Žalospevy

Už sa za Harvaňicú traťené ukrívalo slnko,
A skvelšú do zlatích strílalo žáru oblak;
Už spevi aj ďevčat hlasitích aj sťichnuľi ptákov;
Ľen slávíci milú húdľi ve chrasťi peseň:
Keď sem nad mihavú a po ňežních lahki plinúcú
Rákosinách mlákú ešče ve Mlíči seďel.
Ľúbežní struha žblunk, lúbežnú vóňu fialka,
Ľúbežní mňe ťiché dávaľi vánki šuchot.
Tam jako rozmíšlám a hrďinské čini premítám,
10
I slavského ku méj víťaza básňi hľedám:
Ejhľe naráz vážná z hustéj ven dúbravi panna
Vistúpí a chitrím ke mňe sa híbe krokem.

Rúcho do pat zešlé mala belšé nežľi kropáček,
Ba mnohovác belšé nežľi je plachta Viľi.
Koľko sa mohlo viďeť, pľeťení skvel na hlave vínek,
A tvár pekňejšá nežľi Rusalki bola.
Já spaňilú poznám po veľebnéj spósobe Umku,
A zradujem sa, že méj vnukňe ku pesňi muža.
Než tá sednúcá na milostnú vedla travičku
20
Príjemním hovoriť takto započňe hlasem:
Dosťi si váľečních už zňel tu po dúbrave pesňí;
Dosťi do víťazkéj ustami trúbi fučal.
Spíval s’, jak hroznú Svatopluk na Karolmana védol
Vojnu, i jak víťaz sa z jeho vládi vidrel;
Jak zmužilích veľké založil králostvo Slovákov.
Ach beda! zlá že ho zlích ňesvora zňésla sinov.
Spíval s’ ďál, jak viprosení s Cárihradu bratri,
Konštantín a Metód sem Tatri došľi učiť.
Spíval s’ též, jak Sláv pribehlého do vlasti na lúpež
30
A strašní ľudu mord na hlavu zhubca potrel.
Ostatné abi sem na pamať ňeprivádzala všecko,
Čo s’ po iních spíval, hrál s’ i selanki milé.
Včil teda víťazkú na mojém zaves už dube trúbu;
Radšej si trúchlú pred seba vezmi peseň.
Neb vác máš smutních ve slovenském nároďe príhod
Než veselích; vác bíd nežľi dobrého zažil.
Tak hovorí a takú mňa rečú na žalospevi zbúdzá.
Já na to odpovedám tímto milence slovom:
Z víťazkími ňerád sa na večnosť básňami lúčím;
40
Než poňeváč núkáš, staň sa po vóľi ťebe.
Ľen sama mňe prispej, jako si prispívala dovčil,
Svetlo zapál, a šerú mrákotu z misľi vižeň.
Keď si mi poslušní, ona ďálej takto sa ozve,
Na mňa i vždicki si vác nežľi na ziski hľeďel:
Chcem ťebe prispívať, jako sem prispívala dovčil,
A vlastnú uďeľiť, jak sem uvikla, pomoc.
Tak povedá; a v tom do šerého sa húšča zabírá,
I k dubu pospíchá, kďe svoje bidlo mala.
Roztomilé všaďe hneď, kaďe bílú kládla nožičku,
50
Višľi a najsladšú díchaľi vóňu kveti.
Já zbuďení tehdáž na nové sa žalospevi oddám,
A vnukaného badám vnútri ku tímto ducha.
Dobre sa tehdi milé vi hrďinské prospevi majťe,
Má už ľen trúchlú zňeť buďe Umka peseň.