E-mail (povinné):

Ján Hollý:
Sláv

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Ivana Bezecná, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Jana Leščáková, Nina Dvorská, Michaela Dofková, Simona Reseková, Peter Kotúček, Jana Bittnerová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 200 čitateľov

Spev šéstí


Obsah

Zvesta oďešľe Perún, Svatovít abi pótku opusťil,
A Stríbog silené prestal nosiť ustami šípi.
Než Čudi rozpakujú: či uťécť? čiľi ešče potíkať?
Káže Lobontol uísť, hňevní aľe Bondor oďepre.
Tehdi ze posľednéj bojujú ďál vládi, a rovním
Jedni druhích rúbú ščasťím; až strelci ze skalních
Pozbehujú krídel, dodajú siľi bratrom; i lútích
Zhusta vrahov márňá. A tu už prám bol bi Kelentol
Krála na pretvární sa oďevzdať nakloňil úťek;
10
Keď bi tuhého ňebol veľkí všehomíra panovňík
Ňeustupa chitro zeslal. Ten hňeď zatvrdzuje všeckím
Srdca zlochom, bi na podvodní sa ňepúščaľi úskok.
Sprudka i ďál v stáléj bojujících pótce Tatranci
Vodca rečú zbuďení márňá; až tento z ukrutním
Potkav sa kráľem dává jemu raddu sa poddať.
Než keď s ňú pohrdá a svích má hajna ke bitce:
Káže do ostatnéj poraziť duše zbitki Čudákov.
Rozkazu poslušní všeckích hňeď na hlavu potrú.
Zostává jeďiní ľen král, a s tímto ohromní
20
Válčí Sláv, i krutím na druhí svet ho zešľe ťesákem.


Bidlící v ňebesách veľkí všehomíra panovňík
Od prvného patril na hrďinské bitki počátku.
A včil jak zhlédol, že mocú boha svého Tatranci
Najprudší lútích Čudov už zodrážaľi útok,
A v pótkách i vodách toľkích sila zešla junákov:
Vestoňa posla volá, a takéto mu rozkazi dává:
„Zveste chitrí! spíchaj ku bohom, čo preveľmi osožnú
Včil ve hróziplnéj bojujícím pótce Slovákom
Dať sa pomoc snážá; a napred Svatovítovi rekňeš:
10
Keď Tatranci Čudov stredné poprerážaľi vojsko,
Keď do luží a šerích už bahňišč napreľi krídla,
A v bezdních toľké pozahínalo mnoztvo prepasťách:
Ňech z boju vistúpí, a s kopca na bitku sa ďívá.
Ár aňi už dobití a v dúbrave ťažko fučící
Spátki sa ňevráťí i vrahom ňepríjďe pomáhať.
Predstavenému potom vetrov bohu Stríbogu oznám:
Ňech též váť a nosiť zhubné ďál prestaňe šípi;
Predca domov ňechoďí; aľe na svém zostaňe mísťe.
Až bi sa ukrutní Čudové opovážiľi strílať,
20
Ňech tehdáž zafučí, a do zlobcov strelki zarážá.
Ňech veloúdatní bez príspeju boztva Slováci
Ľen sami už válčá, sami ľen víťaztvo dosáhnú.“
Tak hovorí najpredňejší všehomíra panovňík.
On sa tedáž zachopí a do bitki pres oblohu zejďe,
I k veľkému naráz pristav Svatovítovi hlásí:
„Váľeční bože Tatrancov, Svatovíte ohromní!
Odsílá mňa Perún a takíto ťi rozkaz ukládá:
Keď pomocú už tvú zmužilí nad míru Slováci
Až za samí prostred čudského sa dostaľi vojska,
30
Keď na zemách zbrojstvom, keď v černích bahna prepasťách
Najmnožšá zlostních vrahov už pozahínala částka:
Z ukrutného abi s’ ven ušel boju: toľko na hroznú
Ľen z visokích ďíval sa ťešící bitku pahorkov.
Sám aňi Ár toľkími dorúban už od ťeba ranmi
Z hája ňevistúpí a Čudov ňedokvitňe pomáhať.“
Tak povedá Vestoň, Svatovít zase naproťi takto:
„Ačkoľvek dobití svím Ár ňepríjďe pomáhať;
Predca sa veľmi bojím, abi, keď já z bitki oďejďem,
Zbojňíckí Čudové mňe milích ňepremohľi Slovákov.
