ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kde budem, tu budem, len mlynárom budem,
na tej bystrej vode pšeničku mlieť budem.

Od kostola do mlyna
maľovaná dolina.
Kto dolinu maľoval,
švárno dievča miloval.

Vila pierko, vila, na cínovej miski,
žeby ju ľúbili tovarišia mlynskí.

Poniže mlyna hustá vrbina,
ber ma, mlynárka, za svojho syna!

Keď nie za syna, len za paholka,
budem ťa volať pani mlynárka.

Nepuojdem ja za mäsiara,
lebo bych sa porezala,

ale puojdem za mlynára,
za dobrého hospodára.

Mlynár sedí na kolese,
vodička mu štestie nese.

Donese mu žita, pšena,^[1]
bude variť jeho žena.

Donese mu i pšenice,
ovsa, jarca,^[2] kukurice.

Bukovina, dolina,
daj me, mamo, do mlyna!

Kod mne do mlyna nedáš,
zo mne dobrú neschováš.

Pred mlynárov na pažiti kapustu sekajú,
a tu Zuzku mlynárovie, za muž hu pýtajú.

Idú tam traja mládenci, čieže je to dievča?
A ten Ďurko skočí s koňa: To moje frajerča!

Mlynarečko mlada, dyždžik na ce pada.
Nech pada, nech pada, však ja temu rada.

Vadila sa mlynárka s mlynárom
na tej lúce pod zeleným hájom.

A to preto, že sa dobre mele,
jedna štvrtka^[4] za štyri nedele.

Plačú, kričia mlynárove deti,
že mlynárka dolu vodou letí.

A mlynárka na mlynici mele,
jednu štvrtku za štyri nedele.

Už mám krajšú jak si ty,
mám ručníček vyšitý.
Ktože ti ho vyšíval,
keď si u nás nebýval?

Vyšívala mlynárka,
starodávna frajerka,
vyšila mi biely kvet,
puojdem ja s ňou v šíry svet.

Kázala mi mati biele húsky hnati
ta dolu, ta dolu do mlynárskej hati.

Chytila mlynárka širokú lopatu,
zabila mi húsku najkrajšú kochlatú.

Počkaj len, mlynárka, čo sa tebe stane,
ač moja husička na nuožky nestane.

Hotuj sa, mlynárka, do meského práva,
lebo moja húska na nuožky nestáva.

Mlynáru, mlynáru, z tej novej mlynice,
zomeľže mi, zomeľ tri miery pšenice.

Ak mi nezomeleš, urobím ti škodu,
vyjdem na jarečok, zahatím ti vodu.

Vodu ti zastavím, pytle ti poberiem,
a teba, mlynáru, von z mlyna vyženiem.

Švárna diovčina, dones do mlyna
málo lebo moc, len dones na noc.

Ja som devečka z Turího Poľa,
nesiem do mlyna kilu tenkeľa.^[7]

Zomeľ mi, mlynár, na hustý pyteľ,^[8]
nech se mi mele pšenica, kúkeľ.

Ja ti zomelem tri kily žita.
Len mi, muoj milý, zomeľ bez mýta!

Zomeľ mi, mlynár, neber mi mierku,^[9]
lepšia frajerka, než žita mierka.

Ja ti zomelem, mýto^[10] nevezmem,
len ťa, duša má, trikrát obejmem.

Šesť dní do týdna, siedma nedeľa,
zaplať mi, milý, čo som robila.

Šesť dní do týdna, siedma nedeľa,
povedz mi, milá, s kým si sedela?

Ja som sedela, s kým som vedela,
na teba, milý, som nespomnela.

Vodu hrabala, piesok viazala,
od tej roboty tri dni ležala.

Zaplať mi, milý, za tú robotu,
čo som robila v piatok, sobotu.

Okolo mlyna červená hlina,
tu sa pýtajte, kde mlynár býva.

Mlynárov Janko v posteli leží,
jeho kamenček^[12] naprázno beží.

Kameň hrkľuje, pyteľ pytľuje,
mlynárov Janko dievča miluje.

