Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Michal Belička, Silvia Harcsová, Lenka Konečná, Nina Dvorská, Andrea Kvasnicová, Ivana Hodošiová. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 78 | čitateľov |
Obsah
(Javisko: námestie krivošanské s priečnou ulicou a chrámom v úzadí. Tohoto stĺp jeden tak vystupuje, že tvorí kútik, za ktorý možno skryť sa. Prichádza a odchádza sa vždy jedným alebo druhým bokom.)
Kavka a Maňuša.
KAVKA: Tvoj gavalier, Maňuša, iste prehrá. Znie najviac meno Jablonkayho.
MAŇUŠA: Najväčšmi ma teší, že Gackovi vybili oko, keď chcel hlasovať so zemanmi, a potom omlátili statočne holomka, pováľali v jarku ako sviňu v koryte. Na toho lotra viac sa hnevám než na samého Gejzu. Sedí v ňom úplný sbor všetkých možných podlostí. Smiala by som sa srdečne z jeho nehody, keby mi nebolo ľúto decka a tých biednych ľudí, ktorým sme najdúcha zavesily na krk. Nezjavujú sa nikde.
KAVKA: Musia prísť semo. Počula som dobre oknom v hostinci pod krivošanskou horou, keď im krčmárka radila odniesť v Krivošanoch k biskupovi dieťa. (Vyzrie.) Idú. Skryme sa tu za stĺp chrámový.
(Zmiznú za stĺpom.)
Vystúpi Holba s košíkom na chrbte a Žajdlík s bičom v ruke.
HOLBA: Dajže pozor i na môj voz, kmotre.
ŽAJDLÍK: O vôz nepečuj; len keby ti u biskupa dobre vypálilo.
HOLBA: Akože ho ale mám osloviť? Nebou som ešte nikdy s takým pánom na reči.
ŽAJDLÍK: Nuž, keď farárom povedáme „dvojíctihodná milosť“, biskupovi náleží titul „trojíctihodná“.
HOLBA: Ale keď sa dovie, že som luterán!
ŽAJDLÍK: Tým skorej ti vezme dieťa, aby nezostalo v rukách kacírskych.
HOLBA: To pravda. Sám mu poviem, že som luterán.
ŽAJDLÍK: Len nezapomni jeho trojíctihodnej milosti ruku pobozkať. (Preč.)
HOLBA: Panebože, pomáhajže striasť toto bremeno.
K Holbovi Sajha a Vlha.
SAJHA: Ty čo máš v tom košíku?
HOLBA: Tovar, ktorý sa ani jeho pôvodcovi neľúbi. (Preč.)
SAJHA: To akýsi blázon. Musím dať tie perly ohliadnuť. Ale komu? Zlatníci rozumia sa do toho najlepšie, lenže sú zdierci. Toľko čo vezme do ruky drahocennosť a pozrie na ňu, už mu zaplať, a dobre. Ale čo robiť? Musím sa predsa uistiť. Kebych len vedela, kde býva jeden z tých zdiernikov.
VLHA: Tohto pána nech sa spýtajú.
K predošlým Moser.
SAJHA: Prosím pekne, kde tu býva dáky zlatník?
MOSER: Som sám jeden z nich. Čo treba?
SAJHA: Chcem sa otázať, čo tieto perly stoja?
MOSER (vezmúc a ohliadnuc perly): Dvadsiatnik.
SAJHA: Čo povedajú? Dvadsiatnik? Veď sú veľké ako spišský hrach.
MOSER: Či vieš, pani, kde sa rodia perly?
SAJHA: Že vraj na morskom dne.
MOSER: Tieto sa zrodily v daktorej českej sklenej huti. Duté guľôčky, naplnené voskom.
SAJHA: A tie pracky?
MOSER: Pozlátená mosadz.
SAJHA: Pre živého boha! Ja sa zbláznim.
MOSER: Pani čo dala za ne?
