ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pri vyhrnutí opony na javisku Gejza, s korbáčom v ruke, Ošust, Mrňúz, Čipka, Bagzi, viac podnapitých zemanov. Gejza podá písmo Mrňúzovi.

GEJZA: Nech prečítajú, pán Mrňúz, ich milostiam pánom bratom moje školské svedectvo. Veď sú dobrý latinák.

MRŇÚZ: Rozumie sa. Chodil som trinásť rokov do školy. A keby som bol chodil ešte druhých trinásť, už by som bol znal všetkých päť deklinácií.^[10]

ČIPKA: A keby si bol chodil ešte tretích trinásť, bol by si býval planým patvaristom.^[11]

BAGZI: A po štvrtých trinástich bol by si alegoval v Pešti.^[12]

MRŇÚZ: V pekle povedz. Bol by som konvinkoval^[13] archanjela Michala a satanovi vypravotil stratené nebo.

GEJZA: Nonono! Prosím prečítať to moje svedectvo.

MRŇÚZ: Dobre teda. Nech slúchajú páni bratia. (Odkašle.) My všetci profesori, ktorí sme Gejzíkovi nalievali múdrosť do hlavy lievikmi, svedčíme týmto, že spomenutý Gejzík rozumie sa znamenite do ferblu, whistu, preferansu. Vie tiež zachádzať s puškou a loveckými psami. Potom zná všetky pekné paničky a nevesty, i jest im dobre známy. Pilnosť bola pri ňom tak veliká, že každé dva mesiace raz navštívil školu, a vtedy nás vždy náležite pohneval. Teraz ho prepúšťame, aby prosto zo školského prahu vykročil na hodnosť županskú.^[14] (Smiech.) Pán brat musel svedectvo to preplatiť.

GEJZA: Použil som fígeľ. Ukázal som rektorovi celú hrsť tvrdých toliarov^[15] a keď mi vručil svedectvo, dal som mu jeden, ostatné som strčil do vrecka.

MNOHÍ: Hahaha! Dobre mu.

MRŇÚZ: Znamenite. Pánom, na ktorých všetky úrady čakajú, netreba sa učiť ničomu; ale len sedliackym synom, z ktorých nič iného byť nemôže ako farári, rechtori a kasnári.^[16]

GEJZA (šmihne korbáčom a vykrúti sa dokola na päte): Nech si zapijú čerstvého, pán Mrňúz. Potom sa snáď ešte lepšie otvorí satirická žila. Veď žart nie darmo menuje sa humorom.

MRŇÚZ: Zahladím teda, čo som naježil. Žart na stranu, ale takého slúžneho ešte naša slávna stolica nemala, ako bude Gejza. (Obzerá svedectvo.) Samé čisté eminencie, ešte i z tej hlavolamnej filozofie.

VŠETCI: Éljen!

MRŇÚZ: A školské učenie svoje doplnil na cestách. Schodil celú zem filozofov.^[17] Či vedia páni bratia, ktorá je to tá zem filozofov?

ČIPKA: Nuž tá, kde ľudia počujú i trávu rásť.

BAGZI: Kde každých sto kníh vykotí jednu novú.

ČIPKA: Kde každý číta štyrmi očami.

BAGZI: A píše obidvoma rukami.

MRŇÚZ: A kde učení pre samú učenosť už temer o rozum prišli. Schodil teda celú zem filozofov, videl Paríž, navštívil Londýn.

GEJZA (s poukázaním na Ošusta): Tu tovariš učených ciest mojich.

OŠUST: Navštívili sme pre skúsenosť všetky bordely. V Paríži sme meškali za tri mesiace, lebo sme sa liečili z nemoce, ktorá je tam doma.^[18]

GEJZA (vytne ho korbáčom): Za tvoje svedectvo.

K predošlým z kaštieľa Kobozy a Vybubnovaná.

MRŇÚZ: Náš Gejzík dostáva dnes samé výborné svedectvá.

VYBUBNOVANÁ: Ďakujem úctive za priazeň proti môjmu nádejnému synovi.

MRŇÚZ: Obraciame ho trochu, pani veľkomožná.

