ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Obsah

Sláv k zešlím pri novostavaném už chráme junákom
Pospíchá. Svatovít pripojí sa na cesťe a káže
Mnoztvo celé poďeľiť; každéj brať vojvodu časťi;
Krem toho místo raďí, kďe bi mal k boju rozložiť hajna.
On všeckím na ďesať sa ďeliť stran a toľko si múdrích
Ustanoviť vodcov poručí. Zbroj pospoľe rozdá.
Ti správcov si volá; prednú sám vládu prijímá.
Veľkú pred chrámem vikoná Svatovítovi žertvu.
Žrebcem též pres povpichané radi ščápov idúcím
10
Vípad vojni hľedá; i dobrí boju dostaňe úkaz.
Ďéki za veščbu koná, a za veční tento potomkom
Ustanoví obrad; spolu jím na budúcňe po žatve
Každí rok slavnú tu konávať poctu naríďí.
V tom na vrahov sa hnú, Svatovít sám pred ňimi kráčá.
V posľed jak na noclach k lubovínskím dospeľi kopcom,
Sláv hore vistúpí, a na místo bojišča pozírá.
Zvesta odešľe Perún, bi ušel preč s tábora Oslad.
Než Čudové, jak náhľe sa boh ze stánov oďebral,
Hňeď sa dlhích nabažá hosťin; hňeď všecci napospol
20
Hrozňe lajú, toľké že zameškaľi hodmi korisťi.


Sláv aľe jak trúfal, zbuďení že ku obraňe vlasťi
Už pri novostavaném Svatovíta sa chráme junáci
Mohľi zeísť, že kruté, čo nachistať kázal umelcom,
Už hotové a ku téj dodané buďe božňici zbrojstvo:
Tam hňeď ze všeckú na zrost a na vládu preveľkú
Pospíchá roďinú; i prám jako prostredem hája
Sám kráčá, a na svéj zahrúžen misľi premítá,
Jak bi do náramnéj uporádal bitki rodákov:
Zrázu sa priblíží a samotnéj cesti ochotním
10
Dá sa druhem Svatovít pripodobňen Víbora ustám,
Čo spaňilotvárnú mal Bojbohu Slávovu sestru,
A pre rozum veľkí, pre majetné statku bohatstvo
I pre mnohú ščedrosť po celéj bol krajňe povestní.
Aj pre sinov zdárních ňemalá ho slávila chvála:
Neb šest odrostlích a silú skoro otcovi rovních
Už po predku na boj vislal; doma toľko ňevládních
A zbroje ňeschopních u miléj zostávalo matki.
Naňho celú premeňen tvárú a na postavu rovní
Boh Svatovít prední takovímito rečnuje slovmi:
20
„Sláve! jaká to na vlasť hrozná sa dorúťila skáza!
Ukrutní Čudové od zamračeného Braňiska
Až k Potisú, kďe tuhí ribná a lahodňe bežícá
Réka hltá Bodrok, na čirú ju obráťiľi spustu.
Toľkích mest, toľkích ďeďin od seba blízko ľežících
Vác aňi už, pred tím kďe keré ľen stáli, ňepoznať;
Všecki plameň strávil, na pláchi a na prach uvédol,
I prudké sem tam po polách rozmétľi fujáki.
Lichvu samú a ľuďí, čo ohavnéj vrážďe a besním
Ušľi mečom, do zbojňíckích pozaháňaľi stánov.
30
Včil síc, jak z vislaních si mohel zveďeť od ťeba poslov,
V rozloženém najšír po malovskích tábori kopcoch
Skvostňe radem hodujú a na ďálšé lúpeže ňejdú.
Už teda nám rozdaj braň, i tú čo ve chráme a vókol
Chrámu visí, i novú čo si kázal schistať umelcom.
