E-mail (povinné):

Ján Hollý:
Sláv

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Ivana Bezecná, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Jana Leščáková, Nina Dvorská, Michaela Dofková, Simona Reseková, Peter Kotúček, Jana Bittnerová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 200 čitateľov


 

Spev pátí


Obsah

Slávovi raddu vidá Svatovít, abi do stredu vojska
Všeckú bil vládú, a potom hnal krídla do bahňíšč.
V tom jako sám tak též druhové taďe strašľivo rúbú.
Až za samí prostred čudského sa dostaľi vojska.
Odtáď ustúpiv na pravé sa krídlo zanášá
Boh Svatovít, a vrahov do prepasťi tu káže vetláčať.
Ti hňeď jích naprú a šeréj do prepadľini ťisknú.
Kďe všeckích Vodní zatopí muž a pošlape nohma.
Než na ľevém ňedajú sa vraziť do prepasťi zlobivci.
10
Až na vnuk Svatovíta danú do Veslava prosbu
Predstavení boh bahna sľiší; i hňeďki na réki
Zatrúbí, na pomoc veľkú abi prispeľi vládú.
Sám aľe trojzubaté chmatnúcí vidľi do hrsťi
Žrídla pootvárá a vodám rozvolňuje cestu.
V tom sa celé do brehov pozalévá údola místo.
Prestrašení Čudové na druhí pre Olondovu raddu
Kraj preplovať snážá; aľe v síťách žrebcami váznú.
K Árovi hrozňe kričá, on však ňevládňe pomáhať.
V posľeď ve škaredích černého sa bahna prepasťách
20
Zahrúžá, a celé strašnú bere záhubu krídlo.


Ňe z meňšú doľe aj zmužilí nad míru Tatranci
Prudkosťú bojujú a Čudov pres rovňinu sáčú.
Tu Svatovít, čo porád létal, sili vojsku dodával
A k boju podbúdzal, k veloobratnému sa zrázu
Slávovi priblíží, a takúto mu predňese raddu:
„Premnoho údatní a premúdrí vojvodo Sláve!
Ze všeckéj do vrahov prostredkem vládi uďerme.
Jestľi sa nám podarí a krutích porazíme tu zhubcov:
Od každého potom do bahen jích napreme krídla,
10
A v mutních kalužách i šerích zatopíme prepasťách,
V počťe tak už meňšé snadňejšej potreme zbitki.“
Rozpovedá; a v tom zahnav sa do predku ohromním
Zhibka vrťí sa mečem, trase ščít, a celími kričící
Ustami svím zmužilosť a zlochom strach a hrózu naháňá.
Údatnému taká sa zalúbí Slávovi radda.
I hňeď prostredním do ohavních prostredu zlobcov
Káže vraziť hajnám a ze všéj taďe vládi potíkať.
Než krajním poručí vojňíkom toľko ľen ostrú
Obhajovať sa braňú, a na mísťe ňepráťela meškať.
20
Všecci ho posluchnú a robá, čo prikázal, ochotní.
Sám aľe jak černí do hromadních buďto konópek,
Buďto do sťehlíkov na bodláčú jádra zobúcích
Rúťívá sa kršák, a popadlích drápami gňábí:
Tak sa do odporních durichem rozbehňe zločincov.
I hňeď padňe Tuhut, veľičanskí padňe Rebendol,
Aj Lizul aj Hondolk aj strašní k pohľedu Gumbor.
Najbľižšého po ňích zrážá Tuma, Uktola, Irda
Mocních Bolta sinov; zrážá Uda Zondola bratra,
Zondola bratra potom, čo všeckím, hróza počúvať,
30
V prespolních zajatím krajnách nos mal zvik useknuť.
Než včil sám pres rozpľesklé až pod tilo nozdri
Tatranskú prebodlí jedlú a šerého do pekla,
Jak bol hoden, zeslaní cudzím nosi prestal uťínať.
Ďál bachratého morí Etobelta a Kondula otca;
Techto na líci raňí, na dutém teho pichňe ohrizku.
Jak toľkích jedním popadať mužem uzre junákov
Rozbohatí Ellak, zať Bondora krála budúcí,
Neb k jeho najstaršéj bol v ohladi cére choďíval,
Sám i roďič míňil mu ju dať; než víprava k Tatrám
40
Žádostné veselí a radostnú ďáľila svadbu,
Sprudka sa rozpáliv náramné praskňe dubisko;
Než toto poblúďí, a pravím ďál nad pľecom ujďe;
Avšak predca tuhé nad uchom dá úrazi rúčka,
Až hrča navre žilám a svetlé zostaňe místo.