KOBOZY: Dobre. Nech si nadobudne obratnosť k hľadanému úradu.

MRŇÚZ: Všetky možné schopnosti sú v ňom plnej miere.

KOBOZY: To ma teší. Nech sa páči z toho vína, páni bratia.

MRŇÚZ: Ba čas nám ísť. Musíme ešte rozmnožovať a utvrdzovať našu stránku.

KOBOZY: Ale zajtra budeme mať šťastie. Všetci naši shromaždia sa a prenocujú tu, ako v tábore, a potom v hromade do Krivošian. (Zemani pošeptávajú a klmú jeden druhého.) Vidím, že vaše milosti chcú dačo povedať. Von s tým bez ostýchania. Veď sme svoji.

MRŇÚZ: Nuž to chcú povedať, že pán Jablonkay platí svojim i v hotových,^[19] po dva zlaté každému.

KOBOZY: Keď pán Jablonkay dáva svojim po dva, ja dám mojim po štyri zlaté.

ČIPKA: Ale nie na borg.

BAGZI: Ja môj zemiansky hlas na úver nedám.

KOBOZY: Polovica dá sa dopredu, druhá po obnove úradských.^[20]

VŠETCI: Nič na úver. Hneď platiť. Hlasy zemianske sú drahé.

KOBOZY: Učiním i to z lásky k milostiam vašim. Ale najväčšiu odmenu šľachetných snáh nájdu v tom, že krajine slúžia. Jablonkay chce urodzené zemianstvo dani podvrhnúť^[21] a z nás samých sedliakov porobiť.

ČIPKA: Ja mu týmto fokošom rozštiepim hlavu.

BAGZI: Je zradca zemianskych slobôd. Všetkých jeho ľudí poškrtíme.

MRŇÚZ: Pod tou, rozumie sa, podmienkou, jestli sa dajú.

KOBOZY (odvedie Mrňúza nabok a vručí mu bankovku): Za ustávanie pánu bratovi dvesto zlatíkov. (Nahlas.) Nuže ešte po poháriku na rozchodnú.

VŠETCI: Éljen Gejza!

(Pijú, Gejza sa otočí na päte.)

MRŇÚZ: Ja som veľký ctiteľ pekného pohlavia a milovník takýchto líčok.

(Pobozká Vybubnovanú, za ním všetci zaradom, potom preč vrátami, za nimi Gejza, hroziac im korbáčom, a Ošust.)

VYBUBNOVANÁ: Ó ty mi môj! Prezývajú ma Vybubnovanou; teraz ma už môžu nazvať Olízanou. Všetku ma zaslinili tí pľuháci.

KOBOZY: Tí ľudia už vonkoncom žiadnej hanby nemajú. Vyžerú nás vcele. Už pošlo osem kusov rožného statku, šesť svíň, päťdesiat oviec, dvanásť sudov vína, množstvo zrna zo sypárne. A do dlžôb vmočíme sa takých, že z nich nevybŕdneme.

VYBUBNOVANÁ: Prinavráti sa to všetko, keď raz Gejza príde do úradu.

KOBOZY: To lutria. Chlapec sa ničomu nenaučil a háveď tá zemianska je nespoľahlivá. Vypijú, pojedia, dajú si zaplatiť, a v rozhodnej chvíli ťa zradia.

VYBUBNOVANÁ: Pomôžu nám kapitále Sajhine.

KOBOZY: I s tou kožou chodí ešte medveď. Mladí ľudia nie veľmi sa návidia a skrbná Sajha trhuje s dcérou ako žid s peniazmi. Keď sa dozvie o našich dlžobách, kto vie!

VYBUBNOVANÁ: Tá sprostá baba? Bude si pokladať za velikú česť, že nám príde do rodiny. Dúfam, že nás hneď dačím založí.

KOBOZY: Skorej od kohúta vajce, nežli od Sajhy peniaz. Bude nás len mrzieť, jestli jej dačo nadštrkneš.

K predošlým Gacek, z vrát.

GACEK: Idem od Kubového, pán veľkomožný.

KOBOZY: Čo povedal?