40
Ešče malú rád bich prispel za chvílu ve pótce,
Údatnosťi do srdc a do ruk zase vládi napusťil.
Než poňeváč z boju najvišší všehomíra panovňík
Káže odísť, jeho najvišší poslúchňime rozkaz.
Však mislím, že na svích ňedopusťí skázu Tatrancov.“
Rozpovedá; i hňeď ze ukrutnéj bitki na zvíšní
Kopca vrchol stúpí, a ňerád vedla Stríboga sadňe.
Kam chitrí preďešol ho zvest, a takími hučících
Predstavenému vetrov mocnárovi rečnoval ustmi:
„Stríbogu najvišší zachríplích správče fujákov!
50
Prední sídlící na ňebeskéj víšce panovňík
Sám k ťebe včil napravil mňa Perún, a takéto ťi dává
Skázáňí: abi s’ už naduté zavrel usta a fúkať
I mnohozáhubné prestal ďál šípi zanášať,
Však sa domov ňebral, na svém aľe mísťe pomeškal;
Až bi sa ukrutní vrahové daľi poznovu strílať,
Bi s’ vtedi zas dul hubú a do zlobcov strelki zavráťil.“
Tak povedá; i hňeď, zverené jak náhľe poselstvo
Bol vikonal, naspák do svého sa bidla navráťí.
A Stríbog hubu zavre tedáž i prestaňe fúkať.
60
Než Čudi jak spatrá, toľké že mnoztvo junákov
I v boji i v jedném i druhém pozahínalo bahňe:
Rozďešení ve svích na dvojno premítaľi mislách:
Zdáľiž uťécť? zdáľiž vládnému ľen ešče oďevzdať
Sa ščasťú, a ve ukrutnéj ďál bitce potíkať?
Múdrosť káže uťécť, začatú vsťek pótku ňepúščať.
Až vekem už starší, a budúcé múdro veďící
Náhodi predpovedať, ke královi rekňe Lobontol:
„Keď tuto nám vácej v prehrozních krajňe Slovákov
Ňechce hoveť ščasťí: ze zhubnéj ujďime bitki.
70
Bi snaď i nás bídních toľká tu ňepotkala skáza:
Koľká v obrinskéj zachváťila rovňiňe bratrov.
Neb to jakési tuhé a poďivné veľmi je ľudstvo.
Čož kebi vicvičené v mužském bolo odmali zbrojstve,
A k tomu váľeční a samích ľen toľko ve bitkách
Védlo život: každí bi tuším prevládalo národ.
Dajme mu tehdi pokoj, ze zléj oďeberme sa krajni.
Múdrí ustúpí a ňebezpeči zavčasu vihňe.
Však širokí je svet, dosť najďeme inďe korisťí.“
Tak hovorí a takú prednášá raddu Lobontol.
80
Naňho sa zaškareďiv lútí reče naproťi Bondor:
„Ňestúdňíku! čo mal bi s’ iních k zmužilosťi ponúkať
Nuž ti uťécť a ňičemňíkom pati kážeš ukázať!
Tak škaredú na svój uvaľiť chceš národ haňebnosť.
Málo chibí, že včil ťi mečem hlava tímto ňepadňe:
Bi s’ takovéjto potom ňemohel vác raddi vidávať.“
Sotva celú dokoná ľen reč: veter ustaňe fúkať,
A prudšú ostré bojujících v stredku Tatrancov
Šípi siľiť vládú, i do vatšéj ďále zanášať.
Jak to badá Bondor, náramním rúkňe hlasiskom:
90
„Keď preklaté besnú už ráz tlamu sekľi fujáki,
Keď najhrozňejšú sme tu už v boji pohromu zňésľi:
Včil kuše chitro do ruk, včil obratné berme lučišča,
A skaľené špatních do zločincov strelki metajme:
Ňech zakusá, či teráz márná buďe strelba čudovská.“
Tak zahučí Bondor; hladké oňi hňeďki ze silních
Lúki ramen zejmú, a s túlov šípi dopadnú;
I strašné ze ťeťiv na Slovákov prívaľi zešlú.
Než Stríbog do krutéj patrící s kopca porážki,
Jak to viďí, na dané ňezabívá rozkazi otca.
100
Usta otevre tedáž a prudkím hvízdňe fujákem,
I streľi do hrozních zavráťí spátki zločincov.
Hojné mnoztvo na zem léhá: neb koľko fičících
Skrúťilo sa drínov, toľkí dolu padľi junáci.
