ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Obsah

Pretrúchlá Živa matka prosí bohov otca Perúna,
Bi premilích z hroznéj vichráňil skázi Tatrancov;
On slúbí, že takú ňeňechá bez pomstvi ukrutnosť,
A cťiteľom siľi dá, abi lútích potreľi zhubcov.
Hňeď Svatovíta na zem ze ňebeskéj pošľe visosťi
Pozbuďeních do krutéj viprovádzať bitki Slovákov.
Oslada zas vipraví, bi ohavnú v tábori zberbu
Hodmi bavil, zakaváď proti ňéj sa Tatranci ňezejdú.
Ten bistrému tedáž na rozumnosť Slávovi káže
10
Zebrať a ozbrojeních do krutéj vésť pótki rodákov.
On všeckích zavolá, a potrebné zbrojstvo nachistá.
Tento Čudom veľkú rozpálí hosťini žádosť;
Ukrutnú ďivokosť a po lúpeži túžbu zasekňe.
I premeňen ve tvár brata Edneka Bondora krála
Ve sňe prosí, abi svím na obrinském údoľi padlím
Triznu konal. Slúbí, aľe až keď všecko posľednéj
Spusťe Tatransko vidá. Pozatím však predca ukrutnú
Rozďešení hrozbú privolí; i hňeďki prikáže
Zástupom oznámiť, bi do tábora všecci na triznu
20
A slavnú veľkého Čudov boha poctu sa zešľi.


Keď lútí Čudové tak hroznú dávaľi skázu,
Pretrúchlá Živa matka, že jéj roztrískaľi modlu.
Podvihlí k ňebesám a vipuklú z nútra i venku
Ozdobení rezbú metaním chrám spáľiľi ohňem;
Krem toho aj zešlého vekem Česťislava žerca
A spaňilotvárnú Dobroslavu céru do ťažkích
Zavreľi put, v zajaťí a kruté zavlékľi otroctvo,
Do hvezdného tedáž sa pobírá bidla Perúna,
Prostovlasá, klasovích ňemajícá na slichu vencov,
10
Ňe kvíťá a iních indá čo nosívala okras.
Jak tam dostúpí, a zlatému ku prestolu sáhňe:
Nábožními takú predkládá ustami prosbu:
„Otče ňebovládní! veľkí hromu, bľesku a búrki
Vládaru, najvišší bože práv, rolňíctva a pravdi,
Krivdu čo pomstvíváš a ňeprávosť slušňe karháváš!
Že mňe podoprátá bola moc ploďiť úrodu zemskú,
A všeľikú živnosť i svečnú potravu dávať:
Snážila sem sa ľuďí k tomu vésť, abi buďtože pláňím,
Buď horkím žaludem, buď opadlú ze stromu bukvú,
20
Neb surovím sa zeľin lisťím a ritími koreňmi
Na spósob ďivokích už vác ňeživívaľi zvírat;
Než radšej si lahodňejšú zaopatrili chóvu.
I preto sem jích hňeď vlakochodních do pluha juncov
Zaprahať a v rovné poorať zem učívala brázdi;
Rozľičních dala zrnka semen; preukázala spósob,
Jak bi sa sáť, jak dozráté žať a drobno rozemľeť,
I všeľiké chutné pripraviť s ňích mávali jédla.
K téj veci z náramnú premilí mňe vždicki Slováci
Nahnuľi hňeď sa chuťú, a celí sa oďevzdaľi orbe;
30
I sporních hojní vidobívaľi dostatek úrod.
Vác aňi už takovú ňikdá ňeopusťiľi prácu;
I včil na zbehlú skusenosť rolňíctva, na pilné
Úhora zrábáňí ostatné národi predčá:
Ňeznámá jím zbroj, ňeznámá naskrze vojna,
Ňeznámá je korisť a ohavné lúpeže méno.
Vodca ňepotrebujú; stálím vad a úhoni prázní
Vždicki život pokojem trává. Sochi boztvu našému
Podvihujú na polách, nádherné chrámi na hájních
Vistavujú kopcoch; ročité slavnosťi a krem tích
40
Nábožné konajú časťejšej žertvami pocti.
A preto sem vďačné si u ňích oblúbila bidlo;
Pod zvláštnú všeckích vzala ochranu, ráda i hodním
Najvatšú všeľikéj doprávala úrodi hojnosť.
Včil hrozní Čudové, čo samému ľen Árovi slúžá;
Ostatním aňi soch, žádních aňi ze dreva chrámov
Ňestavajú boztvám; čo naším zhrdnúce darunkem
Zem ňerobá; rádňej koňské a z inákov i ľudské
Masso volá žrávať; ňijakích jako národi mravné
Mest a ďeďin ňemajú, ba porád aňi mísťe na jednom
50
Bívávať ňeveďá; ľen s pastvi na pastvu na vozních
Prevľekajú sa domoch; ľen jednostajňe po mordoch,
Po vraždách a samích dichťá zbojňíci korisťách,
Včil hrozní Čudové na takí sa virúťiľi národ:
Dozráté na polách sáťá a trávi na lúkách
Koňskami rozcupujú; i všecko, čo k obžive slúží,
Navňiveč obracajú; kvitnúcé mesta a ľudních
Bidla osad, ba samé aj bezbožňíci veľebné
Chrámi bohov pálá, k visokím až hrozňe sa černí
Dím ňebesám krúťí, a do tvého sa sídla dobívá.
