ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Ach, Bože, je to roboty v tieto sviatky; hriešna gazdiná je ani na kolovrate od božieho rána do večera. Ďakovať Bohu, že je to len raz do roka,“ zvolala nevrlo Zuzka Mihálkovie, miesiac vo veľkom koryte podkvasené cesto.

Tu jej mať ohlási sa spod kúdele:

„Dievka moja, radšej ďakujme Pánu Bohu, že sme všetci dožili tento deň! Nepamätáš v lete, keď bol otec chorý, ako sme si žiadali ešte aspoň len raz môcť spoločne svätiť tieto slávnosti. Nuž a Pán Boh vyslyšal nás: tu sme všetci do nohy, a ja som zdravá, ty si zdravá, i otec ti je zdravý, nikomu nič nechybí.“

„Tak, tak! Ale ja sedím darmo a vo dvore nemôžem prizrieť žiadnu vec. Ja neviem, čo to bude! Ej, ej, zle, zle je starému človeku na svete!“ povzdychol si starý Mihálka, pletúc pri obloku kopycia, ktoré sú nič iné, len pančuchy, zhotovené z obyčajnej valaskej vlny. Starí nosia to pod krpcami, keď nemožno krpce nosiť pre mokrotu.

„Starý, ani ty nemáš príčiny k toľkým ponosám: úrody ti kamenec nezmlátil, statok ti nevyničel,^[1] dom ti nezhorel, nič zlého sa ti nestalo. V lete si prechorel, a hľa, už si čerstvý! Ono je pravda, že staroba tlačí nás; i mňa už tlačí ako trávny batoh. Nuž darmo je: musíme od dvora odvykať a utiahnuť sa k peci.“

„Ale ja si pôjdem svoj statok obzrieť. Bolo by to, aby pre zaťa hladoval! To je môj statok.“

„Ale, ňaňo,“ skočila mu do reči dcéra Zuzka, „vy nechcete nikomu veriť, ani Janovi. A môj muž veru tak svedomite riadi statok, ako čo by ste vy sami. Vy veríte len sebe. Ale choďte sa presvedčiť. Čo oči vidia, srdce uverí.“

Z pitvora zaznel spevavý hlas žobráka. Starý Mihálka nemôže žobrákov vystáť. Ak príde k nemu zdravý chlap žobrať, starý vyškolí ho nemilosrdne, že tulák ani nevie, ako stúpa. Dotieravosť žobrácka nahnevá vše i Zuzku, no táto nezahrýza sa s nimi. Stále pracujúci človek ťažko nesie pohľad na darebáctvo.

Starý Mihálka zastavil Zuzku, ktorá už chcela odbaviť žobráka vareškou zadnejšej múky.

„Povedz mu, nech ide dnu! Uvidíme, či zasluhuje tú ,svätú almužnu‘, o ktorú modliká.“

Do izby vstúpil vysoký, robustný, čiernym fúzom zarastený chlap. Oblek na ňom pospolitý, pravda, povážlivo už ošúchaný; no tvár jeho jará, kypiaca mladou silou a zdravím. Náš ľud nerád vidí zarastených ľudí vôbec; no a keď je i žobrák taký, nemôže počítať ani na najmenšiu sústrasť. Starý Mihálka vzplanul teda hnevom nad mladým, zarasteným žobrákom. Miesto vítanky obkríkol ho, nedajúc mu ani formulku žobrácku opakovať:

„Odkiaľ si? Hanba ti, takto sa potulovať. Pozriteže ho, chlap ani buk! A samí takíto dnes chodia, chlap do chlapa. Dnes odbavili sme už desiatich. To sa oblak s vami pretrhol, čo? Choď robiť!“

„Gazdíčko môj drahý, ja nedostanem roboty, čo by ako chcel robiť.“

Žobrák usiloval sa prirodzene jarý výraz tváre zatieniť náličnicou robenej pokory. To starého ešte väčšmi dopálilo.

„Poď, však ti ja dám robotu! Znáš mlátiť? Ale vopred ti sľubujem, že zhodíš i túto širicu, záplatu na záplate.“

„Ja neviem mlátiť,“ vyhovára sa tulák.

„Aha — rukami nie, ale z misy, hej! Dobre. Budeš sečku rezať.“

„Odrezal by som si palec.“

„Triesky rúbať! To vari len znáš.“

Žobrák porúčal sa i bez „svätej almužny“.

„Dobre sa majte, nech vám Pán Boh vynahradí sto ráz na to miesto.“

Stratil sa ako kamfor. Len širica blysla mu vo dverách; na nej poknísal sa medzi plecia zavesený klobúk. Žobrák nebojí sa prestydnutia, on holohlavý chodí z dom do domu a náhle zmeny temperatúry predsa netknú sa ho.

