E-mail (povinné):

Ján Hollý:
Sláv

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Ivana Bezecná, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Jana Leščáková, Nina Dvorská, Michaela Dofková, Simona Reseková, Peter Kotúček, Jana Bittnerová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 200 čitateľov


 

Spev štvrtí


Obsah

Sláv na druhú stranu už prešlích a na kopci porádkem
Zestavaních do krutéj podbúdzá bitki Tatrancov.
Než Čudové, jak náhľe sa jích dozvídaľi príchod,
Naproťi hňeď doľeťá a lučiščami šípi vipusťá.
Boh vetrov Stríbog na Slávovu prosbu fučáňím
Strelki na zad zavracá a vlastních morduje pánov;
Tích aľe ďál ňesené ríďí, bi ňechíbali údov.
Tak veľkú aňi Ár ňevládá skázu oďehnať.
Zblíza tedáž bojovať začnú, a strašľivo ťažkím
10
Jedni druhích rúbú zbrojstvom. Sám hňeďki slovenskím
Po krídlách strelcom struni kuš sa práskať oďevzdá.
Než skoro prácu ňechá a do prostredu bitki ponáhlá:
Kďe hroznú Tatranci vrahov doľe kládľi porážkú
Najvácej však Sláv, i porád ďivokého tu naňho
Kondoka podbúdzá; aľe aj teho ze sveta zňésol.
V tom Svatovít mečem Ára seká a do Čudska zaháňá.
Keď bohové z lútéj sa oďebraľi pótki, Čudáci
Obzlášť král Bondor márňá náramňe Tatrancov;
Až Svatovít priľeťí a svích ve vláďe posiľňí.
20
Hňeď tito tích víšá a s kopca do úvala ťisknú.


Sotva sa na stredních noční Vóz, hvezdami jasní,
Obráťil ňebesách a chitréj pól cesti uchádzal:
Dovťipní už Sláv nadobudlé zástupi vládi
Ze sna buďí, a tedáž na druhú stranu káže ponáhlať.
Všecci sa hňeď chápú, a povolní rozkazu vodca
Z najvatšú visoké prestúpá kopce ťichosťú;
Najmilšéj aňi ľen, jako indá vždicki po každích
Mávaľi zvik cestách, si ňezazňá ustami pesňe,
Ukrutní Čudové bi jejích ňezvídaľi príchod.
10
Tam jako po krídlách obratní strelci, po kopcoch
Od hora až do saméj ostatní údola šírki
Postavaní a v ušlém hotoví už stáľi porádku;
Jak si už aj pozajedľi a své občerstviľi údi,
Ve strašném bi celí bár ďeň boji mohľi potíkať:
Prezmužilí jích Sláv takovímito zbudzuje slovmi:
„Údatní druhové! tá už sa doblížila chvíla,
V ňéjžto Perún, veľkí boh práva a pravdi, ohavních
Od násilňíkov spravenú nám krivdu vipomství,
A všeckím hrozní karháňá príklad ukáže
20
Zbojňíkom, cudzé abi lúpiť báľi sa krajni,
Mesta kaziť, do krutého ľudí vláčívať otroctva,
A vzďelanosť k surovéj zase ňevzďelanosťi privádzať.
Však ňemosíme sa ľen jeďiného na otca Perúna
Pomstvu držať, na saméj Svatovíta si vláďe zakládať;
Než sami aj pričiniť sa rukú, silu všecku, posľednú
Všecku zebrať možnosť a čudovské hajna porážať.
Tak pomocú Svatovíta krutích v boji potreme zhubcov;
Tak premilú našu vlasť, premilé manželki a ďétki
Ochráňíme celé a z ukrutních vidreme pohrom,
30
I slavné vlastnému dosáhňeme národu méno.“
Rozpovedá; i prám jako už malo slnko vichádzať,
A hrozní Čudové sa na ďálšú chistaľi lúpež:
Zhurta mužom ďaľekozňícé rohi káže nadúvať,
A zvukem aj veľkú provoďiť Svatovítovi chválu.
Zrázu ti zatrúbá a ohromné hláhoľi pusťá.
V tom strašní po celém rozľehňe sa údoľi Ohlas,
A v ďaľekosťi hučí; do samého i tábora vejďe,
Ačkoľvek ňemalím prestranstvo sa ťáhnulo stredkem.
Tam hluchší, však i tak strašní zvuk stáľe vidává.
40
Než Čudi, jak ťemné do uší jím padlo jačáňí:
Hňeďki na vetronohích višinú sa žrebcov, a bistrím
Tam zaňesú sa okom, skaďe plašné išlo huhláňí.
