ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rapčice sú v ohromnom rozčúlení. Ľudia od božieho rána chodia ako na strunách, v napätom očakávaní; musia niečo veľmi dôležitého šípiť. Oheň na ohniskách povyhášal, čo slúžky, ba i domáce panie viac hľadia na ulicu než do kuchyne. Keď dvaja mešťania stretnú sa na ulici, pýta sa jeden:

„Ale už?“ druhý záporne, ale s významnosťou pokrúti hlavou.

Jurko je tiež v rozochvení. Nie že by i on mal nejakú účasť v tom očakávaní, ale tento všeobecný duševný pohyb chytil sa i jeho nevdojak, ako móda chytá sa nás, že ani sami to nebadáme. Jurko dnes odbavil už zo desať robôt. Tu jednému naponáhle rozpáraný švík zbodnúť, druhému šaty vyrovnať, tretiemu na lakti, ale len malú roztrhlinu zašiť — a tak to ide do nekonečna. Jurko sa náhli, bezžistne pracuje, bez výhľadu na nejakú plácu.

„Čo som podlžen, pán majster?“

„Nuž čože by — nuž nič!“

„A, ďakujem.“ Toto je Jurkova pláca.

Keď sa všetci vymleli, Jurko v zamyslení chytil kúsok súkna a strihal na uzučké stužky.

„Eh, ešte mi sem niekto príde s daromnou robotou, keď ma vidí pri stole sedieť.“

A Jurko vyšiel von. Pozrel na oblohu — i to bola v ten deň všeobecná obyčaj — a vyťahoval sa.

„Dnes bude dážď, a to hodný,“ prorokoval v duchu a zašťukal nožnicami, ktoré zas nevdojak vyniesol. Pani Chrenková, počujúc šťukot, vyšla na preddomie a prášiac si bielu zásterku, zaprorokovala:

„Bude pekne, mních presúša sa zase. Ale načo šťuká, potvora!“ A zmizla v bielom domčeku.

Vtom Ťažkanov oblok rozletel sa, a v ňom Julka, aby nakŕmila kanáriky. Jurko cez noc stratil všetku nevôľu oproti Julke a teraz vidiac ju, zašťukal na ňu. Tá sa usmiala.

„Si už vstala?“

„Áno.“

„A neplačeš!“

Julka stratila sa v izbe.

Tu bolo počuť kdesi od rínku muziku, akoby nejaký pochod. Jurko vyšiel na ulicu a pozrel dolu mestom. Razom celá ulica obživla, pred každým domom stojí tucet ľudí; všetko, čo vládze chodiť, vyšlo na diváky. Hja, stojí to za podívanie! Hore mestom tiahne muzika, pred ňou dľa taktu podskakuje zástava na vysokej žrdi so silnými kystkami. Za muzikou pestrá zbierka uličníkov a učňov. I tí chcú užiť muziky a tancujú za ňou.

„Len trúba im chybí,“ nadhodil tam pred domom švec, ktorému prvým a ostatným nástrojom hudobným bola trúba. Bol hornistom pri vojsku.

„Ale aj bubon,“ doložil jeho tovariš, ktorý slúžil u honvédov.

„A kto je to s tou zástavou? Ako sa nadhadzuje! Hahaha!“ zasmiala sa ševcová.

„Neznáš ho? To je Hrybko!“

„Poďme dnu, nemajme s ním nič!“ A všetko tratilo sa spred domov, sotva blížil sa podivný sprievod. Báli sa Hrybku, ktorý bol poloblázon. Nikto nechcel mať s ním styku, lebo koho raz pochytil, i celý deň ho trápil výplodmi svojej chorej, podráždenej fantázie.

„Blázni!“ poznamenal na nich Jurko a hrdým krokom vošiel do izby. Ale ani tu nemal posedenia: čosi ho mrzelo. Sem-tam chodil po izbe a rozmýšľal o Julke:

„Kto by sa bol pozdal, že je taká pekná! Ale ja musím jej dať pokoj, ona je nie pre mňa. Ani dnes som nemal šťukať na ňu. A načo? Nemôže ma vystáť, uteká predo mnou ako pred bláznivým Hrybkom. Možno myslí, že som Hrybko, že ju budem sužovať bláznovstvami. Ach, za trinásť rokov sa len premení ten človek. A tá Julka tiež! Ale, čo ma toľko do nej!“ a Jurko rozmrzený oprel sa o stôl a len ďalej dumal.

