ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Javornickovci ráno túžobne vyčkávali Ťažkana. Jurko bol celý rozochvený, ani robiť nemohol. Jeho matka chodila bez účelu z kuchyne do izby a naopak, zakaždým zabudnúc cieľ svojho chodenia. Oheň v kuchyni vyhasol a až pozde zišlo jej na um, že treba Juríčkovi dať niečo jesť. Juríčko by jej bol nenapomenul, lebo rozčúlením zabudol, či raňajkoval a či ešte nie. On len na dvere pozeral, kedy otvoria sa a kedy vstúpi nimi Ťažkan. Stará, vidiac rozochvenie synovo, s hnevom pomyslela na Ťažkana:

„Ale by ten bol hoden?“ A Jurko zas podumal:

„Takto sa triasť, to hanba na majstra! Za učňovstva netriasol som sa takto, keď som majstra z jarmoku čakal.“

Konečne vstúpil do izby ten bolestne očakávaný Ťažkan. Ani sa nepozdravil, len rovno pristúpil k Jurkovi a postavil ho proti svetlu:

„Človeče, vy ste chorý, ste ani stena; čo vám je?“

Jurko sa usmial a riekol:

„Ja neviem, mne nie nič; som chvalabohu zdravý!“

Ani Jurkovi ani starej, bársjak hotovili sa na kázeň, nebolo teraz možno ani slova preriecť. Starcove šediny, vážny, prísny, odmeraný pohľad imponoval im, takže Jurko ako očarený musel sa oprieť o svoj stolík. Ťažkan s pohrdlivým úsmevom sledoval pohnutie Jurkovo a ako zdalo sa, so záľubou pásol sa na jeho rozpakoch. Konečne pohodil:

„Mne sem prísť je vec svedomia.“

Jurko už prebral sa z rozochvenia i pýta sa:

„A prečo?“

„Vždy zľaknete sa ma, ani čo by som bol kominár. Museli ste sa v zlú planétu narodiť. Ale sa nebojte!“ a pristúpiac k majstrovi, hladkal ho ako nedospelé decko po mäkkej, až dievčensky neohorenej tvári. Jurka toto hladkanie dopálilo:

„Čože chce, vari sa mi bude vysmievať! Čakaj len, hneď ti tromfa vysvietim!“ dumal Jurko.

„Čože ste taký divný, mladý človek; prečo tak mlčíte? Aha, akiste kabát neprevrátený. Lebo keď krajčír nevyhotoví robotu a keď kto po ňu nenazdajky príde, nevie chytro nájsť výhovorku, potom len stojí a mlčí. To ste i vy už taký ako tí starí majstri; sľúbite na dnes robotu a vyhotovujete na takto rok? To ste…“ — a Ťažkan mu dôverne poklepal na plece, „privčas zleniveli. Mladí majú byť ešte pilní, len neskoršie nech sú pánmi.“

Jurko zimnične očervenel. Narážky Ťažkanove vyvolali purpur na jeho tvár, akoby ju bol žihľavou vyšibal. Konečne premohol hnev a vyriekol:

„Ja medzi tých nepatrím.“

Starý, tak zdá sa, mal zvláštnu radosť ľudí dráždiť, lebo odpovedal:

„Áno, áno, verím vám; nová metla! Za pár rokov obdrie sa a bude zas len tak, ako tie ostatné zametať.“

„Váš kabát je tu, nemusíte nikoho súdiť,“ a Jurkov hlas triasol sa duseným hnevom.

„Nože no — pozrimeže, kabát prevrátený! Nuž ste ho prevrátili; to ste chlap, keď ste držali slovo; to sa mi už páči…“ — a starý pán prívetivejšie pozrel na Jurka a potľapkal ho po pleci. Tu Jurko cítiac, že je už na koni, chcel sa popýšiť a starému vrátiť požičané lichotiny:

„No veru, jest mi tu roboty! Storočný kabát prevrátiť! Ale druhý nebol by sa s ním zabával; to som len ja urobil vám ako susedovi. Nechodia do vás žobráci? Pravda, zabudol som, že žobráci nemajú krídel, aby ponad dom preleteli. Pravda!“

„Čo chcete so žobrákmi?“ pýtal sa zadivený Tažkan.

