ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pri vyhrnutí opony Ľudmila číta v popredí knižku, obrátená k divákom, v úzadí stojí nezbadane Jablonkay.

ĽUDMILA (zatvorí knižku): Darmo sa teraz namáham. Oči v knižke, myseľ na Chujave, kde matka trhuje o mňa. Zapudila šľachetnú dušu. Pošla bez môjho vedomia a vôle vyjednávať s rozpustilcom, ktorý nehľadá mňa, lež hľadá peniaze. Čítam to z jeho tváre, rečí a celého sebadržania. Čo skrbná Chreňovská nashromažďovala, to chcú márnotratníci rozfúkať. Ja nešťastná! Otec slabší ako decko; matka hľadí len na zadĺžené majetky. (Obzrie sa a trhne.) Hih, Jablonkay! Aká v svete náhoda priviedla ťa neočakávane?

JABLONKAY (zdvihne prst): Ticho, Ľudmila. Prekročil som prah mne zapovedaný.

ĽUDMILA: Bez ostýchania. Bezpeční sme. Ako si mám vysvetliť tvoju prítomnosť?

JABLONKAY: Ako túžbu vidieť ťa ešte raz.

ĽUDMILA: To veliká obeť. Matka ťa väčšmi obrazila, než bych sa bola mohla nazdať, že ešte dakedy na mňa pomyslíš.

JABLONKAY: Matku omlúva jej známa slabosť; ale tvoje šľachetné srdce neprestalo nikdy náležať mne.

ĽUDMILA: Ako si dostriehol príhodnú chvíľu?

JABLONKAY: Matka do Chujavy, ja do Hahury.

ĽUDMILA: Mne konečne nechcela povedať, kam ide.

JABLONKAY: Bez tvojho vedomia chcela dohovoriť svadbu s Gejzom.

ĽUDMILA: Tú svadbu predíde pohreb. Príď potom skropiť jednou slzou osamelú moju mohylu.

JABLONKAY: Tak zúfale, Ľudmila?

ĽUDMILA: Ty chápeš moju zúfalosť.

JABLONKAY: Poď teda so mnou. Dáme sa rýchle sosobášiť pri dišpenzácii,^[47] ktorú som už obstaral.

ĽUDMILA: Ach! Mám utiecť ukradomky z domu, bez požehnania rodičovského?

JABLONKAY: To, alebo násilný sobáš s Gejzom.

ĽUDMILA: Matka ale je tvrdého srdca. Nedúfaj, že by sa dakedy udobrila.

JABLONKAY: Pričiním sa síce o to, keď vzrušené jej náruživosti čas ochladí; lež nečiním predsavzatie svoje od úspechu v tom odvislým. Mám všetko, čo z domu tohoto čakám, keď odvediem teba.

ĽUDMILA: Keď tak, teda sverujem svoju česť i všetku budúcnosť veľkomyseľnosti tvojej.

JABLONKAY: Kde otec?

ĽUDMILA: Stydím sa povedať ti to! ale pred tebou už nič nechcem zatajiť. Matka zriedka odíde z domu beztoho, žeby otca nezatvorila. Dnes ho zamkla do chlieva. Lebo sa doznala, že ho vypúšťame a len pred jej návratom zatvárame.

JABLONKAY: Známo to už vôbec. Podivná slabosť muža.

ĽUDMILA: To ma najväčšmi kormúti v dome rodičovskom. (Za stenami žalobný hlas Chreňovského: „Ľudmilka, decko moje!“) Tu som, pán otec. Čo rozkážete? (Hlas za stenou: „Podaj mi kúsok chleba a trochu vody.“) Hneď, pán otec, hneď cez okno.

JABLONKAY: Podaj mu vína. Tu peniaze. Lebo viem, že doma kvapky nemáte a že krajciarom nevládneš. (Dáva jej peniaze, Ľudmila sa zdráha prijať.)

ĽUDMILA: Hanbím sa, bo to podobá sa na almužnu.

JABLONKAY: Odoprieš potrebného občerstvenia otcovi z hrdosti?

ĽUDMILA: Nie, ale učiním, čo činievam obyčajne. Pošlem svoje šaty do zálohu. Ty za ten čas napíš mojím menom materi list.

JABLONKAY: A čo písať?

ĽUDMILA: Za svoje prijímam, čo napíšeš.

JABLONKAY: A ty si zaviaž najpotrebnejšie šaty. Vozík čaká za záhradou. (Ľudmila preč.) Ó anjelská Ľudmila. Tichý jej mrav a ušľachtilosť srdca plenia neodolateľne.^[48] Pozoroval som ju pri rozličných príležitostiach a nič závadného som pri nej nezbadal. Nikdy som ani len pichľavý žart z jej úst neslyšal. Hneď pri prvom stretnutí keď navrátila sa rozvinutá z výchovy, šeplo mi srdce: Túto! (Sadne k stolíku, chvíľku píše, Ľudmila sa navráti s uzlíkom.)