„Juríčko, si smutný? Dnes, keď celé Rapčice sa radujú, prečo si ty smutný?“

„Ani nie som smutný, mamička, ale mi je všetko dnes proti vôli. Ľudia sa bláznia, akoby mali menej rozumu že Hrybko. Najradšej by som utiekol z týchto Rapčíc.“

„Musel si dnes nedobre z postele vstať, keď si taký nahnevaný. Počkaj, hneď budeš veselší, nech len vyjdeš do Viech na majáles a uvidíš hodné dievčatá a Julku od Ťažkanov. Či vieš, že nás ohlási?“

„Ja neviem. A čo ma do dievčat, čo ma do nej? Nech kto chce ide, ja nepôjdem ani na piaď. Otec v hrobe ešte ani nezastydol, a ja by som už po majálesoch chodil. To by bolo pekne!“

„Teda nejdeš? I tak dobre! Ale čo ti je, Juríčko? Prečo si takej zlej vôle? Keď som šla včera do Ťažkanov, aký si bol veselý. Zle sa ti povodilo niečo?“

Jurko oprel hlavu o lakeť a tupo hľadel pred seba. Raz sa hneval na Julku, raz túžil za ňou. Mamička pristúpila k nemu a položila mu ruku na bielu hlavu a tónom, ktorému nemohol nikdy odolať, pýtala sa:

„Čo ti je, Juríčko? Komu sa zdôveríš, ak nie mne?“

„Čo budem mať z toho, mamička, čo sa vám aj zdôverím? A potom, ani sám neviem, čo mi chybí.“

„Tak bolo, Juríčko, aj so mnou. Človek zažiada si niečo, a keď to hupkom neobsiahne, začne zúfať. Ale keď sa zdôverí iným, dobrým ľuďom, hneď mu odľahne. A vieš, že predtým si bol ku mne vždy dôverný? Len teraz chceš byť taký, akoby si mi ani synom nebol.“

Mamička utrafila na pravú strunu. Jej reči tak dobre hodili sa k Jurkovej nálade, že razom zmizli všetky vzdory a on stal sa skrz-naskrz oddaným synom svojej matky. Pomyslel, že jeho matka už zná začiatok jeho tajnosti, nech zvie aj ostatok. A keď ona sama nežne hlási sa mu za pomocnicu k neseniu ťažkého bremena: či on má ju nešetrne, barbarsky odsotiť od seba? Nie. Pozrel do matkinej, láskou hárajúcej tváre i poddal sa ako malé dieťa.

„Mamka, ja Julku rád a ona ma nechce.“

„Že ťa nechce? Blázon, kto to uverí.“

„Ona sama mi to povedala.“

„Kedy?“

„Zavčerom.“

„Kde?“

„V ambite.“

„Ale ti to tak naozaj? Nie v žarte? Ona je veselá, dakedy i rozpustilá.“

Jurkovi táto otázka zaľahla v hlave. Zišlo mu iba teraz na um, ako sa Julka smiala, keď mu to vravela. Zajasal v duchu a riekol:

„Smiala sa, keď to vravela.“

„No veď povedám! Ona robí z teba blázna. Skusuje ťa, čo budeš robiť, keď ti povie, že ťa nerada. A ty ako blázon sužuješ sa, a ona bude sa ti smiať. Keby ťa nerada, veru by ťa neohlásili na majáles.“

„A ja pôjdem, mamička.“

„A smútok?“

„Veď tancovať nebudem, len dívať sa.“

„Juríčko, daj si pozor! Ty Julke robíš všetko kvôli a ona tebe nič. Bude ťa mať za blázna. Uvidíš!“

V Jurkovi ozvala sa pýcha. On, vyučený majster — a bláznom byť!

„Počkaj, ukážem ti ja, Julka, čo som ja. Nepôjdem ani na krok.“

Čo mladšie, všetko poberalo sa do Viech. Ba kde-tu i starších bolo vídať. Pani Chrenková každú chvíľu vybehúvala na preddomie a zastavovala idúcich:

„Ale už?“

„Veď už.“

„A načo sú vám dáždniky? Dneska bude pekne. Mních vychodí z búdky. Ja pôjdem bez dáždnika a nezmoknem. Pamätajte!“

„Čože bys’ ty zmokla!“ odvrkla si pod nos meštianka a šla svojou cestou ďalej.