Však pre malú svetlosť a pre vatší úvala rozľeh
Ozbrojeních spatriť ňevládnú zrakmi junákov;
Ľen pahorek sa šerí a na ňem čosi chrasťi podobné.
V tom zlobiví Forkond a horící pomstvu Ňemoltok,
Čo skór nežľi druhí sa na veľké pohľi korisťi,
Popriľeťá, a dajú o viľehlích správu Tatrancoch.
Túto na odvažitosť náramňe sa hňevmi zapálá.
50
Toľko aňiž v srďitích lútéj vsťeklosťi ňebívá
Vríteňicách; o kerích hovorá, že sa pres poľi ňekdi
Od besnosťi tuhéj pukajú a kus od kusa hádžú:
Koľkí jed vre Čudom, koľkím žiľi všecki a kosťi
Praskotajú ohňem, že sa pospolu zešľi Slováci,
A proťi ňím do krutéj opovážiľi bitki viťáhnuť.
V tom na spósob osí a fučících pomstvami sršňov,
Keď jích ve zbadaních rozdrážá chlapci obidlách,
S tábora ven sa hrnú; i chitrí jak oráči sa od pol
A všeckého sipú okolá, keď zrázu ve vlastních
60
Uhlédnú ďeďinách povibehlím na strechi ohňem
Bidla horeť, plameň ísť a šerí dím oblaki lízať:
Tak ňeináč sa valá, i ve všem ňeporádku a hrozném
Zmatku ľeťá; ďivokí ľudu hluk, cupot od skoku žrebcov
A strašní všeľikéj zbroje brink, lútému podobní
Víchoru, keď prudkím zaručí od pólnoci hurtem,
A v hájoch jaseňí a ohromné láme dubiska,
Nastává, i celú hvezdnéj pere oblohi víšku;
Tak že aňiž vácej chváľebnéj pesňe Slovákov,
Čo pred víťaznú Svatovítovi spívaľi bitkú,
70
Vác aňi trúb a dutého rohov ňeslíchať hučáňá.
Než jako blíž ke samím sa dorúťá koňmi Tatrancom:
Šípi tedáž husté jako sňah napatími ze všeckéj
Násiľi kušmi na ňích pusťá, až zrázu sa jasná
Obloha zatmívá a šerím strel zakrije mračnom.
Tu Svatovít, poňeváč toľkí sám zavracať od svích
Ňevládal cťitelov ran mor, tu Slávovi múdrú
Vnukňe misel, bi sa ze vrúcnú ke správcovi vetrov
Obráťil prosbú, a chitrú pomoc od ňeho žádal.
On ruki zepnúcí takovú hňeď začňe modľitbu:
80
„Stríbogu, najvišší hvižďících vládaru vetrov!
Neb ti jejích si ďedom, vnukové oňi rozkazu tvému
Najposlušňejší; ti hrubé s ňimi móžeš ochranních
Strech krovi odnášať, ba samé aj rúcať obidla;
Ti bresťí a ťisícoročé zhola dúbravi zdrúzgať.
Ti zlé búrki čiňíš na vodách, plťe u brehu vazné
Stáť núťíš, a loďám ňedopúščáš réki prebíhať.
Prudkú fúkňi silú, hurtovních prívaľi šípov
Od hlavi nám zavráť, a do zhubcov spátki zarážaj.
Než naše tak streľi ríď, bi na veľkú létali ďálu,
90
Každá smrť, každá istí poprinášala úmor.
Já za to ťi krásní položím chrám temto na kopci,
A slavnú každí tu buďem rok poctu konávať.“
Sotva takú Sláv ľen dokoná modlitbu: ochotní
Už na pahor Stríbog doľeťel sám, práve že tenkrát
Západného ňemal v pustéj doma jaskiňi vetra:
Neb ho za Tatri poslal prípecké bahna visúšať,
Rozmnožení abi tam, keď jím buďe ťesno ve krajňe,
Úrodních na polách sa osádľiť mohľi Slováci.
Tehdi vetrovládní, za chrbátom vojska Tatrancov
100
Postavení, sám boh náramné usta rozedre,
A prudkím zafučí hvizdem. V tom strašňe hučících
Oblaki strel skrúťí a povetrím spátki zanášá,
I vracaními na zad vlastních s ňimi morduje pánov.
Tak podruhí i treťí učiňiv ráz prestaňe dúchať,
Oklamaní Čudi chuť k ďálšéj abi dostaľi strelbe.
Mislící oňi aj, že tuhé už uťíchnulo váňí,
Zas napatími šerí povipusťá lúkami príval.
On ho tedáž zvráťí a zlochov s ňím hajna porážá.
