ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Adalrám, Adelrám — po smrťi Arnóna roku 821 arcibiskup salcpurskí. Koritanskím Slovákom a jím súsedním ze západnéj strani Dunaja až po vítok Drávi, po Teodoríkovi, tam na rozkaz cisara Karla, od Arnóna uríďeného biskupa, Ottu ustanovil. Bol arcibiskupem 15 rokov. V Ňitre Privinovi v jeho vlasťi posvaťil chrám (ultra Danubium in sua proprietate loco vocato Nitervo) ke cťi sv. Emeráma mučedelňíka.

Adalvín, Adelvín — po smrťi Luitpráma arcibiskup salcputskí, umrel roku 873. 21 dubňa. Za ňeho, jako i za jeho predchodca Luitpráma, koritanskích a jím súsedních až po vítok Drávi Slovákov ríďil biskup Ožvald. Roku 865. svaťil Vánoce u Chocila ve Veľehraďe (Mosburku); mnoho vistaveních od ňeho kostelov posvaťil, a kňazov jím predstavil. Ve Veľehraďe arcikňaza ustanovil Alifrída, od Luitpráma tam poslaného, poručiv mu klúče kostela a starosť o celí ľud; po ňem Richbalda, kterí dlhí čas tam zostával, až keď prišel Grék Metód, božé službi slovenskím jazikem vikonávající; a na ten spósob laťinská omša a evanďelia u Slovákov tam v ňechuť uveďená prestávala u celého ľudu. Čo on keď vistáť ňemohel, do Salcpurku sa navráťil.

Adrián — pápež toho ména II. od roku 867 do 872, rodem Ríman, skoro osemďesáťiletí za pápeža vivoľení. Pod ňím držaní bol všeobecní sňem 8, cárihradskí 4, a ve víchodnéj cirkvi posľední roku 869. Bol pápežem 4 roki, 10 mesácov, 17 dňí. Čo stojí ve speve šéstém Cirillo-Metodiadi, že bratri Konštantín a Metód v pátém speve za Rastislava od Adalvína salcpurského arcibiskupa u pápeža Mikuláša obžaľovaní a do Rímu povolaní, po smrťi tehoto pred Adriánem ze všeckého, v čom boľi obviňovaní, náležiťe sa očisťiľi, a slobodu službi božé slovenskím jazikem vikonávať obsáhľi: to sa stalo o ďesať rokov ňeskór 879 po smrťi sv. Cirilla pod králem Svatoplukem; kďežto samotní Metód arcibiskup od salcpurského kňaztva u pápeža Jána VIII z blúdov obžalovaní bol. Že sa to aľe napred obom bratrom pripisuje, to sa právom básňickím učiňilo, abi sa ňezačalo ode dvoch a na jedném ňedokonalo. Tak Virgil ňe súvekích Eneáša a Didónu v Eneiďe v I. a IV. speve do jedného času klaďe; tak vojákom trúbu v Eneiďe II. 313, VI. 165. 167, IX. 508, koňíkovi XI. 714 ostrohu dává; ačkoľvek tam téj Homér, že za trojánskích časov ešče v bitkách ňebola v običaji, ňemá; a hrďinov život aneb vek ňe ostrohu aľe ľen κεντρον (Kentron), picháč znal. Zrov. Iliadu ? (Ps). 387. Najstaršé moravské legendi a najnovejšá ruská pripomínajú, že Adrián očisťením ze žalobi bratrom službi božé slovenskím jazikem vikonávať slobodu uďeľil; a posledná dokládá, že proťivňíkov slovenského obradu do klatbi dal.

Alevín — v bulli pápeža Eugénia II r. 824 jako ňitranskí biskup sa pripomíná; které biskupstvo zdá sa že skoro prestalo: nebo žádnéj zmínki vác o ňom ňeňí až po dosaďeňí naň r. 880 Vichína.

Avari — roku 558 z uralského anebo finského rodu povstaľi, a z Hunní podla ňekterích gréckích ďejopiscov jedného póvodu a reči maľi biť. Bívaľi na víchodu Volgi, Turkom poddaní. R. 557 ale 20000 roďin Turkom uťékli na západ, a nazvaľi sa Avari, kterí ňekdi mocní a slavní boľi. Vislaľi poslov k Justinianovi I, a predložiľi mu spolek: že oňi sú národ ze všeckích najsilňejší a počtem najhojňejší, v boji ňepremožitelní, kterí všeckích jeho ňepráťelov pobiť a potreť móžú; jestľi jím dobrú zem k osaďeňú a každoročňe isté peňáze viplácať buďe. Císar, vekem už zešlí, k tomu privoľil. Oňi po premóženích ňekterích iních národoch, uďeriľi na Antov, silní národ slovenskí, zem jejích pohubiľi. Keď aľe Anťi poslov o vimíňáňí zajatích k ňím oďeslaľi, tito jích zmordovaľi, a zase do zemi jejích vpadľi. R. 563 vraziľi až do Čech, které si poddaľi. Bojovaľi proťi Frankom; aľe od Sigeberta porazení, pokoj žádať moseľi. R. 567 znovu na Frankov uďeriľi, a Sigeberta zajaľi. Potom sa obráťiľi proťi poľeďňéj Európe. Ešče teho roku 567 spojiľi sa z Lombardí, krvavú vojnu naproťi Gepidom vedúcími, a panováňú tíchto koňec učiňiľi. Lombardi zaberúce sa do Vlach bojovať, kďe Lombardsko, dosaváď tak volané, založiľi, Panóniu dobrovolňe jím popusťiľi. Boje védľi proťi Cárihradčanom a Slovákom z ňeslíchanú ukrutnosťú. Tito zavázaní boľi jím dávať vojsko, které v čeľe Avarov bojovať, prvné krv vilévať, a za svojích ukrutňíkov hinuť moselo. Moc jejích roku 568 rozpresťírala sa od Volgi až po Lábu, a zmáhala sa až do 623. Potrení napred od Sáma v Čechách a potom od Kubrata (Kuvrata) volgárského panovňíka, jím též poddaného, časťejšej porazení, veľmi sa sťenčiľi a zemdľeľi; takže od teho času hróza ména jejích prestala. Ostatki s ňích v uherskéj zemi medzi rokem 791 — 802 z jednéj stránki od Karla Veľkého a Slovákov, z druhéj od Volgárov docela potrené sú; a ti kterí zbívaľi v Panónii Ňemcom poddaní, ze svím kňížatem Tudúnem pokrsťení sú.

Babé, Babie hori neb gori — v Orave

Balkán — hori ve Volgársku, ňekdi Haemus

barla — brla, gralla

Belehrad — Beľgrád, Belgradum, ňekdi Taurunum, známá pevnosť v Serbsku nad Dunajem

blahozvest — apoštol

bohovať — jako boh panovať. U Horňákov znamená hrešiť, kterí do sta bohov lajú.

Boriš (Bogoris) — v pohanstve dlho zátvrdlí zetrvával; potom pri krsťe, podla Pagia r. 861, nazvaní Michal. Roku 866 vislal poslov ku pápežovi Mikulášovi I. o učitelov kresťanskích; a že jích Gréci a Arméni novím učeňím zvádzaľi, posľi priňesľi do Rímu ze sebú sto a šest otázek, které jím pápež Mikuláš toľko odpoveďami viložil a visvetľil. Pavla Populonského a Formóza Portuenského biskupov k ňím odeslal; kterí mnohími kňazmi viprovádzaní, prijdúce do Volgárska, od krála Michala vďačňe prijatí a ucťení sú. Kďe oňi ľud ve pravéj víre viučovaľi; prišľi tam též kňaži od Ludvíka ňemeckého vislaní. Ale roku 870 všecci tito laťinského obradu kňaži vistúpiť moseľi. Roku 878 pápež Ján VIII napomíná krála Volgárov Michala, abi sa k Rímskéj cirkvi navráťil. Oznamuje, že belgrádského biskupa Sergia, rodem Slováka, a vikléščenca zložil; abi ho druhí ňeprijímaľi.

britkí — ostrí, odtáď britva

cár — císar. U staroverskích Slovákov ňekdi však mnoho méň znamená.

