ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Neborká Zuzka nemá posedenia. Už treba hotoviť večeru; no a radšej včaššie než pozde prichytiť sa k nej. Korytčiatka s múkou sú už pri kuchynskej table. V kuchyni pod kozubom už od polvečier horí bohatá vatra, vôkol nej pristavené hrnce, skoro až po koleno hlboké. Zuzka ošedivela by, ak by vždy musela hotoviť toľko ako dnes. Nuž ale dnes bude Štedrý večer, teda hojnosť všetkého má byť v dome. Tu z jedného hrnca kŕmená hus zvedavo vystrčila oskubenú, slepú hlavu, akoby chcela pozorovať, čo sa to tu robí. Z jej zobáka stiahli už aj rohovitú kožu. V druhom zase pľúca tancujú klokotom vriacej polievky. Chudina Zuzka nezná im rady dať. Prvej ich prichlopila kusom mäsa, no keď polievka začala vrieť, vydrali sa spod neho a vznášajú sa na povrchu. Do hrnca šibajúci plameň už cele oškvaril ich žilkovatú kožu.

No krem tohto ešte mnohé iné má byť na večeru. Opekance sú už v osladenej vode, aby rozmokli. Tu zas treba lepiť pirohy. Cesto je už rozvaľkané, i kladie naň Zuzka hŕbočky tvarohu, žĺtkom rozriedeného. Keď je tvaroh už zalepený dvoma vrstvami bieleho cesta, Zuzka rozdeľuje jeden piroh od druhého rezko sa krútiacou ostrôžkou.

Pomaly prichodí čakaný súmrak. Zuzka má v kuchyni dosť roboty a nemá pomocníčky žiadnej. Dievčica Žofka chodí ktoviekde. Mať vlastne vie dobre, nuž ale či to má každému vycengať? To by bolo!

Dedinská mládež zišla sa do Potkanov. Ta slobodno mládeži chodiť, lebo tam sú toho roku priadky. Ostatne dievčatá zabávajú sa pekne. Vyhadzujú na strechu zásterky, aby zvedeli, ktorá sa kedy vydá. Zuzka Pekárovie im vo všetkom vývodí. Zuza, Zuza, čo ty tu hľadáš? Choď domov, tu niet pre teba miesta! Veď si nedržala pôst. Darmo vyhadzuješ zásterku! Čo ti sto ráz tam ostane, predsa to nestojí nič.

Už Žofka Mihálkovie, hja, to je cele iné! Tá má právo vyhadzovať zásterku, lebo sa verne postila. Ale aj zachytila sa jej zásterka, a to na prvom raze! Ale ako ju dolu dostať? O to malá starosť, lebo, hľa, bežia sem aj mládenci. Jurko Meran pochytí žŕdku a sníma Žofkinu zásterku. Keď sa trochu dotkol ťažkého, polostopeného snehu, šustol sa tento na Jurkovu hlavu. Ale už nemožno pokračovať v milej zábavke pred zvedavými mládenci, lebo tí vysmievali by sa z dievčat. Je to všetečná chasa, tí mládenci. Vzíde ti i tam, kde ju nezaseješ! Dievky sa teda rozišli. A to ich šťastie! Veď, hľa, už vyzváňajú na večer. A tento okamih je dôležitý pre každú, lebo teraz majú na hviezdy pozerať. Zvonár vie, kedy má zvoniť. On nejde na vežu, kým nepadne súmrak, lebo ako by dievčatá skúmali hviezdy, keby bolo vidno? A dievky vykoristia priaznivý okamih. Každá pochytí vaňu, načrie do nej spakruky vodu a beží s ňou do dvora. Žofka Mihálkovie práve skladá plnú vaňu na zem. Pozrie do nej na hladinu vody, ale nevidí nič. Voda odzrkadľuje len kus oblohy, zatiahnutej šedými chmárami. Na Žofkinom čele zaľahlo mračno žiaľu. Nikde hviezdy! Ale ani len ako ihlicová hlávka. Bože, kde sú tie hviezdy! Zvony hlaholia vo velebnom súzvuku zo zvonice. Žofka sa obracia, mení pozitúru, no hviezdy niet a niet. Hej, inokedy ako sa usmievajú na oblohe, len dnes skryli sa za tmavé mraky. Aha, tu mrákava uťahuje sa; hop, vykukla zlatá hviezdička spoza nej. Na zvonici ohlásil sa malý zvonček… Zvonár dozvonil. Žofka sa usmiala. Hviezda je nad vyšným koncom dediny. Áno, áno. Ale ktorý tam býva? Jurko Meran, Janko Sekačka a iní. Všetko hodní chlapci; no Sekačka je najhodnejší. Žofka vyjasnila tvár. Bože, dostane Sekačku? Meran za Katrou chodí. Ale nechže je Sekačka!

