ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Edičné a bibliografické poznámky

V štúdii Poznámky k vydávaniu diela Jána Kalinčiaka (Slovenská literatúra I, 1954, č. 3, 358 — 375) Jozef Felix uviedol dosť presvedčivých dôkazov o tom, že za autorizovaný a záväzný text pre vydávanie Kalinčiakovho diela treba pokladať text z vydania Kalinčiakových spisov v Kníhtlačiarskom účastinárskom spolku v Martine v rokoch 1871 — 1873 v siedmich zväzkoch, ktoré redigoval Ján Francisci. Vychádzali v edícii Slovenský národný zábavník s podtitulom Povesti Jána Kalinčáka. (Ôsmy zväzok pod titulom Básne a životopis Jána Kalinčáka vyšiel až roku 1889 a pripravil ho Ambro Pietor.) Hoci toto vydanie vyšlo až bezprostredne po Kalinčiakovej smrti, predsa i vonkajšie okolnosti i charakter zásahov do textu ukazujú, že Kalinčiak sa osobne zúčastnil na prípravných prácach tohto vydania a že ho môžeme pokladať za autentickejšie než časopisecké znenie, voči ktorému mal Kalinčiak niekoľko veľmi konkrétnych výhrad. Okrajovo ich vyslovil i vo Vlastnom životopise a veľmi rozhodne a energicky v liste J. M. Hurbanovi (pozri tu stranu 280 a n.) po odtlačení prvého pokračovania povesti Knieža liptovský v Slovenských pohľadoch. V tomto liste Kalinčiak žiada Hurbana aj o vrátenie rukopisu s tým, aby sa pre budúcnosť mohla ukázať pravá podoba povesti. Je teda viac než pravdepodobné, že Kalinčiak dal Franciscimu k dispozícii pôvodné rukopisy, prípadne upravené časopisecké texty a podľa nich si prial mať urobené nové vydanie.

Zistená autentickosť textu Kalinčiakových povestí vo vydaní 1871 — 1873 zaväzuje editora aj pri zostavovaní. Úplne a bez zmeny pôvodnú koncepciu a poradie rešpektovať však nemožno už aj preto, že v r. 1871 — 1873 išlo o malé, zošitové vydanie, ktoré si vynucovalo kombináciu dlhších a kratších próz bez prísneho ohľadu na chronológiu. Celkove sa však aj toto vydanie predsa len pridŕža chronológie podľa prvého časopiseckého uverejnenia. „Priešmyčky“ sú len malé, aj to najčastejšie len v rámci jednotlivých zväzočkov. Podstatnú odchýlku od chronologického princípu predstavuje len zaradenie Reštavrácie ako prvého zväzku Povestí. Rozhodujúce pre to boli pravdepodobne praktické vydavateľské pohnútky — obľúbenosť a čitateľská príťažlivosť Reštavrácie, ako i fakt, že jej text si vyžadoval relatívne najmenej úprav.

V našom terajšom vydaní Kalinčiakovho diela v štyroch zväzkoch sa pridŕžame zásadne chronológie v usporiadaní troch zväzkov prózy (prehodené je len poradie Reštavrácie a povesti Mních) i v usporiadaní jednotlivých oddielov štvrtého zväzku.

Do štvrtého zväzku po prvý raz v takomto širokom rozsahu sme zahrnuli známe i novoobjavené Kalinčiakove básne, jeho články a úvahy, reči študentstvu, vlastný životopis i všetku nateraz dostupnú korešpondenciu. Pretože Kalinčiakove básne vyšli súborne až roku 1889 a na príprave ich vydania sa už autor nemohol zúčastniť, pretláčame ich podľa časopiseckého znenia, pravda, v dnešnom pravopise. Ostatne medzi znením z 1889 a časopiseckými textami niet skoro nijakých podstatných rozdielov okrem pravopisnej úpravy. Iba tie básne, ktoré doteraz nevyšli tlačou, pretláčame podľa rukopisov.

Články a úvahy sme sa snažili zhromaždiť v čo najväčšej úplnosti. Ani po korešpondenčnom styku s príslušnými zahraničnými knižnicami sa nám však nepodarilo nájsť srbský časopis Svetovid z r. 1858 (resp. 1857), v ktorom podľa zmienky J. K. Viktorina v Lipe II, ktorú opakuje i Andrej Mráz (Ján Kalinčiak, Martin 1936, 78 — 79) by mala byť Kalinčiakova kritika Štúrovho spisu O národných povestiach a piesňach plemien slovanských. Nepodarilo sa predbežne identifikovať ani články v bližšie neoznačených nemeckých časopisoch, ktoré Kalinčiak pripomenul vo svojom životopise, a nie sú tu zaradené ani krátke informácie, ktoré Kalinčiak posielal o Slovensku do niektorých českých časopisov (napr. do Květov).

Zachovaná Kalinčiakova korešpondencia je veľmi torzovitá a v našom vydaní chýba z nej dôležitá korešpondencia s J. K. Viktorinom. Andrej Mráz z tejto korešpondencie uviedol vo svojej monografii Ján Kalinčiak obsiahle citáty. Citoval podľa fotokópií uložených v LAMS a podotkol (c. d. s. 18), že originály sú v niektorom budapeštianskom archíve. Predbežne sa nám však ani po niekoľkonásobnom hľadaní nepodarilo nájsť ani fotokópie, ani originály týchto listov.

Po prvý raz tu odtláčame v preklade Kalinčiakove reči študentstvu, ktoré významne dokresľujú Kalinčiakov svetonázorový profil, a sú aj príspevkom k dejinám našej pedagogiky. Nepokladali sme za potrebné v tomto zväzku uverejniť Kalinčiakove zápisy ľudových rozprávok. I z čitateľského hľadiska však pokladáme za zaujímavé niektoré Kalinčiakove začiatočnícke práce, preto ich odtláčame na konci poznámok.

V poznámkach k jednotlivým číslam IV. zväzku uvádzame len základné bibliografické údaje (hviezdičkou označený údaj znamená text, podľa ktorého pretláčame báseň alebo článok do tohto vydania) a doplňujúce edičné údaje.

Z korešpondencie

List Jánovi Gáberovi je adresovaný do Halle. Dátum v pravom hornom rohu je pripísaný pravdepodobne cudzou rukou. Na záver listu Kalinčiak pripísal celú svoju báseň, uverejnenú pod názvom Márii od Jána. List je v LAMS.

List Andrejovi Sládkovičovi je adresovaný do Rybár. Originál je v LAMS.

List Samoslavovi B. Hroboňovi. Prvý raz ho uverejnila Flóra Kleinschnitzová, Z listov štúrovcov, Sborník Matice slovenskej 1929, 158; pretláčame podľa tohto znenia.

List Ondrejovi Hodžovi, farárovi v Sučanoch. Originál je v LAMS.

Listy Jankovi Štúrovi, bratovi Ľudovíta Štúra. Originály sú v LAMS.

Listy Jozefovi M. Hurbanovi. Prvý list je nedatovaný, no podľa obsahu ho možno bezpečne datovať rokom 1852, keď vyšlo v Hurbanových Slovenských pohľadoch prvé pokračovanie povesti Knieža liptovský s veľkými redaktorovými zásahmi. Kalinčiak sa ohradzuje proti nim aj proti zásahom do polemickej odpovede Lichardovi vo veci Záborského Žehier. Hurban si na opačnú stranu vlastnou rukou pripísal:

„Až 10 z počty v Senici prijatý, chlapecky tento list ani vážne a mužsky zodpovedal.

Kalinčiak r. 1848, keď som ja najsmelšie agitoval — s kossuthármi si s maďarskou kokardou po Sobotišti vykračoval, čo Vietoris mi povedal.

Teraz sa trochu zviechal — a už si myslí, že v jeho pere ľahkomyseľnom Goethe sedí. Ale vie naše obecenstvo — čo je za stylista ten pán Kalinčiak.

Hurban.“

Originál tohto listu je v LAMS v pozostalosti dr. Alberta Pražáka.

Listy zo 16. 8. 1857, z 1. mája 1858, zo 6. červenca 1858, 17. mája 1860, z 26. 11. 1860 (na ňom je cudzou rukou pripísané v pravom hornom rohu „Ján Kalinčák director“) sú v LAMS, v tzv. Hurbanovskej pozostalosti.

Originál listu z 8. mája 1861 je v LAMS v pozostalosti dr. Alberta Pražáka.

Torzo listu asi zo 6. júla 1862 pretláčame z knihy Milana Hodžu Československý rozkol, Martin 1920, s. 377 — 379. Originál ani odpis celého listu nie je známy.

Posledný zachovaný list Hurbanovi z 9. decembra 1864 odtláčame podľa strojového odpisu dr. Karola Goláňa, ktorý je uložený v LAMS. Neuvádza sa na ňom pôvodný prameň, ani miesto uloženia originálu.

Listy Pavlovi Dobšinskému pretláčame z originálov uložených v LAMS.

Listy Martinovi Hattalovi uverejnil Milan Kudělka pod názvom Dopisy Jana Kalinčáka Martinu Hattalovi a Františku Palackému, Slovenská literatúra III, 1965, č. 2, 231 — 235. Listy pretláčame podľa tohto textu. M. Kudělka uverejnil k nim aj podrobný komentár, v ktorom uvádza, že v archíve Národného múzea v Prahe sú ešte aj dva Kalinčiakove listy Ant. Jar. Vrťátkovi: „Dopisy Vrťátkovi, po Václavu Hankovi, knihovníku Národního musea (z 15. února a 16. března 1869) obsahují pouze žádost o zapůjčení literatury (III. dílu Památek archeologických) a poděkování za viřizenou žádost. Pozdravem V. B. Nebeskému je obsah dopisů vyčerpán.“ Originály listov Hattalovi, Palackému i Vrťátkovi sú v archíve Národného múzea v Prahe.

Listy Františkovi Palackému — pozri predošlú poznámku.

Listy Andrejovi Sytnianskemu boli všetky uverejnené v Osvaldových Literárnych listoch roku 1892, č. 2, 3, 4 a 5. Andrej Mráz uvádza, že „podľa poznámok a vysvetliviek, ktoré sú k listom pripojené, možno bezpečne usudzovať, že ich publikoval sám Sytniansky“ (Ján Kalinčiak, Martin 1936, 112). Pre túto autentickosť poznámok pretláčame ich aj tu. Listy pretláčame podľa znenia v Literárnych listoch. K listu č. 1 je poznámka: „Koncom r. 1866 prestal ,Sokol‘ pre malý počet odberateľov v Skalici nákladom Škarniclovým vychodiť. Bývalý zaslúžený redaktor Viliam Pauliny-Tóth, zaujatý politickými, cirkevnými a inými prácami, vyzval Sytnianskeho začiatkom januára r. 1870, aby prevzal redigovanie ,Sokola‘, ktorý by v Martine vzkriesený byť mal. Sytniansky prisľúbil pracovať pri bell(etristickom) časopise, keď slovutný Kalinčák, penz(ionovaný) správca gymnázia v Tešíne redakciu prevezme. Telegrafovalo sa dňa 12. januára Kalinčákovi, ktorý hneď odpovedal, že keď bude Sytniansky riadnym jeho spolupracovníkom, prevezme redakciu, jaknáhle do Martina sa presťahuje. A založený bol ,Orol‘.“

K listu č. 3 je poznámka: „,Odboj Vešelínov‘ prepracoval Sytniansky celkom, lebo ináč nebol by sa mohol bol uverejniť. — Viliam Pauliny-Tóth neodovzdal žiadne rukopisy red. ,Orla‘, lebo ich nebolo. Čelnejší spisovatelia celkom sa utiahli, len skoro výlučne slabé sily pracovali v poslednom čase do ,Sokola‘; sám geniálny Pauliny neznal si pri mnohých svojich súrnych verejných prácach poradiť a to bola i hlavná príčina, že sa zriekol redakcie. Smutné to boli vtedy literárne pomery. Sociálna a politická činnosť bola toho čiastočne príčinou.“

K listu č. 5 je poznámka: „Keď Kalinčák desil sa, že niet prác, písal Sytniansky všetkým zamĺknuvším spisovateľom prosebné listy, aby sa pri „O“(rle) prácami svojimi zúčastnili, jako to už driev pred vydaním ,Tábora‘ robil. Tak sa prihlásil Palárik-Beskydov svojím dopisom v 1. č. „O“ uverejneným.“

K listu č. 7 Je poznámka: „Pričinením sa Kalinčákovým, Pietrovým a Dérerovým prihlásilo sa 36 odberateľov ,Tábora‘ v samom Turč. Sv. Martine; všetkých predplatiteľov bolo 499. I „Orol“ mal do konca roka vyše štyristo odberateľov. Záujem o beletristiku rástol z roka na rok, kým nenastali perzekúcie.“