Strašnú od vlastních vezmúcí záhubu šípov
Sa strápá Čudové; i hňeď svích hajna morícé
Na pľeca lúki hoďá; ťažké zase do pravic hurtem
Zbrojstvo lapá a ze všéj na Slovákov násili žúrá.
Než tito jak predtím tak včil též rovňe sa ešče,
Ačkoľvek znovaní a ve stáléj bitce opadlí,
110
Obracajú, a ňeméň mordárov zástupi márňá.
Boldoktol Radomíra, Poťech Cobolonda, tuhého
Málodobrí Bendeb Pošľislava, Misľibor Oldu,
Údatní Čerekel Marovíta, Ďiv Ondola potre.
Lombod Chranka napred, potom Hosťboja, Žislava, Radka,
A spaňilého na tvár mľáďenčeka Ňestracha zetňe.
Však vácej ňemohel, treba bol nad míru bojovní:
Neb ho topolčanskí prestrel na trávu Božislav.
Ďál Božislav Kalazúra, Elimba a Kiktola znášá.
Rozďivokí Oltor kopiú sťeľe Zorka, čo veľkí
120
Pod visokú mal dvór Žubricú, rol premnoho zrábal,
Premnoho lichvi choval, že aňiž na ďesáťi okolních
Tam ďeďinách rovného ňemal ve statku boháča.
Dobroslav Tola do črísel, Zeba do pľeca ráňá;
Ilmovi klb, zrutnú Olutolmovi prejďe korábu.
Všecci sa hňeď zrúťá a posľedné kvíle vipusťá.
Ukrutní Aladúr pod opuchlím Bistera lovca
Ohrizkem, nad podbrušinú Lubomíla prebodňe.
Ohromití Proslav, jako lačné dávno vlčisko
Roztraťené sem tam v hustéj keď chrasťi ňevládních
130
Stádo kozlat zňátrí, a sprudka sa doňho oďevzdá,
I vsťeklú márňí ho tlamú a pazúrami dáví:
Tak naporád žúrí a proťivních rúbe junákov.
A včil rozpáľen Zolotelmena, Arfaka, Torda;
Včil zase obratních Elutolma a Čerka zabíjá.
Ozdovi ďál krajanov ňedopúščá hajna porážať,
Zahrátú uďerí ho do prostred kadluba jedlú.
On sa tedáž prekoťí a hlavú doľe treskňe na úhor.
Veľkoduchého aňiž ňeňechává medzi živími
Kaksada, čo prám včil sa pred ukrutními ohavňík
140
Bratrami zaprisahal, že mosí sám Proslava zaklať.
Aj vás dvoch prebodá údatních Tulbola sinkov,
Prekrásní Alazúre a mírní rukma Zolonde!
A starší si do prs, mladší ranu do brucha dostal.
Už do samého sa hnal znovaní Orodarzena veščca.
Jak to viďí Elgúr a ohromnéj postavi Ondolt,
Čo vlastné jeho k manželstvám nahováraľi sestri:
Černookú tam ten Cidobeldenu, tento Kadorku,
Veľmi sa hňeď strápá; a prví tak hlasňe druhému:
„Bratre milí! do hrubého naráz mordára uďerme.
150
Já pevních do reber, ti do strednéj ber sa čelusťi.“
Rozpovedá. V tom jak dva krutí levi, od hladu besní,
Za hrozním rúťá sa buľem, keď strašňe zamumľe
V úbočinách, a z iním pospíchá klať sa bujákem:
Tak spolu naňho vrazá, prám jak z Orodarzena ostrí
Už ťáhnul ven ščáp; i tedáž do svého sa každí
Rozháňá a tuhé sosňú dá úrazi místa.
On sa na zem kácá a padlím zabrinkoce zbrojstvom
Tak prudké obojích valčícé zástupov hajna
Jedni druhím ňedajú sa do úplna ešče prevíšiť.
160
Než jako odrazeních a po sečném háji choďících
Stáda sité baranov do ohibkích buďto jasencov,
Buď brestov drgajú a tuhé stavaními na odpor
Útoki čelmi robá, i chcú jích celki vivráťiť.
Ti vbodení sa na vrh pohnú a mladími zatráslích
Ščicmi haluz kňíšú, aľe v tom naspátki sa vráťá:
Tak rovním bojujú ščasťím; i trebas bi ňekoľko
Zlích Tatranci Čudov, Čudové odťiskľi Tatrancov:
Hňeď ti na své, tito zas na své dostúpiľi místo.