ĽUDMILA: Som hotová so svojím šatstvom.

JABLONKAY: A ja s listom. Poďme, aby neprišla prekážka.

K predošlým Vlha.

ĽUDMILA: Kľúče, Vlha, oddáš panej, keď sa navráti, a šaty tieto prijmi odo mňa na pamiatku. (Oddá jej šaty.)

VLHA: A ďalekože, panička?

ĽUDMILA: Nespytuj sa. I panej povieš, že nevieš, kam som odišla.

JABLONKAY: O mne sa nezmieniš, rozumieš? (Dá jej hrsť peňazí.)

VLHA: Mlčať nie je hriech, a čo poviem, bude pravda.

ĽUDMILA: Víno prinesieš a podáš pánovi. Zdrava! Ty vidíš, môj bože, že neruším ošemetne detinskú poslušnosť.

(Ľudmila a Jablonkay preč.)

VLHA: Tuším, čo vo veci. Uteká zo Sodomy. Teraz tu už žiadna čeľaď neobstojí. Ach, keby len aspoň ten pán bol na slobode! Zvečerieva sa. Sama tu zahyniem od strachu, jestli by snáď pani neprišla na noc domov. Bojím sa velikého nešťastia. Ten Jano uskočil s vyhrožovaním, že dom tento podpáli, hoc hneď bude obesený. A keď sa vráti Sajha a nenájde paničku doma, budeže to za búrka!

K predošlej Chruňo.

VLHA: Spomínam búrku a ona tu. Ale ako sa stalo, že ty, Chruňo, ideš prvý? Kde pani?

CHRUŇO: Hahaha! Smej sa, Vlha. Hahaha!

VLHA: Nejde mi do smiechu.

CHRUŇO: Ale ti pôjde. Hahaha! Slúchaj. Naša Sajha chce obyčajne jedným tľapnutím dve muchy rozdláviť. Tak i teraz. Zosadla v poli a mne kázala hodiť do koča dakoľko snopov hrachu, aby sme vraj nešli naprázdno. Hahaha! Na koči boly dva košíky, čo jej v Chujave darovali, jeden s pečivom, druhý so sladkým víncom. Tieto vzala ona, aby som ja nepokváril. Hahaha! Tak ti prišla v plnej paráde k potoku, tečúcemu cez dedinu. Lavice na ňom, ako vieš, niet žiadnej. Vyvolá ti teda toho svojho jediného poddaného, Mitru.^[49]

VLHA: Svoju obyčajnú ekvipáž cez potok.

CHRUŇO: Tak. A káže mu kvoknúť, aby ju vzal na chrbát ako decko hajty.^[50] Hahaha!

VLHA: A Mitra sa vzpieral a pani ho ubila. To chceš povedať.

CHRUŇO: Čakaj len, nech ti všetko zaradom rozpoviem. Hahaha! Na volanie ti vybehne i Mitraňa, dobrá, ako vieš, jazyčnica. Môj muž nie kôň, natriasala sa, aby vás na svojom starom chrbte nosil, a to zadarmo. Dajte si lavicu zrobiť, keď ste pani a máte les.

VLHA: Veď je veru i pravda.

CHRUŇO: Čakaj len, nech ti všetko zaradom rozpoviem. Hahaha! Sajha sa dá nahovárať Mitru, potom hroziť a zlorečiť a jazyčnica Mitraňa jak podskakuje, tak podskakuje a tlčie si päsťou do dlane: „Môj muž nie kôň, môj muž nie váš kôň!“ Hahaha!

VLHA: Tú komédiu bych rada bola vidieť.

CHRUŇO: Čakaj len, nech ti všetko zaradom rozpoviem. Hahaha! Starý Mitra už chcel odísť, lebo sa zaprisahal, že ropuchu viac na svojich pleciach neponesie. Ale Sajha trafila mu na žilu. Čakaj, kujon, riekla, vydávam dcéru za slúžneho.

VLHA: To tuším účinkovalo.

CHRUŇO: Čakaj len, nech ti všetko zaradom rozpoviem. Jazyčnica zamĺkla, Mitra kvokol, ako obyčajne, a stará ropucha vyliezla mu na chrbát aj s dvoma košíkmi v rukách.

VLHA: Keby ju tak dakto bol odmaľoval.

CHRUŇO: Čakaj len, nech ti všetko zaradom rozpoviem. Môj Mitra sa brodí s bremenom po vode, až prišiel do najhlbšej. Vtedy bác horeznačky, tak, že privalil Sajhu ako kladu. Jaj, vraj, ako sa mi noha pošmykla. Hahaha!

