ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

MELIBEJ: Titire, pod širokím ti bukem ve sťíňe ľežící Pastírské na maléj rozmíšláš dúčeľi pesňe: Já kraje vlasťi, a tak mňe milé ti pasinki opúščám; Z vlasťi sa já sťehujem: ti pokojní Titire v chládku Prekrásnú rozléhať učíš Amarillidu háje. TITIR: Ó boh nám takovú doprál Melibejko zahálku. Neb ťi mi on buďe vždicki bohem; jeho často zamáčá Oltár útľinké od stáda našého baranča. On sa mojím, jak zreš, jalovičkám túlať, a mňe hráť Všecko na sedlácskú, čo chcem, píščalku dopusťil. MELIBEJ: Však ťi ňemám závisťi; ba vác mi je ďivno: po všeckích Neb vókol búrí sa poľách. Hľe kozički ňevládní Já sám odháňám; a s túto preľedvi sa ťáhňem. Neb včil prám vikoťíc v hustém blížňence tu léščú, Ach! na holém kameňú náďej mi opusťila stáda. Často ťi nám toto zlé, sprostéj kebi ňebolo misľe, Od hromu rozrazené, pamatám, hlásívaľi dubce. S prázních často cerov hrozné kvákávalo vransko. Však ľen predca, poveď že to nám, kdo je, Titire, ten boh. TITIR: Mesto, keré zvú Rím, já sem, Melibejko, sa blázen Domňíval, rovné že našému je, často hoňívať Utlích kam zvik máme ovec pastíri barancov. Tak sem ščence sukám, kozlom kozľence podobné Znával; tak z veľikími malé običajňe zarovnal. Než toto tak sa hlavú nad iné podvihnulo mesta, Jak sa ponad hibké spínává jahňada prúťí. MELIBEJ: Než jaková ťebe Rím toľká bola príčina spatriť? TITIR: Sloboda: bár pozdná, avšak na ležáka sa zhľédla; Keď belšé už pod britvú mi opádali fúsi; Však sa zhľédla, a dosť po dlhém časi predca ma došla, Jakž Amarillidi sem prichiťil sa, Galátee spusťil. Neb, viznám sa, dokáď mňa Galátea mávala svého, Náďeje sem volnosťi, aňiž peče statku ňemával. Ačkoľvek mnoho z mého obet sa uchádzalo stáda, Masní též sa pre ňevďačné sír mesto robíval: Ňikdi mi predca domov ruka ňešla peňázami ťažká. MELIBEJ: Ďiv ťi mi bol, smutná čo voláš, Amarillido bozstvo; Své komu toľko viseť na stromku jablčka ňecháváš. Tvój schádzal ťi Titir. Sám tento ťa, Titire, borňík, Sám ťeba tento prameň, sami aj ti volávaľi sádki. TITIR: Čož mal sem si počať? ňemohel sem službi sa pozbiť, Ňikďe aňiž tak dobroťivích bohov inďe naľéznuť. Tam sem já, Melibejko, viďel mláďenca, jemužto Každomesáčňe budú naše ráz oltáre sa kúriť. Odpoveď on první tu na mú dal prosbu takúto: Pasťe si, jak pred tím, voľi, chlapci; prisaďťe bujákov. MELIBEJ: Ščastní starče, milá teda tvá ťi pozostaňe orba! Dosťi ináč veľká ťi; kameň bár všecko zanášá, A blatním jazero trávňíki zabahňuje síťím. Ňezviklá ťelnému ňedá vadi pastva dobitku; Súsedskej aňi zlá ňeubľíží nákaza lichvi. Ščastní starče, milé známími tu medzi potokmi, A sťínními buďeš studňičkami chládki požívať! Odtáď zapľetaná od súseda končini medza, Kďe kvet hiblejské vždi berú si včelki na vrbkách, Často ťa ľúbežním ke sňíčku ponúkňe vučáňím. Odtáď pod visokími rezáč buďe skalmi ťi spívať; Však ťi zatím aňi, tvá rozkoš, hrivňáci, aňižto Od vetrních trúchľiť hrdlíčka ňeprestaňe brestov. TITIR: Skór v lahkém jeľeňov létať buďe stádo povetrú, Skór na holích morská zaňechá ribi zátoka pískoch; Skór vihnaní dávnéj premeňící končini vlasťi Parťi budú z Arara píjávať, a Ňemci ze Tigra: Než z méj prespaňilí jeho parsún misľe vipadňe. MELIBEJ: Než s nás jedni suchéj odtáďto do Afriki pojdú: Do Scitie zas iní, a do Kréti ku réce Oaksa, Neb zhola k odďeľením od okrška celého Britannom. Ňekdi mojéj hľe po dosťi dlhém čaši končini vlasťi, A strechu postavenú ubohéj s trávňíka chalupki, Zhlédnúcí mój kraj, poďivím na ňekoľko sa osťin! Bezbožní zrobené ti voják buďe úhori mávať? Cudzozemec tú sejbu? hľe, kam ňedovédla prebídních Ňesvora meščákovi komu, hľe sme zasáľi poľíčko! Hruški teráz, Melibejko, posaď, vlož révi do járkov. Iďťe vi mé, ščastní pred tím statek, iďťe kozički. Vás pozatím, v zeľenéj rozprestren jaskiňi na znak, Po skalnéj ďaľeko spínať sa chrasťi ňeuzrem; Spev ňevidám žádní; pode mnú kozľence pasákem Kvitnúcí mľečňík z vrbičím ňepohrizňeťe horkím. TITIR: Však s’ ľen predca mohel se mnú tu do rána si pospať Na svížém lísťú: dozráté máme jablčka, Kaštani makkunké, tlačeného i premnoho mľéka; A všaďe už v ďeďinách sedlácské víški sa kúrá, Vatšé též padajú z visokích hor na krovi sťíni.