Až hľe strelci naráz ňemohúcí do vraha strílať,
170
Že v ňemalém od ňích bojoval prestranstve, že usta
Stríboga váť a tuhé ďál prestali šípi zanášať.
Od visokích zbehnú do spodnéj rovňini krídel,
A znovaních i dlhím bojem už ve vláďe okľeslích
Práťelov občerstvá a v horícéj bitce posilňá;
I prudší na krutích pusťíce ňepráťelov útok
Strašňejšú vidajú v besném jeho vojsku porážku.
Tu hňeď padňe Egúr a ohromnéj postavi Ondolt,
Čo zmužilého braňú toťľen boľi Proslava zňésľi.
Techto zabil Ňechvál, teho rezkí do hlavi praskel
180
A zhola rozkoľené podrúzgal kosťi Ranislav.
Ohromití Bezmír z ďivokím sa Keľenda potomkem
Kardoľenem potká a dutí rozbodňe mu gágor.
Ríchlonohí Žňíslav do hrdého sa Ulda zanášá.
Prispívá na pomoc veľkí nad míru koristňík
Zať Boltor, čo mu dal jeďinú ľen céru Tabajdu,
Keď sa mu válčící v zaozovskéj bitce zalúbil,
A s cérú, poňeváč žádní ňepozostaľi chlapci,
Všecko bohatstvo kozí a početních žrebcov oďezdal,
I k sebe vzal, bi na zbíjáňí spolu mohľi choďívať.
190
Ňeskoro však prispel, jako už sveker od rani do pľec
Rozvaľeníma trepal na ňevolném údoľi nohma.
Tím vác rozjedovan vražedelné mikňe dubisko.
Však pochibí, vsťekléj že sa od besnosťi unáhľil,
A trasení u saméj preľeťící dúčeľe oščep
Ďál spíchá, i hrotem do mokrého sa úhora pichňe.
Veľkoduchí Žňíslav tatranskú naproťi jedlu
Roztáčá, a chitrími také slova ustami rekňe:
„Keď márnú si včil pravicú zbojňíku poblúďil,
Z mích aspoň sa ruk uč pozatím jako mal bi si míriť.“
200
Hlasňe, a v tom prešlím vivalí ven bále žalúdkem.
On jako sosňa ľeťí a čelom dolu padňe na Úlda.
Silní chlap Miloslav do krutého sa zahnal Oronda,
Čo s tovarišmi troch už dobrích jemu sinkov a krásních
Toľko lapil cérí; tučňejšéj krem toho lichvi
Toľko zajal veľkích s paše stád, a do tábora zahnal,
I znovu postavené pod kopcem bidlo zapáľil.
Bol bi samého chiťil zlostňík; aľe práve z uprímnú
Tenkrát manželkú Vitohosťkú, Preslava cérú,
Ňespatreného dlhí už čas Horimíla bratranca
210
Naščíviť sa zabral, v pekném čo Novohraďe bíval,
Kam sa ku prešvárnéj prižeňil Zore Príspora vnučce.
Než jako tam ľen očul, že ohavních zberba Čudákov
Prišla na ostatnú pouvádzať záhubu krajnu:
K svím sa ňenavráťil ďétkám; aľe hňeďki ze bistrím
Odtáď bratrancem do prehroznéj bitki ponáhlal.
Včil teda válčící do krutého sa zahnal Oronda,
A prerazen prsňík i ľevú rozbodňe lopatku.
Rovnú obracajú sa ve hlučnéj pótce tuhosťú
Aj Horimíl aj sám Príspor, bárs od veku zešlí;
220
Ten veľkého zabil Bolotelmena, tento Elolda.
Rozhorení Milhosť uďerí pres lebku Dizúra.
V tom rozpukňe mosadz, pevné rozpukňe i kosťi;
Krv sa tedáž vivalí a ťeplé ven mozgi vibehnú.
Mocní Zvol, prudkém čo pri Hroňe mesto zakládal,
A Zvolenem ze svého daním zvať kázal ho ménom;
Do zlobivého tuhí pozarážá oščep Etolda.
Hňeď pres játra chrbát a celú rozpichňe korábu.
I zhola jak zrúťen z rozpukléj oblohi príval
Roztopenú z oraních ňeprám tak dávno pahorkov
230
Zem naporád spláchá a krivého do úvala znášá,
I škaredé pekním zaňechává múľe pasinkom:
Tak všaďe zasťihlích zmužilí Tatranci Čudákov
Zhusta perú a na rozľehlú doľe rovňinu hádžú.
