ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ďuro Michna, richtár obce Poloma, zavesil zbožovú kosu na klin v pitvore a potmoliac sa po izbe, či nezazrie nejaké čerstvé písmo od slúžnovského úradu, a nenájduc nič takého, vyšiel do dvora.

,Ah!‘ zíva si od srdca, hladiac si pravé rameno, od kosy ustaté. ,Chvalabohu, že nič neprišlo. Aspoň skosím zajtra ten jačmeň konča lúky.‘ Sadá si na kamennú podstenu, sotva vychladnutú od slnca, ktoré celé odpoludnie pražilo na ňu. Deň bol horúci, aký si len môže gazda žičiť na pokosené obilie. Zapálené na západe červánky hádžu na proťajší vrch záplavu zlatého svetla, ale i radosť do richtárovej duše. Znamenajú, že pohoda táto potrvá, a ak dá Boh zdravia, zbožie za sucha príde do záčina. Nieto teda starosti. Preto i Michna vytiahol svoju drobnú pípku, napchal tabakom a zakresal do nej. Pri fajočke oddych je sladký.

Z pitvora vyšla žena, tiež už obstarná, ale ešte mocná a ako vidno, zdravá. Iba tvár čo je posiata vráskami, i spod bieleho čepca vyzerajú vlasy, šedinami dobre premiešané.

„Akože, starý: upiecť dačo do tých Ľuptákov?“ pýta sa, utierajúc dlane o belasú zásteru. „Ľuptáčka včera roznosila radostník.“

„Keď nás volajú, akože nepôjdeš. Len upeč!“

„Veď hej! Ale tiež nemuseli to robiť v najtvrdšiu robotu. Mohli Ondra pekne o fašiangoch oženiť. Bol by teraz pokoj. Alebo už počkať do jesene.“

„Nuž o fašiangoch sa to vraj neukazovalo na svadbu. Do jesene odkladať zas im neprichodí. Poľa moc, čeliadky málo, bez nevesty ťažko. Preto sa sponáhľali. Veselie beztoho bude iba deň trvať. Na tri dni by im teraz nik nešiel. Nuž a za ten deň toľko azda nezameškáme. A keď je to Ľupták, akože by sme nešli: veď je i notáriuš, i človek dobrý. I ona je takto stvora veľmi poriadna.“

„Ja nemám nič proti nim, božechráň! Ale ako ta pôjdem — to! Srdce mi pukne, keď zazriem toho Ondrejka ísť pred oltár…“ Brada sa jej potrháva, ústa uťahujú a dolu opáleným lícom tečie jarok sĺz. I zásterku drží na tvári. Muž sa zamračil, pustil pár neobyčajne hustých oblakov a vložil tvár do dlaní. „Akoby ho dosiaľ videla: stáli jeden pri druhom pred oltárom, keď šli prvý raz k svätej spovedi. Náš Jurko za všetkých odpytoval. Všetko sa pustilo do plaču, keď začal hovoriť. A mne srdce rástlo. Všetci vrstovníci dorástli, idú sa ženiť: iba môj Jurko, nebožiatko… Ach, aké to bolo dieťa podarené: a nič, nič — muselo tájsť!“

Muž sa mračí, ale nie bez pohnutia slúcha ženine reči. Stojí mu pred očima šuhaj štíhly ako mladá jedľa, červený v tvári. Vidí ho, ako kráča po prvý raz do kosby. I syn je hrdý, že konečne sa dostal k chlapskej robote — i otec, že má koho postaviť na postať. S akou zbožnosťou sa prežehnal otec, keď si zastali na úvrate lánu, na ktorom narástol jačmeň ani múr. I gazdovstvo sa rozmohlo — i pribudla doň nová, pružná sila, ktorá bude tým mocnejšia, čím on väčšmi bude oslabievať. Má sa na koho spustiť, má. Budúcnosť je zaistená…

Ako sa to všetko porúcalo!

„Hja — poručenobohu,“ vetí pomedzi zuby, stiesneným hlasom. Ledva môže ututlať ťažký vzdych. A musí sa prevládať, ženu by len rozžialil nadarmo.