Cárihrad, Cárohrad, Cárigrad — císarskí hrad, Konštantinopol

Cárihradské mocnárstvo — ve troch sveta techto počásťách rozľehlé, toťižto v Európe, Azii a Africe

číša — pohár, poculum, patera

ďešní — strašní, hrozní, terrorem incutiens

Ďevín — obťekaní Moravú, Tébeň, Speculi Iulium; znameňitá ňekdi pevnosť v prešp. stol. pri vítoku Moravi do Dunaja od Prešporku na míľu vzďáľená. O téjto znameňitéj pevnosťi Letopisi Fuldanské pravá: „Dum (Carolus) cum exercitu sibi commisso in illam ineffabilem Rastici munitionem et omnibus antiquis dissimilem venisset. — — — Rasticen adversarium fortissimo vallo munitum — — — Urbem antiquam Rastici.“ Skala, na kteréj hrad ďevínskí stál, je na 40 sáh visoká, oďevšáď príkrá, skoro rovno hore jako veža trčícá. Na poledňéj straňe priléhá kopec, na kterém nižší zámek bol vistavení. Z druhéj strani Dunaja na brehu je skala aľe na 12 sáh visoká; kďe zbúraňini starodávnéj víhľedki anebo malého zámku sa spatrujú. Réka Morava pri skaľe zámku ďevínského na dve strani sa ďeľila a zámek obťekala. Povedá sa, že ňekdi tri podzemné prechodi na temto zámku boľi; s kterích jeden do Rakús pod Moravú rékú védol. Znameňá jeho dovčil sa spatrujú.

dóstojnosť — dignitas, authoritas, magnificentia

Dráva — réka, začíná sa v Tiroloch; ďeľí Uhri od Slavonska, pri Petervaraďíňe skoro na pól druhéj míle pod Osikem (Eszekinum) do Dunaja padá

drevco, drevec — dlhá kopia, píka; sarissa

drík — membratura, truncus corporis

druh — tovariš, 2. drúh, drúk, kól

družki, družički — tovariški, obzlášť ňevesti; ministrae sponsae

dubi stavať — na hlave hore nohama stáť

dubkem vlasi stávaľi — hore

dúčela — hnát, 2. píščala, gajdica, gajdička

Dunaj — začíná sa ve Švábsku, od vítoku Drávi a Sávi, za starodávna aj Ister volaní

Fócius — odtrhnuťá Cárihradskéj cirkvi od Rímskéj póvoďec, ze slavného rodu pochádzající, ňezmernéj múdrosťi a učenosťi, aľe i ňezmernéj píchi a visokomiselnosťi človek; po zložeňú Ignáca za patriarchu vťisknutí, teho ukrutňe prenasľedoval, až potom zesaďení bol; ňišt méň však po smrťi Ignáca od samého Bazilia císara najvác na radu a pričiňeňí Santabaréna mňícha, Fóciovi všemožňe prajícého, zase na predešlú stoľicu dosaďení. Aľe po smrťi Bazilia sin jeho Lev (Leo) císar, prímeňím Múdrí, roku 886 znovu ho ze stoľice zhoďil, a do kláštera zavreť rozkázal, na místo jeho Štefana za patriarchu ustanoviv. Techto Fócia Konštantín Mudrc (Cirill), verní ináč jeho práťel, už pred 857 rokem z blúdu, do kterého ľud zavádzal, karhal, keď učil, že človek má dve duše.

Fritigil — Rozemunda, markomanského krála manželka, podla sv. Paulína v živoťe sv. Ambróža, keď od istého kresťana, kterí k ňéj z Vlach prišel, o povesťi Ambróža počula, v Krista uverila, a poslavši dari žádala, abi ju písebňe v umeňú víri úplňejšej poučil: čo keď Ambróž skrze znameňití list, na spósob katechismusa písaní, učiňil, že i muža na kresťanské náboženstvo privédla, v Ňitre kostel vistavila a biskupa ustanovila. Timon aľe (Imago antiquae Hungariae. Cassoviae 1733 na 270 straňe) o tom takto píše: „Zdáľiž aľe roku po naroďeňú Krista 396 Frigedilda (Fritigil) Rozemunda Moravcov (Markomanov) krála manželka, kteréj sv. Ambróž ku prijaťú kresťanského náboženstva voďec a učitel bol, kňaztva (biskupstva) olomúcké a ňitranské ustanovila, v pochibnosťi sem. Nebo o téj veci ďejopisci (starší) mlčá. Aňi počúvať sa ňemajú ti, kterí o Fretellovi a Sunniášovi, ku kterím sv. Hieronim list poslal, bez rozmislu pravá, že boľi biskupi jeden holomúckí a druhí ňitranskí. Aľe aňi mužové ti biskupi, aňi Markomaňi rodem ňeboľi: nebo sv. Hieronim ku Getom jích pričituje; kterí predca Getov neb Gotov od Markomanov a Kvádov najľepšej rozeznať veďel.“

Gehenna — medzi poľeďňem a víchodem Jeruzaléma bola doľina, pres kterú ťekol potok Cédron, kterážto doľina, částka doľini Cédron, sa nazívala Gehenna, t. j. Doľina Hennon, zlopovestná pre páľeních za živa chlapcov, kterích ňekdi modlári obetovaľi modľe Moloch. Odtáď sa stalo, že místo hrozních muk a pekla volá sa ve sv. Evanďeľii gehenna. Že aľe tam, abi roďiči obetovaních modľe Moloch a za živa páľeních ďétek plač a naríkáňí ňepočuľi, kňaži krik robiľi a na buben biť rozkázaľi; pre to bubnováňí doľina (Hennon, Hinnon) Tofet sa nazívala: nebo tofet znamená buben.

Glavica — kopec pod horú Kobilú ku pólnočnéj straňe o samoťe ľežící na 20 sáh visokí, chrasťím a prúťím pozarostaní. Povedá sa o ňem, že za starodávních časov od vojákov bol nanosení a nápoki spravení. Podla tejto u obecného ľudu zetrvávajícéj povesťi, mala bi to biť hrobla ňejakého znameňitého muža a víťaza u starích (pohanskích) Slovákov. Od poľednéj strani kopca tehoto medzi Dúbravkú a Lamačem, podla domňeňá Maťeja Béla, Vannius z ňepráťelí, proťi ňemu povstalími, bojoval, a prevíšení ku rímskím loďám, na Dunaji meškajícím, uťékol.

Gorazd — rodem Volgár aneb Grék, od Metóda za biskupa posvaťení, zdál sa, že ve všeckom tak jako laťináci ňeučil; a preto z roztrženstva podezrení pričiňeňím Vichína preč bol odpravení

hajno — mnoztvo, zástup, krďel, hromada

holubi trískať — v tanci hore skákať, po patách sa pľéskať a podkovičkama jednú na druhú trískať

hrobla, hrob — hromada navinášaného a nahádzaného kameňá, k. p. ve vinohraďe

Hunni — póvodu finského neb uralského, podla gréckích letopiscov z Avarí a z Maďarí maľi z jedného národu pochádzať. Roku 376 po naroďeňú Krista z Azie do Európi vpád učiňiľi. Prejdúce jazero Meotské a Don uďeriľi na národi k pólnoci od Černého mora až po Dunaj bívajícé. Ammián Marcellín medzi iním o ňích píše: že bívaľi za Meotskím jazerom pri Ladovém mori. Že sú nad míru ďivokí. Ďeťom, jak náhľe sa naroďá, rozrezávajú zeľezom líca, abi jím bradi ňerostľi; že sú zložití, silních údov, tlstích krkov, škaredí a zhrbení, že bi s’ misľel, že sú dvonohé zvírata anebo podmostné stlpi ku podobenstvu ľudskému na hrubo okresané; že žijú korenkami planích zeľin a surovím jakéhokoľvek zvírata masom, medzi svojími sťehnami a chrbátom koňa rozparením; žádních stavaňí aňi ľen trsťeních búd ňemajú, a pod strechú bívať za ňebezpečnú vec pokládajú; že túlaví život vedú; vhoďenú ráz na krk huňu vác ňevizlékajú až keď sa na knoti roztrhá. Ňišt na náboženstvo anebo poveru ňekdi ňedbajú. Po zlaťe ňezmerňe ďichťá, a sú hňevľiví. Jornandes medzi iním píše o ňích: Že s čaroďelňic, od Filiméra gotského krála ďaľeko od ľudu svojého do púšč vihnatích, a z ňečistích duchov, po tích púščách sa túlajících, sploďené je to ďivoké pokoľeňí; že boľi malí, ohavní a slabí, ňemajíce iného podobenstva z ľuďmi, krem že hovoriľi; že tvár jejích bola nad míru škaredá, jako kus masa ňeforebného, na kterém vídať bolo tak rečeno bodki mesto očí. Že sú dobrí strelci, a žijú ňeináč než jako ďivoká zver. Takíto tehdi Hunni roku 374 opusťíce Volgu pod králem Balamírem, poddaľi si napred Akacírov, potom Alánov u Dona; s timito k sebe pripojeními r. 376 uďeriľi na Ostrogotov u Dňepru, potom na Gotov u Dňestru; obojích premohľi, a tak všecki ti zemi na pólnoci Černého mora a dolného Dunaja opanovaľi. Pozatím proťi cárihradskím císarom, že jím roční plat dávaľi, málo kedi až po Attilu bojovaľi; tím vác aľe proťi národom medzi Tatrami a Baltickím morom osaďením, a buď jích s krajov jejích vihnaľi, buďto si jích poddaních učiňiľi. Attila s poddaními sebe národí ňemeckími, slovenskími a sarmatskími roku 447 až pod Cárihrad priťáhel. R. 450 z náramním vojskom do Gallie prišel až za Orleán; odtáď zahnatí na poľách katalaunskích ve strašľivéj bitce na hlavu porazení ustúpiť mosel. R. 453 predca zase do Vlach znovu sa vipravil; aľe tento rok bol posľední jeho života a veľkéj moci hunnskéj. Sinové jeho, bojujíce medzi sebú o vládu, od súsedních národov prevíšení, a ze svími s částki pobití, s částki ďál na víchod zahnaní boľi; kďe časem i památka ména jejích zahinula.

Chocil, Kočel, Kočul, Hezil (Hezilo) — sin Privini, ňekdi ňitranského králíka, oťec Vratislava (Bráclava, Bratislava). Po smrťi otca, vihnatého za Dunaj, ve všeckém panstve, od krála Ludvíka jemu daném, nastúpil. U ňeho r. 865 salcpurskí arcibiskup Adalvín Naroďeňí Krista aneb Vánoce ve Veľehraďe (Mosburku) svaťil. Mnohé pozatím božé chrámi, které Chocil, príklad otca nasľedovav, postavil, jemu posvaťil, a kňazmi zaopatril.

