ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jurko Javornický vyhotovil šaty pánu rešpicientovi. Veškeré umenie krajčírske, aké mu poskytla dlhá vandrovka, vynaložil na to, aby dobre stáli pánu rešpicientovi, a aby skrze ne získal si čo krajčír prajný chýr v Rapčiciach i v okolí. A keď pán majster pozrel na svoje dielo, úsmev samoľúbosti obživil jeho ináč apatickú tvár. Mamička každú chvíľu pribehúvala z kuchyne do izby, aby videla, čo to budú za šaty.

„Ach, Juríčko môj, to budú šaty! Len tak hľadia na človeka. A sú ten pán rešpicient mladý?“

„Ťahá do štyridsiatich.“

„To ale musí byť boháč, také šaty nosiť! Môžu mu do smrti potrvať.“

„Do takto roka, mamička. To by bolo zle na krajčírov, aby jedny šaty tak dlho trvali.“

Keď syn s matkou hovoril, ktosi zaklopal na dvere. A keď tí dnu to nepočuli, patričný bez ďalšej ceremónie vošiel dnu.

„Klopem a nik sa neohláša. Vošiel som bez privolenia.“

Javornická vítala príchodzieho a ponúkla mu jedinú v izbe ešte prázdnu stoličku, aby si sadol.

Prišlý pán bol už starý. Šaty na ňom vyplavené, čižmy mocné. Kadiaľ stúpil, všadiaľ zostali stopy po širokých klincoch, ktorými mal podošvy vybité. Tvár skoro medenočervená a na nej divne vynímala sa ako srieň šedivá okrúhla brada s krátkym, ale mocným fúzom. Javornický i jeho mamička, hoci už od troch mesiacov v Rapčiciach bývajú, nemôžu sa rozpamätať, či kedy tohto pána videli. Konečne zatvárali, že to bude nejaký pán z okolia.

Starý pán položil k novoušitým šatám vyplavený, z hrubej mocnej látky zhotovený kabát a povedal:

„Pán majster, doniesol som vám robotu. Tento kabát mi pekne prevrátite. Rozumeli ste?“

Jurko zarazil sa, už ho začalo hnevať, že mu tak hovoria, akoby len dnes bol prvý raz chytil ihlu do ruky.

„Pravdaže som rozumel; len či sa odplatí prevracať.“

„Ako by sa nevyplatilo! Látka celkom dobrá. Ale, ako vidím, vám ťaží sa so starými vecami zapodievať sa; my starí zas neradi takéto čačky,“ a podhodil opovržlivo nové pána rešpicientove šaty.

Jurko sa zapálil. Len toľko, že neodsekol niečo korenitého starému pánovi, ale v tom bránila mu matka, ktorá stanúc za chrbát starého pána, úzkostlivo synovi hrozila. Jurko teda mierne odvetil:

„Mne sa veru neťaží; ja vďačne urobím, ako vy rozkážete.“

„No, veď som preto prišiel k vám, že vy mi to ako mladý majster ešte urobíte. Lebo verte mi, ako sa krajčírik trochu otrie o svet, už mu smrdí stará robota; ale vy začiatočníci musíte najprv preukázať sa na starých kabátoch.“

„Pozajtre ráno už bude,“ hovoril Jurko, akoby urážlivé slová starého pána ani nebol počul, „áno, bude, môžete si poň poslať, a či ja mám ho doniesť? Ale,“ a tu Jurko nevedel v rozpakoch kam z konopí, „ale neviem, kde bývate.“

Starý pán sa chutne zasmial.

„Naozaj? Veď sme susedia, a to najbližší. Pozrite, tamto bývam; som Ťažkan.“

Javornický urobil náramne sprostú tvár. Temer sa zapotácal k obloku ako opilý.

