ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Richtárova žena po tuhom zápase, sama proti všetkým, vybojovala mŕtvolu Daniela Boháča. Nie je div, že zvíťazila. Je ona žena múdra a pobožná. Vie zachádzať s Písmom, že najlepší biblista ju nechytí. Že takých múdrych žien nieto? To je námietka slabá. U ľudu stoja ženy veľmi často vysoko nad mužmi: a to i v božskej i svetskej náuke. Známa vec, že veľa sedliackych domov pokleslo pre hlúposť muža a veľa sa ich pozdvihlo pre rozumnosť ženy. Skoro každé gazdovstvo prekvitá, kde žena drží opraty. A tak veľa jest i obcí, kde vlastne richtárujú richtárky, a nevidno zlých dákych následkov, skôr naopak. Lebo hlúpych richtárov je po dedinách (a s odpustením — i mestečkách) veľká sila, hlúpej richtárky tak často predsa len nenájdeš.

Ostatne, sú to veci dosť známe, i nie nepochopiteľné. Chlapci i dievčatá chodia do tej istej školy, majú rovnaké učenie. Rozdiel je iba v tom, že zo školy viac, oveľa viac vynášajú dievčatá ako chlapci. Vo veku sú, pravda, rovnom, lenže rozum dievčaťu prvej sa otvára ako chlapcovi. I učenie má u nej väčší výsledok. To dosvedčí každý učiteľ.

Že ľud má náboženstvo nečisté, poverou presiaknuté? Nuž je ono všakové, teológ by sa mu vždy nepriznal. Kto toho vina? Vari kňazi a učitelia? Na to odpoveď: kde sa viac a horlivejšie káže ako u nás? Tu zlyhá i snaha, i učenosť: ľud má tradície, a tie sú oveľa staršie ako samo kresťanstvo. Často sa zakladajú na lži — ale názory vzdelancov nikdy nezakladali sa na lži?

A aké je to vychvaľované náboženstvo nás, vzdelancov? Nieto v ňom dosť — trosiek?

Ako ráno vstala, tak jej prichodilo akosi, akoby vlastné dieťa ležalo na doske. Pohľad ten akoby ju upomínal, že ona je teraz jeho mater. Ale i preto jej je drahý, že tak tuho zaň bojovala i že je znamením jej víťazstva. Tým bojom akoby si ho bola kúpila, patrí dnes výlučne jej. Nemôže sa ubrániť istej hrdosti. A tá hrdosť jej káže urobiť čo najviac, dokončiť skvele, čo začala. Preto hneď ráno povedala mužovi:

„Ty odpíš do slúžnovského, čo sa stalo. O ostatné sa netráp. To je už na mojej hlave. A slávna obec nech sa tiež neľaká. Tie kelčíky neprischnú na ňu.“

„Rob si, čo len chceš,“ odpovedá urazený muž. „Ale Pán Boh vie, čo bol za jeden. A ty hneď…“

„Len mu daj pokoj!“ zahriakla ho prudko. „Ja viem, že bol statočný mládenec. I pochováme ho, ako mládenca treba. Toľko sa azda ešte nájde peňazí na mojom bydle.“

Už viac nehovorili o tom. Richtár, rozpaprčený, odišiel do poľa.

A zvony vyzváňajú, akoby bol umrel ktorýkoľvek z predných občanov. Truhlu robí nie tesár, ale sám stolár. Veľmi sa začudoval, že má byť čierna, na vrchni veľký zlatý kríž i zlaté cifry a okolo krajov rad bielych porcelánových klinčekov. Mŕtve telo leží v rezačke, napochytre vyriadenej. Nerobí už taký zlý dojem ako včera, keď bolo zaprášené. Má na sebe čistú bielizeň i vrchné šaty nové. Našli sa v kufríku, čo spolu s ním sa doviezol. Tvár je umytá, na nej výraz večného mieru. Obkľučuje ju veniec veľmi krásnych, bujných vlasov.

„Že by ten bol dáky potáraný!“ hnevá sa richtárka. „Statočný bol, poriadny…“

Táto viera v nej je pevná. Hneď, ako otvorila kufrík a videla v ňom šaty i bielizeň, pekne, vo vzornom poriadku, už vedela, že to bol človek dobrý i statočný. Ona, ako mnohé iné, je presvedčená, že zlý človek nemôže mať bielizeň v poriadku.