Po krásném pastír Koridon bol Aleksovi túžil, Rozkoši pána; aňiž ňemal už vác náďeje žádnéj Ľen buki pod husté, a širími vršákami sťínné Často choďil; ňespósobné kďe takéto samotní Sťískáňá po horách a po hájoch darmo vidával: Ukrutňíku na mé ňedbáš ňišt pesňe Aleksi? Ňišt sa mi ňezmiluješ? zemreť mňa koňečňe prinúťíš. Včil sťínné sám aj dobitek chládečki požívá; Včil sami též sa krijú zeľené jaščerki do kríčkov; Testila aj skonaním prudkého od úpeku žencom Cesňeki rozťírá, a voňácé lístkami dúški. Než se mnú, tvoje keď vihľedávám šlapaje, vrúcím Pod slnkom štrkotá chraplavími koňíčkami chrasťi. Zdáž ľepšej ňebolo smutnú Amarillidi prchkosť, A zdorné znášať pohrdáňí? zdáž ňe Menalka? Bár on jest černí, bár tvéj ti ve tvári si bílí. Ó krásné pacholátko, ňever mnoho kráse barevnéj; Bílí zob viprší, černí sa utrhňe jacintek. Vždicki ti ľen mňa tupíš, aňi, kdož sem, Aleksi, ňepozreš. Jak statkem bohatí, na mnohé jak dojivo hojní. Z mích sa ťisíc jahňic po sicilskích ťáhňe pahorkoch. Čerstvé ňeschádzá v letném časi mľéko, i zimném. Spívám, jak spíval dircejskí Amfion, ovce Keď zháňal keďi na brežném Aracinta pomedzú. Ňejsem i tak škaredí: z brehu sem sa zhľédal oňehdá, Keď more stálo ťiché; ňebuďem já Dafnisa báť sa, Bár ti za sudca buďeš, krem ňekdi bi oklamal obraz. Ó kebi ľen v podlích se mnú sa ťi lúbilo pastvách A v ňízkích bívať chalupách, a zvírata strílať, Na sléz též zeľení kozlátek stádo viháňať! V hájoch nasľedoval bi si se mnú ve speve Pána. Pán první pripojiť množšé k sebe trsťini vojskem Ustanovil; Pán má peč o ovce, a tíchto pasákov. Píščalkú aňi své si ňeťáž perňički oťírať. Bi znať všecko mohel toto, čož ňevivádzal Amintáš? Mám píščalku sebú, zložená je ze sedmi ňerovních Piskorcov, Dametáš čo mi dal pred časmi na obdar, A mrúcí povedal: Ťeba včil má táto druhého. Tak povedal Dametáš; závisť mal blázen Amintáš. Krem toho dvoch, na ňebezpečném dosť údoľi našlích, Mám srncov, bílé čo majú včil i kapki na srsťi, Ovci za ďeň visušá oba cecki; i tíchto ťi chráňím. Osmahlá už dávno prosí jích Testila odvésť; Odveďe aj; poňeváč ťebe mé sa darunki ňelúbá. Sem príď, ó krásne pacholátko, sem: Ejhľe košíki Nimfi plné lalií ťi ňesú, ťebe Najada bílá Pilňe fialki bľedé, a slepé maku rúže berúcá, Narcisi, a kvíťí voňavích prispojčuje koprov; Škoricu prepľetajíc, a milostnéj vóňe zeľinki, Lúbežné žltavím krásí ťi jacinti mesáčkem. Sám s prachovími buďem zbírávať kožkami gdúľe, Kaštani aj ti, čo má Amarillida mávala ráda; Sľivki pridám ťi žlté: ovocí to i dostaňe chválu; Aj vás bobki trhať buďem, aj ťeba mirťino bľízká: Tak zložené poňeváč lúbežnú páchňeťe vóňú. Sedlákem s’, Koridon; ňedbá na darunki Aleksis: Chceš-ľi i darmi hoňiť, ňeprevíšíš darmi Joláša. Ach čož sem vikonal si? veter na kvítki poľední Streščen, a v čistotné pusťil sem studňice kancov. Ach pred kím uťekáš? bohové též bidľiľi v hájoch, Paris i Dardanskí. Pallas, čo zakládala zámki, Ňech sama v ňích bívá; luhi nám nade všecko sa lúbťe. Lev hrozní po vlkoch; po kozičkách vlčko lašovních; Bujná po kvetnéj túží jaťelince kozička; Já za ťebú Koridon; každého to ťáhňe čo lúbí. Pozri domov zveseními idú už volčata pluhmi, Slnko i nakloňené rostúcé zvatšuje sťíni; Než ve mňe láska horí; poňeváč bez konca je láska. Ach Koridon, Koridon, jaková napopadla ťa bláznosť; Od poľi máš zrezanú po panožních vinňicu brestoch. Čož ňečo sám rádňej, čo ťi jest k úžitku potrebné, Prútkami, neb šáším sa ňechistáš vázať ohibkím. Najďeš iného, ťebú pohrdá keď tento Aleksis.

MENALKÁŠ: Čé je to stádo poveď Dametášu? Melibeja asnaď? DAMETÁŠ: Techto ňeňí; aľe Égonovo: pasť dal mi ho Égon. MENALKÁŠ: Ňeščastní vždi dobitku ovec! keď stáľe Neéri Sám lahoďí, a je v bázňi, abich sa ňepredložil od ňéj, Cudzí tento pasák dvakrát za hoďinku dojívá Ovce; a tuk statkom krádá, a mľéko barancom. DAMETÁŠ: Skrovňejšej tito predca mužom veci pomňi vičítať. Víme i kdo zvédol ťa, na príč keď patriľi kozľi, I v chrámečku jakém, aľe snadné smáli sa Nimfi. MENALKÁŠ: Snaď tenkrát, misľím, keď mňa ščepňičku Mikóna A zhubním porezať zahľédaľi révi kosírem. DAMETÁŠ: Neb tuto, keď pri starích si bukoch Dafniskovi oblúk Zlámal, a šípi: keré keď ti, zlostňíku, Menalko Zahlédel s’ pacholátku dané biť, i ťažko si ňésol; I zľe kebi s’ mu ňebol spravil, a snaď bol bi si umrel. MENALKÁŠ: Čož má pán urobiť, keď kmín smí takto sa rúhať! Zdáľiž sem ňeviďel ťeba, keď si na Dámona kozla, Podvodňíku, čihal, ščekajícím premnoho vlčkom? Aj keď sem zavolal: kam sa včil tento zakrádá? Titire, stádo zežeň; ti si sa hňeď pod šachor ukril. DAMETÁŠ: Zdáľiž bi mňe ňebol premohlí on v pesňi oďevzdal, Má čo si pískáňím zaslúžila fujara, kozla? Jestľi ňevíš, mój bol to kozel: za pravdu to Dámon Sám uznal; však dať pre ňemožnosť predca zapíral. MENALKÁŠ: Spevmi si ho premohel? či si mal keďi píščalu voskem Pospojenú? či si ňezviknul ňeumelče po cestách Škrípajicím ubohé roztrásať piskoti sťeblom? DAMETÁŠ: Chceš teda, čo kdo jeden za druhím s nás móže dokázať, Skusme tu medzi sebú? Já tú kravu (bi s’ mi ňeodprel, K hrotku choďí dvakrát ďňa, chová dvoje ceckami ťelce) Vistavujem: ti poveď mi, jakí dáš naproťi základ. MENALKÁŠ: Ňišt ze ťebú do stávki saďiť ze stáda ňemóžem: Neb mám otca, a zlú macochu, vždi mi krivdu čiňícú; A ďňa dvakrát oba stádo, jeden zase kozlata čítá. Než to, čo sám uznáš ti zaisťe biť omnoho vatšé, (Keď sa ťi tak blázňiť lúbí) z buka číšu do sáďki, Víborním rezanú dám Alcimedóna remeslom: Réva na ňejž pridaná umeľeckím z venku zelézkom Zbľednúcého višlé obvíňá breštanu hrozna. Obrazi dva v prostred sú, Kónon: a kdožto bol inší, Čo sveta techto celí pre luďí bol spísal okršľek: Čas čo bi ženci, kriví mávať čo bi mohľi oráči? Ešče ňepil sem s ňéj, skovanú si ju bedľivo chráňím. DAMETÁŠ: Aj mňe ten Alcimedón dve prepekné číše vikrúžil, A spaňilím vókol pozaobsahal úška akantem; Orfeja na prostred ze sledovním postavil hájem, Ešče ňepil sem s ňích, skované jích bedľivo chráňím. Keď pozreš na ťeľičku: ňemáš si poháre čo chváľiť. MENALKÁŠ: Ďňes mi ňijak ňevihňeš; bár jak víminki povíšíš. Ňech to sľiší ľen, aneb čo prichádzá, ejhľe, Palémon. Já vikonám, bi s’ hlasmi potom každého