Než poňeváč ti ve rozťáhléj sám pótce ňevládáš
Aj bojovať pravicú, aj toľké vojsko porádať:
Krem seba ešče iních tu mosíš mať správcov obratních,
Prisvojenú každí abi ríďil částku a slovmi
Zbudzoval, i vlastní k bojováňú príklad ukázal.
40
Tehdi celé rozďel na drobné zástupi mnoztvo;
Ňech jedného ze svích viberú súcého za vodca;
Ňech sa ho pevno držá, a ve všem sú vždicki poslušní.
Krem toho bi sme krutích ňezmerné mohľi prevíšiť
Mnoztvo Čudov, ňe puhú ľen ruk silu máme nakládať;
Než múdrosť z opaternosťú, a samého, čo najvác
K víťazeňú slúží, príhodnosť místa užívať.
Já toto bich súcé poraďil ťebe, jestľi poslúchňeš.
Najšírší je kopec Ľubovín od tábora zlostních
Tak ďaľekí zhubcov, jako od sochi Ládi ke chrámu.
50
Prostredkem veľkéj spoňenáhla do rovňini schádzá;
Než kraje ďál sahajú a na skalné krídla sa končá,
I príkrích dvojo spósobujú sťen; i od sťeni každéj
Až po samí tábor ňeprebrodné ťáhňe sa bahno.
Tam všeľiké ze druhéj rozlož strani vojsko a pevnéj
Víški sa drž. Lútí Čudové, jak zástupi uzrú,
Naproťi dokvitnú: pre bezedních hlbku prepasťí
Obklíčiť ňebudú nás mocť a do prostredu zavreť;
V ťesňejšém stlačení tu mosá ľen mísťe potíkať:
Kďe v boji zbojňíkom veľké ňeprospeje mnoztvo.“
60
Tak zmeňení reknul Svatovít; v tom jak sa mu chistal
Naproťi odpovedať, zaňechá ho a medzi idúcích
Popredu zmizňe mužov. Zďešení zjaveného po chódze
Sláv boha poznává, a také slova ustami pusťí:
„Ďéki ťi najmnožšé, veľkí Svatovíte, za toľkú
Tvú peč o nás, a za tak prospešnú raddu, čo dáváš.
Ľen pomož aj v boji nám a dopraj ňepráťela potreť:
Slavnú hojňejším za to dáme ťi žertvu dobitkem.“
Sotva takú ľen reč dokoná, ze šerého na čistí
Hája kopec vstúpí; a tu už pri chráme odevšáď
70
Zešlích v ňezmerném uhlédá počte junákov.
Jedni sa ešče hrnú, a širého do údola každím
Spešní chodňíkem jako černé mračna hromážďá.
Než jako už ku prahom visokého sa dostaňe chrámu:
Klakňe a zepnúcí k ňebesám ruki takto sa modlí:
„Váľeční bože náš, najvatší vlasťi ochranče!
Nepričituj za zlé a tuhému sa ku hňevu ňezbuď,
Posvatnú že braň požičať v úzkosťi mosíme;
Než ríď ju v pravicách, abi istí dávala úraz.
Keď však ze ščasťím sa na zad vráťíme, i túto
80
Včil pobranú, i novú, čo oďejme sa, všecku ťi dáme;
A zvesená tvój chrám i celú buďe dúbravu krásiť.
Krem toho vnukňi mužom vidanéj abi od ťeba radďe
Poslušní správních a dobrích k boju vibraľi vodcov.“
Tak sa modlí; i hňeď povstav k zešlému sa tvárú
Zástupu obráťí, a takímito rečnuje slovmi:
„Údatní druhové! daľi vám už posľi na známosť,
Jak trúchlá na milú dostúpila pohroma krajnu!
Bezbožní Čudové ňemalí vikváriľi hrozním
Vlasťi poďíl ohňem, veľké ľudu zrúbaľi mnoztvo;
90
Ostatní aľe ze všeľikím pozajímaľi statkem.