60
Lichvu radem lapajú, do ukrutních húžvami uzlov
Chrbti ľudom zvazujú, a bohaprázními ňevinních
Mečmi kolú; i celé na svéj zaumíňiľi misľi
Posľednú vihubiť skázú Tatransko, a všeckích
Do hrozného sebú zavlécť otroctva Slovákov.
Kďež teda už bidľiť? kďe nové mám pánstvo hľedávať?
Kdož buďe poctu konať? slavné kdo mi žertvi nosívať?
Keď mój sídelní, ve kerém sem bívala dovčil,
Spáľiľi chrám ohňem; keď vrúcních z vlasťi do Čudska
Ucťitelov zavedú, a prázná zostaňe krajna!
70
Zdáľi takú pretrpíš ňeprávosť? zdáľi dopusťíš,
Bi vsťeklí zlochové a našého ňepráťeľi boztva
Nábožních streť a vipľemeňiť zhola vládľi miláčkov?
Zhlédňi sa ach rádňej vševládní, zhlédňi sa, otče!
I klaďené visľiš za ňevolních prosbi, a od hlav
Tak hroznú, tak náramnú skór záhubu odvráť.
Toľkú daj zmužilosť, toľkú praj vládu Slovákom,
Bi spolu postavaní zbojňíkov mohľi prevíšiť,
A všeckích, jako zaslúžá, scela na hlavu potreť:
Neb načo má takoví zostávať na sveťe národ,
80
Toľko čo ostatních lúpí, čo stáľe ohavním
Vraždi mečem páchá a ňevinné morduje ľudstvo,
Až krv rekmi beží, čo všecko do konca pažerních
Na spósob kobiľek márňí a spusťe vidává.“
Tak Živa matka prosí. Veľkí všehomíra panovňík
Naproťi rekňe Perún a takú dá odpoveď ustmi:
„Matko milá, zemskích hodná ploďitelkiňo úrod!
Svú upokoj sa mislú, černí trúchlého ze srdca
Strach si vihoď; veselosť a dobrú zase vólu nabívaj.
Tvú a prevrúcních cťitelov tvích krivdu vipomstvím;
90
Tak veľkú aňi už ňeňechám bez trestu ukrutnosť.
Neb skór treščícé pravicú hromi ustaňem hádzať:
Než na danú bich tvú dobročinnosť ľudstvu, na prácních
A krotkích i ňeblížících žádnému Slovákov
Ve svéj celki mohel ňepamatní misľi zabudnuť.
A včil prám, zunovav na čudovskú patriť ohavnosť,
V ňezmerném sem jím sa virúťiť mnoztve dopusťil
Krajni do tatranskéj, abi tam svú záhubu našľi;
A spolu ostatním za paterní slúžiľi príklad
Zbojňíkom, čo celú usilovních prácu za chvílu
100
Navňiveč obracajú, ve čirích ľen mordoch a lútích
Vraždách svú hľedajú rozkoš, zlé jestľi korisťi
A špatnú všeľikích ňeopusťá lúpež ohizdnosť,
I slušním ňebudú sa živiť jako Tatraňi právom:
Všecci že tak zahinú a podobnú skázu naléznú.
Údatnosťi do srdc, hromovú moci vládu Slovákom
Dám do pravic, morovích záhubcov na hlavu potrú,
Osloboďá zajatích, svú naspák lichvu dosáhnú,
A zhubenú v krátkí privedú čas do kvetu krajnu.
Náhradních ťi radem soch a krásních premnoho chrámov
110
Poznovu nastavajú; i na tom, kďe si bívala, mísťe
Skvostňejší zdvihnú; tu buďeš ve sláve bidlívať,
A z hojnéj každí sa na ďeň zase pocti ťešívať.
Tvé potom až v ďaľeké rozešírá končini pánstvo,
Keď sa porozmohnú a na množšé odnože zrostú,
I všeľiké roznáramnéj širokosťi na bidlo
Medzi morem jedním i druhím prestranstvo zaujmú;
Čudské též, naporád holopusté, krajni ve vlastnéj
Ze všeckími budú zostatkami vláďe držávať.
Žáden aňiž sa tu jím na samú buď hojnotu ľudstva,
120
Buďto na rozľehlosť ňevirovná ve sveťe národ.
V tak zrutnú širokosť, v tak ohromnú ďálu ťi veľké
Rozprestrú králostvo; i jak včil, takto preverní
Vždicki budú cťitelé; ňikdá ze milého pracovních
Ruk pluha ňespusťá, ňikdá ke zbrojstvu ňesáhnú,
Ľen keď súsední k tomu násilňíci donúťá;
Tenkrát až hroznú povedú k svéj obraňe vojnu,
Tenkrát údatnosť a oborskú vládu ukážú.“
Tak povedá. V tom na znameňí že všecko, čo slovmi
Prislúbil, naozaj vikoná sa ve skutku, zabliskňe,
130
A hromovú do Čudov pusťí strelu. Zazňela tehdáž
A strašním sa celá poozívala obloha treskem.