Chocilovci — Chocila poddaní

Ignác — sin Michala Kuropaláta, pričiňeňím Teodóri na hodnosť patriarchi povíšení, víchodnú cirkev za jedenáste rokov znameňiťe v pokoji ríďil: až keď Bardas brat Teodóri začal búriť, a napred císara Michala navédol, abi matku panováňá zbavil, ode dvora odstrčil, a do kláštera zavrel. Potom, abi též Ignáca, kterého Bardas vistáť ňemohel, zložil, vipoveďel a Fócia na jeho stoľicu vťiskel; čo sa stalo r. 857. Aľe za císara Bazilia Fócius r. 867. 25 žára bol zhoďení a do kláštera zavrení. 23 listopadu Ignác z veľkú slavnosťú a celého ľudu radosťú na svoju stoľicu dosaďení, držal ju až do smrťi, do r. 877. Pre tú príčinu císar sňem do Cárihradu zebral, kterí je sňem ósmí všeobecní a štvrtí cárihradskí, s privoľeňím pápeža Adriána II, kterí též skrze svojích poslov Donáta a Štefana biskupov a Marina jáhna sňemu predseďel r. 869. Staroverskí Gréci sňem tento pod císarem Baziliem držaní a od Adriána II potvrďení ňepripúščajú; aľe mesto ňeho pod ménom osmého všeobecného sňemu ňepraví sňem podstrkajú, kterí po smrťi Ignáca Fócius v Cárihraďe zebral, usilovav sa všemožňe predešlí, na kterém odsúďení a zložení bol, zrušiť a vihlaďiť.

India — veľká krajna v Azii 1300 míl dlhá a 600 široká, s kteréj najnovejší ďejopisci Slávov uvádzajú, a póvod jejích bájoslová tam vihledávajú; mnohé zaisťe Slovákov slova ze starodávnú samskritskú rečú sa zrovnávajú, k. p. bahutvan, bohatí; čáraťi, čáraťi; diad, ďed; dan, dáň; ďiviťi, ďiviťi sa; gora, hora; gadaťi, hádaťi; hima, zima; kalužah, kaluža; manuž, muž; nebeh, ňebe; otrok, otrok; parah, para; sierota, sirota; žena, žena atď.

Ján VIII — pápež od roku 872 — 882, za svojého pápežstva troch franckích králov za císarov korunoval, totižto roku 876 Karla II Lisého, 878 Ludvíka Blblavého, 881 Karla Tlstého. Bol pápežem 10 rokov, 1 ďeň. Dovoľil Metódovi arcibiskupovi panonskému a moravskému, keď sa z blúdov od báborského kňaztva pred pápežskú stoľicu obviňovaní náľežiťe očisťil, službi božé slovenskú rečú vikonávať. Pod ňím po smrťi Ignáca patriarchi cárihradského Fócius zase na predešlú hodnosť dosaďení Cárihradskú cirkev od Rímskéj docela odtrhel.

kar — pohrebné hodi, dosaváď z najvatšéj stránki v običaji

Kerzona, Cherzon — kupecké mesto ve Krimsku aneb Taurii, včil Korssun, neb Kurši, nazvané; kďe i kozárská reč v behu bola

klatba — excommunicatio

Klemens pápež — bol rodem Ríman, Faustína sin, učedelňík sv. Petra apoštola, kterého spomíná aj sv. Pavel v lisťe k Filipenskím. Keď svojím učeňím a sv. životem na kresťanskú víru mnohích obracal, od rímského císara Trajána vipoveďení bol za Černé more na pustaťini mesta Kerzoni; keď aľe aj tam hojních pohanov na kresťanské náboženstvo privádzal, a všecci ho pre jeho sv. život v ucťivosťi mali: predmenovaní Traján rozkázal mu kotvu na krk uvázať a do mora vhoďiť. Utopení bol roku 102, 23 listopadu; keď predešlého roku sv. Ján, najmiľejší Kristov učedelňík, život dokonal, ze všeckích apoštolov zemrev najposľedňejší v Efezi. Odtáď od Konštantína aneb Cirilla za pápeža Adriána do Rímu priňesení, kďe pred tím už ke cťi jeho kostel bol založení. Bol pápežem 9 rokov, 6 mesácov, 6 ďňí.

Kobila — prekrásna hora nad Ďevínem od pólnoci a víchodu, na 200 sáh visoká, na samém vrchu rovná; táto rovňina čiňí zdlžki 150, šírki 50 krokov; tu Francúzi bonapartskí vaľi (šance) urobili. Prestranstvo medzi túto horú a medzi Moravú rékú o mnoho vatšé sa bere nežľi je včil.

Kotúč — hora v Morave ňedaľeko od Radhosťa v novém ičínském panstve. Pod jéj vrchem aľe na šesť sáh ve skaľe od prírodi spósobenéj, a jakožto na dva chrámki, ze kterích do každého aľe paďesát ľuďí sa zmesťiť móže, rozďeľenéj, nachádzá sa jaskiňa. Na túto horu ňekdi každoročňe okolo Božého Vstúpeňá, tak jako na Radhosť po rovnoďennosťi ľetnéj, ľud odevšáď sa schádzával, hodoval, pil, poskakoval, a kratochvíľil.

Kozári aneb Chazari — z národu víchodno-finského neb uralského pochádzaľi, aľe pod panovňíkí tureckími stáľi; a preto sa i ku Turkom pričitovaľi. Bívaľi pri mori Chváľenském okolo vítoki Volgi. V druhéj polovici VII stoľeťá povstanúce na svojích súsedov, poddaľi si částku Volgárov v dávních obidlách jejích pod Batbajem zostávajících, a rozložiľi sa po všeckích tích končinách na pólnoci Černého mora. Na začátku VIII stoľeťá vláda jejích sahala od uralskích hor až pod mesto Kiev a po réku Dňester. Bojovaľi z jednéj strani proťi Slovákom, v Rusku osaďením, z druhéj proťi Pečenegom aneb Pačinačitom, za ňimi do Európi sa ťisknúcím, i proťi Arabom, tenkrát v Médii a Arménii panujícím. S Cárihradskími naproťi vždi v dobrém práťelstve zostávaľi; tak že častím a súsedskím s kresťanmi timito obcováňím pomáli mravi a ďivoké običaje opúščať počaľi. Roku 858 žádaľi císara Michala o učitela ve víre kresťanskéj, kterí jím slavného apoštola slovenského Konštantína, potom Cirilla nazvaného, poslal. Sila jejích kľesať počala od r. 862, keď Rurík ruské mocnárstvo zakládať počal. Utlačení vždi vác tu od Rusov, tam od Pečenegov a Úzov (Kománov, u Slovákov Plavci neb Polovci nazvaních) v XI stoľeťú koňečňe z ďejopisov sa straťiľi.

krehár — potápka; colymbus, mergus

Krímsko — Tauria, pólostrov, na Černém a Ozovském mori v novém Rusku. Má zem úrodnú na zboží, ovocí a víno; s kopaňin žeľezo a iné kovi, sól, mramor, morskú penu na fajki atď. Včilajší obivateľi sú s částki Tatari, s částki Gréci, Arméni, Rusi, Židé, Cigáňi a iní príchodzí.

Kriváň — najviššá hora na Tatrách, a král všeckích uherskích vrchov

kučma — visoká čapica, pri vrchu užšá

Kufar — Teodór Kufara, učení mňích u Volgárov zajatí. Boriša v náboženstve kresťanském vinaučoval; potom za jeho sestru, v cárihradském dvore zajatú, ve víre kresťanskéj zveďenú, premeňení. Sestra táto sama bratra ke kresťanstvu mala a ponúkala.

kuša — lúk, arcus

Lába — Albis, réka, začíná sa na Krkonošoch v Bidžovsku pod vrchem Veľké Kolo, teče pres Čechi do Sás, a padá pod Hamburkem do mora, keď 120 míl prebehla

Lomňica — Lomňická spica; jeden z najvišších vrchov na Tatrách

ludskí — cudzí, alienus; 2. humanus atď.

Ludvík — král Ňemcov, bojoval proťi Čechom, že štrnást pánov českích, u prítomnosťi jeho v Rezňe pokrsťeních, s Čech vihnaľi. Vpádi jeho do Čech staľi sa v rokoch 846, 849, 857 a 872, kďe toľko Svatopluk, moravskí král od poddanstva ňemeckého jich osloboďil. Tento istí Ludvík zmiloval sa nad Rastislavem, od Frankov, Báborov a Slovákov, Ňemcom poddaních, na smrť odsúďením, keď mu ľen oči vilúpiť a do kláštera až do konca života zavreť rozkázal. Umrel 876, zaňechav troch sinov Karolmana, Ludvíka a Karla.