Skór aňi ňeustúpá a na zad sa do Čudska ňevráťá:
Všecko zakáď ňedajú posľednéj spusťe Tatransko,
Lichvu a nás ňelapá, i sebú do otroctva ňepojmú.
Tehdi sa berme na ňích, a takú, tak veľmi ohromnú
Čím najskór ubohéj od vlasťi a od seba pílme
Záhubu odďáľiť: Súcé tu si vezmiťe zbrojstvo,
A s ňím ve strašľivéj ňeunáveňe pótce bojujťe,
Zlostních kolťe Čudov, bľižší abi poznali Ňemci,
Poznaľi Tráci hrdí, ba samím sa ukázalo Grékom,
100
Jak zmužilí, jak víborní boľi bi sme vojáci:
Jestľi bi vojna u nás običajné mávala právo;
Jestľiže bi sme iné zbrojstvom chceľi národi zbíjať,
Mesta hubiť, ľud vlécť a na pustotu krajni uvádzať,
Z lúpeže, ze kraďeňá, i ňe radšej s práce živiť sa.
Krem toho aj poňeváč dobrá v boji správa pomáhá,
Dobrí najvácej slúží k víťaztvu porádek,
A v širokéj sám já všeckích vás ríďiť a zbúdzať
Pótce ňeuvládám, na ďesať rozďelťe sa časťí.
Ňech každá vivolí najsúcejšého za vodca;
110
Techto sa ňespúščá, a čo on rozkáže kerému,
To vždi z ochotnosťú a beze všeho reptu konává.“
Tak povedá; i hneď zaňechav sebe Edneka zbrojstvo,
Z ostatného vibrať každému junákovi dává
Pripravení s kože ščít, ostrí meč, jedlu na konci
Predstavenú zeľezom, dva ľeťícé od ruki šípi,
Vihlaďení s tisu lúk a plné strel na pľeco puzdro.
Ti s predbíháňím, po piťú jako dávno bažícé
Stáda volov, keď jích nažrané už dosťi pasáci
S trávi na Váh pusťá sa hrnú, a do hrsťi ochotni
120
Zbrojstvo berú; nad ňím, že ve svích ho ňemávaľi ňikdá
Ešče rukách, sa ďivá; i dajú hňeď švihmi ukážku,
Jak hrozného budú ocelú ňepráťela rúbať.
Aj kuše rozťahujú a zrakem na ňe bedľivo patrá,
Zdáľiž kaz ňemajú, zdáľiž drevo zrázu ňepraskňe,
A pleťené ťeťivám od náprahu vlákna ňepuknú.
Jedním též ukoristované s Čudov ušli sa lebki.
Zostala časť, pre kerú kovaného ňedostalo zbrojstva;
Tá vlastné podrží na dlhém toporisku valaški,
Uzlovaté kije též a opéklé ohňami drúki.
130
Krem braňe aj volské rohi dá, abi trúbiľi v pótce,
A v srdcách zmužilosť i tuhú rozpáľiľi prudkosť.
Než jako už stačené sa porozdalo zbrojstvo junákom:
Bez baveňá na ďesať rovních, ľen koľko je možná,
Hňeď sa ďelá častí; každá súcého si vodca
S prostred lóna volí, a mocú prednosťi nadává.
Do predného ze všech stavajú sa porádku Matranci,
Od hori tak volaní, čo slavním ňekdi preotcom
Matri od indickéj nazvať sa zalúbilo Matrú:
Bi sladká vždi u ňích dávnéj bola vlasťi památka.
140
Pozdňejší abi též vnukové a všecko potomstvo
Mohlo veďeť, z jakovéj podochádzaľi krajni Slováci.
Ti zmužilého si hňeď viberú za správcu Ňemisla
Najšírších kosťí a ohromnéj vládi chlapiska.
