ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Javornická sotva oddala obed a po dome usporiadala, vyobliekala sa do smútočných šiat, ktoré jej svedčia znamenite. A keď si položí čepiec na hlavu — veru by sme jej roky neuhádli. Jurko sedí pri práci a šije, akoby ani nepozoroval, čo mamička robí. Ale keď mu tá povie: „Juríčko, poď!“ Jurko je hneď hotový, ani sa nepýta, kam, len chytí klobúk a už je na ceste.

„Ani sa neopýtaš, kam ideme?“

„A načo, mamička? Viete, že ja vždy slúchnem.“

Stará mu päsť priložila k čelu a hrozila mu:

„Ty — bezbožník!“ a Jurko objal mamku:

„Jaj, mamička, ako vás ja rád!“ a mať pohladila ho a povedala:

„Môj holub zlatý!“ práve tak, ako keď bol ešte malým chlapčekom a pomyslela si:

„To je syn, to je dieťa! Nedarmo som si ho mala ako kus zlata. To je dieťa!“ A pyšná nad svojím synom, so vztýčenou hlavou kráčala popri mešťanoch, ktorí tam oproti jej domku na preddomí sedeli.

„Ale kráča tá Javornická,“ povie jeden mešťan.

„Ako pávica po dvore,“ poznamenal iný. Jeho polovička vzala Jurka na mušku a výsledok pozorovania ihneď nastolila:

„Ten jej syn zas kráča, akoby bol ražeň zhltol. A bol by dosť hodný, keby sa mu päta jedna do druhej netĺkla. Keby mu to mal kto povedať…“

„Ale, daj pokoj! Polovic života päty otĺkal, môže tak i druhú polovicu chodiť!“

„Veď je tak!“ spokojila sa žena.

„A kam to idú, pozrite len!“

„Do Ťažkanov!“

„No, veď vás ta pustia! Brána dokorán otvorená, len vojsť. Čis’ nevedel?!“

„Búchaj, nebúchaj: všetko jedno; skôr vojdeš k baranovi že k Ťažkanovi.“

„Ale čo tam chcú? Toto je zázrak! A pozrite, otvorená brána, hm, hm,“ a mešťania nevedeli sa dosť nahmkať nad tým zázrakom.

Javornickovci vošli do priestranného ambitu; tam bedny pokladené jedna na druhej; od tých čias sú tu, čo Ťažkan z Kvetian sem presťahoval sa. Hore úzkymi schodmi vychodilo sa na poschodie, ktoré Ťažkan obýval. Ostatne všade pusto, uzučký dvor celkom prázdny, ako vymretý, len pár kúr krákorí v ňom. Stará, hoci bol deň, po všetkých kútoch obzerala sa, či nejaké strašidlo nezjaví sa im. Keď vstúpili do izby, zastihli Ťažkana sedieť pri stole, na ktorom boli porozkladané po zdĺžine skrčené, dopoly obdraté karty. Na každej vysypaná dosis magnesiae,^[5] ktorú kávovou lyžicou na karty delí, aby každú dózu do osobitnej kapsičky odložil. Chcel to mať pred užívaním dôkladne podelené. Na nose okuliare už s obdratým, zašlým sklom, vpraveným do čierneho „fišpánu“ dľa starej módy.

Starej v izbe všetko zapáčilo sa. Nábytok je i pekný a — čo viac — masívny, pretrval by i Ťažkanových vnukov. Čo ju prekvapilo, bola príkladná čistota, ktorá v celej izbe žiarila. Ťažkanovo dievča u starej postúpilo o pár stupňov vyššie.