U Ťažkanov je veselo. O polpoludní ktosi zabúchal na bránu. Julka vybehla otvoriť a vpadla do náručia mamky a otca. Už je celkom vyriadená, oblečená a dosť netrpezlivo čaká na odchod do Viech. Ale otec, ako obyčajne, i tu zavalil sa po včasnom obede a dosť dlho spal. Nuž a kým sa rozchodil, rozhovoril, potrvalo tiež dosť hodnú chvíľu.

„Nuž, švagre, a vy viete, že Julka pôjde dneska s vami do Horice?“

Trfotka vyvalil veľké oči a nepovedal iné, len:

„Nuž?“

„Hja, smutno jej je tu so mnou, neznámym, starým človekom. Viete, pre mňa už nie takéto kvety, tie patria k tulipánom!“

„Čo to počúvam, dievča?“

„Ja chcem tu byť, ujček. Už mi je veselo.“

A Julka skutočne včera a dnes bola veľmi veselá. Ťažkan privlastňoval to radosti pred majálesom a pred odchodom domov.

„Nuž, hľa, vy tiež, švagre, vravíte i to, čo sa nestalo. Ja viem, že Julka tu vďačne ostane.“

„Pustila sa ti mi do plaču, že vraj ona nie naučená…“

Ale Ťažkan nemohol dopovedať. Julka mu zapchala ústa.

„Julka teda tu ostane!“ rozhodol Trfotka.

„Však i vy, mamka, chcete, aby som tu ostala?“ pýtala sa Julka.

Mamka s chladnou, tichou tvárou odpovedala:

„Nedbám, ako chcete.“

Ťažkan položil si prst na čelo, akoby mal ťažkú matematickú úlohu rozlúštiť:

„Povedala, že jej už nie smutno. No, všakver’ povedala?“

Dievča ochotne prisvedčilo za všetkých:

„Áno, povedala som.“

„No, ja uhádnem, prečo jej je veselšie,“ zasmial sa Ťažkan.

Všetci ho k tomu vyzvali slovom:

„No!“

„Bol tu Jurko Javornický i s mamkou, tí rozohnali Julke smutné myšlienky.“

„Čo to vravíte, švagre? To je novina! To by som nebol pomyslel! A po čo boli tu?“

Ťažkan vyrozprával príhodu o prevrátenom kabáte a o stovke.

„To je chlapík!“ pochvaľoval Trfotka, „ja som hneď vedel, že to bude chlapík!“ Ťažkan mu hlavou horlive prisvedčil.

„Nuž i stará bola tu? Nože no!“ divil sa Trfotka, „a čože ti povedala, dievča?“

„I bozkala ju,“ vravel Ťažkan.

„Ach, toto je div! Javornická mala vždy svoju nôtu. Jej muž ešte nebol taký, ale ona veľmi ťažko zabudla, keď jej niečo na nos sadlo. A ty, Julka, si už bola tam?“

„Nie veru.“

„No, to sa mi nepáči. Švagre, toto je neposlušnica; musíte ju v reze držať,^[6] alebo sa skazí a potom sadne do sedla. No, a keď žobrák príde do sedla, ťažko ho vyhodíte. Nuž tak!“

„Veď sme sľúbili, že ich na majáles ohlásime. Keď ste i vy tu, tým lepšie: pôjdeme všetci spolu.“

„Ale i ja?“ opýtala sa Trfotková a studený pot vysadol jej na čelo.

„Pravdaže!“ rozhodol Trfotka.

Starej zvraštilo sa čelo, akoby ho bol niekto sfercoval. Muž dosť hrubo ju okríkol:

„Zase fercuješ to čelo? Čože ti je? Čo sa ti nepáči? Len nám i ty začni komédie!“

„Ale po čo ja ta pôjdem? S Javornickou sme sa neráčili v Horici a teraz ja v Rapčiciach mám za ňou chodiť. Pováž si len, starý, no!“

„Ach, Bože s tebou! Po čo chodiť! Pozri: aké mi nohavice ušil, aký kabát! U nás nocoval — praženicu sme spolu jedli, švagrovi stovku vrátil, ona bola tu, Julku bozkala, sľúbili sa jej, že ich ohlásia pred majálesom: či je to nič? No povedz, ty stará, povedz!“

Stará zapchala si uši, aby nečula, ako jej muž hromuje. On myslel, pravda, že je v mlyne a že to tiež koleso píska. Trfotková podrobila sa mužovej vôli a šla.