„Aby ste ten kabát daktorému darovali.“

Tažkan nepohol ani žilkou, chladnokrvne prijal vtip Jurkov. Tento triumfujúc pomysel si:

„Počkaj, ešte ti zakúrim!“

Tažkan pýtal sa, pokážuc na kabát:

„Čo príde od toho?“

„Tri zlatky.“

Starý pán vytiahol z kešene šatku, na ktorej uzlík rozviazal a vyčítal tri zlatky na stôl. Čo mu ostalo, to položil do vrecka. Kým Jurko odberal zo stola peniaze, Ťažkan už bol vo dverách. Jurko pobehol za ním a chytil ho za rukáv:

„Čakajte, čosi vám mám povedať!“

„Mne?“ divil sa starý.

„Áno. Len si tuto sadnite!“

Jurko vytiahol z truhlice knižku a preberal v nej, kým nenašiel stovku:

„Starý pán, nate, schovajte si toto. Jestli máte teraz mnoho peňazí, môžu sa vám preriediť a neskoršie ešte lepšie zísť. Ja som mladý človek, vyrobím si dosť; verte mi, nie som utisnutý váš golier párať.“

„Čo to pletiete, synak, čo to za peniaze?“

„Vaše peniaze, v golieri boli zašité. Vy ste mysleli, že sa vám ja ulakomím na ne. Ale to nie — ó, nie!“

„My veru sme statoční ľudia,“ vmiešala sa do reči i stará, „my chceme pracovať, ako Pán Boh prikázal, a nie v golieroch zbíjať — ó, to už nie.“

Starý pán odhodil prevrátený kabát, skočil na rovné nohy a chytiac do oboch dlaní tvár Jurkovu, vybozkával ju, až očervenela.

„Vy ste ma zahanbili, zahanbili.“

Jurkovi ale to nedostačovalo, ešte nebol udobrený. Ba až teraz krv sa mu búrila, ako keď mlieko v dbanke mútia. Čím väčšmi ho objímal Ťažkan, tým väčšmi Jurko bránil sa objímaniu.

„Ako vám to na um zišlo, mňa z cigánstva potvárať? Povedzte! Cigáňom, zlodejom chcieť urobiť mňa: vyučeného remeselníka, majstra! Toto je čudný svet.“

„No, zahanbili ste ma, zahanbili. Sem moje peniaze: vyrozprávam vám, ako som prišiel na to, aby som vás skusoval.“

Jurko rozčúlený chodil sem-tam po izbe, naježil si vlasy, vtisnúc medzi ne všetkých desať prstov ako hrebeň. Konečne jeho pohnutie začalo miznúť a on prichodiť do svojej koľaje. Tak utíšený sadol pred starého pána a počúval.

Starý pán začal:

„Ja som tiež vyučený krajčír.“

„Ale, naozaj?“ vpadli mu razom do reči stará i Jurko.

„Pochodím nie stadiaľto, ale z Letopolia, kde môj otec bol horárom. Ešte som nezačal ani chodiť, keď som zostal sirotou. Mohol som byť zo sedemročný, keď sa mi mať vydala za jedného tkáča, ktorý otčimovsky zachodil so mnou, takže už v desiatom roku sám som si musel živnosť hľadať, musel som pásť letopoľské husi. Neskoršie mať zaviedla ma do mesta, kde ma dala k jednému krajčírovi za učňa. Od tohto času počalo mi byť lepšie. Ja som sa usiloval, bol som schopný, pilný; majster ma veľmi rád videl, ale čo bola chyba, to bolo to, že som ani čítať, ani písať nevedel. Na šťastie starší učeň, ktorý bol z veľmi dobrého domu, privrel ma ku knižke a ja po nedeľných nešporoch som tak ďaleko prišiel, že v pätnástom roku som krásne knihy čítaval, a medzi učňami nebolo žiadneho, ktorý by sa mi bol v čítaní a písaní vyrovnal. Keď ma za tovariša prepustili, šiel som na vandrovku a za päť rokov potĺkal som sa po väčších-menších mestách; tak som prišiel do Kvetian, veľkého to stoličného mesta, kde som v jednej veľkej dielni pracoval. Môj majster ani nepracoval; vedenie práce ponechal jednému z tovarišov; on sám bol najviac v sklepe. Ja za tri roky som uňho pracoval a získal som dôveru jeho tak, že zveril mi dielňu, hoci som ja nebol najstarším tovarišom. Mal aj jedinú dcéru, tú mi tiež dal za ženu; tak som prišiel do hotovej dielne a okrem toho mi mal zostať hodný sklep na strižný tovar. Keď mi bolo dobre, rozpamätal som sa i na mater a dva razy som jej písal, ale ani raz som nedostal odpoveď; môj prvý majster mi potom oznámil, že matka zomrela, otčim že kamsi odišiel, zanechajúc malé dievčatko u svojej sestry. Tak som ja posielal peniaze svojej nevlastnej sestre, ktorá keď vyrástla, veľmi dobre vydala sa.