Okolo mlyna červená hlina,
daj mi, mlynárka, tvojeho syna!

A keď nie syna, bár len paholka,
budem ťa volať: pani mlynárka!
— — — — — — — — — — — — — — —
Namlem ti múky za tri klobúky,
napečeš dolkov pre sto paholkov.

Poďmeže my, šuhajíčku, poďmeže my na ryby,
zasačíme^[13] niže mlyna, tam nás ryba nechybí.

Mlynári, šafári,
z vašeho mlynka
švárna panenka vychodí.

Janíčku, bratríčku,
vezmi flintičku,
poraň Aničku, zastreľ ju!

A ja ju, nechám ju,
ona mne kúpi,
červené šaty z hodvábu.

Ja jej zas zlatý pás,
červenú stužku,
zlatú fertušku z hodvábu.

Viem ja mlynček na dole,
viem ja mlynček,
škamrdaj, miksuj, čibilibi, za brdami^[14]
na dole.

Jest tam pekná mlynárka,
jest tam pekná
škamrdaj, miksuj, čibilibi, za brdami
mlynárka.

Peknú múčku pytľuje,
peknú múčku
škamrdaj, miksuj, čibilibi, za brdami
pytľuje.

Budeme piecť koláče,
budeme piecť
škamrdaj, miksuj, čibilibi, za brdami
koláče.

Ponesieme frajerce,
ponesieme
škamrdaj, miksuj, čibilibi, za brdami
frajerce.

Povedzte mi, ľudia boží,
kam ten švárny Janík chodí?
Tam on chodí medzi jarky
múku mlieti u mlynárky.

Povedzte mi, ľudia boží,
kde ten Janík spáva v noci?
Tam on spáva na lavici,
pri jednej peknej vdovici.

Povedzte mi, ľudia boží,
čo ten švárny Janík robí?
Rozosiela svatom koláč,
že mu bude zajtra sobáš.

Mlynárka sa opila,
čepec o zem hodila,
a mlynár šel do Bystrice,
kupovať na nohavice,
dcérka mu ich ušila.

Pán otec, ej, hľaďteže,
už som vám je ušila,
dajte teraz pohár vína
i ja bych sa napila.

Pán otec jej hovorí,
že jej on nedovolí,
že jej kúpi abecedár
a že ju dá do školy.

A pán brat jej hovorí,
že i on nedovolí,
že jej kúpi pár pištolí
a že ju dá do vojny.

Ej, bola jedna mlynárka,
tá mala syna Láclavka,
nedala sa mu ženiti,
umieniu v šíry svet iti.

Povedzte mojej materi,
nech ma nečaká k večeri,
povedzte mojmu otcovi,
nech sa neufá synovi.

Odišiou Láclav do sveta,
s ním jeho milá Alžbeta,
tam tečie potok v doline,
osadili sa vo mlyne.

Tam oba spolu bývali,
rodičia o nich neznali,
zármutok majú rodičia,
že ništ o dietkach neslyšia.

Zomrely deti vo žiali
a rodičovia od hanby,
ej, nechže nikdy rodičia,
tak svoje dietky nemučia.

Veľká voda tečie, na malý mlyn padá,
nie každý ten šťastný, čo bohatstvom vláda.

Ku mojemu štesťú nemnoho potreba,
poctivé dievčatko a vlastní kus chleba.

Poniže mlyna
hustá vrbina,
kdeže tá mlynárka, čo mňa ľúbila?

Verne ľúbila
a milovala,
vyviedla koníčka i osedlala.

Dala mi rybku
i chleba stybku,^[16]
toto ti, muoj milý, za lásku všecku.

Keď som ja bol mlynárom,
bral som mierky s vrchom,
a včiľ, keď som krčmárom,
nedomeriam štrichom.^[17]

Rybári, rybári, na tichom Dunaji,
či ste nevideli muoj vienok zelený?

Pri potočku sedela,
na kačeny volala:
Kač, kač, kač, kačena,
nasypem ti jačmeňa!