Z kuchyne, kam položila vaňu, ide do komory na jablká. Vyberie jedno, najväčšie, a červené ako tie jej líca. Poobzerá sa, či ju niekto vidí, no krem nej niet tam živej duše. Chytro do studne s jablkom, kým sa večera nezačne! Žofka vybehne za humno. Tam v sade majú studničku, malú, nehlbokú, takže jej dno možno rukou dosiahnuť. Jablko čľupne do studničky, podhodiac sa niekoľko ráz na povrch vody. No potom sa pekne utíši na samom dne, vyloženom tľapkavou dlážkou. Ale jabĺčko nik nesmie vidieť, i vyhrnie Žofka rukáv a umiesti ho pod samé obrubové brvno, Tak, tam bude iste do rána. Bože, či ho niečo načne! Či ho niekto neukradne!

V niektorých domoch začína sa už večera, lebo tu i tu vidno osvetlené obloky. Žofka beží do izby. Starý otec opýta sa jej:

„Dievča, odkiaľ? No, povedz! Aha, aha! No, no! Ruky zmrznuté ako hrable a skľavené. No, urob štipku; vidíš, nemôžeš. Čo si mi robilo vo vode? Zuza, nemá sa kto pliagať vo vode, len moje dievča? Pozri, ruky má studené ako žaba! Hm, hm.“

A starý usmial sa figliarsky. On vedel dobre, kde si dievčatá zamočia ruky. Dievčica ani nepozrela na starého, lež k zemi hľadiac vraví:

„Bola som po vodu. Keď mať nestačí, musím ja.“

„Ach, nebožiatko! Ono musí po vodu. Ono má studené paprčky!“ a šúľal jej ich medzi svojimi horúcimi dlaňami a dychom svojím zahrieval.

No ale treba obzrieť sa, čo sa robí po svete! Starý vyzrie oblokom do večerného mraku a vidí osvetlené domy susedov. Tam už začínajú teda večerať.

„Zuza, dávaj už na stôl, už všade večerajú.“

„Hneď, hneď; za obrátenie!“

„Už prikrývaj! Či my budeme ostatnými spomedzi všetkých? Či len nám má ísť najpozdejšie každá robota?“

Zuzka slúchla, prikrývajúc stôl bielym činovatým obrusom. Kladie naň nové drevené lyžice. Malý Janko nesie z kuchyne rozžatú vianočnú sviecu. Príduc k stolu, pozdraví prítomných:

„Dobrý večer!“

A všetci mu zaďakujú, starý k tomu dá mu i grajciar.

Na rohu stola položený je Tranoscius. Celý dom nábožne zaspieva vianočnú pieseň. Potom kľaknú a modlia sa modlitbu, ktorú starý predčituje. On povzdychne si za každou vetou, jeho žena utrie si slzu, derúcu sa z oka. Či to slza žiaľu, či radosti? Prečo žiaľu? Veď je to radosť, keď všetci spolu môžu svätiť vianočný svätvečer. Či na takto rok ešte budú takto spolu? No, načo starým budúcnosť spytovať? Stará, ponor sa v minulosť, tam tvoj živel. Budúcnosť ponechaj vnukom!