GACEK: Požičia štyristo, jestli sa mu dá do zálohu lúka na záhumní.^[22]

KOBOZY: Hum! Pekné úroky. Desať vozov sena od štyristo zlatých.

GACEK: Ináče nedá.

KOBOZY: A u teba nenašlo by sa dačo zásobných peňazí? Požičiavaš celému svetu. Ja som bližší.

GACEK: Nemám.

VYBUBNOVANÁ: Pamätaj, že si sa u nás zagazdoval.

GACEK: U vás. Ale nie z vášho. Z tej pláce bych ľahko vyskočil.

KOBOZY: Čo druhý, to ti dám i ja, hoc päťdesiat od sta.

GACEK: Nemám.

KOBOZY: Budeš dakedy žalovať za naším chlebom.

GACEK: Bez vašeho chleba skorej vyžijem než vy bez mojej služby.

VYBUBNOVANÁ: Daj pokoj. Gacek je opatrný muž. Rozumný čeľadník nikdy nemá pre pána peňazí.

(Gacek preč vrátami.)

KOBOZY: Aj, aj! Ten počína hovoriť spurne.

VYBUBNOVANÁ: Nepopudzuj ho viac. Dobre gazduje i sebe i nám. Neľutuje nikoho. Vytlačí i z kameňa vodu.

KOBOZY: Nájdeme spôsob, že všetko nechá u mňa^[23] a ešte bude rád, jestli sa minie temnice.

VYBUBNOVANÁ: Ide Läuser. V ňom nádeja.

K predošlým z brány Läuser s velikou poníženosťou. Kobozy ho potľapká.

KOBOZY: Ako sa máš, Läuserko?

LÄUSER: Chudo, veľkomožné panstvo. Nápoj sa míňa slabo, i to len na úver.

KOBOZY: Ale ty si zato vždy pri peniazoch, keď oproti tomu my, čo na nás poddaní robia, nikdy peňazí nemáme, a založíš nás teraz.

VYBUBNOVANÁ: Máme mnohé nákladky na reštauráciu.

LÄUSER: Čo žiada odo mňa veľkomožné panstvo?

KOBOZY: Dáš dopredu árendu od krčmy na tri roky.

LÄUSER: Hí! Prosím pekne, kam by to pošlo!

KOBOZY: Slúchaj len, bude to na tvoj úžitok. Dáš árendu len na dva, poistenie dostaneš na tri roky.

LÄUSER: Nemožno mi, veru nemožno.

KOBOZY: Poviem ti ešte viac. Árendu len na rok, poistenie na tri

VYBUBNOVANÁ: Nemáš ani na tom rébachu dosť,^[24] Läuser? Dáme krčmu inému.

LÄUSER: Keď už tak, sám sa zadĺžim.

KOBOZY: Ale peniaze musím mať ešte dnes.

VYBUBNOVANÁ: Mladý pán bude slúžnym, vieš?

LÄUSER: Preto hoc i zpod zeme. (Preč vrátami)

KOBOZY: Každý nás teraz natiahne, až koža puká.

VYBUBNOVANÁ: Veru to tak, keď človek potrebuje cudzie peniaze.

K predošlým z vrát Ošust.

KOBOZY: Ty Ošust, zaskoč k pánu plebánovi. Dám úctive volať na večeru. (K Vybubnovanej.) Má tiež hlas pri voľbe.^[25] Musíme mu polichotiť.

OŠUST: Staškovský farár ide sám bez volania. To som chcel oznámiť. (Preč)

KOBOZY: Všetci čerti nesú toho bezočivého mendíka. Bude mi zase sušiť hlavu s jeho kapitálmi. Ale ho vyctím, že neprekročí tak skoro môj panský prah. Sadnime si. Nech stojí pred nami.

(Sadnú si oba na stolky s nadutosťou.)

K predošlým z vrát Kozák a Gejza.

KOBOZY: Ako sa tam budujete, farár?

KOZÁK: Ako možno bez peňazí. Včera som držal konvent.^[26]

KOBOZY: Čo? Konvent bez inšpektora?^[27]

KOZÁK: Keď nie s ním, teda bez neho. Jednohlasná žiadosť konventu je, aby ste cirkevné kapitále neomylne složili.