Kým mi tesť žil, šlo nám znamenite. Ja som riadil dielňu, on viedol sklep. Ale tesť, chudák, vo vysokom veku zomrel a na mňa veľká starosť padla. Ja, aby som si obľahčil, odpravil som deväť tovarišov a nechal som si štyroch, takže som potom mohol viesť i dielňu i sklep. Ale čo, ja som obchodu nerozumel, a ľudia ma začali dokonale klamať. Istý bohatý krajčír, ktorému už i tesť mnoho zveril a ja ešte viac, nejakým klamom padol, takže som ja nedostal z mojich tisícov ani len jeden nový. Ja som zbankrotovaného krajčíra dal posadiť do chládku, ale tým nenahradilo sa mi nič, ja som musel zaprieť sklep a chytiť sa len zanedbanej ihly. Ale človek veľmi chytro odvykne robote; remeslo netešilo ma už tak ako predtým, lebo som sa už v ňom dobre nevyznal. Prichodili nové a nové módy, ktoré som ja neznal, a tak sa stalo, že mladší krajčíri, ktorí medzičasom v Kveťanoch osadili sa, vytisli moju robotu a ja musel i ostatných pomocníkov odpraviť. Tu svedomie začalo ma hrýzť, že majetok, čo tesť horko-ťažko nahonobil, ja tak ľahko som skoro celkom umárnil a k tomu i v remesle takto zaostal. Môj úpadok zle pôsobil aj na moju ženu, lebo i tá o pár rokov zomrela. Ja som ju sotva mal za čo pochovať, lebo majetok môj záležal len v nemovitostiach, z ktorých som ja skoro žiaden osoh nebral. Smrť ženina mi dodala. Ja som začal za ňou pokorovať, a keď som nemal ani brata, ani sestry, čo by ma boli potešili, tešil som sa sám — vínom. Tak som upadal vždy nižšie a nižšie, nezostal mi len môj prázdny palác, ktorý i len do prenájmu dať som nemal kedy pre svoje pijanstvo. Vtom prišiel do Kvetian môj starý známy, ten, ktorý ma naučil čítať a písať. Ja som obnovil s ním priateľstvo, a on ma naviedol, aby som veľký palác predal, keď ho aj tak už nepotrebujem, a za utŕžené peniaze znovu robiť začal a aby som sa z Kvetian presťahoval. Ja som slúchol, predal som dom za pár tisíc zlatých, ani sám neviem, za čo — nestaral som sa o to — so všetkým som sa spustil na svojho priateľa. Urobili kontrakt, podpísali, a ja hneď po uzavretí jeho dostal som osemtisíc. Neviem ako, dosť na tom, stalo sa, že môj dobrý, starý priateľ mi tieto peniaze ukradol a mňa nechal na holej dlani. Od tých čias som ho viac nevidel a ani vidieť nechcem. Viem, že ak aj dobre mu ide, svedomie trápi ho, že mňa, žobráka, i o kapsu ešte pripravil. Ja, sotva som za predatý dom ostatnú sumu dostal, odišiel som z Kvetian a usadil som sa tu. Kúpil som si tento dom a od tých čias bývam v ňom. Práve minulo tomu osemnásť rokov, čo som v Rapčiciach. Nemám tu nikde známeho okrem vás, ani som nikdy nikoho nenavštívil, ani k sebe na návštevu nevolal. Ba zaprel som pred ľuďmi dvere, aby som s nimi nemusel mať žiadneho obchodu. Ale pozdejšie začal som sa meriť so svetom; myslel som, že predsa jesú i statoční ľudia. Veľmi som si žiadal aspoň raz statočného človeka nájsť. I začal som ho hľadať medzi krajčírmi. Čo jeden mladý krajčír zjavil sa tu v okolí, poslal som mu prevracať tento kabát. Zakaždým zašil som do goliera päťdesiat zlatých. Kabát bol sedem ráz prevrátený, ale z tých siedmich päťdesiatok nedostal som ani jednej. Nuž, hľa, mladým pánom zišli sa do remesla. No — myslím sebe — nejdem ja viac krajčírov skusovať, vydal som na to už tristo päťdesiat zlatých a nenašiel som ani jedného statočného medzi nimi. Čo, reku, vydám i to ostatné, čo mám, sotva by som trafil na takého, a už, reku, i beztoho viem, že čo krajčír, to zlodej. Vtom ste prišli do Rapčíc vy; ja som vám chcel dať pokoj s kabátom, ale keď som vše išiel po mäso, počul som, ako vás chvália, že ste taký a taký poriadny a statočný človek. No reku, skúsme ešte tohto. A pretože má viac statočnosti že druhí, dajme mu viac za ňu. Zašil som vám teda celú stovku. No, vy ste ju nevzali. Ďakujem vám za to: vy ste mi tým mnoho osožili: Ja som znovu začal žiť a na moje staré dni môžem byť ešte šťastný.“

