ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kavka a Maňuša, táto so zakrytým košíkom v ruke.

KAVKA: Tu pred krčmou budeme striehnuť na príhodný trh.

MAŇUŠA: Ja sa bojím veľmi, Kavka.

KAVKA: Neboj sa nič.

MAŇUŠA: A keď sa mi decko v nepríhodný čas rozplače?

KAVKA: Ak sa nám pokazí trh, budeme hľadať druhý, až tovar predáme.

K predošlým Mrňúz a Barkes.

BARKES: Mám im dačo pošepnúť, pán Mrňúz.

MRŇÚZ: Čo, žide?

BARKES: Mohli by prestúpiť na stranu pána Jablonkayho.

MRŇÚZ: Toho šklbana, čo má tri slivy a štyri brázdy?

BARKES: Pán Jablonkay je síce chudobný zeman, ale platí lepšie než zadĺžený Kobozy.

MRŇÚZ: Neviem, kde by vzal.

BARKES: Všetky útraty nesie za neho gróf Egermaus.^[73] Chce ho konečne mať slúžnym.

MRŇÚZ: Ale mne nedal ničoho.

BARKES: Ja nesiem pre milosť vašu.

MRŇÚZ: Koľko?

BARKES: Pekný zárobok. Päťsto strieborných.

MRŇÚZ: Tak celú moju stránku prevediem k Jablonkaymu.

BARKES: Nech sa páči napísať úpis, na moje ospravedlnenie, pán Mrňúz.

MRŇÚZ: Aby sa potom mohly peniaze požadovať nazpät? Do pasce tej nevleziem, žide.

BARKES: Dám teda bez úpisu. Prosím. (Preč s Mrňúzom.)

KAVKA: Tu sa sbierajú na Gejzu chmáry.

MAŇUŠA: A čo by to len povedali tí páni, keby museli platiť toľko dane, koľko vyvrhujú dobrovoľne na tieto reštarácie a voľby na snemy?

K predošlým Čipka, Bagzi, viac prostých zemanov so spevom.

ČIPKA: Páni bratia! Taká bude pranica ako pod Komárnom.^[75]

BAGZI: Nech sa len tiež tak nekrvave dokončí.

ČIPKA: Horkýže nekrvave! Z našich daktorí boli u Barkesa, kde Jablonkay hostí. Ledva utiekli s celými lebkami.

K predošlým Mrňúz.

MRŇÚZ: Prekliata robota! (Hodí svoju čiapku o zem.)

ČIPKA: Čo je, pán brat?

MRŇÚZ: Náš Gejzík sa pekne pospravoval. (Zdvihne si čiapku.)

BAGZI: Nuž čo?

MRŇÚZ: Včera, po našom odchode, zastrelil akési dievča, ktoré prespal, keď mu utešený kvietok povrhla, a decko roztrhaly na dvore chrty.

ČIPKA: Či by ozaj?

MRŇÚZ: Mám tu očitého svedka, ktorý videl ležať vo vlastnej krvi dievča. Ľud sa pritom vzbúril. Len toľko, že nezabili sedliaci mladého bujdoša.

ČIPKA: Teda žalár mu nie úrad.

VŠETCI: Nechceme ho. Nebude slúžnym.

MRŇÚZ: A už vraj sedem dievčat otrávil.

BAGZI: Povraz mu na šiju.

VŠETCI: Preč s takým oplanom.

MRŇÚZ: A sprostým chlapom. Hanba nám stáť za neho.

ČIPKA: Pristaneme k Jablonkaymu.

VŠETCI: Tak urobíme. (Za stenami krik: „Éljen Kobozy! Éljen Jablonkay!“ Čipka vyzrie.)

ČIPKA: Študenti na troch vozoch. Kobozy všetky školy vyprázdnil.

BAGZI: To dobre. Teraz už študenti budú voliť, chlapci úradovať.

MRŇÚZ: Tak sa svedčí. U chlapcov rozuma a múdra rada. Tí starí sa k ničomu nehodia. (Za stenami krik: „Kto éljen? Kto huncút? Vytni ho!“ Čipka vyzrie.)

ČIPKA: Nepovedám, že bude pranica? Jablonkayovci tiahnu s velikou slávou od Barkesa, študenti poskákali z vozov.

MRŇÚZ: To dobre. Synovia budú sa biť s otcami. (Zemani všetci preč.)

MAŇUŠA: Počula si? Ja už mŕtva.

KAVKA: Tak rastie udalosť v ústach. Ty máš zadosťučinenie. Krivda tvoja bude stáť Gejzu úrad, na ktorý toľko vynaložil. (Vyzrie.) Ale teraz pozor. Idú furmani Liptáci. Tých čakám.

K predošlým Holba a Žajdlík s bičmi.

HOLBA: Ale sa ti klbčia!

ŽAJDLÍK: To ich mačacia vojna, pri ktorej zásobujú stolicu na tri roky úradníctvom. Bodaj by sa tu vospolok všetci poškrtili.