ňedrážil. DAMETÁŠ: Rob nože, jestli čo máš, ňebuďem vác já sa tu meškať; Sudca aňiž zdráhať: mój ľen súsedko Palémon Dobre na svéj si to, vec ňemalá jest, misľi porozváž. PALÉMON: Spívajtež: poňeváč sme na makkú sedľi si trávu; Včil každé poľe, včil každí strom k úroďe cílí; Včil zeľeňá všaďe háj; včil svá roku všecka je krása. Začňi, prví Dametášu; potom ňech začňe Menalkáš. A spívajťe jeden po druhém; tak mílo je Múzám. DAMETÁŠ: Póvod buď Jupiter, plno všecko Jupitera Múzi. On vždi o zem dbává; on v mích má oblubu pesňách. MENALKÁŠ: Rád mňa i má Fébus; mám vždicki pre Féba darunki, Bobki a červeňavé lúbežnéj barvi jacinti. DAMETÁŠ: Žartovné jablkom dráží mňa Galátea ďevča; A k vrbičú uťeká, a viďeť chce sa napred ode mňa. MENALKÁŠ: Než mňe sa má naschvál prednášá láska Amintáš; Tak že ze mími ňeňí známejšá Délia ščencí. DAMETÁŠ: Už hotoví pre svú spaňilú mám Vénusu obdar; Neb sem místo viďel, kďe hňézdo si kládľi siváci. MENALKÁŠ: Jak mohlo biť, z ľesného ďesať sem chlapcovi poslal Stromku zlatích jablček; pošľem zase toľko mu zajtra. DAMETÁŠ: Koľkokrát, a jaké slova má mňe Galátea rekla! Vetri bohom do uší ňejakú ľen částku viňesťe! MENALKÁŠ: Čož platné je, že sám ňetupíš mňa Aminto na misľi, Jestľiže, keď ti hoňíš kancov, já síťi držávám? DAMETÁŠ: Fillidu pošľi mi; ďeň zroďeňá jest mého, Jolášu; Jestľi buďem ťeľicú zbožnú konať obetu, príď sám. MENALKÁŠ: Fillidu mám nad iné rád; neb mój kvíľila odchod. A zdlha, praj, krásní dobre majže sa, dobre, Jolášu. DAMETÁŠ: Zhubní vlk jahňicám, dozrátím prívaľi sáťám, Zhubné vetri sadom, zhubní Amarillidi nám hňev. MENALKÁŠ: Vlhko milé poľu, odstavením list jabloňe cápkom, Ťelním vrbka milá stádám, a mňe toľko Amintáš. DAMETÁŠ: Pollio rád našu má, sprostá bár táto je, pesňu: Múzi, vašému rizú už čitaču pasťe kravičku. MENALKÁŠ: Pollio sám i nové skládá spevi: pasťe bujáka, Rohma čo už klává, a nohú rozhadzuje písek. DAMETÁŠ: Pollia, kdož miluješ, príď tam, kďeže tento je, rád si; Ňech ťi ťečú madi, a s trňičá žeňe kvítek amóma. MENALKÁŠ: Bávia kdo v závisťi ňemá, ňech Mévia pesňe Rád má, i priprahá liščákov, a kozľi dojívá. DAMETÁŠ: Chlapci, čo si kvíťí zbíráťe, a jahodi zemské, Preč zuťekajťe, čučí stuďené ve tráve haďisko. MENALKÁŠ: Ďál ňechcejťe zalézť ovčički: ňedobre verívať Jest brehu; rúno baran mokré dovčilka visúšá. DAMETÁŠ: Titire preč zavráť sa ženúcé k réce kozički: Sám jích, keď buďe čas, ve studňici všecki okúpám. MENALKÁŠ: Chlapci zežeňťe ve sťín ovčički; zrazí-ľi sa mléko Od spari, darmo ťahať zas máme, jak ondi, škuráki. DAMETÁŠ: Ach, jak mám s tučného chudích ladňíka bujákov! Stádu je tá zhubná, i stáda pasákovi láska. MENALKÁŠ: Tímto ňeňí vada láska: držá ľen sotvi sa kosťi. Ňeznám, čé urekať mňe mosí oko vždicki barancov. DAMETÁŠ: Rekňi, jakích v krajnách, a buďeš mi Apollo preveľkí, Ľen tri, a ňišt vácej, širšé sú ňebesa rífi. MENALKÁŠ: Rekňi, jakích v krajnách ti hrďinskích ménami králov Poznačené kvítečka roďá sa; a Fillidu maj sám. PALÉMON: Mé to ňeňí vaše tak veľké tito hádki porovnať: Aj ti kravički hoden s’; aj tento, i láski kdokoľvek Buď sa bojí sladkéj, okusí buď ňekdi prehorkú. Zavriťe chlapci potok: napitá už dosťi je lúka.

Múzi sicílické, vážňejšé začňime pesňe; Chrasťini, a krehké sa všem tamariški ňelúbá. Máme-ľi háj spívať, ňech jest háj konšala hodní. Už vek posľední kúmejskéj veščbi dochádzá; Zas veľkí času nastává ze celosťi porádek. Už sa vracá aj Panna; vracá králostvo Saturna; Už sa nové z visokého na zem ňeba rodstvo zesílá. Ľen temu, čož sa, Lucino, roďí, pacholátku, zeľezní Pod ňimž vek dokoná, a zlatí svetu príjďe celému, Čistotna prispej: tvój už jest králem Apollo. Za ťeba táto vekov má ozdoba konšala nastať Pollio; a slavné započať sa mesáce točívať. Za ťeba vodca, našéj ňečo jestľi pozostalo zlosťi Zahlaďené večnéj sprosťí svet bázňe očisťen. On sebe vezme život bozskí, a z bohmi zahľedňe Sprítomeních hrďinov, sám aj buďe spatrovan od ňích, Uspokojen též svet ríďiť buďe čnosťami otcov. Než ťebe zem prvné bez všeckéj práce darunki Ó pachola, s pnúcími vidá breštanmi kopítňík, A s krásňezrostlím vodní bob zmíšan akantem. Bez pastíra domov nabehlíma kozički vimenma Pojdú; vác ňebudú sa aňiž báť stáda leviskov. Lúbežné ťi kolíska nosiť buďe od seba kvíťí. Pozhiňe had zlostní, i klamúcá tráva pajedmi Pozhiňe; assirskí všaďe nastaňe kvítek amóma. Než, spolu hňeď hrďinov čím chváľi, a otcove skutki Mocť buďeš už čítať, čo bi aj boli čnosťi rozeznať: Makkím ňezrobené pozažlknú úhori sáťím, A s trňičá doľe červenavé buďe hrozno visávať; Aj rosními tuhé sa poťívať dúbravi madmi. Predca malé dávních sa povad zostatki naléznú, Čož bi plťú okusiť more, čož bi ohradmi upevňiť Mesta, i v rozkrojené poorať zem kázaľi brázdi. Tífis iní tenkrát, a iná buďe Argo vezúcá Víborních vodcov; boje též zase bívať, i vojni; A znovu zas veľkí proťi Tróji sa višľe Achilles. Než pozatím, keď ráz veku už mužského dosáhňeš, Prívozňík z mora ustúpí; aňi plavcova jedla Kúpe ňemá čarovať; v každéj zemi všecko porosťe. Úhor ňepretrpí hrablí, a rezáča vinohrad. Z járem už aj mocní viprahnú juncov oráči: Rozľičními aňiž ňebudú vlni barvami lhávať; Než sám po spaňilích lúkách baran už si na krásní Šarlát, už na žltí šafrán buďe rúno meňívať; Sám po pašách tučné zaoďáť má jahňata červec. Tak ščastné veki bežťe ke svím boli reknuli pradzám Presvorné stálími bohov poosudami Parki. Pojmi si ó veľkú, buďe už čas, pojmi si hodnosť, Vzácné ďéťa bohov, naroďenče Jupitera veľkí! Pozri, jak okruhlú kľenutí svet kňíše sa ťerchú, Jak zem, i rozložeňí morské, jak i víška ňebeská; Pozri, jak už veselí sa pre vek ten všecko budúcí. Ó kéž tak bi dlhá života mňe pozostala částka, Duch též, tvé bi na koľko za dosť bolo číni vihlásiť! Sám aňi mňa tráckí ňeprevíší pesňami Orfej, Lín aňi; bár mu oťec, temu tam bár matka pomáhá: Orfeju Kalliope, prekrásní Línu Apollo. Pán sa i hádajicí se mnú Arkádie súdem, Pán sa i biť premohlím vizná Arkádie súdem. Začňi, pacholča malé, poznávať matku ze smíchu: Matka si už za ďesať nasťískala dosťi mesácov. Začňi, pacholča malé: z roďičov komu ňikdo sa ňesmál, Techto bohov ňecťil stól, ňecťila bohiňe postel.

