ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Obsah

Odvažití Bondor zasľišav, že Tatranci čudovské,
Vipravené hojnú pre korisť k ňim, potreľi vojsko:
Rozkaz dá prísní, abi pospoľe všecci, čokoľvek
Váľečnú ľen uňésť móžú zbraň, v jedno sa zešľi.
Otcovskému napred vikoná bohu Árovi poctu,
Z vážňejšími potom ňemalé veďe starcami raddi:
Jak bi do tatranskéj uďeriť maľi krajni: či jedním
Všecci naráz místom? čiľi na troje zástúpi mnoztvom
Rozďeľením? Zebranú vpadnuť je uzavreno vládú.
10
Sám spolu už zešlích v ňezmerném počťe junákov
Naščíví, a rečú ku hroznéj zbudzuje pomstve.
V tom sa na krídlonohích zachopá do Tatranska nosákoch.
V cesťe ze vistrojeních ke Slovákom ňekdi na lúpež
Dízaba postretnú. On obrinské všecko porádkem
Ňeščasťí a krutú viprává pohromu bratrov.
I hňeď svím ku Tatrám za provadzača cesti sa dává.
Než jako tam prijdú, rozpáľen ve hňeve Bondor
Káže na posľednú obráťiť skázu Tatransko.
Ti hňeď všecko hubá: stavaňá, príbitki, veľebné
20
Chrámi, a posvatné boztvám sochi ohňami pálá.


Vispevujem, jak SLÁV pribehlích do vlasťi na lúpež
A strašní ľudu mord záhubcov na hlavu potrel;
I svích od hroznéj tak ochráňil skázi rodákov.
Umko, na tatranském bidlícá sídľe, čo každú
Najľepšej pamatáš a ve svéj máš príhodu misľi!
Aj včil zas prispej na pomoc, keď o dávno zabudlích
A z vedomosťi višlích zaumíňil sem si na srdci
Prespevovať bitkách, i hlavné otca našého
Pozdňejším známé učiňiť víťaztvo potomkom,
10
Od ňeho sa zvúcím a slavné méno ďeďícím.
Ťažká síce to vec, ťažká; aľe jestľi sa nahňeš,
A mňa, čo sám ňeznám, poučíš, ducha v nútri horúcím
Rozplameňíš ohňem, siľi dáš, zrak a bistrotu zostríš:
Lahko peseň zazňím, a ščastľivo konca dosáhňem.
Aj čo to už cíťím? jaková mňa prudkota schítá?
Ti hľe to prispíváš! jasňejším zrázu celého
Osvecuješ svetlom, tmu a kalné mračno zaháňáš.
Už prsa plápolajú, ohňivá vre na misľi horúčosť;
Už zhola všecko viďím, zažatí sám od seba všecko
20
Chápe rozum, slavní čo konal náš v dávnoťe víťaz.
Než ti čo najradšej starodávních príbehi otcov
Slícháváš, a o ňích najradšej vždicki vipráváš;
Čo proťi odporním častú za Sláva rodákov
Pótku veďeš stránkám, i plné víťaztvo dobíváš,
Najdražšá dušo má a preveľká kráso Tatrancov!
K tímto i navnukaním od vernéj Umki lahodních
Praj mňe uší pesňám, a hrďinské vojvodi Sláva
I spolu ostatních poslúchaj číni junákov:
Jak pluhem odhoďením hrozné zapopadnuľi zbrojstvo;
30
Jak napred vzdaľi česť a milú Svatovítovi žertvu;
Jak pozatím hurtem do novéj pospíchaľi bitki,
A vrahov ukrutních i ohavnú potreľi zberbu.
Odvažití Bondor, v pustém král Čudsku, oďešlích
K tatranskím na korisť a na lúté vraždi Slovákom
Ňeskroťenú túžbú očekával spátki junákov.
I prám jak ze sebú v ňepokojném srdci premítá,
Koľko ľuďí, koľké bi domov podoháňali stáda;
Jak z veľkú sa ťeší, čo pripadňe mu z lúpeže, časťú:
Ejhľe Povesť doľeťí, to poďivné na sveťe zvíra,
40
Čo sto očí, pilních sto uší, sto vždicki hovorních
Má jazikov, nohi má a chitrejšé od streli krídla.
Sem tam vždi brílá, na osadné místa sedává;
Ňikdi aňiž ňespí; aľe jednostajňe bedlívá,
A v širokém čo sa ľen kďe koná sveťe, všecko sa dozví;
Ňikdi aňiž ňemlčí, na malú ťicho chvílu ňebívá,
Oškereními porád meľe ustami: pravdu, ňepravdu
Roztrásá; aňi dosťi ňemá ráz jedno viprávať,
Znásobovať to mosí, a po každé váhi dodávať,
Až ze zajáca buják, ze maléj noh pinki virosťe,
50
Až ze Pľešivca Kriváň a širá z Blavi zostaňe Volga.
