ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ako začali zvoniť na veľkom zvone — znak, že farár s učiteľom sa blíži — chlapi vyniesli rakev, veľmi peknú, z rezačky do dvora. Nepostavili okolo nej lavíc, ani stoličiek — nemá kto nad ňou vykladať. Ženičky už to dojalo; rozplakali sa všetky, akoby v náhradu. Je to plač tichý, ale zato bez pokrytstva, úprimný.

Vyšla na dvor i richtárka vo sviatočných šatách. Zdá sa, že je omnoho staršia. I jej prichodí, akoby dnes dlhý, dlhý čas so všetkými útrapami jej bol prehrmel ponad hlavu. Veď v krátkych pár hodinách prežila a precítila viac ako indy za roky. Zdá sa jej, že nielen ona ostarela, ale ostarel celý svet. Neusmieva sa oproti biednemu človeku, neplače — je mlčanlivý, prísny a vážny, ako starec. Prežila dnes mnoho. Za pár okamihov stratila všetko, čo bolo ako perla v srdci ukryté. Farárova ruka siahla doň ukrutne, všetko rozmrvila, zničila — nechala iba krvavú ranu a bolestnú.

Aká bola len včera ešte šťastná! Nosila sebou krásnu rozpomienku na syna, verila sväte, že v ňom, v ňom utratila všetko. Na tej rozpomienke visela celou dušou. A tu farár podlomil tú vieru a nevinná Žofia nevedomky ju rošliapala.

,Čomu teraz žiť? Načo som ja, načo teraz ešte na svete?‘ dumá, pozerajúc pred seba. ,Mňa už tu naozaj netreba…‘ Zadívala sa na rakev a myslí si: ,Prečo ja neležím v nej? On, jediný stĺp matere, uprostred života, plný nádejí, musí ísť. A ja, so srdcom zabitým, viac mŕtva ako živá, sa tu ešte tmolím. Ale načo sa i spytovať, prečo — nestálosť, nestálosť!‘ opakuje si rozhorčená.

„Ako mi ho je ľúto — čo nikdy, nebožiatko!“ prihovára sa jej Dora Hraškovie, s očima ako mäso vyplakanými. Plače už hodnú chvíľku. Jej je to nesmierne ľahko, nevynechá jedného pohrebu v obci, pomáha vykladať a nechybí na žiadnom kare. Čo na pohrebe vyplače, to zas na kare nahradí dobrým hriatym. Richtárka aj mimo pohrebov jej je veľmi užitočná. Čo sa jej raz pomohla vyplakať nad synom, to vždy odchádzala s veľkým uzlom múky, s rezňom slaniny a podobnými vecami. I teraz sa jej pritiera, lebo u richtára sa včera pieklo; možno, i kar bude. „Ani len neodpočíva tam, kde sa narodilo. Ach, bože, aký je ten náš svet!“

„Veru,“ prisviedča richtárka sucho. Dora jej je protivná. Dnes vidí prvý raz jasne, že Dora s ňou plakávala z remesla. Čo sa naplakávali — a to všetko podaromnici! Všetok ten plač bol zbytočný.

Pozerá po prítomných. Ako závidí ženám, že tak srdečne môžu plakať. Tie ešte nepočuli, nevedia, že plakať je vec daromná. Ó, čo všetko ešte nevedia! I jej muž je v humne medzi chlapmi, sviatočne oblečený, oholený. Aký je šťastný. Nepozrel ešte na dno, nevie, čo ona sa dozvedela. Nepýtal sa nikdy, prečo je to, načo je to: uspokojil sa tým, že tak to má byť. Čo by dala za to, keby si mohla prisvojiť jeho: poručenobohu! a vyhnať všetko, čo je nazvyš toho, zo srdca. Jeho myseľ je nedotknutá pochybami, jasná. Zdá sa jej, že on je ešte veľmi, veľmi mladý popri nej. Jemu je to všetko jasné a jednoduché. On vie, že pohreb musí byť, bez plaču sa nemôže obísť, a čím viac plaču, tým je krajší. Pri mládencovej rakvi má stáť chór družíc, ovenčených, a jedna má držať venček zimozeleňa. A tu je všetko tak — družice obstúpili rakev, a jej muž je úplne spokojný. K tomu prispieva i to, že jačmeň konča lúky je na radku a znamenite schne na dnešnom slniečku. ,Ach, bože, kde sú tie časy, keď som ja bola taká!‘ horekuje v nesmiernom bôli. ,Kedy to bolo — kedy?‘