„No len mi nezamdlite, mladý človek,“ vysmieval sa Ťažkan, „snáď len nevyzerám tak, že by mohli mnou deti strašiť. Keď som vošiel k vám, hovorili ste celkom riadne a teraz omdlievate. Čo vás tak zarazilo moje meno? Ale znám, znám: vidíte pred sebou suseda, toho odľuda, haha!“

Krajčír nemohol preriecť ani slova. Žiadna múdra výhovorka nechcela mu zísť na um. Príchod tohto podivína držal ho v rozochvení. Starý pán doložil:

„Po kabát si pozajtre ráno sám prídem. Nechcem, aby ste museli ísť do mojej skrýše. Tam zavýjajú vlci, vy by ste strachom zomreli.“

Kým si Jurko pretrel oči, starý pán už popod stenu kráčal domov.

„Ach, Juríčko, takáto robota! Ľudia sa ťa chytajú. Pamätaj, budeš chýrnym majstrom.“

„Veru, na Ťažkanovi zbohatnem; každé leto potrebuje nové šaty, a to najnovšej módy, pozrite, ako tento kabát. A vrecká; Bože môj, ruka vojde do nich po samý lakeť. Za oných časov museli vo vrecku hrach nosiť.“

„Vrecko treba na šatku,“ vyhovárala matka.

„Áno, aj na tabak, fajku a kresivo. Celý kabát dymom páchne. Ale, mamička, tento kabát už bol raz prevracaný; pozriteže!“ A Jurko rozpáral švík na podšívke i videl, že je i rub už vyplavený.

„Veru už bol raz prevracaný,“ dotvrdila matka.

„To ho mám zas z rubu na líce obrátiť; či má kabát aj tretiu stranu? Ale, čo má kto zo mňa bláznov robiť? Ja sa nedotknem tejto roboty. Nech si on z hlavy vyhodí, že by som ja bol utisnutý na jeho prácu.“

„Juríčko, daj ty tomu pokoj! Mladý remeselník nech sa nikdy neukáže hrdým. Keď on chce, ty mu ho prevráť i sto ráz. Nech len dobre zaplatí. A on zaplatí; povedajú, že je veľký boháč. Možno nevie, čo má s grošmi robiť. A ja už viem, načo dáva kabát prevracať. Tak je! Chce sa vyobliekať proti tomu dievčaťu, čo uňho býva. Starý mech, už zemou páchne a na takéto márnosti myslí,“ a stará vzdychla pobožne, ďakujúc Bohu, že jej ešte nechytá sa takáto márnosť svetská.

„Veru, keď do tohto kabáta oblečie sa, to dievča ľahko môže rozum stratiť — od smiechu.“

Majster Jurko zavesil Ťažkanov kabát na žrď medzi iné šaty, a poberal sa tiež preč.

Starý pán Ťažkan vrátil sa domov. Bránu opatrne zavrel, kľúčovú pokrývku zachlopil a primkol ťažkú dosku k vrátam. Tak dvor i ambit je už hermeticky zavretý. Na svoj vek pružným krokom vyšiel hore schodmi na poschodie, ktoré obýval. Otvoril dvere malej izbičky, kde na stoličke pri ručnej práci sedelo mladé, červené dievča, Julka.

„Ach, chvalabohu, už som doma!“ a hodil sa lenivo na pohovku, akoby bol bohvieako ustal. „Už som tu. Ďakujem Bohu, Julka, že nemusím chodiť a drieť sa v tom zaprášenom svete. Tam mi je všetko protivné. Ľudia pozerajú na mňa ako na nejaký zázrak, že sa človek musí báť, aby nedostal z očú. Keď niekomu svoje meno poviem, zamdlieva od strachu ako i tento krajčírik, ktorému nohy triasli sa od ľaku ako libačka. Dievča, povedz mi, čo je na mne tak strašného?“

„To, že nechodíte nikam a neukážete sa svetu ani len v priestupný rok. Potom nie div, že keď vás raz vidia, idú si oči vyočiť na vás. Keď ja idem dolu mestom, na mňa nik ani nepozrie.“

„A to ti je ľúto, čo? Nedbala by si, aby každý mládenec hľadel za tebou. Viem ja!“

Julka zapýrila sa, ale neriekla nič.

