ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pred pohrebom vybrala sa do fary oznámiť dľa obyčaje, že všetko je hotové. Muža neposlala do fary. I tu povolila tej hrdosti, že dokončí, čo začala. Pán farár ju neprepustil hneď; ako vidno, chcel by s ňou prehovoriť.

„Vari viete dačo viac o ňom, o tom nebohom?“ pýta sa jej.

Richtárka je v rozpakoch. Nikomu sa nezverila s listom, čo uňho našla, ani mužovi. Jej sa zdá, že nikomu nič do toho, čo sa stalo medzi ňou a nebožkým. Teraz nevie, čo je lepšie: mlčať, či vyzradiť.

„Keby sme aspoň vedeli, či má dáku rodinu v Kameňanoch, či nie.“

„Má mater ešte, vdovu učiteľskú. Otca už nemá.“

„Tak predsa viete čosi viac! A v písme o tom nič nestálo. Kto vám to povedal?“

„List som našla v jeho šatách,“ priznáva sa už, vidiac, že darmo tajiť, keď sa raz podriekla. „Veľmi pekne ho napísala, jeho mať.“ I predložila list pánu farárovi, lebo ho nosila od včerajška pri sebe.

Pán farár ho prečítal, ruka s ním klesla, a on zadíval sa do kúta. V oku sa mu blyští slza.

„Vidíte, to ste nám mali povedať. Keby ja bol toto vedel, bol by jej telegrafoval. Bola by prišla na pohreb. Toto jej bude veľmi ľúto.“

Richtárka je zničená. Celá jej hrdosť polámala sa na trosky. Nenazdala sa, že toto sa môže stať. ,A ja som na to ani nepomyslela,‘ robí si výčitky. ,Ja som na ňu celkom zabudla, i na všetko. Celý deň myslela som na syna a na seba. Ako to bolo mrzko — hľa, trest zato…‘ Veľký bôľ prišiel na jej srdce. Či jej odpustí kedy? Ona by ver nikdy, nikdy neodpustila, keby jej bol niekto tak urobil, ako ona jeho materi. Veľký žiaľ je materi pochovávať jediného syna: ale chybieť na jeho pohrebe, to by ani nepreniesla. Čo aký je smutný ten pohreb, teší nás aspoň, že my sme ho vystrojili.

„A bola by naň dobehla?“ pýta sa. ,Keby len nie — keby len nie!‘ žiada si v duchu.

„Prečo nie?“ odpovedá pán farár. „Vedela by včera poobede. Cez odpoludnie a cez noc bola by iste dobehla. Konečne i pohreb by sme boli trochu odtiahli, keby sa bola sľúbila, že príde.“

Richtárka sa pustila do plaču.

„A čo vám je?“

„Bude mať ťažké srdce na mňa, že som jej nedala znať. Ale ja nie naschvál: to tak prišlo akosi, ani mi to do hlavy neprišlo.“

„Teraz už rozumiem, prečo mu strojíte taký pohreb. Myslel som, že to len tak vás nadišlo. No, neplačte preto,“ teší ju pán farár. „Ktože by vám vytýkal, že ste to naschvál robili! Máte za svedka celú obec, že ste sa ho zaujali naozaj kresťansky. Vášmu mužovi budem veľmi dohovárať. Počúvam, čo chcel s ním robiť za živa i po smrti. To som nemyslel o ňom. Šetriť obec je dosť miesta i času pri iných veciach: napríklad, keď sa zíde výbor a položí na stôl obecná krpka… Ale takéto gazdovanie je mrzkosť pred Hospodinom!“

„Veď i ja som skoro to istô vravela.“

„To vás i chváli,“ doložil vľúdne. „Len sa vás opýtam ešte čosi: boli by ste sa zaujali takto hocikoho, napríklad starého žobráka?“ Pozerá jej skúmavo do tváre. Na nej hrá prekvapenie z takej nečakanej otázky, pochybnosť, neurčitosť. „Mne sa všetko zdá, že vám prišiel na um váš chlapec. No, no! Nemusíte hneď plakať. Vy za ním želiete, to konečne nik nekarhá: len či v tom žiali sa neskrýva zúfalosť a výčitka proti Bohu! To by ja rád vedieť.“

„Keď som mala iba toho jedného!“ vykríkla s divokým bôľom. „Veď to nik nevie, čo je to: pochovať jediného syna! Čomu som sa mala úfať? Iba jemu. Čomu sa už teraz úfať? Čomu? Bože, načo som ja ešte na svete!“

Kňaz bol jej zúfalstvom ohlušený. Nebol by veril, že sa odváži tak verejne s ním predstúpiť. Má tešiť, dodať sily viere, rozohnať zúfalosť. Kde vziať síl k takej úlohe? Veď sa tu treba boriť! Z ktorej strany začať útok, kde je najprístupnejšie?