VLHA: Chichichi! Tak jej treba.

CHRUŇO: Keď vyšla, cedila sa voda z nej, ako čo by si snop konopí z vody vytiahla.

VLHA: Chichichi! A taká ide domov.

CHRUŇO: Nie. Mitraňa jej pobehla po šaty, strhla suché z plota, a Sajha sa preobliekla u nej. Hahaha!

VLHA: A či košíky ochránila?

CHRUŇO: Tie striehla väčšmi než svoju dušu. Slyším jej hlas na dvore. Väzňa vypustila z chlieva. Idem, aby ma tu nenašla. (Preč.)

VLHA: Teraz bude vojna. Mňa upečie, uvarí a zje.

K Vlhe Sajha, bez plášťa, so servítkou na hlave, a Chreňovský, muž starý, kydavý,^[51] chudobne oblečený.

SAJHA: Koza v záhrade. Panička kde?

VLHA: Pošli kamsi. Tu kľúče.

SAJHA: Pekné gazdovstvo! Odísť a zanechať dom a kľúče na slúžku.

VLHA: Na mňa môžu. Nikdy ešte ničoho neukradlach. ^[52] Rozkážu rozložiť ohňa?

SAJHA: Načo? Tebe dám cmaru s chlebom, Chruňo ničoho nepotrebuje. Bol na hostine.

(Vlha preč.)

CHREŇOVSKÝ: Povedz už, ako si chodila?

SAJHA: Do Chujavy na koči, nazpät peši, zčiastky i na Mitrovom chrbte. Boh by ho skáral. Zvalil sa ošklivec na mňa uprostred potoka; dobre že ma nezatopil.

CHREŇOVSKÝ: Bodajže by ho!

SAJHA: Boh požehnal, či tak? Bol by si rád, keby som pošla dolu vodou. Chcel by si sa dožiť ešte svadby.

CHREŇOVSKÝ: Počínaš byť vtipnou. To nie tvoja obyčaj. Snáď že si si trochu vínka frcla. Ako ťa tam prijali?

SAJHA: Ako ľudia, ktorí sa domnievajú klamať, keď sami bývajú oklamaní.

CHREŇOVSKÝ: Boli ti vďační?

SAJHA: Ako pes, keď vidí cudzieho človeka chlieb jesť. Zpredku krúti chvostom a odzadku breše.

CHREŇOVSKÝ: Zbadala si dačo?

SAJHA: Viac ako chceli a myslia.

CHREŇOVSKÝ: Imanie ich ako stojí?

SAJHA: Ako voda na riečici.

CHREŇOVSKÝ: Ako gazdujú?

SAJHA: Panštia sa za cudzie peniaze. Aby jednu dieru zaplátali, dve nové robia. Skvost na ulici, dlžoby v truhlici.

CHREŇOVSKÝ: Mladý ako sa ti ľúbi?

SAJHA: Ako parochňa na lysej hlave, cudzie zuby v ústach, líčidlo na starej tvári, prázdny mech a klas bez zrna.

CHREŇOVSKÝ: Nenazdávali sa, že majú tak ostrú pozorovateľku v dome.

SAJHA: Chytrosť veľkopanská myslela, že je sama doma, keď chytrosť sprostácka špehovala na jej tajomstvá.

CHREŇOVSKÝ: Zo svadby teda nič.

SAJHA: Je dohovorená. Ale musíme pánu zaťovi dvojiť, keď on nám bude tykať. Lebo čo rodičia, to i my. Musíme kráčať za svetom, ktorý nás už ďaleko nechal za sebou.

CHREŇOVSKÝ: A vcele sa už čím hore, tým dolu obrátil. Ako sa ale srovnáva odhodlanie tvoje so skúsenosťou?

SAJHA: Tak, že oni chcú Sajhu použiť k svojim zámerom, Sajha ich.

CHREŇOVSKÝ: Chceš jediné dieťa odčachrovať? vydať v korisť rozpustilcovi?

SAJHA: Jestli dcéra tak bude vedieť panovať nad mužom ako matka, naučí ho tomu, čo najmenej zná, modlitbe.

CHREŇOVSKÝ: To nie každý ty a nie každý ja, čo i najkrajnejšie veci trpím pre pokoj. Ten posmešník hľadá peniaze.

SAJHA: A ja jeho dedičstvo. Pekné to panstvo, starý a on, jediný synak. Jemu nedám haliera, ale povymieňam statky a podržím sama.^[53] Budem ho potom na krátkej svorke vodiť.

CHREŇOVSKÝ: Urob, ako chceš. Ale ja predvidím, že naša útla Ľudmila viac poje pritom sĺz než chleba.