„Veď ty vždy tak: poručenobohu a proti smrti niet lekára… Ty si ver’ neublížiš,“ vyčíta mu ona. „Ty si ani za života moc nezakladal na ňom. I okríkol si ho neraz, nebožiatko.“

„Vieš, to je takto: otec, koho miluje, toho tresce. Tak i ja. I v slove božom tak stojí. A čo mám iné povedať, ako poručenobohu? Na Boha s kyjom nepôjdem, keď to bola jeho vôľa. Najlepšie Bohu poručiť, srdce by sa darmo zožieralo. Takto mám aspoň potechu, že vôľa božia bola taká a že sa stala.“

„To už viem!“ ozvala sa trpko. „Veď božia! Ale prečo spomedzi šestnástich vrstovníkov iba pri mojom bola taká? Prečo len na mňa prišiel tento kríž? Vari som horšia od iných? Alebo som v dačom veľmi, veľmi zhrešila? Suchánka má osmoro detí. Čo sa našomre, narúha proti Hospodinu, že jej ich toľko dal. Čo sa napreklína, aby ich tí a tí uchytili: a žijú všetky, i zdravé sú ako dubce, bárs sa nikdy nenajedia do chuti. Prečo to iba mňa prikvačilo?“

Už tu nevystupuje len proti mužovi. Oči, zaliate slzami, hľadia k nebu, akoby čakali jasnú, určitú odpoveď. A nebo je nemé, tiché a jasné. Večerné zore rozlievajú po ňom ružovú záplavu. Spod nej akoby sa usmievalo na tieto výkriky rozbolenej duše.

Richtárka sa upokojila, aspoň naoko. Iba zavreté ústa jej potrháva utajený bôľ. Premáha sa, bo vošiel do dvora notáriuš Adam Ľupták. Je to vysoký chlap: okolo ohorenej suchej tváre visia dlhé pradená dosť šedivých vlasov, tvoriac prstene veľmi spôsobné, akoby ich naschvál bol dakto napálil.

„Idem si k vám oddýchnuť,“ vraví veselo, sadajúc si k richtárovi. „Nebol by sa nazdal, že je to taká oštara. I kešeňu mi trhlo dokonale. Ale kto si bude šiacať, keď to tak bývalo od krčaha kráľa.“^[1]

„Môžte byť radi!“ odpovedá richtárka nie bez závisti.

„Nuž, ďakujem Pánu Bohu,“ vetí notáriuš. „Dosť tvrdo som občakával, kedy sa to stane. Lebo ustávam — oj, ustávam ja dobre! Vlani som kosil po chlapsky. Toho roku ma už v krížoch rozbolelo. Ustávame pomaly. Nerastieme dohora, ale pomaly do zeme. Ako tráva, keď ju prvý mráz obarí. Ja ešte ako ja — ale stará! I mladšia je, a akosi veľmi sa žaluje na tie nohy. Nuž zíde sa tá nevesta, zíde.“ Tu akoby mu mráčik preletel po čele, keď doložil: „Iba neviem, ako sa bude šikovať. Pán Boh vie…“

Ale tvár sa hneď vyjasnila. Spod kožúška vytiahol čosi, zabalené v bielej šatôčke.

„Bol by vám zabudol dať z našej výsluhy!“ A batôžok podal richtárke.

„Ale už pečú?“ zvolala akoby prekvapená.

„Treba! Už je pečeniu vrchovisko, keď pozajtre už ide byť ten sobáš. V izbe nemáš kde stúpiť, ani sa kde obrátiť. Samé korytá, vahany a všakové tably. A horúčosť ti až vlasy dvíha. Ženy, preboha, ale sa tu neupražíte? povedám im.“ A s úsmevom pokyvuje hlavou. „Toľko sa ich kutí, že jedna o druhú sa prevŕhajú… Nuž musí byť i to. Ešte dobre, že prídu v takú tvrdú robotu pomôcť. Neviem, ako by si moja poradila sama!“

„No — len aby bolo šťastlive!“ praje mu richtár.

„Veď to — Pán Boh uslyš!“

Richtárke ťažko počúvať reči šťastného otca. Každé slovo bodá ju rovno do srdca. Každé upomína, čo všetko stratila…

Kým si notáriuš a richtár čas takto krátia, púšťajúc dym do večerného šera, čo sa dialo za ten čas ma svete! Nie všetci ľudia vydychujú si takto pod stenou.