Mnoho ráz mu jej prišlo ľúto, keď ju videl akoby utopenú vo vlastnom žiali. Neraz oproboval rozháňať tie oblaky. Ale pokusy zle vypadli. Našiel zakaždým srdce uzavrené, neprístupné úteche, iba žiaľu. Dnes sa pokúsil zas, a tu je on prekvapený, nie ona: on čaká tú samú uzavrenosť, a hľa — aká vášeň vybúšila naraz! Uvážil vec a privlastňuje ju udalosti neobyčajnej s pocestným.

„To sa vám len tak vidí. Máte vy dosť prečo byť na svete,“ začal veľmi mierne. „Veď ani červík chatrný nie je tu bez cieľa: a vy by ste nevideli svoj cieľ! Len sa obzrite dookola, a hneď vám padne do očí. A či dnešný prípad vás nepoučil, že vás je tu naozaj treba? Keby nie vy, tento mŕtvy bol by prevláčaný ktoviekde. Vás vyvolil Hospodin za nástroj, aby sa to nestalo. Ako je to krásne, keď človek vie, že bol nástrojom božím! Ako by ste sa nemali čomu úfať? Máte ver’ čomu. A to vaše nešťastie! Myslíte, že iba vy ste ho okúsili? Pozrite len túto učiteľskú vdovu. Ozajstná vdova naimská!^[16] Stratila nielen syna, ale i jediného živiteľa. Jej sa dostane nielen žiaľu za synom, ale hodne a ťažkej biedy. Povedzte ešte, že ste nešťastnejšia! Veď vás Boh vyznačil nad iné. Začali ste s mužom z ničoho, na holej dlani — dnes máte prvé gazdovstvo v obci, česť a vážnosť od spoluobčanov. Či nemusíte uznať dobrotu božiu? Keď neviete, načo ste tu, tak vám poviem: vynakladať a užívať tieto statky dobre a svedomite. To je úloha krásna, veľká a ťažká. Málo, veľmi málo ľudí jej rozumie. Vy myslíte stále iba na mŕtvych. Nuž pamätajte, že ani my nie sme tu stáli. Sme iba hostia: prichádzame a odchádzame. Jeden je tu dlho, dlho, až ho to omrzí, iný zase nakukne, a už ide preč. Všetko je tu dočasu, iba dočasu: stálosti tu nehľadajte. Lebo ak sa nazdáte, že je tu už všetko stále — tak sa vám zle povodí, ako sa vám povodilo. Nieto stálosti — preto odišiel i váš syn.“

„Ale prečo vtedy, keď mal i sebe i nám robiť najväčšiu radosť?“

„A čo je naša radosť?“ pýta sa náhle s úsmevom. „Príde a uletí prv, ako sa nazdáš. Je vari stála? Je ako u detí: smejú sa, tešia sa, a už plačú. Radosť je plaché vtáča; pri prvom šuchu uletí. Ani by nebola radosťou, keby bola stála: sama od seba by musela uvädnúť. Tak, ako deti tešia sa hračke, iba kým je nová, a potom ju zahodia. Radosť je nie vtáča, aby sa dalo do klietky uzavrieť a stále nás tešilo: je vtáča, ktoré chytené, v klietke umiera. V tom práve záleží tá nestálosť. Sotva ti k srdcu dačo prirástlo, už ho nemáš. Srdce musí sa naučiť zabúdať a odvykať: ten človek je šťastný, ktorého srdce zabúda najsnadnejšie. A naučiť sa hľadať náhradu, ktorá tiež potrvá iba dočasu. To je naša radosť — ako aprílové slnce…“

Richtárka sedí s očima k zemi uprenými a mlčí. Čo tu počúva, to je všetko svätá pravda. Ona to sama skúsila. Kňaz hovorí, akoby jej zo samého srdca čítal. „Len prečo je to, prečo?“ pýta sa viac sama seba.