Matka sa tím ukojívši dobrú hňeď vólu nabívá.
Jak poľe keď suchotú a horúcím zvadnulo slnkom,
Jestľi ťiché v ťeplích doľe zejdú oblaki déžďoch,
A sladkéj do sitosťi dajú vlahi: všecko ožívá,
Všecko sa rozzeľeňá, i veselšéj zostaňe tvári:
Tak Živa občerství a po kľeslích okreje údoch.
V ozdobu zas vchádzá: žitním sľichi vencem okrásí,
Pri spaňilích vonní laľií sňah rozklaďe ustách,
140
Klas do pravéj, kvetnú do ľevéj ruki vezme si kitku.
Než najpredňejší všeho boztva a ľudstva panovňík
Svój abi čím skóršej vidaní ploďitelkiňe úrod
Slub naplňil, Svatovíta volá, a tak ustami rekňe:
„Že mňe Tatranci milí do oňehdá vždicki pokojní
Védľi život, boju a strašnéj zhola ňeznaľi vojni:
Váľečné sa u ňích dosaváď ňecťívalo boztvo.
Než jak ve zveďenéj prišlích do vlasťi na lúpež
Potreľi bitce Čudov, ťeba raddú Sláva do vlastních
Privzaľi počtu bohov; slavní započínaľi z veľkú
150
Zdvíhať chrám pílú, umelím ľipového ze špalka
Dómisľem štvorakotvárnú vistrúhaľi modlu;
Též kňaza a k noseňú bílého ťi žrebca prirekľi,
Bi s’ v každéj zlobivého doprál ňepráťela pótce
Tvú zvíšiť pomocú, a milé víťaztvo dosáhnuť.
Včil poňeváč už tú proťi náramnému ve počťe
Mnoztvu Čudov skázú sa posľednú krajňe hrozících
Potrebujú, a budú ve potomních ešče i vácej
Potrebovať ju časoch: všeľikú víťaztva a lútéj
Vojni ťi moc dávám; blahočinní vždicki ve vlastnéj
160
Vláďe pokoj mávaj, mávaj na budúcnotu známosť,
A cťitelom stávať sa majícé príhodi vešči.
Tento preohromní na horúcéj radľici brúsen
Pojmi si meč, ďaľekostrelné toto vezmi lučiščo,
A k visokím dotklích na mojém hrome ustami šípov
Túl ramenám obves; ti po istém úrazi vždicki
Spátki ťi zas priľeťá a do svého sa puzdra navráťá;
I k bídním sa jakožto noví boh vojni Slovákom
Chitro zaňes; všeckích posaváď od vazbi slobodních
A zhola o strašľivéj ňeveďících pohrome vlasťi
170
Zhurta na boj pozbuď, v obratních rozmnož oborskú
Vládu rukách, a ňeohrozenú v ducha odvahu zažňi.
Ozbrojeních do krutéj viprovádzaj pótki; a v téjto
Sám i bojuj; čo bi aj čudskí boh naproťi povstal,
Doňho sa daj, hromovím ho mečem bi, a z válki preč odžeň.
Tak spolu tam ďivokú zbojňíkov potriťe zberbu,
A slavné ku vašéj víťaztvo dosáhňiťe stránce.
U vďačních pozatím, keď potreba často prinúťí
Ostrú zastávať sa braňú a z vrahmi potíkať,
Po mňe buďeš najpredňejší boh boztva Slovákov,
180
Z veľkú slavnosťú, z veľkím cťen žertvi darunkem.“
Sotva celú tak reč dokoná všehomíra panovňík,
Posla druhého volá príhodním Vestoňa ménom,
Tích jedného ze troch, čo pred veľkého ňebeskú
Otca bedlá síňú, a na zemskéj ňízce bidlícím
Vólu nosá boztvám. Teho ze svím k Oslada sídlu
Rozkazem odsílá: bi krutích naščívil ohavnú
Zberbu Čudov; skvostními potáď zaňeprázňoval hodmi;
Až bi sa ozbrojení proťi ňím k boju zešľi Tatranci.
Jak tuho vistreľená bojujících v závoďe lovcov
190
Šípka beží: tak prudko ľeťí dolu od ňeba Vestoň
Vetrochitré na pľecách i na článkoch krídla mající.
Nádherné, veľké a samé po hvezdi sa pnúcé
Zdvihlím bidlo čelom na ňepríkrém stálo pahorku,
Z bílích vistavené mramorov, ťesaními na hladko
Slúpami a všeľikú, čo je ľen tuto na sveťe možná,
Ozdobené krású a vťipním úmu remeslom.
Z jednéj rozkošná sa vivíňala zahrada stránki;
Kďe vždi zrelé ovocá a meňisté barvami kvíťí
Ňikdi ňevadnúcé najsladšú dímalo vóňú;
200
Všecko i čo zrak a chuť mešká, a čo toľko pohodním
Ľen cítom lahoďí, v hojném sa nachádzalo zbitku.
Než ze druhéj najďál sahajícá ťáhla sa lúka,
Prepľetaná stromovím a porídkím jabloňe pláňím.
