verejnom živote stlačený na nulu, literatúru si zachoval. Z predstoročnej knižočky na handravom papieri švabachom tlačenej, z kalendárov a veršíkov jarmočných strojno vyrástly slovenská pieseň, slovenský román, slovenská kniha poučná. A hoc už niet mecénov, veľkých biblioték, skvostných zlatorezových vydaní; hoc i veľadenie kultúrnej postati slovenskej značilo ustavičný nerovný boj; hoc i mocní sveta odvrátili sa od nej, a cirkev, idúc so silnejšími, snížila sa im za nástroj — literárna vec slovenská nie je stratená: má ešte svoju pracovnú družinu i svoje obecenstvo.

Desať slovenských orgánov časopisných, pre politiku, poučenie, zábavu, záujmy gazdovské, vychovávateľské, cirkevné, pre satiru i humor, každý svojím spôsobom stúpa za cieľom. Pätoro slovenských tlačiarní na našom území šíri tlačené slovo. Popri poézii, (ktorej 28. apríla 1881 odňal Jána Bottu, vtedy inžiniera v B. Bystrici, a 19. máj 1883 Sama Chalupku) hlasno hovorí i poučná próza i po ťažkých stratách posledných liet (dňa 17. novembra 1882 dokonal v Skalici Daniel Lichard a 21. februára 1888 v Hlbokom Dr. Jozef Miloslav Hurban, ktorý v obšírnom životopise Ľudovíta Štúra v Slovenských pohľadoch 1881 — 84, ako na rozlúčku, zanechal široký obraz slovenského preporodenia). Prírodné vedy veľadí Holuby a Kmeť, v histórii neumĺka Sasinek a Križko, starožitníctvo má usilovného pracovníka v Jozefovi Kohútovi, miestopis a stará biografia i bibliografia v Lombardinim, bájeslovie a kultúrne dejiny v Reuszovi a Hroboňovi, geologia v Dionýzovi Štúrovi, hvezdárstvo vo Wagnerovi, lingvistika v Czamblovi a Škultétym, cestopis v Kompánkovi, mravno-vychovávateľské spisy v Húskovi a Osvaldovi, knižky pre mládež v Matzenauerovi, Sokolíkovi, Riznerovi, Salvovi a mnohých iných. Vedľa starších, posiaľ sviežich síl hlásia sa svieže sily nové.

A obecenstva neubúda. I severovýchodný kraj slovenský, Spiš, Šariš, Zemplín, Abauj, kam literatúra ťažko posiaľ prenikala tu doma, vo svojich osadách amerikánskych rozvíja nádejnú literárnu činnosť. Tri veľké časopisy starajú sa o jeho duševné potreby, spolkový život prekvitá tam spôsobom v starej vlasti nevídaným. Čochvíľa skrsne amerikánska odnož slovenskej literatúry. Takým činom, čo odorali doma, v cudzine dorastá s bohatým úrokom.

A čo váži najťažšie: bez skvelej účasti zemana bankrotára, neverného pastiera duchovného, semitského boháča tlačené slovo slovenské zapúšťa korene do más pospolitosti. Tam jeho životný základ, tam i cieľ a smysel celej našej literatúry. Ak sa jej podarí pevno sa usalašiť vo vrstvách, ktoré tvrdou dlaňou z tmavej hrudy čaria čierny slovenský chlieb, život jej bude zabezpečený.