Javornická, ešte pred oblokmi keď zazrela karavánu, šuchla do kuchyne. Zostal sám Jurko. Už z pitvora bolo počuť mlynárov hlas.

„Ale nás ide, Jurko. Pozrite!“

Jurko, milo prekvapený, vítal zriedkavých, ba nevídaných hosťov a núkal ich, aby si sadli. Trfotka ihneď zaujal jednu stoličku, druhú nechal ostatným trom.

„Švagre, sadnite si ako doma. Sadnite!“ Ťažkan sadol. „Žena, veďže si sadni, aj ty, Julka. Odnesiete Jurkovi spanie. Sadnite.“ A Trfotka smial sa na rozpakoch svojej ženy a dcéry, keď nemali na čo sadnúť. No, utíšil svoj hrmotný smiech, keď zbadal stopy akejsi horkosti na Jurkovej tvári, ktorému iste nebolo milé, že mlynár na jeho vrub tropí žarty. Trfotka vstal zo stoličky a pomkol ju svojej žene; on šiel ku kuchynským dverám: vedel, že je tam Javornická, i chcel ju stadiaľ vyvolať. Odchýlil dvere a pol telom nachýlil sa do kuchyne:

„Máte šišky a buchty? Pozrite, koľko nás prišlo!“

Javornická v rozpakoch vyšla z kuchyne, ometajúc si ináč čisté ruky o bielu zásterku. Na tvári kvitol jej príjemný úsmev. Privítala všetkých, ako sa patrí; Julku krem toho i pohladila:

„Ale si pekná, Julka. Ktože ťa tak obliekol?“

Dievča pozrelo na matku, akoby chcelo označiť ju za pôvodkyňu chválenej práce.

„A akože ste prišli?“ pýtala sa Javornická sladkokyslou tvárou Trfotkovej. Táto ako zahanbená veľmi sladko odvetila:

„Dosť po biede. Je rosa a človek musí ísť pešo.“

„Ach, ba, nešli sme my celou cestou pešo,“ zatákol ju muž. Všetci pozreli naň, zvedaví, čo za nový spôsob premávky medzi Rapčicami a Horicou vymyslel.

„A ako ste šli?“ pýtal sa Ťažkan, lebo i jeho tá novota zaujímala; „mne ste sa tým ani nepochválili.“

„Ach, nuž,“ začal mlynár celkom vážne, „do polovice sme šli pešo, to je pravda, a potom na nohách.“ A všetci ako jeden zasmiali sa na mlynárovom vtipe.

Javornická nedobre sa cítila. Toľkoto hostí rázom, nemajú ani kde sedieť. Vošla do kuchyne a vyniesla lavičku.

„Mladý gazda ešte nemá riadu a ten z Horice ktože sem prenesie?“

„Sem lavicu!“ volal veselý mlynár, „ja obsedím na hocičom. Oj, toto je celkom dobrá, ale keď človek musí sedieť na takej, čo má na jednom konci jednu a na druhom tiež len jednu nohu.“

„Ach, ba,“ povie Jurko, akoby pochyboval v pravdu týchto slov: v skutočnosti chcel ho tým primäť k tomu, aby to obšírnejšie vyrozprával. No a mlynár Trfotka, keď si raz nasypal, nerád mlčal.

„Bol som učňom u istého bohatého mlynára, ktorý mal troch tovarišov a dvoch učňov. Tovariši večer, keď nasypali, šli spať, jeden z učňov musel zostať striezť, aby zobudil tovariša, keď sa bude vymieľať. Ale čože! Učeň, zdravý chlapec, tiež musí spať, i stalo sa často, že som ja prv zaspal než tovariš a spal som ako dub. Iba keď vše kameň hrkotal naprázdno, až iskry z neho frčali. No to bolo nebezpečné, lebo mohol chytro povstať oheň. Preto majster vyhrešil ma a zakázal mi striezť mlyn. Ja som sa nenahneval na tom, ale tovariši.

,Ale my jeme za teba? Nuž my budeme strážiť?‘

Bol tam stolec o štyroch nohách. Tovariši posadili ma naň a priviazali i ruky i nohy, vytiahli z oboch koncov po jednej nohe a na takom stolci som mal sedieť. Keď som zadriemal, prevrátil som sa i so stolcom a horko-ťažko som sa zbieral, aj driemoty prebrali sa mi. Nenaplakal som nič, bál som sa tovarišov. Ale som sa naučil na stolčeku sedávať.“

Javornická doniesla na stôl šišky aj buchty, aj čokoľvek nahotovila.