Luitprám — po smrťi Adalráma salcpurskí arcibiskup, umrel roku 858. Ve Veľehraďe (Mosburku) Privinovi ke cťi bl. P. Marie posvaťil chrám roku 850, potom aľe po dvoch nebo po troch rokoch v Salapurku nad Sálú, a mnoho iních, jako též sinovi jeho Chocilovi. Na prosbu Privini poslav remeselňíkov ze Salcpurku, murárov, malárov a tesárov pri mesťe Privinovém kostel postavil. Do Veľehradu poslal Privinovi po smrťi Dominika iních kňazov Sunarnágla z jáhnem a klericí, a po ňem Alifrída.

madovec — običajní už najstarším Slovákom z madu pripravení nápoj

Magorka — les, Oravu od Polska ďelící

Markomani — švábskí ňemeckí národ, boli spojenci z Rímaňí, aľe keď zmluvu s ňimi učiňenú zrušiľi: M. Aurelius proťi ňím bojoval z dosť veľkú stratú vojska. Roku 176 ve vojňe s ňimi držanéj obklíčení a hroznú žížňú trápení bol bi zahinul, kebi na modľitbu kresťanského pluku, kterí sa hromoví nazíval, ňebol visloboďení. Ňebe proťi Markomanom a jejích tovarišom bojovalo. Príval, krúpi a hromi do ňích padali, Rímanom ňišt ňeuškoďili; aľe od smadu skoro už umírajících ňebeské vodi občerstvili. Napozatím už práťeľi, už ňepráťeľi Rímanov bívaľi. Roku 271 do končin vlaskích vraziľi a Rím strachem naplňiľi.

Matra — hora v hevešskéj stoľici. Tohoto ména hori až po ďňes ve víchodnéj Indii sa nachádzajú.

Mažárňa — jaskiňa ve vrchu Tlstá rečeném v Turci ze strani ku blatňickému hradu. Podobňe též v Turci ve vruteckích horách je podzemná jaskiňa, která s Turca až k Rajcu do trenčanskéj stoľice veďe.

Metód — rozľiční od našého Metóda, v bulli pápeža Eugenia II roku 824 jako ďevínskí (Speculi Juliensis) biskup sa menuje; které biskupstvo, jako sa zdá, s ňím prestalo

Michal — od roku 842 císar; napred pod správú matki Teodóri, potom, keď táto 857 dvór opusťiť mosela, sám panoval do 867

Mikuláš — první toho ména, prídavkem Veľkí, bol od 24 dubňa 858 pápež do 867, 13 listopadu. Rodem Ríman. Písal mnoho listov, medzi timi najznameňiťejšé sú 13 listopadu 866 odpoveďi na otázki Volgárov. Poslal mnoho kňazov do Volgárska, kterí však roku 870 pod nástupcem jeho Adriánem od gréckích vitlačení boli. Pod ňím dvakrát v jedném roku Tiber tak sa rozvodňil, že sa nazdávaľi Rímaňi, že svet potopú zase zahiňe; on aľe podla všeckéj možnosťi jím pomáhať ňezaňedbal. Pod ňím Fócius, pred rokem jeho pápežstva po zloženém pravoslavném patriarchovi Ignácovi na cárihradskú stoľicu dosaďení, odtrhnuťú Grékov od rímskéj cirkvi počátek dal. Bol pápež 9 rokov, 6 mesácov, 20 ďňí.

Mlíč, Mléč — uťešení, krásní háj maduňickí ku západu, ve kterém Svatopluk za štiri leta, Cirillo-Metodiada za dve, Sláv za jedno sú zložené, ostatné též básňe tam spívané. Má rovné, krížné linaje, mnohé, najvác okruhlé, menšé i vatšé kolesa, neb lúki, rečené kúti; z jedného do druhého rovné a krivé chodňíki vedú; drevo dubové, jasenové, brestové, topolové; premnoho slávíkov atď.

Mojmír — kňíža moravské, roku 822 ve Frankofurťe s kráľem Ludvíkem vestúpiv do zmluvi, tovariš cisárstva učiňení je; čo potom ožeľil. Král náboženstvo kresťanské nade všecko mu porúčal. Keď tehdi Mojmír dal moc víru kresťanskú rozhlasovať: prišľi do jeho krajni kňaži a učiteľi tú oznamovať. V téj práci predek mal Urolf lorchskí (Laureacensis) arcibiskup, kterí od Eugenia II arcibiskupskí plášč obsáhel, a spolu list medzi iními ku ďevínskému biskupovi Metódovi, Alevínovi ňitranskému; jako též ku Tudúnovi Avarov, pozostalích a Ňemcom poddaních, vodcovi, a Mojmírovi Moravcov. Napozatím aľe že panováňí, kterím jích Bábori utláčaľi, ťažké sa zdálo biť, Mojmír roku 845 zebrav nachitro vojsko, pevnosťi a mestečka Privini ňitranského králíka, které báborskí vojáci obraňovaľi, a nad Dunajem a Váhem ľežali, vibojoval. Aľe nasľedujícého roku král Ludvík ho premohel, a ustanovil nad krajnú Rastislava jeho vnuka, kterí pre svój znameňití vťip, súcosť, pekní zrost a krásu za krála od ľudu vivolení bol.

Moldava — réka, Čechom Vltava, začíná sa v Prachensku v Šúmave, beží pres Prahu. Odtáď sa žeňe k Melňíku, kďežto keď svoju krivú, aľe 60 míl dlhú, cestu pres Prachensko, Buďejovicko, Berúnsko, potom medzi Kurímskem a Rakovňíckem skončila, do Lábi padá. Čiňí veľké povodňe.

Moloch — modla z meďi zlétá; v postave krála, kteréj Židé zaživa ďeťi svoje obetovaľi; keď jéj, v nútri dutéj a od ohňa, pod ňú založeného, rozpáľenéj do rozťáhnutích ruk chlapcov podávali, kterích v rozpáľeních loktoch až do smrťi páľila; kňaži zatím najsilňejším hlasem spívaľi, trúbiľi a bubnovaľi, abi ubohí roďiči plač a kvíľení svojích ďeťí ňepočuľi, které tak obetované a mučené boli. Pre to bubnováňí Doľina Hennon aj Tofet sa volala; nebo tofet znamená buben.

Morava réka — na pomedzú kladském a moravském sa začíná, k Holomúcu, Kromerížu a Hraďišču beží, a pod Ďevínem do Dunaja padá

nosák — kóň k noseňú

obrad — rád pri božích službách, ceremonie, liturgia

okoľica — okolí

okres sveta — okršľek, orbis

okruti koľes lámať — koľesa lámať, už rukama dolu a nohama hore, už zase nohama dolu a rukama hore po zemi sa kotúlať, čo v chitrém krúťeňú oku sa zdá, jako bi koľeso bežalo. Také koľesa lámával ňekdi pred Franciškem, Marie Terézie manželem, keď na polovku, veľkí jéj milovňík, do Šaščína choďíval, istí Bóran ménom Kracina. Tento, jakožto jeden z honcov, pri koňoch jeho s pravéj strani tak jako tito buď tichšej buď chitrejšej bežaľi, sa točil; a vždi i v najríchlejšém behu jím stačil. Císara a s ňím sa vezúcích, a obratnosťi jeho sa ďivících, rozveseloval. Za čo dobre obdarovaní bíval.

parkan — ohrada z desek anebo brven

paruť — brko, pero na krídlách, penna

piskáč — žbán s piskem, ináč i točák, že sa do takého najvácej ze suda víno točívá

plápol — plameň

pocta — cultus

Poláci — obráťiľi sa na kresťanskú víru pod Mečislavem, kterí pojav si českú kňažnu Dobravku za manželku okolo roku 965 bol pokrsťení

posvácanci — posvácaní kňaži

prestol — trón

presúšať — tu toľko jako motať sa, choďiť, ináč visúšať

pripľichťiť sa — pridať, pripojiť, primíšať sa

Privina — slovenské kňíža ňitranské, kďe kostel sv. Emeráma vistavil, pod salcpurského arcibiskupa patrící. Od Mojmíra zahnatí prišel za Dunaj ku Radbodovi dunajskích končin ochrancovi; kterí hňeď ho královi Ludvíkovi predstavil. Z rozkazu jeho ve víre kresťanskéj viučení pokrsťení je v kostele sv. Marťina v Treizme (Trasmauer), podla ňekterích už predtím pokrsťení. Napozatím Radbodovi zverení ňekterí čas s ňím bol. Ňezadlho potom aj ze sinem Chocilem ku Volgárom do krajni vodca Ratimíra prešol. V ten čas král Ludvík poslal Radboda z veľkím vojskom, abi Ratimíra vihnal; kterí ňedoverovav sebe, že bi sa obráňiť mohel: dal sa na úťek ze svími s porážki ušlími. Predmenovaní Privina ze svojími postál a prešol za réku Sávu; kďe od Salachona prijati z Radbodem sa zmeril a pokonal. Pri istéj aľe príľežitosťi na prosbu svojích verních predmenovaní král dal Privinovi ňejakú dolnéj Panónie částku na leno (feudum) pri potoku Sála rečeném, od kteréj saladská stoľica méno a Balaton (Blaton) póvod má; kďe sa osaďil, a pevnosť v háji a jazeri potoka Sáľi počal stavať Slovákom Veľehrad, Ňemcom Mosburk, rečenú, kďe včil Salavár stojí. Ľud ze všeckého okolá zhromážďoval, až veľmi sa zmohel v zemi téj; kterému ňekdi Adalrám arcibiskup za Dunajem v jeho vlastnosťi na mísťe rečeném Ňitra kostel posvaťil. Keď aľe predmenovanú pevnosť dohotovil: podvihel chrám, kterí arcibiskup Luitprám ke cťi bl. Panni Marie Rodički božéj roku 850 posvaťil. Tu Privina kňaza svojého Dominika pod moc Luitprámovi oďevzdal, kterí mu dal slobodu ve svojém arcibiskupstve omšu slúžiť, poručiv mu kostel a ľud ku opatrováňú v duchovních vecách. Pozatím aľe po dvoch nebo po troch rokoch vistavil v Salapurku (Salapiugin) Privina chrám od Luitpráma posvaťení, pod moc salcpurskím oďevzdaní. Potom na prosbu Privini arcibiskup Luitprám poslal ze Salcpurku murárov, malárov, tesárov, kterí podla mesta Privinového kostel nákladem Luitpráma vistaviľi. Privina též veľmi mnohé chrámi božé podvihnul, kďe sa mu lúbilo a kďe jeho ľud chcel, které od arcibiskupov salcpurskích posvaťené boľi. Prišlo tehdi na známosť královi Ludvíkovi, že Privina tak mnoho dobrého ve svatích vecách a službách božích učiňil. On na prosbu svojích verních dal mu to všecko za vlastné, čo predtím ľen jako leno mal. Po smrťi kňaza Dominika Luitprám Sunarnágla ku Privinovi poslal z jáhňem a klericí, po ňem Alifrída. Adalvín nasledovňík jeho arcikňaza tam naríďil poručiv mu klúče kostela a starosť celého ľudu. Po jeho smrťi ustanovil Richbalda arcikňaza; kterí za dlhí čas tam zostával, povinnosť svoju, jako mal od arcibiskupa uloženo, vikonávající, až keď istí Grék Metód vnove naľezeními slovenskími písmenami laťinskú reč pri božích službách, že sám slovenskú jích vikonával, u Slovákov, ňe u Ňemcov, kterí sa tam též místami nachádzaľi, ku zapovrhnuťú privédol. Naposľedi Privina okolo roku 861 od Moravcov bol zabití.

