ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hody, Štedrý večer! Ktože by sa neradoval? To radosť detí a skrze tieto i dospelých. Ony už od Všechsvätých počnú rátať týždne, potom dni, ktoré ich delia od týchto milých slávností. Na Všechsvätých vravia, že sú Hody v záčine, keď sa vymláti, v sypárni, neskoršie v mlyne, zase pod pecou na koryte a v Štedrý večer za stolom.

Mladá gazdiná Mihálkovie má už sádzať pečivo do pece. Podkvasené je naň v ohromnom koryte pod pecou. Mladý pokládol do pece samé hrče, ktoré sa mu nedali pokálať na triesky a zakúril, že v izbe až vlasy dvíha. Inak vždy osineté, nedostatkom krvi obelasené ruky starého Mihálku zahriali sa a dostali akúsi neobyčajnú mäkkosť. Musel z nich zvliecť aj hrubé, pletené zápästky, ktoré riadne nosieval. Veď celá tvár zvlhla mu výdatným podkožovým potom. Malý Janko, aj inokedy sťa pahreba horúci, nemôže vydržať tak zvýšené náteplie i hodí sa lenivo pod lavicu, hľadajúc tam chladnejšie miesto.

Ale Zuzka vystojí najviac, lebo pri peci váľa na kuchynskej table z koryta vyňatý kus skysnutého cesta. Ono očividome redne, mieniac lenivo rozliezť sa po table. No zručná pekárka obhŕňa ho dohora. Dcéra Žofka donesie z kuchyne lopatu a posype ju grízou, vložiac na ňu už vyváľaný peceň. Keď cesto je už súmerne okrúhle, gazdiná šmahom, mechanicky vyhľadáva stredobod jeho, bodnúc doň ukazovákom. Žofka pochytí lopatu a vsadí to do rozpálenej pece. Tak to ide, až podlejšie cesto sa vymíňa. Ale v protejšom konci koryta jest aj belšie cesto. Z toho budú vianočné koláče. Ťažko udržať dvojaké cesto v jednom koryte, aby sa jedno s druhým nezmiešalo, keď začne kysnutím podrastať. No na tomto koryte sa ono nezmieša, lebo neutrálny priestor je priširoký, než aby protivné tábory zraziť sa mohli.

Zuzka prestrela na stôl plátenný obrus. Naň pekne do radu kladie malé bochníčky z bieleho cesta. Žofka zas doniesla pekársku lopatu, na ktorú mať vloží bochničku, podstelúc jej prv bielou múkou. Gazdiná roztľapká cesto na lopate v tenký kabáč, na jeho povrch dá lyžku rozriedeného tvarohu a aby to bolo žlté, popotiera kabáč žĺtkom. Tohľa, sú syrníky. Z väčšej čiastky bochničiek budú takéto syrníky. Veď čože by dali ženičky kraviarovi, ovčiarovi, hlásnikom a iným hodnostárom, keby hodne syrníkov nenapiekli? Z ostatných bochničiek napečie zaliepancov. Hľa, tam na jednej miske sladká kapusta, na druhej natretá mrkev. A tie kapustníky nebudú zlé, lebo v kapuste je hojne masti a cesto pod kapustou nebude hrubé, lebo Zuzka rozvaľkala bochničku natenko, obvinúc krajíčky kabáča, aby kapusta bola prikrytá a neprižiarila sa.

Kým sa posledný zaliepanec vyhotovil, prvý syrník sa upiekol. Žofka doniesla ho ukázať materi, ktorá, poklepúc na jeho dolnú stranu, dľa zvuku usúdila, že mu je už dosť. Ale ešte inakšie zaliepance budú. Ťapša sa už hreje na peci. Žofka hodí do ťapše lyžicu masla, ktorá behá po jej dne, rapídne sa topiac. Zuzka vezme kus cesta, rozkrája ho na kúsky. Roztľapká každý z nich a vložiac na ne lyžicu lekváru, pozahýna krajíčky rozvaľkaného cesta. To sú lekvárové kúsky. Krem týchto budú snáď ešte aj tvarohové. Kúskami zaplnená ťapša ide do pece.

Pozostatok bieleho cesta patrí opekancom. Zuzka robí z neho dlhý šúľok a kladie to na inú ťapšu. To budú opekance na Silvestra. Dnešné budú sa piecť na inej ťapši, ale nie v jednom šúľku, lež osobite. Keby sa silvestrovské osobite piekli, za osem dní by stvrdli a neprijali by osladenú vodu do seba. Oproti tomu, ak by dnešné piekli v šúľku, neboli by dobré. Vlani práve takto urobila. Navečer rozkrájala upečený šúľok na malé kúsky a namočila ich do teplej vody. Mäkké ešte pečivo spuchlo, no miesto opekancov boli lokše. Starý Mihálka to síce bol pochvaľoval, lebo nemajúc zubov, rád vidí mäkké jedlá; no iným hodovníkom to nechutilo a opekance zostali v hanbe. No dnešné budú dobré, lebo osebe pečený má tvrdú prižiarenú kôrku a tak ani voda nevojde doň tak chytro.

