ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Horica ležala medzi vrchmi a dobre zachovalými horami. Osada táto založená je v minulom storočí, a síce tak, že zemské panstvo poslalo sem uhliarov, aby pustošili a pálili horu. Títo na rúbaniskách zasiali zrno a žali z neho nesmiernu úrodu. To ich pripútalo k pustému miestu, ba prilákalo aj iných chudobných ľudí, takže prisťahovaním osada zľudnatela a dnes pripočíta sa k najbohatším dedinám v celom okolí. Ešte nevyžitá pôda i teraz dáva hojnú úrodu, takže Horičania i výživu v hojnosti majú, aj utŕženými za zrno peniazmi všetky dávky splácajú. Na každom rapčickom trhu vídať Horičanov, ako predávajú svoje ťažké, plné zrno, ktoré je veľmi hľadané. Stoja oni v radoch na trhu, každý drží za uzdu koníka, na ktorom zrno do trhu privezené bolo, pretože medzi Horicou a Rapčicami niet žiadnej cesty a komunikácia deje sa výlučne dosť, ba až priveľmi úzkym prielazom.

Horica leží cele vbok medzi horami v neveľkej kotline. Je v spojení jedine s Rapčicami, i to v dosť slabom pre nedostatok cesty. Zárobkov v Horici niet žiadnych, ale neboli by ani treba, lebo Horičania majú sa až pridobre. Zbytok zrna nahradí všetky, i najskvelejšie zárobky a umožní veľmi pohodlnú úsporu.

Jurko Javornický kráča teda do svojej rodnej dediny. Dobre mu padne obdivovať ju. Málo, veľmi málo premien, všetko pri starom. Tam, hľa, na úpätí hory pri chatrnom jarčeku je mlyn, v ktorom Jurko strávil najkrajšie dni života. Tam býva a rozkladá sa teraz nový árendátor, Jozef Trfotka, ktorému Jurko nesie nové šaty. Mlyn je krajný dom v dedine, popri ňom slabý jarok, povstalý tu v doline hôrnej snáď len z piatich lebo šiestich prameňov, v ňom tak málo vody, že ani jelšovka sa v nej nedrží. A akože utiahne tak malá voda celý mlyn? Ako môže mlyn vyhovieť požiadavkám pol dediny, žijúcej skoro výlučne len z múčnych jedál? Hja, každej veci spôsob. Horičania asi dvadsať krokov nad mlynom vykopali rybníku podobný jaz, do ktorého voda z jarčeka vteká. Keď hať naplní sa už vodou, mlynár vytiahne stavidlo a narazí vodu na mlyn, i melie sa to o milých päť. V lete, keď voda opadne, treba i tri dni zbierať vodu, v jar a v jeseň dostačí k tomu i len jeden deň. V takýchto okolnostiach jeden mlyn nevystačil by pre celú Horicu, preto na nižnom konci dediny je druhý, práve takýto, lenže pri ňom niet žiadneho jazu, a ani ho netreba, lebo tá istá voda, čo vo vyšnom mlyne v hati nazbierala sa, ťahá práve tak i nižný mlyn. A tak nižný mlynár je akosi odvislý od vyšného, lebo musí vtedy mlieť, keď ten, ak nechce, aby mu drahá voda bez osohu ušla. Preto v Horici mlynári avanžírujú z nižného mlyna do vyšného.

Mlynár Trfotka dnes pustil mlyn. Aby chatrná voda čím najväčšiu silu vyvinula, vodné koleso je ohromné, ale nepomastené, lebo čo raz skrútne sa, zakaždým ostro zapískne, až človeku nabehne husia koža. A načo to? Nato, aby Horičania počuli, že mlyny idú a aby doniesli zrno. Je to pokynutím aj dolnému mlynárovi, aby zobral sa a nasypal, kým voda trvá. Taký je, hľa, spôsob v Horici.

Jurko, vstúpiac do pitvora, pána majstra mlynára zazrel na mlynici, práve keď nasýpal do starobylého koša. Hvízdal si veselo, ani za oných čias, kým ešte tovarišom bol. Nasypúc vymeral si mýto do meričky a ľahkým krokom vybehol hore krátkymi schodmi na povalu, kde sú skrine, preplnené všelijakým zbožím. Len keď na mlynicu vrátil sa, zbadal Jurka Javornického vo dverách stáť.

„Ej, vitajteže, vitajte; ani čo by ste boli z neba spadli. A tu dávno stojíte? Človek nič nepočuje, tak to tuná klepoce a hrmí ani v nejakej fabrike. Človek nezná, kam sa prv hodiť. Roboty tu dosť i pre desiatich!“

Majster Trfotka rád popýšil sa mlynom aj množstvom roboty; a pretože zriedka trafila sa mu k tomu príležitosť, keď sa raz naskytla, aj využil ju.