Od tiského po ňích okolá, a kerimto slovenskích
Král potokov mije bidla Dunaj, čo i tíchto u prostred
V ňezmerních a očám ňedajících ňikdi sa prezreť
Pustaťinách sídlá; ňemajícé počtu bučících
Stáda volov chovajú, a ťeľencami prísadu hojňá,
Obratného rukú za svého si Proslava pána
150
Ráďi berú, čo veďel najmeňšéj vládu zeľinki,
A všeľikú lékem predsťihnuť nákazu lichvi.
V jedno do spolku zešlí od Rímavi, Hňilca a chitréj
Tokmi Slanéj, do kerích Čudové už sáhnuľi končin,
Medzi sebú v svornéj vivolá Dobroslava radďe,
Najvatšého ze všech na prekrásné ovce boháča;
Vác též koz čítal, než iních sto na lichvu ňezadních:
Ačkoľvek mnoho s ňích psotňejším ročňe prisádzal,
A mnoho povďačnéj bohové dostávaľi žertvi;
Však bol i údatní a na mužskú odvahu prudkí.
160
Ďál ti čo od brehová mútného dobehnuľi Ipla,
A zrobeních od pol, kaďe meňšá hurtuje Zaďva,
Od hor též visokích a nad oblaki čelmi sa pnúcích
Vojvodskú čnostnému dajú Lubomírovi správu,
Najviššého čo bol v novohradském chráme Perúna
Kňaz najpredňejší; preto aj z duba vence a ňikdá
Ešče ňeostrihanú bradu sám ľen toľko nosíval.
On ščastním pri meril koncem, ze starcami ľudstva
Ťažké v posvatnéj vikonával dúbrave súdi,
Vážnú svím dával, keďikoľvek pítali, raddu,
170
Často i predpovedal pozdňejších vípadi náhod;
Obzlášť však hňevného kroťil hromovládara žertvú.
Hroncov a tích, čo radem bohaté maľi na zlato mesta,
Tak že ho aj na polách ostrím žaľi ňekdi kosákem,
Najmnožší zástup chitajú sa Poňislava lovca,
Čo sto ďivích a prenáramnú škratu žatve čiňících
Ňeklamavími na zem postrílal šípami kancov;
Najméň toľko šerích aneb aj vác medveďov ostrú
Poprebodal jedlú; pasovať s ňimi bívala ihra,
A chlapec ešče malé už jím ven z ďéri vinášal.
180
Všecci mu prislubujú (toľká zachváťila srdca
Odvažitosť) lútích že Čudov sami na hlavu potrú.
Včil ti čo Ňitru pijú a lahodnú v odbehu Žitvu,
I skriveními orú žitonosné úhori pluhmi,
Milka si vodca robá sina Prekrasového, čo slavnú
Ňitru začal zdvíhať; ňemohel však predca, že skóršú
Ze sveta bol schváťen Morenú, ke svému ju celki
Místu privésť; zdarilí až sin po tri sto mesácoch
Prespoľi vistavenú čekanému ke koncu privédol;
Krem toho nádherní veľkému Perúnovi blízkím
190
Nad Zoborem dal chrám, a počestním žercem opatril.
Ňedlá též dobrích povibírať nad seba správcov
Na dvojo rozďeľení, dve čiňící hajna, Važanci.
Dolní síc, čo ňeukroťenú v moci réku, čo od ňéj
Vlačňejší Dudváh a dunajskí mávaľi ostrov,
Od pokrajá Tatrí, kďe potom sa Vratislava zmohla,
Až k volanému porád od hojních mestu komárov
Ťáhnúcí, v múdrém sa tedáž Pravomílovi zňésľi,
Od ňeho s ňích že ňebol mimo Sláva na odvahu vatší.
Než horní za dlhú zrovnať sa chvílu ňemóžú.
200
Turčaňi ríchlonohí a druhéj strani od hor u Váhu
Bidľitelé chceľi mať Hájislava svého miláčka,
Že smrť ďálícé naučil jích páľiť oľejki.
