ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Božie narodenie. Dnes u Mihálkov pozde vstali, ba starý je ešte v posteli. Jano vstal do dňa, už i napojil statok. Rád by do izby, no bojí sa, že ho starý vyženie. Stal teda pod stenu a obzerá zo strechy visiace dlhé ciagle. Zazíva si raz, dva; ruky vytrčí dohora a vyťahuje sa a pritom si zastoná, akoby mu to zívanie od srdca kvapkalo. Ale tu nahnevá sa zase. Či má tu stáť do večera? A to bez roboty ako blázon? Stáť, stáť! Chytí triesku a zráža ňou ciagle z krovu, až sa lomia a padajúc na zemi, rozdrvia sa v tisíce malých sklíčok. V tejto nie každodennej, no divnej práci zastihla ho suseda, vlastná tetka Katrina.

„Dobré ráno, sused!“

Jano zamumlal, zraziac ohromný ciageľ.

Suseda, bojac sa Jana, zahŕňala do izby. Mladý s trieskou v ruke šiel zápäť za ňou.

„Akože ste spočívali? Ach, viem: dobre. Keď sa človek ukoná, ukníše, spí ani v oleji.“

„Vitajte, suseda. Kdeže ste sa tu vzali? Hm, hm,“ stará pokrúti hlavou.

„Veru tak! Nepatrí človeku chodiť v takýto deň po domoch. Ale čo robiť, keď musíš.“

„Tak, tak. No, no, veď je nič,“ usiluje sa pomôcť jej z rozpakov starý Mihálka.

„Horký nič! Prišla som vám povedať, že vaše dievča vodí sa s Jurom Meranovie.“

„S kým?“ okríkne ju surovým hlasom Jano. Susedka sa chytila stola, aby ju ten revot nezrútil pod stôl.

„S Jurom Meranovie!“

„To je nie pravda. To sa vám prisnilo, keď ste večer o mátohách trkotali.“

Mladý Jano bol celý bez seba. Krikom svojím prebudil i chlapca, ktorý sa posadil na posteli a čuduje sa, čo sa deje. Veď to nemožné! Žofka vodiť sa so synom otcovho najväčšieho nepriateľa, so synom márnika. Nemožno!

„Ba je svätá pravda,“ dokladala suseda. „Najprv odviedla ho od Katry a teraz ho sama rada vidí.“

„Že odviedla niekoho? Tá?“ Mocná ruka hýbala sa mu s trieskou.

Hneď by bol vyšmaril zlostnú susedu.

„Škoda vám bolo prísť nepokoj robiť v cudzom dome,“ vyčítal jej starý.

Do izby vošla Žofka, o ktorej je tak živá reč.

„Ty rada vidíš toho…“ a zastal, meno to nechcelo mu z hrdla. Starý mu napomenul: „Jura Meranovie.“

„Hej, toho. Žofa, rada ho vidíš?“ a chytil ju kŕčovite za plece. Hnevom zarudlá tvár až k divokosti obživená krvou podbehnutými očima.

Dievča mierne, dôverne pozrelo v tvár otcovu a smelo, jasne odpovedá:

„Nie!“

Jano, obrátiac sa k susede, ukáže jej trieskou dvere:

„Von!“

Suseda neriekla ani slova, lež použila príležitosti a odišla, radujúc sa, že predsa obíde suchá.

Väčšia čiastka Janovho hnevu odišla za susedou. Oči Žofkine utíšili rozhúpanú prudkosť otcovu; ich vplyv naň bol asi ten, čo znak krotiteľa na rozsrdenú šelmu. Chytil Žofku, zovrel v mohutnú náruč, až ju to dusilo. Na čelo vtisol poľubok. Snáď prvý v živote. Jano až teraz pocítil, že má vlastne dcéru, hodnú dcéru, ktorú zneuznával; nemiloval dosiaľ ako otec. Pol srdca daroval jej hneď. Áno, ukrivdil syna, lebo mu už len pol srdca nechal. Chlapec pozrel hore v otcovu tvár, objímajúc jeho nohu.

„Chlapče, vinšuj!“ Dnes Jano hovoril viac než snáď za desať rokov. Neobyčajné otrasenie mysle prinavrátilo mu mluvu.

Chlapec stal naprostred izby a začal smelo:

„Ešte i tú druhú,“ káže mu starý otec.

Jano pochytí syna a podhodí ho až pod povalu. Potom prehŕňa v kešeni a vyloví stadiaľ groš. To si zgazdoval minulého týždňa s tým úmyslom, že ho na Hody dá chlapcovi za vinš. Starý mu pridal ešte grajciar.

Žofka sa medzitým vytratila z izby. Svedomie hrýzlo ju, že sa zabávala včera večer s Jurkom. Ale či je ona toho príčina, keď sa jej natíska? Čo mala robiť, keď hneď len k nej prišiel? Ach, čo, veď boli na verejnom mieste, medzi ostatnými!

Žofka od výčitiek svedomia drží za omnoho primeranejšie ísť k studničke pozrieť, čo je s jablkom. Už sa naťahuje do studničky. Vtom bodne ju svedomie, či to zas svedčné, ísť obzerať jablká. Už chce vrátiť sa. Vie, ako sa otec nahneval, keď počul, že Jurko chodí za jeho dievkou. Nuž a keď počuje, že ona niekoho iného rada vidí, či sa zas nenahnevá? Nahnevá, a potom bude zle.