„Veru to hučí!“ zakričal Jurko mlynárovi do ucha, lebo skutočne nebolo vlastného slova počuť; hrmelo tu ani v ohromnom arzenáli. Trfotku potešila Jurkova poznámka; rástol od radosti, že mlyn jeho vzbudzuje obdiv mešťanov. Celý uveličený odskočil od koša a zareval Jurkovi do ucha, že mu len tak brnelo:

„No všakver’ väčšmi to hrmí že pri vašej ihle?“ a mlynár zasmial sa srdečne na svojom výtečnom vtipe, až mu kožená zásterka na bruchu prašťala. Jurko nebol schopný vôbec slova, hukot mlynský a rev mlynárov rozladil jeho čuvy; istá otupelosť, akoby opilosť, zmocnila sa ho.

Trfotka zato po chlapsky obhadzoval sa okolo kasne, kde bola namletá múka. Vyhrnul ju dlhým užívaním náležite obdratou lopatkou von do predného priečinu a sňal zo sošky svätého Jozefa, z dreva vyrezanej a navrch koša vsadenej, oblúky, aby otvory vriec náležite roztvorené boli a tak aby bolo ľahko múku do vriec lopatkou vkladať. Soška i obluky zapadnuté sú múkou, takže sotva kto poznal by v soche svätého Jozefa, patróna tesárov a mlynárov. A žiaden div, že všetko múkou zapadne, keď pán majster Trfotka ju do vreca nešetrne hádže, až okolo hlavy múka kundolí sa v podobe veľkého oblaku a sadá na sošku i na mlynára, zvlášte na jeho klobúk a kučeravé huncútky, ktoré od nej vyzerajú ako šedivé. Nech je všetko zamúčené, keď Trfotka melie; nech nik nepovie, čo to za mlyn, keď nemožno v ňom ani len zamúčiť sa.

Keď už vrece bolo plné, Trfotka posepkal a potriasol ho, ale šetrne, aby — vraj — neprasklo (vpravde, aby menej do vreca vošlo) a uviazal na ňom mlynársky uzol, pričom odvrátil sa od Jurka, aby ten nevidel, aký je v tom fortieľ a nepochytil ho od neho.

„No a teraz poďme dnuká, kým toto vymelie sa, za ten čas si posedíme,“ a chytiac Jurka popod pazuchy, skoro v náručí doniesol ho do svojej chyže, pričom na to hľadel, aby Jurko ani o mak nebol černejší, čistejší než on sám. Trfotka cítil temer detinskú radosť, keď mohol vyčistených ľudí dôkladne zamúčiť. Mlečky — tie ho už znali. Ešte len blížil sa k nim, už rozpŕchli sa po sade. Na čom sa pán majster schuti zasmial. Tak aj keď do mesta šiel na trh, vždy si vzal zamúčené šaty, aby ukázal celému svetu, že on vyšný mlynár z Horice.

„Mlynárka, pozri, koho ti vediem!“ Mlynárka, tichá, chudorľavá ženička, v rozpakoch stála pred Jurkom; patrné, že mu nebola veľmi vďačná. Veľmi tichučko ho uvítala.

„Mlynárka, veď si ho ani poriadne nevidela; pozri len, aký to chlapisko! Pozri, aké má plecia! Eh, škoda vás pri ihle, večitá škoda! Na vaše plecia po centovom vreci a nie do rúk také pletky; ihla je pletka. Nech to hrom zabije; a potom vždy len sedieť, či to pre chlapa? Prečo ste nie mlynárom? Po otcovi vám zostal kameň, kôš, vreteno, všetko, čo mlynárovi treba. Mohli ste v nižnom mlyne teraz sedieť a trebárs i tu vo vyšnom. Vidíte, mne voda sama živnosti naženie, samo sa mi namelie a vy musíte tou cverničkou tisíc ráz prebehnúť sem a ta. Ale ozaj, povedzte mi, ako môžete šaty tak chytro ušiť? Veď ja, kým pyteľ len poplátam, pol dňa vysedím a vypotím sa pritom, že len tak zo mňa tečie. Eh, to sprostá robota.“