Táto mu tehdi Povesť náramnú zvestuje bídu:
Že krotkí a ňeobracaní ve zbrojstve Tatranci
Vipravené pre korisť aj z vodcem potreľi vojsko;
Zostavších aľe z najvatšéj pozajímaľi stránki,
V trúchlé podrobeňí a kruté zavlékľi otroctvo.
Částka že ľen skrovná ňezmernéj ušla porážce,
A spaseňí po horách i dutích vihľedávala skríšách;
Kďež posaváď blúďí, a ňemóže do vlasťi uhodnuť.
Jak to sľiší Bondor, náramním sprudka fučící
60
Rozpálí sa jedem jako strážní v dúbrave medveď,
Keď sa mu údatní opováží z ďéri vinášať
Ščence Kozák, abi jích naučil hore od zemi krepčiť,
A zbehlému potom ľudu na zvuk skákať ukázal:
Tak mu tuhé po žilách a po všech vrú plápoľi kosťách.
Iskri horá na zrakoch, každím trase besnota údem.
Až v posľed zahučí a také slova ustami rúkňe:
„S túto-ľi tak hojnú sa domov navracáťe korisťú?
Toľko ľuďí zajatích, toľké nám ťáhňeťe stáda?
Tak veľkú sťe si česť, tak veľké získaľi méno,
70
A vlastnému takú podobívaľi národu slávu?
Kam čudská zmužilosť, kam ohromná vláda, kam hibkosť,
Kam chlapská a ňeohrozená ducha odvaha ušla,
Keď sťe podlím sa mužom, ňeveďícím z mečmi zachádzať,
Víťazkím aňi ľen zbrojstvom do včilka ve pótce
Ešče ňevalčícím, tak ohavňe dopusťiľi potreť?
Ó špata! ó hrozná mrzkosť! Kďe si Edneku bratre
Indá tak slavní a včil téj príčina hanbi,
Keď si prví ku takéj dával svím lúpeži raddu?
Sám hľe si už bohaté hľedající z druhmi korisťi
80
Z druhmi korisť zostal. Tatranskí ejhľe krkavci
A psi budú sa na vás pásať; však predca ňemálo
Nad vami sa zmilujem: bez prísnéj pomstvi na cudzích
Vás ňeňechám válať sa polách a ku posmechu slúžiť;
Ňezmužilosť nahraďím a hnusnú odňesem hanbu.
Ťešťe zatáď sa daním víťaztvom, ťešťe Slováci;
Však draho zaň zaplaťíťe, cenú kúpíťe ho veľkú;
Sám sa život za život, chlap sám buďe za chlapa čítať;
Koľko našich v ňectnéj pozabíjano bitce junákov:
Toľkí z vás na obeť pojdú; každého osobnú
90
Uspokojí sa krvú Čuda duch s Tatranca vilétú;
Ostatních sputnám a v ukrutné pojmem otroctvo;
Každi též, kďe jaki sa nachádzá, príbitek ohňem
Podpálím, abi mesto hraňic posvíťil upadlím.“
Tak búchá; i hňeď poručí, abi všecci, čokoľvek
Váľečnú ľen uňésť vládnú zbraň, vjedno sa zešľi.
Jak v čas vetra bežá po ňitranskéj rovňiňe sáťá,
Buď sa zdá že bežá; aňi skór ňeuťíchňe metáňí,
Skór sa baran za druhím baranem ňeprestaňe válať,
Až sa duťí zarazí a všecko zasekňe fučáňí:
100
Tak Čudové, čím ľen vidaní zasľichnuľi rozkaz,
Od všeľikáď sa berú, a na cvalních prudko ľeťící
Žrebcoch iní po iních sa valá, až k místu dobehnú,
Kďež maľi poschádzať sa a ďálší rozkaz očúvať;
I všaďe visk nad visk a dupot na dupot sa ozívá.
Sám aľe král zachopiv sa do posvatného od otcov
Váľečnému Čudov bohu, Árovi, hája ponáhlá.
Tam jasními tuhé ňedochádzá prúhami slnko;
Černá toľko šerosť a ďešícá večňuje hróza.
Strašné, jak hovorá bližší toho súsedi místa,
110
Huhláňí a kruté vždi o pól noci brinkoti slíchať.
Trávi ňeňí žádnéj, voňavé aňi kvítko ňerosťe;
Stuchlá zem sa kaďí a hňilí púch z lóna virážá.
Tam Vlkolák ňedlí, sám, čo strachu ľudstvu naháňá,
Leš najďál uťeká, a bojí sa do nútra nakúknuť.
Tam veselí ňikdá na milostnú dúčelu ňezňí
Pesňe Veľes; tam aňiž sa ve svích Vila hája milovná
Ňekrúťí koľesách, zeľená aňi vlasmi Rusálka
Nad hadovú rékú a šerím sa ňehinčuje bahnom.