KAVKA: Odkiaľ ste, chlapci?

HOLBA: Z Liptova.

KAVKA: Ako vám poctivé meno?

HOLBA: Naše meno znajú všetci krčmári, koľko ich po svete.

KAVKA: Jednému teda z vás meno Holba, druhému Žajdlík.

ŽAJDLÍK: Ty náš znáš, farahúnka.^[76]

KAVKA: Uhádla som?

HOLBA: Ak nás neznáš, si alebo veštica alebo diabol.

KAVKA: Anjelom byť nemôžem, bo som čierna. Do veštenia ale rozumiem sa trochu. Otvorte dlaň.

HOLBA: Tu máš, čítaj.

KAVKA (po obzretí dlane): Ó človeče! Vy prinesiete žene, čo mužom zvykly prinášať ženy.

HOLBA: Hahaha! Musím si hneď omakať brucho, či nie je v stave požehnanom.

KAVKA: Nesmejte sa, keď vám povedám pravdu. A kam idete?

ŽAJDLÍK: Do Tokaja pre víno.

KAVKA: Idete teda naprázdno. Vezmete nás do Krivošian?

HOLBA: Prečo nie, keď nám dobre zaplatíte?

KAVKA: Budete na nás pamätať.

ŽAJDLÍK: Veď nám azda len nič neukradnete.

KAVKA: Ešte vám necháme. A hneď teraz obe vaše mierky naplníme.^[77]

ŽAJDLÍK: Hore krivošanskou horou ťažko.

KAVKA: Do vrchu sosadneme a pôjdeme peši chodníkom.

HOLBA: A máte dáke noše?

MAŇUŠA: Nič iného ako tento košík.

HOLBA: A čuo máte v ňom? (Chce omakať.)

MAŇUŠA: Vajcia nesieme do Krivošian. (Skrýva úzkostlive košík.)

KAVKA (lapí Holbu a Žajdlíka za ruky): Poďte. Posilnime sa na tú krivošanskú horu, aby kone vládaly.

HOLBA: Ty tomu výborne rozumieš, farahúnka. Keď je pohonič pod hopsom, vtedy kone čudovite mocné a bystré.

(Všetci preč. Javisko sa premení v krčmu z onej strany krivošianskej hory.)

Drotári Fedor a Vaško sedia na nízkych stolcoch, hostinská ukladá do rubov na stole svoju letnicu a súčasne sa modlí.

HOSTINSKÁ: Otče naš, ktory ši na nebi.

FEDOR: Vašku! Čto budeme jisti?^[78]

VAŠKO: Ta demikat.

HOSTINSKÁ: Ošvec še meno tvojo, pric kraľovstvo tvojo.

FEDOR: A kde bryndza?

VAŠKO: Ta bez bryndze.

HOSTINSKÁ: Budz voľa tvoja šveta jako v nebi tak i na žemi.

FEDOR: A kde chliba?

VAŠKO: Ta bez chliba.

HOSTINSKÁ: Chlieb náš povšedni daj nam dnes.

FEDOR: A kde soli?

VAŠKO: Ta bez soli.

HOSTINSKÁ: A odpusc nam našo viny, jako i my odpušťame našim vinikom.

FEDOR: Ta čto to bude?

VAŠKO: Pltnicky demikat.

HOSTINSKÁ: Chichichi! Neuvodz nas v pokušene.

FEDOR: Vodu piješ, vodu jiš;

čimže črevo napolniš?

HOSTINSKÁ: Nemota by vas trapela. Ach, ale zbav nas od zloho. Amen.

VAŠKO: Ja syty.

FEDOR: Pokáž holovu, ci pravdu. (Omaká mu dlaňami lebku.)

HOSTINSKÁ: Zdravas Maria, milojsci pelna, pan s tebou.

FEDOR: Istyno syty. Holova tverda.

HOSTINSKÁ: Chichichi! Vy oplani. Ani še človek pomodlie pre vas nehodzen. Ani neznam, kdze šmi prestala. Slava budziš bohu Otcu.

FEDOR: Znaješ, čto delajet cigaň, koľ holoden?

VAŠKO: Tancuje a špivaje.

HOSTINSKÁ: I Synu i Duchu svatomu.

FEDOR: Zašpivajme sobi i my.

HOSTINSKÁ: Jako byla na počatku i nyni i vždycky.

FEDOR (spieva):

HOSTINSKÁ: Uležce už, holomci. Ach, ja kobyla na počatku i nyni i vždycky, až na veky vekom amen.

K predošlým Holba a Žajdlík.

HOLBA: Počujeme spev. To vraj dobrí ľudia, čuo radi spievajú.

FEDOR: Teper hvariat, liš ti dobri ľude, čto sia radi nesiat na čužich koniach a podražnym sekyrami žily otvirajat. U nas ale v polnoči jak u poludni. Každý len svoje propijeme. Ta u nas dobrych ľudej nit.

HOLBA: Krčmárečko! Nebola tu Cigánka s jednou mladou nevestou?

HOSTINSKÁ: Nevidzelam nikeho.

VAŠKO: Ale my vidili. Tak vam ohanely z tej krivošanskej hory, čtoby ich i koňom nedohoniti. My dumali, čto ich ačej četyri Turki dohaniajut.

ŽAJDLÍK: A kam bežaly?

VAŠKO: Znaje ich tam boh. Bezpochyby do Krivošian.

HOLBA: Chcely nás dohoniť, nebožiatka. Myslely, že sme ich predišli, a bály sa o svoj tovar.

ŽAJDLÍK: Nepovedau som, že nás už predošly, keď sme stáli a volali na temenu hory pri kríži?

HOLBA: Mohli sme my tam kričať a hvízdať až doteraz.

ŽAJDLÍK: Košík a plachtu im skutočne navrátime, ak sa dakde zjavia: ale vajcia, tie, nech som dobrým, zjeme. Iď, prines ten košík, kmotre.

HOLBA: To veru strovíme. Bolo im neodchádzať. Ľa! (Preč.)

ŽAJDLÍK: A vy, krčmárečka, rozložíte ohníka. Budete nám smažiť praženicu, potom nalejete i do Holby, i do Žajdlíka.

FEDOR: Ci slyšali vy, čto udalo sa na Chujavie?

ŽAJDLÍK: Nuž čuo?

FEDOR: Tam vam bola rebelia. Kakojto malodoj pančuch zastrelil molodu divušku, koľ mu ditinu povernula na dvore.

HOSTINSKÁ: Bôh by ho skáral.

FEDOR: Jeho potom prohnala matir divuškyna nožem, a ju zasa zastrilil otec pančuv.

HOSTINSKÁ (tľapne do dlaní): Teľa šmerci!

FEDOR: Ľude sia posbihali, i vybili ciluju pansku rodinu, a palotu zažgli.

ŽAJDLÍK: Tak im treba. Nech netrýznia chudobu.

HOLBA (vrátiac sa s košíkom): Nate, krčmárka. Tlčte vajcia. Musí ich mnoho byť. Košík je vážny. (Položí košík na stôl.)

HOSTINSKÁ (keď odkryje košík): Hih! Ježiš Maria! Ľudze, čo robice?

HOLBA: Nuž čuože je? Azda veru dukáty.

HOSTINSKÁ: Také, co dychaju a plaču.

HOLBA: Čuo?

(Všetci ku košíku, Holba tleskne do dlaní.)

Dieťa! Bysťubohu, pekný zárobok. Tie kľampy nám zahraly pamätnú komédiu.

HOSTINSKÁ: Či precaj žije? (Nadstaví ucho.) Dycha nevinny anjelik. A jake šumne dzecko!

ŽAJDLÍK: Teraz viem, prečuo povedala čierna kľampa, že budeme na ne pamätať.

HOLBA: A prečuo mne zo dlane prorokovala, že donesiem žene, čuo mužom zvykly nosiť ženy.

FEDOR: Koli tak, to hovorili pravdu.

VAŠKO: A čestno vam skazala, čto vas choče obmaniti; a vy neponiali.

HOLBA: No, kmotre! Čieže už teraz bude dieťa?

ŽAJDLÍK: Na tvojom voze ho zanechaly beštie.

HOLBA: Ale zárobok mau byť napoly, teda i škoda.

ŽAJDLÍK: Nuž, rozotni najducha, tak vezmom polovicu ja. To predsa len žiadať nebudeš, aby som ja vzau celého, so zjavnou tvojou krivdou.

HOLBA: My sme psy, kmotre. Ja mám doma jedonásť detí, ty len tri.

ŽAJDLÍK: Práve ti ešte jedno chýbälo k doplneniu počtu apoštolov.

HOLBA: U teba by sa skôrej poživilo.

ŽAJDLÍK: Pri jedenástich môže sa vždy najesť i dvanástuo.

HOLBA: A pri dvanástich trinástuo, pri trinástich štrnástuo, a tak až do sta. Psy sme my, psy. Žena mi všetky vlasy vytrhá, keď jej takýto zárobok prinesiem. Nešťastný som ako piatok.

HOSTINSKÁ: Nehadajce še. Ja vam poradzim, že ho ani jeden ani druhy domov neponešece.

HOLBA: Keď ho odvezieme. Či pravda?

HOSTINSKÁ: Coby tam! Vof Krivošanoch byva biskup. Ten nema dzeci; ta mu odnesce najducha. Povice, čo še vam stalo; eščik vas obdaruje. Biskupi bohate pani.

FEDOR: Bohmibože, dobrá rada.

HOSTINSKÁ: Ceper nechaj len špi neviňatko. Ráno vam ho dobre nadojči sušeda. Budze vam potim cicho. Ach, bezbožna matka, čo takto krev svoju odverhla! Paterce, paterce, co to za šumne dzecko!

(Obstúpia všetci košík, Kavka strčí cez okno dnu hlavu nezbadaná, vtom opona spadne.)