Ohromití v tom Sláv mírňejšé naproťi brevno
Roztáčá; i hňeď zahučícím nadstaven aj ščít
Aj bradavičku ľevú do saméj rozbodňe lopatki.
On sa tedáž válá, a šerú krvi réku ľející
Ovdoveléj trúchlé zaňechává žáľe ňevesťe.
50
V tom do iních sa vidá; a včil Toda, Oktola, Bonda,
Včil Kuta a zrutních Odolonda a Sorka Tobovcov
Presťírá a na večnovekú noc do sna ukládá.
K tím pripojí Dolokonta, Zizoktela, Alnoka, Remba.
A kdo bi tu všeckích povedať bol ve stave ména,
Čo zlú Sláva braňú do horúcéj zešľi prepasťi.
Nasľedujú ho iní; i jak hojní za svitu kosci
Buďto na dudvázskích, buď krásních Rímavi lúkách
Za predním sa berú zadňejší vodcem, a rosnú
Trávu na zem sekajú, i na víš radi jednako hádžú:
60
Tak veloúdatní sa za ňím po prostredu vojska
Váľečňíci ženú, a čudovské zástupi rúbú.
Hosťislav Kodolána, Javor Telibonda porážá;
Tento mečem, tam ten kopiú. Ďál Milko vipuklí
Zordovi čren, lútému bachor Čekorontovi prejďe;
I hňeď sádla plné vivalá sa pres ranu báľe.
Ohromití Proslav Korikondovi rozkroki prepchňe,
Žrebcovi prepchňe tuhí i chrbát; on stáľe sa kácá;
Avšak predca na zem ňepadá, z vrazeného do kosťí
Drevca visí, zakaváď ven obom ňeviťáhňe ho Proslav
70
Obratní Vitohosť, mladší brat vojvodi Sláva,
A scela aj na zrost, na tuhú aj vládu mu rovní;
Než bistrí na rozum, vťip a múdrosť o mnoho meňší,
Potvornému ďivé Onotolkovi zejme hlavisko.
Od seba v tom zatočiv sa celí Zundúrovi jedním
Pretňe život rázem; kadlub hňeď skáče na trávňík,
A zvesené sem tam na nosákovi zostali sťehna.
Bresťislav škaredému ľevú Karadúrovi napred
Čápku predrel; ten však pravicú sa predca rozehnal,
A prudkí zvoľenéj oďesílá do hlavi úraz.
80
On hore nadhoďením zvráťí vrh ščítem a ostrí
Mikňe do ust končár, i pravú odbodňe mu saňku.
V tom ze žrebca ľeťí a na zem jako sosňa upadňe.
Obracajú sa ňe méň hromovím v boji zbrojstvom i Víbor
I zdární sinové, zlú pre brata pomstvu berúcí.
Ten Haletonda napred, potom Iltona, Oktula, Zarda
A škaredého pravím ľen okom dolu hádže Otulma,
Čo vždi temer, dva zakáď zraki mal; každého ureknul.
Než tito jak jastrábi, keď už sami od seba cíťá,
Svím že pazúri nohám a perí podorostalo krídlám,
90
Do zvolného tedáž viľeťícé z hňézda povetrá
Ptákov iních sťihajú a dravími zobákami dává:
Tak sa do odporních, ačkoľvek dosťi mlaďiství
Ešče vekem, rúťá, a ze všéj trú zástúpi vládi.
Troch hňeď Tolbovičov, troch ohromních Dibla potomkov,
Ňekdi čo najstarší ve svéj bol vlasťi chlapisko;
Troch též Omlovičov zmárňá a do mrákoti zešlú.
K tím lútého dajú za provodca do pekla Tololma,
Čo vlastních štvoro už sťal žen, snaď bol bi i pátú;
Než včil sám zabití od mordov pusťil a vlastné
100
Aj ženi aj cudzé tu zabíjať národi prestal.
Ďál potrú Ulikána, potrú též spevca Kopolta,
Čo dve, dlhé a iné zase kratšé rohma lučišča,
Neb sa druhá u ňemravňíkov ňenachádzala húdba,
Medzi sebú spojené, bral, a hibkím na struni palcem
Brnkal, i zbojňícké vihuhlával pesňe Čudákom.
I zrelšé jak horá a na černé radmi sa pláchi
Obracajú sáťá, na keré sa z náhodi prudkí
Zrázu oheň dovalí, a tuhím sa posilňuje vetrem:
Tak všaďe náramná na ňepráťela skáza doléhá,
110
Kamkoľvek ľen sáhľi a braň napráhľi Tatranci,
Od Svatovíta silú nadaní a prehrozňe fučící.
Než jako už najďál širokú si prerúbaľi cestu,
Jak za samí prostred čudského sa dostaľi vojska:
Odtáď ustúpí a pravé sa na krídlo zanášá
Boh Svatovít, abi aj tu Slovákom rovňe ochotnú
Prispíval pomocú, zmužilosťi a srdca dodával;
A včil sem, včil tam, kďe je najvác potreba létá;
Tích tak, tích zase tak zbúdzá, a ku posľedu rekňe:
„Údatní druhové! včil sa, včil, rukma pochlapťe,
120
Ostatnú možnosť, ostatnú napňiťe vládu,
A mnoholúpežních najprudším rovno do bahna
Ženťe Čudov hurtem: neb ináč tam jestľi ňepadnú,
A v barinách i šerích ňenaléznú konca prepasťách:
Lahko naších, čo sa už za prostred vedraľi vojska,
Mláďencov zavrú, a všeckích na hlavu zmárňá.“
Rozpovedá; i v tom jasnú v ďaľekosťi ohlasné
Treskoti dá pavezú, a ohromním švihňe ťesákem,
Až sťudená lútích napopádá hróza Čudákov;
Až sa plašá a tuhé vidajú frki chrápami žrebci.
130
Váľečného tedáž zbadajú boha svého Tatranci.
I hňeď najprudší taďe pusťá na vraha útok,
A všeckú rúbú ho mocú i ku bahnu priťisknú.
Tehdáž zejďe Uzob, nádherní ze sveta zejďe
Ondomelek spolu aj z obratním Čendolem otcem;
Techto zabil Borboj, teho Mojmír, tam teho Prislav.
O svój príjďe život Kompol, Júz, Tember, Olontob;
Príjďe Bolomtondolk a sotonskéj postavi Bendol,
Čo zrutnú, že iní ňemohel ju ľen od zemi dvihnuť,
Odporoval ťešlú, a ňijak ze svého sa ďáľej
140
Místa ňedal pohnuť. Dvoch prvních zmárňil Unoslav,
Ostatních Zamisel; najvác aľe práce mu zavdal
Posľední: dvakrát sa zaisťe do zlobca oravskú
Bol zahnal kopiú; dvakrát sa šmekla a v odpor
Nadhoďením napošik ščítem v ľevo zvráťila jedla.
Než po treťí jak ráz uďerí: zloch usekňe mohútnú
Hrot sekerú, i samé zaňechá mu v hrsťi porisko.
On však ňestrápí a na svéj ňeulakňe sa misľi;
Ostrí meč vitasí, a plné tuku báľe prepichňe.
V tom dolu sa zrúťiv padlím zabrinkoce zbrojstvom.
150
Ňevďačného dobrí k hosťom nad míru Jaroslav
Dízaba zahlédá, čo ňeprítomnému uťéknul,
A známú krajanov cestú do Tatranska zavédol;
Než s ňeho ňevládal ze korisťami spátki sa vráťiť.
Na zlocha hňeď sa valí; napred však Zolba a Cinda
Hurdovičov, čo mu volňejší zastávaľi prístup,
Končárem zachiťí, a oboch dolu hádže na trávňík.
Než jako už bľižšú ku samému si cestu a súcí
K úrazu už prerazil chodňík, tak chitro započňe:
„Aj škaredí zbojňíku! že sem ťa padlého na vlastních
160
Odňésol ramenách, ščastním zhojil od rani lékem,
Rozťáhlích ze kľepet smrťi vidrel a úmoru sprosťil;
Ďál ze ťebú ňe jakož z otrokem, bár tak si zaslúžil,
Než jako z bratrem aneb ze sinem svím vždicki zachádzal:
Smel si ma oblúpiť; ba samú aj číšu, kerúžto
Sem slavnú veľkému konal Radogostovi poctu,
Bezbožníma ňebál si sa rukma, zločinče, ukradnuť,
A preč uťécť; i včil na mojém si sa žrebcovi vráťiť
A proťi nám v besnéj opovážil bitce potíkať!
Keď si na zbíjáňú polomrtví bez seba zostal,
170
A skoro už zahinul, či ňemal si sa dosťi nakarhať,
Dosťi rozum nadobiť, bi si vác na korisťi ňemisľel,
A všeľikéj slušní dal v cudziňe lúpeži víhosť?
Avšak dáš víhosť, a buďeš sám k lúpeži slúžiť.
Tá, čo ťi prála život, tá včil ruka techto ťa sprosťí.“
Tak Jaroslav, tak zas lútí reče naproťi Dízab:
„I kdo bi rád v cudzéj meškal sa vlasťi, pohodní
Bár bi život védol, keď ohavní predca je otrok?
Bistrookého polap na vláší orla, a masnú
Dobre mu hov chóvú; on predca ťi, jestľi naléznuť
180
Ďéru sa poščasťí, na slobodné ujďe povetrí.
Čož teda ďiv, že i já z ľudskéj sem krajni uťékol?
Avšak sem naspátki prišel sa ťi za tvoje ke mňe
Dobroďeňí a padlích na obrinském údoľi bratrov
Odslúžiť, vďačnosť preukázať a ďéki vidávať.“
Ešče takúto ňebol zlostňík reč skončil, ohromnú
Už z mocnéj napatí siľi hnal do Jaroslava píku.
Než veľkí Radogost, že mu z okresaného na kopci
Podvihnul dreva chrám, že pre všeckích mával u cesti
Vždicki dom otvorení a plní stól hodmi pocestních,
190
Sám vrh zavráťí; i hučícá vetra na spósob
Jedla ňe do črísel, než do trávňíka sa pichňe,
A vrazením pres hrot za dlhú trase chvílu poriskom.
Naproťi mírňejšú roztáčá sosňu Jaroslav.
Táto aňiž ňechibí; aľe hňeď zubi všecki virážá,
A k tomu ven britkím sa dobívá pres tilo koncem.
On sa tedáž kácá, a na zem jako jahňada praskňe.
V tom veloúdatní tak poznovu rekňe Jaroslav:
„Už včil móžeš uťécť, pustého do Čudska zabehnuť,
A z nabitú lichvú i jatími sa píšiť otrokmi.“
200
Keď sa tak obracajú a vrahov do prepadľini ťisknú:
Vodní muž za hrubú dichťící dávno korisťú
Vistrkoval z vodi tvár a na strašné z bahna vikúkal
Vojska potíkáňí; i také slova ustami pusťil:
„Sem ľen, sem, lútích ze posľednéj napňiťe vládi
Do blata mordárov; já vám napomóžem a všeckích
V ňezmerních zatopím prepadľiskách: ňikdi že vácej
Spátki do tatranskéj ňepribehnú vlasťi na lúpež.“
Rozpovedá; i v tom na kraj trasoviska ponáhlá,
A k hroznému Čudov topeňú ruki zavčasu chistá.
210
Než ti už ustupujú, tak jích stuha ťiskľi Tatranci;
Tak veľkú trasení aj ščít aj sprudka sem aj tam
Roztočení Svatovíta ťesák jím hrózu naháňal.
A v ťesních zrazení hromadách vlastními sa braňmi
Medzi sebú pichajú; a druh druha, práťela práťel,
Bratra brater znášá, a sin otca, oťec sina márňí.
Až v posľed napretí do samého sa rúcaľi bahna,
I prám jak na širém jarňejším vetrem a prudšú
Slnka horúčosťú pukané ladi Dňepri ze skalních
Hurta prahov skáčú a na drobné stríni sa lámú:
220
Tak z úzkích sa brehov rúťá, a žrebcami žrebcov
Jedni druhím zvalujú i šeréj do prepadľini hrúžá.
Vodní muž predních ve samém dňe trasidla zatápá;
Nohma potom sa šlapá a tonúcích mrtvini gňábí,
Ostatní abi též do prepasťi sa mohľi pomesťiť.
Tak hroznú Čudové na pravém braľi záhubu krídľe.
Než pri ľevích bahnách, ačkoľvek v pótce obratní
Po zrazeném a odetlačeném ňepráťela stredku
Ze všej ľen možnéj sa namáhaľi vládi Slováci;
Ačkoľvek Belotond, Aldul, Tomolondor a kňíža
230
Endebelel najsilňejších štvoro padlo junákov
A brez počtu iních; ňedajú sa predca do černích
Zodsacovať kaluží a vraziť do trasidla Čudáci.
Lahko bi aj boľi ušľi vodám, ušľi úmoru v bahnách;
Keď bi ňebol tu nové dostal vnuki od boha Veslav.
Ňižší prestrannú od rovňini k bahnu sa údol
Rozťahoval šírkú; spoňenáhlé na chlapa zvíški
Mal brehoví, trávú a iním pozarostano bílím;
A vždi na jar, topení keď sňah rozpusťilo párno,
Neb veľkí s puklého naráz padel oblaku príval,
240
Nabrával sa vodú a čirá ho zakrívala mláka.
Než keď za strečkov letné pálívalo slnko;
Vischnul do dna celí; a keď inďe ňebívalo pastvi,
Tenkrát hojňejšú tu nachádzala obživu lichva.
Včil též bol nad míru suchí; i zaisťe tricátí
Už rok išel, čo ňebol jako včil tak veľmi vipráhlí.
Aj tam postavaní v holočistích od vodi místách
Stáľi radem Čudové, a ze všeckéj žúriľi vládi.
Jak to badá Veslav na vnuk Svatovíta takúto
Predstavenému bahen černích bohu prosbu vilévá:
250
„Vládnúcí nad rozľehlím duchu bahnom! ochitrú
Prispej nám pomocú; všeľiké až do dna prepasťi
Žrídla pootváraj; volní beh a cestu hučícím
Pusťi vodám, i celí pozalévaj do brehov údol:
Ukrutní abi též potopiť sa tu mohľi Čudáci.
Jestľi to nám učiňíš a vrahov do prepadľini zavreš
Najmnožšá každí sa ťi rok buďe žertva konávať.“
Takto prosil; vrúcnú visľišal boh bahna modľitbu
Na hroznú obojích patrící bitku junákov.
Dávnoveká na malém ostredku do víški bežícá
260
Stála topol, do keréj sa ohromní ňekdi zarúbal
Pomňislav, keď náramnú chcel potvoru zmárňiť,
Čo z luže často na breh sa vinášala, lichvu dopadlú
Ťáhla do vod, ba samích aj dávila ňekdi pasákov.
Tam sa na tú jahňaď mocní bahňišča panovňík
Ňikdá ňesľišané počující brinkoti zbrojstva
Vibral, a ňezbadaní do ukrutnéj bitki pozíral,
I stuha jedmi horel, že mu lúpežňíci ňevinních
Tu krajanov márňá a všeckích ze sveta chcú zňésť.
I hňeď jak ľen očul nábožnú Veslava prosbu,
270
Ze stromu sa spusťí a naráz do trasidla zahrúží.
V tom ďaľekozňícím parohem na potóčki a járki,
Doňho čo od hornéj naporád sa vilévaľi stránki,
Zatrúbí, na pomoc veľkú abi prispeľi vládú.
Sám aľe trojzubaté chmatnúcí vídľi do pasťi
Každí hňeďki prameň, každé hňeď žrídlo, i každú
Do dna otevre prepasť, a vodám rozvolnuje cestu.
Ti hrozním sa tedáž vivalá od spodku hučáňím,
A strašľivé černích švihajú vln kopce na víšku.
Járki zatím a potóčki ňe jakto potóčki a járki,
280
Než jako ohromné a ve veľkéj šíre bežícé
Réki hučá a dutého ženú silu vodstva do bahna.
Bahno sa v tom zdvíhá, vipatími do úvala pres breh
Tokmi ľeťí, a celé pozalévá údola místo.
Náramní zapopadňe Čudov strach; toľko ohromní
Ňestrápí sa Olond, a krutími tak ustami rekňe:
„Ejhľe, čo ostatním pri samém až konci stojícím
Ňejďe na úm vikonať; na čo sám, bár dosťi je chitrí,
Král sebe ňezmislí, k tomu nám včil veľmi hovícú
Príľežitosť súcé k plaveňú už bahno ponúká.
290
Berme sa tehdi prezeň na druhú stranu. Jestľi na zviklích
Plavbe koňoch sme tuhí buď Don, buď strašňe jačící
Valmi Dunaj, ba samé poprechádzaľi vímoľi Dňepra,
Tím lahčej stojaté, ňemajícé prúdov hučících,
Rovňejšé jazerám než bahnám prejďeme bahno,
Keď vác už ňebudú žrebcom nohi do blata váznuť.
Jak na iní prepravíme sa kraj: tu po zadku na zvíšní
Vistúpíce kopec na chrbát uďeríme Slovákom,
A snadnú zavretích tak odevšáď zetreme prácú.“
Rozpovedá. Oňi posluchnú, a do bahna sa pusťá,
300
Na své mislící spaseňí a na skázu Tatrancov.
Žrebci tedáž sa pozahrúžá, a chitrími sem aj tam
Jednako prepľetajú a hrnú vodu pod seba nohmi;
Ľen hlavi toľko samé a frčícé z ustami chrápi
Vistavujú a do víški ňesú i od úrazu chráňá.
Než jako na prostred vidutého sa dostaľi bahna:
Hrozné ňeščasťí a krutá jích potkala skáza:
Neb taďe Vodní muž na viňéslí od boha rozkaz
Náramné, veľké od konca do konca idúcé
Síťi z ochotnosťú rozťáhel a príčki rozestrel.
310
Tam teda hňeď predním zavaďá sa hnáti nosákom,
A v rídkích zapľetú húžvách a ve stavcoch uváznú.
Vác aňi už veslovať, ďál vác aňi z místa sa pohnuť
Ňevládnú; hrúžá sa tedáž a do hlbki prepadnú.
Ostatní sa na ňích stavujú; i do hustoti zešlí
Jedni druhích ťisknú; až prvné hajna posľedních
Hajna radem sklíčá a do ťesnéj úžčini zevrú.
Jak to viďá po samém sa broďící zadku junáci:
Zakríknú, a chitrích zavráťá spátki nosákov.
Zas predešlé snážá k bojováňú místo dosáhnuť,
320
A slavnú vivolá rádňej smrť ve hluku bitki;
Než zahinuť v bahnách a šerích vzať skázu prepasťách.
Avšak predca i tak škaredému ňevihnuľi pádu:
Neb Vodní muž i tam, ba koľem pod vodmi čučícú
Síť porozesťírá a prechodnú zastaňe cestu.
Čož maľi už si počať? Na iné teda místo sa pohnú;
A včil sem, včil tam sa točá, a po vímoľe bahna,
Jak hrúzavki aneb veslující nohma roháči,
Sa krúťá, a praví hľedajú ze prepadľini víchod;
Avšak aňiž tu aňiž zase tam ven cesti ňenajdú.
330
Tehdi Olonda klnú, i samích seba úmoru blízkích
Lúto klnú, jeho záhubnú že poslúchaľi raddu.
I k bohu svému kričá, a také z hub vreskoti pusťá:
„Takto-ľi tvích bráňíš najvišší Áre vojákov?
Že v černích sa mosíme zaléť jako sisľi prepasťách!
Zdáľiž česť, zdáľiž ťi obeť kedi v dúbrave chíbá?
Zdáľiž i včil sme ťi najvatšú ňeoďevzdaľi žertvu?
I prečo tehdi pomoc, prečo nám víťaztvo ňedáváš?
Neb prečo ňechceš práť aspoň ľen toľko milosťi?
Bi sme upadľi braňú i hrďinskú zešľi porážkú,
340
Jak na Čudov patrí a zemreť ľudu tvému prislúchá.“
Takto kričá. Hrozné usľiší Ár vreski hinúcích.
Ačkoľvek ze sebú čo robiť má; predca ochotnú
Chce prispeť pomocú a Čudov svích s pohromi vidreť.
Avšak ňevládá. Trikrát sa zaisťe na veľkí
Zdvihnul ščáp, a do ňeščastnéj chod bitki zanášal;
Trikrát postavené v prostred kroku kľesľi choďidla.
Toľko mu ran po všech naložil Svatovíta meč údoch.
Než Čudi ešče ručá a vibrodnuť z bahna sa snážá.
Až v posľed znovaní toľkéj od plavbi nosáci
350
Okľesnú a do vod zatonú, i s pohľedu zmiznú.
Nasľedujú vrahové; jedním pľeca toľko je vídať,
Jedním už hlavi ľen, jedním aľe celki ve víroch
Už zavretím ľen ščápi trčá, a krutími sa hrotmi
Ešče tu vihrozujú; i koňečňe sa všecci napospol
Ve škaredích mútné lokající bahno prepasťách
Zahrúžá, zatopá a horejšé svetlo opusťá.
Keď sa tak už zaľejú a v černích veľmi ohavnú
Smrť vezmú kalužách; na krivé boh bahna rožisko
Zatrúbí, a vodám naspátki sa káže navráťiť.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.