(Gejza mu hrozí korbáčom odzadu.)

KOBOZY: Nezákonný konvent váš neuznávam, jeho usnesenie mocou mne náležajúcou ničím a vás prísne napomínam, neopovážte sa siahať do môjho úradu.

KOZÁK: Budem teda hovoriť bez okolkov. Cirkvi si volia dozorcov pre ochranu; vy ale vediete moju ku konečnej skaze. Keď žiadam od vás kapitále hovoríte, že vám ich len konvent vypovedať môže, a keď žiadam zadržanie konventu, odkladáte to bez konca, hoc i múry kostola na hŕbu letia, a ja s učiteľom v sedliackej chalupe bývame.^[28] Cirkev hynie a vy s jej kapitálmi robíte reštaurácie, napíjate túlavú zemiansku sprostač —

VYBUBNOVANÁ: Vy grobian.

KOBOZY: Miernite sa, jestli nechcete s hanbou byť vyhnaný z môjho panského dvora. Keby vám to kázeň tak išla.

KOZÁK: Odsudzujete, čo ste neslyšali. Kto vás vidí kedy v kostole? Panské zvony trubirohy,^[29] kázne šteky psov. (Gejza mu odzadu vrazí vysoký klobúk až na oči.) Nehodnosť takáto ponižuje činiteľa; mňa núti nastúpiť cestu práva.^[30] (Preč.)

GEJZA: Mám nahuckať psov na toho mendíka?

KOBOZY: Dosť. Nedobre oškliviť sa bez potreby s ľuďmi, zvlášte teraz, v čas svadby a obnovy úradov.

GEJZA: Pansláv nemôže byť dosť pokorený.

VYBUBNOVANÁ: A čo je to vlastne ten pansláv?

GEJZA: Taký huncút, ktorý chce, aby v Uhrách Slovák bol pánom. Keby nie ten mendík, za desať rokov by sme všetkých našich poddaných pomaďarčili.

KOBOZY: A akú by sme potom mali prednosť pred sedliakmi, keby i oni boli Maďari?

GEJZA: Poznať, že si zo starého zákona.^[31] Uhorská krajina musí byť jedného jazyka, ak má byť slobodná a mocná; a kto slovenskú reč zastáva, je zradca krajiny. Ja toho mendíka verejne na stolici obžalujem a učiním návrh, aby sa zaviedla všeobecná honba po celej krajine na panslávov ako na medveďov.

KOBOZY: To iste bude populárny predmet; len nech sa dobre prihotovia.

GEJZA: Mohol by si mi ty reč napísať. Ja som planý štylista.

KOBOZY: A ja som už noty potratil. Nech sa obrátia o to k fiškálovi.

VYBUBNOVANÁ: Ako vidím, vy dvaja budete zakrátko vydávať knižky.

GEJZA: Prinajmenej kalendáre.

VYBUBNOVANÁ: Keď sa oženia, Gejza fiam, bude písať za nich Ľudmilka. Ona vraj už mnoho románov prečítala.

GEJZA: Mohla by i sama jeden napísať o tom, ako Sajha zatvára pri odchode z domu starého Chreňovského do kurníka. Ak sa podá dcéra na matku, bude mať tento korbáč roboty. (Šmihne korbáčom a vykrúti sa na päte.)

VYBUBNOVANÁ: Ľudmila dobré, tiché decko.

GEJZA: Ako všetky mazule po svete, ktoré z nôt hovoria a z románov vzdychajú.

VYBUBNOVANÁ: Aj, to útlo! Nechže nám oni nepokazia trh so Sajhou. Lebo to zadĺženého domu nášho jediná nádeja.

K predošlým z vrát Rároch.

