ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

HÁJISLAV
Čož sa milí Borimíre, na mé tak velmi ďivící
Ovce, hlavú krúťíš? Čo si ňikdá stáda ňevídal?
Toľko ňehľeď: nebo bi s’ mňe mohel jích ešče ureknuť.

BORIMÍR
Pri tvích sem sa mosel ňeuročních zastaviť ovcách.
Dosťi sem už pochoďil; takovích aľe ňemnoho dovčil
Predca sem uhlédal. Z baranov jak všecko je veľké!
Jak skoro sotva lazá pre pačícé matki škuráki!
Jak drobné ľigotá sa po krásních rúno jahňencoch!
Jak čerstvé sú všecki! Ňemoc ťebe asnaď a úpad
10
Ňikdá jích ňekazí: čo o zem bije často pasákov.
Než čo robíš, keď s ňích každé tak dobre vizírá?
Zdáž to pašú bívá, neb víš ňečo v téj veci tajné?

HÁJISLAV
Pravda, pašú ľepšú ľepšé sú ovce, i makšé
Rúno po ňích; než vác to čiňí, že vždicki zachádzám
Tak s ňimi, jak múdrí mňa Slavín bol ňekdi učíval.

BORIMÍR
Už včil vím, prečo toľko o ňem reči védľi kríváňskí
Pastuchové; prečo tak veľkú jemu dávaľi chválu.
Já sem síc misľel, poňeváč ňebol ešče ze starších
Ovčákov, že lužú, bi klamať ľen mohľi ma blázna,
20
Včil však poznávám, že mosí pastírov i starších
Tak víšiť, staršú jako mladšá jahňada plánku.

HÁJISLAV
Veď každí, kdo ho zná, každí, kdo ho ňekdi ľen uzre,
Dať jemu chválu mosí. Prvňejšé sotva na líca
A bradu fúzi chital, v ten čas na všecko premáhal
Už takovích i bačov, čo tricátú zdarňe virostlích
Príchovu jahňátek do svého prisádzaľi stáda.
Ó keď bi s’ tenkrát jeho ľen bol uzíral ovečki!
Jak sa na jar kvíťí po polách, jak hrozna po révoch,
Jak list po stromovú, zeľená jak tráva po masních
30
Rozmáhá pažiťách: jeho tak sa množívali jarki.
Vždicki plní mu hrotek skoro každá dávala mléka;
Žádná s ňích motolic, žádná ňechitávala závrat;
Vlk ňelapil žádnéj a ocasmi do húšča ňezahnal.
Aj čari k ňím platnéj ňikdá mať vládi ňemohli:
Neb jích vivráťil, že zeľin moc a prírodu všech znal.
Jak rozmílo pri svém si stáďe na dúčelu pískal!
Lúbežní je hrkot padajících ze skaľi prúdov,
Lúbežní vetra šust, lúbežné junca bučáňí,
Lúbežné chraplavích štrkotáňí v chrasťi koňíčkov;
40
O mnoho však lúbežňejšé jeho zňívali pesňe.
Keď po luhoch spíval, ščebotať hneď prestaľi ptáci,
Stáda zabudli sa pásť, a hnutíma načúvaľi ušma,
Jak včeľi, keď ranné vistúpí nad horu slnko,
Jedna porád za druhú sa do pol na kvítka virúťá:
Víborních k ňemu tak pod chvílu dochádzalo mnoztvo
Ze všeckích stran pastírov sa potíkať o závod.
Buď rohatích baranov, buď píščaľe kládľi do sádki;
Však prázní sa vracal každí: nebo zakladi všecki
On ľen vihrával. Baranov si s částki prisádzal,
50
S částki iním daroval: než píščaľe všecki porozdal.
Čím sa to náhľe Veľes, čo všech mal správu pasákov,
Bol dovedal, hňeď tam, kďe malích je obidlo pohunkov,
Bez baveňá povolal ho, a kázal tíchto učívať:
Jak maľi ňekdi bi pásť, jak dobre opatrovať ovce.
Jak ťeskňá napred odstavené za kravičkami ťelce:
Tak ťi za ňím tenkrát okoľiční ťeskňiľi známí;
Koľkože však tito žálu, ti zas maľi toľko radosťi.
Keď bi s’ ľen to viďel, jak tam chasňíci pasáckí
Obhrčujú ho koľem ňeináč než jak včeľi matku!
60
Jak tam s ňích bedľiví a pozorní ustami každí
Dichťivo lúbežné z ďiveňím pesňički očúvá!
On pod rozložitím spívá na pahorčeku brestem:
Čož sa robiť mává, abi zdravšé bívali ovce.
Od čoho sprajňejším bi predájali nádobi mlékom,
Pekňejšé a trikrát makšé dostávali rúno.
Jak s ňimi obchádzať, bi slabé ňevivrhli jahňence.
Kďe pre malích ľepšá sa nachádzá pastva barancov;
Čas keďi odlúčiť keďi jích zléj od rudi chráňiť.
Jak poznať, ze kerého baran, ze kerého cecáka
70
Súcejší buďe škop; jak též, kebi nákaza ňekdi
A zlá prišla ňemoc, móžú sa všecki viléčiť.
Tak spívá; metaní odrážá rovňina ohlas;
Za krovatími dokáď ňezapádá hájami slnko.