próvod — processia

Prút — réka, začíná sa na Tatrách, ťeče pres Galíciu a Moldavu, i s Čeremošem spojení do Dunaja padá

Radhost, Radošť — najviššá hora v Morave na slézkích a uherskích hraňicách, na kraj Tatrí sahá, na 660 sáh visoká

rafael — lék neb lekár boží

Rastislav — kňíža Slovákov neb Moravcov. Vnuk stríca svojého Mojmíra panovňíka moravského podla Pešini sin Ľudovíta, bratra Mojmírového vodca medzi Drávú a Sávú. Po smrťi Mojmíra pre svoju znameňitosť za krála moravského od ľudu zvoľení od krála Ludvíka krajňe predstavení roku 846, už pred príchodem Konštantína a Metóda pokrsťení bol. Roku 855 pre slobodu Slovákov proťi královi Ludvíkovi statečňe bojovav pobil ho a zahnal. Napozatím též jako Timon svedčí, mnohé bitki ščasťňe zvédol. Norik (Noricum obsahovalo v sebe Rakúsi, Štírsko, Koritani, Tiroľi, Bábori a částku Frankovska s Panóniú) popľeňil; aňi ve vojňe prevíšení biť ňemohel, dokáď Svatopluk od ňeho ňeodstúpil. Roku 861 spojil sa s Karolmanem naproťi otcovi postavším; aľe skoro ho opusťil. Roku 862 — 863, že kresťanskú víru po celéj krajňe rozešíriť chcel, a pri tom ňedoveroval, je-ľi to pravé kresťanstvo, čo jím ňemeckí kňaži ohlasujú, poslal ku víchodnému císarovi Michalovi poslov s prosbú, abi oďeslal učitelov, kterí bi Slovákov ve kresťanském náboženstve ľepšej vinaučovaľi, Písmo sv. jím prekládaľi a cestu spaseňá ukázaľi. Ruskí letopisec Nestor (naroďil sa 1056, umrel okolo 1116) o téj veci takto píše: „Kniaz ich Rostislav i Sviatopolk i Kocel poslaša ko carju Michailu, glagoljušče: Zemlja naša kreščena i njesť u nas učitelja iže bi nakazal nas i poučil nas, i protolkoval svjatija knigi: nerazumjejem bo ni grečeskomu jaziku ni latinskomu. Da pošlite k nam učitelja iže mogut ni skazati knižnaja slovesa i razumi ich.“ Roku 864 král Ludvík Ňemec v mesáci srpňi z veľkím vojskom išol za Dunaj, a v Ďevíňe Rastislava oblahnul. Rastislav potrebú donúťení prislúbil poplatek a dal zástavencov. Roku 869 Karolman proťi Rastislavovi bojoval a prevíšil ho. Král Ludvík, v mesáci srpňi sám do ňemoci upadev, poslal najmladšého sina Karla z vojskom s Frankov a Švábov záľežícím naproťi Rastislavovi, kterí do Ďevína (in illam ineffabilem Rastici munitionem et omnibus antiquis dissimilem) prišel, a všecki pevnosťi kraju teho vipáľil. Karolman, kterému Bábori jako pomocné vojsko pridaní boľi, krajnu Svatopluka Rastislavového vnuka ohňem a mečem hubil. Roku 870 Svatopluk na vlastní úžitek prehľédající ze svojú krajnú Karolmanovi sa poddal. Rastislav preto náramňe rozhňevaní vnuka na hodách zamordovať kázal. Svatopluk úkladom a smrťi ušel. Rastislav z vojskom sa po ňem ženúcí sám chiťení bol, a Karolmanovi oďevzdaní, kterí ho z vojácí do Bábor oďeslal; kďe až do príchodu krála do vazeňá bol vsaďení. Karolman aľe bez všeckého odporu do jeho královstva prišel, mesta a hradi do moci zaujal, a skrze svojích usporádav krajnu pokladem královskím obohaťení sa navráťil. Král Ludvík prišel do Bábor, Rastislava ťažkú reťazú zvázaného v Rezňe (Régenšpurku) pred seba privésť kázal; a súdem Frankov, Báborov a Slovákov, kterí jemu poddaní z rozľičních krajin dari priňésľi, na smrť odsúďenému ľen oči vilúpiť kázal, a do kláštera zavreť, kďe i zemrel.

Rastislavovci — Rastislava poddaní

ražní — príťažkí, silní

Rezno, Régenšpurk, Ratisbona, Reginoburgum — známé mesto v Báboroch nad Dunajem

rizáňí, rížáňí — rehotáňí koňov

rozmer — náspev, nóta pesňički

rozpak — pochibnosť

Runhár — passovskí biskup, pred Alevínem ňitranskím biskupem pracoval na obráťeňú Slovákov na kresťanskú víru

Rusi — obráťiľi sa na kresťanstvo za Vladimíra Veľkého, kterí pojav za manželku Annu cárevnu kňažnu cárihradskú 980 pokrsťení náboženstvo kresťanské do Ruska uvédol, umrel 1015. Kďežto 957 kňažna Olga v Cárihraďe krst prijala dostavši méno Heľena, umrela 969.

Salcpurk — Juvavia, salcpurskí Juvaviensis, znameňité mesto nad rékú Salcú, včil už k Rakúsom pripojené

Samo, Sám — asnaď Samoslav ze Serbska (Sorbska), které sa včil Mišňa neb Mišeň nazívá, a tenkrát Frankom prináľežalo, pochádzal: preto asnaď ňekterí ňemeckí ďejopisci za Franka ho pokládajú; ačkoľvek iní s tíchto zjevňe za Sláva, jako skutečňe bol, ho držá. Roku 623 u Čechov napred za vodca zvoľení, potom bol aj králem u Slávov. Čechov od poddanstva Avarov osloboďil, a tíchto preč zahnal. Slávov lužickích a moravskích k sebe pripojil. Keď Dagobert král Frankov Sichária posla k ňemu vipravil o navráťeňí vecí, které frankovskím kupcom Slávi odňaľi, a keď Slávov král tento predňésol, že vďačné mu buďe ze Francí práťelstvo: posel odpovedal: že to ňemóže biť, abi služebňíci boží ze psí zmluvú a práťelstvom sa spojiľi. Pridal na to král: poňeváč vi sa za služebňíkov božích vidáváťe a držíťe, a nás psov nazíváťe, ňeňí ďivno, že sa nám často dopúščá, abi sme vipomstviľi to, čo vi ňešľechetní služebňíci proťi božéj vóľi pácháťe. Po tích slovách s posmechem odpravil posla od seba. S toho povstali vojni. Sámo Frankov ve mnohích bitkách obzlášťe aľe u Fogastiburku pri českích hraňicách roku 624 potrel; a do roku 637 údatňe sa bráňil.

saň, saňa — drak, šarkan, hydra

Sarkel — hrad a pevnosť, kterú Petrónas na žádosť Kozárov od císara Teofila poslaní vistavil. Najskór včilajší Belgorod nad Doncem v kurskéj gubernii tam stojí. Méno Sarkel podla víkladu Bizantincov aneb Cárihradčanov λευκον οικημα, bílé bidlo, obidlo, ασπρον οσπιτιον, bílé stáňí viznamenávajícé s tureckéj reči dá sa viložiť.

šarlát — škarlát, červec, purpura, coccum

Sáva — réka ňekdi Sláva. Serbi a obivaťeli Sávi tak jako Belohorci l viňechávajú k. p. čovek, biu, Radosav, Radosuav. Dostala méno od Slávov, sláva, suava, Sáva.