Túto prenáramnú svích záhubu ťažko ňesúcí
Váľečného prví obetovňík Ára Kelentol,
Už do sťehna raňen, takovú dá královi raddu:
„Králu milí, jak ňeščastné toto veľmi je místo!
Isťe ho buď bosorák, buď višlí s pekla čarovňík
Zlú zaklnul pesňú, a vražebním spósobil úmem,
240
Bi sme na ňom zviklého dobiť víťaztva ňemohli.
Sám aňi Ár už vác, jako inďe, tu ňechce pomáhať.
Tehdi ňedajme naších márňiť podarebňe junákov.
Než radšej sa na pretvární už pusťime úťek,
Bežme na zad; kďe potom súcé k boju najďe sa místo;
Zrázu na uschopeních sa po nás uďeríme Slovákov,
A všeckích ve ščastňejšéj tam potreme bitce.“
Rozpovedá; a ináč už mislícého tu krála
Bol bi na pretváren sa oďevzdať nakloňil úskok,
Keď bi ňebol cíťil to Perún všehomíra panovňík.
250
Ňeustupa tehdi volá, a chitrími tak ustami rekňe:
„Ňeustupe! zlú čo ludom tvrdošijnosť do hlavi púščáš,
Čo hroznú spúrné zapopádáš srdca tuhosťú,
A zraki zasľepuješ, zjevnú že dokonca ňevládnú
Vác aňi pravdu viďeť, vlastnú aňi záhubu poznať.
Ríchľe do ukrutních sa pobíraj vojska Čudákov,
A všeckích tu zatúž, abi preč ze svého ňeušľi
Postaveňá, a na vetronohí sa ňepúščaľi úťek;
Než stálí jako dub v lútéj zostávaľi pótce;
Až v posľed bi radem do samého poléhaľi krála.“
260
Tak hovorí. On v tom, jako keď z jasného bi uhla
Padnula a množšé vókol seba prskala iskri
Hvezda, ze víški ľeťí; i napred sa na Olmola krímskích
Kňíža Čudov, čo si bol najmladšú Bondora sestru
Ondi pojal, premeňiv lútému ke královi zrázu,
Prám jako už zvoľené chcel dávať heslo na úskok,
Pristúpí, a takú náhlími reč ustami začňe:
„Bondore, královskú vládnúcí nad nami berlú!
Ešče ňeňí vec prehrátá, aňi potreba toľká,
Bi sme na podvodní sa oďevzdaľi žrebcami úťek.
270
Ešče tu dosť čerstvích, a do ukrutného obratnú
Až dovčilka rukú ňevešlích boju, máme koňíkov;
Jestľiže dobre teráz pochlapíme sa, lahko opadlích
A stajnú zmoreních bitkú porazíme Tatrancov.
Ňestálé a porád sa meňícé na sveťe ščasťí
Jedním hňeď pri predku, iním pri posľedku hovívá.“
Rozpovedá; a hňeď jak Bondora krála samého,
Tak též ostatních zatvrdzuje srdca Čudákov.
Ľen bojovať, ľen stáť a tuhú vésť bitku sa lúbí.
Ďál teda zas válčá, i Slovákov na hlavu chcú sťať.
280
Oltolomol Vitomíra, Bolod silného Povlasta,
Ňemravní Olutor Siloráda, Zib Osveta zrážá.
Kundobolul veľkému na zrost Bohumílovi stredních
Do črísel, Buzdok Trebomislovi do brucha ostrí
Vetkňe jaseň, Boltok sekerú pľeca Sojkovi rúbe.
Zod Slavihosťa do líc, do pravéj Bora pichňe čelusťi.
Najvác však sa vrťí čertovskí Lombo, kerému
Najľepšá ludské bívávalo masso pochúťka,
Najsladší človečá krv nápoj: predňe mohutnú
Svojka zabil jedlú, pozatím aľe Pribrala, Stanka
290
A dvoch prezmužilích Samovíta a Ťeška junákov;
Tento Ňemisla dobrí bol sin, bohatého ten Istka.
Tam čo bidľel, kďe potom trenčanské postalo mesto.
Rovňe iní žúrá, a padlích strú kopce na údol.
Až veloúdatní znovaních a ve vláďe okľeslích
Už krajanov takovími buďiť Sláv slovmi započňe:
„Veľkoduchí druhové! čo naplat nám, toľko že lútích
Potreľi už sme Čudov, keď tímto sa dáme prevíšiť?