Pres ňu jeden vatší a tri menšéj šíre potóčki
Ľúbežnozvuční hrkotáňím dávaľi ohlas,
A v čistí i plodem dární sa hromážďiľi ribňík
Roztomilí na samém ostrov prostredku mající.
Nad brehovím jalší a milovné rovňini bresťí
Ňéslo sa hlavmi navíš a milí rozkládalo chládek.
210
Ptáctvo na ňích sem tam lašujícé v pisku čavotním
Znášalo žír hňézdám, v jasních sa zhlédalo rékách
A spaňilozňícé vihudávalo ústami pesňe.
Stáda o pastírskéj ňeveďícé stráži na makkích
Pásli sa osnačkách a radostné védli mučáňá.
Na kraji lúk pekné sa radem započínaľi háje,
Sťínami hustnúcé a prúdov žrídlami vrícé.
Žáden vlk tu ňebol, žáden na korisťi, na lúpež
Mislící živočich, krotké ľen obívalo zvíra.
Odtáď hojnoľejú po malích sa vinohradi kopcoch
220
Zdvíhaľi petričkú a milé rozdúvaľi hrozna;
Ďál sa po ňích zrutnú šeravé hori modrali víškú.
Odtáď rozľehlé a okom sa do konca ňemožné
Prehlédnuť pola ňiv bohatú zase kláťili žatvú.
Tu vždi jaré povetrí, vždi jará ľen díchala vóňa.
Tam teda hňeď Vestoň doľeťí; i ňemálo sa toľkím
Místa ďiví krásám. Než jak pres bránu do nútra
Nádherného kročí stavaňá a do pitvora sáhňe:
Ľúbežná sa mu zrázu v ušách poozívala húdba.
Ďál vstúpiv na zlatém a drahími kameňkami žárném
230
Prestoľe v náramnéj seďeť Oslada najďe hodárňi.
Pred ňím ostrojení bílím z hedbávu damaškem
Veľkí stól, a na ňem z voňavích mis kúrilo všecko,
Čo v povetrú létá, čo v hustéj dúbrave blúďí,
Čo v bistrích je vodách a čo zem vzácného roďívá.
Vína pritom rídké ve prelétích splívali číšách;
Najsladšého aňiž tu ňechíbaľi žbáni madovca.
Jak ho zočí Oslad, predňejší takto započňe:
„Vítaj krídlonohí, vítaj posľe otca Perúna!
Dávno ňebol si u nás. Čo do mého ťa prihnalo bidla?
240
Isťe mosí veľká toľikéj biť príčina cesti.
Než skór sadňi za stól, a našími sa rozvesel hodmi.“
Tak povedá Oslad, chitrí tak naproťi Vestoň:
„Oslade najvišší úpravních vládaru hosťin!
Čas tu ňeňí nám včil hodovať: nebo potreba núťí
Pilnú vec pokonať. Veľkí všehomíra panovňík
Odsílá mňa Perún, a takéto ťi rozkazi dává:
Ber sa do vojska Čudov morovú Tatransko pľeňících
Vsťeklosťú: všeckím obzlášť aľe královi najvác
Ňezmernú jeďeňá a skvostnéj hosťini žádosť
250
V srdci zapál; abi tak z veselími sa hodmi bavící
Hrozné pustaťeňí a ohromnú meškaľi skázu;
Až bi sa ozbrojení zehromážďiľi v jedno Slováci,
A proťi ňím do preukrutnéj povichádzaľi bitki.“
Tak povedá. On v tom jako z jasnéj oblohi padlí
Bľesk hromu prudko ľeťí, a do rozloženého po kopcoch
Tábora sa vháňá; i z veľkú hňeďki chitrosťú
Najviššého dané vikonává rozkazi otca.
Než Svatovít na svéj ku Tatrancom cesťe po všeckích
Bistro ze víški patrí místách, kďe bi Sláva zahlédol;
260
Sláva na údatnosť a na prudkú odvahu srdca,
Též na rozum, na čnosť i prehojné statku bohatstvo
Ostatních jako smrek brezu víšícého rodákov;
Čo zlobivích už ráz v ňešerednéj válce pomárňil
Mnoztvo Čudov, zajatích a korisť naspátki dosáhel.
I preto najvatšá sa mu aj všeho od ľudu vážnosť,
Najvatšá a temer bohu rovná dávala ucta.
Ten sa viďel najsúcejším s krajov od vraha ňetklích
Mužstvo zebrať, na bojiščo zavésť a v bitce porádať.
Sotva druhú polovic vikonávať chódzi počíná:
270
Už ho na obvíšném zahlédňe pahorku, (tak ostrí
V osmorakích mával zrak očách) kďe Perúnovi krásnú
Podvihnul sochu víš a kamenní vistavil oltár;
Dúbravi též a koľem rozrostlé posvaťil háje;
I preto aj po časoch kopcem sa Perúna volával,
A staršé sa novím ménom pozabívalo méno.
Tam teda zestúpí; i jakož prám žertvu a slavné
Pri svornozvučnéj dokonal chválospevi húdbe,
A v ťichu prosbu čiňil, takoví dá z húščini ohlas:
„Nábožní a ňeméň zmužilí v svích obraňe Sláve!