SAJHA: Poznajú z úpisu, keby umeli čítať židovsky.
MOSER: Som žid. (Vezme úpis a číta.) Ja pánu bohu dobre známy syn istej matky a neistého otca, dávam týmto na vedomosť každému, kto by sa chcel presvedčiť, že skrbec shromažďuje nie sebe, že som perly, ktoré ma stály dvadsať krajciarov, dal do zálohu Sajhe na Hahure za dvetisíc zlatých. Ak neprídem za tri mesiace, drahocennosť zostane navždy v rukách Sajhiných.
SAJHA: To tam stojí?
MOSER: Doslovne. Pani snáď tá Sajha?
SAJHA: Ja nešťastná, ja.
MOSER: Skryte si to teda na pamiatku. (Vrátiac úpis, preč.)
SAJHA: Bože môj, bože môj, čo som dokázala! Ja som stískala, svetovec akýsi výska.[79] Ale naženiem si to. Potiaľ budem ujímať vo všetkom sama sebe až si tú škodu vynahradím. Mala som si kúpiť pol funtíka kávy;[80] teraz bude dobrá i rascová polievka. Spávala som nahá, aby som pranivo nedrala; teraz i plachtu odvrhnem a budem líhať na holej slame. Starému mala som kúpiť súkna na nohavice; obíde sa teraz pri drilichu.[81] Bieleho chlebíka si len miesto slaninky zakusneme k čiernemu.
VLHA: Mne sa vidí, že to ten istý žid, ktorý zavčerom bol u nás.
SAJHA (lapí sa za čelo): Ha! Ty povedáš pravdu, Vlha. Hlas, postava vcele jeho. Ó, že som sa skorej nedovtípila. Musím za ním, keby som ho ešte stihla. (Preč.)
VLHA: Nikto ju ešte tak neoplel. Malicherne sbierala, vaľne tratí. Domučí teraz do smrti seba i nás. Pripustila si to k srdcu tak, ako čo by jej už krajciara nebolo zostalo.
K Vlhe Ľudmila.
VLHA: Hich, čo vidím! Tu i drahá naša panička.
ĽUDMILA: Ty čo tu, Vlha?
VLHA: Prišli sme do Krivošian so starou paňou. Nevideli ich ešte, panička? Sú nadmieru zrazená. Akýsi neznámy židisko oklamal ich o dvetisíc zlatých.
ĽUDMILA: Povedzže mi, čo sa robilo po mojom odchode z domu?
VLHA: Zle nedobre. Starý pán dostali bitku, že kázali utiecť paničke.
ĽUDMILA: Ó, nešťastný otče!
VLHA: Stará pani idú.
K predošlým Sajha.
SAJHA: Pošiel šelma, zlomil by sedemdesiat razí krky. (Keď zbadá Ľudmilu, stane zarazená.) Á! Čo to?
VLHA: Naša oplakaná panička, pani veľkomožná.
SAJHA: Nechcem ju vidieť. (Odvráti sa.)
ĽUDMILA: Prosím za odpustenie, milá matka. (Bozká Sajhe ruku.)
SAJHA: Nikdy, ani na smrteľnej posteli.
ĽUDMILA: Nie, matka. Vy neprepustíte zarmútenú dcéru bez potešenia. (Kľakne.)
SAJHA: Nemám dcéru. Preč! Nemám žiadneho decka viac. Budem gazdovať na kostol.
ĽUDMILA: Nežiadam ničoho, matka, len vaše požehnanie.
SAJHA: A si už pod čepcom?
ĽUDMILA: Včera sme prisahali.
SAJHA: Kliatba teda moja na teba, uprchlica nevďačná, nie požehnanie.
ĽUDMILA (vstane): Zlorečená teda, prekliata matkou! Čím som si to zaslúžila? Bola som vám v dačom neposlušná?