MENALKÁŠ: Čo spolu, Mopse, dobrí poňeváč sme sa zešľi obadva, Ti snadnú pískať fujarú, já ustami spívať, Medzi koľem zrostlé tu ňesadňeme z léskami bresti? MOPSUS: Ti starší si; mňe prislúchá ťa, Menalko, počúvať! Buď pod kláťícé meňeními sa vetrami sťíni Vejďeme, buď radšej tu do jaskiňe. Jaskiňu, pozri, Jak rídkími planá obtkává hroznami réva. MENALKÁŠ: Sám na našéj ze ťebú ňech má hore pótku Amintáš. MOPSUS: Čož, keď spíváňím pachorí sa ťi Féba prevíšiť? MENALKÁŠ: Začňiže, Mopse, prví: keď máš buď Fillidi ohňe, Buď ňejakú Alkóna povesť, neb Kódrove pótki. Začňi, Titir na tráve zatáď nám pásť buďe kozlov. MOPSUS: Rádňej pesňe, čo sem v bukovéj sám kóre oňehdá Čáral, a jednu porád za druhú vispívaja písal, Rozvážím; ti potom rozkáž, bi sa hádal Amintáš. MENALKÁŠ: Koľko bľedéj oľive hibká ratoľesťami vrbka, Koľko začerveňaléj spikanard sám rúži popúščá: Toľko naším ťebe sám ustúpí súdem Amintáš. MOPSUS: Prestaň vác, pachola, prestaň; sme do jaskiňe vešľi. Pohrebem ukrutním zňeseného naríkali Nimfi Dafnisa: za svedkov Nimfám sťe vi z léskami réki: Svého obejmúcá ubohú keď mrtvinu sinka, Ukrutních bohov, ukrutné maťi vzívala hvezdi. Ňikdo za tích ďňov, ňikdo silích, ó Dafnise, juncov Ke stuďením ňehnal mlákám; aňi ustami žádní Réki ňeoblízel štveronoh, buď trávi sa dotkel. Dafnise, aj penské že pre tvój zarvávaľi úmor Levska, to vespustné i pahorki, i háje to svedčá. Dafnis i armenskích zaprahnuť pred vozi tigrov Ustanovil, Dafnis na počesť Bacha tance vivádzať, A z revičá lisťí na ohibkí zapľetať oščep. Jak vinňík brestom, vinňíku jak ozdoba hrozno, Jak stádám je buják, masnému jak úhoru sáťí: Tak ti všecka si bol tvím ozdoba; keď si ti umrel, Hňeď sama nám Páles roľe, sám hňeď opusťil Apollo. Po brázdách, na kerích sme preveľké jačmeňe sáľi, Kúkol, a ňeščastné sa roďívá ovsihi sťeblo. Mesto fialki miléj, a krásních narcisa kvítkov, Bodlák, a hlohoví z ostrím povirostlo picháčím. Sipťe na zem lisťí, a chládkem zakriťe studňe Pastuchové: toto sám vikonávať káže si Dafnis; Též postavťe mu hrob, na hrob spolu dajťe i nápis: Dafnis já po luhoch, známí odtáďto po hvezdi Prekrásních pastír statkov, sám omnoho krašší. MENALKÁŠ: Tak mňe tvá sladká bozkí pesňička je spevče, Jak skonaním na tráve je sen; jak v parňe horúcí Skáčicéj stuďenú zahasiť smad réki voďičkú. Už sa ňe ľen fujarú, aľe spevmi i majstrovi rovnáš; Ó pachola ščastné, ti buďeš na predku za tímto. Já aľe jakkoľvek za ťebú mé predca započňem Spívať, a tvého buďem podvíhať Dafnisa k hvezdám; Dafnisa podvíhať k hvezdám: nás lúbil i Dafnis. MOPSUS: Zdáž vatšé mi čo nad takové biť móže darunki? Aj pacholátko samé sláviť sa zaslúžilo spevmi; Aj Stimikon tito prichvaloval tvé dávno mi pesňe. MENALKÁŠ: Ňespatrené bílí sa ďiví na bráni Olimpa, A pred nohma viďí i hvezdi i oblaki Dafnis. Tehdi novú pľesajú poľa všecki a háje radosťú. Pán též, i spevní pastíri a ďévki driadské. Vlk ňečihá na stádo, aňiž síť podvodu chitrím Ňezmíšlá jeľenom; je milovňík pokoja Dafnis. Ňezhoľené sami od veľkéj veselosťi pahorki Hlas metajú k hvezdám; sami už skaľi pesňami hlučné, Chrasťini už sami zňá: boh jest, boh tento, Menalko. Ó buď tvím dobrí, a milosťiv! na štvoro pozri Oltárov: dva hľe s ňích tvoje Dafnise, dva tvoje Fébe; Ročňe ťi dve sladkím sa peňícé nádobi mlékom, Též dve plné masného buďem stavať oľeja číše; Obzlášť hojňejším veseľící hosťini vínom, Keď buďe chladno trvať pred ohňem, keď ťeplo ve chládku, S číše noví poľejem sladkéj Ariúzie nektar. Vispevovať mi budú Dametáš, a z Liktusa Égon; Alfezibej skákať, chlpatí jak Satiri skáčú. To vždi sa má ťi konávať, i keď Nimf nastaňe slavní Svátek, i keď z obetú obchádzať pojďeme úhor. Vždicki zakáď hori kanci, zakáď ribi zátoki lúbiť, Včelki zakáď sa budú pásť tímem, a švrčki rosičkú: Vždicki i méno i česť z veľkú tvú zostaňe chválú. Jak Bachu, neb Cereri, slub tak sedláci konávať Každí rok ťi budú; naplňiť slub tíchto zavážeš. MOPSUS: Čož ťebe dám, a jaké za takú pesňičku darunki? Neb ťi ma tak ňeťešá aňi strhlích šustoti vetrov, Vlnmi aňiž tlčení breh, aňiž tak medzi kamennú Tá čo sa krúťívá doľinú a pohurtuje réka. MENALKÁŠ: Túto ťi já hlasnú darujem, než oďejďeme, píščal. Tú sem, Po krásném Koridon bol Aleksovi túžil; Tú pískal sem, Čé je to stádo? Melibeja asnaď? MOPSUS: Než ti paľičku tu máš, za kerú keď často prosíval Antigenes, dostať ňemohel, bár láski bol hodní, Prekrásnú i meďú, i zarovné uzki majícú.