280
Ti včil bezpečnú, jako s’ indá vždicki naviknul
Poctu konáš; i konaj tak ďál v časoch ešče budúcích:
Neb čím vác kdo bohom dává, tím vác bere od ňích.
Ňeznáš ach! koľké ubohú postretnulo krajnu
Ňeščasťí! koľká na ňevolních pohroma ľehla!
Ukrutní Čudové hroznú svích skázu vipomstviť
V najvatšém jako prach sa dorúťiľi mnoztve do vlasťi.
Bidla osad pálá, došlú trú koňskami žatvu;
Skór i ňeustúpá a na zad sa do Čudska ňevráťá:
Všecko zakáď ňedajú ostatnéj spusťe Tatransko,
290
Lichvu celú ňechiťá a ľuďí do otroctva ňevezmú.
Tehdi čo skór poskoč, v zajaťí do včilka ňepadlích
Pozbuď a ozbrojeních do krutéj veď pótki rodákov;
I zlostních jako ráz na dutéj si už Obriňe potrel
Na hlavu zbojňíkov: tak včil též na hlavu potri.
Já ťa tam odprovaďím, a buďem k víťaztvu pomáhať.“
Toľko poví; i v tom na kruté zabrinkoce zbrojstvo,
Až sa celá strašním poozívala dúbrava treskem,
A v toľkéj i tak ohromnéj sa paterňe ukázan
Postave dá zhlédnuť, v koľkéj do nového ňedávno
300
Chrámu bol ukresaní, a obecnéj predstaven ucťe:
Na štvorakích sa krkoch štvoraké podvíhali tvári;
Každá ostrihaní mala vlas hlava, rádňe i každé
Rozčesanú bradu usta; ľevá pod rebrami na svój
Ukloňená ruka bok moronosní vznášala oblúk,
Ohromitím a na rez britkím sa upínali tučné
Ladvi mečem, ba samá do koľen sa kráťila sukňa;
Ve všem i ostatném zrutnéj podobizňe sa rovnal;
Krem pravicú že ňe roh, než ukrutní pestoval oščep.
V tom sa na beh zachiťí a do černích zmizňe sa dúbrav.
310
Sláv jako tú čuje reč, jako toľkí spatruje úkaz,
Rozďešenú strápí sa mislú; i na chitro virekňe:
„Ó Svatovíte noví bože náš! já všecko, čokoľvek
Včil kážeš, vikonám; ľen sám ti milosťivo zisťi,
Čo slubuješ. Zato najmnožšá sa ťi žertva donášať,
Najmnožšá buďe vždicki činiť po Perúnovi ucta.“
Rozpovedá. V tom jak stríhnúcí z brestu na lúpež
Bistrohľedí jastráb viľeťí a krídlama ľíská,
Keď mimo naplašeních sa pobírať zazre sivákov:
Tak sa naráz vichopí a do svého sa bidla ponáhlá.
320
I hňeď ríchlonohích povolá rodu svého junákov,
A z náhlím po celéj (isté každému vikázav
Místo, kam íť chitro mal) rozesílá krajňe poselstvom
Všeckím oznamovať bratrom, bi dopadnuľi zbrojstvo,
A proťi zbojňíckím i posľednú vlasťi hrozícím
Skázu Čudom do krutéj hotoví pospíchaľi bitki,
A pri novém Svatovíta napred spolu zešľi sa chráme.
Posľi tedáž, jak ľen vidaní zasľichnuľi rozkaz,
Do všeckích posaváď od čudskéj záhubi prázních
Rozbehujú sa krajov, každí sa do svého ženúcí;
330
I všaďe o prišléj na milú vlasť pohrome hlásá;
Ozbrojovať sa mužom kážú a do tábora spíchať.
Ti hňeď sa zbúrá, poslušní rozkazu Sláva
Rúčú braň lapajú a ze všeckích pospoľe končin
Náramním na krutého sipú sa ňepráťela hurtem,
I pri novostavaném Svatovíta sa chráme hromážďá.
Sám aľe též bližších do ňevolnéj pótki rodákov
Podbúdzá, a porádki čiňí i prípravi k vojňe.
Najvatšé remeselňíkom rozkáže nachistať
Mnoztvo tuhích kopií, strel a ostrích koncami šípov,
340
Aj mečov, aj ščítov na takí vzoru spósob umelstvom
Ustrojeních, jakové s čudskéj sa doňésľi porážki:
Rovním bi zbrojstvom proťi rovním válčiľi zbrojstvám.
Než veselí Oslad jak náhľe do tábora núter
Ňezbadaní vstúpí a do stánu sa Bondora vhosťí:
Hňeď všech prítomních obzlášť aľe techto napádá
Ňezmerná jeďeňá a skvostnéj hosťini chúťka;
Lútá krotňe ďivosť, po ohavních túžba korisťách
Ustává a tuhá po ľuďí krvi žížeň uhasňe;
Ľen po hodách sa baží, po samích ľen toľko lahódkách;
350
Ostatné, čo konať vzaľi pred seba, z misľi vipádá.