RÁROCH: Ide pani Chreňovská z Hahury na korábe Noemovom, vyfintená parížskou mašamódkou.^[32]

KOBOZY: Nerob posmechy, kujon, ale slúchaj, čo ti poviem. Chcem, aby myslela, že sa u nás hemží čeľaďou. Ty teda budeš predstavovať tri osoby: záhradníka, kľučiara^[33] a kuchára. Preto zakaždým, keď budeš predvolaný vezmeš inú šatu na seba, ba i hlas dľa možnosti premeníš. Dostaneš dobrú diškréciu.

RÁROCH: Ako by som ju už mal na chrbte.

VYBUBNOVANÁ: Oni, Gejza fiam, nech vľúdne pobozkajú rúčku a nedajú ničím najavo svoje srdečné opovrhnutie.

KOBOZY: A nech hľadia ulahodiť jej bigotnému vkusu.^[34]

VYBUBNOVANÁ: Nech sa držia ticho a krotko, ako čo by vodu nevedeli pomútiť.

KOBOZY: A hotoví boli vo dne v noci s ňou sa modliť a spievať.

VYBUBNOVANÁ: Nech sa stavajú velikým gazdom.

KOBOZY: A skrbcom, proti ktorému Gacek gavalier.

GEJZA: Ojojoj! Čo toho naučenia! Všetci profesori spolu mi ho viac nedali. (Zvrtne sa na päte.)

KOBOZY: Ide. Dobre dotierave okolo nej.

K predošlým z vrát Sajha v úbore nevkusnom, Gacek, Ošust, Cica.

VYBUBNOVANÁ: Á to pekne. Vítame srdečne na Chujave. (Pobozká Sajhu.)

KOBOZY: Teší nás nekonečne, že už raz máme šťastie.

GEJZA (Chopí Sajhe ruku a bozká svoju.)

VYBUBNOVANÁ: Ako sa má naša premilená Ľudmilka?

SAJHA: Postonáva. Zanechala som ju v posteli.

VYBUBNOVANÁ: Zarmucujú nás, pani sestra.

SAJHA: To nič. U nej býva časté prechorenie.

VYBUBNOVANÁ: Pri tak útlom kvietku to nie div.

KOBOZY: A jeho milosť, pán brat Chreňovský?

VYBUBNOVANÁ: Ako starý muž. Sedí si v chládku.

GEJZA (Odvráti sa so smiechom.)

KOBOZY: Budeme mať šťastie na noc?

SAJHA: Vybrala som sa len na chvíľu.

KOBOZY: Jednako kone a pani sestra musia si oddýchnuť. (Ku Gackovi.) Ty, foršner, nakáž úradníkovi, nech vydá koňom ovsa, lovásom, nech ich očešú, hajdúchom, nech dajú pekne očistiť koč, a išpánovi, nech ho dá namastiť.^[35]

GACEK: Dobre, pán veľkomožný. (Preč.)

KOBOZY (k Rarochovi): Ty, záhradník, iď, natrhaj čerstvých kvetov, a uvi, akú môžeš najpeknejšiu, kytku pre našu budúcu mladú paniu, a pošli mi kľučiara.

RÁROCH: Dobre, pán veľkomožný. (Preč.)

VYBUBNOVANÁ: Ty, Cica, sosním pani veľkomožnej plášť. Polož tu na stolok. Je trochu zaprášený z cesty. Musí sa vyklopať. Nakážeš hajdúchom alebo mládencom. Veď vás je toľko v dome ako prachu.

RÁROCH (navrátiac sa v inom kabáte.): Čo rozkážu, pán veľkomožný?

KOBOZY: Otri, kľučiar, pani veľkomožnej od prachu črievičky a pošli mi kuchára.

RÁROCH (Utrie Sajhe črievičky krídlom svojho kaputa a preč.)

VYBUBNOVANÁ: Ty, chyžná, zosním pani veľkomožnej klobúk. (Keď Cica nemôže rozviazať stužku pod bradou, Vybubnovaná ju uštipne v rameno, rieknuc šeptom.) Na, lušta!^[36] (Nahlas.) Ach, pre pánaboha! Zo štyroch zavolala som najspôsobnejšiu, ale to všetko taká čeľaď. (Rozviaže sama.)

SAJHA: Prosím, prosím. Nezvykla som na tolikú obsluhu.