Na stole miska obareného hrachu. Starý naberie ho plnú hrsť a rozoseje po všetkých kútoch izby. Volá k Bohu, aby i on takto uštedril požehnania tomuto domu po celý budúci rok. Izbu osvetľuje sviečka. Jej knôt je predmetom napätého pozorovania. Aj mladý Jano, držiaci v lone chlapca, pozoruje knôt sviečky. Teraz sa nakrivil a naklonil k starej. Všeobecné ustrnutie. Zuzka obráti svietnik, aby knôt bol naklonený do kúta, kde stojí malá almarijka, aby na nikoho neveštil. Stará, vidiac, že knôt na ňu veští, smutne si povzdychla.

„Stará, neboj sa, že už ideš zomrieť. Knôt je knôt, ten nezná, na kom je rad. Už len ja pôjdem prvý a ty za mnou, ako keď sme šli k oltáru.“

„Ja som spokojná, ako Pán Boh dá,“ odvetila starému nábožná Mihálková.

„Zuza, oblátky a med!“ velí Mihálka. Potom rozdelil oblátky medzi stolujúcich, Zuzka potrela údel každého medom. Stará Mihálková urobila na Žofkinom čele kríž omedoveným prstom, aby sa vraj mládencom páčila. Stará mať, netreba tej medu, aj bez neho sa im páči! No ale pre bezpečnosť!

Z každého jedla po mále odkladá sa na obrus. Aj sánky z husi prišli medzi tieto odhodky. Z týchto odpadkov budú znamenité lieky pre ľudí a statok!

Hoci u Mihálkov nahotovili všetkého hojnosť, predsa málo sa dnes minulo. Pozostatok zvýšil na zajtra a pozajtre. Veď na Božie narodenie len nebudú variť; to by bol hriech. Zajtra budú len prihrievať. Chlapec Janko potratil všetku chuť k jedlu. Zjedol trocha opekancov, dva pirohy, zo dve lyžky ryže, pár obarených slivák a hrušiek a za náprstok polievky. On oddávna robil si chuť na túto večeru, no chytro zasýtil sa. Mladý gazda schuti sa smeje nad prekrižľovanými synovými plánmi. No nesmeje sa hlasite, lež na ústa pritisol si päste. Zišlo mu na um, že i jemu sa tiež tak stávalo, ako malému Jankovi; keď si najväčšmi ostril zuby k hostine, najmenej zjedol.

Pod Mihálkovie oblokmi zaznel slávičí spev. Len domyslieť si jelšinu a do nej slávika, i hotový nočnoromantický obraz. No pod oblokmi nespieva slávik, ale Cigánka s niekoľkými spolučlenmi svojej famílie. V Štedrý večer prvá pieseň patrí Cigánom. No ich spev nevyplatí sa do partesov zložiť. Oni ospevujú narodenie sa Krista celkom plasticky, no nie veľmi harmonickými zvuky.

Starý Mihálka odkrojil kus chleba ako ovčí pysk, a podal ho Zuze. Cigáni sa už triasli zimou pod oblokom, čakajúc výplatok. Cigánka niesla vo veľkej kapse mnoho nazbieraného chleba. To jej postačí až do nového roku. Na mäso tiež zarobila, predajúc predobedom nosenú štetku. Kto ju kúpil, oplel sa; lebo len v krajnom rade štetky bola pravá škutina, ale vprostriedku zapravená kravia srsť. No Cigánka nemá pohnútky kupujúcemu podávať rozbor látok, z ktorých ňou robená štetka záleží. Nech to sám kupujúci skúma, veď na to má oči!