„Prečo? Lebo nieto stálosti. Nič stáleho! Samá premena. A každá premena raní srdce. Premena ide za premenou, rana za ranou letí na srdce. Radosti nemáš stálej, tak ako nemáš stáleho bôľu.“

„A načo sú tie premeny — načo sú?“

Pán farár prešiel po izbe a zastal si pred ňou. „Hneď vám poviem: nato, aby sme k tejto zemi neprirástli. Aby sme vedeli, že sme tu nie naveky, ale dočasu. Každý koreň, ktorým ku svetu prirastáme, býva preťatý. Nato, aby sme sa naučili pozerať v inú stranu. Čím väčšmi prirastáme k svetu, tým viac i trpíme pre nestálosť vecí svetských.“

„A kto by bol najšťastnejší?“ pýta sa richtárka. „Veď takto nikto nemôže byť šťastný!“

„Veď ani ho nieto takého. Šťastný by bol iba ten, kto by zdrvil v sebe človeka zemského, kto by vykrojil zo srdca všetky city, túžby, ktoré sa nesú k nestálym veciam. A kto je z nás taký?“ pýta sa so zádumčivým úsmevom. „Kto nie je medzi nami krehký? Všetci sme slabí, a preto i nešťastní. Len jeden v takom, druhý zas v inom ohľade — ale nešťastní sme všetci.“

,Ó, to je hrozné, to je hrozné!‘ dumá richtárka, tisnúc šatku medzi rukami. Sama nevie, ako sa z fary vytratila. Keď vyšla na ulicu, akoby ju nesmierny balvan privalil. Srdcu je tak úzko, tak bôľne. Zdá sa jej, akoby sa všetko bolo zmenilo. Akoby zo všetkých strán dorážala na ňu pleseň a puch hniloby. ,Nestálosť — nestálosť!‘ ozýva sa jej v duši ani v pustini. Znamenite pochopila hlboký význam toho strašného slova. Tak strašného, že pod ním stená a plače veškeré tvorstvo…

,Nie je pravda!‘ bráni sa zúfale pred útokmi toho slova. ,To iba vymysleli, aby nás, nás mohli strašiť. Je stálo čosi — i radosť je stála. Radosť vo vydarených deťoch? Ako by mohlo to padať pod taký ukrutný zákon? Ja som cítila radosť ustavične, a každá mať ju cíti…‘

Ako by ju tešilo, keby našla na to živý dôkaz! Jej by neveril farár, a čo to popočúvala, tiež sama sebe neverí. Kto jej dokáže, že to je tak, alebo naopak?

Práve bola pred ľuptákovským domom. Obloky sú otvorené dokorán, vyzerá nimi tma, nikto sa v nich neukazuje. Svadba sa začne až po pohrebe, tak naveľa, naveľa zariadili, aby sa stalo všetkým po vôli.

,Ľaľa — Žofia mi dosvedčí!‘ dumá si richtárka. ,Rada by vedieť, či tá nemá radosť ustavičnú!‘

Našla ju v komore, medzi stôsmi koláčov a všakovej dobroty, na veselie prichystanej. Žofia si to prehliada so spokojnosťou, akú cíti gazdiná po týždni, strávenom pred vykúrenou pecou nad vydareným pečivom.

„Čože robíte?“ prihovára sa jej richtárka bledá a zničená. Táto otázka, ako ju urobila, ju už uráža svojou všednosťou; keď srdce je rozbúrené, zvíja sa mukami. No treba sa premáhať.

„Kadečo! Ako mať pred synovým veselím. Musíš opatriť všetko.“ Žofia to vraví skoro jedovate. Nezabudla, čo sa predvčerom večer porobilo. Jej sa zdalo, že nikdy nebude môcť pozrieť na ňu. Ale predsa sa len utíšila, keď sa to zariadilo tak opatrne, že pre pohreb nebolo treba svadbu na tri dni odložiť. Na tri dni preto, že po štvrtku je obyčaj sobášiť sa v nedeľu, alebo v utorok.

„Povedzte mi, Žofia, ale tak naozaj: tešili ste sa vy ustavične v synovi?“

Žofia nevie, čo odpovedať tak napochytre. Otázka taká divná i tak divne vypovedaná. Obzerá si richtárku, či je pri dobrom rozume.

