ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hosťkiňa tvá Fillis právom si Demofone sťíská, Že mnoho dlž meškáš od času tvého slubu. Čím bi mesáca plním jednúc rohi zešľi sa krúhem, Tvá na naších vrhlá stáť mala kotva brehoch. Skril štirikrát sa mesác; štirikrát sa do úplna zrostel; Však ňejdú od Atén vodmi Sitóna loďi. Čas čítáš-ľi, kerí čítá sebe dobre miľenka; Pred svú tento dobú pred ťeba ňejďe ponos. Stálú též k ťebe sem náďej mala: pozďe veríme, Čož verené proťi svéj vóľi miľenku raňí. Často saméj pre ťeba lhala sem sebe, mňívala často, Že zbúren bílé k nám ňese plachti veter. Tézeja sem hrešila, preto sem že ťa ňechce prepusťiť, Odchodu sám aňi snaď tvému prekážka ňebol. Často sem aj mala strach, keď bi s’ k toku Hébra sa ňésol, Tvá abi loď na sivích ňekďe ňepukla vodách. Často bohom s prosbú, bi si ti zlostňíku pozostal, Lúbo na páchnúcích vzdávala poctu ohňoch. Často viďíc vetrov počasím až mílo hovících, Hňeď sem rekla saméj: príjďe mi, jestľi žije. Verná láska, čo jest náhlícím k závaďe, všecko Zmíšlala, a vťipná k príčiňe tochto bola. Než ti sa vždicki bavíš; aňi tvá ťeba prísaha boztvom Spevňovaná; aňi má spátki ňeťáhňe milosť. Vetrom Demofone prístup si a loďstvo oďevzdal: Loďstvu milí návrat, príslubu víra chibí. Rekňi, čo sem ťebe prehrešila, krem láski ňemúdréj? Skrz moju zaslúžiť sem ťeba vinnu mala. Jedno je prehrešeňí to, že sem ťa prijímala zrádče: Než toto prehrešeňí zásluhi místo ďeďí. Prísaha kďe včil a slub, pravicú kďe že pravica dotklá? Aj ti čo najmnožších usta virekli bohov? Kďež je poisťovaní mňe Himén tovarišce budúcéj, Čo mňe na manželské bol rukojemstvo daní? Skrz more, čož sa celé i fujákmi i vlnmi nadúvá, Často po ňomž si choďil, mal si i ešče choďiť: Aj skrze tvého si mi prisahal (krem i tento vimisľen), Čo zdvihlú pokojí rovňini búrku, ďeda: I skrze Ládu, a čo mňa raňí tak dotkľivo, šípku: Šípku z lučišča inú, šípku ze fakľe inú: Pres to, Junónu hrubú manželskéj ložnice strážnú, Lúčem i svíťícéj Céresi poctu kritú. Keďže bi obrazenú každí sa pre boztva veľebnosť Chcel pomstviť, ňebuďeš s trestu za dosťi jeden. Ach strepané sem též občerstvila loďstvo ňemúdra! Bi s’ mal pevňejšé, čo mňa oďešli plťi. Aj plavskí dala sem prístroj, s ňím bi s’ mňa uťékol. Ach znášám spravené šípami svími rani! Hojním sem verila prelahodné na slova ustám: Tvím verila slavním predkom i tvému rodu. Tvím dala víru slzám: či sa víš pretváriť i slzmi? Klam v sebe aj ti majú, a kďe ti kážeš idú. Též dala víru bohom. Na čo už mi je toľkoto zástav? Keď s ňích ľen jediná mohla ma dosťi zajať. Ňesťískám si, že sem ťi pomohla na prístav, a místo: Než ťebe ľen dosaváď má mala prízeň hoveť. Dúfala sem ľepšé: to že sem zaslúžila misľíc: Pošlá od zásluh čáka, je čáka pravá. Ňeprácná vernú oklamať panňenku je sláva. Uprimnosť hodná tvéj ke mňe láski bola. Tvími pozaskočená i miľenka sem, aj žena slovmi: Najvatšá to bodaj chvála je všecka ťebe. Ňech stred mesta vloží sa ťi z Égeovičami obraz, Ňech z nápismi roďič svími na predku stojí. Keď čítan buďe tam Scíron ze Prokrustem, a hrozní Šínis, i prispojení k tvári bujáka človek; A premohlé vojnú Téb mesto, porážka dvoúdních, Aj černého sľepé krála paláce bité. Ňech za ňimi tvój sa znamená