Naproťi ohromití Liptáci a zástup Oravcov
Známím vistatujú sa oborskéj vládi Zamisľem,
Že prední zmislené vázal plťe; vlasťi darunkem
I všeľikú usilovňejších ruk ze dreva prácú
Naklaďené po chitrém k Dolňákom Váhu plavíval,
A mnoho odmeňenéj za to lichvi a statku priháňal.
Keď tak rozpakujú, a na jedném všecci ňevládnú
210
Vodcovi sa zhodnuť: vťipní sám od seba Turčan
Práva sa odríká a Oravcovi správu ňechává.
Než Belohorci tuhí a moravskéj súseďi réki
Nábožného tedáž Isťislava veščca ze Bórov
Za hlavu ustanová a poslušnosť ráďi prislúbá,
Múdro že hádával; remeselné krem toho boztvám
Aj sochi rezbáril; pres kopce a pres pola sem tam
Pod lipi rozkládal, chválebné pred ňimi pesňe,
Skór než prespaňilá povinášala ďeňňica usta,
Spíval, a nábožnú viprovádzal prospevi húdbú.
220
Posľední ti kerích rádné ňedochádzalo zbrojstvo
Prezrutného na zrost Boľemíla za vojvodu pojmú,
Čo prostred ňích stál a hlavú nad iními sa ňésol
Jak prám vístavní v seči dub, neb medzi ťichími
Ovcami lev srďití; ňezmernéj ťerchi ohromnú
Kláťil brest pravicú, že druhí chlap obidvoma rukma,
Ačkoľvek silní, ňemohel si ho na pľeco dvihnuť.
On v jednéj zavracá, a na veľkú dosťi ho ďálu
Hádže, i tú, do keréj míril, vec ňikdi ňechíbá.
Tak zvoľení v každém naporád už zástupe vodci
230
Hňeď pred Sláva idú, a za všech tak rekňe Dobroslav:
„Sláve! ti maj teda sám najviššú nad nami správu
Predstaveními ľudom; do krutéj veď bitki, preveľkú
Ríď v boji múdrosťú; mi ťa svého jak otca poslúchať,
Tvój každí naplniť rozkaz, tvój odvahi príklad
A všeľiké tvoje nasľedovať chceme v pótce hrďinstvo,
Všecku i krv pre vlasť do posľednéj kapki vilévať.“
Sláv na to odpovedá a také slova ustami pusťí:
„Já pre milú rád vlasť, pre obecní národu prospech
Najviššú zešlími berem nad vojskami správu:
240
Do hroznéj zmužilé, ponakoľko mi vnukňe hovící
Veľkí boh Svatovít, uporádám zástupi bitki;
Sám buďem aj rúbať pravicú, a bez odtuchi ze všéj
Ľen možnéj zlobivého ňepráťela vládi porážať.
Rád život aj položím, rád svet pre Slovákov opusťím.
Ľen vi mi též každí ze patrícú pod seba časťú
Obrancov, jak včil sťe prislúbiľi, všecko naplňte.“
Rozpovedá; i hňeď veľkú Svatovítovi žertvu
Počňe konať: tučních sto volov, sto kozého dobitku,
Toľko ovec, černích v toľkém též počťe kohútov
250
Pozrážá, a radem na horícé poklaďe vatri.
V tom velonábožní, ve beľejšém od sňahu rúchu
Obľečení a dlhú i bradú i vlasmi paterní
Kňaz Veslav poklaká, a zepav ruki takto sa modlí:
„Ó najsilňejší bože náš, bože vojni a míru!
Zhlédňi na svích cťitelov! za pomoc v úzkosťi horícú
Príjmi obeť, snadním vrúcného ze srdca vilété
Prosbi uchom visľiš! náramnú záhubu krajňe
Pristrojenú odvráť a vrahom zlím na hlavu spusťi.
Dopraj lúpežnú ve hovícéj bitce ukrutních
260
Zberbu Čudov zhola zňésť, a milé víťaztvo dosáhnuť,
I preblahoslavení vždi pokoj na budúcňe požívať.“
Tak sa modlí, a za ňím sa celé tak modľilo mnoztvo.