Tak na hradskej ceste medzi Motešicami a Polomou s pekelným hrmotom sa pohybuje ťažký, železom okutý voz furmanský. Ale horký hýbe — letí, čo mu para stačí, vlastne čo kone vládzu. Nadskakuje a hádže sa, ako to ani nemôž’ ináč byť na ceste štrkom vysýpanej, dažďom vymletej. Tento beh riadi šuhaj ešte mladý, svieži, červený, Adolf Motešický. Len preto, že je mladý, nedoložili sme „urodzený“. Lebo je synok zemiansky, ako svedčí jeho meno, bárs háby sú také, ako sa nosia v Polome; ibaže nohavice sú nie biele, ale čierne, košeľa nie o širokých rukávoch; no a klobúk nie je široký, ale pekný, okrúhly, ako dobre urastený rýdzik. Doložiť treba, že „Adol“ je najmladší syn motešického richtára, urodzeného pána Motešického.

Šibe tie koníky nemilosrdne. „Nuž ako zeman,“ povie dakto, čo počul bájku, že zemanovi musia vraj bežať i drevené. Možno i on bude kedysi taký majster, ale dnes by sotva tak letel, keby sa nebál. Ale nesmierny strach mu ide vysušiť všetku smelosť a udatnosť, ktorú jeho predkovia už za Rákócziho a pod Rábom preukázali.^[2]

Ako mal sadať na voz, obzrel sa nazad seba, čo za fúru má viezť. Zazrel mladého človeka v čiernych, ale obšúchaných šatách, zaprášeného. Ležal na dne voza, upierajúc oči na jedno miesto. A tá tvár vpadnutá! Nikdy to Adol nevidel. No z obdivu ho vyrušil tato.

„Adol,“ riekol mu, „pohni, abys’ bol za vidna v Polome. Ešte ti na ceste zomrie, navaríš nám dokonalej kaše.“ Tato je richtárom od rokov, vie tak posúdiť, koľko taký šupasník^[3] vydrží. „A obec by mala daromný kelčík. Žobrákov máme dosť svojich, nebudeme ešte pochovávať cudzích.“ Takto vypravil pán richtár syna do Polomy. On vedel len jedno: že pocestný nesmie v Motešiciach umrieť. Nech si ináč umrie, kde si len chce. Preto i vlastné kone zapriahol do vlastného voza a vlastného syna urobil furmanom, len aby „žobrák“ čím skôr bol preč z obce.

Adol bol viac mŕtvy ako živý, keď sa našiel na chotári s pocestným samotný. Lebo chotár bol práve prázdny. A keď sa prevalil za kopec, do chotára polomského, už dosť dobre sa zvečerilo. I do plaču by sa bol pustil, keby v doline spomedzi stromovia nebelela sa veža, bárs iné staviská so šindľovými dachmi tratia sa v tajnostnom šere. Plným cvalom zbehol z kopca a zastal pred richtárskym domom.

„Doviezol som vám žobráka!“ kričí už spomedzi dveriec, lebo vidí pod stenou richtára a notáriuša.

„Máš!“ šomre richtár. „Nemal sa už kedy naďabiť. Ani nočnou hodinou nemáš pokoja. A čo ste ho už neprenocovali?“ osopil sa na Adolfa.

„Keď by nám bol možno umrel,“ odpovedá Adolf. Je vôbec už trochu smelší.

„A nám už môže, len aby vám nie, bachráni!“ hromží richtár. „Čože prevážate človeka na umretí — ha? Máte vy Boha pri sebe?“

Na toto rozhorčenie Adolf nemá inej odpovede, ako pustiť sa do hrozného revu:

„Keď tato povedali…“

„No, nerev, žaba,“ tíši ho richtár, trochu udobrený. „Vieš ty čo: dám ti päť šestákov, zavez ho do Zahrabovia. To je len toť za vŕškom. Päť šestákov, bude ti na halstuch,^[4] či kýho hada to vy zemania nosíte.“

Adol sa nepozastavil nad tým, že richtár je tiež hotový „nemať Boha pri sebe“, ani sa nedal získať takým lacným sedliackym vtipom o halstuchoch. On len to vedel, že za päť šestákov má ísť, a to nocou, do Zahrabovia.

„Keď mi tato povedali, že ešte pôjdu zvážať,“ vyhovára sa skoro s plačom.

„Necigáň — v noci bude zvážať! Veď na zboží je rosa. Povedz radšej, že nechceš, ty papľuh naničhodný!“

Človek by neveril, že taký tichý človek ako Michna vie takto na chlapca nakričať. Medzitým voz už obstali ľudia.

„Bež dakto po hajtmana.^[5] Nech nájde foršpont,^[6] ale hupkom aby tu bol!“

Akýsi parobok ihneď odbehol dľa rozkazu.

„A my ho, chlapi, zložíme dakde pod stenu, kým voz príde…“