ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Läuser a Barkes obzerajú ručnicu (flintu).

LÄUSER: Aivai! Striebrom obitá. Čo stojí? Nü!^[62]

BARKES: Hündert fünf und fünfcig güldn münc, brüderle.^[63]

LÄUSER: Škoda bude, jestli ho šicne úrad.^[64] Je to ešte len nevedomý a rozpustilý chlapec.

BARKES: Ale je Kobozy. Vieš, ako svet ide, brüderle. Rozum chodí peši, nevedomá urodzenosť v koči.

LÄUSER: Ba zdá sa, že všetok rozum len v koňoch, brüderle.

BARKES: A my neobmedzujeme štedrosť našu na Gejzu. Jemu püškes,^[65] Jablonkaymu paripa.

LÄUSER: Ide. Prihotuj si chrbát na pár korbáčov. Tomu bude celý les potrebný len na samé palice a prúty.

K predošlým z kaštieľa Gejza, Vybubnovaná, Kobozy.

LÄUSER: Synovia izraelskí prinášajú prvotiny darov. (Oddá ručnicu Gejzovi.)

BARKES: A porúčajú sa do lásky novému pánu slúžnemu.

GEJZA: Pekný kus. Čo stojí? (Šibne Läusera korbáčom.)

BARKES: Hündert fünf und fünfcig güldn münc.

GEJZA: Poďakujte mi, že takú maličkosť prijímam. (Šibne Barkesa a oprie ručnicu o stenu.)

BARKES: Synovia izraelskí neopominú zavďačiť sa i vzácnejšími darmi. Len nech budú naším ochrancom pri slušných sťažnostiach. Sedliak pije a potom nechce platiť.

GEJZA: U mňa vždy nájde ochranu, kto prinesie svoju spravodlivosť. (Ukáže na vrecko.)

BARKES: Žid nežiada ničieho trudu zadarmo.

GEJZA: Preto mám rád židov. (Šibne zas Barkesa.)

BARKES: Brüderle, küm!^[66]

KOBOZY: Árenda, Läuser.

LÄUSER: Bude, pán veľkomožný. (Läuser a Barkes vrátami.)

VYBUBNOVANÁ: Ich akcie, Gejza fiam, musia dobre stáť, keď už židia nosia dary. Tí mávajú dobrý nos.

GEJZA (švihne korbáčom a vykrúti sa na päte): Teraz, mamán,^[67] dáme si vystaviť kaštieľ nový. Sedliaci nám všetko svozia a porobia zadarmo. Vyženiem celý pochod na cesty a potom hajde ku kaštieľu, ako to obyčaj. I bahnistú cestu si dáme teraz vystlať. A dary ani nepostačíš odberať. Židia peniaze, sedliaci vajcia, teľatá, kurčatá, maslo, syr, med, v každom okamžení dačo.

VYBUBNOVANÁ: Bude mi pritom na pomoci mladá nevesta. Ale tá kľampa Maňuša len toľko, že nám všetko nepokazila.

KOBOZY: Či už! Povrhnúť najdúcha na dvor pri návšteve Sajhinej.

VYBUBNOVANÁ: Päťdesiat korbáčov jej tu na dvore, že až krv bude striekať.

KOBOZY: Tá chuť nás prejde. Pozbavil nás tohoto dôležitého práva driečny snem, s jeho ošemetnými „segíň legíňami.“ Ördög bújjon a lelkökbe!^[68] Tí blázni tak odvrhujú od seba tie najdôležitejšie práva ako žobrák nečistý hyd a sedľači tak stavajú rohy, že sa naposledok s kujonmi tak budeme musieť pánbratovať a lízať ako s tými zemianskymi jednoslivkármi.^[69] Predtým si človek sám vzal zadosťučinenie, aké za potrebné uznal; teraz musíš slúžnych svádzať a hostiť, aby tvojemu poddanému nohavice vyprášil. Dereš už môžeme doprosta spáliť. Len poviazať, so psami zatvoriť a hladom moriť, to nám ešte slobodno bez pravôt.

GEJZA: A právo toto použijeme pri beštii. Tu ju vedú.