„Nuž, dievča, povedz mi, ku komu mám ísť, čo mám v meste hľadať. Lebo len nemôžem uhly podopierať ako bláznivý Hrybko!“

„Urobte si známych; tuto váš sused je krajčír, býva vždy doma, poseďte si uňho, pozhovárajte sa.“

„Nepleť, dievča!“ zatákol ju starý a buchol päsťou o stôl, že podskočil a klbko, čo na ňom bolo, skotúlilo sa na zem. „Netrep; či som ti nerozprával, že každý krajčír…“ a starý pán začal sa miasť, „že žiaden krajčír nedrží na statočnosť? Ešte je len učňom a už poza švík pára. Ja nechcem mať s krajčírmi nič.“

Julka neriekla nič, len krotkým pohľadom hľadela utíšiť starca.

„No i ty sa tak dívaš ako tí druhí. Tí práve tak ústa otvoria a vyvalia oči ako plánky! Celkom tak.“

„No, už nebudem hľadieť na vás,“ a dievča konzekventne pozeralo na svoju robotu.

„No, už je zle,“ vykríkol podráždený starý, „už je zle! Poviem niečo, zle je; nepoviem nič — ešte horšie. Málo som ti pohovoril — môžem i menej.“

A starý odišiel do druhej chyže rozhnevaný a rozpálený, že nevedel si rady. Pri prudkom otvorení dverí udrel starý pán veľkého psa po nose, z čoho povstalo veľké zavíjanie.

„Môj Pleško, poď sem, poď, môj pekný. Ty si mi nikdy nič neurobil a ja som ťa teraz udrel. A hneváš sa, či nie?“ a starý hladil ho, pritískajúc mu na kožu svoju ruku, až to Plešu kvákalo. Psova koža poddávala sa pod rukou pánovou a šmýkala sa po hladkej lebke; v tyle hrubé rance tvorili sa z nej, oči sa zúžili a nos nadvihol sa. Pes div nezašiel sa radosťou nad blahosklonnosťou pánovou a vyskočiac mu do lona, pár hbitými ťahmi oblízal mu ruky aj ústa.

„Ty môj dobrý Pleško, človek ťa len pohladí, a už nevieš, čo máš od radosti robiť. Ľudia, ľudia, učte sa od môjho Pleška! Ten ani nekradne, ani nezbíja, a tu je! Ach, dajme tomu pokoj, pozrime radšej Murka!“

Murko bol starý kocúr; tam ležal v pánovej posteli v kútiku, kde mal vyležaný brloh, tiché, teplé hniezdočko. Tam ležiaval od rána do večera. Starý ako Plešu, tak aj Murka vyriadil od malička, oboch v jeden rok nadobudol; sú teda vrstovníci. On vytkol si tú úlohu, že psa s kocúrom spriatelí, čo sa mu celkom podarilo. Docielil to tak, že pod jednu pazuchu chytil Plešu a pod druhú Murka a držal ich tak, aby jeden druhému do očú hľadeli. Túto muštru pes nemohol vydržať; bál sa kocúrovi smelo, junácky do očú pozrieť, ale ako ostýchavý záletník hľadel vbok, kým v otupelom hľadení nezadriemal. Podobne stalo sa i s kocúrom, a konečne i s pánom. Všetci traja v príkladnej svornosti požívali siestu na jednej pohovke. Po viacerých takýchto manévroch pes a mačka stali sa príkladnými priateľmi.

„No, Muro, čo drichmeš? Ty si už nie taký úprimný ako môj Pleško. Čo nepribehneš ku mne tak, ako on? No ty si lenivec, nevďačník!“ a Ťažkan pohol kocúra, ktorý zo sna vytrhnutý mrzuto zavrčal.