A notáriuš Ľupták tiež sa dostavil. A ostatní sa tiež dostavili — pohreb ide byť veľmi krásny. Ale čo je z neho? Ona nevie, načo je to všetko, stratila niť a nevie, načo a kde je začiatok a kde koniec. A keď pozrie po dlhom rade prítomných, na každom badať, že vie, načo je tu — vlastne, že na to nikdy nepomyslel. Tak to je a teda tak musí byť. Ona jediná, ona sama chcela vedieť viac, chcela vidieť grunt a koreň všetkého a zvedavosť zaplatila draho. Predtým mala čosi, o čom myslela, že má veľkú cenu — dnes nemá nič, nič…

Keď odznela pieseň, zadívala sa k stolíku bielym obrúskom prikrytému. Povstal kňaz. S hnevom pozerá naňho. On je jej nešťastia pôvodcom. Vylákal ju z raja, slzami pokropeného síce, ale predsa z raja, a vysotil do púšte medzi sluje a divé šelmy. ,Čo ešte povie? Čo má ešte povedať?‘ pýta sa so zlostnou zvedavosťou.

Kňaz si vybral predmet: Pohostinu sme na zemi. Nemáme tu miesta stáleho…^[18]

Richtárka je dychtivá zvedieť, čo o tom povie ďalej. Veď pred hodinou o tom sa s ňou zhováral. Jeho hlboký, zvučný hlas je mäkký, divne ju dojíma, akoby krotil rozbúrené srdce. No utíšiť sa nechce, lebo kňaz práve rozpráva o márnosti a nestálosti všetkého, čo je tu. Práve, čo už bola od neho počula, čo ju rozrušilo až do základov duše. Pokračoval v tej práci neúprosne, akoby podkopával pôdu, na ktorej dosiaľ stála, na ktorej stavala svoje sny o šťastí. ,Čo teraz? Čo teraz?‘ pýta sa s divokou zvedavosťou. ,Kde sa teraz už vrhnúť?‘

„Akí by sme boli biedni,“ pokračoval tu farár hlasom, v ktorom sa skutočne ozýval hlboký súcit, „akí biedni, keby sme na tomto dočasnom, nestálom a vrtkavom svete chceli budovať svoje šťastie! Prišli by časy, keď by sa nám otvorili oči, keď by spadli z nich šupiny, ako spadli z očí Šavla^[19] — a loďka života nášho, bez vesla a kormidla, zmietaná búrou života, nenašla by prístavu pokoja. Opravdivé šťastie môže sa stavať iba na základe, ktorý položený je — Ježiš Kristus. To je jediná trváca, pevná opora. A preto, biedna dušo ľudská, sklamaná a ubitá premenami života a nestálosťou všetkého časného, neklesaj do zúfalstva, ale obráť oči v plnej viere, v plnej dôvere k Tomu, ktorý má svoj trón na nebesách a zem za podnož mu slúži! Tam je stálosť, tam je trvácnosť, tam i radosť bez prestania, bez premeny!“

,To je už slovo!‘ splesala richtárka, načúvajúc nielen ušima, ale celou dušou. To slovo padlo ako vlažný dážď na vyschnutú zem. Cíti v sebe, ako celá bytosť jej sa osviežila, akoby povstávala z mŕtvych. Nové svetlo sa jej zjavilo, osvietilo dušu, rozohnalo tmu, a nielen svieti, ale i hreje. Otvára mu dušu dokorán, bo vidí, že ináč niet pre ňu spásy. ,To mne káže — mne káže!‘ vraví si blažená, lebo zastihla, ako farárov pohľad práve jej sa dotkol pri tých slovách a na nej i spočinul. Teda ma neopustil — nedal mi zahynúť, blúdiť — priskočil mi na pomoc, keď bolo najhoršie.‘ Vďačnosť v tomto okamihu nemá u nej hraníc. Vrhla by sa mu k nohám a tak by mu ďakovala. Všetko, čo má, všetky statky by mu darovala. Lebo on zachránil jej život, ba viac: vyviedol ju z tmy zúfalstva. Teraz jej je už jasné, prečo prví kresťania kládli statky svoje k nohám apoštolov…