Takto si uľavil Trfotka a živo gestikuloval. Stranný pozorovateľ bol by myslel, že sa vadí s niekým. Jurkovi za celý čas nedal pokoja, ale zvŕtal ho zboka nabok ako komediant svoje figúrky, pričom Jurkove ramená ako cepíky sem-tam opálali sa. Trfotka dbal aj na to, aby svojho hosťa celkom dokonale domúčil. Len mu bolo ľúto, že Jurkov klobúk, ktorý už bol na posteli odložený, nemožno zamúčiť. On ho chytil do rúk, pomačkal, poobzeral, sem-tam poobracal, kýmkoľvek nebol biely, a vtisol ho Jurkovi na hlavu. Tento sa vzpieral, nechcel byť v cudzom dome v klobúku, no mlynár nepopustil:

„A načo dolu? Sme vari v kostole alebo u pánov? Klobúk je na to, aby bol na hlave!“

„Jaj, starý, starý, už si ty len tárač! Jurkovi daj pokoj, vidíš, ako si ho zamúčil, veď sa to nepatrí!“

„Netrepže, stará, do sveta. Zamúčil! To ho mám vari omediť! Pravda, i to by som vďačne, ale veru na tento čas medu nemám,“ a pritom akoby v starosti o med poškrabal sa za uchom.

„Vidíte, môj starý je dosiaľ taký trepaj, ako za mladi. Nič si rozumu nenadobýva,“ sťažovala sa mlynárka.

„Stará, tvoje nohy pôjdu do kuchyne, ruky nakladú ohňa, upražíš na panvici slaniny a do toho zabiješ osem, ale lepšie bude, desať vajec, rozumela si? A…“ mlynárka už bola v kuchynských dverách, „počkaj, stará, zabi desať vajec a napraž praženice takej, akej ešte žiadna šestonedieľka nejedla, nech je prižiarená; a so slaninou neskúp, neboj sa, máš kŕmnika v chlieve, nech bude škvarka na škvarke.“

Kým mlynár hovoril, jeho žena akiste i ohňa za ten čas nakládla. Jurko musel sadnúť za stôl, do kúta, skadiaľ bol len jeden východ, ktorý ale majster Trfotka tučným telom zaplnil tak, že Jurkovi nepozostávalo len vzdať sa mu na milosť a nemilosť, lebo bez mlynárovej vôle nemohol spoza stola ani na krok.

„No tak!“ oddýchol si Trfotka, keď sa usadili, „pozhovárame sa do dobrej vôle, aj tak budete tu nocovať.“

„Božechráň!“ vymklo sa Jurkovi z úst. Zišlo mu na um všetko, čo od matky o Trfotkovi počul. Pod vplyvom jej slov tuho si umienil, že vyslobodí sa stadiaľto.

„Ej, to už hej! Vy si doma rozkazujete, a nie u mňa. Viete?“ a Trfotka širokou päsťou udrel o stôl, že sa hneď uhol.

Mlynárka na neobyčajný ten buchot prišla z kuchyne a pozerá po oboch mužoch:

„Vari sa bijete?“

„Čo sa ti to prisnilo?“ zasmial sa srdečne mlynár. „Človek položí ruku na stôl, a jej to hneď bitka. Kedy, s kým som sa ja bil? No povedz!“

Ale mlynárka nepovedala, lebo neznala na to prípadu, Trfotka bol chlap, akých málo; hrmotný síce, ale zato skutočne dobrá, úprimná duša, že i košeľu by dal zo seba. On nevedel nahnevať sa seriózne. Keď kričal na niekoho, to bol prázdny krik bez žlče. Jurko s predsudkom blížil sa k nemu, znal ho bol ako chlapec, i to len zďaleka, a teraz dľa opisov matkiných. No hneď, ako niekoľko slov zamenili spolu, Jurkove predsudky mizli a stopili sa v nulu. On videl pred sebou muža rýdzej, veselej povahy a dobrého srdca. Pomaly vtiahnutý bol Trfotkom do veselého krážu, kde mlynár bol doma. Jurko na vtipoch jeho smial sa ako chlapec a Trfotka bol blažený, že tento krajčírik tak dobre cíti sa v jeho dome. Jurko obdivoval bohatstvo Trfotkovo, ktoré počnúc od mlynárovho zaokrúhleného tela až po najostatnejší kus nábytku vo všetkom sa zračilo. Jurko nevdojak porovnal chudobný nábytok rodičov svojich s týmto, čo tu videl, a prišiel k smutnému rezultátu. Izba skoro meštiansky zariadená; postele dve, a na nich perín a hlavníc temer po samú povalu. Ej, inak to má Trfotka, než chudák otec Filip, ktorý rád sklenice nachyľoval. On síce hovorieval, že fľaše meria, či sú spravodlivé; no nikdy neprišiel v svojom častom bádaní k žiadnemu výsledku, lebo kým na dno prišiel, potratil všetky koncepty, takže meranie na iný čas zostalo. Trfotka okrem vody a mlieka nezná žiadneho nápoja.