Stará utrela si slzy, ktoré hojne prelievala nad smutným osudom Ťažkanovým, aj nad tým, že jej Juríčko zostal v takej chvále.

„No, hneváte sa na mňa? Nehnevajte sa preto, čo som vám prv napovedal, viete, ja som už starý, omrzlý, i nevinnému ublížim. Ľudia ma toľko poklamali, že som pred nimi zaprel dvere. Vy ste mi dokázali, že jesú statoční ľudia, aj statoční krajčíri na svete. Nech vám to Boh odplatí! Nuž, hneváte sa?“

„Ach, to už nie,“ odpovedal celkom udobrený Jurko, ktorému začal sa starý pán už páčiť. Sprvu myslel, že to podivín nejaký, a hľa, aký to dobrý pán. A Ťažkan zapáčil sa i starej, ktorá nad jeho osudom slzila.

„No, ľudia povedali, že to iba odľud akýsi, a ono aký zhovorčivý človek, ako sa vytúži pred nami, ani pred vlastnou rodinou.“

„Poďte ku mne. Vidíte: u mňa ešte žiaden mešťan nebol, vy budete prvý. Poďte!“

Jurko bol ako v nebi, že pôjde k Tažkanovi, do toho domu, do ktorého toľkí sa žiadali a nemohli vojsť. Povedomie to lichotilo mu.

„A vy tiež idete s nami,“ obrátil sa Ťažkan k starej.

„Druhý raz, druhý raz, musím doma striezť.“

„Mamička, zostanete doma?“

„Áno, Juríčko.“

A tak Jurko a starý pán odišli, Javornická zostala sama.

Starej po odchode Jurkovom nebolo voľno. Za tri mesiace až príliš privykla na synovu stálu prítomnosť, a hľa, po tieto dni Jurko začína dom zanedbávať a tratiť tú prítulnosť, dôveru, ktorú bol dosiaľ tak detinsky matke dosvedčoval. Ako jej to predtým lichotilo, keď videla, že jej syn venuje jej tak okázale lásku, ako snáď žiaden syn v okolí, tak, ba omnoho bolestnejšie dotklo sa jej teraz, že veci idú vziať akýsi iný, neprajnejší obrat. Jej syn už častejšie zamyslený, do seba zatvorený, nezdieľny: poznať, že čosi trápi jeho čistú dušu. Predtým jedinou jeho túžbou bolo osladiť život matkin, dnes poznať na ňom, že túžba táto bledne, zatisnutá v úzadie túžbami novšími, len nedávno vzniklými. Skadiaľ tá premena? Javornickej napadla len odvtedy, ako jej syn bol v Horici.