Ja jačmeňa nejedám,
oklamať sa ti nedám.
Ja mám ryby vo vode,
rada som na slobode.

Po potoku chodila,
drobné ryby lovila.
Drobné ryby rybárom,
švárno dievča šuhajom.

Pada dyždžik, pada, na jarečku voda,
lapá dzievče rybky, ulapilo hada.

Ne hada, ne hada, ale jaščurečku,^[19]
okruhlanskym chlapcom za klobuk perečku.

(Alebo: Co śe pripijala ku mojmu śerdečku.)

Pod tým mostom,
rybka s chvostom,
uvar mi ju, milá,
s vínnym octom.

Neoženiu som sa, ani sa nebudem,
po tej bystrej vode kermenovať^[20] budem.

V Liptovskej stolici majetní pltníci,
inde ich nehľadaj, iba pri sklenici.

V Zvolenskej čipkári, v Turci olejkári,
inde ich nehľadaj, iba pri pohári.

Ach, má milá zahradnica,
daj mi šalátu tu tu.

Ach, ja smutná, zarmúcená,
nemám zahradu du du.

Keď ja budem mať zahradu,
šalátu ti dám, dám, dám.

Čo najpeknejšieho ho ho,
to ti vytrhám hám hám.

Tam dole na dole v tej panskej zahrade,
štepuje tam zahradnica míšanské jablone.

Štepuje, štepuje od dreva do dreva,
stojí pri ní švarný šuhaj s černýma očima.

Čo jest krajší než polovat po horách i dolinách,
prvé než se rozžaruje po pekných javorinách.
Já tu sedím s mojú milú,
já tu čekám na zverinu,
na zajačky, na srnky,
na divoké jelenky.

Já se z toho tešit musím, když prekrásná zvírata,
po hore se precházejú jak po dvore kurata.
Já tu sedím s mojú milú,
já tu čekám na zverinu,
ach, nedrímaj, moja milá,
už prichází zverina.

Zajac skáče po doline, jelen hapká po vršku,
ach, nedrímaj, moja milá, nedrímajže len trošku!
Na zajačka sem strelila,
škoda, že sem pochybila,
ach, moj Bože najmilejší,
jakže sem já mírila?

Ale je čas domu jíti, juž denica vychází,
naša mamka ráno vstává, prv než slunko vychází.
Kdyby se te mamka ptala,
kdes té noci nocovala,
povez, že si u súsedov
pod okenkem zaspala.

Ja som vedomec,
ja viem, v čom je vec,
kde namierim,
tam zastrelím
pár holubienec.

Na té lúce zelené,
pásly sa tam jelene,
prišiel ku nim jeden lovec
v kamizolce zelené.

Počkaj, dievko milená,
zabijem ti jelena,
keď sa tebe zapáčila
kamizolka zelená.

Nepovedaj, diovča materi,
že tu boli panskí jágeri.

Neboli tu, tam sa tárajú,
u richtárov peria párajú.

Poľovníci poľujú
a na srdce vartujú,
to pak všecko na moje,
avšak ho nedostanú.

Prosím te, poľovníče,
neraňže mi mé srdce,
radnej se ti oddávám,
tobe vernou zústávám.

Já sem strelec horlivý,
kam namerím, tam strelí,
že sem strelil do srdce,
nič se tomu nedivte!

Má panenko premilá,
holubičko uprimná,
ty si mne též ranila,
do srdces’ mi strelila.

Pojdeme my na lovy, na lovy,
tovarišu muoj!
Na lovičky, na lovy
pod ten hájik zelený,
tovarišu muoj!

Beží zajac po poli, po poli,
tovarišu muoj!
Pusti chrta po vuoli,
ať zajaca dohoní,
tovarišu muoj!

Beží srna po poli, po poli,
tovarišu muoj!
Pusti chrta po vuoli,
ať tú srnu dohoní,
tovarišu muoj!

Beží sobol po poli, po poli,
tovarišu muoj!
Pusti chrta po vuoli,
ať sobola dohoní,
tovarišu muoj!