Praženica už hotová. Mlynárka prišla z kuchyne, držiac v ruke dosť hodnú panvicu, ktorá bola ešte celkom horúca. Položila misku na stôl a prevrátila na ňu panvicu. O chvíľu vypadla z nej praženica; ako samorastlá, tak sa spolu držala. Pred oboch vložila po tanieri a vidličky, aby jedli, ako mešťanom patrí. Jurko nabral z misky hodne, vediac, že tu treba jesť. No Trfotkovi i to sa málilo.

„Ej, ba u mňa budete jesť, to vám povedám. A škvarky vy neradi, že ich nič neberiete? Načože sú tu, či len pre cifru?“ a nakládol hosťovi škvariek, neohliadajúc sa ani mak, ako sa ten vzpiera. A tak to išlo medzi núkaním, kým miska nebola čistá ako oko.

„No a teraz sem poď, stará, i ty. Jurko nám bude rozprávať, čo a ako sa mu vodilo. Ale ti vopred vravím, oči drž, aby nezadriemali, dnes budeme do jedenástej hore.“

„Ale mne treba domov ísť, čochvíľa je večer tu.“

„To v Rapčiciach taká obyčaj, že keď sa ľudia najedia, poberajú sa preč? Ale vy ste akiste hladný, trochu cítim i ja. Stará, choď ty ešte variť.“

Jurko div nezúfal, keď videl, že mlynárka chce ísť variť. Cítil, že až primnoho jedol, nie že by bol hladný. Musel sa prisahať, že je najedený ako buk a len potom doložil:

„Musím domov, lebo len na dneska som sa vybral. Mám mnoho roboty a matke som sľúbil, že ešte dnes prídem.“

Pri ostatných slovách tieň nevôle mihol tvárou mlynárovou. Konečne povie Trfotka, ostro pozerajúc Jurkovi do očú:

„Mať vám naložila, aby ste sa vrátili. Bojí sa, že vám my ublížime. Ale my sme vám nikdy nechceli zle, ani nechceme, a vaša mať predsa hnevá sa pre čosi na nás. Po vášho otcovej smrti prišiel som do vás, poklonil som sa, ako kresťanovi aj svedčí. Keď sme za živa — reku — nemohli zniesť sa, pomerme sa aspoň teraz. Váš otec — nech mu je zem ľahká — tam na doske ležal, ale myslíte, že vaša mať odpovedala na môj pozdrav? Keď som vošiel, už nestačila vyjsť, ale aby nemusela so mnou hovoriť, odvrátila sa odo mňa. Hej, to mi je veru ľúto, to ma veľmi mrzí a to som i vám chcel povedať, aby ste sa i vy bez spôsobu nehnevali. Ale, ako vidím, pozde som prišiel, už i váš hnev je tu. Dali ste sa veľmi ľahko nastrojiť.“

Jurko nevrle prijal túto výčitku:

„Hľa, kto by sa bol nazdal? Najprv ma div nezje od radosti, že som uňho a teraz mi takto za golier leje. Líškavec!“

A nahlas rázne povedal:

„Áno, hneváme sa, ale ja nie. Mne ste nikdy nič neurobili, ale moja mať veľmi žaluje sa na vás. Už musí byť v tom čosi, lebo moja mať veru nerada daromné hnevy; verte mi, tá mnoho prepáči, kým sa raz nahnevá. Nuž a vy sa nehneváte? Hneď ako som matku pred vami spomenul, stratili ste dobrú vôľu. Skúste sa len, i u seba nájdete hnevy!“

Trfotka veselým, úprimným smiechom prerazil klepotanie mlyna:

„Ale ja že sa hnevám? Ó, človeče, to ma neznáte. To ste Trfotku nikdy nevideli. A prečo by som sa ja hneval? Pre tú kvapku vody? Dajmibože!“

„Čo za vodu spomínate?“ pýtal sa zvedavý Jurko.