Ťažkan vôkol seba utvoril zvláštny, zvierací svet. Tu pes s mačkou, tam na stene povešané klietky s rozličnými vtákmi. V jednej kanáriky, ktoré vedia dľa verklíka vyspievať po dve mazurpolky; v druhej celá família čiernych drozdov, ďalej stehlík hbite poskakuje z pántika na pántik; tam zas ohromná klietka s hrdličkami. To Ťažkanov svet, v ktorom on neobmedzene vládne; v ňom nachádza radosť, vyrazenie i náhradu za divný vrtoch, že zriekol sa ľudskej spoločnosti. A náhrada to dostatočná, aby oželel spoločnosť ľudí, aspoň on nachodí v nej všetko, čo jeho duševnému životu zodpovedá. Od pár dní je uňho síce Julka, ktorú rodičia sem vypravili, aby ujca svojho opatrovala a vraj obveselila; no Ťažkanovi dievča je miesto obveselenia prameňom starosti a omrzlosti, lebo vidí, že mu svet tento nezodpovedá, že svet dievčaťu je von z tohto pustého domu. Preto mrzí ho prítomnosť dievčaťa; on čo by tu i samotný len bol, nemal by dlhej chvíle. V zime je aj tak krátky deň; prejde chytro, akoby dlaňou pľasol. Kým klietky vyriadi, v dome poupratuje, zakúri, navarí — už deň pominie a večer je tu. V lete zas, keď sú dlhé dni, včasráno vstane, všetko poriadi, zvyšok dňa strávi krásnou zábavou: chytaním múch, ktoré behom dňa votreli sa mu do izby. Celý deň ich urputne prenasleduje a v tom neustane prv, kým len jednu vidí. Ba niekedy zariadi si aj miniatúrnu poľovačku na ne. Položí na stôl omrvinu chleba a čaká, kým mucha sadne na ňu. Keď sa to stalo, nakraj stola položí ihlu tak, aby jej uško von trčalo a nacieli ju do muchy. Pružným nožom udretá ihla letí rovno do muchy a napichne ju.

Starý pozerá na svojho Murka, a tu do izby vstupuje Julka. On dosť nevrlo pozrel na ňu; nebol jej vďačný, že ruší jeho pokoj. K tomu pocítil aj istý ostych, že nachodia ho v svätyni jeho, v ktorú — dľa jeho už dávneho rozhodnutia — nebol by mal nik vniknúť. On vedel, že kruh ten, ktorý jeho blaží, iní votrelci, jeho neznajúci ľudia, zaznajú, ba v posmech uvedú. A kto mu mohol ručiť za to, či medzi nimi nebude aj Julka, či mu ona porozumie. Ba neblahá predtucha ozývala sa v ňom, že úloha tohto dievčaťa je rozrušiť i ten kľud, ktorý on v tomto svojom svete nachodí. A táto myšlienka vliala doň hnev, ktorý rozprúdil sa mu žilami.

„No, čo chybí?“ jeho nevrlé slová zostril skoro hnevný pohľad.

„Ujček, mne je smutno tam samotnej. Na človeka všetky kúty vrčia…“

„Nech sa páči, tu to máme!“ zvolal hnevno starý. „Dobre som ja vravel, že mne tu nikoho netreba; ale núkajú sa človeku, konečne nemožno im odolať; prijmeš ich, a teraz im je u mňa smutno. To by som všetko tak nechal a trepal s tebou. Preč ja ťa expedujem, alebo, moja dievka, musíš samote privykať. Ja som tak bol tu roky a roky a nebolo mi smutno.“

Julku mráz prešiel; bála sa človeka, ktorý môže roky bývať osamote. Čo ho mohlo pohnúť k tak divnému činu; zaiste veľká pohnútka, snáď nečistá minulosť? A ona, mladé dievča, ešte na prahu života, naplnená všetkým, čo devu šťastnou robiť môže, ona má byť pochovaná, od ľudí oddialená týmto človekom, ku ktorému nie lásku, ale ani len sympatiu necíti. Ona má obetovať svojho žitia najkrajšiu dobu snáď okamžitým vrtochom podivína, snáď obeť priniesť človeku, ktorý len svoje predošlé hriechy pyká osihotením svojím… Bolo jej temer nepochopiteľným, ako ona sem prichodí, ľutuje, že ona sama z akejsi ľútosti nad ujcom odhodlala sa sem ísť bývať. No v tomto okamihu cítila, že by to teraz nemohla urobiť nie dobrovoľne, ale ani na priamy rozkaz otcov a čo by hneď celou váhou autority alebo hnevu naliehal na ňu. Veď len pár dní minulo, čo je v tomto väzení a už počína v ňom tratiť rumeň líca, veselosť, aj všetku pružnosť ducha a na tvári viditeľné znaky zádumčivosti, predtým celkom neznámeho hosťa.