Beží panna po poli, po poli,
tovarišu muoj!
Pusti chrta po vuoli,
ať tú pannu dohoní,
tovarišu muoj!

Už sme všecko zlovili, zlovili,
tovarišu muoj!
I zajaca, i srnu,
i sobola, i pannu,
tovarišu muoj!

Poďmeže sa deliti, deliti,
tovarišu muoj!
Tebe zajac i srna,
a mne sobol i panna,
tovarišu muoj!

Ač sa ti krivda deje, da deje,
tovarišu muoj!
Tebe všecká zverina,
a mne švárna dievčina,
tovarišu muoj!

Slyšíš, Ďuro zahradníku,
polož do kouta motyku,
vezmi na plece ručnice,
pújdeme my na zajace
k Jelšovníku.

Zajac žalostne naríká,
že nemá pokoje od psíka:
Jak sem se na svet narodil,
krivdy sem nikomu neurobil,
chcú mne zmárnit.

Když sem ležel v hustém trní,
jeden praví: Tu ho pohni!
Druhý mluví: Není ho tu.
A ja sobe lížem patu,
poď ja v nohy!

A když mne oni zazreli,
pustili chrty s remení,
už mne mali jako v hrsti
a ja sem ušel do chrasti,
pres doliny.

Chválu vzdávám mojím nohám,
že sem ušel k velkým horám,
tež i tobe stvoriteli,
že si mi dal čerstvé nohy,
chválu vzdávám.

Ach, já zajíček prenešťastný,
když vyjde mesíček krásný
do pole táhnu,
nožky natáhnu,
mrd, mrd, mrd sem i tam vrtím se,
mého neprítele bojím se.

Do rána já dlúho neležím,
ze svého lúžka preč bežím,
hledám potravu,
zelenú trávu,
cup, cup, cup do zelin pospíchám,
lačný jsa ledva juž oddýchám.

A když já do pole pospíchám,
nožky si sem i tam prebírám,
prijdem do hory,
hryzem do kuory,
mrd, mrd, mrd já dále pospíchám,
páčím si, odkud se bránit mám.

Ale když prijde ten zelený,
ten jáger hladem zemdlený,
ten na mne číhá
a na psov mihá.
Hau, hau, hau psi strašne štekajú,
jáger s kuchárem se radujú.

Jáger si flintičku nabíjá,
fujtáš^[23] si zubami prehrýzá,
na mne zazerá,
flintu namierá,
ukážem mu pu, pu, pučalku,^[24]
až si potom sadnem na vršku.

Když sedím na vršku, spočívám,
kade psi štekajú, počúvám.
Prijdú-li ke mne,
já zase spešne,
fuk, fuk, fuk se s vršku v nohy dám,
kam se já úbohý podiet mám?

Jáger se jen tomu vždy teší,
že mne dá kuchárovi upecti,
slaninku krájat
a mne špikovat,
ale já jen doufám utiecti,
aby mne nemohel upecti.

Já bežím tam v temnú dolinu,
a psi za mnou celú hodinu,
tu já nevinný,
trpím bez viny,
puk, puk, puk v tom jáger vystrelí
a jde se mnou domú veselý.

Pri potoku, pri Dunaji husi sa perú rú rú rú,
vezmi, milý, karabinček, zastreľ niekterú rú rú rú!

Ja té húsky nezastrelím, já té húsky znám, znám, znám,
to sú húsky mojej Zuzky, čo ju ja rád mám, mám, mám.

Na tichom Dunaji tri kačky sa perú,
vezmi, šuhaj, flintu, zastreľ volakterú!

Tebe bude mäso a mne bude perí,
žeby sme vedeli, kde budeme kerý.

Kačička divoká, letela zvysoka,
šuhaj, dobrý strelec, strelil jej do boka.

Odstrelil jej krídlo i pravú nožičku,
horko zaplakala, sadla na vodičku.

Milý, mocný Bože, už som dolietala,
už som moje milé deti dochovala.

Moje drobné deti na kamenci sedia,
kalnú vodu pijú, drobný piesok jedia.