Než pozatím už stajňe fučí, a strelki Tatrancov
110
Od hora s kuš metané, i vlastnú krem toho vládú
Ešče posilňované do prostredu vojska zanášá,
A v behu jích ríďí, žádná abi ňešla na prázno;
Než každá naporád smrtonosní dávala úraz.
Jak ňátrá Čudové, že ohromní hurtuje víchor
A zrazeními berú náramnú záhubu strelmi,
Že prudkého silú nadané fuku šípi Slovákov
Ďál nad zvik sa ňesú a krev strebe ustami každí;
Ára volať na pomoc začnú; i hňeďki jakísi
Predňejší a tuším Bondor sám takto virekňe:
120
„Váľeční bože náš, víťazní Áre, čo vždicki
Najvatšú dobitéj cťíváme ťa lúpeže časťú!
Jestľi na svój zmužilí dbáš národ, jestľi čudovskú
Chceš sa ťešiť žertvú: včil nám v úzkosťi pomáhaj.
Strašľivo žúrícím besné tlami zavri fujákom,
A zlé Tatrancov streli krúť, abi chíbali údov;
Než naše čiň mírné a do ťel jích všecki zarážaj.“
Takto kerísi poví, ňeznav čo prosbami žádá,
Váľeční že to už vikonať sám od seba dávno
Boh snáží, a celú k vikonáňú vládu nakládá.
130
Však hrozní aňi vsťek váňá, aňi úraz idúcích
Veľkú ďálu ňeňí možní dosť šípov oďehnať:
Najviššého taká poňeváč je tu vóla Perúna;
I Stríbog prekaziť si ňedá. Ár zjevňe viďící
Všecko namáháňí, všeľikú biť prácu darebnú:
Sprudka sa rozpálí, a na svích prehrozňe jačícím,
Najtuhší jako hrom práznéj kebi do skaľi trískal,
Rúkňe hlasem, škodnú abi ďál už opusťiľi strelbu;
Zhurta do odvážních povbíhaľi skokmi Tatrancov;
Rúbaľi zblíza braňú, a chlap chlapa svého porážal.
140
Ti hňeď zrázu do ňích Svatovítem rovňe do bitki
Pozbuďeních a v radoch jako zrutné hája dubiska
Postavaních vpadnú, a krutí boj mečmi a ražních
Hrotmi kopij začnú. První silného zabíjá
Rastka Elel, Rondok Prosťislava, Bolkot Omisla,
Krížohľedí veľkého na zrost Javimíra Kolondor.
Darmo i stáť ňechcú obratní v pótce Slováci;
Však ňe puhá vsťeklosť, ňe puhá ľen besnota žúrí;
Než spolu z múdrosťú, spolu všeckú vládi tuhosťú
Snážících sa Čudov rúbať sami strašľivo rúbú.
150
Vlasťislav porazí Endekľena, Prostoľub Eska,
Černohrivého Dobor Zezabendera, Ľubko Ferenda,
Volborovič Zaslav Gajuláka, čo ze štvoro stádmi
Vetronohích žrebcov najvác koľem Ingula blúďil,
Keď sa ve vlasťi bavil: nebo množšú v cudziňe hrozním
Lúpežeňím a zbíjáňím veku částku pretrávil.
Ohromití Proslav Kelezardena, Turla, Itinda,
A troch Búzovičov Goba, Astaga, Farda ze silním
Pozrážá otcem; ba samého i Dízaba válá,
Čo príľiš bohaté gerskích bol kňíža tulákov.
160
Keď tak medzi sebú pod sťínem šípov a černím
Strel kľenuťím bojujú i ze všeckéj násiľi žúrá;
Keď sa Slováci Čudom, Čudové ze svého Slovákom
Místa poodrážať ňedajú a ke odstupu nahnuť:
Ár na skalnasté zachopí sa krídla pahorkov,
Že staďe najtuhší v zahalačné zástupi vojska
Mor létal: neb jak na jaseň prudkími opáľen
Mrázami list po luhoch spádá a zem husto zakrívá,
Keď sa naráz prudkí dovalí od pólnoci víchor,
A zhibanú kláťí dubinú i praskoce sňetmi:
170
Tak prázní Čudové od mírních léhaľi šípov,
A zrazeními na šír zasťíraľi rovňinu ťelmi.
Tam najsilňejší Tom, Ed a Trul padľi junáci;
Svú aňi obratnosť, aňi hroznú údov oborskích
Vládu ve ukrutnéj preukázať bitce ňemohľi:
Neb najméň sto tuhích poraziť maľi braňmi Tatrancov.
Už na ťisíce koňov búrí; na ťisíce po vojsku
Zmatku čiňí, a svích kopitom šlape mrtvini pánov.