Ptáctvo na rozklaďitích ňerobívá hňézda konároch,
120
Ľúbežními aňiž ňešerednú pustoti trúchlosť
Hlasmi ňerozveselí; jeďiní ľen havraňi kváčú,
Ľen sovi prestrašním škaredé zňá pesňe hučáňím.
Jestľi jaké na blíž príblúďí z náhodi zvíra:
Lakňe sa naplašené a chitrí beh spátki zavráťí;
Sám ano lúpežní sa ho vlk náramňe obává.
V tem luhu tak hrozném zajatích a v honbe dopadlích,
Všech též prespolních, ba došlích aj s cudzini hosťov,
Hosťinské v žádném ňemající ohľeďe právo,
Najviššému Čudov bohu zviknuľi dávno zabíjať,
130
Blázňi, jakož bi si boh ve ukrutních mordoch a ľudskích
Obľuboval vraždách, ňešľechetňe ze bratra vilétú
Ukrocoval sa krvú; i ňe rádňej tímto ohavním
Obrazení a na vác buďení bol ku hňevu čínem!
Než jakoví je rozum, taková sa i pocta konává,
Naproťi zrídka ľen už na obeť zaklávaľi žrebcov
Najvác však zhubeních; i mosel boh toľko jeďinkú
Uspokojiť sa krvú, surové sami požraľi masso.
Tam teda aj srďití a jedem náramňe fučící
Vestúpí Bondor takovú konať Árovi poctu.
140
Mal krásného na tvár i na zrost mláďenca Tiráka,
S tauriskéj čo mu bol popripadnul ňekdi korisťi;
Na trikrát šéstí životem rok práve dochádzal,
A z bradi už predné započínal chlpki visípať.
Techto ňeľen sám on miloval; než i všecci napospol
Ukrutní Čudové na prví ho zaľúbiľi pohľed:
Ačkoľvek naporád vistáť cudzinca ňemohľi,
A zlobivú na všech, mimo vlastních, védľi ňenávisť.
Keď kedi tu ďivoké zahlédnuli krásu Čudovki:
Zmakli tedáž a na oblomeném povzdichnuli srdci.
150
Včil teho tak spaňilého zabiť rozkáže junáka.
Žrec sa krutú, ňikdá tak švárné usta ňerúbav,
Bár dva ťisíce mužov potrískal a ze sveta zňésol,
Rozháňá sekerú; aľe v tom ruka stuhňe, a ťažká
Zrázu padá na slín a tuhím buchem ozve sa ťešla.
Túto ňenazdálú spatrící náhodu Bondor
Ňehňe sa lútosťú; aľe prudším rozloben ohňem
Meč vitasí, a do prs po samú až rúčku zarívá.
Krv z mláďenca tedáž volajícá na vraha pomstvu
Hojňe sa viprúďí; on v tom, jako z náhodi besním
160
Odlomená vetrem na pomokléj hrádce fialka,
Z noh sa na zem válá, a milostné údi na černí
Skládá hľen. Zraki už hasnú, už rúže na kľeslích
Obľedajú lícách; stuďenú ťelo všecko pomáľi
Tuhňe zimú, až duch viľeťí a do večnoti zajďe.
Ukrutní aľe vrah, krvavím jak náhľe ho preklal
Končárem, takovú z lútéj hubi prosbu vipusťi:
„Váľeční bože náš! čo hrďinskú vždicki čudovskím
Rozpaluješ srdcám zmužilosť, a krivému ve pošvách
Popripatích ňikdá ňedopúščáš zbrojstvu zahálať;
170
Čo s nami k pótce choďíš; i všech ňemilosťivo práváš
Cudzincov, na kerích uďeríme, ve vojňe poťírať,
A z hojním sa domov navracávať ľichvi bohatstvom;
I preto aj veľká ťa ňemíňá lúpeže částka;
Túto sa včil jednú, avšak mňe predca ze všeckích
Najdražšú, upokoj žertvú; aľe jestľi Tatrancov
Dáš poraziť, márné ubehlích ve skríše dopadnuť,
I všeckích polapať; s ňimi a z jích stádami ščastnú
K nám sprovoďíš cestú: prisahám, že ňetoľko ťi jedna,
Než sto duší s prednéj u Slovákov mláďeže padňe,
180
Sto spaňilozrostlích a ochotních do skoku žrebcov.“
Keď takovú lútí dokoná modľitbu ukrutňík:
Hňeď z luha vistúpí, a do svého sa šátora vráťí;
Kďe s predňími dlhú na rozum bere starcami raddu:
Jak bi na tatranskú uďeriť maľi krajnu: či jedním
Všecci naráz místom? čiľi na troje zástupi vojskom
Rádňe porozďeľením vpadnú a do nútra sa vrúťá?
Jedňi na tú a druhí sa na tú rozchádzaľi stránku.
Ňesvora dlí; a na svéj sa porovnať misľi ňemóžú;
Ľen mnoho medzi sebú čavocú jako na dreve kavki;
190
Až sa Losid s častích bohatí nad míru korisťí
Ohlásí, a takú predkládá ustami raddu:
„Králu milí a prítomní tuto víbore starcov!