Žofka i bez jablka uteká od studničky. No pri humne napadne jej, že otec môže ľahko objaviť ho, a tým presvedčí sa, ako jeho dievča blázni za mládenci. Žofka vracia sa teda po jablko, a nahnúc sa do studničky, vyberá ho.

Nejedna devica s rozbúrenou mysľou beží dnes ráno k studničke, kam včera bola jablko hodila. Či jablko je celé a či načaté. To otázka, ktorá im aj v sne pletie sa. Nuž či len jediná Žofka má ľahostajná ísť k studničke? Žofka nemá dosť odvahy pozrieť jablko. Ak je načaté, musela by sa zasmiať, že by to otec musel dopočuť. Ona zažmúri oči a hmatá ho rukami. Načaté! A ako načaté! Pekne možno ohmatať, ako jedna štvrtka chybí z neho. Kto to vykrojil? Jurko Meran? Mráz ju prešiel, akoby do uhlíka zahryzla. Striasla sa pomyslením na Merana a na — otca. Už sa berie preč, aby ju otec nenašiel tu s načatým jablkom. Ba či nestriehol ju? Ó, nie — márne strachy! Tu niet ani živej duše kreme nej samej! Ale teraz vrždí sneh komusi pod nohami. Žofka otvára na humne vráta. No počuje spoza uhla hlas Janka Sekačku.

„Žofka, stoj. To som ja, čo sa bojíš?“

Žofke už svitlo v hlave, kto načal jej jablko. Ona mu ho ukazuje, pozerajúc naň milo. Pýta sa ho:

„Ty si načal toto jablko?“

„Nie. Vieš, že my už nepatríme spolu; že ty Janka Sekačku nechceš, že ty Merana rada vidíš, že ty len s ním bavíš sa. Ja nemám nič s jablky! Pýtaj sa Merana, ten veru vie, kto ho načal.“

„Ty si ho teda nenačal?“ Dievčaťu slzy zahrali v očiach.

„Nie; a sto ráz ti poviem: nie!“

Žofka zahodila jablko, až sa hlboko zarylo do snehu, nechajúc po sebe prázdnu stopu. Dievča chytí humenné vráta, chcejúc ísť do izby. Jano chytí ju za ruku.

„Žofka, hneváš sa?“

„Ľúto mi je, čo si myslíš, že mám rada Merana.“

„A či je to nie pravda?“ pýta sa Janko živo. Ostrým okom skúma Žofkinu tvár, no neobjaví tam nič okrem výrazu čistej nevinnosti. Jej oko plnou žiarou spočinulo na Jankovi a stopa nedávnej mrzutosti tratila sa a výraz blaha zajasal na jeho tvári, keď počul od dievčaťa:

„Nie.“

„A či budeš so mnou ešte dobrá?“

„To od teba závisí.“

„A keď Meran zas príde k tebe a začne sa ti zaliečať?“

„Ja nestojím oň. Nech si robí, čo chce.“

„Ale ľudia zase navymýšľajú o vás, ako včera, že ho ty rada vidíš, že ťa ide vziať a Katru nechať. Vieš, že si on s tebou len zahráva, aby dráždil Katru preto, že chcela ísť za mlynára?“

„A ty mu to máš za zlé? Ja som pred nikým nevravela ešte, že pôjdem za Merana, a ty predsa mal si ma už v podozrení. Teda bez všetkej príčiny! Ako by sa ten nehneval, keď má prečo? A či ten má byť lepší než vy ostatní?“

„Ale ja som prišiel k tebe vlastnými ušima počuť, čo je vo veci; lebo neveril som zlým jazykom. Ani tebe samej nebol by to chytro uveril, čo by si mi ako bola to dotvrdzovala. Nieto iným ľuďom! Meran mal ísť —“

Janko neodpovedal. Akoby bol zo zeme vyrástol, tak znenazdania zjavil sa ten tuho spomínaný Meran.

„Od včasrána sa mi čkalo, a hneď som uhádol, že ma spomínate.“

„Áno, spomíname,“ odvetil Janko, siahnuc do snehu, skadiaľ vytiahol Žofkou zahodené načaté jablko.

„Juro, kde je ostatok?“ a ukazoval mu ho.

Jurko Meran zmeral Janka ostrým pohľadom od hlavy do päty.

„Mrzí ťa to, čo? Keď si tak zvedavý, poviem ti to: pozri, tu je.“

„Jurko, daj to sem!“ Janko nadstavil dlaň, siahnuc po štvrtke.

„Ja som nevzal tebe nič, nemám s tebou nič. Daj mi pokoj.“ Žily na čele Jurkovom nabehli prudkým hnevom.

„Jurko, daj to sem. To si mne vzal,“ hovorí Žofka.

„Ak ti i Jano vráti tri štvrtky, i ja tú vrátim.“

Janko Sekačka bez odmluvy dal Žofke jablko. Nie tak ochotne urobil to isté Jurko. Žofka priložila od Jurka štvrtku, kam patrila a takto doplnené jablko podala Sekačkovi. „Na, to je už tvoje.“

„Aj moja štvrtka? No, povedz, Žofa!“

„Kde sú tri štvrtky, tam má byť aj štvrtá.“

Potom ale prosiacim hlasom obrátila sa k nemu:

„Choď, Jurko, ku Katre, ona je smutná, že si ju opustil. Never všetko ľudským jazykom! Uvidíš, že len teba rada vidí.“

S tým odišla domov. Mladí chasníci sa tiež rozlúčili. Jurko celou cestou krútil hlavou, odvrávajúc:

„Ku Katre! Ku Katre!“

Bol smutný, že tak zle pochodil; no hvízdal si pritom.