Nuž teda z ostatnéj napatí obracajme sa vládi,
A všeckích na počet meňších už, jestľiže poddať
300
Nám ňebudú sa chceť, mordárov na hlavu zrazme,
A premilú z hroznéj skór pohromi vidrime krajnu.“
Tak povedá, a takími na boj podbudzuje slovmi.
Krem toho boh Svatovít patrící s kopca na pótku,
Keď zhlédá, že sa tak ňevoďí, jako védlo sa tenkrát,
Keď bol prítomní a pomáhal v bitce Tatrancom,
Ňevládal sa držať, bi svím ku práci ňeprispel.
Potrikrát zachopen do krutéj sa porážki zanášal;
Potrikrát zasekol ho rukú a na otca Perúna
Rozpamatal rozkaz vládnúcí vetrami Stríbog.
310
Tehdi ho poslúchá a na svém ďál zostaňe mísťe.
Neb sa bojí zrušovať príkaz; však predca Slovákom
Obratnosťi do ruk, zmužilosťi do srdca napusťí,
A stažením hibkéj pododává lahkoti údom,
Mislící, že sa tím ňeurážá vóla Perúna.
Tú teda Sláva rečú zbuďení, a zrázu novotnú
Od Svatovíta mocú nadaní muži o mnoho prudšej
Hňeď bojujú, a početňejších strú braňmi zločincov.
Obratní Siloslav Hondoktola, Ňeplach Olomba,
Dobrochvál Etelelma, Lubor Telefarda zabíjá.
320
Bistrickí Poňislav mnohosilních vojvoda Hroncov
Tolma, chitrí čo na beh najríchľejšého ze všeckích
Mal Čudov ostatních mimo Bondora krála nosáka,
Náramnú uďerí sosňú, i hňeďki ľevajší
Poprebodá prsňík, i samú rozdrúzgňe lopatku.
On ze žrebca ľeťí, a naráz jako ňekdi perúnskím
Roztrepaná a na zem zrazená hromem úskala praskňe.
Hájislav ze Pravna roďič, kďe hrubého ňeňízkí
Stál Prova chrám, a v ňem častá sa konávala pocta,
Uzlovatí vháňá Zotomoltovi do škraňe oščep.
330
V tom zubi odrážá, i jazik pri hrtáňe usekňe,
Nábožní Lubomír z ukrutním zejďe sa Lombom.
Hňeď tuční od massa a ludskéj od krvi černí
Ostrú prepchňe bachor jedlú a tak ustami rekňe:
„Masso luďí žrával si, luďí krv píjal ohavče!
Včil ťa budú žrávať psi, budú ťa krkavci ďubávať.“
V tom jako tak hovorí, Endel strelu doňho vipusťí;
Však ňe do úst, kam chcel, než ľen do rukáva zabehla.
On ju viťáhňe tedáž, a spátki do hrdla oďešľe.
Ohromní Luboslav, čo po Bílích ňekdi choďící
340
Z lúkem Horách hojné dobréj vodi žrídla a vrící
I v ňemalú rozprestraňení stok šírku naléznul.
Odkáď ňeskroťená, a smích ze tuhého čiňícá
Mrázu beží a tedáž silním Blava hurtuje prúdem.
I hňeď ze vlastnú, že také sa zalúbilo místo,
Tam posaďil sa chasú, a nové podvíhal obidlo,
I z dobréj Dobrú ho Vodú vodi slušňe nazíval.
Ohromní včil ten Luboslav do ďivého zamírí
Eldeka ščáp, a tuhí stredním dá rozkrokom úraz,
Až prebitími sa ven vivalí pod krížami končár.
350
I prám jak zbúren ladovéj od pólnoci víchor
Po hladkéj utretí brává prach cesťe, a sem tam
Pres povetrí zmítá, a šerích ňese kúravi oblak:
Tak mnohoúdatní ve hroznéj bitce Čudákov
Kládľi Tatranci na zem, ve malém až zostaľi počťe.
A hľe tu prezmužilí z ukrutním stretňe sa králem
Vojvoda Sláv, a chitrími také slova ustami pusťí.
„Vzdajťe sa nám, a život radšej zachovajťe, napospol
Než maľi bi sťe zhinuť: neb sám už dobre zahlédáš,
Že skloňenú ďáľej vidržať ňevládňeťe bitku.
360
Tu s pokojem bívajťe u nás, roľe učťe sa zrábať,
A všeľikéj usilovnosťú dobiť úrodi hojnosť.