ščáp — oščep, kopia

Sinec — hora v Malém Honťe

Sitno — hora v honťanskéj stoľici pri Ščávňici. Všeľičo sa o ňéj viprává.

Slavimír — kňaz a príbuzní Svatopluka, kterého Slováci nazdávajíce sa, že Svatopluk do vazeňá daní zahinul, za vodca si ustanovili. On prisiľení, nebo sa mu smrťú hroziľi, privoľil; naproťi Ňemcom bojoval, a z oblahnutích mest vihnať sa jích usiloval.

Slavskí, Slávi — obecné méno všeckích národov slavskích k. p. Rusov, Polákov, Čechov, Serbov, Vindov, Chorvátov atď. a naších Slovákov

sobol — ňekdi bol rozešíreňejší až do saméj Európi, kďe sa už ňenachádzá; ano i v prednéj Sibérii z veľkéj stránki ho ňeňí

Solimské mesto — Jeruzalém

Solún, Šelun — hlavné mesto v Macedónii, kďe i slovenská reč za časov sv. Cirilla a Metóda, v ňom naroďeních, bola v behu

Svatopluk — veľmi vťipní, múdrí a chitrí muž, zakladatel slovenského anebo, jako tenkrát sa volalo, veľkého moravského královstva, vnuk Rastislava. Napred sa na vlastní úžitek prehlédav Karolmanovi, keď mu jeho krajnu, kterú držal, ohňem a mečem hubil, poddal. Rastislav prudko rozhňevaní vnukovi svojému Svatoplukovi tajné úkladi nastrojil, a na hosťiňe, keď sa o ňičom zlém ňenazdával, zabiť ho rozkázal; aľe od ňebezpečenstva a smrťi je osloboďení: nebo než ti, kterí ho zamordovať maľi, do domu vešľi: vstal od hodov po daném sebe od kohosi téj veci povedomého znameňú, a jako bi ze sokolami ihru védol, nachistaním osídlám ušel. Rastislav spatriv, že sa mu jeho rada ňepodarila, z vojskom sa po ňem hnal; aľe sám roku 870 bol chiťení a do Bábor poslaní. Svatopluk 871 ze spreňeverilosťi u Karolmana obviňovaní do vazeňá je vsaďení. Slováci nazdávajíce sa, že panovňík jejích zahinul, Slavimíra kňaza a príbuzného tehož panovňíka za vodca si ustanoviľi. On prisiľení, nebo sa mu smrťú hroziľi jestľi vodcem ňezostaňe, privoľil, a proťi Ňemcom bojovať sa usiloval. Medzitím Svatopluk, keď žádní vinnu, která mu predsťíraná bola, preukázať ňemohel, od Karolmana je prepusťení a darmi královskími pocťení. Z báborskím vojskom, od Karolmana sebe daním, kterím Slavimíra mal prevíšiť, prišel do Moravi. Tu jak ostatné vojsko do tábora sa položilo, vibral sa na Ďevín, kďe za panovňíka prijatí, ze slovenskím vojskom, abi sa pre potupu, od Karolmana sebe učiňenú, spomstvil, proťi Ňemcom bojoval, mnohích zajal, ostatních všeckích, mimo tích, kterí pred pótkú s tábora ušľi, pobil; jeďiní Radbod napoľi mrtví z bojišča ke Karolmanovi sa navráťil; a tak sa sám upevňil za panovňíka slovenského. Tu všecka radosť Báborov s predešlích víťaztví obráťila sa na žalosť a na plač. Toto keď usľišal Karolman o zahinuťú svojého vojska náramňe ulaknutí a potrebú donúťení všeckích zástavencov, kterí v krajňe jeho boľi, kázal pozbírať a Svatoplukovi navráťiť. Roku 872 poslaní boľi proťi moravskím Slovákom Turingi a Sási, kterí najmnožších v boji straťíce na špatní úťek sa daľi, tak že ňekterích z najpredňejších uťekajících ženi bili, a s koňov na zem kijákami pozrážali. Zase poslaní boľi Franci Karolmanovi na pomoc proťi predmenovaním Slovákom; aľe aj tito, ačkoľvek silno bojovaľi, veľmi mnohích ze svojích straťíce zahnatí sú. Keď Karolman v Morave mordami a ohňem všecko hubil, Svatopluk tajňe poslal vojsko; a Báborov, kterí k obraňe korábov na brehu Dunaja zaňechaní boľi, pobil, ve voďe potopil a ostatních zajal; ľen Embrík rezňanskí biskup z veľmi malú hrsťkú odtáď ušel. Roku 873 Svatopluk istého Ňemca Bertráma, kterí predešlého roku od Slovákov chiťení bol, prepusťil, a ke královi Ludvíkovi oďeslal; kterí poselstvo sebe naložené u ňeho vikonal, jako predtím prísahú zavázaní učiňiť prislúbil. Tehož roku oznámeno je královi Ludvíkovi, jestľiže čím najskór sinovi svojému Karolmanovi proťi Slovákom na pomoc ňeprispeje, že ho vác ňeuviďí. On skrze svojích poslov Slovákov, pod rozľičními kňižatí postaveních, na jakí ľen mohel spósob pomeril a uspokojil. A tak sa tito od poddanstva osloboďiľi. Roku 874 král Ludvík ve Forchheimu s Karolmanem a Ludvíkem sinami reč mal; a tam poslov Svatopluka pokoj žádajících a vernosť slubujících prijal. Tehoto poselstva hlava bol kňaz Ján z Benátek, kterí aj, abi mu král bez všeckéj pochibnosťi veril, čokoľvek slovami prednášal, prísahú potvrdzoval toťižto: abi Svatopluk královi verní zostal a poplatek od ňeho ustanovení každoročňe odvádzal; jestľiže sa mu ľen v pokoji žiť dopusťí. Aľe jestľiže Ludvík predešlého roku na jakí ľen mohel spósob kňížata Slovákov uspokojil, kto tomu uverí, že Svatopluk včil sám od seba dobrovolňe poplatek dávať sa zavázal? Ňišt iného teda ňeňí tam dohovoreno: nežľi abi Svatopluk Ludvíka a sinov jeho tovariš bol proťi ňepráťelom, čo dosť paterňe žaloba báborskích biskupov v lisťe ku pápežovi Jánovi IX roku 900 daném dosvedčuje, že Svatopluk aňi poslušnosť ňepreukazoval, aňi poplatek Frankom ňedával. Tehoto roku od hladu a moru po všeckéj francúzskéj a ňemeckéj zemi skoro treťá částka ľudu zahinula. Roku 876 zemrel Ludvík. Sinové jeho Karolman, Ludvík a Karol Tlstí poďeľiľi sa s krajnami. Karolmanovi ušli sa Bábori, Panónia a Koritani, jako též krajni Slovákov českích a moravskích. Slova tito Slovákov českích a moravskích najskór od ňejakého pozdňejšého ňedouka pridané sú: nebo Helmold píše, že po smrťi Ludvíka Česi, Serbi (Sorbi) Lužičaňi a Slováci, kterích on pod plat uvédol, tenkrát ode všeckého poddanstva sa osloboďiľi. Roku 880 Svatopluk bol krstním otcem Arnulfovému sinovi, a ze svojého ména dal mu méno Svatopluk. Tehož roku 880 v mesáci červeňi pápež Ján VIII Svatoplukovi píše: že z reči Metóda sv. moravskéj cirkvi arcibiskupa, kterí spolu ze Zemižížňem do Rímu prišel, poznal Svatopluka a celého ľudu k apoštolskéj stoľici uprímnosť a pravú oddanosť, že zaňechav tehoto sveta iné kňížata (toťižto Ňemcov) blahoslavené kňíža apoštolské sv. Petra, a námestňíka jeho za ochranca a patróna si vivolil. Že sa pítal Metóda pred bratrí biskupí, zdáľiž zňešeňí pravéj víri tak spívá, jako sv. rímská cirkev drží; a on viznal, že všecko tak drží a spívá jako sv. rímská cirkev učí, a od sv. otcov podano je, za pravoverca ho uznav zase ku ríďeňú zverenéj sebe cirkvi naspátki oďeslal, a vísadu arcibiskupstva na večnosť jemu potvrďil. Že Vichína poslaného k sebe kňaza za ňitranského biskupa posvaťil; a prikázal mu, abi ve všeckom svojému arcibiskupovi poslušní bol; abi též s povoľeňím teho arcibiskupa súcého kňaza anebo jáhna poslal, kterého bi za biskupa tam, kďe bi on a jeho stoľica potrebná bola, posvaťil; abi s timato dvoma biskupí predmenovaní arcibiskup iních biskupov posvácať, a na místa súcé dosádzať mohel. Všeckích kňazov a jáhnov, buďto Slováci buďto kterého koľvek iného národu sú, do moci arcibiskupa oďevzdává, a poslušnosť jemu preukazovať porúčá, ináč abi zavrhnutí boľi podla ustanovenéj správi, kterú jemu dal. Písmo slovenské, od Konštantína Mudrca vinaľezené, chválí; omšu a iné službi božé slovenskú rečú vikonávať dovoluje a prikazuje; predca však porúčá, abi ve všeckích chrámoch jeho krajni evanďelia napred laťinski sa prečítala a potom slovenski. Jestľiže bi sa aľe Svatoplukovi a jeho sudcom lúbilo, poňeváč sa v jeho královstve aj kňaži laťinskí obrad užívající nachádzaľi, omšu radšej laťinskú počúvať, prikazuje, abi sa mu slavnosťi omše v laťinském jaziku vikonávali. Roku 882 posľi Svatopluka prišľi do Vormsu (Vormatia) ke královi Ludovíkovi pre obnoveňí práťelstva a ňekterích vecí usporádáňí. 