I hňeď predňejší z najbľižšú zástupu částkú,
Ostatním poňeváč krátká ňedopúščala chvíla,
Vókol obeť sa berú, veľkú Svatovítovi chválu
Vihlasujú, a na ďál sa valícé hláholi pusťá.
Než jako už trikrát naokol poprechádzaľi žertvu;
Náramním trikrát hukotem bohu slávu zavískľi,
Též jako ľud spívať, jako aj hráť prestaľi hudci,
270
A strovená už na hraňicách bola ohňami lichva:
Sláv tu iné vťipním povimíšlá úmem: ohromních
Šesť kopií vodcom, čo blíž ňeho z náhodi stáľi,
Pevnú vezme rukú, a v rovnéj od seba ďálce
Do troch pichňe radov, každí ostrími do trávi
Hrotmi napríč jednak vrazené dva ščápi majících.
V tom dává rozkaz, bohu posvatného ze stáje
Žrebca vivésť a pres boďené v radoch oščepi pusťiť
Ke znameňá dáňú. Poslušní rozkazu Veslav
Ostrojeného tedáž koňa sám od hranta vivázal,
280
Pred visokí védol ho chrám a u pitvora postál.
Sláv aľe zdvihnúcí k ňebesám ruki takto sa modľil:
„Ó Svatovíte, noví bože náš! ti si od seba sa mňe
Už dvakrát vijevil, prední do vlasťi ohavních
Zbojňíkov hrnuťí a posľednú záhubu krajni
Oznámil; ze všech míst od vraha ešče ňedotklích
Zebrať i do hroznéj kázal vésť pótki rodákov.
Tam lútého ze tvú pomocú ňepráťela zetreť
A slavné si pozaslúbil víťaztvo dosáhnuť.
Včil též aj znameňím a vlastním ešče nosákem
290
Slub potvrď, smelšé abi každí srdce nabudnul,
A z vatšú do krutéj pospíchal bitki radosťú.“
Sotva celú tak Sláv dokoná modľitbu, veľební
Posvatného tu hňeď pusťí od pitvora chrámu
Žrebca Veslav; zhrda on kráčá, stavaními na oblúk
Hnátmi na zem dupotá a chitrí skok po skoku dává,
Až sa ku povbodaním doblížil ščápom; i pravším
Vždicki napred zdvíhav koľenom radi všecki prebehnul,
A ščastné znameňí i dobrí boju vípad ukázal.
Sláv na predhoďení posvatním štvornohem úkaz
300
Veľmi sa hňeď poťeší, a také slova ustami rekňe:
„Že včil nám istím ňeklamúcú príslubu víru
Potvrďuješ znameňím, vďačné za to ďéki čiňíme.
Ten za to aj slavní u potomkov zostaňe obrad:
Neb keďi jích koľvek hrozná ňepráťela krivda
Ukrutní boj vésť a bráňiť krajnu prinúťí:
Posvatného budú, napred ťebe žertvu dajíce,
Vždi pres povpichané kopií radi žrebca prevádzať,
A znameňí žádať, na kerú stranu vojna vipadňe,
Zdáž na dobrú, či zlú (dávaj ľen toľko na dobrú,
310
A skutkem takovú sa darívať veščbu doprávaj!)
Keď však bezbožních ve ukrutnéj potreme bitce
Mordárov, k visokému na zad vráťíme sa chrámu,
A mnoho slavňejšé než včil vikonáme ťi pocti.