„Žena, jedz, aj tak nás ešte nikdy tuto suseda ničím neponúkla. Bože, kedy prídete do nás?“

„Ale hej, kedy prídete? My sa takto dohrnieme a vy ani len raz,“ vytýkala jej Trfotková.

„Ach, robota!“

„Čo robota!“ zatákol ju mlynár, „robota nie zajac.“

„Až sa Jurko ožení.“

„Suseda, vy sa hneváte na nás, a to nič po nič. A my, vidíte, nie. Moja stará dakedy je dosť divná, ale nerada sa vadí a hnevá. To môžem povedať.“

„Ach, nuž veď ani ja som nie, ako sa povedá…“ a stará mädlila si zásterku, „ja som tiež nie taká zlá. Ale keď to ide jedno k druhému, jeden slovo, druhý dve… Človek nahneval sa na mužovi a potom — potom to tak prešlo…“

Obe matróny, dôkladne pomerené, pobozkali sa.

„Hore sa, ideme na majáles!“ velel mlynár. Všetci zberali sa, len Jurko nie.

„Máš zase! Teraz len vy začnite komédiu.“

„Ja mám pokoru za otcom, ja nemôžem ísť. Nebol by som dobrý syn, ak by som išiel tancovať.“

„Ach, to je reč!“ a Trfotka hodil klobúk o posteľ. „Najprv nás ako bláznov vyvedie do Rapčíc na akýsi majáles a potom on prvý nejde. Tancovať vám ani nedám. Ale len poďte.“ A keď Jurko nehýbal sa, seriózne rozhnevaný chytil klobúk a povedal svojim:

„Poďme!“ A bez odobierky odišli. Jurko s odokrytou hlavou vyprevádzal ich. Julka bola znechutená, nemala veľkej vôle ísť do hory. Trfotka ešte z cesty posledný raz obrátil sa k Jurkovi:

„Povedzte, komu to chcete dať frčku? Mne, a či komu?“

„Čo za frčku, komu frčku?“

„No to je také čosi. Vidíte, málo som do vás pochodil, a môžem ešte menej. Čudné mi je, že jeden raz tak vravíte a druhý raz inak. To som sa nenazdal od vás; myslel som vždy, len že ste opravdivý chlap!“

„Tak, tak, mladý človek,“ prisvedčil Ťažkan.

„Tak, tak,“ doložila i Julka a zapálila sa. Jurko tomu neodolal. Vbehol do izby, vzal klobúk a pridružil sa k nim.

Vo Viechach zábava v plnom prúde. Všetko, čo je mladé a má zdravé nohy, krúti sa v kole. V úzadí pod storočnými bukmi na improvizovaných, zo surových dosák stoloch plno pohárov a skleníc naplnených teplým pivom alebo vínom; pri nich spoločnosť vážnych mužov, ktorým jazyk už dobre sa rozviazal alebo oťažel, všetkým zmizla i len stopa všednej starosti. Všetko je v najlepšej miere.

Julka nestačila ani vydýchnuť, už prišiel k nej driečny mäsiar a od tých čias skrúca ju vprostred kola. Jurko trpí nesmierny bôľ a horko ľutuje, že prišiel do zábavy. No a keby bol predvídal, že Julka tak veselo bude s mäsiarom tancovať, nebol by sa jej dal zviesť a čo by mu aké medové motúziky bola preťahovala. Ľudia zo všetkých strán ukazovali:

„Pozrite len, i Ťažkan prišiel s tým krajčírikom, aj s akýmsi mlynárom. To je zázrak!“

Ťažkan a mlynár utiahli sa do húštiny, mrzelo ich, že sú predmetom všeobecnej pozornosti. Mlynárka osamelá stála na boku a dosť cudzo cítila sa medzi týmito neznámymi ľuďmi. Jurka pritiahol k sebe starý krajčír Hrudka a usadil ho k stolu. Hrudkova hlava už nestála po vojensky rovno, ale oťažela. V tyle vo dvoje rozčesané šediny vymkli sa spoza ucha a hýbané vetríkom ševelili mu po čiernom golieri.