„Tak, to vy neviete? A nerozprávala vám mať vaša o tom? Nuž rozpoviem to ja. Tu sú, vidíte, dva mlyny. Vo vyšnom bol váš otec mlynárom a v nižnom som bol ja. Váš nebohý otec, chudák, si rád takto…“ a mlynár urobiac z ruky rúrku, priložil ju k ústam a nahol, ako keď pijeme, „ale sa nenahnevajte! Išlo to sprvu po mále, ale potom vždy viac a viac. Veď to i sami viete. Preto mu nič nestačilo, čo hneď vo vyšnom mlyne býval a mal hať. Ja som prišiel sem tiež chudobný čeľadník, ale oženil som sa a gazdoval, ako Pán Boh prikázal, a šlo mi dobre. Začal som pomaly i bohatnúť i tučnieť; to bolo vášmu otcovi tŕňom v oku, lebo i vaša mať vytýkala mu, prečo je nie taký ako ja. Umienil si snáď, že ma z doliny vyženie, i začal mi robiť protiveň. Ja som od neho mnoho strpel i opatrne zachodil s ním; ustupoval som mu, ako som len mohol. Ale žid búril ho proti mne. Keď toho už bolo moc, vzbĺkol som i ja, a potom bolo horšie že predtým. Váš otec namastil dobre koleso, aby nevŕzgalo, aby ja nepočul, že sa tu melie. Ja som si ľahol a spal som ako v oleji, znamenite; iba ráno, keď mi povedia, že hať je už prázdna, že Javornický celú noc mlel o milú dušu. Ja som si, pravda, vlasy škubal, keď som videl rad nastavaných vriec na mlynici a vody nič. Šiel som vášmu otcovi dohovárať, čo to urobil, čo pustil vodu naprázdno. Ten sa mi vysmieval: bolo nedrichmať, keď si mlynár; veď voda na tvoj mlyn išla, čo si si ju nenarazil na žľaby? Či ti ja mám ísť ešte i kameň pokovať i nasypať, ty leňoch, ty spáč, taký a taký. Ja som odišiel so psím kúrom^[3] a ľudia sa mi smiali ako pochabému bláznovi. Takto mi váš otec urobil nie raz, ale i desať ráz. No počkaj — reku — zahrám ti i ja nôtu, viem, že nebude ti po vôli; nedám si ja tiež skálie tĺcť na hlave. I raz, keď váš otec bol dokonale načrel a išiel spať, ja som doma prihotovil mlyn, nasypal do koša a vyšiel do vás. Bolo práve jedenásť hodín, keď som pustil jaz, voda šla dolu žľabmi, ale za stavidlom sa vyrazila a obišla váš mlyn, môj — ten celú noc mlel až milá vec. Keď sa váš otec ráno zobudil, v jaze nebolo ani kvapky vody, ale na mlynici plno veľkých noší. Tak sme sa pustili do procesov, váš otec žaloval raz, ja druhý raz a ľudia sa na nás smiali.“

I stará vmiešala sa do rozhovoru:

„A vaša mať sa potom na smrť hnevala. Ja som jej povedala, čo nás do chlapov, nech sa vadia; ako sa povadia, tak sa pomeria. Čert ako diabol, jeden za devätnásť, druhý bez jedného za dvadsať, ale tá nič nedbala na moje reči, len sa hnevala a dosiaľ sa hnevá.“

Jurkovi bolo otupno. Zle mu padlo počúvať obvinenia na rodičov bez toho, aby ich bol mohol brániť. Nedôverivo pozeral na Trfotku a jeho reči bral s veľkou rezervou. Trfotka tiež nebol takej dobrej vôle, ako sprvu sľuboval, i jeho čelo zatiahlo sa mráčkom, pocítil, že z Jurka vanie chlad, chlad väčší, než očakával. Jurko len ako zo slušnosti, aby dlhé mlčanie pretrhol, opýtal sa:

„A kto prišiel na vaše miesto?“

„Mladý, hodný človek. U mňa sa vyučil.“

„Ste spolu dobre?“

„Ó, ja s bárským vyjdem.“

Jurko začervenal sa, lebo pocítil i toto seknutie, ktorým mu Trfotka dal na vedomie, že len s jeho rodičmi nemohol vyjsť. Jurkovi napadlo, že má Trfotka dcéru:

„Aha, dobre ti chváliť sa; viem, ten mladý človek akiste zachodí sem často. Dievča je práve v rokoch, od trinástich rokov mohlo len narásť. Ba či sú už nie zobratí.“ I opýtal sa Jurko nesmelo:

„Je nižný mlynár ženatý?“

„Nie!“

„Predsa nie,“ podumal Jurko; „ale kde je dievča, to je tá otázka. Pýtať sa, či nie?“

Jurko nevedel si rady, či o dievčati má vypytovať sa, a či nie. Rátal si na gombičkách na veste: pýtať sa, nepýtať sa; na ostatnej mu vyšlo neopýtať sa, i poslúchol Jurko pokynutie osudu a mlčal. „Veď sa ja niekoho iného spýtam, alebo mamičky, tá mi povie,“ podumal si Jurko.