Vyprázdnené koryto je už na zemi. Janko obškrabuje z neho cínovou škrabačkou pozostatky cesta, ktoré Zuzka zmiesi v jeden veľký kabáč. To bude, hľa, prielomok. No odtrhne z neho ešte dva neveľké kúsky a urobiac z nich dlhé šúľky, dá im tvar vtáčikov. Do hlávky vtáčatka zabodne dve zrnká čierneho korenia, to budú oči; do vrchhlavy pichne obom po pierku. Jedno vtáča je Jankovo a druhé bude — hja, darmo je, povieme i to — osemnásťročnej dievčici Žofke. Tá ešte nevyrástla z týchto zábaviek.

Prvotiny upečených koláčov sú na stole. Syrník a kapustník. Gazdiná rozreže ich na štvrtiny, pretiahne nožom dva, jeden na druhom kolmo stojace priemery. Starým sa ujde po štvrtine, aj mladým podobne. Na Žofku sa pri delení nerátalo. Tá musí postiť sa; za pokutu, že sa dosiaľ ešte nevydala. Mládenci a dievky v Štedrý deň postia sa, lebo ináč všetky večer robené čary stratia svoju platnosť, lebo len ten má právo čariť, kto sa cez deň postil. Ani malému Jankovi nenadelili osobitne. Mať považuje ho dosiaľ za svoj výlučný majetok, a preto z vlastnej svojej štvrtiny krája mu malú smidku. No otec nedovolí to. On na pravé poly rozdelí svoj kus a jeden z nich podáva chlapcovi. Malý egoista i bez trigonometrických tabúľ zručne vyrátal diferenciu medzi trojuholníkom otcovým a matkiným, vyberúc si otcov kus.

Otec je celý natešený; toto rozhodnutie chlapcovo považuje za dôkaz veľkej prítulnosti. Tu sa otvoria dvere a hlásnici idú do izby. Na chrbte majú po veľkej tanistre, naplnenej čerstvými syrníkmi. Starší z nich začne vianočný vinš, končiaci sa slovami: Sláva Bohu na nebi, pokoj ľuďom na zemi. A až po jeho skončení povedia:

„Pán Boh daj dobrý deň vám.“

Starý Mihálka, čo hlava rodiny, odpovedá:

„Pán Boh daj vám. Vitajte!“

Starý doplňuje vítaciu formulku:

„Poďte ďalej, sadnite si, a povedzte, či ste zdraví; či ste nepočuli dajakú novinu?“

„Nič nového; vy skôr niečo viete, keď ste pri ceste,“ odvrávajú hlásnici. Oni nemajú kedy sliediť za novinami. Deň je aj tak krátky; treba sa obracať, aby čím skôr schodili dedinu. A preto, obdržiac koláče, porúčali sa.

O malú chvíľku za nimi prišiel obecný kraviar. Vodí sebou parobka, ktorý má odriekavať vinš. Kraviar tiež dostal jeden syrník, no dal gazdovi za to tri brezovce. Sú to brezové prútiky, na ich vrcholčeku uviazaná chvojka tisinová a riasa z ovsa. Starý ukazuje prútiky vnukovi, ktorý cudzo, nedôverivo hľadí na ne. Ó, neboj sa, Janko, to nebudú na teba. Veď otec vzal ich už do maštale, tam budú pod povalou zabodnuté, až kým kravy nepôjdu do poľa. Len keď kravy povedú na pašu, snímu brezovce spod povaly a nimi ich budú šibať. Aby statok nevracal sa z paše svojou vôľou, zahodí gazda brezovec za kravou a tá neodlúči sa viac od kŕdľa.

Za kraviarom prišiel jaloviar. Doniesol brezovec a dostal syrník.

Jaloviar podal kľučku bačovi. Ale kto by sa dnes bačovi vyrovnal? Veď on nevyberá len koláče, ale dostáva i peniaze. Pyšne si potriasa zamastený mešec, zaplnený šestákmi a červencami. Bača prednáša vinš nenútene, slobodne; poznať, že je to jeho vlastná kompozícia. Veď on je aj zbehlý v písme. Kým iní ovce pasú, on sedí v kolibe na salaši a číta bibliu. Najpyšnejší je na to, že anjeli zjavili sa pastierom, teda jemu rovným ľuďom.

Ale rozdávaniu koláčov niet konca-kraja. Pod oblokmi otriasa obuv zo snehu zase zvonár so svojimi pomocníkmi. U Mihálkov jemu ponechali najlepší zo syrníkov. Veď on nie najmenší v obci; ba on je najväčší zo všetkých, lebo môže urobiť poludnie alebo večer, kedy sa mu len zapáči. A keď obyvatelia obce idú v lete na zárobky, ako prosia zvonára, aby včaššie zazvonil na večer! Nájomníkov púšťajú z roboty len po večernom zvonení. Preto dneska každý uháňa sa o priazeň zvonárovu, aby v lete mal nejaký vplyv naňho.