Tam teda Ár napred na ľevé sa okrídlo zanášá,
A strelcom na krivích práskať struni začňe lučiščách.
180
Chcel kuše aj lámať, márná však zostaňe práca:
Neb Svatovít dreva tak čerstvé, tak veľmi ohibké
Sám učiňil, že ňijak sa rukú ňedopusťili drúzgať.
Hnul sa potom na pravé, a podobnú skázu kušárom
Začňe robiť; taková aľe ňemnoho prospela snážnosť:
Že hňeď iními krivé zaopatrá lúki ťeťivmi,
A prudšej sa dajú strílať, než strílaľi pred tím.
Keď žiľi takto puká, a nové, čo uvázaľi, žinki
Ďál trhať aj míňí: prihoďí sa mu zrázu do prostred
Bitki okom blusknuť, kďe zblíza potíkali vojska.
190
A hľe tam aj hroznú uviďí svích rovňe porážku:
Neb jako hajna levov od rána do záchodu slnka
Blúďících a korisť hľedajících zatmi dopadlé
Stáda ovec drhnú a ze všeckéj besnoti márňá:
Tak zmužilí pre danú do ruk od boha vládu Slováci
V pótce Čudov rúbú a na zem dolu píkami hádžú.
Matranskí Ňemisel Kada sťal, sina Bunduka prudkím
Otca Perúna hromem do šeréj zeslaného prepasťi:
Že svatohosťinské porušiť smel právo, ke hrozním
Keď prišlého Čudom na obeť chcel Víboha zaklať.
200
Údatní Dobroslav, toľké ňenadarmo nosící
Méno, Losidka zabil, ze samích bohatého korisťí.
Pevní Milko, voďec velosilních Ňitri pijákov,
Najľepšého tuhím prestrel mečem Endeba radca.
Nábožní predtím Lubomír, včil strašňe fučícím
Rozpajeďen srdcem Karimája a Borkola zrúťil.
Tento prevíborné dve Perúnove modľi ohavnú
Roztrískal sekerú, a zlaté jím vence oďebral;
Tam ten preslavní Živi chrám ze drahého ponajprv
Pokladu oblúpil, pozatím aľe lúčmi zapáľil;
210
A kňaza aj s cérú ve putách do otroctva zavlékol.
Ďál na to Isťislav, belohorskéj vojvoda časťi,
Troch veščec porazil veščcov, Gera, Úza a Tomba,
Čo pri dlhích, na príč vloženích, hádávaľi trsťách,
Krepčiľi ďivno pri ňích a čudovské huhlaľi pesňe.
Však vlastní aňi pád, aňi strašnú blázňi celého
Veščbami predzvídať ňevládaľi záhubu vojska.
Než Sláv, jak bujní po rolách kóň cvalmi ľeťící
Sťebla žitám útlé sipajícím z dúčeľe osťí,
V cesťe keré zasahá, rúcá a hnátami láme:
220
Tak prudkí do keríchkoľvek sa braňmi rozehnal,
Aj mužov aj chitrích ňeunáveňe morduje žrebcov.
Včil ražnú kopiú Mona, Randola, Balsora, Honda,
Včil mečem Ednekovím Uga, Baldoka, Turtula, Farka,
Včil zase náramnú Zarokendera, Áza a Terla
Pozrážá sekerú a do večnéj hádže prepasťi.
K tím silného pridá Bodohendera sinka Lotonda,
Čo pre vek obstární mosel už doma naproťi vóli
Zostať a bezďeční premiléj dať lúpeži víhosť.
On síc bol meňší než oťec; však predca na vládu,
230
Na zmužilosť v bitkách a na prudkú odvahu rovní.
Techto zabil tu Sláv, už ľen jeďiného ze bratrov:
Neb všeckích pred tím na obrinském údoľi potrel;
A mnohonásobné, bohatého od otca po cudzích
Nahrabané krajnách, sa na cudzích ušľi korisťi.
Jak toľkého viďá padnuť muža Cendor a Ektel,
Vždi spolu válčící druhové, lútími na srdci
Jedmi sa rozpálá a zhurta na Sláva sa rúťá.
On však jích ňečeká; aľe v tom prvnému fičícú
Celki hrtán prebodá strelkú, a druhého ňelahkím
240
Praskňe do prs kameňem; s prázních oba hňeďki nosákov
Sa prekoťá, a bľedími na zem dolu tvárami padnú.
Keď teda Ár toľkú svích tam brať záhubu uzre:
Krídla tedáž zaňechá, a do prostredu bitki jak ostrí
Z oblaku hrom sa valí; i porád ďivokého na Sláva
Kondoka rozdráží, a takímíto zbudzuje slovmi:
„Kondoku údatní, veľkí nad míru vojáku!