„Žena, ty už driemeš; poďme, aj mlyn zastavíme.“

A Trfotka vyšiel von, aby urobil tak. O chvíľu prestal klepot, piskot a rozhostilo sa v mlyne ticho. Jurko po dlhej chôdzi a tom hukote ustatý, s pravým pôžitkom hodil sa do postele. Mäkké periny prikryli ho ako peny vzbúreného mora zakryjú utopenca.

„Zadusím sa tu, horúce, strach,“ dumal Jurko a odhrnul spústu perín nabok. Myslel, že hneď zaspí; no dnes počuté historky o otcovi vzbúrili jeho myseľ, takže i teraz ešte nemohol sa utíšiť.

„Líškavci, do očú sú mi dobrí a za chrbtom ktovie či i mňa nebudú ohovárať. Trfotka-líškavec, no budem sa mať na pozore. Ale predsa i o sebe vedel vyrozprávať, predsa nie je taký, akým ho mamička robila. Nie, nie je taký!“ a toto slovo sa mu plietlo, potom akési verše z knižky miešať sa začali so snom; sen už-už rozšíril svoje krídla nad ním, keď Jurko videl kohosi zhýbať sa nad posteľou, kde ležal. Troška odchýlil víčka, aby rozoznal, kto to, a hľa, zasvietila sa mu dobrá, okrúhla tvár Trfotkova, ako sa zhýba nad ním a šepce:

„Zamrznete, človeče, prikryte sa!“ a ako starostlivá matka poukrýval mlynár svojho hosťa, ktorý bol zohriaty ako v lázni; i sperlil sa pot na jeho čele a oddychoval:

„Uf, uf!“

Majster Jurko o šiestej ráno už bol doma. Trfotka pustil do dňa mlyn, ktorého klepot a piskot zobudil vyznojeného Jurka. I schytil sa a zaberal do Rapčíc ako hriešnik, ktorý, dopustiac sa viny, stúpa po zaslúžený trest do súdu. Čoho sa bál, to bola matkina lekcia. No, tá nevypadla chýrne. Matka naoko celkom nepredpojate opýtala sa ho:

„Kde si nocoval?“

„V mlyne.“

Stará neriekla na to nič, len pomyslela:

„Vábia ho, vábia k Julke. Teraz by sa radi meriť — po nečase.“

„Čo si tak zamyslený, Juríčku? Neodpovedáš ani slova.“

„Ja, ja som nie zamyslený, mamička, mám náhlo.“

„Aha — tají, už je tam, už je čosi vo veci. Bojí sa ma,“ dumala stará.

Jurko skutočne rozmýšľal o Trfotkovcoch. Divná povaha mlynárova bola predmetom premietania jeho. Mlynárova priamosť a úprimnosť zapáčila sa mu. Mamička tiež na mlynárovcov myslela. Za tri mesiace, čo je v Rapčiciach, nemala kedy Horica jej zísť na um, zabudla ju veľmi skoro; len lecikedy zatesknila za nebohým mužom, ktorého vzdor mnohým chybám vždy verne milovala. Dnes po troch mesiacoch prvý raz zaleteli jej myšlienky do Horice, kde krásny mladý vek strávila, ale aj mnohé neresti zakúsila; kde jej muž odpočíva, ale aj jej úhlavný nepriateľ sa rozkladá. Zaviedla jej myseľ tá zamyslenosť a zatvorenosť synova. Inokedy, keď prišiel zdakadiaľ, všetky skúsenosti jej vyrozprával, len dnes nehovorí nič, mlčí ako ryba. Ten, ktorý dodnes výlučne jej patril, s celou detinskou oddanosťou k nej sa vinul, ide sa jej odcudziť.

„Oj — už to nie ten môj Juríčko, len včera aký bol — a dnes!“ stará by bola hneď zalomila rukami.

Šaty pána rešpicienta sú už úplne hotové, len gombíky prišiť. Jurko sňal zo žŕdky Ťažkanov kabát. Aké to vrece oproti modernému kabátu rešpicientovmu! Švíky nedajbože rozpárať, ani čo by dratvou boli zošité. Poznať, že to nie moderného krajčíra robota, ale nejakého z tých starých časov.

Jurkove tenké prsty ustali v ťažkom páraní, ba i driemota nadchodila ho. Cítil veľkú ochablosť vo všetkých údoch, ruky sotva hýbať sa vládali.