SAJHA: Vo všetkom, keď v tom jednom, ty z neba vyvrhnutý anjel. Jeden hriech postačí vyhnať celý kŕdeľ ctností.
K predošlým Kobozy a Vybubnovaná.
VYBUBNOVANÁ: Neočakávané šťastie. Naša premilená nevesta, panna Ľudmilka.
SAJHA: Prosím nezaznať ju. Je už pod čepcom.
VYBUBNOVANÁ: Vpravde! Chcela probovať, či jej pristane. Ó, pristane, Ľudmilka presrdečná. Nevesta na zjedenie.
SAJHA: Čepiec ten už pevný na jej hlave. Prisahala s Jablonkaym.
VYBUBNOVANÁ: Prekárajú nás, pani sestra.
SAJHA: Smutná pravda. Prchla, keď som bola u vašich milostí.
KOBOZY: Hm, hm! Teda pani Jablonkayka. (Pohrdlive.) Vedia čo, pani Jablonkajka? Preukázali nám velikú službu. Boli by sme zdvihli z prachu miesto diamantu chatrný kameň.
KOBOZY: Jablonkay predchytil našemu Gejzovi nevestu i úrad: pri tom všetkom ale zostane len trojslivkovým Jablonkaym, náš Gejza ale Kobozym. (Kobozy a Vybubnovaná preč.)
SAJHA: Vidíš, pobehlica, akú si česť dosiahla. (Preč.)
ĽUDMILA: Poď, Vlha, odnesieš na voz, čo som nakúpila otcovi a materi.
(Ľudmila a Vlha preč.)
Keď ony odchádzajú, Maňuša a Kavka vyjdú zpoza stĺpa.
KAVKA: Tvoj gavalier vstal dnes hore zadkom a prekročil prah ľavou nohou. Zle sa mu darí všetko.
MAŇUŠA: Nech tam zlomí krk, kde je. Ja myslím na decko. Lipták ho musel oddať, keď nejde.
KAVKA: Skorej chodí s aprílom. Rozumnej rady nedá mu nikto, jestli nie ja.
MAŇUŠA: Ty? Ako by si mu prišla pod oči?
KAVKA: Dobre.
MAŇUŠA: Lapí ťa naskutku.
KAVKA: Neboj sa. Ja som ako námesačník. Po strechách lezie a predsa krk nezlomí. Keď lužem, hovorím súčasne pravdu. Keď chcem oklamať, vystríham, a predsa sa podarí.
MAŇUŠA: Nemožno, aby ťa nepoznal.
KAVKA: Keď chcem, ani ty ma nepoznáš. (Učiní sa chromou a hovorí s ústami vykrivenými nabok.) Preč! Skry sa. Ide s akousi kofou. (Maňuša nazpät do zákutia.)
Ku Kavke Holba a kofa.
KOFA: Čo to predavace, sušedku?
HOLBA: Dajte mi pokoj s vašimi otázkami a poradami.
KOFA: Oj, oj! Co to za rarožny chlop![82] Nedarmo, že sce taky akysi „vraj“ a „čuo“.
HOLBA: Nuž, dieťa predávam, keď chcete vedieť; najdúcha vláčim na chrbte ako opica mladé.
KOFA: A kdze sce ho vžali?
HOLBA: Povrhla mi ho akási kľampa do voza.
KOFA: Kdze sce už boli s nim?
HOLBA: Poradili mi odniesť dieťa do biskupa. Ale jeden taký tlstý kňaz, čo ma líca ako vahany a brucho ako môj Pejo, otvoriu mi dvere, bo že biskup nie dojka.
KOFA: Probujce na stoličnym dome.
HOLBA: Bou som i tam, žena božia, a vyhrau som pár palíc na chrbát.
KOFA: Odnesce ho teda do kašarne.
HOLBA: Odtiaľ idem. Vystrčili ma, dobre som krky nevylomiu, i s najdúchom.