Keď bi sa prospešná bola tvá poslúchala radda:
Dávno bi svú pusté oplakávalo skázu Tatransko;
Dávno mi bi sme, celú i ľuďí i dobitku mající
250
V hrsťi korisť, do miléj na zad už pospíchaľi vlasťi.
Než keď ináč tu ňeňí, toľkú sám napraviť aspoň
Hľeď chibu ostatních, a hrďinskím čínom i tento
Slavní ešče pridaj: rozežeň sa do techto zlobivca,
Čo všeckích je hlavú, čo všeckích zbúril, a mužskím
Ostrojeních zbrojstvom do krutéj sem bitki privédol;
I včil toľko naších najľepších rúbe junákov.
Tvú keď padňe rukú, ostatné bez hlavi údi
Lahko sa už porazá a do ťemnéj mrákoti zešlú.“
Rozpovedá. On hlas poznav boha, pred zrakem hustú
260
Ačkoľvek zakrití bol hmlú, zase naproťi rekňe:
„Váľeční, veľkí bože náš; kďe si toľko sa meškal?
Že prispeť súcú na pomoc svím pozďe dochádzáš,
A v lútéj ňechaních tu dopúščáš pótce zabíjať?
Zdáľi ťi ľen márné a darebné žertvi činíme?
V najmnožších sem bol vojnách; aľe predca ve žádnéj
Toľkích sem ňikdá ňeviďel Čudov ešče upadnuť,
Koľkích ďňes; v žádnéj toľkích ruka jedna ňekládla,
Koľkích sám dovčil ňešeredňík tento pomárňil.
Už sem i potrikrát kopiú sa do vsťekleca zahnal:
270
Ráz do očí, ráz do črísel, ráz do kraju hnáta;
Potrikrát zrazená ďál od ňeho skákala píka;
Kďežto iní, do keríchkoľvek sem hrotmi zamíril,
Kľesľi tedáž a krvú moknúcí hriznuľi trávňík.
Isťe ho boh ňejakí chráňí a pred úrazem hájí.
Včil teda zas pokusím sa; ti ľen sám píku zanášaj,
A v mírném behu ríď, abi tučné prehnala báľe.“
Tak povedá; i v tom náramné do brucha napred
Rádňe zamírící, ze všéj siľi mikňe hroťisko.
Prudko ľeťí oščep jak hučícá prívalu búrka.
280
Avšak i včil pochibí, že ňesúcú ustami úraz
Jedlu na bok zvráťil Svatovít; aľe predca Bohosťa,
Víborového ze šesť hrďinov sina pichňe do lítka,
Čo blížej ňeho stál a proťivné hajna porážal,
On sa tedáž potočí, a na trávňík lícami buchňe.
Údatní proťi Sláv pre Bohosťov rozloben úpad,
Ešče ohromňejšú ďivokého do Kondoka sosňu
Zakláťí, a ščít i celé rozbodňe prsiska,
Od zadu až končár ven medzi lopatkama víjďe.
Sám aňi Ár toľkí od pozbuďeného miláčka,
290
Ačkoľvek snážil sa, ňemal keďi odsoťiť úraz;
Vác aňi už v lútéj ňemohel svím bitce pomáhať:
Neb Svatovít zňátriv ho, že boh boha lahko dopozná,
Bár bi ňebol ňikdá ho viďel, jak náhľe pochibné
Od zmužilého na bok zavráťil Sláva kopisko:
Hňeď jako hrom doľeťí, a perúnskím zrázu do veľkéj,
Než sa nadá, zatreskňe mečem hlavi. Strašľivo rúkňe,
Až hrozním zjašené vreskem obe lakli sa vojska,
A zrutnú uďerí do prostredu gágora píku;
Však márné je namáháňí: nebo tamten obratní
300
Na pravo sa schílí, a krutému tak oščepu vihňe;
I v tom iní a iní oďesílá do hlavi úraz;
Ba prám jak chlapi keď mláťá a cepícami na snop
Zhusta bijú: tak vrh nad vrh, ranu nad ranu dává
Aj po sľichoch, po ušách, po všeckéj tvári, po veľkích
Aj ramenách a prsách i po pevních kadluba rebrách.
Až hlava mu cvinčí, až mu zrak svítki prevráťá,
Až ruki hrozňe brňá a strplé údi oklesnú.
Tak ho porád obracá; i nabiv sa ho dosťi zakríkňe:
„Ukrutní lúpežňíkov bože, vládaru vojni!