SAJHA: Spoľahni sa v tom na mňa.

K predošlým Moser s poklonami.

MOSER: Padám do nog,^[54] wielmoźne państwo.

SAJHA: Čo chceš, žide? Nemám iného na predaj ako jedného vola, ktorý sa ale bez rohov narodil, ťahať nevie a na mäso je priplaný.

CHREŇOVSKÝ: Tak rozpustile vtipnou som ťa ešte nevidel. Či nebudeš plakať? Smiech pred plačom chodieva.

MOSER: Slyszę, že wielmoźne państvo chowa doroslą kobietę,^[55] a ja mam coś dla kobiet stosownego. (Vytiahne perly.)

SAJHA: Ako to ceníš?

MOSER: Pięć tysięcy złotych srebrom.

SAJHA (tlieskne.): Päťtisíc zlatých striebra! Ty mi môj! To cena jedného majetku.

MOSER: A gdybym niebył učiśniony, niedal bym ich za dziesięč tysięcy. Proszę oglądnąć. To są perly bardzo rzadkie, niezwyczajnej wielkosči. Každa warta by najmniej sto złotych. Tylko wielka nędza a zly stosunek przyczyna, iž klenot ten v poł darmo przedawam. Jestem bankrotowany fabrikant z Krakowa. To jedno zachowałem.^[56]

SAJHA: Ale päťtisíc zlatých! Tisíc dám.

MOSER: Niemogę, wielmoźna. Lecz wieś, pani, co? Mam bogatego brata v Peszcie. Zostawię więc za tysiąc złotych w zastawie do powrotu pieniądzy. Kontrakt się napiszę na tysiąc dwiescie, požiczkę.^[57]

SAJHA: Tisíc dám, keď sa kontrakt napíše na dvetisíc. Čas výmeny tri mesiace. Po ňom perly prepadly.

MOSER: Nie tak. Pani dasz dwa tysiące, a kontrakt się napiszę na trzy. Jestem bradzo uciśniony.^[58]

SAJHA: Píš teda.

MOSER: Umię tylko po židowsku.^[59]

SAJHA: Píš, ako vieš.

(Žid sadne a píše, Sajha vyberá banknóty spoza ňadier.)

MOSER: Proszę podpisać. (Chreňovský a Sajha podpíšu, žid odoberie peniaze.) Dziękuję. Przypada mi, jako bym przijal pieniądze zadarmo.^[60] (Preč.)

SAJHA: Ale pamätaj na lehotu, žide. Toho som natiahla.

CHREŇOVSKÝ: Len aby tebe nepukla pritom koža.

SAJHA: Čo ty vieš? Takých perál som ešte nevidela.

CHREŇOVSKÝ: Práve preto. Nevieš, za čo si vydala toliké peniaze. Ale človek nesmie slova povedať.

SAJHA: Kde to decko? Zachodí noc a jej niet. Nepovedala tebe, kam ide?

CHREŇOVSKÝ: Nie. Ale tu list akýsi.

SAJHA: List? Čítaj, preboha. Tŕpnem. Zanechala som ju nemocnú v posteli, a keď prídem, jej niet.

CHREŇOVSKÝ (číta): „Milá matka! Pokiaľ ste mi len vy samy rozkazovali, znášala som s detinskou trpezlivosťou všetky zvláštnosti vašej povahy a bola vám vo všetkom poslušná. Keď ste ale pošli, bez mojej vôle a vedomia, vtrhovať ma do rúk rozpustilca, ktorým ja tak pohŕdam ako on mnou a vami, musela som hľadať spásu v úteku. Obrazujem povinnosť detinskú, lebo vy nadužívate materinské právo. Hoc ma vyvrhnete preto zo srdca, ja vás vždy v mojom nosiť a za vás sa modliť budem. Ľudmila.“ Tu máš, načo vyšla tvoja neoblomná hlavatosť. (Vypadne mu list z trasúcich sa rúk.)

SAJHA: To ten šklban Jablonkay. (Zdvihne list.) Písmo jeho. Musím vyrvať decko moje z rúk toho holomka, čo by ju do pekelných pekiel bol uniesol. Jestli nie, čakaj bezbožná ubehlica! Matku si mala. Nikdy ťa viac vidieť nechcem a neodpustím, neodpustím ti ani na smrteľnej posteli.

CHREŇOVSKÝ: Dobre a statočne učinila. Chcela si jediné decko obetovať hnusnej lakomosti.

SAJHA: Tak, starý pes? Dobre učinila? Ty si snoval s ňou, kázal si jej utiecť. Roztlčiem na kusy tú lysú tykvu tvoju.^[61] (Letí do neho, Chreňovský preč, Sajha za mím; opona spadne.)