KOFA: Ubohy človeče! A keľo mace doma dzeci?
HOLBA: O jedno viac ako božích prikázaní.
KOFA: Hľadajce dakdze tu v mesce beštiu matku. (Preč.)
HOLBA: Toľko rozumu by som i ja mau, keby som vedeu kde. (Škrabe sa za uchom.)
KAVKA: Pst! Chlape! (Kýva prstom.)
HOLBA: Taká mi akási známa prichodíš Cigánka. Keby si nechodila o troch a nehovorila si do ucha, povedau by som, že si to ty, čuo si mi koperdaňa tohoto povrhla.
KAVKA: Sem len. Hlúpi ľudia chcú ti dať rozumu, ktorého sami nemajú. Môj kumšt ti pomôže. (Vytiahne karty.)
HOLBA: Iď mi s tými proroctvami. I tá kľampa mi prorokovala, čo sama urobiť obmýšľala.
KAVKA: Ja ti zaprorokujem, čo náleží robiť tebe, a poviem ti to, keď chceš, i bez karát.
HOLBA: Čuože to bude zasä?
KAVKA: To bude to pri čom ti najdúcha sami ľudia vezmú, bez núkania. Slúchaj! Iď s pokojom k svojemu vozu, zapriahni koníky —
HOLBA: A odvez s pánom bohom žene vzácny dar.
KAVKA: Nie tak. Polož zakrytý košík dozadu do voza a neobzeraj sa.
HOLBA: A čo z toho?
KAVKA: Nepôjdeš ďaleko, košík zmizne.
HOLBA: Len ak by mi ho dakto ukradou.
KAVKA: V tom fígeľ.
HOLBA: To by veru naozaj stať sa mohlo. Ďakujem za poradu. (Preč.)
KAVKA: Keď sa podarí, napi sa potom na zdravie Cigánky, ktorá vie i zarmútiť i potešiť, a ktorej nikto neverí, keď hovorí pravdu.
Priskočí Maňuša a chopí jej ústa.
MAŇUŠA: Mlč, šelma, umoríš ma strachom. Vždy hľadáš nebezpečenstvo a nemôžeš zahynúť v ňom. Poďme alebo preč z Krivošian, alebo vezmime decko nazpät. Som mu matka. Budem ho chovať, ako možno.
KAVKA: Počkaj len, čo z toho.
MAŇUŠA: To, že ma zatvoria do chládku i s koperdaňom.
KAVKA: Neboj sa, pokiaľ ja s tebou.
MAŇUŠA: Srdce mi krváca, keď vidím, čo sa robí s neviniatkom.
KAVKA: Čo sa sužuješ, ty nevinná, keď vinný otec sa smeje? (Za stenami vresk: „Éljen Jablonkay!“ Kavka vyzrie.) Ale dnes sa mu odnechce smiechu. Zemani dvíhajú Jablonkayho. Gejza stratil nevestu i úrad.
MAŇUŠA: Nech mu boh dá, ako zaslúžil. Ide ktosi. Skryme sa.
KAVKA: Kočiš Sajhin. Neboj sa.
K predošlým Chruňo a Vlha.
VLHA: Prišlo teda, čoho som sa obávala.
CHRUŇO: Máme pečienky na celý rok.
VLHA: To ten Ďuro.
CHRUŇO: Istotne. Striehol na odchod Sajhin. Sotva sme boli na tretej dedine, hovorí Mitra, vybĺkly všetky budoviská odrazu a shorely až do základov, spolu s ovcami a kravami. Keby Sajha bola teraz zamkla starého, bol by sa i on upiekol.
VLHA: Či viac domov shorelo?
CHRUŇO: Šelma tak uhodil, že vietor vial od dediny.
VLHA: A nemohli zahasiť.
CHRUŇO: Nikto vraj nechcel prstom hnúť, leda aby hodil hlaveň, kde ešte nehorelo.