Prvná má spívať sirakúzské ráčila pesňe Múza, aňiž v hájoch sa ňezarďela mávať obidlo. Keď sem králov a boj spíval v ucho šklbna ma Fébus Porval, a rozpomenul: Titire, pastírovi tučních Pásť svedčí baranov, z lahčími sa spevmi zanášať. Včil já (však viberú sa iní, tvé chváli čo písať Váre budú mať chuť, smutních aj spívať o vojnách) Sedlácskú buďem obmíšlať si na dúčeľi pesňu. Z rozkazu prospevujem. Keď však toto predca i ňekdo Z lúbosťú čítať buďe: mé tamariški ťa Váre, A všeľikí spívať buďe háj; aňi Fébovi žádné Písmo ňeňí milšé nad Várovo méno majícé. Počňiťe Múzi. Chromis z Mnazilem pacholíci Siléna Rozvaľeného tuhím zahlédľi ve jaskiňi spáňím: Mal nabehlé vínom žiľi, jak má vždicki, včerajším; Ľen z hlavi odpadané ďál od ňeho ľežaľi vence; A skoro z oškohlaním sa uchom prevráťila konva. Techto popadše (oboch poňeváč on v náďeji pesňe Často klamal) ze samích naň pútka uvrhnuľi vencov. K ňím tovariška pridá sa, a k laklím pristaňe Egle; Egle, Najad najkrásňejšá: už i zrakma viďícmu Nákrvavú krásí čelo, a slichi maľini barvú. On zasmáv sa na klam, Načo vážeťe, chlapci, virekňe, Pútka? Vimožťe ma s ňích; dosť že sťe sa zdáľi prevíšiť. Pesňe, keré žádáťe očuť posľišťe; vi pesňe, Odplatu táto inú buďe mať; spolu tento začíná. V tom bi si na príspev bol Faunov a zvírata spatril Skákať, i drsňícé mavotať sa vršákami dubce. Toľko aňiž skalní ňeťeší sám s Féba sa Parnas: Toľko aňiž z Rodopú ňeďiví sa na Orfeja Izmar. Neb spíval, jak v ňezmírnéj práznosťi sa zešli. Semena tíchto zemí, povetrá aj rovňini morskéj, Rozčistích spolu též ohňov; jak všecki počátki S tíchto prvích, útlá sama aj sveta zrostla okruhlosť; Jak pozatím tuhnuť zem, a všecko začínala vodstvo Zháňať zlašť, a pomáľi vecí brať spósobi všeckích; Jak sa novému už aj poďiví zem slnku vichádzať, Jak padajú z višlích hore dešďe a prívaľi oblak: Jak tenkrát vstávať započínaľi háje, a rídké Ešče po ňeznámích sa zvírata tlkli pahorkoch. Ďál metané Pirhem kameňí, králostvo Saturna, Ptákov i kaukazkích spívá, a Prométea kráďež. K tímto pridá, u jakéj ňechaného na Híla stuďenki Vreščaľi plavci: breh až všecek Híla sa, Híla ozíval. I ščastnú, juncov kebi ňikdi ňebívali stáda Pazifaju sňahového ťeší volčátka milosťú. Neščastná aj panno, jaká nepopadla ťa bláznosť! Pres roľe s podvodním Pretovički sa ťáhli bučáním: Žádná však sa do tak škaredého ňepustila z lichvú Súložeňá, svím bár sa šijám dať obávali járma, Často i na hladkích si čelách pomatávali rožki. Ňeščastná ach panno, ti sa včil pres hori túláš: On, bílím opren sa bokem na jacinťe ľežící, Pod černími bľedú si prežúvá dubcami trávu; Buď ňejakú ze stáda hoňí. Ó zavriťe Nimfi, Diktejské ó Nimfi, luhom včil zavriťe príhon: Jestľi sa ňekďe jaká ze našíma pre náhodu očma Volčeka blúďícá potká draha; asnaď ho trávi Rozbaženého chuťú, anebožto za stádom idúc’ho, Poprivedú ňejaké v gortinské stáje kravički. Spíval i hešperskím sa ďivícú pannu jablčkám; Sestri potom Faetonta mochem korovinki zavíná Horkéj, a zvíšné podvíhá od zemi jalše. Blúďícého potom spívá Permessa u réki Galla jakási tu Múza do hor jak védla aonskích; Jak pred ňím sa celí aj zbor podvihnul Apolla; Jak jemu sám též Lín bozskími to pastucha spevmi, S kvíťá a z horkého veňec hlavi mavši patržlá, Reknul: Túto prajú ťebe, vezmi si, píščalu Múzi, Aškrejskému kerú pred tím dali starcovi: drsné On na ňu keď hrával jaseňí schádzávalo od hor. Túto buďeš sláviť luha Grínejského počátek: Háj bi ňebol žádní, preňž vác bi si védel Apollo. Mám-ľi i récť, jak Scillu, o ňéjž nás došľi povesťi, Podkasaná že koľem bílich potvormi u črísel Loďstvo ulissejské rozmétla, a v rovňiňe bezdnéj Ach! morskími laklích rozkmásala ščencami plavcov; Neb jak bol zmeňené viprával Térea údi; Jédla jaké Filoméla, jaké mu zaňésla darunki, Zrázu jakími na púšč sa pobírala behmi, jakími Bídná pres vlastnú pred tím strechu létala brkmi? Všecko, čo bol ščastní Eurótáš ňekdi očúval Féba, a rozkázal naučiť sa to bobkom okolním, On spívá: tlčené k hvezdám doľi ohlasi ňésľi; Jahňice až pohnuť k ovčincom i rádňe počítať Kázala, a v ňevďak ňebesám Zvíradňica višla.