Keď však ráz polnú naučíťe sa prácu konávať,
Keď drsnú surovosť a ďivú položíťe ňemravnosť:
Práťeľi buďťe naší; neb snaď zlúbí-ľi sa vráťiť,
Ohlaďeních naspák do vašéj vás pošľeme krajni.
Pustú orťe pažiť, z dórobku sa pocťivo živťe;
Ňezbíjajťe luďí, a na všecku zabudňiťe lúpež.“
Lútím rozpáľiv sa jedem reče naproťi Bondor:
„Ňech sa ťi ňišthodní poddá, jako sám si darebňík;
370
Ňe zvolní Čudové, zahraňičních hróza rodákov.
Vlastních učťe sinov zem drancovať, učťe z otrockéj
Bezrozumích na spósob hovad sa práce živívať;
Ňe však nás priviklích ku hrďinskím odmaľi zbrojstvám.
Mi slavní velovíťazních podla príkladu otcov
Vždicki život chceme vésť, okoľičné vždicki po krajnách
Národi zbíjávať, vždi korisťi a lúpeže zháňať.“
Tak zahučí, a svím bojovať ďál káže; na úťek,
Na škaredí už vác úskok si do konca ňemisľeť.
Tak mu ňeodbitní zatvrdzuje srdce Ňeustup.
380
Jak takovúto sľiší reč Sláv k svím rekňe Tatrancom:
„Bratri milí! keď včil podanú Čudi zhrdľi milosťú;
Keď sa ve ňeščastnéj vzdať ňechcú pótce, a ďálší
Ľen si voľá boj vésť, i koňečnú záhubu dostať:
Tehdi ohavňíkov ze posľednú márňiťe, trepťe,
Tlčťe a perťe silú, i všeckích na hlavu zňesťe.
Ňech jeďiní aňi ľen s toľkého ňezostaňe počtu.“
Tak zavolá. Oňi skór vikonať snážíce sa rozkaz,
Tím prudšej bojujú, a iních trú snadno Čudákov.
Než dva sa jím ňedajú údatní veľmi junáci
390
Ze sveta zňésť Berkeld a ohromnéj vládi Etelmen,
Pristrojení v pláščoch ze vlasov: neb v bitce padlému
A vlastnú zabitému rukú ludu zvlékaľi lebki;
I s takovích si koží vzácné šíjávaľi rúcho.
Krem toho ešče krvú zašlém po šišáku namesto
Koňskích hriv černé ze mužov ščice stáli, pohibním
Trásli sa úvetrím a ďešícú púščali hrózu.
Už ňejeden sa do ňích zahnal: zahnal sa Pribislav,
Zahnal Hosťichvál a zrutnéj postavi Kolboj,
Sám ano aj Víbor, ščastní do včilka bojovňík,
400
I sto iních; aľe hňeď každí svój zaplaťil úraz.
Takto porád žúrá a dlhú za chvílu Tatrancov
Pripravujú o život; veľkí až zrázu sa jak hrom
Víťazi, rozvažití Pravomíl a na veščbu ňezadní
Isťislav, dovalá, i ze všeckéj vládi mohutné,
Ten prvnému do prs, do črísel tento druhému,
Píki vrazá, až obom hroti ven za chrbátami vijdú.
V tom sa na zem prekoťá a duchov do prepasťi vifúknú.
Keď tito ráz padnú, ostatních o mnoho lahčú
Už zvrhujú prácú a na trávňík zbrojstvami hádžú:
410
Čas pominul krátkí, a malá s tak veľmi honosních,
I s tak náramních zostávala částka zločincov,
Darmo sa bráňícá a ňičemnú pótku vedúcá:
Neb jako obratní ďivokú zver honcami ze stráň
A z hustích zepranú hájov ťesného do místa
Strelci porád márňá, dokaváď ju do konca ňepotrú:
Tak zmužilí zbivších rúbú Tatranci Čudákov,
Až všeckích porazá, a s černú voľki ňevoľki
Zaslúbá Morenú, i do večnéj mrákoti zešlú.
Už jeďiní zbívá ľen král, a s tímto ohromní
420
Peški peším, toť ľen že preklal mu žrebca Milobrat,
Válčí Sláv, a iním ňedopúščá zbrojmi ho dotknuť.
Ľen na potíkáňí a na súboj káže sa ďívať.