Skór abi však zdárnú učiňil vec a ščastňe ke svému
Koncu privésť vládal, pre kerú veľkého od otca
Bol poslaní, a Čudov ďálšéj od skázi primeškal,
Ukrutní i ľuďí i statkov pristavil únos;
Až bi sa ozbrojení pozbíraľi v jedno Slováci,
A proťi zbojňíkom do krutéj podochádzaľi bitki:
Rovnú vezme si tvár a známé Edneka usta,
Čo zrazení Slávem na obrinskéj rovňiňe padnul;
I znaženú u ohrizka ranú pred Bondora krála,
360
Prám jak pólnočnú vipočíval chvílu na makkém
S kozlacin ustláňú, vstúpí a ukáže sa ve snách,
I hlasem Ednekovím trúchlé vésť náreki začňe:
„Bratre milí! ti včil dáváš na skázu Tatransko,
Lichvu a ľud zháňáš, nabitím ze korisťi bohatstvom
Srdce ťešíš a dobrú ve všem ľen vólu prevádzáš.
Mi blúďíme ve tmách, v širokích pláskáme sa bahnách
I vrúcích jazerách, čo horúcí ze dna prepasťi
Višvihujú plápol, ňešeredním kúrem a ťažkú
Parduchujú sirkú i dusícú púchu tuhosťú.
370
Jestľiže aj sa časem na vipráhlú z náhodi ujďe
Pusťinu vistúpiť: tu ukrutné Lúťice hňeďki
Nás lapajú a na vidľi berú i do pálčini hádžú;
Hrozňe pri tom šibajú; a to znášať všecko mosíme,
Že slušná vibaviť dovčil sa zaňedbala trizna.
Zhľédňi sa tehdi na nás hroznéj muki toľko ňesúcích!
Už ráz, keď veľkú všeľikéj máš lúpeže hojnosť,
Tučňejšú zabi lichvu (ľuďí však predca ňemárňi:
Neb to pomoc ňedodá, aľe k vatšéj prispeje bíďe)
A slavnú ukroť Tasanov, zlé Vsťekľic a lútích
380
Hajno Dračic žertvú, abi nás ďál prestaľi trápiť,
A z vrúcích klokočov na ščastné pusťiľi místo.
Čož keď nám vikonáš, a hrozních takto obetmi
Trápitelov zdobríš: slubujem, že ťi všecko vipadňe,
Jak sebe ľen žádáš: na posľednú spustu Tatransko
Obráťíš, všeľiké ze statkami ľudstvo dosáhňeš,
A ščastní toľké sprovoďíš do vlasťi bohatstvo.“
Tak si Oslad sťíská. To sľišící naproťi Bondor
Ze sna mu odpovedá a také slova ustami pusťí:
„Keď si mohel do včilka trpeť, keď mohľi sa trápiť
390
Ze druhov ostatní, v ňepočestnéj bitce upadlí,
Trpťe i ďál, v jazerách a horúcích trápťe sa bahnách.
Však sťe také, ba i hrozňejšé zaslúžili tresti,
Že sťe chlapom na zbroj hlúpím sa dopusťiľi potreť,
A škaredú slavnému Čudov daľi národu hanbu.
Včil mi prekážki ňerob, toľké, tak veľmi hovícé
Ňepribavuj ščasťí; až keď Tatransko vipálím,
Stáda celé poberem, ťažkími ľud uzlami sputnám,
A k tomu sa vráťím, na kerém sťe poľéhaľi, místu:
Nad vami sa zmilujem, rádnú vám triznu mrzákom,
400
Jak patrí, vikonám, strašních ze statkem a černú
Uspokojím žertvú Tasanov, masného na kosťi
Slínu hoďím, a prenáramnú skal hroblu naválám.“
Tak hovorí Bondor. Zmeňení v tvár Edneka Oslad
Túto ňeuspokojí sa rečú, aľe nastaňe ďáľej:
„Bratre milí! keď sa vráťíš, zlož do hrobu kosťi;
Než slušnú vikonaj včil obeť: neb jestľi patrícú
Včil nám triznu ňedáš, prisahám skrze bahna pekelné,
Sám že sa též s toľkím, s koľkím sme sa potkaľi, potkáš
Ňeščasťím. Veloúdatní a na odvahu prudkí
410
Aj ťeba Sláv porazí a do večnéj zašľe prepasťi;
Ostatní padnú Čudové, k nám do mraku príjdú,
V bahňiščách a bľedém tu budú sa plápoľi trápiť.
Krem toho ešče aňiž veľkému si Árovi svečnú,
Bár toľkú žehnal si korisť, ve krajňe Tatrancov
Žertvu ňeodbavoval, česť ňevzdal a slávu ňehlásil.
On zato rozpálí sa jedem; vaše vojsko opusťí,
A v lútéj zaňechá ho Slovákom bitce pomárňiť.
Jestľiže tehdi takú odvráťiť pohromu žádáš,
Jedno tedáž i druhé vikonaj; ľud, lichvu a statki
420
I všeľiké zbírať na iní čas lúpeže odlož.
Zástupi sem povolaj, bi napospol všecci pri slavních
Prítomní obetách a pri tích sa nachádzaľi poctách.“
Tak sa Oslad premeňen ve známi Edneka parsún
Vihrážá, i takú predhadzuje královi raddu.
V tom z oka odchádzá a do kúta na trojnohu sadňe.
I hňeď dá mu viďeť padlích a o triznu prosících
Mnoztvo Čudov, jak v plápolavém sa zmítaľi bahňe.