Do izby vošla Julka. Nečakala tu žiadnych hostí a preto prekvapená stála pri dverách. Jurko prísne pozoroval mamku. Mnoho mu záležalo na tom, aby vyskúmal, aký dojem urobí dievča na ňu. A ten dojem bol mocný; tak mocný, že stará musela chytiť sa stola, aby nepadla. Cítila akýsi závrat v hlave. Konečne vykríkla:

„Julka, to si ty?“

Dievča nerieklo nič, len dľa obyčaje pristúpilo k nej a bozkalo jej vyrobenú ruku. Stará pod vplyvom prvého dojmu uponížila sa a bozkala Julku na hladké čelo.

„Kde si sa tu vzala, Julka, veďže hovor!“

„Prišla som k ujčekovi na pár dní.“

„Tak? Mlynárka z Horice je vaša sestra? Tak?“

„Áno, tak!“ doložil Ťažkan.

Stará so stiahnutým obočím pozrela na syna a prísne sa pýtala:

„Vy sa znáte?“

„Áno, odo dneška!“

„Predtým si Julku nevidel; môžeš to tajiť, tak veľmi?…“ A stará nevládala dopovedať, hlas triasol sa jej od hnevu: „A mňa tak klamať, keď som sa ťa opytovala!“

„Ale, mamka, veď ja som len dneska zoznámil sa s Julkou. Pred trinástimi rokmi, kým som ešte bol doma v Horici, sme sa dobre znali. Ale od tých čias zmenila sa Julka tak, že som ju včera ani nepoznal, keď som ju v obloku videl. Len predpoludním som zvedel, že to Julka, mlynárova z Horice.“

„Ale keď si prišiel domov, nepovedal si mi nič o novej známosti, len toľko si na moje otázky odpovedal, že nevieš. To nebolo v poriadku!“ A stará pozrela na syna; tam v tom pohľade zračila sa najtrpkejšia výčitka. To zarazilo i Ťažkana, ktorý o planom pomere medzi Trfotkovci a Javornickovci nič neznal.

„Ako vidím,“ prehovoril, „u mňa vám je čosi proti vôli. Tuším Julka?“

„Ach, nie, to nie,“ horlivo protestovala stará, „ale syn mi nepovie, s kým sa mám zísť. Človek je potom ako omámený.“

„Ale, ale,“ tíšil ju starý, „on chcel vedieť, či vám je Julka milá a či nie. Lebo keď sa zídeme nenazdajky s milou nám osobou, milo sme prekvapení a tešíme sa. No na vás to nebadať… Ja nechcem viac hovoriť; škoda by bolo.“

A pozrel na Julku, ktorá hlboko urazená stála na boku, nepozrúc ani na jedného z hovoriacich. Držanie sa Javornickej malo na ňu veľmi neprajný účinok.

Stará, preberúc sa z prekvapenia, ľutovala, že dala sa zachvátiť k slovám, akých nikdy nemala voči Julke užívať. Veď dobre pamätala, že Julka nikdy nič protivného jej neurobila, ba musela vyznať, že sama cíti k nej mimovoľne akúsi sympatiu. I uľútilo sa jej zahanbenej Julky a pristúpila k nej a pohladila ju.

„Neplač, moja dievka, neplač. Veď ja som nie taká zlá, ako si ty myslíš!“

Dievča prívetivo pozrelo do červenej, rozpálenej tváre starenky a usmialo sa. Stará nemohla mu odolať. Zabudla na všetko, čo medzi ňou a Trfotkovci sa stalo a v podivnom pozabudnutí ešte raz poľúbila dievčatko. Jurko dobre všímal si premeny, ktorá v jeho matke udala sa, ba aj Ťažkan, ináč tupý k pozorovaniu duševných poryvov, spozoroval, že tu niečo mimoriadneho sa zbehlo.

„Ale kto by to bol pomyslel, že je Julka tu!“ divila sa ešte stará.

„Bodaj váš kabát ešte sto rokov trval a vy s ním!“ zvolal blažený Jurko, „keby nie ten, ani by som nebol Julky videl.“

Julka pod akousi zámienkou vytratila sa. Plešo skučal pri dverách, išla ho odohnať a potom dolu schodmi bežala kamsi. Jurko poberal sa za ňou.