Pozdní též vnukové a všecci potomci na večnú
Obdržaného ze tvú pomocú víťaztva památku
Ročňe po odbavenéj sa budú sem žatve na veľkú
Schádzávať slavnosť a prehojné žertvi donášať,
I prednú vždi samém dávať po Perúnovi uctu.“
Rozpovedá: a v tom k zebranému sa zástupu vážnú
320
Obráťí tvárú a na krátko tak ustami rekňe:
„Včil teda po všeckích slušním Svatovítovi rádem
Odbaveních obetách sami už si povolťe, a mocné
Pozňechanú ku hodám částkú občerstviťe údi.“
Ti hňeď nábožnú vikonávať hosťinu počnú:
S každéj lichvi brané a nad uhlím rádňe upéklé
Chrbti a sťehna trová i madovcov lahvice prázňá.
Než jako už skvostními za dosť sa posilňiľi hodmi,
Jak veselosťi misel, zmužilosťi nabudnulo srdce:
Sláv hore povstává, ďálšú na ňepráťela cestu
330
Vzať náhlí; a takími na boj podbudzuje slovmi:
„Včil nože už na Čudov po malovském v tábori kopci
Rozloženích a porád slavními sa hodmi bavících
Chitrím poďme krokem; na ľežící naproťi tímto
Zrovna pahor Lubovín pri staršém Chválkove mesťe,
Už na prach zetreném, do krutéj položíme sa bitki.
Tam v ostredku ramen spoňenáhla do rovňini zešlích
A stred ňeprebrodlích i s každéj rovňinu stránki
Brúbících kaluží, poňeváč nad míru početné
Mnoztvo je zbojňíkov, z ostatnéj válčime vládi,
340
A v krvavéj vraha zňesme aneb sami ľehňime pótce.
Ľepšej nám zahinuť, ľepšej na bojišči upadnuť;
Než maľi bi sme sa dať v okovách ze krajni preč odvlécť,
A zberi psohlavcov jako mrzkí otroci slúžiť.
Však čo pravím zemreť, čo robím tu zmínku otroctva?
Keď sám boh Svatovít na své nám usta prislúbil;
Keď vidaní dobrím, sami jak sťe paterňe zahlédľi,
Slub znameňím spevňil, že zločinské potreme hajna,
A slavné v krvavéj víťaztvo dosáhňeme bitce.
Pílme sa tehdi čo skór, a ohavních, jestľi premohlí
350
Nám ňebudú sa chceť poddať, zhola zňesme Čudákov;
Toľké mnoztvo ľuďí, toľké visloboďme dobitki,
A skazenú ďálšéj od pohromi krajnu zachráňme.“
Rozpovedá; i hňeď takovímito vojvodi slovmi
K tuhšéj pozbuďení v srdcách zmužilosťi ochotnú
Pred seba cestu berú a prudkím na vraha chvátem
Bez baveňá sa ňesú. Svatovít sám pred ňimi kráčá
Hmlú obaľen hustú; žáden ho z vojska ňevídal;
Ohromnéj zbroje ľen brinkot bolo chvílami slíchať.
Sám lahkím hibkosťi nohám a vládi pridává,
360
Tak že sa chódza jejích behu vác než pokroku rovná.
Až v posľed spešní k lubovínskím dospeľi kopcom,
Kďež maľi odfúknuť si a noclahem údi posilňiť.
Tu vťipní, pokaváď zadné bi doťáhnulo vojsko,
Vezmúcí ze sebú belohorskéj mláďeže vodca
Sláv na pahorka vrchol vstúpí; a hľe zrázu čudovské,
Ňezmerné, veľké, do očí jemu tábori padnú,
Až sa ňemálo ďiví; aľe strach ho predca ňepohňe.
V tom k múdrému jarích Belohorcov správcovi rekňe:
„Ach! prečo tak veľké ňedrží ve vlasťi sa mnoztvo?
370
Úrodních prečo rol zrábať, prečo slušňe sa pilnú
Vlastních ruk prácú jako náš ľud ňechce živívať?
Ľen lúpí, ľen iních zbíjá a na pustotu hroznú
Krajni radem dává. Zdáľiž sme tu na sveťe všecci
Toľko pre ňích stvorení, bi život sám závisel od ňích?
Zdáľiž má sa dobrím zľe voďiť, zlím naproťi dobre?