VYBUBNOVANÁ: Dosť tých daromníkov. Nech slúžia.

SAJHA: Nie som hodna toľkej cti.

VYBUBNOVANÁ: Ešteže čo! Tak vzácny hosť nemôže byť dosť uctený.

KOBOZY: Ty, Ošust, porovnaj pani veľkomožnej pohúžvané šaty.

OŠUST (Kľakne na jedno koleno a poťahuje na Sajhe šaty, Gejza dusí smiech.)

RÁROCH (vstúpiac zas v inom kabáte): Čo rozkážu, pán veľkomožný?

KOBOZY: Dávaj olovrant, kuchár. Stolník nech nahotuje^[37] do jedného košíka pečiva, do druhého pol tucta buteliek tokajčiny.

RÁROCH: Dobre, pán veľkomožný. (Preč.)

SAJHA: Ich gazdovstvo sa mi páči. Jeden čeľadník toľké zastáva služby, sám sebe rozkazuje, sám seba posiela.

(Gejza vyvalí jazyk a zvrtne sa na päte, Kobozy sa odvráti so smiechom.)

VYBUBNOVANÁ: Chichichi! Pritom sa už mnohí sklamali. Sú to trojčatá tak sebe podobné, že len po šate ich rozoznať možno.

KOBOZY: Pre túto zvláštnosť ich držíme. Slúžia u nás už na pätnásty rok.

VYBUBNOVANÁ: Čeľaď i tak neradi meníme, a táto nerada odchádza, keď sa raz dostala do našeho panského domu.

SAJHA: To veru vec neobyčajná. Rada by som vidieť celú tú trojicu odrazu. Ráčia vaše milosti všetkých predvolať.

(Všetci dusia smiech.)

VYBUBNOVANÁ: Nech to nežiadajú, pani sestra. Bratia majú zlé oči. Na koho dvaja odrazu pozrú, musí onemocnieť; a na koho všetci traja, umrieť.

SAJHA: Dobre teda, že už milosti vaše dávno nepomreli. Mladý pán Gejzík ako sa má?

VYBUBNOVANÁ: Môj Gejzík je veliký gazda. Uvádza všetky opravy, ktoré videl za hranicami, do nášho obšírneho hospodárstva. Nechodí po návštevách ako druhí mladí páni, ani po poľovačkách: lež je vždy okolo robotníkov. Všetok svoj čas venuje gazdovstvu, vyjmúc chvíle, ktoré požaduje nábožnosť. Lebo môj Gejzík je nie neznaboh ako terajší mladí ľudia napospol. Bibliu alebo Spevník^[38] bráva so sebou i na pole.

SAJHA: Tak teda vie i spievať.

VYBUBNOVANÁ: Ako kanárik.

SAJHA: Veru, teraz neobyčajná vlastnosť. Prosím jednu zanôtiť.

GEJZA: Mám nádchu, zachrípnutý som a vôbec nemám teraz chuti do spevu. (Zvrtne sa na päte.)

KOBOZY: I lepšie pristane k vzácnej návšteve priateľský rozhovor než náboženské piesne.

VYBUBNOVANÁ: Keď sa poberú, potom budú spolu s Ľudmilkou spievať.

GEJZA: Jestli prinesie mnoho peňazí, budeme spievať veselú: jestli málo, smutnú až do plaču.

SAJHA: Škoda, že nemajú v obci kostola a farára svojho náboženstva.

VYBUBNOVANÁ: Toľko ako v obci. Do Staškova štvrť hodinky. Zapriahne sa v nedeľu a tam sme.

SAJHA: Bezpochyby, že i pán farár prichádza častejšie.

VYBUBNOVANÁ: Je u nás ako doma.

KOBOZY: Vážime si ho, bo je muž učený. Bol i v Nemecku na akadémii.^[39] Ale teraz ho stretlo nešťastie veliké. Shorela mu fara, škola, kostol.

SAJHA: Počuli sme o nešťastí. Boli i u nás chlapi zo Staškova po pýtaní. Sama som im dala dvadsiatnik,^[40] bo na také veci, buď bohu neponosno, neľutujem. Vaše milosti mu budú, viem, všemožne na pomoci. Čo by sme robili po dedinách, keby tých kostolov a farárov nebolo? Kostoly naše divadlá, farári jediní rozumní spoločníci.