„A ako radi zakladáme si na dočasných zväzkoch,“ vykladá kňaz ďalej, „považujúc ich za nerozlučné, za večné. A predsa ani zväzky najtuhšie nie sú dosť pevné, aby ich nezastihol osud všetkého, čo je na zemi: nestálosť; aby neprikročila smrť a neroztrhala ich. Hoci o tom denne, každú hodinu sa presvedčujeme, hoci vieme, že sme smrteľní, predsa, keď nastúpi to, čo nastúpiť muselo, zúfame a rúhame sa proti Bohu i jeho vôli. V dočasných veciach hľadáme svoje šťastie, svoju radosť, svoju spásu.“

Tu zas cítila jeho pohľad. Ale nebol to pohľad karhavý, ani vyčítavý — bolo v ňom toľko povzbudenia a presvedčenia! Stalo sa, čo sa kazateľovi málokedy stáva: našiel, že jeho slovo nepadá na kameň, ani mimo cesty, že padá na pôdu kyprú. Vidí, s akou dychtivosťou visí na jeho perách. A to dodáva mu chuti a ústam jeho výmluvnosti.

„My sme hostia. Za hosťom nám je ľúto, keď od nás odchodí, a ešte, keď hosť bol milý a my sa úfali, že dlho, dlho bude bývať pod našou strechou. Ale čo i ľúto, predsa sa potešíme, že nie navždy sa lúči s nami, ale po čase s ním sa zídeme a zase potešíme spolu. I to nám dáva útechy, že hosť náš nebude sa potĺkať po cudzom svete, ale že ide rovno domov. Za našimi zomrelými je nám tak ľúto. Ba často ani potešiť sa nedáme nad ich odchodom, ako sa nedal potešiť patriarcha Jakob, keď mu synovia ukázali rúcho drahého syna Jozefa. Plačeme za nimi zúfale, bo myslíme, že lúčime sa naveky, že oni umreli naveky. A ono, ako Jakob plakal darmo, lebo syn jeho neumrel, ale po rokoch ho zavolal k sebe a ukázal sa mu vo veľkej sláve:^[20] tak i my darmo zúfame nad smrťou našich drahých — lebo oni nezomreli. Zabúdame, že boli tu len pohostinu, dočasu medzi nami, že odvolaní sú, keď hodina nadišla, od nás; ale odvolaní domov, do tých večných stánkov, kde panuje stálosť, trvácnosť, kde nieto plaču, ani žiaľu.“

Človek prostý má pred nami jednu prednosť: srdce prístupné viere. Prijíma ju ako dieťa, nepýtajúc sa, skadiaľ prišla, načo prišla. Tú možno iba závidieť. Lebo kým človek učený hapká, behá, blúdi sem i ta, človek prostý kráča pokojne svojou cestou, často veru tŕnistou. Toto srdce si zachovala richtárka cez všetky útrapy a prevraty, aké ju zastihli v živote. A teraz prijíma potechu, šťastná je a spokojná.

,Ako krásne hovorí, všetko je tak, všetko!‘ dumá radostne rozochvená. ,Či nebol i tento tu iba hosť? Naozajstný hosť, i zomrel ako hosť. Ako je to krásne! Vyprevádzame ho ako hosťa, roníme slzu za ním, spievame mu pieseň. Akú má cestu veselú! Už nepôjde z dediny na dedinu, ide rovno domov, domov… I družice ho vyprevadia s vencami a kvietím, i rozlúčime sa s ním; každý hodí mu na rakev hrsť zeme…‘ Je šťastná, že takto môže podopierať kňazove výpovede. Už sa jej ani nezdá všetko tak zbytočným a smiešnym. Naopak, slzy ženičiek dojímajú i ju — tak dobre padne vidieť, ako želejú za hosťom. I ona plače, i ona, ale aké sú to slzy!