310
Ber sa do Čudska po svích; v pustém a vraždami ďešném
Háji panuj: nebo jestľiže hňeď ze vlasťi Tatrancov
Ňespícháš a zbojňíckím ňeprestaňeš ešče
Od seba aj v ďálšéj napomáhať válce Čudákom:
Toľko ťi ran naklaďem, za celí že rok úplňe s tíchto
Dobre sa ňezléčíš a predešléj vládi ňedojďeš.“
Takto volá. On však strnutí aňi sám seba vlastnú
Ňevládá bráňiť pravicú, aňi toľko boľestních
Ňechce vrhov znášať: zachopí sa zrázu na úťek,
A spešními ľeťí do čudovskéj končini cvalmi.
320
Sprudka valí sa po ňem Svatovít; aňi chvílu na cesťe
Oddichnuť mu ňedá, do krutéj až ho dúbravi zahnal:
Kďežto sa ve stuďeném rozťáhnul sťiňe a ťažkú
Odfukoval si parú, i šerím rani bahnom umíval.
Keď tak z ukrutnéj bohové ustúpiľi bitki
Bez viššého samé ňechané ľen príspeju vojska
Medzi sebú válčá; aľe pevní vždicki Slováci
Zvíťazujú a Čudov na trávňík zbrojstvami hádžú.
Než jako cesti na pól sa do stred ňeba dostalo slnko:
Tu zmeňené ščasťí na inú sa obráťilo stránku:
330
Neb Čudi vždicki noví a noví hňeď místo ľežících
Nastúpá, a silú ňeokľeslí ešče Slovákov
Už znovaních a tuhím bojováňím z vládi opadlích
V ukrutnéj začnú jako víchor bitce porážať.
Bord Slavomíla, Kudor Pomstvislava, Embo Namíra,
Ohromití znášá Velohosťa a Jarka Edendor.
Vrážovitú od ran tvárú Alirendo, sin Elda,
Ňekdi čo predstavení krvavéj bol dúbravi Ára,
Obratného pichá nadutého do hrdla Buráka,
Čo v jednéj ruce roh, ve druhéj meč ňésel ohromní,
340
A spolu aj trúbil, spolu aj Čudov hajna porážal.
On sa tedáž nakriví, a tilom dolu padňe na trávňík.
Aj dva ňeméň žúrá na korisť spolu vždicki choďící
Rozlobiví Forkond a horící pomstvu Ňemoltok.
Tento Kalína morí, tam ten Luba, Chválka roďenca.
K tím veľkích dohoďá lovcov Zhora, Tolka a Míra.
Zen Ťecha sľich, hibkého Irok Zvestoslava mocnú
Aj z ramenom ruku podrúzgá, Sibo Žárkovi lítko,
Dojkovi klb, pevné Seberádovi pretňe čelusťi.
Kňíža Čudov Tulbol Zorimílovi prespoľi veľkú
350
Až po samé pľeca rozkálá hlavu, Buckovi zrutní
Prejďe hrotem kadlub, stredné Buďihosťovi črísla.
V tom Boľemíla viďí paľicú tak hajna poťírať:
Jak hlohoví kebi ňekdo ve svéj prut hrsťi mající
Rozkvitlé na polách bodlákom vrški porážal.
Naňho sa hňeď vichiťí a ukrutní zrázu do pupka
Praskňe jaseň; pevnú ňechibící stavca chrbetnú
Kosť prelomí končár, a celími ven ustami víjďe.
On sa porád chílí a na trávňík znački upadňe,
I spolu sám, spolu brest z ruki pusťen treskoti dává.
360
Ordogelek pre samú chráňen siľi vládu a prudkú
Odvažitosť v pótkách, s predními že sluhmi na slavnú
Bondorovému ňebol pozamordovan otcovi triznu,
Aj včil tak strašnú, jako indá vždicki ve bitkách,
Sa krúťí sekerú; a tedáž Ňeda, Kraslava, Božka
A spaňilého na tvár Hosťibrata ze sveta znášá.
Bolkovi krk, ze pľecom Dobromislovi rúbe lopatku.
K počtu jejích doloží Bratroslava, Plavšu a Vitka.
Černošerí Omlok škaredí nad míru čarovňík,
Čo prední krajanov lútí s prehrozňe fučících
370
Jaščerov a z ľudskéj krvi jed pristrájať učíval,
A s ňím bezbožňík močené strel konce napúščať,
Ňezhojními šerú abi smrť vždi prinášali ranmi,
Aj včil mumľe hubú, a krutím Zemorádovi sťehno,
Borkovi zas pažerák a tuhé Domomislovi rebra
Poprebodá ščápem. Dokládá Laslava, Branka,
A ščastného ďivích koz a kancov strelca Rašína.