Dá spatriť vsťeklích ňešeredné obludi mátoh.
Dá zreť Černobogov, Pikulíkov, hajno Raráškov,
430
Hajno Dračic, Tasanov, zbrojních též vidlami Lúťic.
Všeckím praskotaví šel oheň s tlam, všecci napospol
Ukrutními Čudov beztrizních trápili mukmi.
Bondor v tom jako vlk strelcem na ležisku prepadlí
Náramním vichopen ze stláňá poskočil hurtem.
Cíťí puch, cíťí porozešlú ohňa horúčosť.
V jednom zňí uchu hlas bratrov, do druhého prichádzá
Korbáčov praskot, jako bi zlé Vsťekľice zhlédlích
Spátki Čudov do tmí a šerích oďeháňali mrákot.
Rozďešení mislí: čiľi má Tatransko vilúpiť,
440
I všeľiké skóršej pozajímať na hlavu ľudstvo;
Než bi do skríš a do zasloňeních poubíhalo jaskiň?
Či dbať na hrozeňí a na vístrahu Edneka bratra?
Hňeď teda predňejších (aňi dočkať ňechce na ráno)
Do vlastného radem povolává šátora vodcov;
I k naspech zešlím takovímito rečnuje slovmi:
„Slavní víťazové, údatních správci junákov!
Ňeščastní Ednek, prám keď pól cesti noc ušla,
Z otvorenú u ohrizka ranú sa mi ve sňe ukázal,
A plačľivím sťískal si hlasem: jak z druhmi po dolních
450
Blúďí ťemnosťách a horících sirkami bahnách;
Jak jích ukrutné, kebi aj sa vidrápaľi na breh,
Lúťice hňeď chitajú a do plápola vidlami hádžú;
Bičmi pritom šlahajú; i mosá praj všecko to znášať,
Že svečnú vibaviť do včil sme zaňedbaľi triznu.
Žádal tehdi pomoc, žádal bez príbavi hojnú
Trápitelov spokojiť žertvú; ukojíme-ľi tíchto,
Prisluboval, ščastním že sa odbuďe víprava koncem.
Já na to odpovedám: Až keď ľud a lichvu odevšáď
Pozháňám, a celé uveďem na skázu Tatransko,
460
i k tomu sa vráťím, na kerém sťe upadnuľi, místu:
Zmernú, jak patrí, vikonám všem triznu; ohavních
Uspokojím žertvú Tasanov; rišavého na kosťi
Písku hoďím a na vrch veľkú skal hroblu narúcám.
Trpťe zatáď; však i hrozňejšé sťe zaslúžiľi tresti,
Keď sťe chlapom na zbroj hlúpím sa dopusťiľi potreť,
A škaredú slavnému Čudov daľi národu hanbu.
On ďál nastúpiv na šerednéj bahna prepasťi
Hrozňe sa zaprisahal, zmeritelnú jestľi čo najskór
Triznu ňedám, strašnú že všecci tu vezmeme skázu,
470
Príjďeme k ňím do tmí; kďe ve vrúcích stáľe mosíme
Blúďívať jazerách a podobné otrapi znášať.
Krem toho aj slavnú, dosaváď až v krajňe Slovákov
Ešče ňeodbavenú, veľkému dať Árovi žertvu
Všem spolu bez baveňá a beze všeho odťahu kázal,
Rozhňevaní abi nás ňeopusťil málo pobožňích,
A v strašnéj ňeňechal Tatrancom bitce potrískať.
Tak žáľní sa hrozil nám brat; v tom s pohľedu zmiznul.
I hňeď (vec hrozná) krvavích a vlasmi horících
Mnoztvo Čudov spatrím, čo v obrinskéj zešľi porážce,
480
Jak v mihavích brodnú jazerách, jak v ohňi sa trápá;
Jak tam o žertvu prosá a o skóršej víbavu trizňe.
Ďál pozatím zhlédám rozľičních potvori oblud
A všeľikích mátoh, jako též Pikulíkov i besních
Černobogov, Ďasov a všeckích ze prepasťi Raráškov.
Obzlášť však hrozné Tasanov zlích zástupi uzrem
Aj Dračic aj zlobivích Lúťic trorohími na konci
Vidlami ozbrojeních a okálami iskri sipúcích.
Všecci ze tlam dímem kobačícé púščali ohňe;
Náramní piskot, náramné védli sičáňí;
490
Všecci krutími Čudov zapopadlích trápili mukmi.
Tak strašľivé mal sem viďeňí; sami móžeťe ešče
Cíťiť púch a koľem tu rozešlú ohňa horúčosť.
Včil na vaších sa zňesťe mislách: čiľi máme na ďálšú
Pokračovať lúpež? čiľi Edneka raddu poslúchnuť?
Napred triznu konať, napred konať Árovi žertvu;
Vojsko celé povolať, bi napospol všecci pri slavních
Prítomní obetách a pri tích sa nachádzaľi poctách.“
Tak povedá Bondor. Ďivokí v tom postaňe Kondok,
Najvatší lakomec, najvatší lúpeže zháňač;
500
Však pritom údatní a tuhí nad míru bojovňík.