„Spať nejdem,“ húta Jurko, „mamička by myslela, že som celú noc nespal; ale pôjdem sa vyvetrať.“

A Jurko šiel pod stenu, k svojej záhradôčke. Slnko mocne pripekalo, skaly pod stenou len tak horeli. Jurko zašiel do chládku, ktorý tvorila fazuľa hore špagátom ku krovu vedená. Tu vytiahol sa a hlasite zazíval ako pes na pazderí. Za Jurkovým domom bol domec Chrenkovej. Po malom dvorčeku na žinkách rozvešaná bielizeň vdovičky. Pani Chrenková stojí práve vo dverách a pozerá na Jurka, ako sa rozťahuje. Čo raz sa vytiahol, to ruky vyše hlavy zalomil a zašťukal dlhými nožnicami, ktoré nevdojak sebou vyniesol.

„Bude pekne,“ dumala si vdova, „mních vyšiel z búdky, aj s dáždnikom som ho videla chodiť a keď má dáždnik, vtedy býva pekne. Aspoň mi bielizeň obschne, pozajtre majáles!“ A usmiata pani Chrenková vbehla dnu.

Jurko sa len vyťahoval a šťukal tými nožnicami. Náhodou pozrel oproti a — na Ťažkanovom dome otvorený oblok, v ňom zavesená klietka s kanárikmi. Vtom čosi u Ťažkanov buchlo, ako keď dvere strmo zatvoríme, a v obloku ukáže sa dievča, pekné červené, dva dlhé mocné vrkoče odvisli dolu, keď otvorilo klietku, aby vtáčkom podalo zvyčajnú potravu.

„Aha, toto je to Ťažkanovie dievča, a aké hodné, hm, hm…“ — a zišli mu na um všetky chýry, ktoré o Ťažkanovi a jeho dievčati kolovali. Bola ich už celá zbierka, opakovali a ďalej podávali sa v krajších lebo špatnejších variáciách dľa toho, z akých prameňov pochodili a akými žľabmi tiekli ďalej. Jurko od včerajška, čo sa zišiel so starým pánom, vysmial sa klebetám, lebo Ťažkan vydobyl si uňho úctu; dnes i dievča ľutoval, že tak mladé a krásne a predmetom blbej pomluvy.

Po takomto prevetraní Jurko cítil posilu. Sadol k stolíku a chytil sa do Ťažkanovho kabáta. Barchanové futro ležalo na zemi, kabát rozpáraný na kusy; len švíky treba očistiť od starej cverny, čo z nich ešte trčí, aj golier rozpárať. Golier je hrubý, na rube i líci hrubá vrstva masti. Z neho kus hrubého zrebného plátna sa opála.

„No, už s týmto škoda čas mariť,“ dumá Jurko, „staré fúry!“

Keď rozpáral golier, zrazu zastal, oči mu vysadli, brada odvisla, tvár náramne zdlžela, ruky s golierom klesli na lono, nožnice z rúk mu vypadli na podlahu. Celý Jurko akoby bol obrátený v stĺp soľný. Na čom sa diví? Hja, našiel čosi v golieri. Ohromný nález! Odhodil všetko nabok a beží do kuchyne.

„Mama, mama, poďteže sem!“ vo veľkom spechu skrátil mamičku na mamu. Stará sa hrozne zľakla, vidiac Jurka ako vymeneného, i zvolala:

„Preboha, čože je, Juríčko? Povedz!“

„No len poďte!“ a chytil mamičku za plece a strmým krokom viedol ju k stolu, že kosti v nej len tak hrkotali.

„Ach, Bože, či to kedy videl ktorý človek; takýto zázrak! Óvy, óvy! Juríčko, povedz, kde sa to tam vzalo?“

„To bolo tamdnu.“

„Ó Bože, neuvoďže nás v pokušenie! Vymni to stadiaľ!“

„Veď vám to tam bolo zašité. Ja som sa divil, čo ten švík dookola tam robí; ja, že je to záplatka — a ono bolo tam toto!“

„Kto to všil do tohto kabáta? Veď starý povedá, že ho už raz dal prevrátiť. Krajčír to sotva ta všil.“

Jurko rozotrel nájdené na dlani i zajagala sa mu do očú nová-novučičká stovka, ani čo by len teraz bola spod lisu vyšla.

„A je dobrá, nie košútka?“^[4] stará ich mala celú galériu v truhlici.

„Nová-novučičká, nate, vložte ju do truhlice!“

Stará otvorila truhlicu, vyňala z nej modlitebnú knižku a schovala do nej nájdenú stovku. Kľúč od truhlice zastrčila si za pás.

„Juríčko, to starý Ťažkan zašil, chce ťa skúsiť.“

„Veď mu ja dám, zo mňa bláznov robiť. Myslí si, že som dnešným.“

„I ja mu veru ohradím poctivosť; nech sa nenazdáva, že ja za jeho peniazmi bažím. Ach, Bože, zlata, striebra nemám, ale som nikdy nikomu nič neukradla, ani čo by za necht vošlo, nie to aby som toľký groš vzala; veď by nás Boh skáral!“ a starú pošteklilo na konci nosa i začala fňukať.