Už do samého sa aj zlostňík Lubomíra zaháňá,
A hlavu chce preklať; veľkí všehomíra panovňík
Najviššého ňedá potreť sluhu. Zrázu napráhlí
380
Hrot podrobí, i oblé na tri neb štiri tríski porisko
Rozkálá, a na zem z bohapráznéj hrsťi virážá.
Rozvsťekľení Bondor ňe ľen huhľe, ňe toľko pokríká
A k boju podbúdzá, aľe aj ňeunáveňe válčí:
Neb jako bistrooká uďerí pastovka do vrabcov
Na ploťe zastaveních a čavot bez konca vedúcích:
Tak sa do odporních vrážá; i prvého šerednú
Zvrhňe jedlú Stojmíra, potom Vida, Kreslava, Dražka
A dvoch prezmužilích Radomíla a Posvoja bratrov.
K tím príľiš bohatého dodá baču z Ďetvi Surovca,
390
Čo prední oščepki vivésť a na červeno líčiť
Brezňanskích naučil, chírních ode dávna, pasákov;
A včil roztočenú jako hrom bil hajna valaškú.
Ďál porazí Lubohosťa, po ňem Zorovíta, Horína;
Včil zase Rodkovičov Múdroslava, Pochvala, Darka
Zachváťí a krivím na druhí svet zešľe ťesákem.
Pred ňím údatní tu ňeobstál Ranko, ňeobstál
Sám aňi Víš, aňi sám ohromnéj postavi Jarmíl,
Od ňeho aj Voľimír aj hibkí zejďe Radoslav:
Tento do klúča raňen, podprsnéj tento do jamki.
400
Aj ti Milíne padáš, najľepší sinku Ňemisla,
Najvatšá rozkoš, najvatší ľudstva miláčku!
Aj ti padáš tvárú, a milostné líca na černí
Visťíráš trávňík. Toľká aňi krása ďivého
Ke slušnému privésť zlutováňú lútca ňemohla;
Ňišt aňi vek, ňišt vládi tuhosť, ňišt otca bohatstvo,
Ňišt aňi tak veľká prispeť ňevládla pobožnosť.
Sám i roďič hroznú ňemohel smrť od ťeba zdáľiť.
Pozďe, jak už si ľehol, náramním priskočil hurtem,
Sám ožeľiv sa po ňeščastném sina úmori umreť,
410
A zrutné uhoďí do Čudákov krála dubisko.
Než to chibí a celí ňezanášá do zlocha úraz:
Neb jeďiného taká očekává sláva na Sláva;
Ľen po ľevéj dává škraňi vráž, a skúpo vibehlú
Krv čerpá, i ľeťí ňetraťícé vládu na ďáľej,
Až sa na rozboďeném Bodoforkovi dríku zaseklo;
I z jednéj strani hrot, ze druhéj vistávala rúčka.
Rozlobení Bondor smrtonosnú naproťi sosňu
Rozháňá, a krutími také slova ustami rekňe:
„Patri, či já ľepšej míriť vím, než ti pochibče?
420
Zdáľiž i nútrajšé ľepšej znám kosťi prebíjať?“
Rozpovedá; a v tom vibuchlím končárem okruhlí
Aj ščít aj preťaté na prsách rozdrúzgňe chrupávki;
Plúca i prejdúcí rozkálá chrbta korábu.
On sa porád zrúťí, a na spósob žrídla bežícú
Krv tu pres otvoreních ran ďéri a usta vilévá.
Tak spolu z rozmazaním ľež sinkem, poznovu húkňe
Ukrutňík; taková na všech vás odmena príjďe,
Čo sťe sa ze zbrojstvom proťi nám opovážiľi povstať.
Tak zahučí a tedáž do iních sa ščápem oďevzdá.
430
I prám jak došlé padajú dolu z jabloňe plánki,
Keď haluzím s tuhšéj napatí siľi ňekdo zakláťí:
Tak naporád zrážá, i na trávňík hádže Slovákov;
Tak též ostatní rúbú a strašľivo žúrá.
Lahko bi aj strelcov ze oboch boľi zehnaľi krídel,
Ostatních aľe až na samí vrch kopca viťiskli,
Neb zbiľi snaď všeckích, a plné víťaztvo dosáhľi:
Keď bi ňebol Svatovít pomocú sám dospel ochotnú:
Neb jak ľen dobitého mečem zapral Ára do hája:
Bez baveňá naspátki sa bral. Dva na cesťe ohromné
440
Poskoki dal, na treťí v ňechaném bol vojsku Tatrancov
I hňeď pres tlačeních a dlhú už dávno po údoch
Uznovaních bitkú na podobnosť orľice létá.