VLHA: Tu panička. Zarmútia sa.
K predošlým Ľudmila.
VLHA: Nech idú, drahá panička. Uslyšia zvesť jóbsku.
ĽUDMILA: Stalo sa dačo materi?
VLHA: Nie. Ale čo sa povodilo doma, na Hahure.
ĽUDMILA: Požiar asnáď.
CHRUŇO: Zo všetkých budovísk nájdu len hrsť popola, zo statku pečienku.
ĽUDMILA: Ach, bože! To dorazí matku.
K predošlým Sajha.
SAJHA: Priahaj, Chruňo. Ideme do domu.
CHRUŇO: Nemáme žiadneho, pani veľkomožná.
SAJHA: Čo za reč?
ĽUDMILA: Nezľaknite sa, drahá matka. Uslyšíte zvesť ohromujúcu.
SAJHA: Vyhoreli sme asnáď?
CHRUŇO: Dohola a čista.
SAJHA: Odkiaľ to vieš?
CHRUŇO: Tu sedliak Mitra, poslaný za nami starým pánom.
SAJHA: Čo zhorelo?
CHRUŇO: Všetko až do základov.
SAJHA: A vychytili dačo z domu?
CHRUŇO: Nič okrem starého pána.
SAJHA: A statok?
CHRUŇO: Pečienka.
SAJHA: Večný bože! Na čo vyšly všetky moje mozole! Čo som za toliké roky shromažďovala, všetko vzaly nehody jedného čierneho dňa. Kam už teraz pôjdem? Čo počnem chudobná stará žena?
ĽUDMILA (bozká matke ruku): Prídete k nám s otcom.
SAJHA: Teba som prekliala.
ĽUDMILA: Kliatbu zahladíte požehnaním.
SAJHA: Ach, dieťa premilené! (Objíme Ľudmilu.) Teraz vidím, že sa dobre stalo, čo sa stalo. Gejza by na teba chudobnú nebol viac pomyslel. Vidím anjelskú dobrotu srdca tvojeho. Ale čím sa ti už teraz odslúžim? Keď dom zhorel, zhorelo všetko, i banknóty i úpisy i zálohy.[83] A iného čo mám? Kus tých zemí a jedného poddaného.
ĽUDMILA: Nič to, maminka. Šťastie nech berie dary svoje, len ono samo nech zostane s nami. Ďakujte Prozreteľnosti, že vám vyrazila z ruky, v čom ste hľadali blaženosť, našli ste len nepokoj sebe i celému domu; čo ste, v zaslepenosti hodnej poľutovania, držali za cieľ sám, keď je len cestou k cieľu; čím ste chceli osláviť dom náš, ale ste ho len zošklivili. To vám teraz vyrazil z ruky v milosrdenstve svojom boh, aby ste dýchali slobodnejšie a dýchať dali iným. Poznáte teraz, že nestojí za prácu shromažďovať s utiskovaním, odopierať iným i sebe všetky požitky, odsudzovať seba samého na biedstvo chudoby uprostred pokladov, otravovať domácim všetky radosti, zabúdať pre zisk na česť a slušnosť, priväzovať celú dušu k tomu, čo v nič obrátiť môže jedno okamženie.
SAJHA: Ľudmila! Tak dojímavú kázeň som ešte z úst žiadneho kazateľa nepočula.
ĽUDMILA: Snáď len srdce vaše nikdy tak nebolo pripravené pre prijatie pravdy.
SAJHA: Všetko som stratila, čo najvzácnejšie však, nechal mi v tebe boh. To jediné učinila som dobre, že som neľutovala nákladkov na tvoju výchovu. Tu sa ukladajú poklady najlepšie.
K predošlým Jablonkay.
ĽUDMILA: Hľa, matka, Jablonkay môj! Rmúť a raduj sa s nami. Matka prišla nešťastím ohňa o všetko, ale je smierená.