883 Svatopluk pre isté príčini zostal ňepráťel Arnulfovi. Toťižto král Ludvík zem okolo réki Rábi dal dvom bratrom Vilhelmovi a Engiškalkovi ochrancom báborskích končin proti Moravcom. Tito ju do smrťi obraňovaľi. Keď aľe zemreľi, Ludvík oďevzdal ju Arbónovi. Sinové Vilhelma a Engiškalka ťažko to ňesúce napomínaľi ho, abi z jejích vlastnosťi vistúpil, ináč že násilnú rukú proťi ňemu povstanú. Arbo prestrašení ke Svatoplukovi sa pripojil, a zmluvu s ňím učiňiv do zástavi dal sina. Ďeďiči Vilhelmovi a Engiškalkovi ku báborskím veľmožom sa uťíkaľi a od ňích pomoc toľkú obsáhľi, že Arbóna premohľi, z držáňá zhoďiľi, a proťi ňemu sa bráňiľi zakáď Karolman a Ludvík kráľi živi boľi; ten 876, tento 880 zemrel. Najmladší brat jejích Karol panováňí nastúpiv Arbóna do predešlého držáňá navráťil. Svatopluk pováživ koľko zlého od predkov tíchto chlapcov ze svím národem, keď až ku ňím končini báborské rozešíriľi, trpel; krém toho spomenuv na práťelstvo, zmluvu a prísahu, kterú z Arbónem učiňil; spomstviť sa nad ňimi ustanovil. Z vojskom uďeril na Báborov; Verinchára prostredného ze troch Engiškalkovích sinov a Vezila z najpredňejších jím príbuzného chiťil a utrápil. Všecku jejích vlastnosť ohňem pohubil. Pozostalí dva sinové ňetrúfajíce si, že bi od Karla čo dobrého obsáhnuť mohľi pre previňeňí, kterého sa naproťi Arbónovi dopusťiľi, odstúpiľi, a odevzdaľi sa pod moc Arnulfovi Karolmanovému sinovi, kterí tenkrát Panóniu držal. O čom zdoveďev sa Svatopluk, práťelstvo Arnulfovi vipovedal, predsťírav mu, že jeho ňepráťelov zastává; a jestľi jích hňeď od seba ňeodstráňí, že isťe proťi ňemu vojnu poveďe. Žádal krem toho, abi uprímňe a s prísahú viznal, že Bábori Volgárov ku boju ňepodbúriľi: nebo tito predešlého roku krajnu Svatopluka popľeňiľi a pohubiľi. Keď on odkázal, že žádnú s tíchto dvoch vecí ňikdá ňeučiňí: Svatopluk pristrájal vojnu; zebrav veľké svojích Slovákov a tovarišov zástupi prešol Dunaj. Panóniu kďe Ňemci bívali z najvatšéj stránki náramňe ohňem a mečem pohubil; a keď sa mu potom lúbilo bez všeckého ublížeňá svojého vojska domov sa navráťil. Nasľedujícého roku 884 zase s tak veľkím vojskom, že od víchodu slnka až do večera, jak na jednom mísťe spatrené bolo, prechádzalo, do Panónie vrazil, a za 12 ďňí krajnu Arnulfovu hubil a pustaťil, až jako sám chcel, ščastňe sa vráťil. Pozatím též poslal částku svojého vojska na Dunaj; čo keď usľišaľi sinové Vilhelma a Engiškalka Megingor a Papo, vezmúce ze sebú ňekterích Panoncov proťi ňemu prišľi, aľe uťekať moseľi. Megingor a Papo v réce Rábe sa utopiľi, a najmnožší zajatí boľi; Panónia nad Rábú ku víchodu všecka potrená je. Tehož roku Svatopluk prišel naproťi císarovi Karlovi Tlstému až po réku Tuľinu; kďe vernosť s prísahú mu prislúbil, že zakáď Karol buďe žiť, ňikdá do krajni jeho jako ňepráťel z vojskom ňepríjďe. Pri kteréj príľežitosťi Karol Svatoplukovi popusťil Panóniu. 885 učiňil pokoj z Arnulfem, kterí všeckého práva na Panóniu sa odreknul. 887 Arnulf z veľkím vojskom Báborov a Slovákov do Tribur prišel a císarovi sa naproťi postavil. Medzi timito Slováci aj Svatoplukove zastúpi boľi. 890 Arnulf, kterí 887 zostal králem ňemeckím, Svatoplukovi pusťil Čechi. 891 poslal vislancov do Moravi pokoj obnoviť; aľe ten 892 zrušení bol. Tehož roku 892 Arnulf rozhňevaní na Svatopluka, že keď z Ulmi, kďe Vánoce odbavoval, ku víchodu do svojích krajin sa pobíral, naproťi ňeprišel; v Hengisfelďe z Vratislavem (Bráclavem) sínem Chocila medzi Drávú a Sávú panujícím radu držal, jako bi mohel do Moravi vpadnuť. Uzavreno je, abi s trojnásobním vojskom do krajni téj uďeril. Král vzav ze sebú Frankov, Báborov a Švábov v mesáci červenci do Moravi prišel: tam za štiri tídňe s toľkím mnoztvom z Uhrí též neb snáď Volgárí, kterí tam s vojskom prišli od ňeho povolaní, že sám Svatopluka prevíšiť si ňetrúfal, páľil ju a hubil. Timon dokládá, že, jako sa zdá, Svatopluk nastávajícého ňeščasťá ňepovedomí a bezpeční žádného tenkrát vojska ňezebral a napohotove ňemal. Po strašľivém spustaťeňú Svatopluk žádal pokoj a dal svojého sina za zástavenca. Arnulf poslov ku Volgárom a královi jejích Ludomírovi z darmi pre obnoveňí predešlého pokoja v mesáci žári oďeslal, a abi Moravcom sól tam kupovať ňedopúščaľi, žádal. Posľi aľe keď pre úkladi Svatopluka po zemi ísť ňemohľi, s krajni Vratislava po réce Odogra až po Kulpu, potom po Sáve na loďi do Volgárska sa dodaľi. Tam od krála ucťivo prijatí po téj cesťe, po kteréj prišľi, z darmi v mesáci kvetňi sa navráťiľi. 893 Arnulf zase priťáhel z vojskom do krajni Svatopluka, najvatšú částku jéj zlúpil a vihubil. Pre položené úkladi veľmi ťažko do Bábor sa navráťil. 894 v jaseň medzi Slovácí a Báborí učiňení je pokoj. Teho roku 894 Svatopluk (vir inter suos prudentissimus et ingenio calidissimus — fortis terribilisque populis finitimis — magnificus Imperator) ňe v boji, aňi ňe jako pústevňík, jak ňekterím bez všeckého dóvodu sa viďelo, umrel. Pred smrťú trom sinom krajnu svoju poďeľil: najstaršého Veľkého panovňíka ustanovil, ostatních dvoch jeho moci poddal. O čom Konštantín Šarlátoroďenec (Porphyrogenita) takto píše: Kňíža moravské Sfendoplok (Svatopluk) silní a strašľiví ľudom okoľičním bol. Sinov mal troch; a ze sveta sa odbírající krajnu svoju na tri strani rozďeľil, a jednému každému sinovi svoju časť oďevzdal. Najstaršého Veľkého panovňíka učiňiv, ostatních pod jeho mocú ustanoviv napomínal jích, abi sa medzi sebú ňerozpojovaľi tímto príkladem: Priňesené tri pruti zvázav prvoroďenému oďevzdal, abi jích zlomil; čo on keď urobiť ňemohel, druhému jích do ruki dal, a potom treťému. Nazatím rozvázané po jedném každému dal, a vzané rozkázal zlomiť, a to bez všeckéj násilnosťi lahko hňeď učiňiľi, čo keď sa stalo, vzav príklad s téj príľežitosťi takto jích napomínav rékol: Jestľi ve svornosťi a lásce spojení zostaňeťe, ňikdá vás ňepráťeľi vaši ňeprevíšá, aňi zajatích ňeodvedú; jestľiže aľe skrze svár a píchu panováňí na tri strani rozďelíťe najstaršému bratrovi poslušnosť odeprúce; i od vás samích zhubení i od súsedních ňepráťelov docela vihlaďení buďeťe. Aľe tito múdrú radu otca ňezachovávající svojú ňesvornosťú, rozbrojami a domácími vojnami na celú krajnu koňečnú záhubu uvédľi; čo sa stalo až po smrťi Arnulfa, kterí roku 899 umrel na všivavú ňemoc. Královstvo Svatopluka rozpresťíralo sa po Tisu, Sávu, Drávu, pres Čechi po Lábu, k Vendom až po Mišňu. Kraloval 24 rokov. Roku 897 k Arnulfovi do Ottingi, kďe Vánoce odbavoval, prišľi posľi Moravcov o zachováňí pokoja, abi uťekajících k ňím vihnancov jejích ňeprijímaľi. Prišľi k ňemu též do Rezná posľi Čechov z darmi, a pomoc proťi svojím ňepráťelom Moravcom žádaľi, kterí s ňimi často veľmi tvrdo nakládaľi. Roku 898 veľkí rozbroj povstal medzi bratrí Mojmírem a Svatoplukem, tak že kebi jeden druhého bol mohel chiťiť, ten smrťi nebol bi ušel. Zdovedav sa to císar, rozkázal svojím, abi téj stránce, která bi k ňemu útočiščo vzala, k osloboďeňú na pomoc prispeľi. Oňi mečem a ohňem, jako mohľi, ňepráťelov svojích pohubiľi. Tehoto aľe rozbroju a zrušeňá pokoja póvod bol Arbo a sin jeho Izanrík: preto na čas úradu svojého zbavení je. Bábori zase v zime na Moravcov uďeriľi; krajnú jejích popľeňiľi a z hojnú korisťú domov sa navráťiľi. 899 Bábori znovu do Moravi prišľi, čo kďe mohľi virabovaľi, Svatopluka chlapca, Svatoplukového sina a jeho ľud z vazeňá mesta, kďe zavretí boľi, vidreľi; mesto zapáľili, a do končin vlasťi svéj pre milosrdenstvo ze sebú odvédľi. Tehoto roku v Rezňe umrel Arnulf, a Uhri vraziľi do Vlach. Roku 900 báborskí biskupi žalujú sa v lisťe pápežovi Jánovi IX: že v méňe jeho posľi Ján arcibiskup, Benedikt a Dániel biskupi prišľi do Moravi; a tam jedného arcibiskupa a troch biskupov jemu podzríďeních posváťiľi a ustanoviľi. Vichvalujú sa, že predkové Ludvíka císara a krála s kresťanov, Mojmírovi aľe Slováci s pohanov pošľi. Sťažujú sa ďál, že Slováci ňemalé mnoztvo Uhrov ku sebe vzaľi a s ňimi na ňích prišľi. Koňečňe s čoho od Slovákov obviňovaní boľi, to všecko tajá a zapírajú; a tak sa očisťiť hleďá. 901 posľi Moravcov pokoj žádající do Rezna prišľi; kterí potvrďení bol. Odtáď Richár biskup a Udalrík oďeslaní sú do Moravi, abi vodca a predních jeho ku zachováňú teho prísahú zavázaľi. Na rok 902 Herman Skrčení (Contractus) píše: „Uhri od Moravcov sú pobití“, anebo jako iné vidáňí má: „Uhri na Moravcov uďeriľi, a v boji prevíšení na úťek sa daľi.“ Koňečňe ména ňesvorních Svatopluka sinov boľi: Mojmír, Svatopluk a Svatoboj.