MELIBEJ: Pod cer šuščící položil sa z náhodi Dafnis, Své Koridon, své aj Tirzis pozháňaľi stáda; Tirzis ovečki, dobré Koridon mal, dojňice, kozki. Každí v kvitnúcém veku bol, z Arkádie každí, I spívať rovní, i potíkať spevmi ochotní. Semto mi, jak chráňím útlé od chladna si mirti, Záblúďil cap, stáda voďec; v tom Dafnisa zhlédám; Naproťi on jak mňa spatrí: Sem ríchľe, virekňe, Sem, Melibejko, sa ber, cap tvój s kozľencami zdrav je; A, pribaviť móžeš-ľi ňejak sa, do chládku si ľehňi. Po trávách sami sem prijdú sa ťi junce napájať; Tu spaňilí útlím pretkává zábrehi trsťím Mincius, a zbehlé včeľiček roje od duba vrnčá. Čož mi robiť bolo? já Alcippi a Fillidi tenkrát Sem ňemal, odstaveních čo bi prám doma zatkli barancov; A z ňemalú Koridon sa hnal proťi Tirzovi pótkú. Predca mojím sem vážňejším jích predložil ihri. Tehdi jeden za druhím sa čredať započínaľi v pesňách; Takto jeden za druhím abi spíval zachceli Múzi. Ti spíval Koridon, ti ve svéj zase odmeňe Tirzis. KORIDON: Nimfi libetruské, moja rozkoš, buďto mi pesňe Prajťe, mojému jaké sťe vi Kódrovi; pesňami Fébu On jest najbľižší; buď, keď to ňemóžeme všecci, Zňícá s posvatnéj tu viseť buďe píščala sosňe. TIRZIS: Breštanem arkadskí básňíka ve zrosťe pasáci Krásťe, bi závisťú rozpukla sa Kódrovi drška; Jestľiže však nad chuť buďe chváľiť, uvážťe kopítňík Pres čelo, veščca bi zlé ňeurážali usta budúc’ho. KORIDON: Oščeťeného malí ťebe tú hlavu, Délio, kanca, A zbujného krivé dává rohi jeľeňa Míkon. Keď buďe to vlastné: z hlaďkého ti mramora všecka Máš obutá v modrích po samé stáť lítka topankách. TIRZIS: Dosťi ode mňa čekať na kozák, a na tento koláček Každí rok Priape: si chudobnéj zahradi stražňík. Mramorového na čas ťeba včil sme povíšiľi; avšak Ňech ľen stádo plodem sa rozhojňí ze zlata máš biť. KORIDON: Nad tím hiblejskí mňe Galáteo Nérea sladšá, Belšá nad labuti, sňahové nad breštani kraššá. Hňeď jak náhľe sití vráťá sa bujáci ku jaslám, Príď sama, jestľi jakú o svého Koridona máš peč. TIRZIS: Než já nad sardské ňech sem ťebe zeľini horkší, Nad trň drsňejší, nad špatnú rásu podľejší: Jestľiže už dlžší sa mi tento ďeň od roka ňezdá. Iďťe sité vi domov, stud máťe-ľi, iďťe junečki. KORIDON: Studňice obmešené, a sladšé od sna travički, Aj zelená rídkími čo vás krije sťínami planka, Chránťe ve ďňoch dobitek rovních; už parno sa blíží Letné, už bujními dujú sa pupencami révi. TIRZIS: Tuť je ohňiščo a lúč masní, tu vždicki je najvác Ohňa, a od stálích černé sú podvoja sadzí: Tak na tuhú mi tu polnočních zimu dbáme fujákov, Jak buď vlk na počet, buď prudká na brehi réka. KORIDON: Aj borovički stojá, aj z drsnú kaštani šupkú; Pod každím ovocí tu ľeží rozprestreno stromkem; Všecko sa včil smeje: než krásní keď s tíchto Aleksis Odďálí sa vrchov, spatríš aj réki že vischnú. TIRZIS: Schnú poľa; vadnúcá parním hiňe tráva povetrím; Vinním révičové Bachus odňal sťíni pahorkom: Každí rozzeleňá sa na príchod Fillidi hájík; A v hojném veselí Jupiter sa prívaľi spusťí. KORIDON: Alceovič v topolách a Bachus má oblubu v révách, Prekrásná v mirtoch zase Vénus a v bobkoch Apollo; Fillida léski volí: ti zakáď buďe Fillida lúbiť, Léska ňedá mirtom sa premocť, aňi bobkom Apolla. TIRZIS: Najkrašší zdvíhá sa jaseň v luhu, v zahraďe sosňa, Jahňada nad potokem, na veterních jedla pahorkoch: Než keď mňa spaňilí časťej Licidášu nahľedňeš, Krásní ustúpí ťi jaseň v luhu, v zahraďe sosňa. MELIBEJ: Znám to, a zvíťazení že sa Tirzis darmo nadímal. Od téj nám Koridon, Koridon jest chvíľe povestní.

Dámonovu spívám si, a Alfezibejovu lesnú Múzu, na ňuž zabudúce sa pásť jalovički ňemohli Dosť naďiviť sa, na ňuž každí zďešen ostrovid híkal, A zmeňené ve svém hrkotať brehu prestali réki: Dámonovu spívám si, a Alfezibejovu Múzu. Ti prispej, skaľi buď veľkého prešol si Timáva, Buď sa krajem vezeš illirskím; či ňenastaňe ňikdá Ten ďeň, v ňemž povolí sa mi tvé účinki viprávať? Ej buďe, keď po celém sveťe tvé sa mi básňe dopusťí Rozhlasovať, visokéj hodné ľen škorňe Sofokla? Od ťeba sem započal; dokonám v ťebe; prijmi na rozkaz Tvój začatí prospev; breštan spolu tento dopusťi Ňech sa točí ťi kolem víťazních po hlave bobkov. Sotvi sa od povetrá nočné rozstúpiľi sťíni, Keď najchutňejšá je na trávách stádu rosička: Takto podepren obléj započal si na oľive Dámon. Víď, a milé predchádzajicá ňes Ďeňňica svetlo: Keď zrádnú sklamaní láskú od Níze miľenki Si sťískám, a bohov, bár ňišt ňeprospelo skrz ňích Svedčiť, v posľednéj osloviť chcem predca hoďince. Začňiže menalové se mnú, moja dúčelo, pesňe. Zňícé vždicki Menal má háje, a sosňe hovorné; Vždicki milé svích on pastírov láski očúva, Pána i, čožto prví ňedopusťil trsťi zahálať. Začňiže menalové se mnú, moja dúčelo, pesňe. Mopsovi Níza daná: čo miľenci ňemáme si úfať? S koňmi sa už nohové spolčá; a budúcňe ze ščencí Naplašené pojdú sa ku rékám srnki napájať. Mopse nové rež lúče: vedú ťi družički ňevestu. Manželu hádž orechi: skór noc ťebe došla než indá. Začňiže menalové se mnú, moja dúčelo, pesňe. Ó z hodním spojená tu mužem! keď ze všemi zhrdňeš, Keď kozi mé vistáť, keď mú píščálku ňemóžeš, Keď drsné obočí, podlhé též na braďe fúsi. Aj misľíš o luďí peč ňikdo že z bozstva ňemává. Začňiže menalové se mnú, moja dúčelo, pesňe. Ešče malú po našéj ťeba sem viďel ohraďe rosné Z matkú (bol sem vám tu za vodca) jablčka obírať. Od jedenásťi rokov na druhí prám išlo mi tenkrát; Od zemi už krehké vládal sem haluzki dosáhnuť. Čím sem uzrel, hňeď sem zahinul, hňeď láska ma zmohla! Začňiže menalové se mnú, moja dúčelo, pesňe. Už mi je včil známé, čo je Ámor: na skale techto Buď Tmár, buď Rodopa, buďtož Garamanti posľední Chlapca roďá ňepošlého ňijak z rodu a s krvi ludskéj. Začňiže menalové se mnú, moja dúčelo, pesňe. Ámor prehrozní ve sinov krvi matku ponúkel Bezbožné zakaľiť ruki: aj ti si matko ukrutná; Matka-ľi ukrutná vácej, či to pachola hrozné? Pachola to hrozné; ukrutná aj ti si matko. Začňiže menalové se mnú, moja dúčelo, pesňe. Ňech sa už ovce bojí vlk; ňechto jablčkami drsné Dubce zlatími roďá; a po jalšách narcisi kvitnú; Čistcem ňech masním tamariški