ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tehdi ňemá buďe tvá, premilí Ňemňislave, Umka,
Ňikdi aňiž vácej spaňilími ňeozve sa hlasmi?
Čož sa hrozí? Či snaď žebi jéj vťip a bistrota prúdu
Neb veľikí schádzal duch a vrúcí Chásoňa plápol?
Však ňechibí aňi vťip, ňechibí aňi bistrota prúdu,
Buď veľikí sám duch, buď horúcí Chásoňa plápol.
Neb zdarené už tak v rímskéj reči spívala pesňe,
Aj čo mužov chválá, a hrďinské účini slává,
Aj ti čo jednu ve svém kratšú nohu vždicki porádku
Zastupujú: žebi sám i Ovíd tito za svoje uznal,
Tím bi i sám Virgil toľikú bol záviďel hodnosť.
Než čo naplat bohatého také mať pokladi úmu?
Keď hrobe ľen ve sľepém a v ťemnéj skríši ľežícé
Bozké prespaňiléj ňespatrá oblohi svetlo!
Jak si mnohí žádá sľichi vencem z bobku okrásiť!
I vrúcnú vzívá a prosí vždi zaň Umku modľitbú;
Od sľichu však ďálí sa veňec, sľišať Umka ho ňechce.
Nuž teda potraťené ber srdce, a poznovu spívaj:
Ňe však tam, kďe milích najvatšé mnoztvo je básňí;
(Čož bi si do prudkého nosiť mal studňice Tibra)
Než tu raďej, pustích kďe Slovákov ňemnoho zrában,
A všeľikím čmáňím pozarostlí ešče je úhor:
Ačkoľvek masní a na každú úrodu hojní,
Daj sa prospevovať; práznú k tomu chvílu nachádzáš;
Ňišt na prekážce ňeňí, tvá ľen chuť a vóľa jeďinká.
Jak súcé, jak i odhodlané tvoje na spevi bidlo!
Umka pokoj lúbí a ťichosť má ráda samotnú.
Čo s toho ťi schádzá? Čiľi ten, čiľi táto ťi chíbá?
Tam veselé hori sú, tam krásné z hájami kopce,
A mnoholúbežním páchnúcé úvaľi kvíťím,
Aj stoki aj čistú mihajícé žrídla voďičku;
Sú i potóčki chitré, i ze svím sú jaskiňe chládkem.
Tehdi sa tak súcého uchop básňíkovi místa.
Tu hľe ňeostrihaní vážními ťa ke spevu Chásoň
Hlasmi volá, a prezvučnú sám lutnu podává.
Tehdi ju pojmi do ruk; sladké na ňu pesňe zahrávaj,
Až po horách, až po spaňilích koľem hájoch a vonních
Od kvíťá doľinách stuha začňe sa všecko ozívať;
Až Viľi zastavovať sa budú, a Rusalki načúvať,
I blúdní ňemalími Veľes poupohňe sa ďivmi.
Tak sám breštanovím Chásoň ťeba vencem okrásí;
Tak slavné a vždicki živé tvoje zostaňe méno.