Či snaď jích bohové za svú si uríďiľi metlu,
Za svój trest, abi ňím okoľiční karhaľi národ,
Jestľi bi od rovnéj sa uchíľil cesti na blúdnú?
Však skoro zboj ňechajú, skoro cudzé statki dolúpá!
380
Zajtrešná všeckích dá psom za korisťi porážka.“
Rozpovedá, a v tom ku ňebeskéj pozre visosťi:
„Jak dobrí je Perún, že takí mor a záhubu ľudstva
Až do včilka trpí, a hromem za zlosťi ohavné
Dávno ňepotrískal do horúcéj pekla prepasťi.“
Krídla potom skalné, prestrannú úvala šírku
A dvoje kľíčícé staďe i staďe rovňinu bahna
Bedľivo prehlédá. Než jak bistríma pozorní
Zrakma celé okolí a budúcé místo bojišča
Dosťi poprehlédal, zaňechav tam vodca na stráži,
390
Dozveďená abi jích ňeprepadnula zrázu ohavních
Zberba Čudov: s pustého tedáž dolu zejďe pahorka,
A spolu už k zešlím timi rečnuje slovmi rodákom:
„Bratri mojí, zbehlí ku ňevolnéj obraňe vlasťi!
Včil jak ľen skrovnú pooďejmeťe lačnotu chóvú,
Zložťe sa na spáňí: neb čím sa noc odpoľi prehňe,
Lehno opusťící na druhú stranu pojďeme kopcov:
Bi sme tu postavaní skóršej než ďeňňica zaskví,
I skór, než lútí zbadajú od tábora zhubci,
Všecci do ukrutnéj uporádať mohľi sa bitki.“
400
Rozpovedá. Oňi poslúchnú; a na krátko ze strídmú
Odbavení večerú hustéj do trávi na noční
Odpočinek lehnú, bár dosť mnoho zbívalo slnka.
Ešče ňezasľi, Perún, veľkí všehomíra panovňík,
Posla chitrého volá, a takéto mu rozkazi dává:
„Zveste velospešní, do malovskích zajďiže stánov,
A sladkích hosťin bohu tam dlícému na ríchľe
Oznámíš, abi ďál ďivokích skvostními ňemeškal
Hodmi Čudov; preč ušel, zber a hrozní tábor opusťil.
Že spolu už zešlí na druhéj Lubovína pahorka
410
Stránce ľežá a krutú čekajú na porážku Slováci.“
Tak povedá. Zvest hňeď sa chopí a do tábora spusťí:
Kďežto ve královském seďeť Oslada šátori najďe.
I zjevení jemu ľen takovímito rečnuje slovmi:
„Oslade najvišší rozkošních vládaru hosťin!
Odsílá mňa Perún, abi s’ už veselími ukrutních
Hodmi Čudov ňebavil; než išel preč a stáni opusťil:
Neb spolu dostavení ku ochotnéj obraňe vlasťi
Zajtrešnú čekajú pod kopcami bitku Slováci.“
Rozpovedá. Oslad, že sa mu z domu dávno višlému
420
Toľko u ňemravních visedávať sťískalo zhubcov,
Preč rád odchádzá, a do svého sa bidla navráťí.
Než Čudové, Oslad ňemilí jak Bondora šátor
Ľen zaňechá a na rozkošní bere cestu Radostov:
Hňeď sa hodov nabažá; ďivokosť zase vejďe do srdca
Náramná po krvách, po ukrutních mordoch a vraždách
Túžba sa rozpálí a tuhím vre vsťekloti ohňem.
V tom hlasními dajú sa lučiščami brnkať, a hrozňe
Všecci hrešiť, toľké že zameškaľi hodmi korisťi.
I hňeď na strašné boľi už bi sa lúpeže pohľi:
430
Keď bi ňebol pozdní sa večer ďeň do sna kladúcú
Zblížil tmú, a šeré hustéj noci krídla rozestrel.