Hora, hora, biela hora,
na tej hore biela skala,
na tej skale holub sedí,
blíži sa mu strelec mladý.

Ach, ty strelec, nestrieľaj ma,
malý osoh vezmeš zo mňa,
nožičky mi zmeravely,
krídelká mi opršaly.

Krev mi v žilách zmedenela,^[28]
sprahly všecky kosti tela,
smutok zemdlel všeckú silu,
bo som stratil moju milú.

Chodila líška po hrázi,
lovec sa za ňou procházi,
strelil na líšku,
zabil Marišku,
tam ona leží na vršku.

Mala sukničku zelenú,
na nej pentličku červenú,
očičká čierne,
líčka červené,
všecku hlavičku zranenú.

Aj tento mladý krásný kvet
musí opustiť celý svet,
otca, mamičku,
brata, sestričku,
i teba, milý Janíčku.

Vykvitajú z nej tri ruže,
žiaden ich trhať nemúže,
jedna je biela,
druhá červená
a tretia žluto prekvitá.

Čo to dievča hovorí? Na šuhajka svedčí,
že on zabiu jeleňa v zelenej uboči.

Nezabiu on jeleňa, ale zabiu srnku,
máš sa, šuhaj, nasedieť v tom haličskom zámku.^[30]

Na klopačky^[32] klopajú,
už jamiari^[33] vstávajú.
s kahanci do bani fárajú!

I tí iberajtári,^[34]
hutmani,^[35] gracfiliari,^[36]
fárajú hoda sprostí haviari.

I moji tovarišia
toto klopania slyšia,
počkajte ma prášok,^[37] tovarišia!

Ked šichtu odbudeme,
potom sa napijeme,
zaplatíme, ked lvon^[38] dostaneme.

Ked nás budú lvonati,^[39]
budeme popíjati,
„Mám ta znat!“ budeme si zdravkati.

Stávaj hore, Hanzo!
Na banu klopajú,
ked neskoro prídeš,
fárat ti nedajú.

Neskoro som prišiou,
fárat mi nedali,
ešte ma hutmanskou
palicou vyprali.

Bolo o dvanástej,
tak mi povedali:
Vytiahni si dereš!
Dvanást mi vytali.

Dakujem vám, páni,
za to potrestania,
nech vás čerty veznú
s vašima baniama.

Nerobím na štrose,^[42] ale s huntom^[43] behám,
neboj sa, má milá, šak ťa ja vychovám.

Ked sa hunštosiar^[44] hnevá,
zelený je ako tráva,
hnedky farbu premení,
jak rozmarín zelený:
škrípe zubama.

Dobrí sa robotníci,
ked prídu ku sklenici,
jedon druhému vraví:
Daj Pán Boh dobré zdraví,
pime do noci.

Ked idú na vohlady,
jedon druhému radí,
kerý ku kerej má it,
a čo jej má hovorit,
jestli otvorí.

A jak nejde vonka,
ked on na dvere klopá:
Jasná ti do matera,
čo to flandra za jedna,
ked neotvára.

Viem, čo urobím,
ja sa ožením,
ženu pošlem do roboty,
sám si poležím.

Čo ty ženo má,
to si muožem ja,
ja si lehnem do posteli,
a ty rob, žena!

Všecko urobím,
jesti navarím,
popolední si oplácam
moje galoty.

Galoty plácau,
prehorce plakau,
velkie štichy^[45] si urobiu,
a potom párau.

Daj, žena, suknu,
obšijem ti ju,
zítra budem šaty prati,
ozváram ti ju.

A ked šaty prau,
prehorce plakau.
Radnej ja budem fárati,
jak šaty prati.

Na Vindšachte striebornými luonajú,^[47]
už nám v krčmách ani vydat nemajú.
Ked nemajú, to je kríž,
pime na buorg,^[48] tovariš,
až do rána pime na buorg, tovariš!

Dolnú bránu za pet rokov stavali,
pod nou, za nou mládenci sa rúbali.
Vtedy bolo sveta žit,
gverkom^[49] a haviarom byt,
z krčmy na fraj^[50] a z fraju do bany it.