,Ako je to inakšie, celkom inakšie — nie ako som si myslela,‘ rozpriada ďalej svoje myšlienky. ,Čo som sa naplakávala!‘ A tu si spomína na žiaľ za synom. Bol veľký, zúfalý, no teraz rozpomienka naň je sladká. Tak, ako z detstva každá rozpomienka býva sladká. Veď ešte dnes ráno bola vlastne iba dieťa: ako by jej ináč bola mohla ujsť vec tak jednoduchá! Veď vlastne to ináč ani nemôže byť — to musí byť takto! A ona, čo všetko nerobila! Ako decko bola, čo sa načahuje za mesiacom a chcelo by si ho vziať, a keď ho nemôž’ dosiahnuť, srdí sa. Čo iné bol plač za synom, ako plač trucovitého decka, čo sa na nemožnosť upriamilo?

„Akí sme my malicherní,“ pokračuje kazateľ, „chceli by sme predpisovať Pánu života i smrti, dokedy má nás nechávať v tomto pohostinstve: akoby on nevedel najlepšie, aký cieľ každému uložil. Dľa našich žiadostí nikto by neumieral, večne by trvalo toto naše otroctvo, táto poddanosť nestálosti a premenlivosti; alebo zas, keď náruživosť sa v nás zobudí, zničili by sme všetko, všetkých by sme stadiaľto vyhnali, aby nám nezavadzali. On, ako dobrý hospodár, odvoláva jedného a na osirelú postať stavia delníka druhého, čerstvého, sviežeho, aby pracoval na svojom i na iných ľudí blahu a spasení.“

,Taká som bola,‘ priznáva sa richtárka. ,I mne sa nezdalo, že ho odvolal. A predsa, ktovie, čo by bolo z neho? Ako sa mohol premeniť! Veď i Žofia sa žaluje. A ja som chcela Jeho učiť — ja nehodná!‘

Kázeň sa skončila a sprievod kráča dolu dedinou, spievajúc pieseň. S ňou sa mieša posvätný hlahol zvonov. Ona kráča s mužom hneď za truhlou a pozerá po zástupe, ktorý za ňou ide.

,Ako som im závidela, že na nich neprišlo to, čo na mňa!‘ dumá si. ,Boli to ťažké, ťažké hodiny. A aká som zas potešená, ako mi je dobre. Komu je to tak dobre, komu?‘

A neznať na nikom takej veľkej radosti. Veľká radosť môže byť kúpená iba veľkým utrpením. A tu nieto takého, čo by bol prešiel všetkými nížinami utrpenia a bol dosiahol tých výšin, na ktorých jej duša sa vznáša. Tu hneď pri nej muž. Aký ide skľúčený. ,Iste myslí na syna,‘ vraví si. ,A ja, čo som sa mu naubližovala, že ho nemal rád. Nezabudol, nezabudol, i to „poručenobohu“ je uňho len po obyčaji, zo srdca ono nejde. Keby tak zvedel, čo znamená, ale to ozajstné „Poručeno Bohu“! Iste, iste nekráčal by takto…‘ A jej zrak ide od jedného k druhému, na každom objavuje stopy utrpenia… Všetci, všetci majú príčinu povedať „Poručeno Bohu“. Ale kedy prídu i na pravý zmysel toho slova?

Tak jej ich srdečne ľúto! Každý nesie v srdci tŕň, ktorý pichá, raní: a predsa všetci prišli na pohreb človeku neznámemu, ronia za ním slzy. A každý z tých trpiteľov mal i pre ňu srdečné slovo súcitu. I tá Dora Hraškovie! Ako jej pred chvíľkou krivdila. I tá mala s ňou sústrasť, bárs ona je žena chudobná, biedou už do čiernej zeme ubitá. Všetkých miluje, všetkých tých trpiteľov, tajných i zjavných: každému by rada naliať balzamu hojivého do srdca. A každému by mala vôľu ďakovať za to, že na ňu pozrie, že s ňou slovo stratí, že hľadí ju potešiť…

V tomto rozpoložení vyšla až na cmiter. Ani pohľad do otvorenej jamy, tmavého lona matky-zeme, nepripravil ju o ten zlatý pokoj duše. „Já jsem vzkříšení i život, praví Kristus Pán!“ intonoval kňaz nad hrobom, a ona spievala s ostatnými: „Kdož vĕří ve mne, byť pak i umřel, živ bude,“^[21] spievala s posvätným zápalom.