sa kóra poťívá; A z labutú hádá sa kuvík; Titir ostaňe Orfej: Orfej po krovinách, Arion delfínov u prostred. Začňiže menalové se mnú, moja dúčelo, pesňe. Ňech hlbokím je všecko morom. Luhi dobre sa majťe Od vrchu nadvetrnéj sa do vod skali po hlave spusťím. Tento ťi posľedním buď spev mrúcého darunkem. Prestaň menalové, už prestaň, dúčelo pesňe. Tak Dámon: vi, jak Alfezibej zas, rekňiťe Múzi, Prospevoval; poňeváč s nás všecci ňemóžeme všecko. Zňes vodu, a z makkími okrás ten vínkami oltár; Masné též podpál verbéni, a samca kaďidlo: Bich sa milého pravé zvráťiť pooďevzdala zmisľi Pesňami; ňišt tuto ňeschádzá ľen pesňe čarovné. Ťáhňiťe z mesta domov, mé táhňiťe Dafnisa pesňe. Pesňami sám i mesác dolu móže sa od ňeba sťáhnuť; Pesňami svími druhov popremíňala Circe Ulissa; Spíváňím stuďené ve tráve sa pukňe haďisko. Ťáhňiťe z mesta domov, mé ťáhňiťe Dafnisa pesňe. Tri predkem tito obvazujem ťebe osnovi barvú Rozľičné trojakú, trikrát z obrázkem i oltár Obchádzám vókol; rád má boh počti ňerovné. Ťáhňiťe z mesta domov, mé ťáhňiťe Dafnisa pesňe. Zváž trojakím uzlem trojakú, Amarillido, barvu: Zváž, Amarillido: a zvazujem, reč, Vénuše pútka. Ťáhňiťe z mesta domov, mé ťáhňiťe Dafnisa pesňe. Jak hlina táto ohňem tuhňe, jak vosk tento sa púščá: Tak ňech mú Dafnis láskú obmakňe, a stuhňe. Pražmu sip, a zrožihaj praščícé sirkami bobki. Zlí Dafnis pálí mňa: a já ti na Dafnisa bobki. Ťáhňiťe z mesta domov, mé ťáhňiťe Dafnisa pesňe. Dafnisa láska taká, jakovú má junca kravička Keď v luhoch, a zvíšních hledajícá stáľe pahorkoch V námodrém skonaná síťú k voďe lahňe u réki, Pred pozdnú sa aňižto nocú sama ňechce oďebrať: Láska napadňi taká, aňi peč mať ňechcem o léki. Ťáhňiťe z mesta domov, mé ťáhňiťe Dafnisa pesňe. Vizlečeňí toto bol mi ňechal ten ňekdi ňeverňík, Svój záloh premilí: čo včil pod tento ukrívam Prah do zemi; vrátiť mňe mosí ten Dafnisa základ. Ťáhňiťe z mesta domov, mé ťáhňiťe Dafnisa pesňe. Sám tito bol daroval mňe zeľinki, i tento na Ponťe, Zebran jed Méris; najvác sa ho v Ponťe roďívá. Tím sem často vlkem sa robívať, a v háji ukrívať Mérisa, tím z hlbokosťi hrobov duše často vivádzať, A zrostlé do iného zaňésť pola uzrela žatvi. Ťáhňiťe z mesta domov, mé ťáhňiťe Dafnisa pesňe. Vezmi popol ven, a v rozťečenú, Amarillido, réku Pres hlavu hoď; ňeobezri sa: tím já Dafnisa počňem Búriť, ňišt na bohov, ňišt on sa ňehíbe na pesňe. Ťáhňiťe z mesta domov, mé ťáhňiťe Dafnisa pesňe. Pozri popol švihavím zachiťil sám od seba oltár, Jak meškám ho viňésť, plameňem; čo vipadňi na dobré! Čož je to isťe ňevím; a psík už na prahu blavká. Mám ľi veriť? Či, kerí milujú, sni si lahko vimislá. Stavťe sa mé, iďe už Dafnis, mé stavťe sa pesňe.

LICIDÁŠ: Mérise kam náhľíš? či po hradskej rovno do mesta? MÉRIS: Ó Licidášu, na tú bídní psotu višľi sme, cudzí, Já ňikdá čoho sem sa ňebál, že bi úhora vládar Mého rekel: To je mé dávní ustupťe oráči. Včil premožen, trúchlí, nebo náhoda všecko premíňá, Tíchto mu kozlíkov (čo ňepadňi mu dobre) zanášám. LICIDÁŠ: Veď sem čul, z vrchu jak začnú doľe kopce sa púščať, A snadním spoňenáhla traťiť sa do rovna chrbátem, Až k voďe, a k dávnim zlomeními vršákmi bučiskom, Váš pesňú že to ochráňil sebe všecko Menalkáš. MÉRIS: Čul s’; i povesť bola tá; aľe prám Licidášu na toľko Hroznú medzi braňú naše vládnú pesňe, chaonskí Koľko holub, keď, praj, z oborícím stretňe sa orlem. A preto keď bi nové jakokoľvek svári zaňedbať Prv ňebolo s prázních mňa dubov napomínalo vransko: Tvój aňi tento ňežil bi ťi Méris, aňižto Menalkáš. LICIDÁŠ: Ach! či bi tak veľká ňekomu zlosť prišla do misľi? Ach naša nám bi ťebú bola úťecha zmizla Menalko! Kdo spívalže bi Nimfi, a zem voňavími posípal Kvítkami? neb zeľením prikríval studňice chládkem? Buďže ti pesňe, čo sem naučil sa pomlčki oňehdá, Keď našu naščíviť spíchal s’, Amarillidu, rozkoš? „Titire, než vráťím sa, popas kozi: (cesta je krátká) Aj k voďe pohňi sité; aľe Titire ňekďe na cesťe S kozlem postretnuť sa varuj, nebo rožkami klává.“ MÉRIS: Buď ti, čo ešče ňeprám hladké bol Várovi spíval. „Váre budú tvé méno (suchá ľen Mantua obstoj, Mantua ach bídná na bľíze Kremóni ľežícá)! Labuti prespevné po samé až hvezdi vinášať.“ LICIDÁŠ: Ňech tvé k cirnuskím sa tisom roje ňikdi ňeblížá; Ňech z jaťeľinki sitím naľejú sa vimenka ťeľičkám: Začňiže, jestľi čo máš. Aj se mňa vikrúchali spevca Múzi, i já spívať znám; aj mňa za veščca pasáci Všecci majú: aľe já lahkéj tomu víri ňedávám. Neb dovčil ňeviďím sa, čo má biť Vára, a Cinni Hodné récť, gagotať ľen jak hus medzi labutmi. MÉRIS: Však to zaisťe čiňím; a sebú Licidášu, premíšlám, Zdáž bich rozpamatal sa; ňeňí pesňička darebná. „Príďže Galátea sem; jaková je tam úťecha z vodmi? Tu krásné jaro; tu strakaté zem réki na vókol Presťírá kvíťí; bílá tu u jaskiňe vstává Jahňada, a švizká stuďené pleťe révina chládki. Sem príďiž; vsťeklími ňechaj breh vlnmi sa ráňať.“ LICIDÁŠ: Čožto, čo sem v jasnéj noci já ťa samého očúval Prospevovať? Hlas vím, kebi ľen slova išli do misľi. MÉRIS: „Dafnise, čož sa na dávňejšé hvezd víchodi ďíváš? Ejhľe ňebom znášá sa diónská císara hvezda; Hvezda, pre ňuž hojné bi vidávali úrodi sáťá, A všaďe na slunních barvívali hrozna pahorkoch. Dafnise hruški posaď: buďe jích vnuk ňekdi obírať.“ Všecko vek odnášá, i pamať; já za mladi často Sem ďňi ve spíváňú od rána do večera trávil. Včil toľké zabudel sem pesňe; a Mérisa už hlas Odchádzá: vlci jakbi prví boľi Mérisa zhľédľi. Však ťi to viprávať buďe sám dosť často Menalkáš. LICIDÁŠ: Klučkujicí dlho odkládáš méj úťechi rozkoš. A včil všecka ťichá ťi mlčí voda, všecko i zňícé, Pozri, zavíváňí hvižďících ustalo vetrov. Tak sme i cesti na pól; poňeváč Bianóra začíná Už vídať sa hrob; tam hen kďe sedláci to husté Obrubujú haluzí, tam dajme sa, Mérise, spívať, Tam kozlov si polož, však príjďeme ešče do mesta. Buďtož, keď sa bojíme, večer bi ňenastala prška, Spívajicí tam až iďme, i méň ukonáme sa v cesťe. Bi sme šľi spívajicí, ťebe já s téj ťerchi polahčím. MÉRIS: Prestaň vác pachola; včil rádňej robme, čo máme. Pesňe tedáž ľepšej, keď príjďe, započňeme spívať.