BORIMÍR
Ó jak si ščastní, že si toľké od ňeho pesňe
Aj ti očul spívať! Jemu tehdi samému to všecko,
Všecko to máš ďekovať, že tvé tak stádo je dríčné.
Jak sa mu odsluhuješ? Si ľi ve speve naňho pamatní?

HÁJISLAV
Jak bich naňho mohel ňepamatné otvoriť usta?
Keď jeho vác milujem, než rannú kvítko rosičku,
80
Vác než kozka lupeň, vác než hrdľička lesíček;
A k ňemu toľko sa má z ďňa na ďeň rozhojňuje láska:
Koľko na jar dvojakéj zdvíhá sa topolčina barvi.
Skór na dríňe žalud, na duboch skór drínki porostú,
Skór vrana jak slávík, slávík buďe jak vrana spívať:
Než jeho povďačná moja prestaňe fajfara sláviť.
Svedčťe to rozľehlé vi pasinki a háje milostné!
Jak známé sa tu vždicki po vás jeho méno ozívá!
Jak v méj vždicki prví a posľední pesňi sa chváľí!
Ó kebi toľko sa ľen pari mému uchádzalo hrdlu!
90
Koľko bi dosť hlásiť veľké jeho vládalo skutki!
Známejší a povestňejší ňenalézňe sa pastír!

BORIMÍR
Ňech sa ťi tak vždi voďí, jak spevmi si naňho pamatní!
Jak též rozhlasuješ veľké jeho pesňami chváľi:
Neb najstáľejšá pre mužov sú okrasa pesňe;
Pesňe i, keď pominú sa, čiňá jích méno povestné!
Aj včil jestľi buďeš mi o ňem pesňičku tu spívať,
Túto ťi dám, tisové, hľeď, má toporisko, valašku.
Dvoch za ňu sem daroval pastírovi s Turca barancov;
Dva prihoďim tito sirce, i bárs dar tento ťi žádní:
100
Neb sira máš hojnosť; než keď vi takíchto ňemáťe
Jak mi na Horňákoch, za vďak ňepochibňe ťi padnú.
Ľen spívaj pesňičku; naších viučím ju pasákov.
Aj po naších veľkí sa Slavín buďe hájoch ozívať.

HÁJISLAV
Rád si milí o milém zaspívá. Ňikdi za horka
Tak ňeťeší o poľedňi ľežať pri potóčku ve sťíňe,
Tak ňeťeší z bukovéj sladkého si ve smaďe mléka
Číše upiť: jak ťi mňa ťeší jeho pochvaľi spívať.
Než poňeváč viššé v prostred ňeba slnko sa blíží,
A všaďe už menšé, vždi i menšé sťíni sa úžá:
110
Čas buďe už k dojeňú pohnuť do košára ovečki.
U mňa zatáď móžeš v stuďeném pod hruškami chládku
Odpočinuť si a dobre hoveť. Mám žinčicu čerstvú,
Mám škercov, mám též léskovcov a oskoruš hojnosť,
Tam ťi buďem spívať, jak ľen dlho sám chceš očúvať.