Po odchode žobráka starý usmial sa samoľúbo. Už nejedného chalana vyprevadil takto. No starej Mihálkovej uľútilo sa tuláka, i vyniesla mu pod stenu kúsok poplanka. Ona nemôže byť tak bezohľadná ako jej starý. Inokedy prepustila by snáď žobráka i bez almužny, ale ako dnes, na Hody! Nech i on, chudák, dnes nájde viac milosrdenstva u ľudí než v obyčajný deň. A preto na Hody mnoho zdravých ľudí priviaže si hlbokú kapsu a ide po žobraní, kdežto inokedy pracuje.

Dvere sa otvoria dokorán a vstupuje nimi vysoký, sťa tatranská jedlica rovný chlap. To je Zuzkin muž, Jano. Tvár mu len blčí, ako to vídame u zdravých, krvnatých ľudí, keď zo zimy vojdú do teplej chyže. Vzdor tomu, že prichodí zvonku, nejde zohrievať ruky k horúcej peci, ale podíde až k samému stolu a sadne si. Kožuštek i široký klobúk zaprášený mu je, lebo práve ide od jačmeňa ktorý vial na humne. Tvár tiež prachom pripadnutá, ba i za krkom cíti nemilé svrbenie, zapríčinené osťami, ktoré mu ta vietor nahádzal. Výraz Janovej tváre je výraz tupej nemoty. Jeho vôbec nič nezaujíma; on sa nestará o to, čo sa v dome deje. Veď to nie jeho vec! On nenie dedičným majiteľom domu, ale len prístupníkom k Zuzke. Teda on nie Mihálkovie gazdom, ale len mužom Zuzky Mihálkovie. Tejto hodnosti musel obetovať i svoje poctivé meno, lebo nevolajú ho už Jano Krúpa, ale len mladý Mihálka. Biedny to osud, byť prístupníkom! Prístupky málokedy dopomáhajú k manželskému blahu. Jestli prístupník je len neborák, dajúci si tĺcť skálie na hlave, stratí síce vážnosť a význam v novej svojej rodine, no za túto cenu vykúpi domáci pokoj. Jestli zať je duch samostatný, neoblomný, mužský, iste zakúsi mnohé nepokoje a nepríjemnosti: v oboch pádoch je manželstvo nešťastné, pretože na protiprírodnom základe stojí, lebo tu Anička sa žení a Janko vydáva.

Ale Jano Krúpa je vám dobrý chlap. Že ho Zuzka zamilovala a on ju, zobrali sa. No chudák Jano neraz už obanoval tento ľahkomyseľne urobený krok; lebo o krátky čas po svadbe dali mu prísť k tomu smutnému povedomiu, že je len z milosti trpeným členom poctivej rodiny Mihálkovskej. A ani raz nepoviem, že by nebol ušiel, keby nebolo bývalo Zuzky. Ale keď na túto pozrel, ľúto mu bolo nechať ju samu, lebo ona nechcela opustiť rodičov a za mužom odísť.

A tak Jano len trpel, čakajúc obrat k lepšiemu. No rozkol v dome bol vždy väčší. Ale čo zapríčinilo toľkú diferenciu u Mihálkov?

Starý Mihálka bol svojej dcére chystal bohatého muža, Mateja Merana. Neposlušná dcérka, nemôžuc Merana ani vystáť, spokojila sa s chudobným Janom Krúpom. Ale ani tento nebol zase tak chudobný, ako snáď kostolná myš; to nie, lebo mal chalupu štyrmi kolíky podopretú. Krov na nej bol ani riečica: domček už z posledného omlackoval. No k chalupe patrilo mnoho poľa; ale čože, keď i to bolo obťažené pomerne veľkým dlhom. Tento dlh stal sa vlastnou príčinou domácich nepokojov; lebo starý nechcel dať ani babky na mŕtvenie dlhu; ba zdráhal sa i úroky platiť, hoci on užíval zaťovo pole. V tejto biede pomohla stará chalupa. Od nej obdržaný nájom vystačil zaťovi práve na platenie úrokov. No chalupa tiež nemohla večne trvať. Kolíky, o ktoré predtým tak dôverne opierala sa, zdrveli, na krov narútilo snehu, prišiel vietor a chalupa podľahla veľkej ťarche. Všetko zrútilo sa na hŕbu. Na grízu vysušená bútľavina vysypala sa zo stenových brván. Každé brvno ponášalo sa na ohromnú rúru. Ľudia mimoidúci smiali sa, no Jano bôľne zakvílil nad týmto novým úderom osudu. Cítil, že zlomením sa kolíka pod stenou chalupy podťaté sú i slabé korene jeho pobytu v dome tesťovom.