Tú už posľednú Aretúzo dopusťi mi prácu. Gallovi málo, čo však bi saméj sebe vážňe Likóris Čítala, mám spívať: kdo bi Gallovi pesňe oďeprel? Ňech ťebe tak, ňech, keď poťečeš pod víri sikanské, Horké své Dóris vodi vodmi ze tvími ňemíšá. Začňiže; útrapľivú už Gallovu rekňime lásku, Ploskonosé keď pohrizujú ratoľesťi kozički. Ňespíváme hluchím: po luhoch sa všecko ozívá. Kďež po jakíchto horách a lesoch sťe sa túlali Nimfi, Keď Gallus vpádal pre ňehodnú do mdlobi lásku? Vás poňeváč aňi sám Parnas na pahorkoch, aňižto Pindus, aňiž sám prúd Aganippi ňemeškal aonskéj. Nad ňím bobki, i húšč nad ňím tamariški naríkal; Sosnovatí nad ňím i Menal pod skalmi ľežícím, A chladného kameň prežalostní Líceja kvíľil. Vókol i ovce stojá; aňi nás ňepotupuje žádná; Stádom aňiž ňepohrdňi ti sám básňíku ňebeskí; I švární pásával u rék ovčički Adónis. Príjďe i sám ovčák; vlakochodní prišľi volári; S podzimních mokrí žaludov sám príjďe Menalkáš. Všecci pravá: Odkáď tvá láska je? Príjďe Apollo: Galle, čo sa blázňíš? reče, tvá ťi miľenka Likóris Po sňahu už za iním, a po hrozném tábore išla. Príjďe i sám Silván ze sedlácskím na slichu vencem, Ferule kvitnúcé a preveľké laľie kláťíc. Príjďe boh Arkadskích Pán; jak sme ho uzreľi z barvú, A s krvavími bezá ponačerveno zrnkami natren. Čož buďe, praj, za koňec? Ňedbá na všecko to Ámor. Ámor aňiž plačem ukrutní, aňi tráva ňebívá Rekmi sitá, včeľi mľéčňíkem, ratoľesťami kozki. On smutní aľe: Však to vaším Arkadčaňi, rekňe, Zaspíváťe horám; učení Arkadčaňi pesňám. Ó jak makko budú vipočívať kosťi mi tenkrát, Keď vaša ňekdi o méj si zapíská fujara lásce! Ó bár bich tu jeden bol s vás, a stáda vašého Buď bíval pastír, obiráč buď hrozna došlého! Láskú bár Fillis, bár bol bi mi bíval Amintáš, Bár kdo iní (čo potom, černí že ve tvári Amintáš? Aj černá je fialka, jacint aj v barve je černí) Se mnú pod hibkím ľéhal bi ve vrbiňe révím. Kvítki bi tam Fillis mňe trhávala, spíval Amintáš. Tu chladné stoki; tu krásné sú lúki, a háje; Já tu, Likorko, celí ze ťebú mój vek bich utrávil. Láska včil ukrutná ve zbrojstve krutého ťa Marsa U prostred hrozních mešká ňepráťela šípov. Tak ďaľeká od vlasťi (i bár bi tu chíbala víra!) Na sňahi alpínské a na chladnotu Réna ukrutná Ľen sama ach! patríš. Ach ňech že ťi mrázi ňeblížá! Ach drsní v útlé ňech lad ťa ňesekňe podešvi! Pojďem, a kalciskú čož mám uporádano pesňú, Prospevovať si buďem na Sicilskích pastuchi trstku. Isto mi jest, že raďej v luhu medzi ležiskami zvírat Chcem žiť, a na hladkích virezávať láski si bučkoch; Bučki budú zrostať: zrostať vi i buďeťe láski. Z Nimfmi zatím sa buďem po menalském kopci prechádzať; Buď kancov strílať srďitích; aňi chladno mi žádné Partenské zastať ňezabráňí ščencami háje. Už sa mi zdá po horách, a jačících vetrami húščoch Že kráčám; páčí sa mi už z oblúka vipúščať Šípi; ti jak bi našéj boľi nám vsťeklosťi lekárstvo, Neb ten boh ludskími učil sa boľesťami krotnuť. Už mňa Hamadriadi ňeťešá, aňi pesňe ňelúbá Už sa mi zas vácej; sami už dobre majťe sa háje. Obráťiť ho ňijak tu našími ňemóžeme prácmi; Bi sme i na prostred zimi hňeď povipíjaľi Héber, A trácké sňahi pres vlhké znášávaľi chladno: Bi sme i, keď sa na rozklaďitém liko bresťe visúšá, Pod znameňím Raka Etiopom pásávaľi ovce, Všecko mosí zmocť láska; mi též ustupme tu lásce. Dosťi to už bozské spívať básňíku vašému, Keď seďel, a pléťel visokého ze slézu košíček, Múzi; vi najvatšé urobíťe to Gallovi k zdáňú: Gallovi, toľko čo má pres ďeň k ňemu láska sa zmáhá, Koľko na jar zelená do svéj pňe sa jalša visosťi. Vstaňmeže už: ťažké sú spevcovi chládki. Jalovca Ťažké chládki; vaďá na polách též úroďe chládki. Iďťe sité domov, už je večer, domov iďťe kozički.