ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

2.0

2513 digitalizovaných literárnych diel

Zlatý fond > Diela > Hody

Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV

RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)

Martin Kukučín:
Hody

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Jozef Vrábeľ, Ina Chalupková, Lenka Konečná, Nina Dvorská, Simona Reseková, Ivana Gondorová, Alžbeta Demčáková. Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo

262

čitateľov

. . . spolu 6 kapitol
1
2
3
4
5
6
Zmenšiť

6

Hody sa minuli. U Mihálkov sotva vyriadili izbu, už Katrina tetka vpadla do nej. Mladý cítil chuť vyhodiť ju von, no chcel ešte trochu pohovieť.

Starému Mihálkovi ihlice z ruky vypadli a vysadilo mu oči ako plánky od divu, keď videl susedu vyberať zo šaty kúdeľ. Zrejme, prišla na priadky. No pozorujúc zaťa, zbadal, ako zavčerajší hnev obnovuje sa v ňom. Preto z prvého zadivenia spamätovav sa, mihol na zaťa očima, aby nevykázal susede hanbu a nevyhodil ju von. Jano zazrel na starého jedovato a vyšiel von.

Susede len teraz rozviazal sa jazýček. Chvalabohu, že Jano vyšiel von, lebo nech je ešte dnu, suseda mlčala by ani ryba. No a od mlčania vyhodil by sa jej na jazyku vred.

„Nahnevala som vás zavčerom? Ach, ako ma to mrzí! Nehnevajte sa preto!“

„To, to! Ešte čo! A prečo hnevať?“ robil starý nevinnú tvár, akoby bol všetko nemilé zabudol.

„To nebola pravda, čo som o vašej Žofke vravela. Tá nezvádzala nášho Jurka.“

„Vášho?“ opakujú všetci v zadivení.

„Áno! Odvčera večera je náš. Na Nový rok má Katra ohlášku s ním.“

Starý preskočil jedno oko v pletení. Hlavu naklonil vpred a povedá:

„Ta-ak?“

A ostatní sa pýtajú:

„Ta-ak?“

„Hja, veru tak.“

„No, no; hm, hm; či ste to kedy počuli, ľudia boží? Nuž či tak?“ divil sa ešte starý.

„Veru tak,“ tvrdila suseda.

„A ako sa to osnovalo, tak napochytre? Pane Bože!“ opytuje sa stará.

„Vaša Žofka odpravila Jurka a ten prišiel ku Katre.“

„Odpravila? Kedy?“

„Na Božie narodenie, pri studničke, pre jablko. Rozišli sa zle-nedobre.“

„Tak?“

„Veru tak.“

„A ten mlynár?“

„Ach, to len moja sestra, Katrina mať, čosi zmýšľala. Dievča nechcelo o mlynárovi ani počuť. Jurko, blázon, namyslel si, že Katra chce len mlynára.“

„Nože no, hm, hm,“ divil sa starý.

Nahnevaný Jano, vyjdúc na dvor, chytil sa do rezania sečky. Nevedel, čo má robiť od jedu na susede, že zase prišla na dievča klebety zmýšľať. Hnev vyprázdnil na slame, z ktorej v dúhovitom oblúku sype sa širokou kosou odrezaná drobná sečka. Čochvíľa jej bude veľká hŕba, ktorá postačila by i na druhé sviatky. No kosa je už zatlčená prudkou robotou. Jano nechal rezanie tak. Vošiel do humna. Hnev ho ani pri rezaní celkom nenechal. Cítil v ramenách silu ako málokedy. Nech by teraz pod ruku jeho prišla suseda, iste by nikdy neožila. To treba vybiť. Zhodil teda z vôdru dvanásť ovesných snopov, chytil cepy a mlátil po snopoch, až slama vysnovala sa z povriesla a motala sa v hustých chumáčoch ponad holohumnicu. Ťažký javorový cepík vážne dopadol na snopy, mihnúc niekedy až pod samým vôdrom. A keď Jano udrel ním plný snop, ovos sypal sa z neho silným prúdom akoby z rukáva. A Janovi táto robota osožila. Hnev ho pomaly prechodil. Snop predstavil si susedou a on že po nej mláti. Preto čo raz dopadne cepík na snopy, Jano sám sebe vraví:

„Tu máš, tu máš, striga!“

Udrel ešte raz, cepík o holohumnicu zacvendžal a frundžiac povetrím, preletel ponad zrub a padol do šopu. Jano sa len vtedy spamätal, keď mu v rukách obľahčilo. Má len samý ručeň, a kde bol priviazaný cepík, tam roztrhnutá húžva. Cepík bohviekde! Hodí ručeň do kúta, až vráta zaknísali sa na vrzgotných čapoch a ide na šop hľadať odtrhnutý cepík. Tam ho našiel do sena zabodnutý, ťahance a húžva na ňom potrhané. Väčšina prvších roztratila sa v letku a popadala do záčinu, lebo hľa, tam na snopoch jeden ťahanec leží. No také staré fúry Jano nemôže upotrebiť, musí novú húžvu i ťahance pripraviť na cepy. Preto potrhané zdrapy odhodil nabok a s ručňom a cepíkom berie sa do izby, že si ich tam napraví. Ale div mu cepík nevypadol z ruky! Na stole koláče, vôkol stola domáci v krásnej zhode s Katrinou tetkou a Sekačkovci.

„Vitajte, kmotre,“ povie Jano Sekačkovi. Boli za mladi kamaráti a spolu chodievali na zálety; no ako sa pokmotrili, od tých čias si pekne vykajú.

„Ďakujeme.“

Starý pozrel na Jana. Zamračil čelo, vidiac, že Jano zas potrhal cepy. A už tomu nevystačí! Starý sa preto hnevá na Jana, že si nezná s robotou gazdovať; ale že keď začne, teda robí ako (nehodno primeriavať) kôň!

„Ty si zas potrhal cepy. Tebe už treba železné, nevystačí ti človek s húžvami a ťahanci.“

Jano len pohol plecom:

„Nebudú naveky trvať!“

Starý mu položí ruku na plece:

„Jano, nechaj dnes mlatbu tak. Pomlátiš dosť! Zať ti pomôže.“

„Kto?“ nadstavil Jano ucho až k samým ústam tesťovým.

„Zať, zať! Tuto, Janko! Či už čuješ, ha?“ kričal starý, ako len vládal, urobiac si z dlaní trúbu a pristaviac ju k ústam. Stará mala ohluchnúť od kriku, i zapchala si uši dlaňami.

„My sme pre nášho syna vypýtali Žofku. To bola dávna túžba, ktorá sa dnes splnila,“ hovorí Sekačková Janovi.

„No, tak už hej! Ó — to hej! Prečo nie?“ dotvrdil Jano, chytiac syna a podhodiac ho ako pierko do povaly. Chlapec, čo ho raz podhodil, zvolal:

„Íh, hop! Íh, hop!“ a otec mu pomáhal:

„Íh, hop!“

« predcházajúca kapitola |