Zuzka opätovne prosila otca, aby prejal dlh jej muža. No pýcha Mihálkova nechcela mať nič so zaťovými dlhy. Zať Jano bol zo dňa na deň smutnejší, vidiac, že dlh s neplatenými úrokmi už čochvíľa prevýši hodnotu poľa. No Jano nezúfal. Umienil si vlastnými silami mŕtviť dlh. V lete teda, keď skončili u Mihálkov poľné práce, chodil na zárobky. V zime zas plietol koše, vynaložiac všetko možné, aby neprišiel o to málo-neveľa. Zuzka s ľútosťou brala v známosť námahu jeho, a srdce ju zabolelo, vidiac pred časom starnúceho, predtým tak jarého muža. Ona tiež priložila ruky k práci, verne mu pomáhajúc. Priľnula k nemu láskou, akej by nebola bývala schopná v riadnych pomeroch. Škola utrpenia naučila ich láske, aká je i v šťastných manželstvách zriedkavá. Ba Zuzka stotožnila sa s mužom, lebo keď starý vyhrešil Jana, dala otcovi cítiť, že to bolí aj ju. Keď Mihálka zazrel na zaťa pri jedení a preto keď tento odložil lyžicu, i ona to urobila. Vôbec učila sa s mužom strádaniu. No tento napätý pomer nemohol u Mihálkov večne trvať. Stará prvá to zunovala, pridajúc sa rovno k zaťovej opozícii. Mihálka podľahol. Jana táto premena nepotešila, nemohol sa už striasť istej zatupelosti ducha a melanchólie; ani pohľad na dobrú ženu nepotešil ho. Ale starý mal aj iné príčiny udobriť sa. Matej Meran, ktorého chcel k dievke na prístupky, stal sa márnikom. Mihálka ďakuje Bohu, že Meran nestal sa jej mužom. Veď proti Janovi nemohol namietnuť nič okrem poctivej chudoby. Po viacročnom boji vyrovnal sa s ním, a to tým viac, že im doniesol bocian pekné dievčatko. Starý Mihálka stal sa dobrou varovkyňou. Keď pochorieval a domáci šli do poľa, nechali mu doma malú vnučku, s ktorou sa rád zabával.

Mihálka je už starec, slabý a šedivý ako jabloň. Dievča, ktoré po starej materi volajú Žofkou, hoci už vyrástla, ešte dosiaľ je maznáčikom jeho. Ale tam pri Zuzke stojí aj chlapec asi päťročný. Poznať, že ho dobre chovajú: je mocný ani dubec, čo by si ho prehodil ponad dom, nič by sa mu nestalo. Jeho vlasy sú hrubé a ostré ako pačesy, a tisnú sa rovno do jeho sivých očí. No starostlivý otec obstrihal mu ich vprostred čela, vzdor protestom matky, ktorá chcela mu ich do vrkoča spliesť a tento nad tylom priviazať.

Starý Mihálka neveľmi ľúbi chlapca, ba protivný mu je preto, že sa chlapec na otca udal. Ale skutočne, Janko ani čo by bol otcovi z oka vypadol. Jano zas je zaľúbený do syna, len on môže rozohnať otcovu melanchóliu. Chlapec mal iba tri štvrte roka, ešte sa len učil v stojaku stáť a otec mu už robil masívne kolieska. Minulého leta naučil ho zase jazdiť na žrebcovi. Starý Mihálka hnevá sa na zaťa, keď sa zabáva s chlapcom, lebo deti netreba vraj — rozmaznať. Chlapec zo všetkých najväčšmi ľne k svojmu otcovi — bezmluvcovi. Starého otca sa bojí. Jano naučil chlapca vysloviť, ako sa volá. Starý otec navraví sa mu dosť, že ho Jánom Mihálkom volajú, no chlapec to neuzná a smelo sa priznáva k menu po otcovi, volajúc sa Janom Krúpom. Takáto, hľa, výchova kvitne u Mihálkov!

Mladý, sotva sadol na lavicu, Janko ihneď opustil matku a šiel k nemu. Podoprúc hlavu hrubými ramenami o otcovo koleno, ziera rovno v jeho zaprášenú tvár. Zas si vysadne otcovi na kolená a chytí sa mocne kožúška, veselo sa smejúc, keď otec podhadzuje nohu, napodobniac bežanie koňa.