„Poďte, chlapče, vypite si odo mňa. Nebuďte taký pyšný, že už viete cvernu navliecť. Veď ste ešte len chlapec.“

„Chlapci husi pasú,“ chcel Jurko odseknúť, ale tie dlhé šediny imponovali mu.

„Ja že som pyšný, kto vám to natáral?“

„Nik nenatáral, ale ja viem. Ó, nemyslite si, že rešpicient a úradníci od soľného skladu budú vždy len u vás dávať šiť. Ó, len dotiaľ, kým nebudete od roboty pýtať. Keď už budú mať hodne na brade a vy im budete stúpať na päty, prídu zas ku mne. A ja im ukážem dvere. Ukážem. Ferko, nalej!“ A starý Hrudka udrel gurážne o stôl, že poháre podskočili na ňom.

„A čo to za nohavice šijete vy; také úzke a krátke akoby na svätého boli strihané. To nič nepotrvá. Ale pozrite, toto je móda.“ A ukázal svoje vyšedivelé, široké nohavice, ktoré sa mu na nohách opálali.

„Škoda látky,“ prehodil Jurko, „mohli ste si z toho i na záplaty nechať.“

„Čo, záplaty? Ale ja záplaty? Ja nemám nové nohavice? I desať takých oblekov, ako si ty!“ A starý začal už pozornosť i ďalších susedov na seba obracať. Jurko pekným spôsobom utiahol sa do lesa.

Zábava v kole netrvala dlho. Obloha zatiahla sa mračnami a prv, než sa kto nazdal, spustil sa tichý, teplý dážď. Buková hora s hustými konármi poskytla milý útulok výletníkom. Husté koruny storočných bukov šumeli v hustom daždi, ktorý tratil sa na ich listoch. Len lecikedy kvapla ale hrubá kvapka a presiaknuc letným odevom, chladila na samej koži. Spoločnosť utvorila si skupiny. Tak i Javornický sedí pri Ťažkanovi a Trfotkovcoch.

Jurko nebol veľmi rozmrzený pre dážď, ba ďakoval Bohu zaň. Myšlienka, že by jeho Julka s iným tancovať mala, priviedla by ho do hrobu. Radšej nech všetci strádajú, než len on sám. A konečne i bez tanca dalo sa zabávať, a spoločnosť pod bukmi začala sa dobre cítiť. K našej skupine pridružil sa mäsiar, ktorý krem Ťažkana žiadneho neznal.

„Julka, si tu? Ako si sa schovala, ani ťa nemôžem nájsť,“ a dôverne položil jej na plece svoju ťažkú ruku. Ťažkan neprajným zrakom pozrel na mäsiara, Trfotka tázavo zo švagra na dcéru: odkiaľ táto dôverná známosť. Mlynárka merala chlapca od hlavy po päty a dlho, tak zdá sa, že s úľubou dlela pohľadom na jeho striebornej hodinkovej retiazke, na ktorej visel ríšsky toliar a pri kľúčiku dva staré rynštiaky. To jej imponovalo. Jurko by bol najradšej chytil sa do votrelca, ale jeden pohľad na jeho mohutnú postavu udusil v Jurkovi všetky krvožíznivé myšlienky. Julka tiež nebola vďačná príchodziemu: umknutím pleca odstránila ruku, ktorá ju tam hriala.

„Vari sa hneváš, čo?“ a chytil ju za rameno.

Trfotkovi sa celý chlap nepáčil. V jeho ináč až veľmi krásnej tvári sedelo mnoho samoľúbosti a samouverenia. S Julkou zahrával si cele tak, ako s inými dievčatami pri jatke. Trfotku to domrzelo i povie starej:

„Stará, ponúkni hentoho pána, neviem koho, tým, čo jest.“

Mäsiar opovržlivo pozrel na mlynára, akoby ho bol len teraz zbadal.

„A vy odkiaľ ste? Čo tu hľadáte? Veď ste vy z Horice mlynár, ktorému koleso vŕzga, že ho až do Rapčíc počuť a čo si vodu musí na žľaby v zástere nosiť.“

Trfotka očervenel od jedu. Ešte nikdy nedostalo sa mu takejto pokuty. Ledva sa zdržal, aby mäsiara nechytil. No potom s divokým smiechom povedal:

„Ja som odtiaľ, a vy ste mäsiar, čo musíte teľce z Horice do Rapčíc vláčiť, až sa mu teľací pot dolu chrbtom leje.“

„A kto ste vy?“ skočil mäsiar.