„Kam ideš, Juríčko?“ oslovila ho mamka.

„Domov; viete, že čaká ma robota. Zajtra je majáles, treba sa ponáhľať.“

„Dobre, Juríčko!“ povedala stará a v duchu si pomyslela: „To je dieťa, do roboty ako osa. Bude boháč!“

Jurko v ambite našiel Julku. V zásterke mala jačmeň a po zrnku, po dve hádzala ho kurám, ktoré vôkol nej zbehli sa. Dievča ani nepozrelo na rozjareného Jurka. Tento pristúpil bližšie a pozrúc do sklonenej tváre Julkinej, vykríkol: „Dievča, ty plačeš! Čo sa ti stalo?“ A chytil ju za ruku, ktorá rozochvením triasla sa ako osikový list pri vánku vetra. Dievča hanbilo sa pre svoje pohnutie i hľadelo obísť Jurka a vymknúť sa z ruky jeho. Ale Jurko mocne držal ruku devinu. Trhaním vyšmykla sa zásterka z ruky a jačmeň rozsypal sa po ambite. O chvíľu bolo počuť pravidelné ďubkanie zobákov; kury mali hostinu, kohút vývodil vprostriedku.

„Ale, Jurko, pusť ma!“ a po jej tvári preletel akoby záchvev hnevu, ako keď po rozkvitlej lúčine preletí tieň chmáry, jachajúcej po belasom nebi.

„Ty sa hneváš, Julka, — a to na mňa. Naozaj sa hneváš? Prečo?“

„Mám robotu, pusť ma!“

„Nepustím ťa, kým sa hneváš, aby si takúto tvár pred mamičkou neukázala. Vidíš, ako sme my boli dobrí v Horici. Vtedy sa nám rodičia hnevali a my sme sa spolu zabávali. A keď som sa lúčil, pamätáš, ako sme oba plakali? A keď mi mamička upiekla merindu aj vtáča, pamätáš, ako som ti ho na oblok položil?“

Dievča nepovedalo ani slova, len zhýblo tvár ešte nižšie, aby Jurko nevidel úsmev, ktorý sa na jej tvári rozhostil. Ale on dobre vedel, čo sa u Julky robí; on temer cez šatku prezrel a videl úsmev, i zaplesalo v ňom srdce nevýslovným blahom.

„No už sa nehnevám,“ a Julka pozrela na krajčíra priamo a veselo, takže on videl sa v jej čiernych očiach, ktoré zrosené slzami dvojmým leskom skveli sa.

„A čo ti bolo? Moja mamka?“

„Tá je taká divná. Tak prísne pozrela na mňa…“

„Neboj sa, Julka, to všetko my napravíme. Len mi musíš povedať, či ma tak rada, ako keď sme sa lúčili. Áno?“

„Nie,“ odvetilo dievča celkom určite; zarazený nad tým Jurko vypustil jej ruku zo svojej a oslobodené dievča odskočilo a hlasite sa zasmialo.

„Čudná stvora!“ podumkal Jurko, „najprv plače a zas sa smeje.“

„Ale naozaj?“

„Naozaj!“ Jurkovi to nešlo nijak do hlavy. On na vandrovke bol čítal v jednej knižke, že tí, čo sa radi mali, kým boli deťmi, keď po dlhom rozlúčení zišli sa, zase sa radi mali. A Julka nie. To je divné, čudné!

„Julka, ty si strašne divná; to som nikdy nevidel.“

Julka nepovedala nič, len smiala sa mu do očú. Jurko chcel použiť lesť a opäť zmocniť sa jej ruky. No nepoviedlo sa mu, lebo dievča utieklo hore schodmi. Jurko chvíľu počúval, dúfajúc, že dievča vráti sa, no buchot dverí zničil túto jeho nádej.

„No, už sme na čistom! A veru — ako chce, nedbám,“ a rozladený Jurko vrátil sa domov.