„Či napríklad dneska sa radujete, alebo nie?“

„Ja veru sama neviem,“ odpovedá váhavo. „Prichodí mi i tak, i tak…“

„Tak vám syn nerobil radosť?“

„To nemôžem povedať. Ja mám syna podareného,“ vraví notáriuška hrdo.

„Tak ste mali z neho ustavične radosť,“ nalieha richtárka.

„Veď radosť, ale to vždy bola iba taká ako ukradnutá. Kým bolo malô, vždy som sa oň triasla, že mi tiež umrie ako deti, čo som mala pred ním. Keď sa vo sne prebudil, alebo zakašlal, už som nemala pokoja. I srdca som si dosť preň nazožierala. A čo som vystála, keď šiel do lósov!^[17] Čo raz šiel, akoby mi srdce po kuse krájali. Za tie tri roky som ostarela väčšmi ako za iných desať. A potom že už budem mať pokoj! Tak som sa úfala. Ale veru nie. Bála som sa ustavične, že keď už chodí medzi tú mladú čeľaď, že mi dáku hanbu urobí… Veď viete, všakovak sa stáva. Tu zas, že si bude chcieť vziať daktorú nesúcu do nášho domu. Ach, mať je stvorenie biedne. Musí sa báť, strachovať za deti, lebo tie sa samy neboja — tie sú slepé…“

„Ale nemáte sa už čoho báť, keď sa vám žení. A žení sa dobre!“

„Dal by Pán Boh!“ vzdychá Žofia, zrejme sa rozohrievajúc. Už zabudla, čo bolo medzi nimi. „Ale napred ťažko povedať. Stáva sa takô i takô. Chceš, aby bolo dobre, a vypadne zle. Dedina naša je malá, a koľko v nej nájdete nespratných neviest. Za dievoctva nik by sa nebol od nich nazdal, že im rožky podrastú. Ale ako sa vydali, už ich čerti preleteli a do testinej ako osy. I korhelíc sa nájde, dievkou ani jedna nepila. Nuž akože môžeš vedieť, akô si stvorenia zaseješ do domu!“

„Takých je, chvalabohu, predsa len málo,“ teší ju richtárka. Obavy Žofine i ju zaujali; zabudla pritom na to, po čo prišla.

„Veď by bolo zle!“ vzdychá si a už kladie ruku richtárke na plece. Je dôverná. „Ale mne je akosi ľúto — neraz mi ľúto príde, keď si rozvážim…“ Tu jej skočili slzy do očú. „Už to nebude u nás bývať, ako bývalo. Všetko sa ide premeniť — a ešte je nič, ani veselia nebolo! Aký býval ku mne dobrý a milý — bez matere nič. A čo stojí v ohláškach, celkom sa premenil: akoby to ani ten nebol! Ani raz si nesadol a nepozhováral sa so mnou. Uteká z domu — k nej. Ona ho už má celkom, a ešte si ani neprisahali! A keď ona bude raz tu? Ako bude potom?“ Chvíľku pomlčala, pomlčala, čakajúc odpoveď, potom utrela si tvár a doložila s výčitkou: „Nás nebudú mať za nič, ja to vidím. Starému najlepšie, aby ho ani tu nebolo. Nezavadzal by aspoň mladým.“

,Kdeže je tá radosť? Vyhrabávaj ju spod týchto rumov — hľadaj!‘ posmieva sa jej kýsi neznámy hlas. ,Nestálosť!‘ opakuje si ona zronená a slzy jej stoja v očiach. ,No — akože ju potešíš teraz? — hľadaj, hľadaj!‘

„Nie je to tak,“ odpovedá richtárka. Čosi ju núti, aby potešila túto ženu v jej obavách. Aký to nezvyklý u nej úrad! Dosiaľ iba prijímala — teraz sama dáva. „To je preto, že ženba je premena, veľmi veľká premena.“

„Veru premena,“ prisviedča Žofia.

„A každá premena bolí. Bolí vás… A myslíte, že váš syn s ľahkým srdcom pôjde pred oltár? Oj, stisne sa mu srdce. Ja pamätám, ako bolo so mnou. Keď ma doviedli domov, srdce mi išlo puknúť. Prišla mi na um moja sloboda, kde sa podela a že sa už nevráti, čo bys’ ju nechtmi vyhrabávala zo zeme. Ale vy nemusíte zúfať. Vychovali ste syna hodného. Ako by ste sa neradovali? Nebude taký, ako býval — váš muž držal so ženou skorej ako s materou: to tak býva…“

„Ale aká som ja bola k nej!“ zvolala Žofia.