„A čo vy tu chcete?“ skočil Jurko. „My sme tu na pokoji spolu, čo chcete medzi nami?“

Mäsiar zazrel tam iný stôl, pri ňom akéhosi známeho: chytro, bez odpovede odišiel ta.

„Poďme domov, tu nehodno byť,“ riekol Trfotka.

„Ale dážď!“ nadhodila mlynárka.

Trfotka nepočúval žiadne námietky: zobral, čo mal, a šiel preč. Jurko stúpal popri Julke a držal svoj dáždnik i nad ňou, a tak boli už pod jedným krovom. Ešte neurobili dvesto krokov a už i ostatná spoločnosť pohla sa domov. Na konci vliekli sa muzikanti, zakrútiac muzické inštrumenty do vyšedivelých plášťov.

„Dobre si sa zabávala s tým mäsiarom? To hodný šuhaj!“

Julka prísne pozrela na Jurka a poznamenala:

„Je grobian.“

Jurko zaplesal v duši a ďakoval mäsiarovi v duchu, že tak mrzko držal sa.

„Teda mäsiara nerada!“ zvolal Jurko.

„To by bolo!“ hnevala sa Julka, potom pozrúc na Jurka, hlasite sa zasmiala.

„Julka, čo sa smeješ? Myslíš, že som blázon, a či čo ti je smiešneho na mne?“

„Len tak, Jurko, keď si ty hrozne smiešny. Čo tak divne hľadíš na mňa? Bojíš sa čohosi?“

Jurkova tvár miesto odpovede zatiahla sa mrakom. Julka to zbadala i urobila strojenú vážnu tvár.

„No, už sa nesmejem.“ No pozrela zas na Jurka i vypukla vo väčší ešte smiech.

„Blaznie!“ pomyslel Jurko a stopoval jej zrak, aby vyskúmal, na čom smeje sa. I zbadal, že sa mu na klobúk vše podíva. On ho zosňal z hlavy i musel sa i sám zasmiať: na hlave mal starý, zablatený klobúk, ktorý si v náhlení a rozčúlení miesto nového bol vzal.

„Hop, zabudla som čosi,“ a Julka zhýbla sa na kraj chodníka a odtrhla kvitnúci bodliak.

„Daj, podperím ťa. Z hory ísť a bez pera nesvedčí sa.“

A zas zasmiala sa, až Jurkovi v pravom uchu zacvendžalo. Jurkovi nebolo už do smiechu. Prešiel razom na vážne veci, ktoré Julke neboli veľmi po chuti; lebo schválne hľadela smiechotami zamedziť dôvernejší rozhovor. No Jurko sa nedal od úmyslu svojho odstrániť.

„Julka, prosím ťa, už nebudeme mať nikdy k tomu taký čas. Povedz mi: prečo ma už nerada?“

„Ja?“

„Ty!“

„A čo ťa, Jurko, do toho?“

Teraz sa Jurko, ale od žlče zasmial.

„A keď ti poviem, že ťa mám rada…“

„No, to ja chcem; to dobre vravíš!“

„Nedal si mi dopovedať: že ťa mám rada ako koza nôž.“

„Teda ma nerada?“

„No, čo urobíš?“

„Neviem.“

„A keď ti poviem, že ťa rada?“

„No, povedz a potom uvidíš. Ó — to už moja starosť!“

Julka ocítila sa razom vo vážnom tóne:

„Vidíš, Jurko, ja som ešte mladá. Chcem ešte trochu tej slobody užiť.“

„Veď tak: i ja som mladý, nuž pôjde to. Či nie?“

„A len od včerajška sa známe. Vieš, to si treba rozvážiť a nie všetko nazlomkrky robiť. Čo nám náš otec povie a tvoja mať? Zase bude zazerať na nás.“

„Prosím ťa, Julka, daj mojej mamke pokoj. Tá veru nebude na teba zazerať. Veď ťa ona rada.“

„Máš dosť času to zvedieť, ešte sa nejdeš ženiť.“

„Ba sa musím, potrebujem pomoc: mamka je už stará.“

Julka sa veselo zasmiala nad dôvodom Jurkovým. Zišlo jej na um, že každý, kto chce sa ženiť, vytasí sa s tým, že potrebuje pomoc a hľadí veci tak zariadiť, aby ho domáci k ženbe ponúkali, aby on zdal sa byť úplne trpným v celej tej histórii. Pri iných, ktorí majú veľké starosti, prejde i takáto výhovorka, ale bola zvedavá, k čomu Jurko potrebuje pomoc. I pýtala sa ho:

„A načo ti pomoc? Nevládzeš jeden kabát sám ušiť?“

„Nuž, Julka, keď kúpim pradienko cverán a keď ho chcem do klbka zviť, nemá mi ho kto zadržať.“ Julka sa rozosmiala a nadhodila Jurkovi:

„Máš smútok, nemôžeš sa ženiť. Čakaj, kým smútok prejde, potom bude na to čas.“

„A prečo mi nechceš teraz povedať?“

„Ešte sa neznáme.“

„Ja som, Julka, spokojný s tebou, aká si, len by si nebola taká šialená. Od malička ťa znám. No nie?“

„Áno.“

„No vidíš, za tých trinásť rokov ani ja som sa nepremenil natoľko, že som podrástol a remeslu sa vyučil. Zlodej som nie, to ste skúsili. Či nie?“

„Ba, skúsili sme.“

„Nuž teda nehovor, že ma neznáš.“

„No teda, Jurko, nech ti je po vôli.“

„Čo po vôli?“ pýtal sa Jurko, „teda mi bude po vôli?“

„Dva razy nevravím.“

A Jurkovi ani nebolo viac treba počuť. Už vedel, čo chcel vedieť. Po daždi nastúpil chlad, zmoknutým padne dobre teplá izba. Tá ich už čakala u Javornických. Všetci vhrnuli sa ta, pravda, dobre zmoknutí. Jurko celý rozjarený pribehol k mamičke a vybozkával ju.

„No, čože je, Juríčko?“

„Mamička, mnoho.“

„No?“ a stará otvorila oči na syna.

Nestačili ani posadať, už Jurko nemal strpenia a pýtal sa mlynára:

„Potrebujete tovariša?“

„Na kýho mi je ten tovariš? Ja sám vyvládzem pomlieť. Vari sa niekto núka?“ a mlynár vyvalil oči ako plánky.

„Ani učňa?“

„Ani. Jedného som vyučil, tam sedí v nižnom mlyne. Keď ja umriem, nech si ten zas vyučí do nižného mlyna.“

„No to je, vidíte, na mňa dobre. Ja som sa bál, že vám treba do domu zať, čo by vám pomáhal.“

„Kdeže to ženiete?“ A mlynár skúmavo pozrel na dcéru i Jurka.

„Švagre, dobre tí ženú. Už ženú na svoj mlyn,“ poznamenal Ťažkan.

„Čo vravíte o mlynoch?“ vmiešala sa Trfotková stará, ktorá zhola nič nerozumela, o čom je reč.

„Čerta mlyny! Vraví sa, že otvoríš maľovanú truhlu a preriediš v nej to plátno. Aj tak darmo plesnie. Ale títo mladí; tak chytro! Nože no!“

Prišla i Javornická účasť vziať v rokovaní.

„No už len povedz, Juríčko, čo chceš, neboj sa nič.“

„Nuž, aby ste sa na nás nehnevali, že sa radi máme.“

„Ó, to im doprajeme, švagre. No, všakver’?“ hovoril Ťažkan.

„Ach, iďte mi, švagre! Vy ste to splietli. Keby nie váš starý kabát, mohli sme tohto minúť. Jurko, čo ste neukradli radšej tú stovku než túto tuná. Tá pôjde do nižného mlyna za mlynárku.“

„Áno,“ doložil Ťažkan, „v hrnčeku bude vodu nosiť na svoj mlyn.“

„Ale neohrdnite nás preto, že sme chudobní a že sme nie mlynári,“ prosila Javornická.

„Ó, to už nie; keď to i vy žiadate, ja vám vďačne to urobím kvôli. Ja som myslel, že vy ste proti tomu.“

Sotva smútok Jurkov prestal a poriadky sa porobili, stala sa svadba. O krátky čas po nej Jurko musel nechať svoj doterajší domec a prejsť k Ťažkanovi bývať. Ťažkan žil ešte mnoho šťastných rokov v Jurkovom kruhu rodinnom. Ten predtým tak pustý, tichý dom ozýval sa veselým krikom detí a hovorom tovarišov, ktorí v Jurkovej dielni pracovali.