JABLONKAY: Uznávam sa vinným, že som odviedol proti rodičovskej vôli poklad tento srdca mojeho a blažený budem, jestli mi to obrazená matka preminie láskave.
SAJHA: Nemohlo sa stať lepšie, ako čo sa stalo proti vôli mojej. Hodni ste jeden druhého. Požehnanie moje materinské s vami.
JABLONKAY: A ja bozkávam ruku tú, ktorá pestovala spoločnicu mojeho života. Nazývam vás od tej chvíle matkou a rád vás doopatrujem do smrti.
SAJHA: Nepotrebno mi to. Zachovala som ešte dosť pre seba. (Siahne za ňadrá.) Pamätajúc na možnú nehodu, nosila som dačo vždy so sebou. (Všetci preč, len stojace v úzadí Kavka a Maňuša zostanú.)
MAŇUŠA: My poďme za tým Liptákom, čo sa tam robí s deckom.
KAVKA (vyzrúc von): Zbavil sa ho. Holba a Žajdlík idú bez decka. Skryme sa. (Preč obe za chrámový stĺp.)
Holba a Žajdlík vstúpia.
ŽAJDLÍK: To bola naozaj rozumná porada.
HOLBA: Bola veru, kmotre. Sotva som pošiou dakoľko krokov s vozom obzerajúc sa tu i tam tajne nazpät, už som zbadau, že husár jeden v bielom plášti má oko na košík. Ja len idem ďalej, on za vozom, vždy bližej. Raz sa moja chlapina poobzerá, či ho nikto nevidí a chmat košík pod plášť. Ja vtedy šibnem kone, a vijo, vijo! dobre som ľudí nepodáviu.
ŽAJDLÍK: Modliu sa ten potom husársky Otčenáš,[84] keď odokryu v pitvore košík.
HOLBA: Nepáči sa mu pravdepodobne ukradnutý tovar. Chodí po meste, ponúkajúc každému košík. (Vyzrie.) Tu ti ide.
ŽAJDLÍK: Preč teda. Utekajme.
HOLBA: Ja nie. Musím vidieť koniec tej komédie.
ŽAJDLÍK: Budeš ty mať znovu komédiu, keď ťa pozná.
HOLBA: Ako by ma poznau, keď mi ani tvári nevideu?
ŽAJDLÍK: Je predsa strach. Poď. Už je tu.
HOLBA: Nepôjdem ani za tvoju vernosť.
K predošlým Läuser, Barkes, Mrňúz, Čipka, Bagzi, Husár, viac zemanov a sedliakov.
LÄUSER: Nepovedal som, že Gejzu šicne? Nü!
BARKES: Aivai, püškes! Hündert fünf und fünfcig güldn münc.
HUSÁR (vytiahne zpod plášťa a ukazuje košík): Kto stratil košík? Nechcem ničiu škodu.
BARKES (klmne Läusera): Ja poviem, že je môj. Nü!
LÄUSER: Ba ja poviem.
BARKES: Pfuj, závisť.
LÄUSER: Halbpart, brüderle. Nü![85]
HUSÁR: No! Nikto sa nepriznáva ku košíku? Nech som dobrým, hneď ho prepijem. Kto stratil? Čí to košík?
BARKES: Môj, pán vojak.
HUSÁR: Prisahaj.
BARKES: Prisahám, že môj (šeptom) košík doma.
HUSÁR: A dáš nálezné?
BARKES: Koľko pýtajú?
HUSÁR: Päť groší.[86]
BARKES: Zadarmo dosť budú dva.
HUSÁR: Daj teda, žide, a na si svoje. (Vezme peniaze a oddá košík.) Vy budete svedkami, že košík jeho. (Preč.)
LÄUSER: Čo v ňom? Nü!
BARKES (omaká pod plachtou a natiahne tvár): Vráť mi dva groše, dám všetko tebe.