K predošlým z vrát Maňuša, Gacek, Ošust, Rároch.

VYBUBNOVANÁ: Á! Vítam u nás, veľkomožná pani nevesta.

KOBOZY: Ako si sa opovážila, kľampa?

GEJZA: Ponechaj to mne, édes atyám.^[70] Složím teraz skúšku zo svojho slúžnovského úradu. (Pristúpi k Maňuši a šibne ju.) Ako ti meno?

OŠUST: Je tuším už okrstená.

GEJZA: Bude sa krstiť znovu a ty budeš za krstného otca. (Šibne Ošusta, potom zasa k Maňuši.) Ako ti meno?

OŠUST: Ako krstný otec musím ja odpovedať za ňu. Maňuša Rojkovičovie.

GEJZA: Dobre teda. Maňuša Rojkovičovie. Povrhla si u panských vrát koperdaňa. Prečo si to učinila? (Šibne ju.)

MAŇUŠA: Bo je vaša vlastná krv.

VYBUBNOVANÁ: Á, ty pľuha! Môj syn ošklivil by sa s tebou? On bol už v živote materinskom veľkomožný; ty len taký chalupový kvietok.

MAŇUŠA: Neprosila som ho, aby svoju veľkomožnú krv snížil k mojej chatrnej krvi.

VYBUBNOVANÁ (dupne): Drž pysk! Obe oči ti vykolem.

GEJZA: Pozhovenie, mamán. Pred súdom musí ísť všetko svojim poriadkom. Máš na to svedka? (Šibne Maňušu.)

MAŇUŠA: Boha a tohoto vašeho pomocníka! (S poukázaním na Gacka.)

GEJZA: Čo povieš, Gacek? (Šibne ho.)

GACEK: O ničom nič neviem.

GEJZA: Pretože teda nemôžeš dokázať, čo tvrdíš, vinná si zo zločinu utrhačstva. Odveďte ju do pivnice. (Šibne ju.)

MAŇUŠA: Pre Kristove rany! Nekatujte ma aspoň, keď ste ma o česť priviedli silou a všetko moje šťastie skazili.

KOBOZY: Stúpaj! Do pivnice!

VYBUBNOVANÁ: Do chládku, beštia.

MAŇUŠA: Nerobte to so mnou. V pivnici straší. Zmilujte sa. (Kľakne.)

K predošlým z vrát Rojkovička s velikým nožom v ruke, za ňou hromada sedliakov a sedliačok.

ROJKOVIČKA: Kde, kde to moje bolestné decko?

MAŇUŠA: Tu, matka. Ratuj ma.

ROJKOVIČKA (mácha nožom): Preč, vy psi náhončí. (Gacek a Ošust odstúpia.) Ty vstaň, decko. Pred bohom kľakáme, nie pred satanmi. Ja tu. Cez moje srdce prístup k tebe. (Stane hrozive pred Maňušu.)

KOBOZY: Ty si sa opovážila prísť s nožom do mojeho panského domu? Poviažte obidve.

GEJZA: Gacek, Ošust, Rároch, schváťte ich. (Títo pristúpia bližšie.)

ROJKOVIČKA: Komu život milý, nech sa ma dotkne alebo jej. (Hrozí nožom.)

GEJZA (obíde ju a lapí jej ruky odzadu): Takto, vy mamľasi.

ROJKOVIČKA: Ratujte, ľudia, kto v boha verí. Vidíte, čo s nevinným deckom robia. Znali ste mojeho muža a jej otca. Bol poctivý remeselník. Znáte moju dcéru. Bola bezúhonné dievča. Bujdoš ju zhanobil a teraz chce trestať v nej svoj zločin. (Medzi sedliakmi šepot a hnutie.)

JEDEN: To je mnoho.

DRUHÝ: To prevyšuje všetku mieru.

JEDNA: Boh nás musí strestať.

DRUHÁ: Táto Chujava sa musí prepadnúť.

JEDEN: Mladý pán, pusťte tú osobu. (Gejza pustí Rojkovičku.)