tím nápisem obraz: Tento je, hosťinskú čo zľe miľenku klamal. S toľkích otca vecí, s toľkích jeho čínov a skutkov, Ľen jeďiná ve tvéj zostala Krétka misľi. On s čoho sám čisťí sa, to ľen ťebe jedno sa lúbí. Otcovskích sa klamov zrádče potomka čiňíš. Táto (ňemám závisť) ľepšému sa manželu ušla: A spojatími do uzd tigrami víški seďí. Než mú odvržení opohrdnuľi Tráci ze svadbú, Vác tu že sem cudzích vážila nežľi mojích. Ňech sa do rozmúdrích už Atén, reče ňekdo, pobírá; Váľečnému druhí najďe sa Trácku voďec. Vípad skutki jeví. Ňech jest bez vídaru každí, Kdožkoľvek misľí z vípadu skutki merať. Než kebi tvé na našéj sa ukázali rovňiňe vesla, Rekľi bi, že mňe, a jím prospela radda moja. Však ňebola v prospech: do mojého ti bidla ňepríjďeš, Tvé aňi v bistonskích ňezmiješ údi vodách. Tvá sa mi vždicki mihá tvár lúčícého pred očma, Keď hotové odpluť v prístave stáli plťi. S tvími si kvílící mé smel slzi slzmi pomíšať, A sťažovať sa, že už vetri na plachti idú. I v posľed sa na rozchodnéj timi slovmi ohlásiť: Fillido Demofona preskoro svého čekaj. Mám-ľi čekať, čo s’ ušel ňemající ňikdi ma uzreť? Mám ľi čekať zapreté plachti mojému brehu? Avšak predca čekám: bár pozďe miľence sa navráť: Tvá abi ľen na samém chíbala víra časi. Než čo prosím ubohá? Už iná manželka ťa asnaď, A mňe ňedobre čo tak láska vipadla drží. Jak s’ na mňa už zabuďel, žádnéj vác Fillidi ňeznáš, Odkáď jest Fillis, čož je za jednu, pravíš. Čož ťebe Demofone blúdních metanému po cestách Tráckí prístav, a svú hospodu z láski dala. Čož ťi pomohla ze svím: čo ťi potrebnému darunki Dávala tak veľké, dávať i ešče mala. Čož ťi uvédla širé pod moc králostvo Likurga, Sotviže spósobené dosťi ke správe ženi. Kďež ladová k stínnému sahá až Rodopa Hému, A spojené Héber v rovňinu prúdi žeňe. Tisifona široká pri našéj nám huhlala svadbe, A scestná trúchlé húkala pesňe sova. Prítomná tam zapletená bola hadmi Alekto; A hrobová černím dímila fakla ohňem. Predca lazím trúchlá po skalách a po breztve zarostlém, I kďe sa ľen široké dá more zhlédať oku. Buďto je ďeň: buďtož ľigocú sa na obloze hvezdi; Vihľédám odkáď v zátoki vetri dujú. A z jakovíchkoľvek sa ukážú plachti korábov, Hňeď hádám to mojích približovať sa bohov. V zátoki rozbíhám sa, život vlni sotva mi chráňá, Kďe predními na breh rovňina vodmi sahá. Čím sa mi vác bľížá, tím vác já bez seba bívám: Zamdľím, a služkám bídňe do lóna padám. Na spósob natahlích skrivená jest zátoka lúkov; Od kraju rozvaľené príkrini rohmi trčá. Odtáď v podstavené mňe misel bola vodstvo sa pusťiť; Však, poňeváč aj ďál chceš klamať, isťe buďe. Ňech vlni tak stopenú ma ňesú do tvého pomedzá, A mňa ňepohrobenú tam tvoje stretňe oko. Bár na tuhosť bi s’ ocel, diamant, a samého premáhal; Tak za mnú ňemala s’ brať sa ti, predca povíš. Často ba aj za jedem žížním: bok často prebodnuť, A hroznú zemreť jest moja vóla ranú. Sídlo si aj tu na hrdlo, že tvím sa dopusťilo zrádním Objímať ramenám, mílo je srdcu upľésť. V tom sem, čo skoršú abi stud vzal náhradu vraždú, Meškať z vibráňím vraždi sa málo buďem. Ti mňe na hrob za ňenávistnú sa príčinu vpíšeš: Známá s téj, neb inéj chvála ťi rádki buďe. Fillidu hosť Demofon smrťi dal svú ňekdi miľenku; Úmoru on zavdal príčinu, onna ruku.