„Tí to robia, veď to z nich aj vystane. Pozaobchodili mi ho, aby mňa neslúchal. Majú tú dievčicu, chcú ju s ním spliesť. Tí sa vyznajú v takých veciach, očaria chlapca a hneď je zle. Keby môj Jurko len vedel líškavým ľuďom odporovať, ale ten im všetko uverí do litery. Nepôjdeš ty viac, Juríčko, do Horice, a čo by ti cestu dukátmi vyložili, nepôjdeš. Ja ti to zabránim. Uvidím, či ma slúchneš!“

„Ach, či sa Boha neboja,“ vzdychla ďalej stará, „takto materiam synov kaziť. Mať ho vychová, horko-ťažko vyriadi, a keď chlapec vie na vlastných krídlach lietať, potom odvedú ho od nej a pokazia. Potom biedna mať plač a sužuj sa; seď tam v kúte, kým ťa i stadiaľ nevyženú. Bože, Bože, keby som aspoň muža mala; ale i vdovou byť i od syna opustená byť…“

Stará teraz vpravde pocítila ťarchu i trpkosť vdovského chleba. Nemôže sa na nikoho spoľahnúť, len na seba. Predtým, keď nejaké dielo zle vypadlo, ľahko jej bolo všetku vinu zvaliť na mužove široké plecia: dnes už niet barana, čo by na rohy pobral hriechy iných. Starká, čo jednáš, budeš odteraz jednať na svoj vlastný vrub.

„Ach, môj syn drahý, už si mi, akoby ťa mala pochovať. Už nebudeš viac mojím dobrým synom.“

A starká utrela si slzy. Predstavila si, ako by plakala, keby syna svojho videla v rakve — na konci nosa ju pošteklilo a slzy boli tu. Potom jej zišlo na um, ako by Jurkovi bránila, keby si chcel Trfotkovu dcéru vziať a ako by sa Jurko bránil proti matke, i vzdychla:

„Ach, terajší svet, terajší svet! Kurča chce byť múdrejšie že sliepka!“

No zabudla na to, že keď bola ona kurčaťom, tiež nechcela svoju kvočku slúchať, keď jej bránila vydávať sa za ľahkomyseľného Filipa.

Stará sedí v kútiku a opretá o malý kozúbok narieka. Žravý bôľ cíti vôkol srdca. Zabúda v ňom na vonkajší svet, ale vždy hlbšie a hlbšie ponoruje sa do temných dúm. V plači ani nepočuje, že ktosi zaklopal na dvere a preto nepovedá nič. Len keď počuje, že dvere otvárajú sa a pozrúc ta, vidí, ako zvedavá hlavička krúti sa medzi nimi a dve živé očká sliedia po všetkých kútoch izbice, a ako zbadali Javornickú pri kozube sedieť, hneď všmykla do izby celá postava.

„Človek pochodí i po kuchyni, po komore, hľadá, počúva — nikde nič. Idem, reku, do izby pozrieť, kde môže byť tá pani suseda, a hľa…“ a pani Chrenková bola by tak nôtila i do poludnia, lež zazrela slzy, ktoré Javornická nestačila utrieť. Tie účinkovali na jej štebotavý jazýček tak ako studená voda na rozkvokanú slepicu.

„Ach, pani suseda, plačete? Bože môj, čože vám je? Mať tak hodného syna a plakať. Aj, aj!“

„Čerti ťa sem dohnali!“ pomyslela stará, „keď je človek v najväčšej strasti, vtedy príde s takými sprostými rečami.“

A skutočne, ako úprimné tešenie v biede nám je balzamom, tak bezcieľne klepanie je neznesiteľnou ťarchou. Jak do chuti stará osamote vyplakala by sa, ako by jej odľahlo na srdci, keby táto Chrenková nebola prišla o daromniciach klebetiť. Keby bola mohla, bola by Chrenkovú hneď poslala preč; takto len prehodila:

„Veru plakať nám už prichodí. Mám syna, ale to je nie všetko! Mnoho sme stratili. Nemáme už muža!“

„Ach, veď i ja, veď i ja! Koľko ráz vyplačem sa do chuti za mojím Karolom,“ a vdovička utiera oči (ktoré boli suché ako púšť Sahara), „nuž ale poteším sa zas, že to ešte všetko…“

„Môže sa premeniť. Čo?“ zatákla ju podráždená Javornická; „čože, vám je dobre, ste mladá. Vám svet môže závidieť.“

Chrenková sa zapálila. Starú tešilo, že ju zahanbila. Konečne prerečie Chrenková:

„Ako je to dobre, keď človek môže sa vytúžiť. A keby to čím častejšie bolo, ani by hriešna vdova necítila ten vdovský stav tak veľmi. Vdovy by mali spolu potešovať sa a nie každá osebe smútiť.“

„Veru, veru!“ dosviedčala horlivo stará a pichľavo dodala. „A koľko jest vdovcov bez potechy! Ako i náš sused Ťažkan. Tiež vdovec — a smutný!“

Chrenková nepocítila osti; ona prostodušne zniesla narážky starej. I teraz zvedavo sa pýtala:

„A nie starý mládenec?“ Vcelku bola vďačná, že prechodia na ten interesantný predmet, ktorému kvôli vlastne sem prišla. Videla stadiaľto Ťažkana odchodiť: prišla na výzvedy.