,Život — stály, večný, bez premeny…‘ Zvláštno, že čo dnes čuje, všetko jej vyznieva v jediný tón: Neboj sa, toto tu nie je všetko — toto je iba priechod, iba skúška: ale čo bude potom, to bude to pravé. A pod týmto vedomím všetko ostatné sa tratí.

Z týchto dúm vyrušil ju náhly pohyb okolo jamy. Truhlu podvihli a spustili do jamy. Družica hodila na ňu veniec zo zimozeleňa, ostatní hádžu jeden po druhom zeme po hrsti. Ona tiež pristúpila k jame, tiež hodila hrsť zeme naňho.

,Tu sú zavreté tvoje nádeje, mať, ktorá netušíš, čo sa tu robí… Tak sa končí tvoja krátka púť, tvoj zmietaný mladý život…‘ A tu akoby jej ukrutná ruka siahla na srdce a stisla. ,Akí sme my predsa len biedni — biedni…‘

Stala si stranou, zakryla tvár a plače ticho. Zem padajúca na truhlu akoby ju udierala do srdca.

Konečne odišiel kňaz s učiteľom, odišla i Dora Hraškovie, sklamaná, že u richtárky karu nebude. A včera sa predsa pieklo, mohla zavolať! Zostala iba ona a hrobári, ktorí kopia mohylu. Keď boli hotoví, pozreli jeden na druhého významne, až jeden z nich preriekol:

„Richtárka, a kto bude platiť? Zmeškali sme deň, darmo tiež nemôžeme.“

„Už ste? A kde sú druhí?“ obzerá sa udivene dookola.

„Všetko už odišlo.“

„Príďte zajtra. Ja vám zaplatím sama.“

„No, to už hej, keď vy. Ono nám tiež toľme neprihára, že by sme sa už vonkoncom bez tých peňazí neobišli: ale my len, že nás richtár začne odťahovať. Lebo obci dačo robiť — to už radšej Cigánovi. Cigán ti povie aspoň: ,Prosím pekne, toto a toto,‘ a keď mu spravíš, ,Ponížene ďakujem‘. Ale obec i nakričí na teba, i rozkáže, i nepovie ani: ,Čert ťa vzal,‘ a ukáže ti straku na kole. Zárobok od obce, to je ako na zajačom chvoste.“

„Obec toto nebude platiť. To sa už inakšie zariadi.“

„Veď už nám či tak, či tak. Ja len, že obci nehodno nič, lebo to je ako na deravý most položiť. Iba z ruky do ruky. Ale ako z ruky do ruky, keď obec — čerti vedia — je ako tá kostolná myš? Nie že by richtár, richtár je nie vina. Lebo ako ti kuchárka navarí halušiek, keď nemáš v dome štipky múky a kriačik omasty. Richtár ti nedá, keď je truhlica ako vymetená…“

Richtárka veľa nepočúva úsudky hrobárove o bohatosti obce. Pustila sa nadol. Chodník ju vedie popri hrobe, ohradenom červenou záhradkou. Rastie na ňom ďatelinka a zimozeleň dookola; tiež kríky ruží, fialiek a nechtíka.^[22] Na hrob hádže tôňu mladá, ale pekne rozkonárená zdravá lipka. Ona ju vlastnoručne zasadila na hrob synov. Opiera sa o zábradlie, hľadí dnu — no nevidí rozkvitnutých ruží. Oči sú zaliate slzami. Idú jej dušou rozpomienky, koľko sladkobôľnych chvíľ tu prežila.

„Dočasu, dočasu rozlúčení,“ šepce si opúšťajúc synov hrob.

*

Vyšla ostatná z cmitera, zavrela vrátka.