LÄUSER: Halbpart. Čo je? Nü!
BARKES: Ein Kind, brüderle fán.[87]
HOLBA: Ani sa nekindujte, ani nič. Máte tam koperdaňa takého ako válok.
BARKES: Ako vieš?
HOLBA: Bo som ho počou plakať.
BARKES: A prečo si nepovedal? Nü!
HOLBA: Čuo mám vravieť, keď prisaháte, že je košík váš? (Chachot.)
BARKES: Ten urobil bláznov z nás; my hľadajme väčších. (Barkes a Läuser preč s košíkom.)
MRŇÚZ: Hahaha! Tým kujonom stalo sa dobre.
BAGZI: Kúpili napoly. Neviem, ako sa teraz podelia.
K predošlým Kobozy a Vybubnovaná.
KOBOZY: Pekne dostáli slovu páni bratia! Jedli, pili u nás, dali si i zaplatiť, a potom nás zradili.
VYBUBNOVANÁ: To je hanba pre zemanov.
BAGZI: Ba to hanba, hostiť a potom na oči vyhadzovať.
KOBOZY: A ešte mojeho čeľadníka zbiť, po jarku váľať, oko mu vykľať.
MRŇÚZ (postaví sa smelo pred Kobozym): Pán Kobozy! Kto má v uhorskej krajine právo robiť zemanov?
KOBOZY: Každý zeman, pán Mrňúz.
MRŇÚZ: To je isté. Ale nových zemanov kto má právo robiť?
KOBOZY: Kráľ uhorský.
MRŇÚZ: Vy teda odkedy uhorským kráľom, že sa opovažujete na zemianstvo povyšovať?
KOBOZY: Ja? Koho?
MRŇÚZ: Toho vašeho odkundesa, Gacka. Jestli poviete, že je zeman, tak ste ho len vy povýšili na zemanstvo: a jestli viete, že nie je, načo ste ho poslali so zemanmi hlasovať?
ČIPKA: Nech si neosobuje právo zemanské jeden kuchta.
(Všetci preč okrem Kobozyho a Vybubnovanej.)
VYBUBNOVANÁ: Ha, tí psi nestydatí!
KOBOZY: Ba horší. Pes drží sa jedného pána: títo každého, kto im viac pohodí.
VYBUBNOVANÁ: Náš Gejza už sotva vlezie na zelenú ratolesť. Bude z neho len taký lovec, postavkár, kurič,[88] snovateľ dlhov a neviestkár ako ty. Tu sme prepadli s hanbou a doma len toľko, že nás poddaní nepoškrtili pre rozpustilca. Dobre sa kde nepodejem, keď badám, ako si onakvejší ľudia posmechy z neho stroja. Má menej uváženia než pocestný sprostý chlap.
KOBOZY: Tomu ty na príčine, majkova matka.[89] Ty si mu od narodenia vštepovala myšlienku, že on je z inakšej krvi ako iní ľudia. Ty si vždycky hovorila, že má z čoho žiť; že mu žiadnej učenosti netreba. Ty si stála na tom, aby sa len na hračku učil, bez všetkej prísnosti. Ty si ho zastávala, ba chválila, keď otĺkal čeľaď a poddaných a s učiteľom činil zlostné nezdoby. Ty si ho vyhovárala, keď počal viesť život bujný.
VYBUBNOVANÁ: Len ty si ho na krátkej svorke držal a dával si mu príklad všetkých výtečností sám na sebe. V akej ničomnosti prevyšuje teba? V nevedomosti? Div, že si ešte čítať nezabudol. V márnotratnosti? Odmrhal si všetko. Vo výstupkoch? V nich si ošedivel.
KOBOZY: A ty si pravá mníška, odkedy nikto viac neozrie sa o teba. Ale nevaďme sa aspoň tu v meste na ulici. Dosť sa navadíme doma.