V tej Štiavnici velmi strmie chodníčke,
nejdem na fraj, zodrau by si čižmičke.
Čižmičke obuj^[51] nový
a strieborné ostrohy,
ešte takie nemau nikto na nohi.

Čuo to, milý, čuo v tom meste tárajú,
že na rinku zas husári verbujú.
Dvanác hudcov im hralo
a dvanác ich skákalo,
ver mi, milá, len tak srdce pišťalo.

Keby bola krava za groš a funt^[52] mesa za peták,
veď by sa len vtedy bili mesiari po petách.

Nebolo to nikdy ani nemuože byť,
aby tí mäsiari nemali za čo piť.

Slúžila sem u masára tri leta,
jídala sem jadernice, jelita.

Mäsiari, mäsiari, čo deláte?
Prišla som po mäso, a nemáte!

Za krajciar pečenky, za groš mäsa,
hopsasa, mäsiari, už som vaša.

Mäsiar, mäsiar, mäsiarečku,
zajal si mi jalovečku.

Nebola to jalovečka,
ale bola frajerečka.

Janík, Janík, biely mäsiar,
kdeže si ty žítko zasial?
Zasial sem ho medzi cesty,
sožaly ho dve nevesty.

Keď ho ony sožínaly,
tak si pri ňom zaspievaly:
To je žítko mäsiarovo,
toho nášho frajerovo.

Kačmar, kačmar, milý kačmar,
dze śi toto žitko zaśal?

Zaśal ja ho medzi mosty,
zožäly ho dve ňevesty;

jak ho žäly, dožinaly,
krasne śebe zaśpivaly:

Hoja, hoja, oźimina,
nebudzem ja macerina.

Al’ ja budzem Janičkova,
bo Janičko duša moja.

Škoda tebe, má panenko, že s masári zahráváš,
ach, škoda ťa na tisíckrát, že se jim tak šáliť dáš.

Ne to všecko, čo sa blyští, je ze zlata vážnosti,
ani čo sa zdá uprimné, nebývá vždy v stálosti.

Masár svetom vyfičaný své ščastie probiruje,^[54]
u všelijakých panenek on sa akomoduje.^[55]

On poví slovo lahodné: Commendo me, adie!^[56]
a tys tomu velmi rada, že sa ti flatiruje.^[57]

Dneska od tebe odejde, zajtra inšú miluje,
na tebe, žes včera bola, ani si nespomene.

Preto ti ja, má panenko, s dúverností povídám,
bys masárom pokoj dala, srdečne napomínám.

Neb jestliže neprestaneš, ver mi, že obanuješ,
naposledy, má panenko, na mne sobe spomeneš.

Znám príkladú mnoho takých, čo masárov lúbily,
povčul panny pozústaly, ešte sa nevydaly.

Z inších posmech robívaly, len s masári držaly,
bár by jim i švec včil prišel, rady by sa vydaly.

Zabiu mäsiar jalovičku,
hodiu kožku pod lavičku,
ešte mäsiar na nej ležau,
už hu varga^[58] v zubiech držau.

Mala som frajera hodinára,
čo robí hodinky pre císara.

Začaly hodinky v púlnoci biť:
Pre teba, má milá, musím zemríť.

Nezemrem, nezemrem, len sa trápim,
pre teba, má milá, krásu tratím.

Hora, hora, večernice,
milujže ma, moje srdce!
Ako by ťa nemilovau,
keď ťa maliar vymaľovau.

Maliari ťa maľovali,
gombári ťa šnurovali.
Poďže za mňa, za gombára,
keď si taká šnurovaná!

Pil by tkáč,
nemá zač!
Prepil si brdo,
chodí si hrdo;
prepil si podnože,
už robiť nemuože.
Či je žráč!

Kušnieri, kušnieri,^[59] vy nerobotníci,
nikda vas nevidím, hyba pri sklenici.

Kušnieri, kušnieri, maľované deti,
nejedna panenka za vami poletí.