Ako lev na púšti, tak bol rozhnevaný Jurko; pozbieral staré popárané fúry, zakrútil ich do futra a zviazal špagátom.

„Čo chceš urobiť, Juríčko?“ pýta sa ho stará.

„Ja toto zanesiem tomu splesnenému bláznovi a vyčítam mu kapitolu, akej ešte nepočul. Ej, neujde ten môjho jazyka.“

„Juríčko, darmo ta pôjdeš! Vieš, že je brána zapretá.“

„Ja mu ju vyborím a vojdem dnu a ukážem mu, či som ja cigáň, zlodej, zbojník!“ Jurko bol skutočne rozpálený, žily mu na čele nabehli. Bol by sa hneď chytil s niekým za pasy. Stará sa ho zľakla a začala krotiť:

„Nehnevaj sa, môj kvietok zlatý; nechoď ta, narobíš po meste daromných rečí; budú ťa ohovárať, že si taký a taký grobian. A nechajú ťa tvoji ľudia na holej dlani. Aj tak, ako povedal — zajtra ráno príde po kabát, potom budeš nielen ty čítať lekciu, ale ani ja mu neodpustím. Ej, veru nie!“

Jurko svojím horlením už docielil, čo chcel: aby ho matka tešila. Jemu lichotilo, keď stará žalovala sa pred susedmi:

„Môj Juríčko je dobrý, dobrý, keby len nebol taký náramný, ale sa vám hneď nahnevá, a potom — nech Pán Boh chráni!“

Ľudia potom s väčším uvážením hľadia na takého človeka. Tak aj teraz rozkrútil balík a začal zošívať, čo prv popáral.

„Zošijem, sfercujem a oddám. Nejdem sa ja veľmi trápiť s jeho fúrami.“

A šil, fercoval, ako vedel, a bolo to dobre. Kabát bol do obeda hotový, aj hnev prešiel Jurka úplne:

„Ej, figliar, počkaj si ty!“ a hrozil sa nožnicami k Ťažkanovmu domu. „Ale má hodné dievča, darmo je, má hodné. Kde sa len uňho vzalo. Taká suseda a nemôcť s ňou ani slova stratiť! Ale dnes ráno šibla očkom i pod našu stenu, keď počula šťukot. Zazrela tam kohosi a odbehla.“

Jurko o tomto rozmýšľal a koniec bol, že vzal nožnice do ruky, hodil robotu na stôl a šiel pod stenu vyťahovať sa.

Zazíval raz-dva, pozrel do obloka, tam v klietke skákal kanárik z pántika na pántik, ale neukázal sa nik na šťukanie. Len suseda, pani Chrenková, začula čosi a zazrúc Jurka, aké komédie vystrája, podumala:

„No, už je sväto, že bude pekne, mních často vychodí z búdky. Ale čo toľko šťuká tými nožnicami? Potvora!“

Pán majster vošiel dnu celý rozladený, že manéver nevydaril sa. Nevedel inej rady, ako chytiť sa do práce. Šil o milých päť, cverna mu úvalom ubúdala.

„Počkaj, starý, i ja budem boháč, i ja budem s chudobnými krajčírmi takéto žarty robiť. Počkaj!“ a pohrozil náprstkom k domu Ťažkanovmu. Lež ako nevdojak pozrel ta k oknu Ťažkanovmu, zazrel tam dievča. Prášilo akúsi šatu, no skoro zaprelo oblok a zmizlo zas v izbe.

„Odkedy som už tu a ešte som jej nevidel, len dneska tieto dva razy. Škoda, škoda!“ stará vošla do izby, syn pýta sa jej:

„Mamička, videli ste to dievča, čo je u Ťažkanov?“

„Ja — ój, nie. A tys’ ju vari videl?“

Jurko miesto odpovede usmial sa pokrytecky.

„No hľa, nemyslí len na Trfotkovú, ale i na iné. To je chvalabohu. Ale či je táto lepšia?“ a stará zmrzla nad svojím synom.

„A je pekná? Hovoria, že je pekná,“ vyzvedala ďalej stará.

„Možno, možno,“ odvetil lenivo syn, ktorý nemal vôle reči o tomto veľmi šíriť. Stará si pomyslela:

„Počkaj, veď ja ťa vystrežiem, čo si za jedna!“ a celý deň vybehávala na dvor a pozerala na susedove obloky. No nebola šťastná: nevidela nič.