„A možno i táto bude k vám, keď ju pritúlite k sebe. A potom privyknete k nej, ju tiež budete mať radi.“

Richtárke samotnej sa uľahčilo, že mohla nájsť týchto pár srdečných slov. I teší ju jej nový úrad. Žofia, vidno, je potešená. Slová ženy, ktorá takým krížom prešla, znejú jej ako ozajstný sľub, ako proroctvo.

„Ach, bože — také sú tie deti, také!“ vzdychá si, ale už nie tak ťažko.

„A ešte i na inej strane bude náhrada,“ pokračuje richtárka posmelená. Dobre jej padá akosi tešiť. „Budete mať vy ešte dosť inej radosti. Prídu deti. Aká to musí byť radosť, varovať synove deti!“ Hovorí to s takým oduševnením a istotou, že Žofia verí — verí.

„Ako ste ma potešili, ani neveríte! Tak sa mi uľahčilo. Ale vy naozaj,“ doložila obvyklým hlasom, „naozaj neprídete do nás? Ani za svadbu by sme si to nerátali! Vidíte, ja som sa zaraz hnevala sama na seba, čo som vám to vtedy povedala. I nespala som celú noc, že ma Boh potresce na vlastnom dieťati, keď som vaše vyhodila na oči. Ale verte mi: ja som nechcela. V tom strachu nevedela som, čo vravím. Nehnevajte sa preto: príďte…“ — Richtárke je tak ťažko! Čo sa s ňou dnes stalo, najlepšie by jej bolo sadnúť do komory a pohrúžiť sa do bôľu. Veď nemá vlastne čoho sa chytiť. Dodnes ju držala hrdosť, že iba ona je ťažko skúšaná, žiaľ celkom oprávnený. A tú hrdosť v nej podrazil farár, a Žofia nevedomky porúcala a nohami podupkala po nej. Veď takto nemožno žiť — nie, nemožno! Treba dačo iné hľadať, čoho sa chytiť. Ale čoho, čoho? A s takým rozmrveným srdcom má ísť na svadbu, má pozerať na veselosť a sama veselosť ukazovať! Kde na to sila?

„Vy sa hneváte, už to vidím, keď nechcete!“ dohovára jej Žofia.

Má jej odoprieť? Veď vidno, ako by ju to zronilo, starú Žofiu. Tým by podvrátila všetko, čo pred chvíľou na potechu jej spomínala. Alebo má jej srdce otvoriť, dať nazrieť, čo za búrku v ňom zúri? Keby doň nazrela, iste, iste by nenástojila vidieť ju u seba na veselí. Ale čo by to osožilo? Nič. Lebo celú tú búrku preniesla by do srdca tejto ženy, do srdca, neotuženého súžením. Nie, to nesmie urobiť…

„Tak prídeme i so starým, po pohrebe. Majte sa dobre!“

„Nože, nechoďte ešte!“ zdržiava ju Žofia. „Neviem, kedy budeme ešte takto na slove. Len vám chcem ešte čosi povedať. Mne vás bolo vždy ľúto, čo vás to zašlo. Veď váš Jurko bol s mojím v jednej vrstve. Božechráň, aby sa ja bola radovala! Neraz som zaplakala, keď som prešla popri jeho hrobe.“

„Ja viem, ja viem,“ odpovedá richtárka.

„To vám preto povedám, že ste ma tak potešili.“

,Teba som potešila,‘ myslí si richtárka idúcky, ,ale ja — čo! Ani v deťoch stálej radosti! Len ako je to, prečo je to? A ešte som si myslela, že to farár vymyslel. Ale som nevedela dobre, že je to tak, tak? Veď ani tá, čo svetu darovala Spasiteľa — ani tá necítila ustavične radosť. Ba skôr iba strach, keď ho dal chytať Herodes, strach, keď sa jej stratil v jeruzalemskom chráme. A keď dorástol, zase večný strach o jeho život. A keď ho lapili, mučili, na kríž pribili… Ó, nie darmo ju volajú Sedmobolestná!‘