„Keby bol potáraný, ale by mal toto? Nebol by šaty založil alebo predal?“

Je pravda, že mnoho hodných ľudí má v bielizni strašný neporiadok. Ale ženu ctí i takýto prenáhlený súd, zvlášte, keď je priaznivý. Je dôkazom toho, že žena je vtelený anjel čistoty a poriadku vo všetkom. Netrpí nič, čo uráža v nej tento cit. Preto i richtárka, zazrúc pohodené v komore šaty zomrelého, zaprášené, obšúchané, už ich nesie na dvor presušiť a vyčistiť. Beztoho je obyčaj vyčistiť všetko, čo umretí nosili. Tu jej čosi pod rukou zašuchotalo.

,Ani som nepozrela, či nemá dačo u seba,‘ myslí si a prehliada vrecká. Peňazí v nich nieto, zato akýsi papier. Je to list. Teší sa mu veľmi; úfa sa, že list vysvetlí všeličo o zomrelom. Znel takto:

„Drahé moje dieťa!

Tvoj minulý list som obdržala a veľmi sa potešila, že si mi zdravý. Len akosi mi bolo ľúto, že ani Veľkú noc, ani Turíce nesvätil si so mnou. Lebo Pán Boh vie, či ich ešte budem kedy svätiť a či sa budem dlho s tebou tešiť; všetko sa mi zdá, že ja už zimy nedožijem. Reumatizmus ma zase trápil a veľmi ma zmohol, ale to vari preto, že teba u mňa nebolo; teraz som už zas, chvalabohu, zdravá. Aby si sa zas nenaľakal! Nechybí mi nič. Čo si mi poslal zo svojho malého zárobku, to ma veľmi potešilo, najviac preto, že i to mi svedčí, že na matku nezabúdaš. Ale i iným spôsobom by si mohol dosvedčovať, že na mňa myslíš: keby si mi písal čím častejšie. Bola by veru radšej, keby si mi posielal listy prázdne a nekládol do nich peňazí. Čože mám s nimi robiť? Ja som chudobná učiteľská vdova, od malička privyknutá všakovej biede, nepotrebujem ja, dieťa moje, toľko peňazí. Veď vieš, kým si bol malý, starala som sa o seba i o teba a, chvalabohu, nezahynuli sme, lebo nás On vzal pod krídla svoje, záštita opustených vdov a sirôt; i robiť som vládala. A robiť stačím dodnes: kým som zdravá, vyrobím si toľko, čo potrebujem. Tvoje peniaze najviac odkladám, nájdeš si ich; ale by bola radšej, keby si si od úst neutrhoval, ale sám užil z nich, lebo sa bojím, že si nežičíš a v robote sa preťahuješ.

Tvrdo, tvrdo čakám tú božiu jeseň, že ťa uvidia zas oči moje! Veru sám nevieš, čo som sa za tie dva roky natúžila za tebou. Znať som ti to nesmela dať, aby ťa to neodvrátilo od predsavzatia. A neviem, či by sa bola premohla o tom tak celkom mlčať, keby tvoj majster, pán Rúčka, nebol ma všakovak rozhováral, že krajčír musí stráviť aspoň dva roky vo veľkom meste. Ale teraz už i on by pristal, aby si sa vrátil. Robota teraz nejde, ale podjeseň sa zase nahrnie, tak bez teba že by mu ťažko bolo. I Žofíka ťa neraz spomenula. Keď som minule bola v O., najprv majster mi povedal, že ťa už môžem z Pešti vyvolať, a potom Žofíka ma odprevádzala cez lúky až pod samu horu i ledva sa odo mňa odtrhla. Mne sa vidí všetko, že ona ešte tvrdšie ťa očakáva ako jej otec…

Ach, keby sme sa len v dobrom zdraví zas videli! Potom nás už azda nič nerozlúči, iba smrť. Keď sa budeš chystať domov, odpíš mi, ale iste, aby ťa občakávať mohla.“

Nasledovali pozdravenia a podobné veci. Podpis znie: „…tvoja milujúca matka Barbora B.“

,Či som nepovedala zaraz! Človek statočný, poriadny… Teraz keby tu bol, keby mi povedal, že kto ho tam vie, čo je za jeden!‘ Všetko iné zdá sa jej byť ničím pri skvelom splnení jej proroctva. Radosť nad úplným víťazstvom ju celkom omámila.