,A ani je nie taký smutný!‘ dumá, dívajúc sa doň ponad nízky múrik. A naozaj, polomský cmiter je šumný. Pokrytý zelenou trávou a kvietím, pravda, už zakvitajúcim, vysadený košatými lipami, v ktorých znie večná slávopieseň včiel a vtáctva. Prestiera sa nad dedinou na kopci, akoby chcel nazerať do nej: čo všetko môže rozradovať, ale i rozžialiť a ohromiť tých, čo tamdolu v tých bielych domkoch robotia, plačú, vadia sa i tešia, smejú a tancujú. A nad ním jasné nebo, spokojné a tiché, metá záplavu svetla a usmieva sa, akoby vravelo: ,Vidím, vidím všetko: mne nič neujde. Vidím i váš plač, vidím i vašu radosť. A milujem vás, milujem, vy drobní červíčkovia, čo po matke-zemi hmyriete…‘

Tu jej prišlo na um, ako v svojom žiali očakávala, že celá zem i nebo musia mať na ňom účasť, že musí sa na nich zjaviť dačo, čo nikdy nebývalo. I ako sa hnevala, keď sa očakávanie nesplnilo. Nebo sa i potom usmialo tak pokojne, tak ticho. Dnes už chápe, prečo sa nezmenilo. ,Stálosť, trvácnosť je tam…‘

Nuž krásny je ten polomský cmiter, krásny!

Ako vstúpila do dediny, ovial ju nový život. Akoby chodila zas v iných končinách. Zdá sa jej, že bola na vysokej veži, z ktorej otvára sa výhľad na rínok, oživený šiatrami a jarmočníkmi. Pestrý sa jej ukázal obraz, miestami i smiešny. Vidíš pohyby, rozkladanie rukami, hru tváre, pohyb úst, a slová nerozoznávaš, iba čuješ mrmot a hukot sťa vo včelom kláte. Nuž podivná komédia na tom rínku. A naraz zažiada sa ti, zídeš dolu, zamiešaš sa medzi ľud, a už si sám v tom, v čom si obdivoval iných. Kričíš, božíš sa, hneváš, raduješ sa, a nevieš, že to všetko pre grajciar; vieš iba toľko, že tak musí byť i má byť, keď si raz na jarmoku. I zabudneš, že z veže zdalo sa ti všetko smiešne a malicherné.

Bola na veži, na výšinách, kam tak málokto sa za života vyšvihne. Sama sa ta nevzniesla, jej krídla boli prislabé: stalo sa to zvláštnou náhodou a či šťastím. A už ide nazad, čosi ju ťahá, núti začať znovu, čo bolo včera, zavčerom. Ale názor na to je iný: iným zrakom vie už dívať sa na svet. Čosi v nej dnes umrelo, to vidí — svet jej pripadá iný, akýsi obnovený…

Začína sa veselo. Ozýva sa hudba, veselá, že ti srdce poskakuje od nej. Vychádza z Ľuptákovho domu otvorenými oblokmi. Už sú nie prázdne. Mihajú sa v nich hlavy chlapské, podstrižené, i dievocké ovenčené. Pod okny stojí hŕba divákov, zvedavých a natešených nad rezkým tancom tamdnu. Zastala i ona, jej tvár sa tiež usmieva. Oblokom ju zazrel starý Ľupták i vybehol prostovlasý na ulicu.

„Richtárka, ale vy naozaj prídete! Aby ste i zistili!“

„Prídem,“ odpovedá s úsmevom. Divné jej prichodí, že Ľuptáčke sa sľúbiť stálo ju mnoho sebazaprenia. Teraz, naopak, jej je veľmi milo, že na svadbu pôjde. „Prídem, len čo sa vyberieme so starým. Prídeme spolu.“

Ľupták nijako si nevie vysvetliť túto náhlu zmenu. Mnoho rokov ju takúto nevidel. Len pred pohrebom ako smutne stála pod stenou! Dobre ju on pozoroval. A teraz takáto!

„Jednu cestu som vykonala, tú smutnejšiu,“ ukázala smerom k cmiteru, nad ktorým sa vypínajú lipy. „Vykonám vďačne i túto veselšiu.“

„Veru to boli divné dve cesty,“ vraví Ľupták zamyslený. „Divné. Ako krížne cesty. Jedna tamto na vŕštek, a druhá pred oltár.“ A poznamenáva s úsmevom ďalej: „I divne sa spriečili jedna do druhej zavčerom.“

„Spriečili veru,“ odpovedá ona, „ale nie naozaj, iba očistom. Obe ony vedú do toho istého mesta…“