K predošlým Kozák, Gejza s korbáčom v ruke a Gacek so zaviazaným okom. Kozák podá mlčky Kobozymu list.
KOBOZY: Teda dlhý list, pán farár.
KOZÁK: Po dlhom za nos vodení dlhý list. (Preč.)
KOBOZY: Jób nedostal viac ohromujúcich zvestí[90] odrazu ako ja v týchto Krivošanoch.
GEJZA: Ja sadám na bagážový voz. Na vrchovom koni ma doomínalo.
VYBUBNOVANÁ: Ako sa im páči, víťaz. Pekne nás potešili.
GEJZA: Keď mi z tých hladošov dajeden nazrie do dvora, zastrelím ho ako psa. (Šmihne korbáčom a preč.)
KOBOZY: Dohán si kúpil, Gacek?
GACEK: Je už na voze.
VYBUBNOVANÁ: Veď vy ani neviete iné ako ten smrad cmukať.
K predošlým Barkes s košíkom, Holba a Žajdlík.
BARKES: Pani veľkomožná! Toto spadlo z voza, na ktorom mladý pán práve odišli.
VYBUBNOVANÁ: Prečo si nekričal za ním?
BARKES: Nepočuli pre hrkotanie voza. Neviem, čo tu majú. Nech vezmú svoje.
VYBUBNOVANÁ (klmne Kobozyho a Gackovi mihne): Ďakujem, žide. Poctivý si človek. Odnes, Gacek, košík do koča. (Gacek preč s košíkom.)
BARKES: Iste drahé veci, pani veľkomožná.
VYBUBNOVANÁ (šeptom ku Kobozymu): Už by chcel nálezné, kujon. (Nahlas.) Nie tak drahé, že by stálo za prácu ukradnúť ich. To je dačo, čo len pre mojeho Gejzu má cenu.
BARKES: Nech sa teda poteší. Ja som rád, že som mu dopomohol k svojemu. (Preč.)
VYBUBNOVANÁ: Myslel, že mu hneď pohodím zlatovku. Aspoň v jednej veci sme šťastní. (Kobozy a Vybubnovaná preč.)
HOLBA: Teraz poďme i my, kmotre. Budeme mať čuo rozpráviať doma. Najdúch ten už prešiel cez ruky všetkým stavom: sedliak, vojak, žid, pán. (Holba a Žajdlík preč.)
MAŇUŠA: Chvalabohu, že predsa prišlo naposledok decko do rúk náležitých.
KAVKA: Nasnovala som ja, priebeh viedol boh.
(Preč obe, opona spadne.)
[79] svetovec akýsi výska, svetobežník
[80] Pol funtíka kávy. Funt je stará váha (0.56 kg).
[81] pri drilichu (z nem.), dvojtkanine
[82] Co to za rarožny chlop!, prudký, výbušný.
[83] I banknóty i úpisy i zálohy, bankovky, dlžobné úpisy a založené veci (hnuteľnosti, na ktoré Sajha požičala peniaze).
[84] Modliu sa ten potom husársky Otčenáš, klial vyberaným spôsobom.
[85] Halbpart, brüderle (nem. žargon), na polovičku, bratku.
[86] Päť groší. Groš bol tri krajciare, husár žiadal teda ako nálezné pätnásť krajciarov.
[87] Ein Kind, Brüderle fán (nem. žargon), dieťa, bratku.
[88] Bude z neho len taký lovec, postavkár, kurič, poľovník, povaľač a fajčiar.
[89] Majkova matka, premilená matka.
[90] Jób nedostal viac ohromujúcich zvestí. Biblický Jób, ktorému v ten istý deň postupne štyria posli zvestovali, že prišiel o celý majetok a že mu zahynuly všetky jeho deti.
— prozaik, dramatik, básnik. Podľa časti slovenskej literárnej vedy predstaviteľ racionalizmu osvietenského typu a klasicistickej estetiky, podľa iných romantický ironik. Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam