ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O, daj, Bože, času
na tú drobnú chasu,
nebožiatka malí,
čo na poli pasú.

Daj, Bože, daždíčka,
na té obilíčka,
aby hojne bolo
nového chlebíčka.

Nebudem ja slúžiť, ani mi nesvedčí,
budem husi pásti v zelenej ubočí.

Pásla Zuzka husi v háji,
kde vtáčence tak spievaly,
že sa hora ozývala,
a Zuzička zadriemala.

Milé húsky postrieľali,
keď do žítka zaletely.
Keď Zuzka húsky šklbala,
tak nad nimi nariekala:

Húsky, húsky, moje húsky,
pobil vás človek neľudský:
bodaj mal zlú žeň i mlatbu,
keď mňa pripravil o svadbu.

Bárs by húsky pásla,
len by bola krásna,
bárs by nerobila,
len by mňa ľúbila.

Keď si húsky pásla v zelenej doline,
bolo ti nepúšťať gunárov medzi ne.

Bolo pásť, bolo pásť, ale vedeť ako,
bolo od milého sedávať deľako.

Veď som dosť sedala na troje strelenia,
predsa na mňa volau: Poď sem, potešenia!

Kázala mi mať
husom chleba dať,
a ja husi poza uši,
žeby išly spať.

Na tom bystrickom moste: tudy dom,
tam, kde ta lipka roste: tudy dom,
herskú devečku majú: tudy dom,
ništ jej robit nedajú: tudy dom!

A pekne ustrájá se: tudy dom,
vždycky húsence pase: tudy dom,
húsence to kochlaté: tudy dom,
majú krídelka zlaté: tudy dom!

Húsence potratila: tudy dom,
a sama poblúdila: tudy dom,
poď len, devčatko, domu: tudy dom,
už sú húsence spolu: tudy dom!

Páslo diovča na doline pávy,
kde nebolo sedem ročkov trávy,
na osmý rok ďatelina rástla,
čo má milá pávy na nej pásla.

A tie pávy tratia pekné perá,
každá sbiera pre svojho frajera,
a ja smutná nemám sbierať komu,
poručeno budiž Pánu Bohu.

Pásla panenka páva,
medzi horámi sama,
prišli dva mladí páni:
Poď ty, panenko, s nami!

Čo bych ja tam robila,
kde bych páva podela?
Pusť páva po potoce,
a ty poď s nami predce!

Nedám se ja podvesti
mládenskej laskavosti,
choďte jen s Pánem Bohem,
ja páva pásti budem.

Letia pávy, letia, bielo peria tratia,
Zuzička ho sbiera, mesto svojho zelia.

Honilo diovča kravy
do zelenej dúbravy:
der der der bum bum bum,
rai rai rai rum rum rum,
rai ri rum rai ri rum rum!

Kravičky potratilo
a samo zablúdilo:
der der der bum bum bum atď.

Vyskočiu šuhaj s kraja:
Vitaj, Anička moja:
der der der bum bum bum atď.

Tak sa ho ona ľakla,
hneď na kolená kľakla:
der der der bum bum bum atď.

Neľakaj sa ma, dievča,
veď si moje frajerča:
der der der bum bum bum atď.

Bola tam i jabloň krivá,
na nej jabĺk nebýva:
der der der bum bum bum atď.

Pod ňu si posadali
a tak sa objímali:
der der der bum bum bum,
rai rai rai rum rum rum,
rai ri rum rai ri rum rum!

Hej! Kde sú kravy moje? kravy moje?
Černuša, Beluša,
Strakuša, Rohuša,
kravy moje? —

Hen sú! Tam sú kravy moje!
Černuša, Beluša,
Strakuša, Rohuša,
kravy moje!

Ja som sa nazdala, že sa pole mračí,
a to sa milému začernely oči.

Ja som sa nazdala, že pole horelo,
a to sa milému líčko červenelo.

Ja som sa nazdala, že sa pole blýska,
a to si muoj milý na píšťalce píska.

Ja som sa nazdala, že húska letela,
a to sa milému košieľka belela.

Ja som sa nazdala, že sa pole trasie,
a to muoj milenký sivé volky pasie.

Hora moja, hora, na dvanásť konárov,
bohdaj povešali zvolenských voliarov.

Bohdaj povešali všeckých do jedného,
len aby nechali mojeho milého.

Ba môjho milého na samý vrchovec,
žeby ho videla, keď puojdem na tanec.

Šuhajova krása zle volky napása,
vo dne po brezine, v noci po dedine.

Horou, chlapci, horou, ja puojdem dolinou
a té moje volky drobnou ďatelinou.

Do zelenej dolky^[4]
zaženeme volky,
budú nám ich chlapci pásť,
a ja s moju milú,
sadnem pod bučinu,
budeme sa s kvietím hrať.

Voliari, voliari, dám vám po toliari,
aby ste ma v tanci dobre vyzvŕtali.

Adam voly pasie,
zimnica ho trasie,
bodajže ho triasla,
žeby som s ním pásla.

Ešte voly doma boly,
už sa hájči^[5] na ne strojí —

Nechaj, hájči, nechaj voly,
veru ti dám mariáš nový.

Mariáš nový ako pena,
čo mi dala moja žena.

Ajaju! ajaju! volky mi zajmajú
do panského dvora, neni pána doma.

Pán išiou do Levíc, pani do Levice,
pán stratiu dolomán, pani rukavice.

Mamko, mamko, daj ma do školy,
nech nechodím doma za volmi!
Alebo mi sedlaj koňa,
toho roku bude vojna,
puojdem do vojny.

Už královná všade písala,
že dá sersám, že dá i koňa,
žlté čižmy s ostrohámi,
s vysokými podkovámi,
puojdem ta i ja.

Na lúce, lúce, slnce horúce,
pasie Anička dva biele junce.

A keď ich pásla, všetka se triasla,
o svojom milom nenazdala sa.

Prišou Janíček k nej do doliny,
zajau jej volky do Bukoviny.

Nechaj mi, Janko, nechaj mi volky,
dám ti perečko z drobnej fialky!

Nechcem ja perko, ale chcem rúčku,
poď sem, Anička, poď k tomu bučku.

Keď som pásou kone, voly, v tom zelenom hájičku,
prišlo ko mne švárno diovča: Čo tu robíš, Janíčku?

Ja som šuhaj spravedlivý, do mňa nikto nič neví,
len tá moja frajerečka, čo nikomu nepoví.

Za rana, za rana slniečko horúce,
napas mi, má milá, koníčka na lúce.

Keď ho ty napaseš, do maštaľky zavri,
a ty, moja milá, do postieľky ľahni!

Keď som pásou kone, voly, prišla na mňa driemota,
ľahnul som si na kraj lúčky, moje kone do žita.

Prišou ko mne šelma hajdúch, dau mi jednu do chrbta:
Keď ty chceš it na zálety, daj si kone do pútka.

Keď som ja bou malý, maličičký,
pásou som pri ovsíku koníčky.
Zajali ma,
dobili ma,
len leda živého nechali ma.

Predsa sa trafila moja milá,
ona im za škodu zaplatila.
Ďakujem ti
teraz, milá,
že si mňa od smrti odkúpila.

Keď som išiou na obnoc^[7]
s volmi a s koníčkom,
k milej som sa prikradou
cez ploty chodníčkom.

A keď bolo s pounoci,
zajali mi statok,
zato som si posedeu
v klade celý piatok.

Zašly mi koníčky s tej strany vodičky,
choď mi, milá, pre ne, bolia ma nožičky.

Psota milá, psota, vari ťa čert stvoriu?
Ak^[8] som sa narodiu, z nej som nevychodiu.

Dedo pásou voly, otec pásou kone,
ja ovce a kozy, muoj syn bude svine.

Z Oravského zámku chlapci pozerajú,
či sa pod Tatrami bučky rozvíjajú.

Rozvíjaj sa, bučku, zhusta polehúčku,
keď sa ty rozviješ, valachov prikryješ.

Háje, lesy, hory, to naše komory,
zelené jedličky, to naše izbičky.

Skopni, Bože, skopni,^[9] valasi sú psotní,
dajže, Bože, leta, by zažili sveta.

Valachova pýcha v zime hladom dýcha,
a v lete ožije na gazdovom syre.

O, vy čierne hory! O, vy sivé skaly!
Čo ste mi milého von z dediny vzaly.

Von z dediny vzaly na salaše panské,
vráťte mi ho skoro, vy hole fatranské.

Valasi, valasi, kde ste kozy pásli,
stratila som venček, azda ste bo našli?
Ej, veru nenašli, ale sme videli,
keď sa on kotúlau z grúňa do doliny.

Valasi, valasi, kde ste ovce pásli,
stratila som prsteň, či ste ho nenašli?
Ba ver sme ho našli, ale ho nedáme,
máme takuo diovča, čo mu ho ta dáme.

Valasi, valasi, škoda vašej krásy,
že vám už belejú vaše čierne vlasy.
Zuzička, malá si, ľúbia ťa valasi,
kebys bola väčšia, ľúbiu by ťa bača.

Pod horou ďatelina,
žala ju Katarina.
Žala, žala, nažala si,
postretli ju dva valasi.

Čakaj ty, Katarina!
Čia je to ďatelina?
Čia by bola, mojho pána,
čo tam býva pod horáma.

Nemám sa kedy baviť,
musím sa domov náhliť,
lebo by ma mati lála,
že som s vami dlho stála.

Nebude ťa mamka láť,
keď ty budeš s nami stáť,
lebo mamka dobre vedia,
že ty máš byť moja žena.

To je muoj, to je muoj, v tej čiernej haline,
čo zaháňa ovce hore po doline.

To je muoj, to je muoj, čo pasie biely ruoj,
a čo pasie vouke, to je našej diovke.

Bača náš, bača náš, daj nám dobré krpce,
by ti nebehala valaška po chrbte.

Pasie kozár kozy, kozárka kozlence,
ich diovka mládencov a synčok diovčence.

Jak by kozľa netrkalo, má ono rohy,
jak by dievča nekopalo, má ono nohy.

Kozička rohatá išla do bučiny,
musela sa vrátiť, nenašla zeliny.

Takú som kozu mau, čo predok vodila,
jarčok preskočila, nuožku si zlomila.

Ako by sa kozy pásly,
keby rosu neotriasly?
Kozy, kozy, kozulienky,
hľadí diovča za šuhajky!

Hnali švárni šuhaji kozy do dúbravy,
pojdem sa ja opýtať, či muoj milý zdravý?

Prišla som do dúbravy, tam som ich nenašla,
od veľkého súženia div som sa nezašla.

Sadla som si spočívať pod stromek zelený,
padnul na mňa tvrdý sen, prisnil sa mi milý.

Že si ľahnul vedľa mňa, pekne ma oblapil,
že tri razy mňa bozkal, hneď sa preč obrátil.

V tom spaní moje oči slzy porazily,
že se mojho milého tak skoro zbavily.

Keď som sa prebudila, moje líčka mokré,
volala som milého, že mi ich on sotre.

Hľadím všade okolo, kde by sa bol schoval,
ale darmo, moj milý nikde se neozval.

Ach, moj milý Janíčku, dosti sa čudujem,
že ťa ja i ve spaní tak vrúcne milujem.

Keby dali, čo sa dlžni,
kúpiu by si žlté čižmy.

Žlté čižmy s ostrohámi,
boly by mi za kozámi.

Za kozámi, za kozlenci,
nechodiu by za diovčenci.

Keby ja mau, čo náš bača,
nepozreu by na diovčatá.

Náš bača má mladú ženu,
dívajú sa chlapci na ňu.

Ticho, kozy, ticho, hore dolinámi,
ja som valach starý, nestačím za vami.

Ja som valach starý, valašku mi vzali,
v hlbokej doline, pri panskej Rozine.

Dudy, dudy, na baraniech rožky,
kto chce švárno diovča mať, nech mu kúpi stužky.

Ovce som videla, valacha nebolo,
veď mne na té ovce ľúto hľadeť bolo!

Redikau^[13] sa Jurík z grúnika na grúnik,
na krátkych nožičkách, v bielych nohavičkách.

Dolina, dolina, bodaj sa zvalila,
aby moja noha po nej nechodila.

Hora, hora, biely les,
nevideu som milej dnes,
kto ju videu, povedzte,
moje srdce potešte!

Tade išla cez ten háj,
kade juhás ovce hnal,
neboly to ovčence,
ale boly diovčence.

Juhási, vy ste psi,
vy ste moju lúčku,
moju šošovičku
vypásli.

Ty brešeš jako pes,
nebola to lúčka,
ani šošovička,
len oves.

Na vysokej prti^[14] kornútka^[15] sa vrtí,
kornútka, nevrť sa, sto striel ti do srdca!

Ovce moje, ovce, majú liate zvonce,
budú mi vyzváňať, keď puojdem k frajerce.

Ovce, moje ovce, máte zlaté zvonce,
chodíte cengajúc popod té javorce.

Idú ovce, idú, popod Surovinu,
hotuj, bača, kotál, variť baraninu.

Idú mé ovečky dolu dolinečkou,
Pán Boh ma rozlúčiu s mojou frajerečkou.

Zaháňaj, zaháňaj ovce do košiara,
ja by ich zaháňau, nemuožem od žiaľa.

Ovce moje, ovce, krema dva barany,
kdeže vás budem pásť, keď som dorúbaný.

Na holi, na holi daždíček mrholí,
ktože naše ovce v košiari podojí?

Nemuože to, moja milá, nemuože to dneska byt,
ovce napást i napojit, i pri tebe do dna byt.

Ej, diovča, v čiernom damašku,^[18]
neprechádzaj sa v mojom salášku,

bo muoj salášok veľmi bohatý,
každá ovečka za tri dukáty,

ale poď ko mne do mej koliby,
tu ti dám všecko — čo sa ti ľúbi.

Ej, šuhaj, šuhaj! Čierne oči máš,
ja sa ťa bojím, že ma oklamáš.

Neboj sa, neboj mých čiernych očí,
ale sa varuj falošných rečí!

Zadudaj,^[19] dudášku,^[20] na našom salášku,
kým si ja donesiem cedidlo,^[21] valašku.

Zadudaj, dudášku, zadudaj valaskú,
ak mi nezadudáš, veru mi gajdy dáš.

Trebas som ja valach jen,
predce rád mám ja stav ten,
žijem sobe bez starosti,
v samej rozkoši, radosti,
ja valašku ovčárskú
nedám za húl^[23] císarskú.

Ráno když slunce vstává
a v rose stojí tráva,
tu ja s veselým spíváním
ovce z ovčince vyháním
do zelenej jedliny,
trebas som sám jediný.

Potom idem k hájičku,
hledám moju milenku,
znám ja cestu, nepoblúdím,
stretnem milú, ju polúbím,
stisnem jej ruky vnadné,
ach, jak to dobre padne!

Ona mne poctí perem,
ja se od ní odberem,
nečiním v ničem prekážku,
podeprem se na valašku,
spívám, výskám si zase
a mé stádo se pase.

Když mám smed a hlad velký,
posáhnem do kapselky,
tu ja najdem, čo mi treba,
vezmem syra, vezmem chleba;
a mój pes mne vartuje,
ach, jak mne to šmakuje!

Mój pes je strážcem verným,
bdí nade mnou, když ja spím,
kde chcem, tam ovce zavrátí,
nedal bych jej za sto zlatý,
k mé službe je hotový,
nedá ovce vlkovi.

Potom idem k potoku,
tu mé ovce do skoku,
poznám, že se už napásly,
že jim škuráky^[24] narástly,
potom když jich umývám,
vesele si zaspívám.

Odtud idem na salaš,
privítá mne bača náš,
privítá svého Janíka,
dá žinčice do čerpáka,^[25]
i syra z božskej lásky:
šťastlivý stav valaský!

Po valasky od zeme!
Kto mi kozy zaženie?
A ja by ti bou zahnau,
ale som sa vlka báu.

Hojže, hojže, bača muoj!
Tebe kožka a mne loj.
Tebe kožka na dudy,^[27]
a mne lojík pod zuby.

Hoj, cic koza, kozina!
Daj nám syra, gazdina.
Ak nám syra nedodáš,
slabých chlapov vychováš.

Výboh! Výboh, kde si bou,
kde si taký umokou?
Bou som tam za horámi,
pásou som tam barany.

Štyri kozy, piaty cap,
kto vyskočí, bude chlap.
I ja by bou vyskočiu,
ale som sa potočiu.

Poza bučky, poza peň,
poďže, bratu, poďže sem!
Poza bučky a klady,
tancuj, šuhaj, za mladi!

Poza bučky, poza peň,
vyberiem si, ktorú chcem.
Vyberiem si devečku
ako bielu ovečku.

Vyberiem si za žienku,
bystrú, švárnu Slovenku.
Vyberiem si Ančicu,
čo vie variť žinčicu.*

Hop, cupy, na cupy,
škoda našej chalupy!

Bačová sa opila,
chalupu nám zvalila.

Hop! cup! na doline,
udrem baču po plešine,
nech nechodí ku Maríne.

Hop! cup! na uhlisku,
ver ho prasknem tak po pysku,
že vykrcia krvi misku.

Hop! cup! tam po blate,
tak ho buchnem po chrbáte,
že mu hlava sletí k päte.

Hop! cup! po paluku,^[28]
tak ho myknem za tú ruku,
že hu najde len pri buku.

Hop! cup! po prielohu,^[29]
tak ho zdrúzgam prisám Bohu,
že hned stratí jednu nohu.

Nevideu som nikdy,
čo som valach, dievky,
jak bola Dora naša,
keď išla zo salaša.

Cent syra zožrala,
sud urdy^[30] vlokala,
tá istá Dora naša,
keď išla zo salaša.

Jako mech fučala,
jak gajdy zdýmala,
tá istá Dora naša,
keď išla zo salaša.

Jak žaba sedela,
jako tchor smrdela,
tá istá Dora naša,
keď išla zo salaša.

Na zem sa svalila,
jak stará kobyla,
tá istá Dora naša,
keď išla zo salaša.

Ani nezvedela,
keď sa rozpučila,
tá istá Dora naša,
keď išla zo salaša.

So všech strán syčala,
pol sveta zaliala,
tá istá Dora naša,
keď išla zo salaša.

Volím slúžit milej vlasti,
jako tyto ovce pásti,
císare, krále brániti,
šablu pri boku nositi.

Volím to francúske pleme,
vyháňat z uherskej zeme,
volím jeho hlavy stínat,
jako na salaši bývat.

Ja som bača veľmi starý,
nedožijem do jari,
nebudú mi kukučky kukať
na tom mojom košiari.

Ja som bača veľmi starý,
aj všecek zrobený,
nebudem ja po vrškách chodiť,
ani ovečky dojiť.

Všetky som si krpce zodrau,
a s tým som nič nevyhrau,
nemám si ich za čo kúpiť,
musím ovcu oblúpiť.^[32]

Potom si ja krpce predám,
budem mať krpce hádam,
napasiem si ovečky z chuti
na zelenej pažiti.

Hopsa, Zuzka, srdce moje,
keď ja zomrem, všecko tvoje:
nohavice, župica,^[33]
i barania čapica.

Obušek, balta,^[34] osekan,^[35]
tulec,^[36] tešinka^[37] i čakan,
i tá stajňa drevená,
a v nej krava červená.

Ty maj bydlo na salaši,
kde bývajú i valasi,
syr, bryndza i žinčica,
toho najedz, napi sa!

Ovce cez deň tri razy doj,
pri dojelnici^[38] sama stoj,
žeň na lúku hneď zrána,
bude hustá smotana.

Z lúky zažeň do bučiny,
kde je mnoho ostružiny,^[39]
potom tam u studničky,
napoj kozy, ovečky!

Pre zlodejov a pre vlkov
nechávám ti k ovciam päť psov:
Tisu, Belka, Zahraja,
Bodroka a Lapaja.

Této dudy s trima hučky,^[40]
nech si vezme syn do rúčky,
a na nich si pohráva,
keď sa času dostáva.

Krpce moje daj žobrákom,
kapsu pohrebným spevákom
a kňazovi jahničku,
za mú hriešnu dušičku.

Hej ani ja ne juhas, hej ani ja ne bača,
išče mojo ovečky švarne dzievče zavraca.
Mojo ovce jalovy,
daju mleka jak vody,
ej, chtože mi ich podoji?
Kiedz ja mlady parobok,
ta me boli pravy bok.