„Ach ba, vdovec je on, chudák, už dvadsať rokov. Ale veľmi poriadny a hodný človek!“

„No, to ako to!“ vyšmyklo sa Chrenkovej. „Je už prišedivý.“

Starej, hoci v očiach mala slzy, bolo nutno smiať sa na prostorekej vdovičke; celá rozveselená nad Chrenkovou zvolala:

„Veď ja nevravím, že na tvár hodný; ale takto, dľa reči!“

„Aha, tak ? To možno, to možno. Pravda, ja som s ním ešte nikdy nehovorila.“

„Mohla si sa mu do obloka vyškriabať a tak s ním hovoriť,“ nadávala jej v duchu zlomyseľne stará.

„A váš syn šiel s ním? Kam to šli?“

„Volal ho k sebe.“

„Ale si skúpa na reči! Ak aj tvoj mlyn tak mlel, ako teraz tvoj jazyk, nie div, že nič nemáš!“

Potom doložila Chrenková:

„To dievča, čo?“ a usmievala sa výrazom, ktorým doplňujeme to, čo nadrečieme.

Javornická zo zásady mlčala. Chrenková odvážila sa bližšie k horúcej kaši:

„To je hodné dievča, čo? Chvália ju, chvália, ale škoda…“

Významne pomlčala, čakajúc, aby stará doplnila myšlienku. Táto jej vyhovela, lebo doložila:

„Čo škoda? Že je v rečiach?“

„Áno,“ ochotne doložila vdovička; a akoby ustarostená nad úbohým dievčaťom, s bôľnym výrazom prehodila:

„Tie reči, tie reči!“

„Orechy bez jadra!“ povedala stará.

„Ale starý vdovec a — a pri ňom byť — nuž to!“

„To ľudia rozchýrili, zlí susedia,“ riekla Javornická.

„Kto? Susedia?“ divila a zľakla sa Chrenková.

„Áno, najbližší susedia! Hnevajú sa na ňom, že ich nepustí k sebe; teda z protivne také chýry… Ale ja nie, mne veru malá starosť on,“ doložila stará.

Najbližší susedia boli Javornickovci a Chrenková, a pretože stará seba vyňala spod spoločného obvinenia, vdovička hneď zbadala, na koho to padá:

„Nuž to ja, teda ja! No pekne, pani suseda, pekne. Najlepšie: zastávať toho (to bol Ťažkan) a mňa do mláky! Tak! No rozumieme, ó, vieme, koľko bilo!“

A rozhorčená vdovička odišla preč. Javornickej bolo veselšie vôkol srdca; tešila sama seba, že tak krásne odbavila tú jazyčnicu.

„Neprídeš ty viac do nás na klebety. Ale preto malá starosť. Ach, nešľachetný svet! Chudák, starý človek a na staré dni prísť do takých chýrov! Ale predsa, čo to za dievča, keď neriekol nič o ňom. To je čudné! Veď on Jurko bude mi vedieť o ňom povedať. Už mi je ľúto, že som nešla hneď za horúca, ako ma volal.“

Ale stará načakala sa Jurka: prišiel len pred samým poludním, a to tak rozjarený, veselý, ani čo by bol býval na nejakej zábave. Stará počula ho i hvízdať, keď šiel popod stenu.

„No, čože je to, Juríčko! Zabudol si už na pokoru? Ešte ti otec nezastydol, a ty už takto! A aký si veselý!“

Jurko objal mamku náružive, ani keď bol malým chlapcom.

„Mamička, ja som vám akýsi veselý, ani neviem prečo. Ale otec, chudák, keby žil, nenahneval by sa preto na mňa ako vy.“

„A čo tam? Akože tam? No!“

„Nuž len tak!“ a Jurko nedbale pomykal plecami.