A včil jak Lubomír, včil zas jak Milko vizírav,
Včil na Zamisla a včil na Poňislava usta meňící,
Na všech pokríká ménom: „Biťe, perťe ohavních
Zbojňíkov; slušnéj bez pomstvi ňedajťe sa márňiť.“
Tak všaďe podbúdzá; zmužilosťi do srdca naháňá,
A slabšé dodanú občerstvuje údi tuhosťú.
Ti znovu posmeľení, a trikrát hňeďki tu vatšú
450
Údatnosť, trikrát vatšú siľi vládu po mocních
Cíťící pravicách: hromovím na ňepráťela hurtem
Na všeckích uďerá místách, a strašľivo rúbú.
Obratní Siba Tur, Nábož Zena, Hosťivod Emba,
Pravdoslav zase Borda, Koják Alirenda porážá.
Rozvažití Víbor, na kerého sa ňekdi zaňésol
Tvár Svatovít, keď chcel prospešnú Slávovi raddu
Prednášať: kďe a jak položiť má vojska do bitki,
Zahľédev hroznú zlobiví jak strašľivo žúrí
Ordogelek sekerú, pospíchá naňho a britkím
460
Sekňe do lokta mečem; preťatá ruka hňeďki okľesňe,
A s ťažkú na saméj držaná žiľe kňíše sa ťešlú,
I vlastného ťahá za sebú doľe pána ze sedla.
Hájislav na prsách uďerí Forkonda, ohibkí
Jak to Ňemoltok uzrel, mordárskú rozžeňe jedlu.
Bol bi zaisťe do ust neb do bradi zaskočil oščep;
Však veloobratní Zamisel skór na drevo treskňe,
Než doľeťí, a slaní zvráťí od Turčana úraz.
V tom zatočiv sa krutím zabodá do korábi ťesákem
Pod pazuchú, a druhú viľezá náramňe rozehnan
470
Pod pazuchú končár; i po kosť ruku ešče prepichňe.
On spádá, a sem ohromné i tam údi naťáhňe.
Nábožní Veslav sa do bezbožného mohútním
Rozbíhá a na zem presťírá Omloka ščápem.
Ňišt aňi jedmi treté ňepomohľi mu od smrťi šípi.
Než Poňislav besného do prostred líca Omolta,
Irtiša nad slabinú a Edendora mikňe do črísel.
Všecci sa hňeď prekoťá a trávňík ustami rípú.
Od Pravomíla Kudor, Zud a lútí padňe Čereksor,
Padňe Irok, Bentold a oborskéj postavi Ombol,
480
Čo brata sťal, vatšú že chcel mať lúpeže částku.
Rozhňevaní sám Sláv na krutého sa Bondora pohňe,
A z ňešeredňíkem dichťí už dávno potíkať.
Než Svatovít, abi snaď po upadlém královi zrázu
Naplašení vrahové ňeobráťiľi chrbti na úskok,
A s pomocú chitrích ňezuchádzaľi úmoru žrebcov,
Inďe ho odvábí, a na Tulbola kňíža čudovské,
Jak blížej ňeho stál, i Tatrancov zhusta porážal,
Zrovna tedáž napraví, a takímito zbudzuje slovmi:
„Sláve do techto sa už ze braňú mordára oďevzdaj,
490
A slubujem, veľké že hňeď víťaztvo dosáhňeš.“
On bohu poslušní zachopí sa na vodca a ražné
Do prostred zakritého meďú čela praskňe dubisko.
Stáľe preňikňe šišák, pevné spolu kosťi preňikňe,
A v prebehlích naskrz rozehrátí mozgoch okruhlé
Pres tilo vistúpí a na ďál ven ťiskňe sa končár.
Sám prekoťil sa tedáž, a hrmot zem dávala pod ňím.
Jak visoké praščá na magorskích jedľini kopcoch
Keď plameňem sa chiťá, a vsťeklí z náhodi víchor
Zahvízdá, i na tú i na tú stranu plápoľi krúťí:
500
Tak všaďe kosťi Čudov pod silních rukma Slovákov
Praskotajú a krutími radem sa zbrojstvami lámú.
Čas míňal ňedlhí, a čudovské mrtvini černú
Zhusta zem už pokrijú; ze ľuďí a nosákov upadlích
Krv teče najmnožšá a do úvala járkami zbíhá.
I spusťen jako sňah zavejícé sprudka fujáki
Rozmetujú a do húšča ňesú: tak rovňe Slováci
Mordovaních ťisknú zbojňíkov, a chvílu za krátkú
Od visokích zeženú do samého až údola kopcov.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.