„Ujček, ja by som nemohla, ani nemôžem. Tam doma je tak pekne! Človek ide do poľa na trávu, zaspieva si tam, zahrá sa s vrstovnicami, v záhradke si pleje, riadi, v podvečer ľudí vidí, ako sa zhovárajú. To je krásne, ujček; verte mi, i vám by sa to páčilo.“

„Dievča, ako vidím, my veľmi skoro vysalašíme. Vidím, že nepáči sa ti tu. A ja nedivím sa tomu, ani nezazlievam ti to; veď i ja som rád videl spoločnosť, keď som bol v tvojich rokoch. Od tých čias, pravda, mnoho zmenilo sa, prišli také veci…“ Hlas starého vlniť sa počal, no premohol sa a oceľovým hlasom dokončil: „Ty nebudeš tu dlho, sotva príde sem tvoj otec, vrátiš sa domov.“

Julka pocítila razom súcit k starému ujcovi. Jeho trhaná, úryvkovitá reč, vlniaci sa hlas dali jej tušiť, že on nie darmo opovrhuje spoločnosťou ľudskou, že to sotva okamžitý vrtoch. Snáď úpreky,^[1] ktoré dostali sa mu od ľudí, vedú ho k tomu, aby svetom opovrhoval a obchodil. Razom jej ľúto padlo zanechať tohto starca osamote. Vmyslela sa v jeho smutný lós, pustú sirobu — a v očiach pocítila vlahu, slzy.

„A vy, ujček, vy ostanete sám? Zas len sám musíte sa o všetko starať?“ táto otázka plynula jej zo samého súcitom teplého srdca.

„Ja nebudem sám. Pozri, tu sú moji známi, veľmi dobrí priatelia; tí ma nikdy nezradia,“ a starý ako v triumfe pokázal na svoju menažériu. Jeho zrak ukazuje, že on spokojný je v svojom úzkom svete. Sladkobôľny úsmev poletoval mu vôkol rtov.

Julku to dojalo. On, ujček, mať tak blízku rodinu a predsa odkázaným byť na spoločnosť nerozumných zvierat a čo snáď horšie, na spoločnosť nemilých rozpomienok! Julka pocítila, že k tomuto podivínovi viažu ju zväzky súcitu, a tým prekonaná zvolala:

„Nie, neostanete tu sami. I ja tu budem, nenechám vás!“

Starý, úprimne rečeno — netešil sa nad rozhodnutím Julky; on cítil, že so samožertvou hraničí úmysel ten, ktorý jestli by prijal, musel by i on urobiť zaň snáď také ústupky, ktoré vyššie cenil že z Julkinho rozhodnutia pochodiaci úžitok. Takto rozvážiac okolnosti čisto sebectvom vedený, odmietol nabídnutie dievčaťa:

„Nie, Julka, ty nesmieš tu ostať. To ja nežiadam, ani nechcem. Ja som zvyknutý samote, ona mňa teší, a nedám sa strhnúť opäť do víru sveta nikomu a čo by si ako dobíjala do mňa. Ja tu zostanem, ale ty musíš na svetlo; ty nesmieš svoju mladosť tu pochovať. Ja aspoň nemohol by som hľadieť na tvoje vädnutie, to by mi i túto samotu neznesiteľnou urobilo a snáď i mňa z nej vyhnalo a to by bola moja smrť. Preto: ty musíš ísť domov!“

„Pôjdem, ale nie bez vás; vy pôjdete so mnou. A u nás vám tak dobre bude! Budete u rodiny, na pokoji.“

Starý ľadovým hlasom odvetil:

„Ja chcem byť i napotom sám ako dosiaľ. Ja medzi svetom nemám čo hľadať, ale stratiť môžem mnoho, všetko! Dievča, ty mňa ďaleko ženieš svojou neústupnosťou, ženieš ma do priepasti. Bože, zjav mi vinu moju, prečo si toto pokušenie dopustil na mňa; prečo si dal, aby moji najbližší zbuntovali sa proti mne, aby môj pokoj na staré dni zničili; zjav mi ju, Hospodine, a ja ju odpokutujem, len to nežiadaj, aby som obetoval pokoj, ktorý som po dvadsaťročnom zmietaní našiel. Bože, zachovaj mi ho!“

„Ujček, strpte ma tu ešte zo tri dni. Sľubujem vám, že…“ nedovravelo. Slzy udusili jeho slová.