VYBUBNOVANÁ: Robíme, čo môžeme. Len keby už skorej prešly tieto starosti a nákladkov plné dni. Neverila by pani sestra, čo nás to už stojí a ešte stáť bude, keď chceme synovi nášmu, a dúfam, že ich tiež, zaopatriť čestné postavenie pri stolici. To ma núti predložiť pani sestre v dôvernosti i jednu prosbu. Nám už, vyznávam, všetko vychádza; ale u vašich milostí groš sa vždycky nájde. Nemyslím na beznáhradné podporovanie budúceho zaťa; ale požičaným spôsobom mohli by nás založiť pár sto zlatíkmi.

SAJHA: Zo srdca rada, ale nemožno. Jest síce tých pár zlatíkov kadekde po pôžičkách; ale pri rukách niet ničoho.

VYBUBNOVANÁ: Úroky by sme platili ako ktokoľvek iný.

SAJHA: Nemôžem slúžiť, naskrze nemôžem.

KOBOZY: To je mrzko od teba, Tereza, donúvať teraz takými vecami pani sestru, keď je u nás v hosti.

VYBUBNOVANÁ: Máš pravdu. Nech odpustia, pani sestra. Prosím vstúpiť.

(Vybubnovaná, Sajha, Kobozy, Gejza preč do kaštieľa, tento hroziac odzadu Sajhe korbáčom.)

OŠUST: Lhárstvo a pokrytectvo nie je naším výlučným umením, Cica.

CICA: Ba pánovia sú v tom opravdiví majstri. Koľko slov, toľko lží. Či ozaj dá sa im omámiť tá Sajha?

OŠUST: Poviem všetko kočišovi. Tu ide.

K predošlým z vrát Rároch a Chruňo.

RÁROCH: Ja som ako stromový červík. Napred húsenica, potom bobák^[41] a potom motýľ.

OŠUST: Bude za to diškrécia.

RÁROCH: Dám ti z nej polovicu.

OŠUST: Keď dostaneš dve zauchá, dáš jedno mne.

RÁROCH: A oni, Cica, nevzali by druhú?

OŠUST: Ona ti sama dá polovicu zo svojej; ba viac ako prijme. Bo keď ju mladý pán pobozká raz, ona teba desať razy.

CICA: Iďte. Tak ma uštipla tá Vybubnovaná, že mi až zosinavelo rameno.

CHRUŇO: To teda naozaj uštipačná pani.

RÁROCH: Za každým vajcom, keď mi vydáva v komore, uštipne ma ako rak: „Čo ešte? Boh by ťa skáral. Ty zlodej.“

OŠUST: A ja už viem, na čo to padne, keď ma mladý pán osloví: „Ošust!“

RÁROCH: Na chrbát. Ten každé slovo svoje sprevádza šľahnutím korbáča.

CICA: Tu je človek horší od psa.

OŠUST: Sto ráz. Mladý pán vždy hovorí, že by svojho Muftu nedal za sto sedliakov.^[42]

RÁROCH: Preto sa i drží čeľaď domu ako záplata starých nohavíc. Tu sa služba ráta na dni, dakedy na hodiny. Len ten ošklivý Gacek trvá ako mach na streche. Iný nikto nemôže obstáť pri tej Vybubnovanej a jej rozpustilcovi.

OŠUST: Veľkomožnom, dodaj. Vybubnovaná hovorieva sedliačkam: „Ty lušta, subaka!^[43] Ty si len sedliaka vykotila; ale môj Gejzík bol už v živote materinskom veľkomožný.“

CHRUŇO: A prečo ju nazývate Vybubnovanou?

CICA: Bo ju vybubnovali.

OŠUST: Mestskí páni dali vybubnovať, že kto k nej pôjde slúžiť, aby so žiadnou žalobou sa neukázal, bo vedel, kam ide.