Po večeri Mihálka povie zaťovi:

„Jano, dones cesnak!“ Kým Jano prišiel, starý krájal smidky chleba. Na prstoch si najprv vypočítal, koľko má kusov rožného statku. Štyri voly, dve kravy, päť jaloviat, dvoje teliec, dvanásť oviec; myslím, že to spolu dvadsaťpäť. Práve toľko je i smidák. Zať lúštil cesnak, každý strúčik osobitne. Starý Mihálka do každej smidky vpravil po jednom strúčku, podajúc to mladému, aby zaniesol statku. Nechže i statok zná, že sú dnes Hody.

U Mihálkov zaspievali pieseň a zas pomodlili sa. Večera je už teda skončená. Tu zas pod oblokmi zaznie pieseň vianočná, ktorú dievky spievajú. Už sú všade po večeri, teda môžu dievky ísť spievať. Mládenci sú ešte doma. Dievky spievajú len tam, kde majú mládenca. Do Mihálkov sa ohlásili preto, že chceli vyvolať Žofku, ktorá sa hneď pripojila k nim, odejúc si teplý kabát. Keď dievčatá z dvora vychodili na cestu, zhliadnu dolu dedinou tiahnucich Cigánov, obťažených naspievaným chlebom a koláčmi. Všetečná Zuza Pekárovie spevavým hlasom, ponášajúcim sa na cigánsku výmluvu, volala za nimi:

Urazená v svojej hrdosti, Cigánka nepovedala nič. No akýsi šuhaj, stretnúc cigánsku famíliu, zavolá na blížiace sa dievky:

„Dievčatá, videli ste už v zime lastovičky? Aha, pozrite, ako lietajú.“

Tým narážal na Cigánov, ktorých prezývali lastovičkami, pretože sú čierni.

No Cigánka neodpustila mu to. Obrátiac sa k nemu, zavolala naň:

„No, a ty ši vrabec!“

Dievčatá sa v chóre zasmiali, lebo tohto mládenca skutočne prezývajú v dedine vrabcom. Tak, hľa, pochodil; nech sa nevysmieva z iných, keď i sám je v blate.

Tlupa dievčat uhla sa do susedov. Tam býva mládenec už na ženení. Miesto vianočnej zaspievali mu:

Pozrime ešte do Mihálkov.

Mladý rozhrebol pahrebu po ohnisku, oddeliac popol od uhlíkov. Tieto zažiarili, svetlý zážeh prechodil po nich, vzkriesený ťahom povetria, ktorý povstal pod odotknutým kozubom.

Starý Mihálka rozdelil žeravé uhlíky na štyri hŕbočky, označiac každú z nich, o čom bude veštiť. Prvá bude o oziminách, druhá o jarinách, tretia o kopaninách a štvrtá o tráve.

„A na ľan a konope si zabudol,“ ohlási sa stará. „Ó, vy na to chytro zabudnete; len vtedy vám ľan zíde na um, keď košeľa treba.“

„Nuž dobre; ale o tom si vy, ženy, máte veštiť. No, tu máš hŕbku o ľane.“

Tak teda päť hŕbočiek, piata o ľane.

U Mihálkov sa všetko premenilo pri večeri. Všetci sú spolu ako med. Starý niekoľko ráz ponúkol mladého jedlom, znakom úcty a lásky. Jano zas kdesi na dvore stratil obyčajne tupý výraz tváre a k stolu priniesol jasné naladenie mysle.

Starý ponoril sa vo vypravovanie starých divov, aké sa za jeho mladých čias diali v Štedrý večer. Mladý, ako raz otvoril ústa, tak dosiaľ zabudol ich zavrieť od pilného počúvania. Chlapec už sklonil strapatú hlávku do otcovho lona a zaspal utešene.

„Veru tak,“ pokračuje Mihálka. „Ja som bol valachom u toho židáka; cez zimu riadil som rožný statok. Jozef Krivko bol zas pri koňoch. Ale to bol chlap! Malý, ale smelý! V Štedrý večer o jedenástej vyberie sa vám na vŕšok, kde za starých čias šibenice stáli. Nebolo z nich už ani znaku; ale ľudia predsa sa len báli ísť v noci popod vŕšok, lebo vše bolo počuť veľký plač tam okolo neho. Ale Jozef Krivko nebál sa ísť. Vzal sebou konopné semä a zasadil ho na ňom. Semä hneď zišlo a za otčenáš vyrástla z neho dlhá konopa. Krivko ju vytrhol, vo vode vymočil, usušil, vytrepal a usúkal z nej dlhý bič. Toto všetko urobil do polnoci. Kone predtým boli tak lenivé, že im nevedel rady. Ale keď pukol raz tým novým bičom, začali ušami strihať a pyšne držali hlavy dohora. Na Božie narodenie šiel náš gazda kamsi na návštevu. Krivko si len pomyslel:

,Počkaj, žide, však ťa ja presánkujem. Naučím ťa prevážať sa cez sviatky a kočišovi nedať pokoja.‘ I zapriahne kone a gazda mu ešte povie:

,Jožko, len poháňaj, aby si sa tak nevliekol ako zavčerom.‘

Pán sadne do korbice, Krivko pukne bičom a milé kone poď vo výcval, až sa len tak prášilo za nimi. Pán sa usmieval:

,Ej, Jožko, ale sú za koníky! Ale letia, len tak hviždí človeku za ušima.‘

Ale na ceste stretnú vám žobráka; žobrák si podhodil na pleciach kepeň, kone sa zduria, odhodia sa vbok a korba je už naboku. Žid prplal sa v sypkom čerstvom snehu, ba i najedol sa ho do chuti. Zozbierali sa. Gazda prosí Krivku, aby šiel len pomaly. Nuž ale či ten mohol udržať kone? Tie vám zaberali, až židova hlava odskakovala. Hej, odnechcelo sa nášmu gazdovi nič po nič sánkovať! Kone do roka vyschli na triesku; ale čo by boli odpoly mŕtve bývali, predsa len museli letieť, keď im kočiš ukázal svoj bič. Gazda im dával dvojitú porciu ovsa, no nechceli sa popraviť. Ale Krivko im spomohol. Na druhý rok v Štedrý večer vybral sa pred samou polnocou do mlyna. Nebolo tam nikoho doma, lebo všetci šli na utiereň. No Krivko nešiel dvermi dnu, lež izbicou, v ktorej je mlynské vodné kolo. Voda bola práve odrazená i kolo zastavené. Krivko vošiel do vodného kola a valom bral sa pod mlynicu. Pre val, ktorý je do vodného kola vsadený, nechaná je na mlynicovej stene špára. Touto vošiel Krivko do mlynice.

Ako čo by doma, otvoril si kôš, do ktorého múka z pytľa padá. Tam našiel kefu na zmetanie múky. Schoval ju pod pazuchu a zase bral sa z mlynice do vodného kola. Ale tu počul škrek, smiech. Palečné kolo^[3] sprašťalo, akoby sa malo polámať a kameň hrmotal nad ním, krútiac sa naprázdno. Ale Jozef nebál sa a ani neobzrel, len liezol rýchlo k vodnému kolu a z izbice utekal domov. Mlynár len po sviatkoch, chcejúc pustiť mlyn, zbadal, že palečné koleso je zlámané a že múčna kefa chybuje. No nezvedel nikdy, kam sa mu podela. Krivko potom len tou ukradnutou kefou vymetal žľab konský, a kone poprávali sa, ani čo by priliepal na ne. Od tých čias Krivko nemal chudých koní.“

„Ach, to bol bezbožný človek, ten Krivko. Nebál si sa, že i teba Pán Boh skára pri ňom?“