„Ale predsa niečo divného tam jest, či nie?“ vyzvedala mamička.

„Jest, jest, a koľko je toho, Bože môj!“ a Jurko všetkými desiatimi vošiel si do vlasov, až naježili sa mu.

„A čo také?“

„Trinásť klietok!“

„Ach, Bože; a čo je v nich?“

„V jednej kanáriky — aha, tamto v tej — v druhej drozdy — a kto by to vyrátal všetko, čo tam jest! Musíte ísť samy si to obzrieť; len potom budete vidieť. Pôjdete ešte dnes po obede. No, všakver’, mamička?“ A Jurko líškal sa jej; ona ho pohladila po hlave a narovnala mu naježené vlasy.

„A to dievča?“ osmelila sa stará.

„To dievča?“ opakoval Jurko; „nuž hľa, to vám je tak, veď viete, pamätáte, keď hovoril — keď tam bol — kdeže to bol, mamička?“

„Nerozumiem, Juríčko, čo vravíš.“

„Viete, starý pán mal sestru, nuž to dievča, hej — to dievča…“

„Je tá sestra?“ pomáhala mu stará.

„Nie, to dievča je tej sestry dcéra!“

„Ach, ešte čo! A Chrenková ich tak potvára, že tak a tak. I teraz tu bola, ale som jej posvietila; viem, že i bez lampáša trafila domov.“

„I vy, mamička, ste predtým všelijako vraveli. Ale kto by sa na to pozdal, ani živá duša! Ozaj, zabudol som vám povedať: dáva vás pozdravovať.“

„Ale!“ riekla akoby zahanbená mamička, v rozpakoch ometajúc ruky o zásteru. Potom zrazu pohliadla živo na Jurka a pýtala sa:

„Je hodná?“

„No!“ a tým slovom Jurko viac povedal, než mienil. Stará mu videla až do srdca…

„Páči sa ti?“

Jurko nakrivil hlavu a bez slova pokrčil ramenami.

„Nuž povedz: áno, či nie?“

„Trochu, mamička, trochu.“

„Tak! To som vedela! A skadiaľ je?“

„Ja — ja neviem, mamička,“ riekol Jurko a fúziky uťahovali sa mu. Stará pomyslela:

„Ej, šelma, šelma!“

A prísne pozrúc na Jurka, vytýkala mu:

„Nevieš ani, skadiaľ je, a páči sa ti. Ako je to, Jurko? Do sveta, len tak do sveta? Čo je jej otec, mať?“

„Ani to neviem.“

„Máš — on ani to nevie, on nič nevie! A prečo si sa jej neopýtal?“

„Zabudol som. Veď viete, ako je to naponáhle,“ vyhováral sa Jurko.

„Jurko, zachovaj si, že máš sa opýtať po prvé: kto si, čo si, skadiaľ si, ako sa voláš a…“

„Mamička, to viem: volá sa Julka.“

„No hľa, to vie!“ a musela sa i ona zasmiať.

„Ale, mamička, nehnevajte sa; musíte i vy ta ísť a uvidíte, že sa i vám zapáči. To je isté!“

A Jurko sadol k robote a šil opreteky. Chcel nahradiť to, čo pred obedom zameškal. Stará začala tiež tratiť ťažké myšlienky: dobrá vôľa synova obodrila i ju. Len trošku ju mrzelo to, že Jurko neobzerá sa o budúcnosť. Nie preto, že by bol snáď lenivý — to nie, ale preto, že nehľadí ženbou postaviť sa i materiálne na nohy. Ona by bola tešila sa, keby bol Jurko najprv vyzvedal: koľko tam majú statku, poľa, plátna, kapitálov, dlhov a len potom, koľko dievčat, ktoré je najlepšie, najpilnejšie, a až na ostatku, ktoré je najkrajšie. Ale Jurko — ten nemieni sledovať tento logický chod. On ho začal sledovať od opačného konca, a kým príde k prostrednému ohnivu tejto logickej reťaze, zaľúbi sa a — ožení. Len keď bude mať už ženu a v komore bude to i to chybovať, potom, keď je už pozde, prejde i k tým najprvším a najhlavnejším otázkam. Nuž tak to býva teraz — myslí si stará. No mýli sa, v terajších časoch mnoho ráz i pri ženení zadržia pravidlá logiky.