Starý v hneve nad počínaním zaťovým zhodí dopoly upletené kopyce i s ihlicami a zájde k dverám. Stadiaľ zas vracia sa k obloku.

„Ňaňo, povedzte materi, nech mi upečie vtáča. Povedala, že mne už vtáčat netreba.“ Otec prisvedčil kývnutím hlavy a usmial sa na chlapca. Jeho bezvýrazná, otupelá tvár zjemnela pocitom otcovského blaha.

„Urobíte mi zase bič? Ale väčší že ten, čo som mal. Taký, čo bude dobre pukať.“

„A ty ho zas budeš pri kolesiech kolomažiť a zavláčiš vigan,“ poznamenala mať.

Stará mať, sediaca pod kúdeľou, doložila:

„A bič bude potom na Jankovi pukať.“

Starý zazrel spod čela na zaťa a zastonal:

„Veď som ja povedal, že čert všetko vezme, ak ja sám neprizriem. Verabože, tie volky budú slabo skákať, keď sa im na sviatky nenahotuje sečky.“

Jano si domyslel, komu frčka patrí. Vzdychnúc si, pohladil chlapca po bielej hlave a zložiac ho na zem, bral sa von.

„Jano, budeš poplanka?“ zastavovala ho vo dverách testiná. Bolo jej ho ľúto, že ho vyháňajú. Jano odopieravo pokrútil hlavou.

O chvíľku vstúpila do izby Cigánka. V ruke drží štetku s dlhým parálom;^[2] v druhej má hrniec, kam ukladajú sa milodary v prospech jej početnej famílie zavedené.

Starý Mihálka je tolerantnejší k Cigánom než k žobrákom. A to celkom správne. Keď vám Mihálka zhliadne Cigánku v pondelok zavčas rána, peniaze celý týždeň sa mu len tak sypú do kešene. Preto Cigánka nikdy neodíde s prázdnou rukou od Mihálkov, ale zakaždým obdaria ju hojne. No a v takýchto okolnostiach žiaden div, že Cigánka ukáže sa tam nielen v pondelok, ale každé božie ráno. Hja, darmo je, i ona korí sa prísloviu, že rado sa ta chodí, kde sa dobre vodí.

Ale sympatie Mihálkove majú aj iné, čisto reálne podklady; je totiž tak šťastný, že jeho veľká kapustnica leží práve pri cigánskej búde. No a to je všeobecne známa vec, že niet hájnika nad Cigána. On nikdy nekradne v bezprostrednom susedstve, lebo on chce byť lojálnym susedom. Ba jeho horlivosť ide tak ďaleko, že susedovu kapustu aj pred inými škodci chráni. Vzdor vrodenej jemu komótnosti, radšej zďalej kradne, aby nevzbudil proti sebe podozrenie. A keď predsa len zvaľujú naň nejakú krádež, s pýchou poukáže na svoju statočnosť, že ani u suseda nekradne, nieto aby sa toľké svety ustával. A priazeň Mihálkova im je vzácna, lebo aj vlani silne prízvukoval v obecnej hromade, že nutno robiť rozdiel medzi statočným a nestatočným Cigánom.

Cigánka, čo každodenný hosť, domácky si počína u Mihálkov. Na nohách má po členky siahajúce papuče, v ktorých sa brodí sypkým, čerstvým snehom. Táto obuv je prístupná vlahe a zime. Aj teraz v nej čvrká. No Cigánka sa preto nesmúti: prestupuje v rýchlom takte z jednej nohy na druhú, akoby nechcela ani chvíľku darmo postáť. Jej počerná noha nad papučou leskne sa ani vyleštená bota a na ňu zachytivší sa sneh štípe ju v sáry, topiac sa v teplej izbe. To oziabanie domŕza i Cigánku, ktorá osŕka netrpezlivosťou. No v horúcej izbe zahriala sa rýchlo i ziabka prestala, k čomu dopomohlo i to, že jej dali do hrnca kapusty a do uzlíka múky. Starý uponížil sa natoľko, že dovolil si aj malý žart, pýtajúc sa Cigánky:

„Či ste všetci doma?“

Cigáni túto otázku považujú za urážku a keby sa ich tak pýtal iný a nie pán sused Mihálka, iste by mu napísali odpoveď na chrbát. No Cigánka celkom dobrodušne odpovedá:

„Áno, gazdíčko, všetci.“

„Či vám je zima?“

„Zima ešte len ešte, ale keď duje…“ Cigánka si povzdychla.

„Zuza, povedz Janovi, nech jej dá tri polená, aby sa zohriali. A na večer len prídeš?“

„Ak dožijem.“

Starý sa chutne zasmial nad jej pochybnosťami.