Kušnieri, kušnieri, pekné mená máte,
nejednu panenku na svete sklamáte.

Okovaná strela ševcom do matera!
V delací deň pijú a v nedeľu šijú.

Idú chlapci z Brna,
po čom je tam vlna?

Čierna po krajciari,
biela po toliari.

Načo ti, kováč, dva tovariši na zimu?
Jeden mi kuje, druhý miluje gazdinu.

Který furman dobre vozí,
netreba mu kolomaži,
ani šnúry, ani biča,
len dobrého pohoniča.

Išiou milý do sveta so šafrany,
donesie mi lajblíček cifrovaný,
donesie pamiatku,
prstenček aj šatku
s výšivkami.

Krčmárka, zborguj mi,^[61] kým puojdem s olejmi,
keď sa ja navrátím, veď ti ja zaplatím.

Bude jarmok, bude v Modre,
popredáme fajke dobre.

Která bude s velkým nosom,
bude platiť po trom grošom.

Která bude s pipasárom,
bude dobrá pre husárov.

Ja som dobrý remeselník z tej Trenčanskej stolice,
ja znám dobre drotovati hrnce, misy, rajnice.

Keď ja puojdem z tej dediny krikajúci cez mesto:
Dajte hrnce drotovati! To je moje remeslo.

Ja sem dobrý remeselník z tej Trenčanskej stolice,
po mestečkách, po dedinách chodím drotovat hrnce.
Tu mne všudy chcejú míti,
kde majú hrnček rozbitý.

Ženky mne velmi lúbejí, nebo sem chlapík herský,
když která co drotovat dá, k tomu sem velmi frišký.^[62]
A že dobre drotovat znám,
dobre si i platiti dám.

Keď si ja idem po meste, tu mne volají dívky:
Hej sem! Moj lubý drotári, poďte drotovat hrnky!
Ja si sadnem, odrotujem,
s devčatky si požartujem.

Drotár sem ja, drotár budem, drotárem chci zostati,
a keď pôjdem po ulicech, tak si budem spívati:
Hrnce, misky i randličky,
dajte drotovat, ženičky!

Zdola cesty, zdola plota nasiala som ľanu,
dala by sa vybozkávať, ale nemám komu.

Majstra nieto doma, tovariš je v meste,
učeň je malý chlapec, nerozumie ešte.

Ja biedny žebráčik,
muoj priateľ mesiačik,
priateľka palička,
stodola kapsička.

Prahy, mosty, stromy,
to sú moje domy,
smrti sa nebojím,
o pohreb nestojím.

Ľudia boží, ľudia,
nechže vás prebudia
husličky biedneho
žebráka slepého.

Kto chudým daruje,
Pán Boh ho miluje,
kto chudým ukráti,
Pán Boh ho zatratí.

Párička, Párička,
kde ti je palička?
Dolu vodou letí,
lapajte hu, deti!

Páričkova pani
chodí po žebraní,
Páričok veľký pán,
nosí jej kapsu sám.

Vypáľ, Bože, tú dedinu,
nech vyhorí dom do domu!
Keď sa budú znovu stavať,
azda budú lepšie dávať.

Zkade si? Z Novej Vsi.
Čo tu hľadáš? Žobrem si.
Kde ti je kapsa? Na jelši.
Chceš chleba? Daj, daj!
A robiť? Jaj, jaj!
A ženiť? Hopsasa!
A umrieť? Nechce sa.

Ja žebráček starý, starý, starý,
nesmiem iť do fary, fary, fary,
lebo sa bojím,
že zle obstojím,
keď si pýtam dary, dary, dary.

Kuchárka zazrela, zrela, zrela,
hneď dvere zavrela, vrela, vrela,
nechcela pustiť,
ani dopustiť,
aby som stál u kostela, stela, stela.

Trebárs ja ubohý po žobraní chodím,
nasilu neberiem, nikomu neškodím.
Predsa mi je milšia žebrácka palica,
lež tá zbroj zbojnícka a s ňou šibenica.