GACEK (obruší sa na sedliakov): A vy holomci, čo tu chcete? Kto vás povolal za sudcov? Keď vás človek zve do roboty, vtedy sa kryjete; kde vás netreba, tam sa slietate ako havrany k mršine. Desať ráz musí vám prísť dráb pod okno.

KOBOZY: Practe sa mi z dvora. Pozajtre poveziete pánov zemanov do Krivošian. Kto nepríde, dám ho sviazať do kozla a vrhnúť na tri dni do psiarne. Practe sa! (Hrozivé hnutie medzi sedliakmi.)

VYBUBNOVANÁ (ku Kobozymu): Bude zle. Tí psi dostávajú krvavé oči.

GEJZA: Ako vidím, tu potrebná puška. (Pochytí ručnicu.)

SEDLIACI: Teda my psi? Budú nás strieľať? Zbiť všetkých. (Hnú sa búrlive.)

VYBUBNOVANÁ: Rebélia. (Vybubnovaná, Kobozy, Gejza, Gacek, Ošust, Rároch preč do kaštieľa.)

JEDEN: Za nimi! Potrepeme všetku sklenčinu a donútime ich tancovať boso po črepoch.

JEDNA: Mladého ohnivého žrebca vykleštíme.

DRUHÝ: Gacka nadejeme na kôl a tam musí zjesť funt banknôt bez omáčky.

DRUHÁ: Boh by toho panského psa!

TRETIA: Toho úžerníka, zdiercu, lakomca. On navádza na všetko zlé pánov.

DRUHÁ: Vydrel by dušu z tela, keby mu priniesla úroky.

JEDEN: Predtým piekol pečene ten kuchta, teraz nás.

DRUHÝ: Nemáš horšie, ako keď taký žobrák stane sa pánom.

TRETÍ: Pán o zemiakoch a kyseľu vyrastlý. (Gejza sa zjaví v dverách kaštieľa, vystrelí z ručnice a zmizne.)

VŠETCI: Ha! Teda tak? Uderiť na zvon. Sem sekery. Vyvážiť vráta. Podpáliť kaštieľ. Ohňa!

K predošlým z vrát Kozák, Cica a Kavka.

KOZÁK: Farníci moji! Ovce pastvy mojej! Stojte, pozhovte, slúchajte. (Tlačenica a vrava utíchne.) Chcem prehovoriť k vám slovo rozumné.

MNOHÍ: Nech hovoria. Oni náš otec.

KOZÁK: Som pastier duší vašich. Prijmete moju radu?

VŠETCI: Prijmeme.

KOZÁK: Ja vám teda radím a nakazujem, iďte domov.

JEDNI: Zlá rada.

DRUHÍ: Nepôjdeme.

KOZÁK: Príde vojsko. Pomnite na Merník a Terebeš.^[71]

JEDEN: Nech ma obesia. Bude mať duša kratšiu cestu do neba.

KOZÁK: Maňušu oslobodím, pre vás vymôžem prepáčenie zamýšľanej výtržnosti. Rozíďte sa. Iďte domov.

TRETÍ: Pravdu majú, pán farár. Poďme.

VŠETCI: Poďme. (Sedliaci a sedliačky všetci preč.)

KOZÁK: Ty, Maňuša, mohla si sa poctive vydať. Teraz —

MAŇUŠA: Keby ste vedeli, pán farár, čo dialo sa so mnou, nedávali by ste vinu mne.

ROJKOVIČOVÁ: Ľstivé privábenie, lživé sľuby, zbojnícke donucovanie, všetko spojil ten nečlovek.

CICA: Hovoríte pravdu, ale človek musí mlčať.

K predošlým z kaštieľa Kobozy, Vybubnovaná, Gejza, Gacek, Ošust, Rároch.

VYBUBNOVANÁ: Boh ich priviedol vo chvíli tak príhodnej, pán farár. Ktovie, čo by sa bolo mohlo stať?

KOBOZY: Prijmú naše najsrdečnejšie vďaky. (Stisne Kozákovi ruky.)

KOZÁK: Ak cítite v duši dáku vďačnosť, dokážete ju skutkom.

KOBOZY: Hovoria, čo žiadajú.

KOZÁK: Vzdialená buď všetka pomsta pre zamýšľanú výtržnosť ľudu. Nepripomíňať im to.

KOBOZY: My dvíhať vec ďalej nebudeme; len nech už ľud bude v pokoji.

KOZÁK: Maňuša buď prepustená bez ublíženia.

GEJZA: Nech ide, keď vezme svojho koperdaňa.

VYBUBNOVANÁ: Žiadosti pána farára vzťahujú sa na druhých.

KOZÁK: Bo i len pre druhých som konal. Nie vás som ľutoval, lež popudený ľud chcel som ochrániť pred nešťastím.

KOBOZY: Hnevajú sa teda.

KOZÁK: Hnevám. Nie však pre osobné urazenie, lež pre vaše mravy. Sedíte v národe tomto opustenom ako osada večných cudzincov. Od tisíc liet nemohli ste sa ešte sliať srdcom s ľudom týmto, s ktorým sa stále slievate tou vašou akousi východnou krvou. Chcete byť kvetom spoločnosti, a len smrad rozširujete. Pokladáte sa za vzdelaných, lež vzdelanosť vaša je len vylíčené barbarstvo. Vedy nepestujete, umenia nenapomáhate, vlasti ničím neslúžite. Ohradili ste sa tisícmi nadprávami, a užívate ich len ku konečnému zhovädeniu uhneteného ľudu, v ňom sami vediete život polodivochov. (Preč.)

GEJZA: Ja toho pansláva zastrelím.

KOBOZY: Nie tak, Gejzíčko. Kázeň jeho je pre nás a zasluhuj bedlivé pováženie. (Kobozy a Vybubnovaná preč do kaštieľa.)

GEJZA: Povrhnite tejto jej koperdaňa. Nech ide. (Preč do kaštieľa.)

GACEK: Poď. Ber, čo si priniesla.

KAVKA: Iďte, nahotujte fagana. (Gacek, Ošust, Rároch, Cica preč.)

ROJKOVIČKA: Tebe, kľampa, oči vylúpiť.

KAVKA: Čiťte, suseda. Vyložila som Maňuši karty.

ROJKOVIČKA: Iď so svojimi kartami! Nimi si ošialila neskúsenú nevinnosť. Veštila si jej, že bude veľká pani.

KAVKA: Moje karty ukazujú vždy spravodlivú pravdu, lenže sa potom dakedy v skutku vec premení. Teraz som zas vykladala Maňuši karty. Nastáva jej cesta a na tej ceste bude zbavená toho, čo jej najmilšie i najošklivejšie.

ROJKOVIČKA: Chápem. Je teraz tu nepríležitá. Chceš ju vykartovať z Chujavy spolu s koperdaňom.

KAVKA: A či to nie je najmúdrejšie i bez karát? Počúvaj len, moje zlaté decko. To si si veľmi zle rozmyslela, odniesť dieťa do dvora. Mohla si vedieť dopredu, čo z toho bude. Ty si, vidíš, ako slabá včielka a Gejza ako slon. Bodni ho, ako chceš, nepocíti, ty zhynieš. Keď sa koperdaňa chceš zbaviť, oddaj ho takému, kto ti ho nazpät na krk nezavesí, ani biť ťa nebude.

MAŇUŠA: Rybám alebo vlkom v lese, aby potom otec mal príležitosť prisúdiť mi na stolici katovský paloš.^[72]

KAVKA: Moja cesta nevedie na popravné miesto. Jedno to mi povedz, chceš sa zbaviť koperdaňa, či nie? Budeš sa trápiť s faganom sama, keď bezsvedomný otec nič nechce vedieť o ňom? Hriech je jeho.

MAŇUŠA: Žiaľ mi decka, lež žiaľ i seba. A vo svete pravdy niet. Lož je všetko, alebo násilnosť. Čo mi radíš učiniť?

KAVKA: Odnesieme zajtra koperdaňa do Krivošian.

MAŇUŠA: Matka, čo učiniť?

ROJKOVIČKA: Tam budeš, kde kľampa táto. Uvidíš. Ona je bohatšia na fígle než kremnické bane na zlato.

(Všetky preč vrátami, opona spadne.)