,Pekne to napísala, ach, pekne! Iba mať vie takto písať. Otec by počarbal kdejaké haraburdy, ale mať píše tak zo srdca. Oj, iba mať vie, čo je cit rodičovský. Tá musí prejsť všetky nížiny a výšiny, kochať sa v dieťati ako bláznivá i plakať ako bláznivá. Otec, ten povie na všetko: poručenobohu. To je slovo veľmi na osoh, najviac vtedy, keď nevieš čo povedať a nemáš čo povedať. Oj, mať ho nepotrebuje. Tá vie to všetko od gruntu. Neraz nevieš, čo robiť, tak ti srdce oplýva citmi. A iba materské srdce je verné. Ono bije za dieťa až do konca, kým neprestane biť. Otcovo má dosť k čomu prirastať. Požiali, potrúchli, a za krátky čas naplnené je inými vecami…‘

Aká jej je úľava takto chváliť samu seba! Jej sa zdá, že umretí majú moc byť stále pri tých, čo ich milovali. I teraz akoby cítila prítomnosť synovu z tamtých svetov a akoby jemu bola toto hovorila. Akoby sa bála, že syn i po smrti mohol by sa jej odcudziť a k otcovi sa pridať. Veď i za života, ako dorastal a začal sa chytať roboty chlapskej, s bôľom badala, že dôvernosť detská sa tratí; nie je ustavičná, ale iba akoby v záchvatoch sa vracia. Prvá mladosť zdá sa jej ako večný sviatok, v ktorom materinský cit ukojoval sa, kedy chcel. V rokoch synovho dospievania tieto sviatky boli zamenené obyčajnými dňami. Sviatky stávali sa čím ďalej redšími. No boli tým krásnejšie. Materská láska v nich dochádzavala najvyššieho stupňa.

Kdeže by chladné srdce otcovo i len pochopiť mohlo tieto záchvevy srdca materského! Je priveľmi rozdelené medzi všakové záujmy. A rado sa obracia k záujmom, ktoré ženskému srdcu sú ďaleké a cudzie. Tu obecné dobro, tu sláva svetská, tu iné veci dostanú ho do svojich sietí. Mať takým nástrahám ujde, lebo jej srdce úplne, v celosti patrí dieťaťu. Preto ona má pevnejšiu postať i cestu istejšiu než muž. Niť materskej lásky nedá jej poblúdiť, uchýliť sa od cieľa. Kým otec hapká, probúva, váha i náhli sa a často sa stratí, za ten čas ona pevne, dôsledne kráča svojou cestou. Ona vidí, tuší, predvída veci budúce, na ktoré otec nemá kedy pomyslieť. Ona sa teší i bojí i trasie napred — otec je slepý a žasne nad tým, čo mať už dávno vedela.

Áno, i v jej duši zajasali zore tej radosti, že syn dovedie do domu nevestu. Predstavovala si ju, aká má byť, hľadala, preberala, ktorá by bola taká. Nie, takej nieto v Polome! Ba ani v okolí a hádam na celom svete jej nieto. Ktoráže by i mohla si trúfať postaviť sa k boku jej synovi? Nieto ničoho dostatok: ani krásy, ani dobroty, ani rozumu, a ani majetku. Všetci ľudia sú prihlúpi, aby mohli posúdiť, čo bol jej syn. Nie, niet jedného, čo by do gruntu ho ocenil. Iba ona vie, akú má drahú perlu…

A všetko to uletelo v jednom okamihu! Najbohatšia zo všetkých stala sa naraz žobráčkou…

,To musel byť omyl!‘ rozmýšľa. ,Mne sa to nemalo stať, prečo akurát mne? To sa malo stať ktorejsi inej — ktorejkoľvek. Veď ktoráže mala také dieťa ako ja? A či som vari dáko zhrešila, že je to trest za to? Prečo akurát mne, prečo, prečo?‘

A ako sa dostala k tejto otázke, zas cíti veľkú trpkosť v srdci. Nejednu noc sa zožierala tou trápnou otázkou: prečo — prečo? Neraz dobíjala ňou vášnive k nebesám. Ako je to trpké a zúfalé nedostať odpovede! Keď ťa oškodí človek, povie ti aspoň, prečo ťa oškodil; alebo aspoň sa dovtípiš, že si to sám zavinil. Škoda nie je tak citlivá, keď vieš, prečo. Iba pri takejto ohromnej strate, keď všetko, všetko, všetko padlo v jednom okamihu: darmo sa pýtaš, prečo. Ani len tej slamenej útechy sa nedočkáš.