Napred síc ražnú pozaháňá do hlavi jedlu:
Tá jako búrka ľeťí; aľe tam ranu predca ňebodňe:
Neb sa šikem zvráťí ocelú, a na prázno ubíhá.
Naproťi zas Bondor veľičižné mikňe dubisko;
Avšak rovňe chibí a hrďinskích ňetkňe sa údov:
Neb schílil sa Sláv, i danému tak úrazu vihnul.
V tom stuha rozhňevaní, že ňičemné pusťiľi sosňe,
430
Z bľiščícéj ostré vitasá meče pošvi; i jak dva
Medzi sebú o žalud bojující v dúbrave kanci
Viškereními jeden do druhého ze prudka rozehnan
Zubmi seká, a krivími tuhé do ripákov a do škraň
Aj do hrud aj do uší kelčiskami úrazi dává;
Hrozné škrípáňí a ďiví koľem ozve sa pokvik:
Tak sa porád do hlav, do sľichov, do tvári, čelusťí,
Do brad a pľec rúbú; aňi dať sebe odtuchi ňechcú,
Zrázu dokáď bi na zem buď ten, buď tento ňepadnul.
I z hromovích jak dvoch sa mračen, spodníma na Bílích
440
Patma Horách opretích, blíská, keď listem oďátí
Ňehňe sa háj, a ťiché v pustéj spá jaskiňi vetri:
Tak jasné z mihaních sa sipú jím bľeski ťesákov.
Prestrašní k tomu zňí a na ďál mece ohlasi brinkot.
Potrikrát do ľevéj pichel už Sláv Bondora sáňki;
Potrikrát Bondor zase naproťi Sláva do klúča;
Černú aj každí virazí krv; predca na úmor
Súcú dosť ranu dať žáden žádnému ňevládá.
Chvíla dlhá míňá, a ňeistí ešče je víťaz.
I prám jak visoké v ťesňejšém údoľi skalska
450
Odrazujú kameňí a hranasté zlomki drobesku,
Keď s prikrích strepané hromovéj od búrki pahorkov
Z náramnú rachocú skázú a do tíchto sa rúťá:
Tak rovní v boji sú, a vrhem vrh a úrazem úraz
Vivracajú, i do svích bráňá jím prístupi údov,
A švizkím ňedajú sa napájať krvmi ťesákom.
Obratni až Sláv toľké vsťeki ťažko ňesúcí,
Ukrutného naráz do pravéj ruki Bondora sekňe,
A s pevnéj britkú virazí braň pasťi; i tehdáž,
Váľečného napred vzívav Svatovíta, ohromní,
460
Posľednú siľi moc naložící, zhurta do lútích
Praskňe meč ust a celé do uší až pretňe hubisko.
V tom zubi ven padnú a šerá krv prúdami vivre.
On sa hňeď válá, i naráz jako dávno hinúcá
A prudkím zrazená vetrem dolu jahňada treskňe.
Zem zahrmí a pod ohromnú sa pozatrase ťerchú.
Na svich od veseléj prešlí Tatranci radosťi
Zapľesajú mislách, i na veľkú ďálu jačícím
Zhúknú vískáňím, a Slávovi slávu zahlásá.
Zapľesajú bohové, patrící s kopca na súboj,
470
Ohromití Svatovít a vládní vetrami Stríbog.
Sám poťeší sa Perún, veľkí všehomíra panovňík.
Sláv aľe zastavení nad upadlím takto virekňe:
„Bondore, keď ňechcel si naším tu práťeľem ostať,
Keď ňechcel si pokoj, ňechcel zem a úhori zrábať,
A prácú hojnú vidobívať z úrodi živnosť;
Než radšej cudzé vivoľil sebe národi lúpiť;
Ňedbal aňi s’, že oťec hromovími čo bľeskami tríská
Buď skór, buď ňeskór bere zlú nad krivdami pomstvu.
Nuž teda už zbíjaj, na posľednú skázu Tatransko
480
Všecko uveď, lud a lichvu zavráť, a do Čudska ponáhlaj,
Kďe z ňemalú ťeskné čekajú vás Čudkine túžbú.
Odtáď zas na novú sa časem brať móžeťe lúpež,
A z hrozních ludu vražd a ohavních v cudzine mordov
Aj nazatím, jak prám dosaváď sťe hľedávaľi vždicki,
Veľkú slávu a česť i hrďinské méno hľedajťe.“
Rozpovedá; on v tom dokoná, a ďivého z ukrutních
Ust ducha ven pusťí, i na večnú drímotu zasňe.

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.