Svetoborci — ďivoké, ňemravné a lúpežné národi, které ľud zabíjaľi, chitaľi, predávaľi, mesta, krajni lúpiľi, páľiľi, v pustaťini uvádzaľi, a z lúpeže živi boľi

Tatranskí Slováci — naši v Tatrách a pod Tatrami bívající Slováci

Tatri — od Prešporku a Ďevína až po Sedmohradsko sa ťáhnúcé podla najnovejších spisatelov sú kolíska slavskích národov

Tauria — viď Krímsko

terč — koľečko, do kterého sa strílá, 2. paveza, ščít

Tergla — najviššá hora v Krajnsku aľe na 12000 črevicov visoká

tofet — viď Moloch a gehenna

Trácko — ňekdi veľká krajna, veľmi bojovní národ majícá. Včil Rumili, kďe je Cárihrad po turecki Stambul rečení.

trizna — obeta pri pochováváňú mrtvích k uspokojeňú bohov ťemních konávaná

Tuiško — boh pohanskích Ňemcov naroďení ze zemi

túžba — žádosť, 2. sťažováňí, naríkáňí

ucta — pocta, cultus

uhľi ňebeské — poli

úkaz — znameňí, ostentum, visum, apparitio

úm — rozum, miseľ, pamať

Umka — Musa

Urolf — lorchskí (Laureacensis) arcibiskup, pod Mojmírem na obráťeňú Slovákov na kresťanskú víru pracoval

Ústavi cirkvi — Jus canonicum

Váh — známí Slovákom potok

válka — vojna od válať, indicki vala

vatra — hromada rozloženého ohňa

veda — umeňí

Velehrad — bívalé staré mesto v Morave podla podáňá slovensko-moravskích králov bidlo. Z jeho zrúcaňin král českí Ottokar II dal Uherské Hraďišče, pevnosť proťi Uhrom, vistaviť.

veščba — predpovedáňí, prorokováňí, augurlum, vaticinium

veščec — augur, vates

Vichín — ňitranskí biskup od pápeža Jána VIII v Ríme roku 880 posvaťení, rodem Ňemec a to Šváb. Mnohé proťivenstva predstavenému svojému arcibiskupovi Metódovi čiňil, tak že sa i pápežovi na ňeho sťažoval, kterí mu odpísal, že jeho spúru potrestať ňezaňedbá. Slovenskí obrad u Slovákov od Cirilla a Metóda uveďení s pomocú báborskích biskupov viťískal, a laťinskí uvádzal. Chcel s pomocú Svatopluka arcibiskupskú stoľicu (metropolu) v Morave ustanoviť; aľe sa mu ňepodarilo. Potom od Arnulfa kancellárem a passovskím biskupem 897 učiňení bol. Po smrťi Arnulfa Teotmár salcpurskí arcibiskup a iní báborskí biskupi z biskupstva ho zhoďiľi, preto že bol Šváb.

Volgári, Bolgári, Bulgari — Maľi biť príbuzní z Hunní a z jedného kmenu. Bívali medzi Donem a Volgú ve veľkém Volgársku, kďe sa ešče v Kazansku nachádzajú zrúcaňini mesta Bolgár ňedaľeko vítoku Kami do Volgi, znameňitého ňekdi kupectvom. Prvňíkrát pres Dunaj prešľi 487, kďe od krála Ostrogotov Teodoríka veľmi pobití boľi, tak že i kňíža jejích Busas padel. Roku 493 a pozatím zase do cárihradského císarstva prišľi; hrozňe ho rabovaľi, páľiľi, a strašné ukrutnosťi páchaľi; grécké vojsko poraziľi, že od teho času vác jím odolať ňemohlo. Avari si jích poddaľi, predca jím však vlastních chánov zaňechaľi jako Mogoľi Rusom. Kubrat (Kuvrat) kňíža Volgárov z járma avarského sa visloboďil, z Volgárska jích vihnal. Nad to s cárihradskími císarí sa spojil, a zadržal sa v okolí Ozovského mora v ňeodvisnosťi ze svími Volgárí až do smrťi. Sinové jeho proťi múdréj raďe umírajícého otca poďeľiľi sa. Najstarší ménom Batbaj zostal ze svími v dávnéj krajňe medzi Donem a Volgú; kďe potom Kozárom poddaní bol. Druhí sin Kotraj prešol Don a na západném brehu téj réki sa osaďil. Štvrtí prešol za Dunaj do Panónie a z Avarí sa tam spojil: pátí též prešol za Dunaj, dostal sa do Vlach ku Raveňe. Tito všecci Volgári buďto pomáľi z Avarí zahinuľi, buďto do poddanstva Kozárov sa dostaľi. Treťí sin Asparuch preplaviv Ďňeper a Ďňester, dopravil sa ke hraňicám císarstva cárihradského, s kterím často vojni držal, až koňečňe roku 679 dobil Méziu, kďe žiľi mnozí Slováci; tíchto do poddanstva uvédev sám sa tam osaďil, a celéj krajňe méno Volgárska od svojého národu dal. Ti Volgári medzi pokojními, usilovními Slovácí bívající časem docela sa poslovenščiľi, reč a mravi Slovákov prijmúce. Náboženstvo kresťanské dosťi skoro aspoň s částki mohlo biť u ňích uveďené; aľe sa rozeširovať ňemohlo, až keď prišľi bratri Konštantín a Metód, a král Boriš dal sa pokrsťiť prijav méno Michala. Obráťil sa potom ku pápežovi pre ňeznášanľivosť gréckého kňaztva 866, abi od ňeho biskupov, kňazov a naučeňí o rozľičních vecách obsáhnul. Pápež Mikuláš tíchto jím oďeslal, a spolu odpoveď na jejích otázki (Responsa ad Consulta Bulgarorum), s kterích sa mnoho o zríďeňú a mravoch Volgárov dočítať móže, až roku 870 na sňeme v Cárihraďe Volgársko Grékom, ačkoľvek tomu Adrián II a Ján VIII pápeži odepírali, je prireknuté. Ignác patriarcha poslal gréckého biskupa asnaď Teofilakta ku Volgárom; a tak laťinskí kňaži preč visťehovať sa moseľi.

Volovec — hora, jedna z najvišších ve Spiši

Všemír — všecek svet, všehomíra Panovňík, celého sveta

zámer — cíl, scopus

zbor sňemu — zhromážďeňí

zefon — znamená tajemstvo, a teho, kterí tajemstvo hledá

zemižížeň — znamená toľko čo zemi úroda

Zevs — najvišší pohanskích Grékov bóh, u Rímanov Jupiter, u Slávov Perún anebo Parom

Zoborskí, Zobor, Sobor — hora nad Ňitrú, kteréj víno z ňitranskích vín je najľepšé, najsilňejšé

zvest — zvestovatel

zvratné slnko — spátki po rovnoďennosťi letnéj postupujícé a navracajícé sa