„Počkaj, stará, ešte som nedopovedal. Šiel vám raz hore dedinou, na koni vezúc pána na svadbu. Kone mali pri pyskoch uviazané biele ručníky. I dobre; ako tak letí, zazrie ho z obloka jedna striga a povie ľuďom, čo v izbe sedeli: ,Pozrite, jak chytro zastavím ten koč!‘ Sotva to vypovedala, kone zastali, ako čo by sekol. Krivko v parádnych šatách zliezol z koča, obzerá, čo chybí koňom; no nevidí nič zvláštneho. Začne hrešiť, ani to nespomáhalo. Ľudia vytŕčali hlavy z oblokov, čudujúc sa na Krivku. I zlá striga vyškerila zuby oblokom. No Krivko si spomohol. Chytí raz svoj bič a šibne ním koniec oja. Striga zakryla si tvár dlaňami. Vytieklo jej pravé oko. No ani Krivko nepochodil dobre. Raz v Štedrý večer išiel zase čosi zháňať a nevrátil sa viac; uchytilo ho čosi. Akiste oná striga, ktorej bol oko vysekol. Nuž tak!“

Stará Mihálková prevezme slovo:

„Moja stará mať — nech jej dá Boh slávu večnú, — rozprávala nám, čo sa tiež na Hody o polnoci stalo. Jedna žena mala zimnicu, a nemohla sa jej nijako sprostiť. Chodila po doktoroch, vymýšľala lieky: no zimnica ju len drvila a drvila. Iba na Štedrý večer pojme ju akási žena, a keď bila polnoc, sotila ju do potoka. Zimnica hneď a hneď prestala.“

„Hopsa, uhlíky pozrieť; tie už iste zhasli, keď sme sa takto zahovorili,“ skríkne Mihálka.

Všetci skočili ku kozúbku.

„Ľan bude dobrý, niet nič popola na ňom,“ ozvala sa stará.

„Tebe ide len o ľan,“ vyčíta jej muž.

„I tráva bude hodná. Chvalabohu, krmu dosť,“ povedá mladý gazda, ktorému sa jazyk len teraz rozviazal.

„Bude, bude; ale jariny a oziminy nanič! Zemiaky a kapusta prostredné. Hm, hm, tie oziminy a jariny veľmi pripadli. Pane Bože, toľko popola!“ odvráva si starý.

Stará narádza:

„Pozrite, čo pranostika vraví.“

A všetci naklonia hlavy nad kalendár a čítajú v ňom pranostiku. No táto protimluví uhlíkom, lebo prorokuje dobré oziminy a jariny, zlé kopaniny, planú trávu a krátky ľan. To Mihálkovcov pomútilo. Starý, obodrený predtým skvelými výhľadmi na hojnosť krmu, bol si už umienil prikúpiť ešte jeden pár volov, keby nebolo bývalo treba s krmom sporiť k budúcemu roku. No podľa pranostiky to nejde. V sypárni má zbožie, dľa uhlíkov by ho mal držať k budúcoročnému trhu, dľa pranostiky hupkom predať. Čo tu robiť? Ani tak, ani tak! Keby sa boli uhlíky s pranostikou zhodovali, iste by bol dľa ich prorokovania zariadil hospodárstvo.

„No, povedzte teraz,“ pýta sa starý, „čo má pravdu, či pranostika a či uhlíky?“

„Ja myslím, že uhlíky,“ povedá stará, „veď pranostiku ktoviekto písal. Možno, že ona vyplní sa tam, kde ju písali, ale tu sotva.“

„Ty sa hneváš na pranostiku, že prorokuje zlý ľan. Dajtimibože, ešte vlaňajší ste nespriadli!“

Všetci mlčali. Nik sa neopovážil vyniesť úsudok. No starý múdro rozriešil hádku; dobrá myšlienka mu napadla:

„Viete čo: napíšeme do kalendára, čo uhlíky veštia. Na rok uvidíme potom, či sa uhlíkom splní, a či pranostike.“

Tak jest! Všetci, udivení nad rozumom starého, prisvedčili, poberúc sa spať; len Mihálka sedí pri stole a píše husím perom proroctvo uhlíkov do nového kalendára.