Jestľi na tatranskích zebranú pohromadňe celého
Vojska silú v jednom virazíme sa mísťe Slovákov:
Bližší síce dajú sa pobiť neb húžvami zvázať;
Než ďálší uťečú; a s tích Horňáci po pustích
Rozprchnú sa horách; ve kerích sú šíre ohromnéj
Ďéri a v náramnú sahajícé jaskiňe ďálu,
Jak mi to viprával zajatí od Bundoka Víboh,
200
Keď ze svím do našéj se pritúlal končini krámem,
Práva Čudov ňeznav, že toťiž každého, čo ľen k ňím
Príjďe, ináka chiťá, a na slavnú žertvu prireknú.
Sám však téjto ušel: nebo jak mal práve upadnuť,
A hňevného na nás troročú pre zbrojstva zahálku
Svú zmeriť Ára krvú: náramní povstaňe víchor;
V tom zahrmí; a jakísi tedáž ze šerého sa mračna
Boh spusťiv, kopiú a horícím ozbrojen ohňem,
Na svój pojme ho vóz i do mútních odňese oblak.
Od hromovéj Bunduk zabití streľi zostaňe žertva.
210
Než Dolňáci po svích ukrijú sa zas húščoch a bahnách:
Buď na samé dno jazer neb hučícéj réki zahrúžá;
Keďže i pod hlbokú, jako ten dosvedčoval úskok,
Aj za celé ďňi vodú meškať sa bez úrazu móžú.
I kdo sa po skalních peľechoch, po trňišča pichláčoch
Tam buďe drať, po blatách a potočních pláskať hučákoch,
I v tajnéj skovaních vihľedávať skríši nadarmo?
Ľepšej tehdi ze troch buďe jích stran zrázu prepadnuť,
A zhola ňezveďení na jeden čas a chvílu dať útok.
Tak všech ubezpečeních krvavéj bez pótki chiťíme,
220
Bez vlastnéj strati vojsk; všeľiké tak stáda i každá
Od ňích vizraďená do naších ruk príjďe majetnosť.“
Tak hovorí. Na to hňeď zoranú už vrážami tvárú,
A množším značenú, čo ve bitkách dostala, prúhem
Udvíhá sa Lotond, a trasúcé údi na ťažkí
Ščáp si podeprúci takovímito rečnuje slovmi:
„Pravda je síc, žebi nás hojňejšé došli korisťi,
Jestľi bi tak, jako sám to Losid mňí, všecko vipadlo;
Hojňejšá bi sa též na množších vipravi cestách
I pre ľuďí i našich vinachádzala potrava žrebcov.
230
Než sila rozďeľená a na vácej od seba drobních
Rozveďená časťí, je malá sila, málo čo móže;
Však spojená veľká, veľké účinki vivádzá.
Jak hluční buď Don, buď ohromnéj šíre Borisťen,
Keď sa porozťekajú a ramenmi sa na struhi rózňá,
Vládu traťá; keď však v jednom ľen toľko rečišči,
Ľen v jedném ňeporozďeľenú vodu vímoľe ťisknú:
Jak náramňe hučá a peňícé víľevi hádžú!
Ťažko chitrím tu prepluť bívá, tam lahko nosákom.
Čož kebi predca ňejak, ríchlá že samého koňíka
240
Popredsťihňe povesť, zveďení sa zbehľi Tatranci,
Odďelenú zbiľi časť; i ňeňí vec táto ňemožná;
Však ráz v tom hotové už jím poslúžilo ščasťí,
Zdáľi potom smelší na druhé aj stránki ňepojdú?
A prudšej bojovať, prudšej ňebudú-ľi potíkať?
Zdáľiž i tam rovná prihoďiť bi sa skáza ňemohla?
Než jednú uďeríce silú porazíťe doista
V odpor postaveních, a ušlé braňi zajmeťe zbitki.
V tom na chitrích po všéj rozežeňťe sa krajňe nosákoch,
Ostatních, skór než zbadajú, polapáťe Slovákov;
250
Pojmeťe ľichvu sebú, a celé vihubíťe Tatransko.
Ľen škoda že zlomená s vami íť už ňepraje vláda!
Ó keď bich takovú včil mal, jako ňekdi, obratnosť!
Keď sme od utlačeních volaní ku príspeju Mízov
Naproťi údatním v ďivokém boji válčiľi Trákom.
Koľkích sem tu pobil, ba samého i Bista, čo ze všech
Bol najsilňejší. On jak mnoho ve zbroji predních
Už porazil Mízov, do našého sa vojska rozehnal,
Aj tam chcev rovnú krvavéj dať vraždi porážku;
Však ňevidal: neb sotvaže ľen do Bikinda zamíril,
260
Já sem sa privaľil, jako černá z oblaku búrka,
A hromovú do krutého vrazil jemu gágora píku.