Ten hromovími celí rozbúren hurtuje slovmi:
„Pálme i ďál a rabujme, zakáď ľud a lichva je ešče
Po hromadách, a zakáď hotové na službu je ščasťí.
Ňišt ňedbajme na sen, na darebné úkazi ve snách.
Hanba mužom sna sa báť a ňičemních prístrachov oblud.
Nočnú chvílu sa zdá, čo človek za svetla bedlící
Ňikdi na misľi ňemá, a čo stať sa do konca ňemóže.
Ňech vsťeklí Ďasové, Pikulíci, Rarášci a besné
Lúťice, i kďe jakích sa naléznú potvori mátoh
510
Babské srdca ďešá, ňe Čudov nad míru junáckích.
Čož kebi boh Tatranov pripodobňen k Edneka ustám
Sen ten záhubní a klamúcí podvodem úkaz
Královi bol zeslal, bi, zakáď sa bavíme z obetmi,
Mohľi zatáď do skríš a do chranních uskočiť húščov.
Ňech sa padlí trápá druhové, maľi bitku ňeprehráť!
Až keď spustaťené všeľikého Tatranska pomedzá
Na plápol, na požár a posľednú záhubu dáme;
Keď polapáme ľuďí, ve naších keď všecka sa lichva
Najďe rukách i celé do pazúrov príjďe bohatstvo:
520
Tenkrát triznu padlím a slavnú Árovi žertvu
Z vískáňím a z najvatšú vikonáme radosťú.“
Tak hovorí Kondok. Zmužilí na to zdvihňe sa Endeb,
A zhola Kondokovéj odpornú predňese raddu:
„Boh nás predchádzá, a zešlím v boji trizna prislúchá.
Tehdi napred čo kerému patrí oddajme, upadlím
Triznu za muk zbaveňí, za danú pomoc Árovi žertvu:
Bi hrozená od bratra na nás ňedoľehnula skáza.
Neb takové už ráz veľkého na zbrojstvo Kemenda
Potkalo ňeščasťí a taká sa ho pohroma dotkla,
530
Keď zjevenú ve snách ňeposlúchal vístrahu otca.
Tento do zádonskích vibranému na lúpeže končin
Raddu ve snách dával, bi tedáž zemrelému posľednú
Bez bavi česť a pritom zavďačnú Árovi poctu
Odbavoval, ten však že hovícé slúžilo ščasťí,
I z jedním i druhím odkládal a víbavu ďáľil;
Až z družinú ho malá Zádoncov potrela částka.
Naplašení Tatranci, zakáď pobavíme sa žertvú,
Z ďálších nás okoľic ňeviďící lichvu zeháňať,
Domňívať sa budú: že sa buď chistáme na odchod,
540
Buďto že už naspák do miléj sme sa vráťiľi krajni;
Ve vlastních podlá ďeďinách a ve húšče ňeujdú.
Než čo bi aj škodné bolo nám už toľko majícím
Lúpeže, bár bi do skríš a do ťemních vbehnuli jaskiň?
Včil ňemosíme celéj všeľiké zvlécť krajňe bohatstvo.
Dobrá vec na druhí aj krát si korisťi ňechávať.
Po zveďeném do našéj zemi odstupe spátki do pustích
Pozľezajú sa bidel: zmáhať sa pomáľi započnú,
Stáda chovať, plodnú zem a hojné úhori zrábať.
Keď na takí spósob, čo včil naša odňala lúpež,
550
Zas doplňá: hotové na iní ráz máme korisťi.“
Rozpovedá. Všeckím taková sa zalúbila radda,
Oslada prítomnosť že ďivé obmakčila srdca,
A skroťenú ďálších po korisťách seknula túžbu;
Ľen ku hodám a saméj podbúdzala hosťiňe slačnosť.
Král teda hňeď poručí lúpícím krajnu Slovákov
Zástupom oznámiť, bi do tábora všecci na triznu
A slavnú veľkého Čudov boha poctu sa zešľi.
Bez baveňá jako piskotaví na vinohradi škorci,
Keď naduté ľetnú podochádzali hrozna ťeplosťú,
560
Sprudka ľeťá, a daní sa na rozkaz v jedno hromážďá.
Háje tedáž rúbú, z jasenov, ze brestov a sosňí
I z borovic dvojo náramních hraňic, Árovi jednu
Jednu padlím zdvihnú a na spósob kopca povíšá.
Masňejším hotové podpálá od spodu lúčem;
V tom sa plameň virazí a bľedú zableskoce žárú.
Najmnožšé žrebcov, najmnožšé kajlov a čerňuš,
Najmnožšé baranov, koz a tučních sádlami bravcov
(Ľud chiťení zaklať ňedopúščala Edneka hrozba)
Stáda bijú a na vatru kladú i do plápola hádžú.
570
Ozbrojení pozatím na chitrích koľem išľi nosákoch,
Strašné vískáňí a čudovské z vreskem ukrutním
Védľi naríkáňí. Slavnú vibavíce počestnosť
Ze ďňa na ďeň hodujú a plné bez počtu madovcov
Rádi sušá. Lepšú kam ďál chuť zbudzuje Oslad,
Bi stajná sa sitím ňeprijédala hosťina ustám.