CHRUŇO: U vás vidím pravú protivu toho, čo v našom dome. Tu krajná márnotratnosť: u nás tá najhnusnejšia skrbnosť. Môžete si predstaviť, ako sa vodiť musí, keď Sajha pri jednom poddanom^[44] toľké poklady nashromažďovala, že vaše horenos panstvo zlakomilo sa na jej dcéru.

CICA: A s čeľaďou u vás ako?

CHRUŇO: Tu sa čeľaď mení, u nás často žiadnej niet, už pre stravu. Viac sme hladní než sýti.

RÁROCH: Preto si si hneď pri príchode pýtal jesť a hltal si tak lachvato.

CHRUŇO: Na raniny mi nedala ničoho a už včera ma vzala na tenkú stravu. Vyprázdni si vraj črevá, pôjdeme na hostinu. To u nás vždy tak, keď dáka cesta nastáva.

OŠUST: Či i pán taký?

CHRUŇO: Pán musí odložiť pri stole lyžicu, keď Sajha pozrie na neho.

OŠUST: Drží ho teda na krátkej svorke.

CHRUŇO: Pri odchode zamkla ho do chlieva. Tam musí čušať o hlade do našeho návratu.

CICA: I to teda zlá pani. Či i dcéra podala sa na ňu?

CHRUŇO: Panička naša je anjel. Trpí s nami, teší nás, hojí dľa možnosti matkou zasadené rany.

OŠUST: Bude tu blažená, bo hneď nájde i decko. Maňuška Rojkovičovie sa zastrojila, keď slyšala, že Sajha má prísť v ohľady mladému pánovi, povrhnúť mu vtedy k nohám koperdaňa.^[45]

(Neznáma ruka odchýli trochu vráta a položí dnu zaviazaný košík.)

CICA: Tu to máme. (Nazrie do košíka.) Decko je.

OŠUST: Urobme krik. Nech vidí Sajha, čo mladému pánovi priniesli.

VŠETCI: Decko! Decko! Decko! Psi ho roztrhajú. Decko!

Z kaštieľa Kobozy, Vybubnovaná, Sajha, Gejza.

KOBOZY: Čo za krik tu robíte? Celá Chujava sa sbehne.

OŠUST: Nuž, povrhol tu ktosi, čo ľudia najväčšmi milujú i najviac nenávidia.

RÁROCH: Čo hľadajú, a keď nájdu, hnevajú sa.

VYBUBNOVANÁ: Decko snáď?

CICA: Veru dýcha, pani veľkomožná.

SAJHA: Ó úbohé neviniatko!

KOBOZY: Kto priniesol koperdaňa?

CICA: Nevideli sme nikoho. Len sme tu odrazu zočili košík.

KOBOZY: Čo to za smelá beštia? Veszett adta.^[46]

K predošlým z vrát Kavka.

KAVKA: Veľkomožné panstvo dostalo nemilý dar. Ja sa ponáhľam vysvetliť tajomstvo.

KOBOZY: Vieš teda, kto povrhol na mojom panskom dvore toho koperdaňa.

KAVKA: Neznáma akási vojenkyňa.

VYBUBNOVANÁ: A prečo si ju nezlapala?

KAVKA: Povrhla a utiekla.

SAJHA: Bezbožná osoba!

KOBOZY: Pošle sa za ňou na všetky strany. Koperdaňa odneste za ten čas do majera. (Cica vezme košík a preč vrátami, za ňou Ošust, Rároch, Chruňo.) My sa vráťme.

VYBUBNOVANÁ: Nech sa páči. (Podá Sajhe rameno a preč do kaštieľa s ňou i s Kobozym.)

KAVKA: Vy viete, mladý pán, od koho a pre koho ten dar.

GEJZA: Viem. Pomohla si mi z blata, čierna Kavka. (Šibne ju korbáčom.)

KAVKA: A mám už za to i odmenu.

GEJZA: Inakšiu dostaneš, ak odstrániš toho koperdaňa vcele z Chujavy. Skrbný nie som, to vieš. (Šibne ju zas a preč do kaštieľa.)

KAVKA: Psie svedomie.

(Preč vrátami, opona spadne.)