Už na mokrém sem tam rozprestren písku, ohromnú
Ešče koľem rúbal sekerú a strašľivo žúril.
Jak pozatím, keď nám toľkú sa zdráhaľi částku
Lúpeže Mízi vidať, koľkú sme požádaľi dostať:
Všech najsilňejších, čo pozostaľi z bitki, na súboj
Sem vivolal. Ti na svích laklí sa strápiľi mislách;
Žáden aňiž ňesmel se mnú sa do bitki oďevzdať;
Než radšej po dobrém daľi hňeď, čo sa pítalo, všecko.
270
Keď bich i včil takoví bol chlap, tú čerstvoti hibkosť,
Tú silu mal: skoro svój bi koňec vzala krajna Tatrancov;
Než stuďená už krv, mdlá vláda a zlú radem údi
Lomcované starobú núťá doma naproťi vóľi
Zostať a násilní mňe milému dať oščepu víhosť.
Tehdi vi súcejší na korisť sa viberťe; a jestľi,
Jak hovorím, učiníťe a mú posluchňeťe raddu:
Všecko sa vám podarí, na dobré vám všecko vipadňe.“
Rozpovedá, a višlé si uťírá kapki na lícách.
Na sňeme prítomním vidaná sa zalúbila radda:
280
Hňeď každí ano aj sám král na ňu bez bavi pristal.
V tom do svích šľi sedľisk; a za súcích ešče do pótki
Na hroznú sa korisť i ukrutné chistaľi vraždi.
Než jako čas dospel, na kerí všeckému na bordskú,
Náramnú, veľkú, ňemajícú v rozľehu konca
Pusťinu vojsku zeíť sa daní bol v prísnoťe rozkaz:
Hňeď sám odvažití na krídlonohého visadňe
Žrebca a ve hromovém zaľeťí tam poskoku Bondor.
A hľe tu z obďálnéj už dá sa mu víški zahlédať
Ňezmerní zebraní zástup, jako listu na podzim
290
V trenčanskích doľinách; neb jak častého za ďéžďa
V ťeplú jar na polách novozámskéj rovňini sáťá.
Toľké mnoztvo aňiž na Svatopluka, Sláva potomka,
Po trikrát sto letách a po dvoch k tomu ešče ťisícoch
Z jednéj stránki Uhrov, ze druhéj sa ňenahnalo Ňemcov;
A v ťesném spojeních Volgárov z Ňemcami zvazku.
Toľko aňiž ďaľekích u samého sa Lipska ňezešlo
K pótce bojovňíkov tlačenú Európi sekvanskím
Mocnárem volnosť zastávať a zbrojstvami hájiť.
Tak valná a do počtu uvésť sa svého ňemožná
300
Mužstva Čudov hojnosť bohopustú zastala Bordu;
Od toľkéj ubitá až zem sa uléhala ťerchi.
Vistavené, jak prám v najvatšém háji dubiska,
Píki trčá a širím ľigocú jako strížava ostrím.
Hrozní chlapstva huhlot, ňekoňečné koňstva rižáňí
Rozléhá sa na šír a ve veľkéj ďáľi ozívá:
Jak more ňekdi hučí, keď ho smolní ze dna prepasťi
Rozbúrí a o skalnasté pere zábrehi víchor.
Ach! beda úrodním tu polám! beda ľudstvu a ľichve!
Kam tak náramné sa dorúťí vojsko na lúpež.
310
Než sám král, jako už k prednému sa zástupu zrázu
Priblíží: chitrého tuhí cval žrebca zasekňe.
Tam najsilňejší a prední vodci odevšáď
Po hromadách sa valá, i koľem po porádku ho klíčá.
On v tom ňezmerní jako už hluk mužstva uťíchel,
I z najčelňejších vókol ho zatáčaľi všecci,
Tak hovorí a krutími na boj podbudzuje slovmi:
„Veľkoduchí Čudové! strach a černá hróza okolních
Bidľitelov, čo jedenkaždí, do kerého sa koľvek
Víťaznú púščáťe rukú, v boji potreťe národ;
320
Váľečním ba ňe ľen zbrojstvom, než i úťekem ešče
Uschopeného po vás ňepráťela víťe prevíšiť,
Vistrojeních na potatranské už dávno pomedzá
Spátki čekáťe bratov; na dopadlé statki, na tučnú
Ľichvu a ňezmerné v srdcách sa ťešíťe korisťi.
Však dočekajťe na ňích, na prehojnú ťešťe sa lúpež!
Ejhľe podlí národ, čo ňemá aňi vodca ve krajňe,
Váľečnú aňi zbroj; ňezná aňi pótku, aňižto
Jak sa je lahko živiť vojnú a korisťi donášať;
Toľko sa otrockú z ďňa na ďeň ľen hrdluje prácú;
330
Hrúdnéj ňechce pokoj zemi dať, skriveními na brázdi
Pluhmi ju rozrívá, kovanim buď rílem a ťažkú
Rípe sa v ňéj motikú, a čo z násilnosťi viťíská,
Tím sa chová, tím jak ňerozumná ľichva napásá,
Ejhľe takí národ mární a na toľko ňičemní
Bídňíkov porazil na samého až Edneka bratra;
Zostavších z vatšéj pozajímav časťi v ohavné
Podrobeňí a preukrutné zavlékel otroctvo.
Ňeščastnéj skrovná pouchádzala hrstka porážce,
A k pustím sa uťékla horám, aľe s tíchto vitúlať
340
A v rúčú vimotať do včilka sa cestu ňemóže.
Čož si tu už každí, to sľišící, národ o čudskéj,
Až dosaváď ňikdá ňepremohléj, vláďe pomislí?
Včil teda tak škaredú, tak ohavnú hanbu našému
Ménu danú, skór než v ďálšéj sa rozejďe povesťi,
Vivráťiť, z ľudskéj povirážať celki památki,
A slušnú za ňu vzať ze Tatrancov pomstvu mosíme.
Berme sa tehdi na ňích; jednú uďeríme do krajni
Všecci silú. Ňebráňících sa zbrojmi lapíme,
A hroznú upatích za chrbátami sťáhňeme vazbú,
350
Než kdo sa buď ražním opováží bráňiť obuškem:
Buď kameňím hádzať, buď ľen ruku naproťi dvihnuť:
Ostrím padňe mečem, v žádném duša toľko jeďinká
Vác ňeňechá sa živá; privedú sa stáda odevšáď;
Všecko, čo móže horeť, besnému sa plápolu oddá.
Tak všeľiké na samí ňiveč obráťivše a svého
Bez ľudu i statkov pusté zaňechavše Tatransko
Z najmnožšú do miléj vráťíme sa vlasťi korisťú.
Tak boh prislúbil, takoví boju vípad ukázal,
Keď sem ho najdražšú poudobril v dúbrave žertvú.“
360
Rozpovedá. Oňi v tom besním srďitosťi sa ohňem
Rozplameňá, vibehlé až ven peni od hubi skáčú.
Pospolu náramné do povetrá viskoti pusťá;
Hroznú pomstvu hučá a posľednú skázu Tatrancom.
Každí si prední uďeriť na Slováka, i prední
Bezbožními višlú s ňeho krv strebať ustami žádá.
Jednosvorňe nové z odraních hlav a ze vlasov hustích
Plášče našiť si, nové naremesľiť z lebki poháre
Prislubujú, na korisť sa ťešá a na lúpeže hojnosť.
V tom jako pristavené za dlhí čas mračno ve Bílích
370
Ňekďe Horách, keď násilní podvihňe sa víchor,
Hneď ďáľej sa valí a na rovňinu zhurta ponáhlá;
Mrákota nastává, pošmúrné huhľe povetrí,
Krížem sa blíská, strašľivé hromu praskoti žúrá,
A hrozní ze celéj hukotá dolu oblohi príval:
Tak sa naráz vichopá, a do rozkričaného na lúpež
Krídlonohími ženú sa ochotní cvalmi Tatranska.
Od toľkích upraná dupká zem podkov, a černí
Prach sa metá, i celú zaobálá do mraku víšku.
V cesťe ňeňí baveňá; pres pusté místa a hlúčné
380
Prúdami réki bežá; i chitrími ňetoľko za slnka
Skokmi ľeťá, prudkéj sa šerá noc chódzi pridává.
Až v posľed k visokohlavním docválali Tatrám.
A hľe tu z vipraveních ke Slovákom ňekdi na lúpež
Dízaba postretnú; i hňeď pred krála ho z veľkím
Ťáhnú vískáňím, a po cesťe sa premnoho tážú,
Jak toľké privaľiť ňeščasťí vládalo bratrov.
Než Bondor, jako zahlédá bídňíka, ochotní
Žrebcovi beh priseká, a také slova ustami pusťí:
„Kďež je korisť? kďe celá, na kerú sťe sa vibraľi lúpež?
390
Jak sa to stať? jaková sa nachádzať príčina mohla?
Že ste sa vi zmužilí a veďící z mečmi zachádzať
Ňezmužilím a ňevicvičením ve zbrojstve Tatrancom
Tak hroznú v ňepravéj daľi zmárňiť válce porážkú.
Jak lútím si ušel vraždám? či si napred uťékol?
Rozpoveď a všeľikú s vami zbehlú náhodu oznám.“
On zalká; i takím viprávať začňe porádkem:
„Ščastnú všecci nohú k visokím sme sa dostaľi Tatrám.
Krajna to prekrásná, bohatú živnosťi pľinúcá
Hojnosťú; robená všaďe zem ňezahálala pustá.
400
Roztomilé na polách sáťá, na stromcoch a plodních
Ešče ňedozráté ovocá sa kňísaľi sádkoch.
Zakvitlá po doloch, po vlažních járkami lúkách
Bujňela tráva na víš, ba samé zaoďívala kopce.
Ňezmerné sem i tam sa pasúcé blúďili stáda;
I s každého temer premilostní dúčeľe ohlas
Hája sa dal slíchať; v pilních ľud veľmi robotní
Híbal sa prácách, a práce si pesňami lahčil.
Však skoro dospíval: neb jak sme sa pospolu zešľi:
Hňeď sme tuhí na všecki radem strani pusťiľi útok.
410
Odpor ňikďe ňebol, závadná ňikďe prekážka.
Sotvaže ľen páté vistúpilo nad horu slnko:
Už sa na ustavené podoháňali místo korisťi
Nad náďej vatšé: mužov a mláďencov i chlapcov,
I spaňilotvárních žen i belších od sňahu pannen
Ňezmerní zástup, na seďem stád žrebcov a mladších
Ze žríbatmi kobil, rožnéj vác lichvi o trikrát,
Šestkrát toľko ovec, koz a bravcov bez všeho počtu.
Ešče i vác bohatéj z veľkú sme zaháraľi túžbú
Lúpeže nazbírať; než prední bráňiľi vodci:
420
Dosťi že tá ťažkéj zavdá nám práce na cestách,
Než do vlasťi miléj a do čudskích príjďeme končin
Tehdi napred zajatích ze všeckú pošľeme lichvú;
Ozbrojení mi po ňích kráčáme a ťáhňeme v zápať,
Od hlav abi sme naších všeľikú odvráťiľi skázu,
Až bi sa rozlobení zehromážďiľi v jedno Tatranci,
Zhurta vibehľi po nás, a krutú vzať žádaľi pomstvu.
Obdlžní a dobrú sadoví na trávu bol úval,
Od predu síc úzkí, napotom spoňenáhla sa volnú
Rozťahoval šírkú; nadutá šla po prostredu réka,
430
A chraplavozňící hrkotáňím dávala ohlas.
Naproťivé od oboch sa na hvezdnú spínaľi víšku
Kopce bokov, hustú po visících od vrchu stráňách
Obrostlé bučinú a sťínním chrasťini hájem;
Než pati od spodnéj na spósob hraďbi vipuklím
Obklopené skaľičím a kamennú vstávaľi spustú;
Tak že nosák hore vidrápať sa do konca ňevládal.
Tehdi na ten ve treťí sme večer dostúpiľi údol;
I hňeď víťaznú veľkému sa Árovi dáme
Poctu konať, že takú doprál nám lúpeže hojnosť.
440
Sedmoro černohrivích jemu žrebcov, sedmoro juncov,
A trojo mláďencov na slavnú padnulo žertvu.
Odveďenéj sami též zabitú časť lichvi ďelíme
Medzi sebú, tučním a na rožňoch rádňe upéklím
Skvostňe do pozdňejšéj noci až hosťíme sa massom.
Než jako ukroťení už bol hlad a lačnota hodmi:
Na trávni k vipočíváňú uložíme sa noclah.
Keď však červeňavé podvihnula ďeňňica usta,
A mrakovú ťemnosť i šeré pozaháňala sťíni:
Sadnúcí na koňov pospešnú vezmeme cestu.
450
Sotva sa místo ňechá a do toľkéj ujďeme ďáľe,
Koľko bi hvižďících trikrát šesť z lúka doňéslo
Šípov, keď bi jeden po druhém jích púščaľi strelci:
Ejhľe naráz hluční podvihňe sa od zadu pokrik,
Že schiťeních sa valí a blízko je zberba Tatrancov.
Sekňeme beh žrebcom, spátečnú zhurta sa chódzú
Zavráťíme na ňích. Obratné kráčalo mnoztvo
Ňeprám tak veľké; aľe zrutní všecko chlapiska
Jak dubi hor, neb jak pri kalužních jahňadi mlákách,
Ozbrojení sekerú a opéklím v ohňi kijákem,
460
Časť aľe aj kopiú; meča žáden predca ňeňésol.
Začňe sa bitka tuhá; údatní zbrojstvami padnú
Hňeď z jednéj, padnú ze druhéj též stránki junáci.
Než jako veľkoduchí sa stred ňepráťelov Ednek
Na spósob raňenéj od lovcov tigrice vedral,
A strašní ľudu mord i padlích vražd kopce nakládal:
Ustupovať začnú; aľe jak do dutého napospol
Úvala dospíšá, kďe ve svém prestranstve sa úžil,
A spodními na blíž pristávaľi kopce ramenmi:
Zrázu na roh zahučá; v tom z obracaními sa naspák
470
Tvárami zavráťá, a do rovních naproťi v odpor
Postavajú sa radov; hrozná zase postaňe bitka.
Než jako najľepšej zlobivích márňíme sedlákov:
Náramné hrmeňí a kamenná strhňe sa búrka.
Vikraďení od oboch kopcov stran z húšča Tatranci
Na príkrích sa patách spodnéj rozeprestreľi hraďbi:
Ostré časť kremeňí a skálnú hádže drobázeň;
Časť sahavími na ďál do prostredu šípami strílá.
Prask na prask a fikot na fikot zňí. Prívaľem husté
Do hlav mračno hučí, a zrakom ďeň i svetlo viďírá.
480
Krem toho nastrojení v ďálších za chrbátami stráňách
Z úboč pozľezajú a krivého do úvala zejdú;
I prudkí do naších pusťá vojsk od zadu útok.
Jedni sa též vichopá, a ľeťá pokradomki za bratrí,
Čo predkem zajatích z nabraním odháňaľi statkem.
Tí strnutú badajíce mislú; i ňehádaľi darmo,
Že sme pomordovaní: všeľikú hňeď lúpež opusťá,
Do blízkích ujdú hor, a v ňích utočiščo naléznú.
Tam ti poosloboďá chiťeních; časť lichvu poháňať
Spátki domov ňechajú; silňejším zbrojstvo a pevné
490
Drúki dajú; i po nás hurtem jak ikavci sa rúťá.
Rozkaťení od tak náramnéj pohromi Ednek
Sťisklé osloboďiť čím skóršej zástupi snáživ
Strašľivo pokríká, a stred ňepráťela bivní
Káže preťať chodňík; i ukrutnéj záhube vihnuť.
Mi prudkí prudšú, vsťeklého jak od hladu besních
Hajno vlkov, keď stádo ovec ňenadáľe prepadnú,
Vác žúríme braňú a na zem váláme Tatrancov.
Já dvakráte seďem zmužilích a na predku ve hroznéj
Najtúž valčících porazil sem bitce junákov.
500
Sám aľe jak rosnú vibraná kosa trávu sekává:
Tak stretaních ráňal; zrutní až zrázu sa naňho
Zberbi voďec, najpredňejší teho úkladu póvod,
Ménom SLÁV dovalí, a krutú život odňese jedlú.
Mi sme nadarmo takú z ostatnéj snážili vládi
Smrť pomstviť, chodňík a širú skór cestu prerúbať:
Neb za malú tak nás popritláčaľi chvílu odevšáď:
Že sme aňiž sa hnuť pravicú, aňi k úrazu ostrích
Naprahovať kópií a vrahov ňevládaľi márňiť.
Až v posled nás už, z najvatšéj stránki fičících
510
Od šípov raňeních, metaného do úvala z úboč
Od kameňá dobitích pozajímaľi; od zadu pevnú
Sťáhľi tedáž vazbú, a na své odvédľi pomedzá.
Mňa zdvihnuv skoro už polovic mrtvého Jaroslav
Odňésol; boďenú prostred pleca strelku viťáhnul,
A v ľéčních ranu mil zeľinách; k tomu ešče jakési
Melňíval koreňí, a práškem často zasípal.
Sotva sa ľen dvakrát patnásté zdvíhalo slnko:
Už sem bol zhojení. Tu mi čas paďesáte mesácov
Ustanovil, za kerí bich mal jemu slúžiť a vernú
520
Prácu konať; po prešľém na mojéj ľúbosťi ňechával,
Buď zostávať u ňích a slobodnú vólu požívať,
Buď do miléj ke svím sa rodákom vlasťi navráťiť.
Já aľe sem ňečekal: neb jak na Perúnovu slavnosť
Ze všeckú sa vibral čelaďú, sem ríchľe uťékol.
Než vi tak ohromnú na Tatrancoch pomstviťe vraždu,
A z hrozného jatích viprosťiťe bratrov otroctva.
Já vás tam sprovoďím a známú cestu ukážem.“
Rozpovedá; i hňeď predňejšé z rozkazu krála
Zástupi predbíhá a za vodca sa víprave dává.
530
Než jako už núter do Slovákov zhlukľi sa krajni:
Rozlobení Bondor takovímito hurtuje slovmi:
„Včil čas pomstvu viléť, včil ohavnú napraviť hanbu.
Tehdi lapajťe korisť, spúrních triťe, bidla vipálťe,
A všeľiké hroznú obráťťe na spustu Tatransko.“
Tak zahučí. Oňi v tom sa chopá; i prvého bojovním
Chválka mečem porazá, a z veľkú hňeďki ruvačkú
Ustami krv lokajú; i tedáž uhasíce čudovskú
Tak žízeň, jako keď ladoví s trúchlého na pohľed
Mračna kameň létá a strašnú skázu prinášá,
540
Všecko hubá, márňá, na popol, na prach ohňami trává.
Dím sa koľem vznášá a plamenná bľeskoce žára.
Najmnožší všaďe strach, najmnožšá ťiskňe sa hróza.
Žádním boztva sochám, žádním sa chrámom a tíchto
Kňaztvu ňeodpúščá, každí sa zhadzuje oltár.