Náruživá a hlasitá rozmluva i na menažériu pôsobila. Vtáčky oddávna asi nepočuli tak hlasitej reči ako dnes, i usilovali sa prekričať ju. Všetko, čo mu hrdlo stačilo, spievalo. Plešo, ktorý na zemi driemal, prebudil sa týmto krikom a vyrušený z pohodlia, mrzuto zazíval, vyplaziac tenký jazyk a zaškrabúc tupými pazúrmi po doskovej podlahe.

Starý Ťažkan ale prvý raz po mnohých rokoch cítil sa zle v kruhu svojich zvierat; pohľad na Julku otrávil všetku radosť, ktorú inokedy pocítil tuná.

Majster Javornický začal sa vyberať, akoby chcel niekam ísť. Mamička pozrela naň tázavým zrakom tak výmluvne, že Jurko tomu hneď a hneď porozumel.

„Idem do Horice. Trfotkove šaty sú už ušité, musím mu ich zaniesť.“

Tvár mamičky zamračila sa. Mrzelo ju nie to, že syn do Horice ide, ona sama tiež rada spomínala túto dedinku čo svoje vtedajšie bydlisko, ale trápilo ju to, že ide k Trfotkovi, ktorého ona nikdy nemohla vystáť, ba ktorého i nebohý Filip celým srdcom nenávidel. A čo jej hnev proti Trfotkovcom roznietilo, bolo to, že Horičania po Filipovej smrti Trfotku osadili do toho mlyna, v ktorom ona skoro tridsať rokov bola gazdinou. To ju mrzelo. Mlyn mali radšej bárským iným obsadiť, len nie tým bezbožníkom. Jurko dobre čítal z rozochvenia matkinho, čo sa v nej robí; i podhodil sa ochotne:

„Alebo choďte vy, mamička.“

„Božechráň, Juríčko, to nie; oj, to už nie! A čo by mi Trfotka cestu samými ružami alebo aj dukátmi vyložil, nepôjdem k nemu; nie, na moje staré dni to neurobím, tomu šarhovi. Ty choď, ty musíš ísť, za dve zlatky musíš i kozu podojiť, ale ja — ja by nešla. Nuž len choď a nebuď mi tam dlho.“

„Ale dedinu len poobzerám, veď viete, že je trinásť rokov tomu, čo som v nej nebol, kreme otcovi na pohrebe, i to len tak chytvano.^[2] Nuž a mám len i známych toho i toho, kým ich ponavštevujem, poobzerám, čas sa pomaly minie. Ale u Trfotkov nebudem, len práve čo robotu oddám, hneď odídem. Lebo ak je to pravda, čo ste mi už o nich rozprávali, Trfotka je zlý človek i so svojou ženou. Chcem i ja mať s ním pokoj.“

„Tak, tak, Juríčko,“ horlive prisviedčala matka, „veď sme im už vystúpili, môže im byť srdce na mieste. Veď ledva dočkali, kým môj muž dušu vypustí. Ešte bol teplý a už zberali sa do nášho mlyna. Len div, že nevyhnali nás ešte pred pohrebom.“ A stará utierala slzy, ktoré bohatým prúdom valili sa z jej očú. Čo raz spomenula muža, musela za ním zaplakať, a teraz okrem tých boli aj slzy málomocného hnevu na Trfotkovcov. Jurko pocítil žravý bôľ vôkol srdca; Trfotka zaľahol mu v hlave čo nepriateľ a škodca rodiny. Veľmi ťažko mu padlo potešiť starú:

„Neplačte, mamička, veď to bude všetko dobre.“